Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. marec 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/49/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117204677
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:6117204677.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:
JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: Ing. R. G., nar. XX.X.XXXX,
adresa P. XXXX/XX, V. M., zastúpená advokátom: Mgr. Ing. Juraj Trokan, so sídlom Vajanského
10, Trnava, proti žalovanému: PhDr. C. H., nar. XX.X.XXXX, adresa J. F. XXXX/X, Z., zastúpený
advokátom: JUDr. Karol Pešl, so sídlom Hlavné nám. 7, Nové Zámky, o zaplatenie sumy 1.493,72 Eur

s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 11C/38/2017-90
zo dňa 23.11.2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a rozhodol, že žalobkyňa je povinná

nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100% trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 488, § 489, § 494, § 657, § 563, § 531 ods. 1 až 3, § 534,
§ 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 257 Civilného sporového
poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP).

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že: „Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi
na voľné nakladanie (zastupiteľné) veci určené podľa druhu a na druhej strane dlžník sa zaväzuje
vrátiť veriteľovi po uplynutí dohodnutej doby veci toho istého druhu. Právny vzťah založený zmluvou o
pôžičke môže byť tak odplatný, ako aj bezodplatný. Pre platnosť zmluvy o pôžičke zákon nevyžaduje
osobitnú formu a táto môže byť uzatvorená tak písomne, ústne alebo aj konkludentným prejavom.
Pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke sú prenechanie vecí na voľné nakladanie (príp. aj spotrebovanie)

dlžníkovi, druhovo určené veci, dočasnosť právneho vzťahu a povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu.
Doba splatnosti obvykle býva, no nemusí byť výslovne dohodnutá, resp. možno ju dohodnúť aj neskôr.
Zmluva o pôžičke je svojou povahou reálnou zmluvou, preto k dohode strán musí pristúpiť aj skutočné
(reálne) odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Uzatvorením zmluvy preto vzniká medzi stranami
záväzný právny vzťah, obsahom ktorého sú práva a povinnosti, avšak až odovzdaním vecí dlžníkovi
sa tento vzťah stáva právnym vzťahom z pôžičky. V konaní bolo preukázané, že dňa 01.02.2002 bola

medzi žalobkyňou ako veriteľom a žalovaným a D. H. ako dlžníkmi uzavretá Zmluva o pôžičke, na
základe ktorej bola dlžníkom poskytnutá suma 90.000,- Sk, ktorí ju mali v hotovosti vrátiť, pričom doba
vrátenia pôžičky nebola dojednaná. Nebolo sporným, že žalovaný osobne na uvedenú zmluvu žalobkyni
neplnil, sporným však zostalo, či vznikol záväzok plniť zo zmluvy rodičom žalovaného a či títo žalobkyni
žalovanú sumu resp. sumu 90.000,- Sk uhradili. Žalovaný v konaní tvrdil, že suma zo zmluvy o pôžičke
bola žalobkyni vrátená jeho rodičmi, ktoré tvrdenie žalovaná popierala. Žalobkyňa si v konaní uplatnila

polovicu z uvedenej sumy pôžičky, t.j. po prepočte 1.493,72 eura. Hoci žalovaný sa v konaní najskôr
vyjadril, že jeho rodičia prevzali pôžičku, neskôr, sa vyjadril, že rodičia pristúpili k záväzku, súd uvádza,že právne posúdenie je vecou súdu. Skutkovo žalovaný uviedol (vyjadrenie na č.l. 57), že bola uzavretá
ústna dohoda medzi ním a jeho rodičmi, že rodičia prevezmú jeho a manželkine pôžičky a keď budú na
tom finančne lepšie, potom im to vrátia. V prípade prevzatia dlhu v zmysle ustanovenia § 531 ods. 1 OZ

ide o situáciu, keď sa tretia osoba dohodne s dlžníkom, že preberá jeho dlh, k čomu dá veriteľ súhlas,
čoho dôsledkom je, že tretia osoba nastúpi ako dlžník na jeho miesto. Zmluva o prevzatí dlhu zároveň
vyžaduje, aby sa uzavrela písomnou formou. Ustanovenie § 531 OZ teda upravuje zmenu v subjektoch
záväzku na strane dlžníka. Prevzatie dlhu spočíva v tom, že do existujúceho záväzkového vzťahu vstúpi
namiesto pôvodného dlžníka (§ 531 ods. 1 OZ) alebo vedľa neho (§ 531 ods. 2 OZ) nový dlžník. Zmena

na strane dlžníkov sa ale nemôže uskutočniť bez spoluúčasti veriteľa (výnimku predstavuje pristúpenie
k záväzku podľa § 534 OZ), pretože veriteľovi nemožno vnútiť, aby sa namiesto pôvodného dlžníka stal
dlžníkom niekto iný. V prípade pristúpenia k záväzku v zmysle ustanovenia § 534 OZ ide o situáciu,
keď sa tretia osoba dohodne s dlžníkom, že splní jeho záväzok voči jeho veriteľovi, čoho dôsledkom je,
že tretia osoba má voči dlžníkovi povinnosť poskytovať plnenie jeho veriteľovi. Citované ustanovenie §
534 OZ teda predpokladá dohodu medzi dlžníkom a treťou osobou, na základe ktorej sa tretia osoba

zaviaže, že splní za dlžníka jeho záväzok (dlh). Dohodu o prevzatí plnenia tak uzaviera doterajší dlžník a
tretia osoba. Takáto dohoda nemusí mať písomnú formu a ani sa pri nej nevyžaduje súčinnosť veriteľa,
pretože veriteľ z takejto dohody nezískava žiadne práva, keďže na základe dohody podľa § 534 OZ
vzniká záväzok tretej osoby (preberateľa dlhu) voči dlžníkovi, nie však voči veriteľovi. Nakoľko v konaní
nebolo preukázané, že by žalobkyňa ako veriteľ vyslovila s dohodou medzi žalovaným a jeho rodičmi

(a síce, že vyplatia pôžičky) súhlas, ani že by bola takáto dohoda písomne uzavretá, k prevzatiu dlhu
zo zmluvy o pôžičke v zmysle § 531 ods. 1 OZ dôjsť nemohlo. Súd mal však za preukázané, že na
základe ústnej dohody medzi žalovaným a jeho rodičmi, ktoré skutkové tvrdenie žalovaného žalobkyňa
nepoprela, pristúpili rodičia žalovaného k záväzku žalovaného zo zmluvy o pôžičke v zmysle § 534 OZ, k
čomu súhlas veriteľa nebol potrebný, čím im vznikla povinnosť poskytnúť plnenie žalobkyni ako veriteľovi

zo zmluvy o pôžičke. Zároveň bolo v konaní listinnými dôkazmi preukázané, že rodičia po pristúpení k
záväzku žalovaného zo zmluvy o pôžičke uvedený dlh žalobkyni za žalovaného a jeho bývalú manželku
splatili, čím dlh zo zmluvy zanikol splnením. Uvedené mal súd za preukázané z listiny Záväzky k bytu v
spojení so zápisnicami z dedičského konania vrátane Osvedčenia o dedičstve. Uvedená listina Záväzky
k bytu, podpísaná žalovaným a jeho bývalou manželkou, má predstavovať sumár pôžičiek (v ľavom

stĺpci), ktoré za žalovaného a jeho bývalú manželku zaplatili veriteľom rodičia žalovaného s tým, že
im tieto sumy vrátia (v pravom stĺpci). V stĺpci Pôžička sa uvádza medzi inými aj pôžička od sestry
(žalobkyne) vo výške 90.000,- Sk v roku 2002, ktorá suma korešponduje so sumou pôžičky zo Zmluvy o
pôžičke. V dedičskom konaní po poručiteľke Z.B., matke strán sporu, boli účastníkmi konania žalobkyňa,
žalovaný a ich otec, ktorí sa osobne zúčastňovali pojednávaní. V dedičskom konaní sa ako majetok

patriaci do BSM poručiteľky a jej manžela prejednávali aj pôžičky poskytnuté Z. H. a Ing. L. H. v období
rokov 2002 až 2011 pre bývalých manželov PhDr. C. H. a jeho bývalú manželku D. H.. Žalovaný z tohto
konania na dedičskom pojednávaní uviedol, že chce doplniť do aktív dedičstva, že dostal spolu so svojou
bývalou manželkou D. H. od poručiteľky a jej manžela Ing. L. H. pôžičky v celkovej výške 25.291,16 eura
poskytnuté postupne v rokoch 2002 až 2011 pre životné potreby ich domácnosti a byt, k čomu doložil

listinu Záväzky bytu. Ostatní dedičia, žalobkyňa a otec strán sporu Ing. L. H., do zápisnice uviedli, že
potvrdzujú vyššie uvedené skutočnosti, ako aj výšku celkovej pôžičky 25.291,16 eura, pričom zápisnicu
aj podpísali. Súd neuveril tvrdeniu žalobkyne, že nevedela, čo je napísané v listine Záväzky k bytu
predloženej žalovaným v dedičskom konaní, nakoľko na pojednávaní dňa 05.10.2015 sa neprejednávalo
nič iné, len pohľadávky rodičov voči žalovanému a jeho bývalej manželke, žalobkyňa na pojednávaní

do zápisnice vyhlásila, že potvrdzuje uvedené skutočnosti ako aj výšku celkovej pôžičky 25.291,16
eura a zároveň zápisnicu podpísala. Navyše, uvedené potvrdil aj jej otec, pričom žalobkyňa v konaní
nepreukázala, že by otec nevedel, čo potvrdzuje a čo podpisuje. Odôvodňovanie žalobkyňou, prečo sa
o pohľadávky nemala zaujímať (že to bolo medzi rodičmi a žalovaným) považuje súd len za účelové,
nakoľko išlo o aktíva patriace do dedičstva, ktoré boli predmetom dedenia, pričom dedičom bola aj

žalobkyňa, ktorá dedičstvo neodmietla, dediť chcela, časť uvedených pohľadávok aj zdedila a uplatňuje
si ich proti žalovanému v konaní na tunajšom súde sp.zn. 32C/85/2016. Jej tvrdenému nezáujmu
o uvedené pôžičky súd preto neuveril. Celková suma pôžičiek žalovaného a jeho bývalej manželky
vyplývajúca z listiny Záväzky k bytu je vo výške 25.291,16 eura, od ktorej sumy keď sa odráta suma
7.075,47 eura (zníženie pôžičiek žalovaného v zmysle listiny na č.l. 34), výsledkom je suma 18.215,69

eura. Práve suma 18.215,69 eura bola zhodne uznaná v dedičskom konaní ako majetok patriaci do BSM
poručiteľky a jej manžela ako pôžičky poskytnuté Z. H.ovou a Ing. L.om H.om v období rokov 2002 až
2011 pre bývalých manželov PhDr. C. H.a a jeho bývalú manželku D. H.ovú. Ak žalobkyňa v dedičskom
konaní uznala (pričom neskoršie spochybňovanie súd považuje za účelové), že rodičia žalovanéhomajú voči nemu pohľadávku, z ktorej označenia v listine Záväzky bytu (pôžička na byt, r. 02, sestra,
90.000 Sk, 2.987,45 eura) je jediné možné vysvetlenie (pričom žalobkyňou iné podané nebolo), a síce
že rodičia za žalovaného najneskôr ku dňu 11.06.2011 uhradili žalobkyni sumu 90.000,- Sk (2.987,45

eura), uznala tým, že jej uvedená suma zo strany rodičov bola uhradená. Z prejednania pohľadávok
rodičovvočižalovanémuajehobývalejmanželkevdedičskomkonanípoporučiteľke(matkestránsporu)
mal súd za preukázané, že rodičia strán sporu pristúpili k záväzku žalovaného, ktorý žalobkyni v celom
rozsahu vyplatili, čím bola žalobkyňa v plnom rozsahu zo zmluvy o pôžičke uspokojená. Žalobkyňa
v konaní namietala dôveryhodnosť listiny Záväzky k bytu s odôvodnením, že listina je podpísaná iba

žalovaným a jeho bývalou manželkou- navyše dopisovaná, k čomu súd uvádza, že podpisy iných osôb
ani neboli potrebné, keďže ide o vyhlásenie dlžníkov, keď zároveň obsah listiny uznali za správny ako
otec strán sporu, tak aj žalobkyňa v rámci dedičského konania. Ďalej žalobkyňa namietala, že listina nie
je dôveryhodná z dôvodu, že na listine predloženej žalovaným (č.l. 33, 63) je dopísaný text, ktorý sa
nenachádza na listine Záväzky k bytu, ktorý má k dispozícii ona (č.l. 53). Žalovaný nepoprel tvrdenie
žalobkyne, že text vyhlásenia dlžníkov na listine Záväzky k bytu bol dopísaný, avšak uvedené nie je pre

toto konanie podstatné. Podstatným je zahrnutie sumy pôžičky zo zmluvy medzi záväzky žalovaného
a jeho bývalej manželky voči rodičom v listine, že suma 25.291,16 eura je v listine uvedená ako suma
konečná s dátumom 11.06.2011, a tiež že z tejto listiny sa vychádzalo v dedičskom konaní pri určení
výšky pohľadávky rodičov voči žalovanému a jeho bývalej manželke, na čom prípadné dopísanie textu
do listiny nič nemení. Hoci žalovaná namietala, že žalovaný nepreukázal, že by došlo z jeho strany

k splneniu dlhu, súd uvádza, že z predložených listinných dôkazov po ich posúdení vo vzájomných
súvislostiach vyplýva, že po pristúpení rodičov k záväzku žalovaného prijala plnenie od nich, čím dlh
žalovaného zanikol splnením. Podporne súd poukazuje na uznesenie NS SR sp.zn. 7 Cdo 220/2012
zo dňa 01.08.2013, v ktorom dovolací súd uviedol, že „ak nie je plnenie záväzku viazané na osobné
vlastnosti dlžníka (napr. u peňažných záväzkov), je veriteľ povinný prijať plnenie jeho záväzku ponúknuté

treťou osobou, ak s tým dlžník súhlasí. Poskytnutím plnenia treťou osobou záväzok voči pôvodnému
veriteľovi splnením zaniká, tretia osoba následne vstupuje do práv veriteľa.“ Nie je možné uznať za
správnu argumentáciu žalobkyne, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že jeho rodičia pristúpili k jeho záväzku, nič
nebráni tomu, aby žalobkyňa naďalej vymáhala svoj záväzok od žalovaného, pretože by tým na jej strane
prišlo k bezdôvodnému obohateniu, keďže by plnenie zo zmluvy o pôžičke prijala dvakrát. Tomu, že

žalobkyni bolo na zmluvu o pôžičke v celom rozsahu plnené, nasvedčuje aj skutočnosť, že žalobkyňa sa
plnenia zo zmluvy o pôžičke od žalovaného dlhodobo nedomáhala a domáha sa ho až po smrti oboch
rodičov. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že suma požičaná žalovanému a jeho
bývalej manželke zo zmluvy o pôžičke vo výške 90.000 Sk (2.987,45 eura) bola žalobkyni ako veriteľovi
vrátená najneskôr ku dňu 11.06.2011, a to rodičmi strán sporu - Z. H.ovou a Ing. L.om H.om, čím dlh

zo zmluvy o pôžičke zanikol splnením (§ 559 ods. 1 OZ). Hoci žalovaný nevedel priamo preukázať,
že dlh zo zmluvy o pôžičke zanikol, napr. predložením potvrdenia od veriteľa alebo výpismi z účtu,
to, že rodičia žalovaného sumu pôžičky v celom rozsahu vyplatili žalobkyni, čím dlh zanikol, mal súd
za preukázané z vyššie uvedených dôkazov posúdených nielen jednotlivo, ale najmä v ich vzájomnej
súvislosti.Žalobkyňasapretonedôvodnedomáhalavráteniasumypôžičky,zktoréhodôvodusúdžalobu

ako nedôvodnú vo výroku I. zamietol.“.

4. Proti rozsudku podala prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa, ktorým sa domáhala,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil alebo zmenil tak, že žalovaného zaviaže
zaplatiť jej sumu 1.493,72 Eur a prizná jej náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v

rozsahu 100%. Argumentovala tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a konanie má aj iné vady. Rozsudok
je nepreskúmateľný. V rozsudku obsiahnuté závery sú v rozpore so skutkovými zisteniami. Podstatou
nároku uplatneného žalobkyňou v konaní je vrátenie požičaných peňažných prostriedkov žalovaným
s tým, že vznik dlhu žalovaného a reálne požičanie peňazí žalovanému nebolo v konaní sporné.

Rovnako v konaní nebola spornou skutočnosť, že žalovaný požičané peniaze jej nevrátil. Žalovaný
sa v konaní bránil (ničím nepodloženým) tvrdením, že sumu pôžičky mala vyplatenú zo strany jej
rodičov, čo však v konaní poprela. Žalovaný tvrdí, že jeho dlh prevzali jeho rodičia, čo však opäť
ničím nepreukázal (zákon vyžaduje písomnú formu) - § 531 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súd prvej
inštancie z neznámym dôvodov túto (len žalobcom tvrdenú) skutočnosť vyhodnotil ako pristúpenie k

dlhu. „Listina - Záväzky bytu“ predložená žalovaným je pre toto konanie irelevantná, nakoľko ide o listinu
vyhotovenú dlžníkom pre jeho vlastnú potrebu a ona nikdy s touto listinou nevyslovovala súhlas, ani
ju nepodpísala. Je absurdné konštatovať splatenie dlhu, na základe „listiny Záväzky bytu“ podpísanej
dlžníkom resp. dlžníkmi. Navyše túto listinu nikdy neodsúhlasili rodičia žalovaného, ktorí mali podľanázoru súdu k záväzku žalovaného pristúpiť. Listiny z dedičského konania po poručiteľke Z. H.ovej (sp.
zn. 26D/264/2015, 2Dnot 91/2015) obsahujú len záväzky rodičov žalovaného voči žalovanému aj jeho
manželke. Zo žiadnej z uvedených listín nevyplýva splatenie záväzku žalovaného, ktorý má voči nej.

Rovnako z nich nevyplýva ani skutočnosť, že by rodičia žalovaného prevzali jeho záväzok alebo by k
nemu pristúpili, ako to vyvodil súd. Jej podpis na zápisnici o dedičskom konaní nie je možné vyhodnotiť
akosúhlassprejavomvôle,písomnezachytenýnaprílohekdedičskémukonaniu.Podpísanímzápisnice
len vyslovila súhlas s priebehom dedičského konania a v širšom poňatí sa dá povedať, že „osvedčila“
súlad priebehu dedičského konania s obsahom zápisnice. V žiadnej zo zápisnice nespomína žiadne

pristúpenie k záväzkom, a ani ich splatenie rodičmi. Otec sporových strán, Ing. L. H., by na nič podobné
ani nepristúpil, keďže žalovanému v dedičstve nechcel prenechať ani 1/6 motorového vozidla, ktoré bolo
predmetom dedenia. Navyše žalovaný sa snažil otca prinútiť potvrdiť fiktívne splatenie jeho záväzku
voči rodičom (návrh Dohody z 25.11.2015 predložený na poslednom pojednávaní). Žalovaný nevie
uviesť, kedy malo dôjsť k splateniu pôžičky. V konaní bola preukázaná existencia pôžičky medzi ňou a
žalovaným. V konaní nebolo preukázané splatenie pôžičky. Žalovaný potvrdil, že osobne neplnil. Ona

sama potvrdila, že jej nikto neplnil. Žiadna iná osoba nepotvrdila, že by záväzok splnila. V konaní nebolo
preukázané pristúpenie k záväzku (pôžičke) inou osobou. Ak by sa pripustila argumentácia súdu prvej
inštancie, potom by sa ľubovoľný dlžník mohol zbaviť záväzku tým, že by si napísal papier, na ktorom
by svoj pôvodný záväzok z pôžičky uviedol ako záväzok voči nejakej tretej, ideálne mŕtvej osobe, ako
pristupujúcemu dlžníkovi a vyhlásil by, že táto tretia osoba za neho záväzok niekedy (sám by nevedel

potvrdiť ani preukázať kedy) splatila.

5. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobkyne sa prostredníctvom právneho
zastúpenia písomne vyjadril v tom smere, že podľa jeho názoru sú tvrdenia žalobkyne čisto účelové
a neobjektívne. Tvrdí to z dôvodu, že žalobkyňa musí si byť vedomá skutočnosti, že nárokované

financie ako pôžičku, ktorú nám (aj bývalej manželke) poskytla, mala vrátenú zo strany našich rodičov.
V tomto smere tomu svedčia viaceré skutočnosti, ktoré sa však snaží spochybniť a využiť k tomu fakt,
že on priamo nedisponuje od nej potvrdením, že pôžička bola splatená. Poukazuje však opätovne
na ten skutkový stav, že ani od žalobkyne nemal dôvod pýtať takéto uznávacie potvrdenie, nakoľko
plnenie v rámci vrátenia pôžičky obdržala od ich rodičov. Uvedenému tvrdeniu korešpondujú všetky

skutočnosti, na ktoré poukázal vo svojich písomných podaniach a ústnych prednesoch predložením
jednotlivých dôkazov. Na záver dodáva, že žalobkyňa si uplatnila svoj nárok skoro po pätnástich rokoch
a hoci pôvodne bola pôžička poskytnutá aj jeho bývalej manželke, s ktorou si v súčasnosti veľmi
dobre rozumie, táto žalovaná nie je, čo samozrejme nič neznamená. Dôležité však je, že sa s bývalou
manželkou rozvádzal už v roku 2013, o čom žalobkyňa veľmi dobre vedela, napriek tomu sa svojho

nároku nedomáhala, až potom ako zomreli obaja rodičia a on sa v rámci dedenia nechcel vzdať
svojho podielu v prospech žalobkyne. U otca si to však žalobkyňa dopredu zabezpečila realizovaním
darovacíchzmlúv,ajčosatýkalorodičovskéhobytu,akoajpoľnohospodárskychpozemkov.Skutočnosť,
že žalobkyňa k odvolaniu pripojila aj listiny, ktoré vôbec nesúvisia s vecou, potvrdzuje jej stálu snahu
vykresliť ho ako negatívnu osobnosť, čo však nie je pravdou, nakoľko on sa s ňou ohľadne dedičstva

mal snahu dohodnúť, k čomu však nedošlo. Vzhľadom na uvedené je názoru, že prvoinštančný súd
vykonal dokazovanie náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a
preto napadnutý rozsudok nie je postihnutý žiadnymi vadami a je v plnom rozsahu v súlade so zákonom.
Navrhuje preto, aby bol napadnutý rozsudok ako vecne a právne správny v plnom rozsahu podľa § 387
CSP potvrdený. Zároveň žiada priznať aj trovy odvolacieho konania.

6. K doručenému vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyne, žalobkyňa prostredníctvom právneho
zástupcu zaujala písomné stanovisko v tom smere, že všetky jej tvrdenia v priebehu konania na súde
prvej inštancie, ako aj jej ďalšie tvrdenia, ktoré uviedla v odvolaní nie sú neobjektívne a rovnako nie
sú ani teoretickou demagógiou, ako to uvádza žalovaný. K svojim tvrdeniam, či už v konaní alebo v

odvolaní uviedla, predložila buď konkrétne dôkazy alebo poukázala na neexistujúce dôkazy zo strany
žalovaného. Právne argumenty podložila konkrétnymi ustanoveniami právnych predpisov. Poskytnutie
pôžičky z jej strany žalovanému v konaní nie je sporné. Vrátenie pôžičky žalovaný v konaní žiadnym
spôsobom nepreukázal a ona vrátenie pôžičky poprela. Svoj nárok voči žalobcovi si uplatnila po dlhšej
dobe z dôvodu, že rešpektovala žalovaného ako svojho brata, ale len do času dedičského konania po

ich spoločných rodičoch, kedy sa správanie žalovaného vo vzťahu k rodičom (neustúpenie podielu na
aute voči otcovi), vlastným deťom (neplatenie výživného bývalej manželke, rozvod) a pozostalosti po
rodičoch (obvinenie z trestného činu poškodzovania cudzej veci) stalo pre ňu ďalej neúnosné. Považuje
za zavádzajúce tvrdenie žalovaného, že sa v rámci dedenia nechcel vzdať svojho podielu v jej prospech,a to z toho dôvodu, že od žalovaného nikdy nič také nežiadala. Navrhuje, aby súd rozhodol tak, ako
to navrhla v odvolaní.

7. Žalovaný k písomnému podaniu žalobkyne, ktorým sa vyjadrovala k jeho vyjadreniu k jej odvolaniu
prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že vrátenie pôžičky bolo preukázané zaevidovaním do
Záväzkov spísaných dňa 11.6.2011, ktoré záväzky boli v rámci dedičského konania po nebohej matke
sporových strán vedeného na Notárskom úrade JUDr. U. T. so sídlom v Trnave pod č.k. 26D/264/2015
dňa 5.10.2015 v plnom rozsahu akceptované, nakoľko si to so sestrou - žalobkyňou spoločne prepočítali

a dospeli aj za prítomnosti ich v súčasnosti už nebohého otca k zhodnej sume nevyplatenej časti pôžičky
voči rodičom, medzi ktorými bola evidovaná aj ňou nárokovaná pôžička. Danú skutočnosť potvrdil u
konajúceho notára nielen nebohý otec, ale aj samotná žalobkyňa, čo vyplýva priamo zo zápisnice
príslušného notárskeho úradu zo dňa 5.10.2015. Namietanie danej skutočnosti zo strany žalobkyne v
priebehu pojednávania považuje za čisto jej účelovú obranu. Opätovne poukazuje na to, že žalobkyňa
výpočet pôžičky prevzatý v tej dobe ich rodičmi uznala, čoho dôkazom je skutočnosť, že si taktiež

uplatňuje žalobou svoj peňažný nárok ako dedička vyplývajúci z uvedeného osvedčenia o dedičstve
notára JUDr. U. T. so sídlom v Trnave pod č.k. 26D/264/2015 vydaného 10.11.2015. Peňažný nárok
z daného titulu v prospech žalobkyne v priebehu daného súdneho konania aj vyplatil. Vzhľadom na
uvedené preto navrhuje, aby druhoinštančný súd rozhodol v zmysle jeho vyjadrenia k odvolaniu, ktorého
obsahom sa v plnom rozsahu pridržiava.

8. Písomným podaním zo dňa 26.3.2018 žalobkyňa ešte reagovala na posledné stanovisko
žalovaného tým, že ako už v konaní niekoľkokrát uviedla, zápisnica z dedičského konania nie je
dokumentom preukazujúcim splatenie pôžičky. Navyše nikde nie je uvedené, že potvrdzuje splatenie
pôžičky žalovaným. Rovnako niekoľkokrát v konaní poukázala na nedôveryhodnosť tabuľky záväzkov

predloženej žalovaným, nakoľko v tejto nekorešpondujú dátumy s jej obsahom a súčty k tabuľke
nesúhlasia s jednotlivými jej položkami. Hlavným nesúladom je suma uvádzaná žalovaným, teda
25.291,16 Eur, o ktorú sa žalovaný opiera a potvrdil ju podvodom k 11.6.2011. Táto suma podľa
jednotlivých položiek tabuľky k 11.6.2011 ani neexistovala a vzniká až pripočítaním ďalších pôžičiek
žalovaného od rodičov až do roku 2012 a teda k 11.6.2011 táto tabuľka ani nemohla existovať a nie

byť ešte potvrdená kýmkoľvek. Tieto tabuľky nie sú (ani nikdy neboli) podpísané (odsúhlasené) z jej
strany a ani rodičmi žalovaného. Podľa jej názoru súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, keď zo
žiadneho predloženého dôkazu nevyplynulo splatenie pôžičky žalovaným, ani prevzatie jeho záväzku
inou osobou, nepristúpenie k záväzku žalovaného a jeho následné splatenie inou osobou tak, ako sa to
snažil preukázať žalovaný. Ku konaniu na Okresnom súde v Trnave, vedenom pod sp. zn. 32C/85/2016

uvádza, že predmetom tohto konania je pôžička, ktorú pôvodne poskytli rodičia žalovanému a ona
časť tejto pôžičky od rodičov zdedila. Na vysvetlenie ešte dodáva, že pôžička, ktorá je predmetom
daného konania nemá žiadny súvis s pôžičkou, ktorá je predmetom tohto konania. Žalovaný mal viacero
záväzkov, ktoré svojím rodičom, ani jej nesplácal. V konaní 32C/85/2016 žalovaný voči vydanému
platobnému rozkazu podal odpor, následne je pravdou, že väčšinu uplatneného nároku pred vynesením

rozsudku jej zaplatil, avšak následne, po vydaní rozsudku okresného súdu podal voči tomuto odvolanie.
Uvedené skutočnosti preukazuje rozsudkom Okresného súdu Trnava vo veci 32C/85/2016 a uznesením
toho istého súdu určením žalovanému, na konkretizáciu odvolania. Trvá na tom, aby odvolací súd
rozhodol tak, ako to uviedla v podanom odvolaní.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP),protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákonodvolaniepripúšťal(§355ods.1CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré nezistil,
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalobkyňa sa žalobným návrhom domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 1.493,72 Eur titulom
vrátenia pôžičky. Súd prvej inštancie žalobu zamietol s odôvodnením, že suma požičaná žalobkyňoužalovanému a jeho bývalej manželke podľa zmluvy o pôžičke vo výške 90.000,- Sk (2.987,45 Eur) bola
žalobkyni ako veriteľovi vrátená najneskôr ku dňu 11.6.2011, a to rodičmi strán sporu - Z. H.ovou a Ing.
L.om H.om, čím dlh zo zmluvy o pôžičke zanikol splnením (§ 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Hoci

žalovaný nevedel priamo preukázať, že dlh zo zmluvy o pôžičke zanikol, napr. predložením potvrdenia
od veriteľa alebo výpismi z účtu, to, že rodičia žalovaného sumu pôžičky v celom rozsahu vyplatili
žalobkyni, čím dlh zanikol, mal súd za preukázané z ostatných dôkazov posúdených nielen jednotlivo,
ale najmä v ich vzájomnej súvislosti. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť správnosť
toho rozhodnutia.

11. V zmysle § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

12. Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi na voľné nakladanie veci určené podľa druhu t.j. veci

zastupiteľné najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu. Z vyššie citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje
osobitná písomná forma. Možno ju preto uzavrieť i ústne i konkludentným prejavom. Pojmovými znakmi
zmluvy o pôžičke je, že jej predmetom je prenechanie veci dlžníkovi, teda i peňazí na voľné nakladanie,
veci pritom musia byť druhovo určené, predmetný právny vzťah musí byť dočasný a dlžníkovi vzniká

povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke je reálny právny úkon, v dôsledku čoho vzniká
až reálnym odovzdaním veci dlžníkovi. Obvyklou náležitosťou zmluvy je aj doba splatnosti - vrátenia
požičaných vecí. Ak by nebola doba splnenia dlhu dohodnutá, dlžník by bol povinný plniť 1. dňa po
požiadaní veriteľom (§ 563 Občianskeho zákonníka). Ak by účastníci ponechali dobu plnenia na vôli
dlžníka, mohol by ju určiť na návrh veriteľa súd (§ 564 Občianskeho zákonníka).

13. Podľa § 132 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný
návrh.

14. V zmysle § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná. Podľa ods. 2 súd
môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre
alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; Iné dôkazy bez
návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle ods. 3 súd aj bez návrhu môže vykonať
dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné,

a na zistenie cudzieho práva.

15. V zmysle § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Podľa ods. 2
skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.
16. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na

preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť
dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti.
17. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti

netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní
dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v
závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a
povinnosti strán hmotnoprávneho vzťahu (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22.9.2010, sp. zn.
3MCdo 6/2010). Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy

musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.
18. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska
ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd

musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.19.Vychádzajúczuvedeného,spoukazomnahypotézucit.§657Občianskehozákonníkaupravujúceho
zmluvu o pôžičke, na žalobkyni spočívalo dôkazné bremeno preukázať, že medzi stranami došlo k
uzavretiu zmluvy o pôžičke, keď žalobkyňa existenciu zmluvného vzťahu a prenechanie požičaných

peňazí žalovanému preukazovala predloženou písomne uzatvorenou zmluvou o pôžičke, pričom jej
uzatvorenie a prevzatie požičaných peňazí podľa tejto zmluvy žalovaný nesporoval. Na žalovanom
potom zostalo preukázať, že dlh zanikol, tu podľa žalovaného jeho splnením rodičmi, na základe ním
tvrdenej ústnej dohody medzi ním a jeho rodičmi, že rodičia prevezmú jeho a manželkine pôžičky a keď
budú na tom finančne lepšie, potom im to vrátia, čo ale bolo potrebné žalovaným jednoznačne, bez

akýchkoľvek pochybnosti preukázať, keďže žalobkyňa existenciu takejto dohody (inak dohody podľa
žalovaného uzatvorenej ústne medzi ním spolu s manželkou a medzičasom už medzičasom mŕtvymi
rodičmi strán sporu) a na jej základe plnenie poprela. Žalovaný na toto svoje tvrdenie poskytol súdu
prvej inštancie ako dôkaz svoju vlastnú výpoveď, listinu označenú ako „Záväzky k bytu“ 11.6.2011 16:45
v spojení so zápisnicami z dedičského konania po zomrelej matke žalobkyne a žalovaného vrátane
Osvedčenia o dedičstve.

20. Listina Záväzky k bytu, vlastnoručne podpísaná len žalovaným a jeho bývalou manželkou (navyše s
dodatočným vložením textu uznania záväzkov bytu a inej finančnej pôžičky v celkovej sume 25.291,16
Eur s prísľubom ich uhradenia na bankový účet žalovaným nad podpisy žalovaného a jeho manželky
žalovaným, čo v konaní aj potvrdil......), má predstavovať sumár pôžičiek (v ľavom stĺpci), ktoré za

žalovaného a jeho bývalú manželku mali veriteľom zaplatiť rodičia žalovaného s tým, že im tieto sumy
vrátia a sumár už rodičom vrátených súm (v pravom stĺpci). Podľa odvolacieho súdu ale z uvedeného
listinného dokladu vytlačeného zrejme z počítača, vyplýva len popis pôžičiek žalovaného s manželkou
voči viacerým veriteľom, medzi nimi i voči sestre - žalobkyni a rodičom (ľavý stĺpec), navyše s ručným
dopísaním aj ďalších pôžičiek s dátumom neskorším ako je v pravom rohu uvedený dátum vyhotovenia,

resp. vytlačenia tejto listiny a uvedenie vrátených súm s podpismi žalovaného a jeho manželky
(ľavý stĺpec) a až s dodatočne vpísaným vyhlásením žalovaného s manželkou o uznaní záväzkov v
špecifikovanej výške 25.291,16 Eur (rozdiel súm pôžičiek a vrátených úhrad, bez sumy kompenzácie
okná sestra) s prísľubom ich úhrady, s uvedením dátumu 11.6.2011 (zrejme dátumu uskutočnenia
uvedeného prehlásenia), ale už so započítaním do uvedenej sumy aj tých záväzkov, ktoré boli do listiny

vlastnoručne dopisované, s dátumom ich vzniku po 11.6.2011, čo nasvedčuje prispôsobovaniu obsahu
listiny potrebám žalovaného (navyše je zvláštne i to, prečo do celkovej sumy pôžičiek nebola započítaná
aj suma kompenzácie okien, ktorá mala predstavovať dar od rodičov, keď bola v stĺpci vrátených súm
uvedená....) Z predmetnej listiny sa pritom, vychádzajúc z jej obsahu a spôsobu vyhotovenia, podľa
odvolacieho súdu nedá, bez ďalšieho relevantného vyvodiť, že rodičia za žalovaného najneskôr ku dňu

11.6.2011 uhradili žalobkyni sumu 90.000,- Sk (2.987,45 Eur), tobôž potom ani to, že mali k takémuto
záväzku vôbec pristúpiť. Z uvedenej listiny je možné vyvodiť jedine to, že žalovaný s manželkou si brali
pôžičky, od koho si ich brali, ich výšku a čiastočné úhrady. Z listiny nevyplýva vrátenie v konaní žalovanej
pôžičky a ani to, kto ju mal vrátiť a kedy. Pokiaľ sa z tejto listiny vychádzalo aj v dedičskom konaní po
zomrelej matke žalobkyne a žalovaného pri určení výšky pohľadávky rodičov voči žalovanému a jeho

bývalej manželke, v ktorom dedičskom konaní žalobkyňa na pojednávaní do zápisnice mala vyhlásiť,
že potvrdzuje uvedené skutočnosti ako aj výšku celkovej pôžičky 25.291,16 Eur a zároveň zápisnicu
podpísala, navyše uvedené mal potvrdiť aj prítomný otec strán, odvolací súd sa s takýmto záverom súdu
prvej inštancie bez ďalších dôkazov nemôže stotožniť, pretože to zo zápisníc nevyplýva. Jediné čo je
možné z obsahu predloženej zápisnice zo dňa 5.10.2015 spísanej na Notárskom úrade v Trnave, Hlavná

15/31 vyvodiť je to, že žalobkyňa uznala, že rodičia žalovaného majú voči nemu pohľadávky podľa tejto
listiny, t.j. ako sú v listine špecifikované, konkrétne označením pôžičiek ako mama, otec, rodičia a pokiaľ
z listiny vyplývajú aj pôžičky s označením sestra, ako i ďalších tretích osôb, zo zápisnice nie je možné
vyvodiť, že žalobkyňa uznala, že rodičia pristúpili k záväzku žalovaného a dlh z pôžičky uvedenej na tejto
listine jej za žalovaného uhradili. Navyše súdu prvej inštancie uniklo pozornosti predloženie listinného

dokladu žalobkyňou na pojednávaní dňa 24.10.2017, označeného ako „Y.“ medzi otcom žalobkyne a
žalovaného a samotným žalovaným s dátumom 25.11.2015, t.j. po právoplatnom skončení dedičského
konania po zomrelej matke žalobkyne a žalovaného, z ktorej dohody má vyplývať, že na základe listiny
Záväzky k bytu zo dňa 11.6.2011, ktorú podpísali manželia H. v celkovej výške 25.291,16 Eur, v ktorej
priznávajú záväzky k bytu a inú finančnú pôžičku v spomínanej sume, žalovaný zaplatil dlžnú sumu

25.291,16 Eur Ing. L.ovi H.ovi (otcovi - poznámka odvolacieho súdu) a tým vyporiadal spomínanú dlžnú
sumu, ktorá dohoda je podpísaná len žalovaným, otec ju nepodpísal. Touto listinou žalobkyňa chcela
spochybniť tvrdenia žalovaného a preukázať snahu žalovaného vymámiť od otca potvrdenie o tom,
že mu pôžičky už vrátil, ku ktorej listine sa žalovaný na pojednávaní dňa 24.10.2017 aj vyjadril, súdprvej inštancie sa ale touto listinou, ako ani jej vysvetlením zo strany žalovaného pri odôvodňovaní
napadnutého rozsudku nezaoberal, pričom podľa odvolacieho súdu tak urobiť mal, pretože vzhľadom
na predmet sporu a priebeh konania je táto listina dôkazom závažným, navyše pokiaľ žalovaný tvrdil,

že ňou chcel, keďže pri poslednej návšteve otca už vedel, že jeho dni sú zrátané, aby mu otec sumu
25.000,- Eur, ktorá korešponduje s listinou Záväzky k bytu, definitívne potvrdil, teda že preberá to, čo aj
mamapodpísala(?),ktorálistinamuboladoručenátestepredkonanímunotára,aikeďnanejnefiguruje
jeho podpis, na notárskom úrade túto sumu podpísal, tak ako žalobkyňa. Táto listina ale má uvedený
dátum neskorší (t.j. 25.11.2015), než sa uskutočnilo pojednávanie u notára (zápisnica z pojednávania

u notára je datovaná dňom 5.10.2015, následná dňom 10.11.2015 a osvedčenie o dedičstve sa stalo
právoplatným dňom jeho vydania 10.11.2015), preto je otázne ako ju mohol žalovaný doručiť otcovi ešte
pred konaním u notára ako to sám tvrdí, čo vykazuje nezrovnalosť práve v tvrdeniach žalovaného, na
čo sa súd prvej inštancie mal určite zamerať.

21. Každú zo strán sporu zaťažuje povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a tiež dôkazné bremeno na

jeho vlastné tvrdenia (najmä na verzie sledu udalostí, ktoré majú význam pre posúdenie veci), ako už
bolo konštatované aj vyššie a logickým dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je neúspech strany
trpiacej takýmto nedostatkom v spore. K nástupu dôkaznej povinnosti strany, voči ktorej požiadavka
uplatnená žalobným návrhom smeruje, v prejednávanej veci teda žalovaného a i k presunu dôkazného
bremena na túto sporovú stranu dochádza až v dôsledku splnenia si dôkaznej povinnosti (a unesenia

dôkazného bremena) protistrany v spore (teda strany podávajúcej žalobný návrh), tu potom žalobkyne,
ktorá v spore preukázala existenciu záväzku žalovaného voči nej z predloženej písomnej zmluvy o
pôžičke zo dňa 1.2.2002, žalovaným nesporovanej. Zostalo potom na žalovanom, aby preukázal, že
jeho záväzok voči žalobkyni zanikol.

22. Pokiaľ ide o tzv. nepriame dôkazy, tieto dokazujú skutočnosť inú, ale takú, z ktorej je možné
usudzovať, či sa stala alebo nestala skutočnosť, ktorá je predmetom dokazovania; objasňujú teda
dokazovanú skutočnosť pomocou inej skutočnosti, ktorá má k dokazovanej skutočnosti len nepriamy
vzťah.

23. Výsledky hodnotenia dôkazov umožňujú súdu prijať záver o pravdivosti skutočnosti, ktorá je
predmetom dokazovania, ak na ich základe možno nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto
skutočnosť naozaj stala, bez toho aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti. Ak vytvárajú výsledky
hodnotenia dôkazov podmienky iba pre úsudok, že je možné (viac či menej pravdepodobné), že sa
dokazovaná skutočnosť stala, a pripúšťajú aj možnosť (väčšej či menšej pravdepodobnosť) toho, že sa

dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nemožno urobiť záver o pravdivosti tejto skutočnosti, na čo
musí brať zreteľ i súd prvej inštancie.

24. Vychádzajúc z uvádzaného z predchádzajúcich odsekov tohto odôvodnenia potom napadnutý
rozsudok prvoinštančného súdu trpí vadou nepreskúmateľnosti. Takýto záver vychádza z toho, že

súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie vo veci samej na tom, že hoci žalovaný nevedel priamo
preukázať, že dlh z nesporovanej zmluvy o pôžičke zanikol, napr. predložením potvrdenia od veriteľa
alebo výpismi z účtu, to že rodičia žalovaného sumu pôžičky, ku ktorej mali pristúpiť v celom rozsahu
vyplatili žalobkyni, čím dlh zanikol, mal za preukázané z ostatných dôkazov ich posúdením nielen
jednotlivo,alenajmävichvzájomnejsúvislosti,tubezrozumnéhovysvetleniauznaniaexistenciedohody

medzi rodičmi a žalovaným o pristúpení k záväzku zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi žalobkyňou
a žalovaným a kedy sa tak stalo a potom tiež aj záveru o skutočnom plnení rodičov za žalovaného, s
logickým a triezvym vysvetlením kedy, za akých okolností a akým spôsobom sa tak stalo. Z odôvodnenia
rozsudku napokon nie je možné vyvodiť, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s dôkazom predloženým
žalobkyňou na poslednom pojednávaní a to Dohodou zo dňa 25.11.2015 a tiež ako dospel na základe

výsledkov hodnotenia dôkazov predložených žalovaným k záveru, že bez akýchkoľvek pochybností
nadobudol istotu (presvedčenie) o tom, že rodičia žalovaného skutočne pristúpili k záväzku žalovaného
zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi stranami sporu a dlh za žalovaného a jeho manželku žalobkyni
i skutočne splnili, čim mal záväzok zaniknúť splnením, teda, že sa tak skutočne aj stalo, pričom nestačí,
ak je možné usudzovať iba jej pravdepodobnosť.

25. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.26. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

27. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

28. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie

(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

29. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

30. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti
uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež
s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky
kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel,
ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky,

vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

31. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami

strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

32. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať
ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, pričom súd vec aj viacnásobne nesprávne právne posúdil, s poukazom na mieru
zlyhania súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie fakticky v relevantných záveroch dostatočne neodôvodnil

ani právne, ani vecne, nie je možné tento nedostatok napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

33. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súduSlovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

34.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v
závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

35. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho

vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre potrebu odstránenia vád doterajšieho žalobného petitu).
Tomu zodpovedá aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie
súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho
zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť
rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).

36. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (absenciou
vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu
stranám realizovať ich procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
pričom s poukazom na mieru a charakter zlyhania súdu prvej inštancie, skutočne nie je možné tento

nedostatok napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie s použitím § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

37. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho

súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude postupovať v zmysle vyššie uvedených intencií, teda po zhodnotení a
vysporiadaní sa aj s predloženou listinou označenou ako Dohoda zo dňa 25.11.2015, ktorá spochybňuje
doterajšie závery súdu prvej inštancie, navyše keď už otec žalobkyne a žalovaného v spore nemohol byť
vypočutý, pričom založiť rozhodnutie len na indícii z dedičského konania je málo, výsledky vykonaného
dokazovania opätovne vyhodnotí, posúdi podľa všetkých náležitých hmotnoprávnych ustanovení a až

následnevoveciopätovnerozhodne,pričomrozhodnutieadekvátneodôvodnívsúladesust.§220CSP.

38. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania.

39. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aknapadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na
príslušenstvo sa neprihliada,
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).