Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. január 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/50/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317208348
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8317208348.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48,
811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom,
advokátom, so sídlom Mýtna 48, P.O. BOX 205, 810 00 Bratislava, proti žalovanému: W. N., C..
X.X.XXXX, D. S. N. C. J. XXX, o zaplatenie 4.184,72 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Humenné, č. k. 15Csp/209/2017-31 z 9.2.2018, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku ktorým žalobu do výšky
999,01 eur s príslušenstvom zamietol a vo výroku o trovách konania.

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3.185,71 € s 5,05% úrokom z omeškania ročne od 30.10.2014 do
zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobu do výšky 999,01 € s príslušenstvom
zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 52 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli dňa 28.11.2013 zmluvu

o poskytnutí najľahšej pôžičky č. XXXXXXX, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička
4000 eur, so 60 splátkami, vo výške 124,75 eur, s úrokom 32%. Vykonaným dokazovaním mal súd za
preukázané, že uzatvorená zmluva o poskytnutí pôžičky je svojím obsahom zmluvou spotrebiteľskou.
Podľa súdu prvej inštancie zmluve chýbajú niektoré náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch,
konkrétne v zmluve absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru, taktiež predpoklady použité na výpočet
RPMN, ako aj výška jednotlivých zložiek mesačnej splátky, t.j. aká je výška splátok istiny, aká je výška
splátok úrokov a aká je výška splátok ďalších poplatkov, ani termíny ich splatnosti (§ 9 ods. 2 písm. f/, j/,

k/ zákona o spotrebiteľských úveroch), preto sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov. S ohľadom na
uvedené súd prvej inštancie priznal žalobcovi rozdiel medzi poskytnutou sumou 4.000,- eur a úhradou
žalovaného 814,29 eur a žalovaného zaviazal na úhradu 3.185,71 eur s úrokom z omeškania 5,05% od
30.10.2014 (doručenia zosplatnenia) do zaplatenia, v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka a § 3 ods.
1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a vo zvyšnej časti žalobu do výšky 999,01 eur s príslušenstvom
zamietol.

3. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. V časti o zaplatenie 3185,71 eur (76% žalovanej
sumy) súd žalobe vyhovel, čo predstavuje úspech žalobcu na jednej strane a neúspech žalovaného na
druhej strane. V časti o zaplatenie 999,01 eur (24% žalovanej sumy) súd žalobu zamietol, čo predstavujeúspech žalovaného a neúspech žalobcu. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu
trov konania v rozsahu 52 %.

4. Proti rozsudku, voči výroku o zamietnutí žaloby do výšky 999,01 eur s príslušenstvom, ako aj voči
výroku o trovách konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu podľa §
365 ods. 1 písm. h) CSP t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

5. Konštatoval, že právny názor súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a
bez poplatkov z dôvodu neuvedenia termínu konečnej splatnosti a nerozloženia úverových splátok
na jej jednotlivé zložky, t.j. splátku istiny, úrokov a poplatkov, nie je správny a je v rozpore s čl.
10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ako právne záväzným aktom Európskeho
spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred zákonom a zároveň aj v
rozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci

C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a I. S., ktorým sú slovenské súdy viazané. K uvedeniu termínu
konečnej splatnosti úveru uviedol, že splnenie uvedenej zákonnej požiadavky uvedením mesiac a rok
ukončenia úverového vzťahu je dostatočne určité a zrozumiteľné, plne v súlade s platnými právnymi
predpismi. Termín konečnej splatnosti úveru uvedený ako 11/2018 bez akýchkoľvek pochybností aj
právne nevzdelanému priemernému spotrebiteľovi poskytuje relevantnú informáciu o tom, že úver bude

musieť splácať do novembra 2018. Rozloženie splátok v členení na istinu, úrok a poplatky priamo v
základných náležitostiach úverovej zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti,
určitosti a zrozumiteľnosti základných náležitostí úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Neexistuje
racionálny dôvod, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere mala byť už v hlavných zmluvných dojednaniach
zložitejšia ako napr. zmluva o úvere uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Súdny dvor Európskej únie

v prejudiciálnom konaní C-42/2015 začatom na návrh Okresného súdu Dunajská Streda rozsudkom
zo dňa 9.11.2016, rozhodol aj o práve členského štátu vnútroštátnou úpravou rozširovať obligatórne
náležitosti úverovej zmluvy nad rámec Smernice 2008/48/ES ako aj jeho právo zákonom sankcionovať
absenciu niektorej z náležitostí úverovej zmluvy tak, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Ust. čl.
10 ods. 2 písm. u) Smernice 2008/48/ES sa nemá vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby

vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti,
než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
C-42/2015 možno vyvodiť záver, že iba porušenie povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže
byť sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky, pričom právny predchodca žalobcu
neporušil žiadne povinnosti, preto žalobcovi vznikol nárok aj na zaplatenie zmluvne dojednaných úrokov

ako odplaty poskytnutého úveru. Poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-565/2012 zo dňa
27.3.2014, podľa ktorého tvrdosť sankcií pre veriteľa musí byť primeraná závažnosti jeho porušení, ako i
na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-348/2014 zo dňa 9.7.2015, podľa ktorého čl. 4 Smernice č. 87/102/
EHS zo dňa 22.12.1986 (jedná sa o Smernicu, ktorá predchádzala Smernici 2008/48/ES) vyžaduje,
aby dlžník pri uzavretí zmluvy o úvere poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho

záväzku. Z uvedeného vyplýva, že ak nebude v zmluve uvedená náležitosť, ktorá nemôže mať vplyv
na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah jeho záväzku, nebude spravidla a v zásade sankcia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti primeraná.

6. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže

žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 999,01 eur s úrokom z omeškania 5,05 % p.a. zo sumy 999,01
eur od 30.10.2014 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a prizná žalobcovi
náhradu trov konania v plnom rozsahu. Uplatnil si aj náhradu trov odvolacieho konania.

7. Žalovaný zásielku s odvolaním žalobcu a výzvou na vyjadrenie sa k tomuto odvolaniu, v odbernej

lehote neprevzal.

8. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že v konečnom dôsledku odvolanie žalobcu nie
je dôvodné.

9. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní bol preskúmavaný len výrok
napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby do výšky 999,01 eur s príslušenstvom, ako aj súvisiaci
výrok o trovách konania, a preto výrok rozsudku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, ktorývýrok odvolaním napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol, a ako taký nadobudol
právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP).

10. Súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená Zmluva o poskytnutí najľahšej pôžičky z
28.11.2013 je zmluvou spotrebiteľskou a správne dospel k záveru, že je namieste aplikovať zákon o
spotrebiteľských úveroch. Správne preto skúmal, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky
obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 tohto zákona.

11. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať.

12. Podľa § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ v znení ku dňu uzatvorenia predmetnej Zmluvy o poskytnutí
najľahšej pôžičky t.j. ku dňu 28.11.2013, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,

ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery
nákladov.

13. Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení ku dňu uzatvorenia predmetnej Zmluvy o poskytnutí najľahšej

pôžičky t.j. ku dňu 28.11.2013, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

14. Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ v znení ku dňu uzatvorenia predmetnej Zmluvy o poskytnutí
najľahšej pôžičky t.j. ku dňu 28.11.2013, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až
k), r) a y).

15. V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy musí zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V uvedenej zmluve účastníci zmluvy dohodli, že spotrebiteľ
sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku pôžičky vo výške 7.485,- eur do novembra 2018, a to v splátkach o

počte 60. Výšku mesačnej splátky dohodli na sumu 128,37 eur. Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaný
mal vrátiť poskytnutý úver po zaplatení 60 splátok vo výške 128,37 eur s tým, že uvedený počet
splátok spolu s určením jej výšky zodpovedá tomu, že k čerpaniu úveru došlo zo strany žalovaného v
novembri 2013. Pri počte splátok 60 bol termín konečnej splatnosti správne v zmluve uvedený mesiacom
november 2018. Odvolací sa tak nestotožnil s právnym záverom okresného súdu, že v zmluve absentuje

údaj o konečnej splatnosti úveru. Z údajov obsiahnutých v zmluve o počte a termíne splátok je teda
zrejmá konečná splatnosť ponúkaného úveru a zároveň je v zmluve termín konečnej splatnosti výslovne
uvedený, do akého obdobia (termínovo) musí byť ponúkaný spotrebiteľský úver splatený. Veriteľ uviedol
dĺžku obdobia v mesiacoch a rokoch, na ktoré bol ponúkaný spotrebiteľský úver poskytovaný. Splatnosť
jednotlivýchúverovýchsplátokbolapodľačlánku6bod6.1.,6.2.a6.4.Zmluvnýchpodmienokdohodnutá

k 20. dňu v mesiaci so splatnosťou prvej mesačnej splátky 20. dňa v mesiaci nasledujúceho po mesiaci, v
ktorom došlo k uzavretiu zmluvy. Zmluva bola uzavretá dňa 28.11.2013, splatnosť prvej úverovej splátky
nastala 20.12.2013 a konečná splatnosť úveru pri počte 60 mesačných splátok by tak za riadneho
plnenia nastala dňa 20.11.2018.

16. Uvedené však nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to
z nasledujúcich dôvodov:

17. Správny je záver súdu prvej inštancie o absencii náležitej špecifikácie splátok - rozčlenenia na to, z
akých položiek splátka pozostáva, t.j. pokiaľ ide o výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných

poplatkov, prípadne poradia, v ktorom budú splátky priraďované k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ.18. V tomto smere nemožno sa odvolať len na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 09.11.2016
sp.zn. C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti I. S..

19. Treba konštatovať, že aj právna doktrína (závery teoretikov vrátane odborných článkov) upriamuje
pozornosť súdov pri súčasnej právnej úprave na nemožnosť priamej aplikácie tohto rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie rozhodovacej činnosti súdov a pochopiteľne aj na nemožnosť priamej
aplikácie Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES, pokiaľ ide o reguláciu konkrétnych
práv a povinností sporových strán, ktoré sú fyzickými osobami alebo právnickými osobami. V

tomto smere doktrína poukazuje na to, že smernice vydané Európskym parlamentom a Radou ako
zdroj komunitárneho práva nie sú priamo aplikovateľné na vnútroštátnu reguláciu práv a povinností
individuálnych subjektov (fyzických a právnických osôb) a účinok smernice možno dosiahnuť len
prostredníctvom tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátneho právneho poriadku, eventuálne aj v
súčinnosti s výkladom, ktoré prinášajú rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti však
treba konštatovať, že ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. (najmä ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ tohto

zákona v znení platnom a účinnom v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy), sú natoľko striktné,
že ich nemožno preklenúť ani uvedeným konformným výkladom uvedenej smernice a akceptovaním
východísk, ktoré prináša rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-42/15, Home Credit
Slovakia, a.s. proti I. S. (pozri k tomu bližšie X. M.: Prečo rozsudok Súdneho dvora Európskej únie Home
Credit Slovakia, a.s. c/a I. S. nie je spôsobilý zmeniť rozhodovaciu prax slovenských súdov, najpravo.sk

21.12.2016).

20. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a Smernice 2008/48/ES, pretože
sa zdá, že Súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy
a len vo vzťahu k istine.

21. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.

k) § 9 ods. 2 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase
vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.

22. Zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia
zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a

iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na
uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase Smernica Rady 87/102/
EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu.

23. Zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná Smernica 2008/48/ES

z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských
úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov
podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

24. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má

význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN, (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo
bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri
niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina) a pod.

25. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových

nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácií o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 Smernice 2008/48/ES).26. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 ods. 2 písm.
k) uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku,

počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy bolo aj suma, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej

z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom.
Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných
poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade zmluva o úvere, ktorá je predmetom
tohto konania uvedené náležitosti nespĺňa.

27. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd tiež poukazuje aj na príspevok

Q.. W.. W.Á., M..: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci konkrétny
spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere by malo byť
v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na úrok a poplatky,
ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o spotrebiteľskom úvere
nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne narazil na rozpor

medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva Únie má v tomto
prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom a spotrebiteľom
nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len prostredníctvom
nepriameho účinku smernice, čo znamená pokúsiť sa o taký výklad zákona č. 129/2010, ktorým sa
rozpor odstráni. Domnievam sa však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z hraníc povinnosti

eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, ktorou je zákaz výkladu contra legem. Neviem si totiž
predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o spotrebiteľskom
úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo by už podľa
môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“

28. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015:
„Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok,
výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín
konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi
preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a

odporujúcačestnejobchodnejpraxi.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,žeuvedenéinformácieboliobsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť
zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9
ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky
a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou

a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru
len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou
úveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods.

1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby
sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu
so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejveci
krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“

29. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné
pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátokúrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá
taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“
a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v

konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok
NS SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii
podľa zákona č.258/2001 Zz. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016). 2. Uvedené zákonné pravidlo
sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z. z. vykonanou zákonom č.
279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. 3.
Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2) nie je v súlade s princípmi
súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by: a/ odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem, b/ odporoval by princípu právnej istoty,
c/ nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ
za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné

pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o
splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť

v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10
ods.1 písm.j/, príloha II., 2.).

30.Vkontexteuvedeného,akoajsozreteľomnauznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Cdo/155/2011

zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného
rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je
tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval
právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom

zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového
stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní
nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho
súdu správny, fundovaný či úplný“, odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci
sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá

priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť
contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať
aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

31. Záverom odvolací súd dodáva, že uznesením Krajského súdu v Prešove sp.zn. 22Co/20/2018 zo

dňa 27.3.2018 bola podaná prejudiciálna otázka v reakcii na rozsudok C-42/15.

32. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, pokiaľ dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, videl
aj v absencii predpokladov použitých na výpočet RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ). K uvedenému
odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje

všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia
výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho
výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky. Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie
len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet
RPMN. Je nepochybné, že v predmetnej zmluve tento údaj chýba, nie je uvedené aké predpoklady

boli použité pre výpočet RPMN, a preto správne skonštatoval súd prvej inštancie, že je potrebné
považovať úver za bezúročný a bez poplatkov (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
3Co 124/2016 z 03.11.2016). Obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedenie
predpokladov použitých pre výpočet RPMN aj podľa transponovanej smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008, a to v článku 10 ods. 2 písm. g/ cit.: „Zmluva o úvere zrozumiteľne a

stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
vypočítanévčaseuzavretiazmluvyoúvere;uvedúsavšetkypredpokladypoužiténavýpočettejtomiery“33. Odvolací súd rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého
článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto

smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako
jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť
vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí
byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. Vzorec výpočtu RPMN je uvedený
na strane č. 3 zmluvy pod bodom IX. Zmluvné podmienky. V tomto smere odvolací súd pripomína závery

Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní
podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především
k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího
charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a
malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých
předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o

smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému
jednání nelze přiznat právní ochranu.“

34. V závislosti od uvedeného, sú správne závery súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
predmetného úveru, nakoľko s absenciou náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. j) a k) ZoSÚ je spojená

sankcia tejto bezodplatnosti a bezúročnosti v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ.

35. Z obsahu spisu nepochybne vyplynulo, že žalobca resp. jeho právny predchodca poskytol
žalovanému finančné prostriedky vo výške 4.000,- eur a žalovaný uhradil sumu 814,29 eur. Žalobcovi
tak správne priznal súd prvej inštancie právo na zaplatenie sumy 3.185,71 eur s príslušenstvom a v

prevyšujúcej časti do sumy 999,01 eur s príslušenstvom žalobu zamietol.

36. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania.

37. Vychádzajúc z uvedených dôvodov, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej
zamietavej časti, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, postupom podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil.

38.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1CSP

tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu 100 %. O výške tejto náhrady odvolacích trov
podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí, ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).