Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 9, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/90/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815209840
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8815209840.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu

JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Bajkalská
30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ G. J., nar. XX.XX.XXXX, 2/ L. J., nar.
XX.XX.XXXX, obom bytom H. XXX, o zaplatenie 11.754,17 eura s prísl., takto o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 11C/377/2015-37 zo dňa 24.02.2016

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v napadnutom zamietavom výroku čo do sumy 210,- eur, v prevyšujúcom rozsahu
rozsudoksúduprvejinštancievzamietavomvýrokuakoajvsúvisiacomvýrokuotrováchkonaniazrušuje
a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil

žalovanému v 1/ rade a žalovanej v 2/ rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 11.517,89 eura spolu 5 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy 11.517,89 eura
od 11.09.2015 až do dňa zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, žalobu v
prevyšujúcej časti zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému v 1/ rade a žalovanej
v 2/ rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo
zaplateného súdneho poplatku vo výške 705 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovaným

zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 11.754,17 eura s 6,49 % úrokom za úver zo sumy 10.998,27
eura od 01.10.2015 do zaplatenia a s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 11.682,89 eura od
01.10.2015 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že na základe zmluvy o stavebnom sporení č.
XXXXXXX X XX bola so žalovanými uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere č. XXXXXXX X
XX dňa28.04.2010,nazákladektorejbolžalovanýmposkytnutýmimoriadnymedziúvervovýške12.500
eur. Žalovaní sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky mimoriadneho medziúveru 6,49 %
ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 67,61 eura a do pridelenia cieľovej sumy vkladať

na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady vo výške 20 eur. Po pridelení cieľovej sumy
zmluvy o stavebnom sporení sa žalovaní zaviazali splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,7 %
ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 87,61 eura. Dohodnuté zmluvné podmienky žalovaní
porušili, medziúver prestali riadne a včas splácať. Listom zo dňa 04.08.2015 boli žalovaní vyzvaní na
doplatenie omeškaných splátok s upozornením, že v opačnom prípade bude vyhlásená mimoriadna
splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom. Mimoriadna splatnosť úveru bola vyhlásená 10.09.2015, k
uvedenému dátumu celková výška dlžnej sumy 11.802,89 eura pozostávala z istiny 11.118,27 eura a z

nezaplatených úrokov za úver a nezaplatených poplatkov ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v
celkovej výške 684,62 eura. Žalobca v žalobe poukázal na to, že vyhlásením predčasnej splatnosti úveru
úverová zmluva nezaniká, žalobca v zmysle čl. VI. bod 3 a 4 úverovej zmluvy úročí istinu dohodnutým
úrokom za úver vo výške 6,49 % ročne a zároveň celý zostatok dlhu ku dňu vyhlásenia mimoriadnejsplatnosti úrokom z omeškania vo výške 5% ročne. Ku dňu 30.09.2015 je výška pohľadávky žalobcu voči
žalovaným 11.754,17 eura, pričom pozostáva z istiny vo výške 10.998,27 eura, nezaplatených úrokov
za úver a z nezaplatených poplatkov ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti vo výške 684,62 eura,

6,49 % ročného úroku za úver od 11.09.2015 do 30.09.2015 vo výške 39,20 eura, 5 % ročného úroku
z omeškania od 11.09.2015 do 30.09.2015 vo výške 32,08 eura.
Súd prvej inštancie konštatoval, že obaja žalovaní so žalobou súhlasili.
Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané skutkové zistenia k vzniku
záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovanými ako boli uvedené v žalobe. Taktiež za zistené mal

úkony žalobcu voči žalovaným, čo sa týka upozornenia na vyhlásenie predčasne splatnosti úveru, ako aj
samotného vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru ako žalobca v žalobe uviedol. Uvedené vyplynulo aj
z listinných dôkazov, žalovaní list žalobcu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru prevzali 16.09.2015.
Súd záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovanými vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu, ktorú aj
napriek tomu, že ide o úverovú zmluvu, ktorá sa riadi režimom Obchodného zákonníka, bolo potrebné
posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, keďže ide o úpravu pre spotrebiteľa

výhodnejšiu. Konštatoval, že dlžníci podstatne porušili zmluvu, preto žalobca vyhlásil mimoriadnu
splatnosť celého úveru. Za preukázaný nárok mal nárok žalobcu na zaplatenie istiny 10.998,27 eura,
ako aj úrok z úveru do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Uviedol, že úver je odplatným právnym
úkonom, odplatu (cenu) predstavujú spravidla úroky. Kauza úverového právneho vzťahu spočíva v
poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia peňažných prostriedkov má dlžník (prijímateľ úveru)

platiťúroky.Účastníciúverupritomnemusiadohodnúťčas,naktorýsaúverposkytuje(úverovéobdobie);
v takom prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Podľa súdu
úverové obdobie, teda čas, na ktorý sa peňažné prostriedky poskytujú, medzi podstatné náležitosti úveru
nepatrí. Pokiaľ si účastníci úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do
dohodnutejdoby(dosplatnostiúveru)nevráti,prichádzajúdoúvahyzaobdobieposplatnostiúveruúroky

z omeškania. Ide o odlišný inštitút oproti odplatným úrokom a ten má sankčnú povahu. Jeho typickým
znakom v občianskoprávnych veciach je jeho administratívny strop (limit). Odkázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obo/143/1998. Podľa súdu zmluvné úroky patria len
do splatnosti dlhu, resp. jeho splátok, v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k
dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by

spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi konania. Preto nepriznal zmluvné úroky
z úveru za obdobie nasledujúce po vyhlásení splatnosti úveru. Okrem nepriznania zmluvných úrokov
z úveru odo dňa nasledujúceho po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru nepriznal aj uplatnený nárok
na poplatky za upomienky a poplatky za „prijatie do poistn.“. K poplatkom uviedol, že žalobca k žalobe
nepripojil listinné dôkazy, z ktorých by mal nárok na tieto poplatky vyplývať, nepreukázal ani zaslanie

upomienok, ani to, že by žalobcovi zaslaním upomienok vznikli nejaké reálne náklady. Rovnako žalobca
neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k poplatkom za „prijatie do poistn.“, nebolo tiež zrejmé, o aký
nárok ide.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka, podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka - § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 5, § 54 ods. 1, 2, § 39, § 41,

§ 511 ods. 1, § 517 ods. 1, 2, pri stanovením výšky úroku z omeškania vychádzal z Nariadenia vlády
Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku, výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, podal
odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v nadväznosti na § 221 ods. 1 písm.

h) a podľa § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p. Podľa žalobcu, pokiaľ súd prvej inštancie v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol, aplikoval nepríslušný právny predpis. Napriek tomu, že medzi stranami sporu
bola uzatvorená zmluva o úvere, aplikoval nie Obchodný zákonník ale Občiansky zákonník. Aplikácia
Obchodného zákonníka pritom vyplýva priamo zo zákona, nejde o zmluvnú podmienku, nie je možné
súhlasiť s paušálnym záverom o nevýhodnejšej právnej úprave podľa Obchodného zákonníka oproti

právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách
sú začlenené práve do Občianskeho zákonníka automaticky neznamená, že sa na právne vzťahy
založené zmluvou o úvere, hoci aj spotrebiteľskou zmluvou, majú aplikovať výlučne ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Súd z dôvodu aplikácie nepríslušného právneho predpisu nesprávne posúdil
nárok žalobcu na úroky za úver. Záver súdu o tom, že pokiaľ by po splatnosti úveru uložil spotrebiteľovi

zaplatiť okrem zmluvne dohodnutých úrokov aj úrok z omeškania, že by dochádzalo k dvojnásobnému
zaťaženiu spotrebiteľa, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi konania,
je nesprávny. Tento záver nemá nielen oporu v zákone, ale prieči sa charakteru úveru ako odplatného
právneho úkonu a taktiež dobrým mravom. Nárok na úrok za úver vyplýva priamo zo zákona (Obchodnýzákonník) a nevylučujú ho ani žiadne ustanovenia Občianskeho zákonníka, ani ustanovenia iného
právneho predpisu prijatého na ochranu spotrebiteľa. Splatnosťou úveru nezaniká povinnosť dlžníka
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník

povinný uvedenú povinnosť splniť. Zmena podmienok potom spočíva okrem iného v tom, že sa celá
pohľadávka stáva splatnou na žiadosť veriteľa bez ohľadu na dohodnutú lehotu vrátenia. Poukázal na
to, že účelom ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka je poskytnúť veriteľovi právne prostriedky na
jeho ochranu pre prípad omeškania dlžníka s plnením splátok, nie zhoršenie postavenia veriteľa oproti
postaveniu, ktoré mal pred uplatnením práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, hoci aj v prípade

spotrebiteľskej zmluvy. Úrok za úver až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov predpokladá
aj § 27 ods. 12 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Toto ustanovenie priamo vyžaduje protihodnotu
plnení poskytovaných bankami a nelimituje ju splatnosťou úveru. Podľa žalobcu bolo by nelogické a
v rozpore s dobrými mravmi požadovať od dlžníka, ktorý neplní svoje zmluvné a zákonné povinnosti
menej,akoodtoho,ktorýichplnívsúladesozmluvouoúvere,resp.sozákonom,hocivobochprípadoch
ide o nevrátené peňažné prostriedky. Pokiaľ súd prvej inštancie odkázal na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obo/143/1998, podľa žalobcu záver tohto rozhodnutia jednoznačne
neodôvodňuje rozhodnutie súdu prvej inštancie nakoľko sa vôbec nezaoberá právnou argumentáciou
straty nároku veriteľa na úroky za úver po splatnosti úveru a už vôbec nie konkrétnymi ustanoveniami
právnych predpisov, z ktorých vychádza. Podľa žalobcu súd prvej inštancie povýšil princíp zvýšenej
ochrany spotrebiteľa porušujúceho povinnosti ako slabšej strany nad princíp právnej istoty, čo je v

právnom štáte neprípustné. Veriteľ sa totiž uplatnením práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka
dostávadohoršiehopostaveniaakopredjehouplatnenímadlžníkdopozícievýhodnejšej,nakoľkoužíva
peňažné prostriedky zadarmo. Uvedené nielenže zvýhodňuje dlžníkov neplatičov, ale priamo navádza k
nesplácaniu úveru. Žalobca zdôraznil, že jeho nárok na 6,49 % ročný úrok za úver mu prináleží zo sumy
istiny od poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich reálneho vrátenia, teda aj za dobu od 11.0.92015

do zaplatenia. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý zamietavý výrok rozsudku súdu prvej
inštancie a v napadnutom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.
4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) vychádzajúc z ustanovenia § 470

ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, preskúmal rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom výroku, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a

čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 04.05.2017
(§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo vzťahu k napadnutému výroku bolo
sčasti opodstatnené.
Vodvolacomkonanízdispozičnejzásadyvyplýva,žeodvolacísúdvecprejednávmedziach,vktorýchsa
odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ

nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny
účinokodvolania,alesúčasnestanovímedze,vktorýchjeodvolacísúdoprávnenýapovinnýrozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať.
5. Žalobca odvolaním napadol celý zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, avšak dôvody
odvolania argumentačne skoncentroval len vo vzťahu k nepriznaniu úroku z úveru za obdobie

po vyhlásení predčasnej splatnosti celého úveru. V odvolaní absentuje akékoľvek argumentácia
k nepriznaniu poplatkov. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutom
zamietavom výroku čo do sumy 210 eur majúc za správny záver súdu prvej inštancie o tom, že
žalobca súdu nepreukázal nárok na zaplatenie poplatkov, nakoľko súdu nepredložil dôkazné prostriedky.
Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, pre ktoré platí, že tá strana sporu, ktorá z určitej

skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, musí túto skutočnosť tvrdiť a k tvrdenej skutočnosti
predložiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže.
6. Súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu na úrok z úveru za obdobie po vyhlásení splatnosti úveru
majúc za to, že pokiaľ by uložil žalovaným zaplatiť za obdobie po splatnosti úveru úroky z úveru ako aj
úroky z omeškania, došlo by k dvojnásobnému zaťaženiu žalovaných a podľa jeho názoru spôsobilo by

to značnú nerovnováhu vo vzťahu zmluvných strán. Odvolací súd tento argument súdu prvej inštancie
nepovažuje za správny.
7. Niet žiadnym pochybností o tom, že predmetom konania bol nárok zo zmluvy, ktorá
zodpovedá definícií spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľom je v súlade s európskou aj vnútroštátnousúkromnoprávnou aj verejnoprávnou úpravou osoba, ktorá v zmluvnom vzťahu, do ktorého vstupuje
so subjektom vykonávajúcim obchodnú činnosť, nejedná v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo
v rámci výkonu svojho povolania. Kritériom pre posúdenie zmluvnej strany ako spotrebiteľa je jednak

označenie tejto strany v zmluve, ako aj samotný predmet záväzkového vzťahu. V konkrétnom
prípade žalobca poskytol úver vykonávajúc svoju podnikateľskú činnosť a žalovaní ako dlžníci z
poskytnutých úverových prostriedkov financovali svoje osobné potreby. Zmluva, ktorá bola uzatvorená,
je preto zmluvou spotrebiteľskou, spotrebiteľský charakter zmluvy znamená, že na právny vzťah
založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o

spotrebiteľských zmluvách a ustanovenia iných právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa,
uvedené však neznamená, že má ísť o výklad nezodpovedajúci logickým pravidlám, o výklad bez
eliminácie možných hodnotových rozporov.
Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia na jednej strane konštatoval, že odplatou, cenou
za peňažné prostriedky poskytnuté ako úver sú úroky, aj to, že do vrátenia peňažných prostriedkov
má dlžník (prijímateľ úveru) platiť úroky, pričom účastníci úveru nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa

úver poskytuje (úverové obdobie), v takom prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých
peňažných prostriedkov (str. 7 ods. 3 rozsudku súdu prvej inštancie), pri rozhodovaní o nároku na úrok
z úveru za obdobie po vyhlásení splatnosti úveru, t.j. za obdobie skutočnej dispozície s istinou úveru
sa týmto konštatovaním neriadil. Dospel k záveru, že pokiaľ by uložil žalovaným platiť zmluvný úrok
z úveru, ako aj úrok z omeškania, spôsobilo by to značnú nerovnováhu vo vzťahu účastníkov zmluvy.

Nie je pritom zrejmé, o akú nerovnováhu, dokonca značnú nerovnováhu, by malo ísť. Tak úroky, ako aj
úroky z omeškania, sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), majú však
odlišné funkcie. Kým dohodnuté úroky sú odmenou za užívanie istiny, úroky z omeškania predstavujú
zákonnú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od zmluvne dohodnutého úroku ich môže
veriteľ od dlžníka žiadať, aj keby dohodnuté neboli (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Zo žiadneho

zákonnéhoustanovenianevyplýva,žebyzmluvnedohodnutýúrokaúrokzomeškanianemohliexistovať
súčasne. V tejto súvislosti je namieste poukázať aj na úpravu vyplývajúcu z ustanovenia § 13 ods. 3
Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, aj keď sa na daný vzťah nepoužije. Podľa tohto
zákonného ustanovenia, ak spotrebiteľ odstúpi od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je povinný zaplatiť
veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa keď sa začal spotrebiteľský úver čerpať až do dňa splatenia

istiny. Úrok sa vypočíta na základe dohodnutej úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, t.j. zákon
priamo ukladá spotrebiteľovi, aby veriteľovi platil dohodnuté úroky z úveru za obdobie, kým veriteľovi
nezaplatí istinu úveru. V zákone nie je žiadna zmienka o tom, že by pri omeškaní so zaplatením istiny
a dohodnutého úroku z istiny nemal dlžník zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania. Ak súd prvej inštancie
dospel k záveru, že nárok veriteľa na úrok z úveru a úrok z omeškania v dôsledku porušenia zmluvne

dohodnutých povinností dlžníkom má viesť k nerovnováhe vo vzťahu medzi účastníkmi konania, je jeho
názor nesprávny. K dôvodom tejto nesprávnosti je možné dospieť aj z čl. 11 Listiny základných práv a
slobôd upravujúceho právo vlastniť majetok, resp. z práva na pokojné užívanie majetku, ktorý garantuje
čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pojem
majetku, ako vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, má autonómny obsah a nie

je obmedzený iba na vlastníctvo hmotného majetku. Za majetok, okrem hmotných predmetov, môžu
byť považované pohľadávky, a to za podmienky, že pohľadávka je dostatočne určitá a vymáhateľná;
môže ísť pritom o už existujúcu pohľadávku alebo aspoň pohľadávku, o ktorej je možné pri najmenšom
tvrdiť, že je podopretá aspoň legitímnym očakávaním a bude konkretizovaná (Des Fours Walderode
proti Českej republike - 40057/98).

Predmetom plnenia poskytnutého veriteľom dlžníkovi z úverovej zmluvy je majetková hodnota, ktorá sa
poskytnutím plnenia, vrátane jeho ceny, ktorou sú úroky, stáva pohľadávkou voči dlžníkovi, t.j. majetkom
požívajúcim ochranu, čo musí mať súd na zreteli.
Vychádzajúc z princípu spravodlivosti zmyslu a účelu zákonných ustanovení, na ktoré odvolací súd
poukázal,niejemožnéprijaťzáver,žebyporušeniepovinnostidlžníkazúverovejzmluvyaprávoveriteľa

žiadať predčasné vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov malo by viesť k tomu, že veriteľ by sa
v dôsledku výkonu svojho oprávnenia dostal do situácie, z ktorej by profitoval subjekt, ktorý si zmluvné
povinnosti nesplnil.
8. Odvolací súd z dôvodov, ktoré uviedol, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v časti zamietavého
výroku neposúdil vec právne správne, z toho dôvodu, že nedostatočne zistil skutkový stav, čím došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces, preto rozsudok v časti napadnutého zamietavého výroku ako aj
v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.9. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, ktorý je v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu, nárok uplatnený žalobou v časti zmluvne dohodnutých úrokov z úveru po zosplatnení
úveru opätovne posúdi majúc na zreteli princíp legitímnych očakávaní v spojení s dôverou subjektu

práva v právo samotné, ochranu nadobudnutých práv, čo je odvoditeľné z princípov právneho štátu ako
aj z práva na spravodlivý súdny proces a opätovne rozhodne.
10. V novom rozhodnutí rozhodne taktiež o trovách celého konania vrátane trov odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).
11. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 v potvrdzujúcom

výroku a v pomere hlasov 2:1 v zrušujúcom výroku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.