Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 20, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/361/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7816202548
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7816202548.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a členiek
senátu JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobkyne E. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom v Rožňave, J. XX, právne zastúpenej JUDr. Pavlom Kontrom, advokátom, so sídlom v Rožňave,
Čučmianska dlhá 21, proti žalovanej F. A. (predtým Q.) rod. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX,
zastúpenej JUDr. Ladislavom Csákóm, so sídlom v Rožňave, Hviezdoslavova 4, o zaplatenie 4.500,- eur

s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 11C/2014/2016 -
89 z 28. júna 2018

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom konanie zastavil a

stranám sporu právo na náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa pôvodne domáhala voči právnej predchodkyni žalovanej
a následne voči žalovanej, ako právnej nástupkyni zaplatenia sumy 4.500,- eur s prísl. z dôvodu, že
žalobkyňa žalobu voči právnej nástupkyni pôvodnej žalovanej zobrala v celom rozsahu späť.

3. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2, § 256 ods. 1 a § 257 C.s.p. Konštatoval, že
z procesného hľadiska splatí, že zastavenie konania zavinila žalobkyňa, ktorá v zmysle § 256 ods.
1 C.s.p. má povinnosť uhradiť žalovanej trovy konania. V danej veci žalobkyňa zobrala žalobu späť
po vyslovení predbežného právneho stanoviska súdu po podaní žaloby, po oboznámení sa so spismi
tunajšieho súdu sp.zn. 8D/130/2013, 8C/264/2015. Konštatoval, že vzhľadom na predložené listiny

preukazujúce odôvodnenosť žiadosti o nepriznanie nároku na náhradu trov konania stranám sporu, ako
aj skutočnosti, že priznal žalobkyni oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, kedy skúmal
finančné majetkové a osobne pomery žalobkyne. Uzavrel, že o nepriznaní nároku na náhradu trov
konania rozhodol podľa § 257 C.s.p. keď mal preukázanú existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa aj s poukazom na vyslovené predbežné právne posúdenie veci.

4. Rozsudok vo výroku o trovách konania napadla včas podaným odvolaním žalovaná, navrhla zmeniť
napadnutý výrok tak, aby jej bolo priznané právo na náhradu všetkých trov konania v rozsahu 100
% a zároveň právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, alternatívne navrhla jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala, že napadnutý výrok nie
je v medziach zákona, nespĺňa ani podmienky náležitého a riadneho odôvodnenia, ako to vyplýva z
§ 220 ods. 2 C.s.p. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sa vôbec nedozvedela, prečo prevážili

sociálne pomery žalobkyne nad jej, hoci je na tom finančne horšie ako žalobkyňa. Nebolo jej zrejme,
prečo procesne neúspešnej strane, ktorá má niekoľko násobne vyšší príjem ako ona, sa neuložilapovinnosť nahradiť jej trovy konania, prečo sa jej sociálna situácia považuje za dôvod hodný osobitného
zreteľa. V tejto súvislosti poukazovala na ustálenú súdnu prax, z ktorej vyplýva, že pri hodnotení
dôvodov hodných osobitného zreteľa je nutné zohľadniť aj sociálnu situáciu toho, v prospech koho by

sa malo o trovách konania rozhodnúť v zmysle zásady úspešnosti. Považovala za nutné zvýrazniť, že
žalobkyňa má pravidelný príjem, dokonca taký, že jej neprislúcha ani len priznanie práva na právne
zastúpenie CPP. Naproti tomu ona je vyslovene sociálny prípad, poberá len sociálne dávky v minimálnej
výške a môže tak akurát závidieť žalobkyni jej príjem vo výške 367,- eur pravidelne každý mesiac,
pretože má vyše 6 krát viac ako ona. Ďalej poukazovala na to, že žalobkyňa okrem svojho dôchodku

vlastní aj majetok nie nepatrnej hodnoty, dokonca si nárokuje aj výplatu 5.000,- eur v rôznych súdnych
konaniach, takže má aj pohľadávky. Považovala za potrebné podčiarknuť, že je úplne bez právneho
významu, že žalobkyňa svoje procesné stanovisko zaujala po predbežnom právnom názore súdu.
Takisto nie je žiadnym dôvodom hodným osobitného zreteľa oboznámenie sa so spisom 8C/264/2015,
veď žalobkyňa bola sporovou stranou v tomto konaní. Pre žalobkyňu nebola žiadna novinka ani vec
sp.zn. 8D/130/2013, keď od rozhodnutia vydaného v tejto dedičskej veci opierala svoju aktívnu vecnú

legitimáciu v prejednávanej veci. Zdôrazňovala, že zo slovného znenia § 257 C.s.p. vyplýva, že ide o
ustanovenie výnimočnej, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol
prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej
tvrdosti. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom
rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán sporu a je potrebné vziať do

úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto
rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Opakovala svoje námietky v súvislosti s
nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia, z ktorého vôbec nevyplýva, na základe akých
konkrétnych skutočností a dôvodov mal súd za dôvodný návrh na nepriznanie náhrady trov konania.
Bola toho názoru, že uznesenie je nepreskúmateľné, lebo každé rozhodnutie je potrebné považovať

za nepreskúmateľné ak pre jeho nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov v jeho odôvodnení nie
je možné zistiť, ako súd dospel k záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ako dospel k
samotnému rozhodnutiu v danej veci. V ďalšej časti odvolania poukazovala na to, čo má odôvodnenie
rozhodnutia obsahovať, poukazovala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu
SR. Napokon namietala, že postup žalobkyne podľa jej názoru odporuje aj dobrým mravom. Najprv

zjavne bezdôvodne podala žalobu, o ktorej sa konalo vo veci sp.zn. 8C/264/2015 voči nej a až po
opakovaných pojednávaniach sa rozhodla zobrať žalobu späť vzhľadom na svoju sociálnu situáciu,
potom podala žalobu v tomto konaní, ktorú najprv smerovala voči jej matke a následne voči nej a aj túto
zobrala späť s poukazom na svoju sociálnu situáciu. Považovala za potrebné pripomenúť, že žalobkyňa
konala aj napriek tomu, že dobre vedela, že po svojej matke svojej právnej predchodkyni nič nezdedila,

dedičské konanie bolo zastavené z dôvodu bezmajetnosti. Takéto uplatnenie práva (na nepriznanie na
práva na náhradu trov konania), je podľa nej v rozpore aj s dobrými mravmi.

5. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnuté uznesenia ako vecne správne
potvrdiť. Uviedla, že tak v tomto konaní, ani v konaniach predchádzajúcich, na ktoré poukazovala

žalovaná, nepostupovala nehospodárne. Pred podaním žaloby, o ktorej sa konalo pod sp.zn.
8C/264/2015, nemala možnosť sa dozvedieť, kto bol dedičom jej pohľadávky a o tejto skutočnosti sa
dozvedela len v priebehu konania napriek tomu, že žalovanú pokusom o zmier vyzvala na zaplatenie
žalovanej sumy, táto jej túto podstatnú skutočnosť neuviedla. Až na základe ustálenia pasívnej
legitimácie podala žalobu v tomto konaní, ktorá bola aj podľa vysloveného právneho názoru súdu

dôvodná a k jej možnému zamietnutiu by mohlo dôjsť len z dôvodu, že pôvodná žalovaná v priebehu
konania zomrela, a táto po sebe nezanechala žiaden majetok. Takéto konanie, kde sa snažila domôcť
svojho legitímneho nároku, nemožno považovať za nehospodárne a už vonkoncom nie za rozporné
s dobrými mravmi. Bola toho názoru, že súd postupoval správne, keď žalovanej nepriznal náhradu
trov konania, pričom svoje rozhodnutie riadne odôvodil situáciou príslušných zákonných ustanovení,

ktoré ďalej rozviedol tak, že mala možnosť sa oboznámiť so spisom sp.zn. 8D/130/2013 len v priebehu
tohto konania, ako aj vzhľadom na predložené listiny preukazujúce odôvodnenosť žiadosti o nepriznaní
nároku na náhradu trov konania stranám sporu, ako aj skutočnosti, že bolo jej priznané oslobodenie
od súdnych poplatkov v celom rozsahu, kedy boli skúmané jej finančné, majetkové a osobné pomery.
Považovala za potrebné poukázať aj na stanovisko, ktoré zaujal odvolací súd v konaní vedenom pod

sp.zn. 9Co/542/2016.

6. Žalovaná v písomnom stanovisku k vyjadreniu žalobkyne navrhla, aby súd o jej odvolaní rozhodol
v zmysle petitu. Poukázala na to, že žalobkyňa vo svojom podaní neuvádza žiadne nové skutočnostiči dôkazy, pri ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že jej odvolanie by nemalo byť dôvodné. K
sociálnej situácii tvrdenej žalobkyňou poukázala na to, že opakovane sa vyjadrovala k tomu, že sociálna
situácie žalobkyne je ďaleko lepšia ako jej. K otázke skutkových okolností týkajúcich sa konania sp.zn.

8C/264/2015 uviedla, že ide o skutočnosti, ktoré sa týkajú inej veci a nie prejednávaného prípadu
bez ohľadu na to, že sa nejedná o skutočnosti, ktoré by mali mať akýkoľvek význam pre rozhodnutie
o trovách konania, či už v jednom alebo v druhom prípade. Tvrdeniu žalobkyne, že pred podaním
žaloby nemala vedomosť o tom, kto bo dedičom jej pohľadávky uviedla, že nikto nebol dedičom jej
pohľadávky, pretože túto nikto nezdedil. Podľa nej o tom svedčí skutočnosť, že v žiadnom zo súdnych

konaní žalobkyňa s týmto svojím tvrdením neuspela, čo si aj sama uvedomila. Dala do pozornosti, že
pred podaním žaloby, o ktorej sa koná v tomto konaní, už všetky relevantné informácie mala k dispozícii
práve aj z konania 8C/246/2015. K poukazu žalobkyne na vyslovený právny názor súdu považovala
za potrebné uviesť, že tento bol iba predbežný, nie je záväzný a už vôbec nie taký, ktorý by bol
prešiel prieskumom odvolacieho súdu. Zastávala názor, že ani ona, ani pôvodná žalovaná v žiadnom
prípade nemohli znášať „zodpovednosť“ za to, že pred dlhými rokmi predtým ich právneho predchodcu

zaťažovala nejaká povinnosť, ktorú on nikdy neporušil a bolo by prinajmenšom v rozpore s dobrými
mravmi zaviazať akúkoľvek z nich povinnosťou vyplatiť ustupujúcich dedičov. Pokiaľ by o tejto povinnosti
pôvodná žalovaná bola vedela, nikdy by nebola bývala predala sporný byt. K uzneseniu 9Co/542/2016
Krajského súdu v Košiciach, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva uviedla, že týmto rozhodnutím nebolo
rozhodnuté o trovách konania tak, ako to uvádza žalobkyňa.

7. Predmetné stanovisko žalovanej bolo žalobkyni doručené 18.09.2018.

8. Výrok rozsudku, ktorým konanie bolo zastavené, nebol napadnutý odvolaním, stál sa právoplatný a

nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas
oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 C.s.p. a
dospel k záveru, že rozsudok je potrebné v napadnutom výroku zrušiť v zmysle § 389 ods. 1 písm. b),
c) C.s.p.
10. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania nesprávne právne posúdil vec, pretože
nesprávne vyložil ust. § 257 C.s.p., v dôsledku čoho nezisťoval všetky skutočnosti potrebné pre

rozhodnutie a jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov, pretože
z odôvodnenia nie je zrejmé, ako vyhodnotil všetky skutočnosti podstatné pre posúdenie či sú splnené
podmienky pre použitie ust. § 257 C.s.p., čím znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno
napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom.

11. Súd rozhodol o trovách konania s odkazom na ust. § 256 ods. 1 C.s.p., § 262 ods. 1 C.s.p. a § 257
C.s.p. V odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k výroku o trovách konania konštatoval predloženie listín
preukazujúcich odôvodnenosť žiadosti o nepriznaní nároku na náhradu trov konania stranám sporu a
skutočnosť, že priznal žalobkyni oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, kedy skúmal jej

finančné, majetkové a osobné pomery. Nekonkretizoval, ktoré listiny preukazujú odôvodnenosť žiadosti
žalobkyňou nepriznanie nároku na náhradu trov konania strán sporu. Následne v ďalšej časti svojho
odôvodnenia uviedol, že rozhodol podľa § 257 C.s.p., keď mal za preukázanú existenciu dôvodov
hodných osobitného zreteľa aj s poukazom na vyslovené predbežné právne posúdenie veci. Z takto
formulovaných dôvodov odvolaciemu súdu nie je zrejmé, z akého dôvodu pri rozhodovaní o trovách

konania podľa § 257 C.s.p. prihliadal na dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobkyne, z
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je možné zistiť, ako vyhodnotil majetkové pomery
žalovanej. Preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok a čiastočne aj nezrozumiteľnosť
dôvodov.

12. V zmysle ust. § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.13. Nepriznanie náhrady trov konania vo výnimočných prípadoch bolo do 30.6.2016 upravené v ust.
§ 150 ods. 1 O.s.p. a s účinnosťou od 1.7.2016 je potrebné túto otázku posudzovať podľa ust. § 257
C.s.p. Dôvody hodné osobitného zreteľa aj podľa tohto novoúčinného zákonného ustanovenia spočívajú

buď v dôvodoch týkajúcich sa strany sporu alebo v okolnostiach prejednávaného sporu. Vždy je pritom
potrebné zvážiť okolnosti konkrétneho prípadu tak na strane toho, v čí prospech má byť toto ustanovenie
použité, ako aj na strane toho, komu inak prislúchajúci nárok nie je priznaný. Aplikácia tohto ustanovenia
prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha
súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať

z posúdenia všetkých okolností konkrétneho sporu. Výnimočnosť prípadu musí byť v rozhodnutiach
náležite odôvodnená. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadnuť v
prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán sporu, pričom treba zohľadniť
aj pomery tej strany, ktorej by inak patrila náhrada trov konania z toho hľadiska, aký bude dopad
rozhodnutia v zmysle ust. § 257 C.s.p. na jej majetkové pomery. Aj keď to ust. § 257 výslovne neuvádza,
vychádzajúc z doterajšej dlhodobo jednotnej súdnej praxe významnými z hľadiska aplikácie ust. § 257

C.s.p. budú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v priebehu konania a
prípadne ďalšie okolnosti.

14. Súd prvej inštancie sa dôsledne neriadil cit. ust. § 257 C.s.p, preto je potrebné mať za to, že vec
nesprávne právne posúdil. Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutej časti, vo

výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

15. Úlohou súdu po vrátení veci bude opätovne skúmať, či v danom prípade (nie) sú splnené podmienky
v zmysle cit. § 257 C.s.p. pre úplné alebo čiastočné nepriznanie náhrady trov žalovanej v závislosti

od výsledkov týchto zistení opätovne rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania sporových strán a
rozhodnutie odôvodniť tak, aby bolo preskúmateľné.

16. Až po posúdení celého komplexu okolností relevantných pre rozhodnutie o náhrade trov konania
v zmysle § 257 C.s.p. tak, ako sú vyššie uvedené, bude možné posúdiť, či ide o výnimočný prípad

pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanej a pri rozhodnutí bude potrebné zohľadniť aj výšku trov
konania, ktoré žalovanej patria z toho hľadiska, či ich (ne)priznaním nebude neprimerane zasiahnuté do
majetkovej sféry niektorej zo sporových strán.

17. Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že v danom prípade súd prvej inštancie rozhodoval rozsudkom,

i keď boli splnené podmienky pre rozhodnutie formou uznesenia, keďže nerozhodoval vo veci samej
(§ 234 ods. 1 C.s.p.). Uvedené pochybenie súdu prvej inštancie však nemalo za následok nesprávne
rozhodnutie veci, preto na uvedené pochybenie zo strany odvolacieho súdu nebolo prihliadané.

18. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396

ods. 3 C.s.p.).

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).