Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 23, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/99/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211207255
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2211207255.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov JUDr. Gabriely

Briškovej a JUDr. Daniela Ilavského, v právnej veci žalobcu: X. L., nar. XX. P. XXXX, bytom L. Q., Z..
W. V. XX/X, zastúpeného advokátom: JUDr. László Lengyel, Ružová dolina 6, 821 08 Bratislava, proti
žalovaným: 1/ Československá obchodná banka, a.s., Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854
140, 2/ Profesionálna dražobná spoločnosť, s.r.o., Masarykova 21, 040 01 Košice, IČO: 36 583 936, o
určenie neexistencie záložného práva, o odvolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda z 19. apríla 2012 č. k. 6C/106/2011-103, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti veci samej a v časti trov

konania žalobcu a žalovanej 1/ p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. určil, že na základe „Zmluvy o zriadení záložného práva
k nehnuteľnosti" registračné číslo 053777/Zal/1 z 18. júla 2007 uzavretej medzi žalobcom a žalovanou
1/ nemá žalovaná 1/ záložné právo k nehnuteľnostiam bližšie označeným v príslušnom čiastkovom
výroku rozsudku (inak k trom pozemkovým nehnuteľnostiam parc. č. 458/11, 458/12 a 458/14, ako aj k

rodinnému domu súpisné číslo XXX postavenému na prvej z týchto parciel, všetkým nachádzajúcim sa
v obci a v katastrálnom území V. a zapísaným príslušnou správou katastra na LV č. XXXX, ďalej tiež len
„sporné nehnuteľnosti“); II. vo zvyšku (tu inak vo vzťahu k ďalšej požiadavke žalobcu na rozhodnutie,
podľa ktorého žalovaná 1/ nie je oprávnená navrhnúť dražbu ktorejkoľvek zo sporných nehnuteľností a
žalovaná2/niejeoprávnenátakútodražbuvykonať)žalobuzamietolaIII.vyslovil,žežiadnyzúčastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 39, § 151b ods. 2 a
3 a § 151c O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a tiež

článkom II. záložnej zmluvy, vecne potom predovšetkým záverom o absolútnej neplatnosti Zmluvy o
zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, registračné číslo 053777/Zal/1 z 18. júla 2007 (ďalej tiež len
„záložná zmluva“), uzatvorenej medzi žalobcom ako záložcom a žalovanou 1/ ako záložným veriteľom,
predmetomktorejmalobyťzriadeniezáložnéhoprávanaspornýchnehnuteľnostiachžalobcuvprospech
žalovanej 1/, pre jej rozpor so zákonom (§ 39 O. z.) a to z dôvodu, že táto neobsahuje podstatné
náležitosti požadované pre takýto právny úkon ustanovením § 151b ods. 2 a 3 O. z. ako sú presné
určeniepohľadávkyazálohu.Dôvodil,žesavzáložnejzmluvenajednejstranesauvádza,žesazriaďuje

záložné právo na zabezpečenie istiny vo výške 3 500 000 Sk ako splatenie istiny úveru a príslušenstva,
ktoré príslušenstvo nie je bližšie špecifikované, zároveň sa určuje, že toto záložné právo sa vzťahuje
aj na zabezpečenie „všetkých pohľadávok z prípadných dodatkov k zmluve o úvere a na zabezpečenie
všetkých pohľadávok záložného veriteľa vzniknutých v súvislosti so zmluvou o úvere a to vrátane nárokuna zaplatenie zmluvnej pokuty, ako aj poplatkov, výdavkov a ďalších čiastok“, a tiež v prípade, že
záložný veriteľ odstúpi od zmluvy o úvere, na základe ktorej vznikli pôvodne touto záložnou zmluvou
zabezpečované pohľadávky záložného veriteľa . Takúto formuláciu považoval za všeobecnú s tým, že

v zmluve chýba presné určenie pohľadávky, keďže chýba presné určenie pohľadávky s poukazom na
§ 151b ods. 3 O. z. sa mala v tejto zmluve určiť najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka
zabezpečuje, pretože zmluva o zriadení záložného práva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky.
Preto bolo treba určiť maximálnu najvyššiu možnú hodnotu, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje t.j.
najvyššiu hodnoty istiny. Výsledkami vykonaného dokazovania mal jednoznačne za preukázané, že

záložná zmluva vôbec neurčuje ani hodnotu zabezpečených pohľadávok ani najvyššiu hodnotu istiny, do
ktorej sa pohľadávky zabezpečujú, preto treba mať za to, že táto záložná zmluva nemá všetky podstatné
náležitosti, ktoré podľa zákona má mať a podľa § 39 O. z. pre rozpor svojho obsahu so zákonom ju
treba považovať za absolútne neplatný právny úkon, ktorý nemá žiadny právny účinok, nebolo zriadené
žalovanej 1/ platne záložné právo k nehnuteľnostiam, uvedeným v záložnej zmluve ako záloh, preto na
jej základe nevzniklo žalovanému v 1. rade záložné právo k týmto nehnuteľnostiam, v tejto časti žalobu

považoval za dôvodnú, vyhovel jej a určil, že na základe tejto zmluvy o zriadení záložného práva nemá
žalovaná 1/ záložné právo k nehnuteľnostiam uvedeným v záložnej zmluve. Z dôvodu , že žalovaná 1/
nemá záložné právo k sporným nehnuteľnostiam, nie je ani oprávnená byť navrhovateľom dražby a preto
na základe tohto určenia žalovaná 2/ nemôže postupovať v dražbe a nie je oprávnená vykonať dražbu.
Vo zvyšku dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, keďže žalobca nepreukázal naliehavý právny

záujem na ďalších dvoch výrokoch, ktorých sa domáhal, a to na určení , že žalovaná 1/ ako záložný
veriteľ nie je oprávnená navrhnúť dražbu a žalovaná 2/ nie je oprávnená organizovať a vykonať takú
dražbu. Žalobca tvrdí, že na základe takéhoto určenia by sa predišlo možným súdnym sporom, ktoré by
mohli vzniknúť z výkonu neexistujúceho záložného práva žalovanej 1/ a rozhodnutie súdu by zabránilo
aj vzniku nenapraviteľných škôd, ktoré by mohol spôsobiť predaj predmetných nehnuteľností na dražbe.

Súd prvého stupňa bol však názoru, že oba výroky, ktorými by sa ukladala povinnosť pre žalovanú 1/ a
žalovanú 2/ nie sú dôvodné a oprávnené záujmy žalobcu sú chránené samotným určením, že žalovaná
1/ nemá záložné právo k jeho nehnuteľnostiam. Takéto rozhodnutie pokiaľ sa správoplatní je právne
záväzné pre žalovanú 1/ ako aj žalovanú 2/ a už samotným týmto výrokom je zabezpečené, že žalovaná
1/ nie je oprávnená navrhnúť dražbu, predmetom ktorej je ktorákoľvek zo sporných nehnuteľností a

žalovaná 2/ nie je oprávnená organizovať a vykonať takúto dražbu, pretože ju navrhla žalovaná 1/, ktorá
nie je záložným veriteľom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobu vo zvyšku zamietol. Rozhodnutie
o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 2 O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne tým, že žalobca nebol v konaní úspešný v celom
rozsahu.

Protitomutorozsudkupodalavčasodvolanielenžalovaná1/,atoibavjehovyhovujúcejčastivecisamej,
navrhujúc zmenu rozsudku zamietnutím žaloby i v takejto časti. Namietala nesprávne právne posúdenie
veci súdom prvého stupňa, keď najmä súd prvého stupňa neodôvodene trval na určení (v záložnej
zmluve) aj príslušenstva, hoci tam postačuje určiť pohľadávku a naopak to, čo je jej príslušenstvom,

vyplýva zo zákona (poukaz na ust. § 121 ods. 3 O.z.). Určenie najvyššej hodnoty istiny v zmluve tu musí
byť len ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky (o taký prípad
tu podľa jej názoru nešlo) a ďalšia zákonná požiadavka na určitosť alebo určiteľnosť hodnoty pohľadávky
sa vzťahuje len na nepeňažné pohľadávky (o aký prípad pre zabezpečovanie tejto veci peňažnej
pohľadávky rovnako ísť nemohlo). Nedostatok zákonnej požiadavky na uvádzanie do záložných zmlúv

aj hodnoty príslušenstva má pritom aj svoju logiku, keďže príslušenstvo sa počas záväzkovo-právneho
vzťahu mení a je tu aj ustanovenie zákona, vzťahujúce záložné právo k pohľadávke aj na dlžné úroku
a ostatné jej príslušenstvo (tu odkaz na § 151mb, ods. 1 O.z.). K aplikácii doslovnej úpravy z článku
II. bodu 2 záložnej zmluvy by potom prišlo len v prípade tzv. dodatkovania zmluvy o úvere, ak by v
súvislosti s tým došlo k navýšeniu pohľadávky a keďže ani o taký prípad tu nešlo, záložná zmluva netrpí

ani ďalšou jej vytýkanou vadou - neurčitosťou sumára zabezpečovaných pohľadávok.

Žalobca naopak navrhol rozsudok v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny zotrvajúc na názore, že
aj v prípadoch druhovo totožných s tým v prejednávanej veci treba určiť maximálnu (najvyššiu možnú)
hodnotu, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje (najvyššiu hodnotu istiny) a to platí rovnako u celého

sumára pohľadávok spomenutých v inkriminovanom článku zmluvy, z ktorého dôvodu neobstojí ani
pokus o bagatelizáciu neurčitosti príslušného dojednania.Žalovaná 2/ odvolací návrh nepodala (evidentne preto, že s prihliadnutím k napadnutiu rozsudku len v
žalobe vyhovujúcej časti, teda výlučne v časti riešenia vzťahu žalobcu a žalovanej 1/ sa ani účastníkom
tohto odvolacieho konania nestala).

O odvolaní bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 18. júna 2013 č. k.
10Co/132/2012-143,ktorýmodvolacísúdzmenilrozsudoksúduprvéhostupňavnapadnutejvyhovujúcej
časti vo veci samej tak, že žalobu aj v tejto časti zamieta, v časti trov konania žalobcu a žalovanej
1/ rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanej 1/ nepriznáva náhradu trov prvostupňového

konania a žalovanej 1/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Bol názoru, že žaloba nebola
dôvodnou ani v tej časti, v ktorej súd prvého stupňa konštatoval opak. Dôvodil, že v prípade snahy
zabezpečiť (záložným právom) viac pohľadávok (tu dve - 1. úver a 2. zmluvná pokuta) treba otázku
určenia hodnoty zabezpečenej pohľadávky v zmluve (a takto aj povinnosti nahradenia chýbajúcej
hodnoty zabezpečenej pohľadávky údajom o najvyššej hodnote istiny, do ktorej sa pohľadávka
zabezpečuje) posudzovať vo vzťahu ku každej čiastkovej pohľadávke osobitne (pri ktorom posudzovaní

záložnej zmluvy z prejednávanej veci musí byť celkom zrejmým, že určenie hodnoty tu bolo v prípade
úveru a naopak nebolo u zmluvnej pokuty) a to predovšetkým preto, že rozhodné ustanovenie zákona
(§ 151b ods. 3 O. z.) používa výrazy istina i pohľadávka v jednotnom čísle a z tohto dôvodu nepovažoval
za akceptovateľný názor, podľa ktorého by aj v prípade záujmu na zabezpečení viacerých pohľadávok
a neuvedenia hodnoty i len u jednej z nich mal byť chýbajúci údaj suplovaný iným o najvyššej hodnote

istiny, zodpovedajúcej všetkým pohľadávkam. Výška pohľadávky na úvere totiž v zmluve určená bola
(sumou 3.500.000 niekdajších Sk, čiže dnes 116.178,71 eur) a práve preto nebolo potrebné do zmluvy
uvádzať aj najvyššiu hodnotu istiny. V prípade zmluvnej pokuty hodnota aj takejto pohľadávky v záložnej
zmluve určená nebola, účastníci zmluvy pre takýto prípad opomenuli do zmluvy zakotviť i alternatívu v
podobe určenia najvyššej hodnoty takejto čiastkovej istiny a nedostatok žiadneho z takýchto údajov v

zmluve musel vyústiť v záver o neplatnosti príslušného dojednania (dojednania o zabezpečení záložným
právom aj pohľadávky na zmluvnú pokutu pre neurčitosť i rozpor so zákonom podľa § 37 ods. 1 aj §
39 O. z.), s prihliadnutím k ďalšej až odvolacím súdom citovanej úprave z ustanovenia § 41 O. z. však
neplatnosť takéhoto dojednania nemohla mať za následok neplatnosť dojednania o záložnom práve v
celom rozsahu. Záver o tom, že tu záložné právo a to ani na zabezpečenie čo i len niektorej pohľadávky

žalovanej 1/ nevzniklo, bol neobhájiteľný. O žalobe na určenie neexistencie práva, teda že tu záložné
právo žalovanej 1/ k sporným nehnuteľnostiam nie je šlo rozhodnúť len tak, že sa požiadavke zo žaloby
vyhovie (a určí sa, že žalobou popierané právo tu nie je a to vôbec), alebo nevyhovie (teda, že sa
žaloba požadujúca určenie neexistencie práva zamietne - či už pre absenciu základného procesného
predpokladu takejto žaloby, spočívajúceho v nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na

požadovanom určení alebo pre vecný dôvod existencie žalobou spochybňovaného práva a to prípadne
aj len vo vzťahu k niektorej z pohľadávok, na ktorých zabezpečenie by tu záložné právo malo slúžiť).
Uzavrel,žežalobaajvčastipožiadavkynaurčenieneexistenciezáložnéhoprávažalovanej1/ksporným
nehnuteľnostiam bola takou, ktorá postrádala vecné opodstatnenie (bola bezzákladnou), súd prvého
stupňa preto nerozhodol správne, ak jej (napádaným rozsudkom) vyhovel a odvolací súd preto podľa §

220 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil tak, že na odvolanie
takýmto rozhodnutím dotknutej žalovanej 1/ žalobu zamietol aj v tejto časti.

Na dovolanie žalobcu proti vyššie uvedenému rozsudku odvolacieho súdu ho Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením z 20. novembra 2014 č. k. 7Cdo 477/2041-183 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu

v Trnave na ďalšie konanie. Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu, z ktorého
vzišlo dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania, nakoľko tým,
že odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než súd prvého
stupňa, v skutočnosti žalobcovi odňal právo namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne
vyššom súde; takýmto postupom žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p.. V prejednávanej veci odvolací súd totiž zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa z iného právneho
dôvodu (pre čiastočnú neplatnosť predmetnej záložnej zmluvy), než ktorým odôvodnil žalobe čiastočne
vyhovujúci rozsudok prvostupňový súd (konštatoval absolútnu neplatnosť záložnej zmluvy pre rozpor
svojho obsahu so zákonom), a to bez toho, aby umožnil dovolateľovi vyjadriť sa k možnosti takéhoto
iného právneho posúdenia veci. Odvolací súd v porovnaní s rozsudkom súdu prvého stupňa založil

svoj rozsudok na odlišnom právnom závere, keď konštatoval čiastočnú neplatnosť v zmysle § 41 O.
z., nakoľko neplatnosť dojednania o hodnote zabezpečených pohľadávok a najvyššej hodnoty istiny,
do ktorej sa pohľadávky zabezpečujú, nemohla mať za následok neplatnosť dojednania o záložnom
práve v celom rozsahu a to vzhľadom k tomu, že otázku určenia hodnoty zabezpečenej pohľadávky vzmluve (a takto aj povinnosti nahradenia chýbajúcej hodnoty zabezpečenej pohľadávky údajom o vyššej
hodnote istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje) treba posudzovať vo vzťahu ku každej čiastkovej
pohľadávke osobitne. Dovolací súd teda uzavrel, že dovolanie žalobcu je nielen procesne prípustné,

ale aj opodstatnené a ďalej sa s vecnou stránkou dovolania nezaoberal, so zreteľom na to dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žiaden z účastníkov už následne (potom, čo sa v dôsledku rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vec stala opäť predmetom odvolacieho konania) nový odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd preto prejednal znovu podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b) O.s.p. vec v medziach odvolania
(teda len v žalovanou 1/ napadnutej časti vo veci samej, kde došlo k vyhoveniu žalobe a tiež čo do
rozhodnutia o trovách konania medzi odvolateľkou a žalobcom, majúceho povahu rozhodnutia závislého
na čo aj len čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez
pojednávania (pretože tu nevznikla potreba opakovania ani dopĺňania dokazovania, súd prvého stupňa

prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a
pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti je potrebné považovať za vecne správny a je dôvodné
ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 23.
februára 2016 (§ 156 ods. 1a 3 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa po opätovnom dôslednom posúdení veci v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou
použitousúdomprvéhostupňanapodporunímzvolenéhospôsoburozhodnutiaatonajmäjehozáverom
o úplnej a nielen čiastočnej neplatnosti záložnej zmluvy pre absenciu jej podstatných obsahových
náležitostí, ktorými sú určenie hodnoty zabezpečenej pohľadávky, prípadne určenie najvyššej hodnoty

istiny do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Z dôvodov predostretých súdom prvého stupňa dostatočne
jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa
na ne (prvá časť ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.), odvolací súd však vzhľadom na potrebu vyporiadať
sa s námietkami žalovanej 1/ dopĺňa (§ 219 ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné:

Odvolacísúdniejeviazanýprávnymnázorominéhoodvolaciehosúduaniinéhosenáturovnakéhosúdu.

Podľa § 151b ods. 1 vety prvej O. z. záložné právo sa zriaďuje písomnou zmluvou, schválenou dohodou
dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu, alebo zákonom; podľa
odseku 2 rovnakého ustanovenia v zmluve o zriadení záložného práva sa určí pohľadávka, ktorá sa

záložným právom zabezpečuje a záloh; a napokon podľa ods. 3 takéhoto ustanovenia v zmluve o
zriadení záložného práva sa určí najvyššia hodnota istiny do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, ak
zmluva o zriadení záložného práva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky.

Podľa § 151c ods. 1 O.z. záložným právom možno zabezpečiť peňažnú pohľadávku, ako aj nepeňažnú

pohľadávku, ktorej hodnota je určitá alebo kedykoľvek počas trvania záložného práva určiteľná.

Podľa § 151mb ods. 1 O.z. záložné právo k pohľadávke sa vzťahuje aj na bežné úroky a ostatné jej
príslušenstvo.

Podľa § 121 ods. 3 O.z. príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania
a náklady spojené s jej uplatnením.

Podľa § 39 O.z. neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

V zmysle už vyššie uvedeného potom odvolací súd konštatuje, že záložná zmluva musí obligatórne
obsahovať určenie (inak povedané identifikovanie, prípadne špecifikovanie) pohľadávky, ktorá má byť
zabezpečená záložným právom. V zmluve je potrebné uviesť deň a právny dôvod vzniku pohľadávkya jej predmet. V prípade peňažnej pohľadávky je potrebné vyjadriť jej výšku, splatnosť, výšku úrokov a
výšku úrokov z omeškania. Pohľadávka musí byť v záložnej zmluve uvedená určite (§ 37 ods. 1 OZ). V
prípade pohľadávky, ktorej hodnotu nemožno v čase uzatvorenia zmluvy presne určiť (v tomto prípade

by išlo najmä o zmluvné pokuty, poplatky, nároky vzniknuté v súvislosti s odstúpením veriteľa od zmluvy
o úvere, prípadne pohľadávky z prípadných dodatkov k zmluve o úvere) je potrebné v záložnej zmluve
určiť najvyššiu hodnotu istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. V tejto súvislosti však je potrebné
doplniť, že podľa ustálenej súdnej praxe (tu pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 25.
apríla2007sp.zn.29Odo69/2006)akosobnedlžníknemávočizáložnémuveriteľovivdobeuzatvorenia

záložnej zmluvy z rovnakého titulu inú peňažnú pohľadávku v rovnakej výške platí, že zabezpečovaná
peňažná pohľadávka je v záložnej zmluve dostatočne určite identifikovaná aj vtedy, ak ju vymedzuje len
údaj o osobe veriteľa a osobe dlžníka, dôvod vzniku a výška pohľadávky. Napriek tomu však základnou
náležitosťou záložnej zmluvy je určenie hodnoty zabezpečovanej pohľadávky alebo určenie najvyššej
hodnoty istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Je to dôležité z toho hľadiska, že záložné právo
nemusí zabezpečovať celú pohľadávku ale len jej časť. Pri určení najvyššej hodnoty pohľadávky?

sa neberie do úvahy príslušenstvo pohľadávky (istiny), na ktoré sa zo zákona vzťahuje zabezpečenie
záložným právom (tu pozri § 151a O.z.). Podľa ustálenej rozhodovacej súdnej praxe zmluvná pokuta
dojednanápreprípadporušeniazmluvnejpovinnostiniejepríslušenstvompohľadávky,alesamostatným
právom (Rc 5/1998). Záložné právo vzniknuté na zabezpečenie pohľadávky sa preto na zmluvnú pokutu
na rozdiel od príslušenstva pohľadávky bez ďalšieho nevzťahuje. Zmluvná pokuta dojednaná pre prípad

porušenia zmluvnej povinnosti a je zabezpečená záložným právom len vtedy, ak v jej prospech spolu s
pohľadávkou zo zmluvy alebo samostatne bolo záložné právo výslovne zriadené.

Záložným právom možno zabezpečiť aj nároky ešte neexistujúcich zmluvných pokút, úrokov z
omeškania, ako aj nárok na vydanie bezdôvodné obohatenia dlžníkom, ktorý vznikne v prípade

odstúpenia od zmluvy (§ 48 O.z.). V prípade budúcej pohľadávky je potrebné v záložnej zmluve
presne určiť skutkovú podstatu z ktorej má pohľadávka vzniknúť. Na základe platnej záložnej zmluvy
vznikne záložné právo len vtedy, ak platne vznikla aj pohľadávka na zabezpečenie ktorej má slúžiť (ak
pohľadávka pre ktorú bolo záložné právo zriadené v skutočnosti platne nevznikla, nie je tu záložné
právo aj keby bola samotná záložná zmluva bezvadná). Záložné právo možno zriadiť aj pre podmienené

pohľadávky (v tomto prípade by išlo o pohľadávky vzniknuté z prípadne uzatvorených dodatkov k
zmluve o úvere). V takom prípade ide o pohľadávky ktorých vznik je viazaný na splnenie podmienky
(napr. uzatvorenie dodatku a s ním súvisiaci vznik ďalšej pohľadávky veriteľa).V prípade, že budúca
pohľadávka nevznikne alebo sa podmienka nesplní, nedôjde ani k vzniku záložného práva. Budúcu
pohľadávku možno v záložnej zmluve určiť najmä vymedzením predmetu plnenia, osoby veriteľa a

obligačného (osobného) dlžníka, prípadne právneho dôvodu a to tak, aby nevznikali pochybnosti o tom
aká pohľadávka je predmetom zabezpečenia a aby ju nebolo možné zameniť s inou pohľadávkou. V
záložnej zmluve je potrebné budúcu pohľadávku označiť nielen podľa titulu, na základe ktorého vznikne,
ale najmä tak v akej podobe podľa neho vznikne. Podľa ustálenej súdnej praxe (tu pozri aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky z 26. marca 2002 sp. zn. 1Cbo 276/2001) pohľadávku ktorú záložné

právo zabezpečuje a ktorá vznikne v budúcnosti nie je potrebné v záložnej zmluve označiť rovnakým
spôsobom ako pohľadávku, ktorá je tu už v dobe uzavretia záložnej zmluvy.

Pre rozhodnutie vo veci bolo potom rozhodujúce, či napádaná Zmluva o zriadení záložného práva k
nehnuteľnosti reg. číslo 053777/Zal/1 z 18. júla 2007, po prvé určuje zabezpečiť sa majúce pohľadávky

a po druhé jednoznačne určuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky alebo najvyššiu hodnotu istiny, do
ktorej sa pohľadávka zabezpečuje.

Z predmetnej záložnej zmluvy je zrejmé, že zmluvné strany sa pokúsili tieto podstatné ( povinné)
obsahové náležitosti záložnej zmluvy vniesť do jej čl. II. (v ostatných článkoch totiž nie je o takýchto

náležitostiach žiadna zmienka) bodu 1: „Zmluvné strany zriaďujú záložné právo k nižšie uvedeným
nehnuteľnostiam na zabezpečenie pohľadávok Záložného veriteľa voči Dlžníkovi, vyplývajúcich zo
Zmluvy o poskytnutí úveru, reg. číslo 053777, uzatvorenej dňa 18.7.2007 (ďalej len „Zmluva o úvere“) vo
výške3500000Skslovami:trimiliónypäťstotisícslovenskýchkorún(ďalejlen„Pohľadávka/Pohľadávky“
alebo „Úver“), a to na zabezpečenie splatenia istiny Úveru a príslušenstva.“ a podľa bodu 2 tohto článku:

„Toto záložné právo sa vzťahuje ďalej aj na zabezpečenie všetkých pohľadávok z prípadných dodatkov k
Zmluve o úvere a na zabezpečenie všetkých pohľadávok Záložného veriteľa vzniknutých v súvislosti so
zmluvou o úvere a to vrátane nároku Záložného veriteľa na zaplatenie zmluvnej pokuty ako aj poplatkov,výdavkov a ďalších čiastok, a tiež v prípade, že záložný veriteľ odstúpi od Zmluvy o úvere, na základe
ktorej vznikli pôvodne touto Záložnou zmluvou zabezpečované Pohľadávky záložného veriteľa“.

Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami potom odvolaciemu súdu neostávalo iné ako len skonštatovať,
že sporná záložná zmluva uzatvorená medzi žalobcom ako záložcom a žalovanou 1/ ako záložným
veriteľom z 18. júla 2007 skutočne neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky a pre takýto prípad ani
neurčuje najvyššiu hodnotu istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, čo spôsobuje jej absolútnu
neplatnosť a to v celom rozsahu. Nie je totiž možné uvažovať len o čiastočnej neplatnosti, nakoľko tieto

podstatné obsahové náležitosti v zmluve chýbajú úplne a nielen u zabezpečenia niektorej z pohľadávok
veriteľa prípadne ich častí ako to správne skonštatoval aj súd prvého stupňa. Z obsahu namietaného
článku II. zmluvy označeného ako „Zabezpečovaná pohľadávka“ je možné podľa názoru odvolacieho
súdu ustáliť len to, že tento článok určuje (bližšie špecifikuje) pohľadávky, ktoré sa záložným právom
zabezpečujú ako pohľadávky vyplývajúce zo zmluvy o poskytnutí úveru reg. č. 053777, uzatvorenej dňa
18.7.2007 vo výške 3 500 000 Sk (čo predstavuje sumu 116 178,72 eur) a to splatenie jeho istiny a

príslušenstva (bod 1.) a ostatné pohľadávky z prípadných dodatkov k Zmluve o úvere, zmluvných pokút a
pod. (bod 2.), pričom z obsahu znenia článku II. bod 1 záložnej zmluvy nevyplýva, že by suma 3 500 000
Sk určovala hodnotu zabezpečenej pohľadávky. Takýto záver by bol totiž nelogickým, nakoľko záložné
právosa(podľarozumnepredpokladanejvôlezmluvnýchstránjestvujúcejtuvčasejejuzatvárania-teda
pred samotným čerpaním úveru) malo zriadiť na zabezpečenie splatenia nielen istiny úveru (poskytnúť

sa majúceho vo výške 3 500 000 Sk), ale aj jeho príslušenstva, ktoré takúto istinu jednoznačne
(minimálne v čase reálneho čerpania úveru) presahovalo. Povinné určenie (identifikovanie) pohľadávky
v tomto prípade okrem iného aj sumou 3 500 000 Sk (výškou jej istiny požičať sa majúcej dlžníkovi)
nie je možné (vychádzajúc z obsahu spornej záložnej zmluvy) bez ďalšieho jednoznačného určitého
a zrozumiteľného vyjadrenia úmyslu zmluvných strán považovať za určenie hodnoty zabezpečenej

pohľadávky, prípadne určenie najvyššej hodnoty istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Nie je totiž
možné, účelovo povinné obsahové náležitosti záložnej zmluvy (ako sú v zmysle vyššie uvedených úvah
odvolacieho súdu určenie pohľadávky, určenie hodnoty zabezpečenej pohľadávky a určenie najvyššej
hodnotyistiny,doktorejsapohľadávkazabezpečuje-3samostatnestojacepovinnéobsahovénáležitosti
záložnej zmluvy) podľa potreby len násilným a účelovým výkladom zmluvy spájať alebo zamieňať a v

prípade, že by zmluva takúto možnosť obsahovala (čo nie je prípad práve posudzovanej veci), stávala
by sa neurčitou a nezrozumiteľnou a v konečnom dôsledku taktiež absolútne neplatnou (§ 37 O.z.).
Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti
veci samej, včítane vecne správneho výroku o trovách konania žalobcu a žalovanej 1/ (keďže úspech
žalobcu a žalovanej 1/ sa v prvostupňovom konaní vyrovnal /žalobca uspel so žalobou v časti určenia

neexistencie záložného práva a žalovaná 1/ zasa uspela pri požiadavke žalobcu, že žalovaná 1/ nie je
oprávnená navrhnúť dražbu ktorejkoľvek zo sporných nehnuteľností/ a výsledok konania predstavovaný
obraznou remízou znemožňoval iné spravodlivé rozhodnutie o trovách konania než to, že každý z
uvedených 2 účastníkov bude znášať jemu v konaní vzniknuté trovy a žiaden z nich tak nemôže byť
tým, kto by mal mať právo na náhradu) podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

V odvolacom i dovolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalobca, v dôsledku čoho mu podľa ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 243d ods. 1 vety prvej a tretej O.s.p. vzniklo právo na
náhradu trov dovolacieho i odvolacieho konania.

Žalobca si však náhradu trov dovolacieho konania neuplatnil (hoci zo spisu mu vyplývajú trovy na
zaplatenom súdnom poplatku za dovolanie v sume 199 eur), odvolací súd mu preto náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal pre nepodanie návrhu na priznanie náhrady (nutná procesná podmienka
podľa § 151 ods. 1 O. s. p.).

Trovy odvolacieho konania si žalobca uplatnil (na odvolacom pojednávaní dňa 18.6.2013), avšak ich
nevyčíslil do vyhlásenia tohto rozsudku. Odvolací súd mu pri vyhlásení tohto (druhého) rozsudku
odvolacieho súdu priznal proti žalovanej 1/ náhradu trov odvolacieho konania v sume, ktorá bude
vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku, a to k rukám jeho advokáta do 3 dní, avšak vzhľadom k
tomu, že žalobca požadovanú náhradu trov odvolacieho konania nevyčíslil ani do 3 dní od vyhlásenia

tohto (druhého) rozsudku odvolacieho súdu, odvolací súd v zmysle § 151 ods. 2 O. s. p. nebol v takom
prípade viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým
sa konanie končí, zo spisu žalobcovi iné trovy v odvolacom konaní ako trovy právneho zastúpenianevyplývali a preto rozhodol o trovách odvolacieho konania tak ako je to uvedené vo výroku tohto
rozsudku.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.