Rozsudok Judgement was issued on Thursday, November 15, 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11Csp/158/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117216759
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8117216759.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobkyne: G. R., Y.. XX.XX.XXXX, E. I.,

E.XX,zastúpená:JUDr.IgorŠafranko,advokát,sosídlomvoSvidníku,Sovietskychhrdinov163/66,pro
tižalovanému:AB2B.V.,s.r.o.,sosídlom1077Amsterdam,Strawinskylaan933,Holandskékráľovstvo,
zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom Piaristická 707/25, Trenčín,
o primerané finančné zadosťučinenie takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tohto

nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa žalobou zo dňa 27.6.2017 sa domáhala primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
685,66 Eur podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Uviedla, že v konaní
vedenom na tomto súde pod sp. zn. 8Cb/104/2015 bola ako spotrebiteľka žalovaná, pričom súd žalobe
žalovaného (v pôvodnom konaní žalobcu) vyhovel len čiastočne a to ohľadom sumy 1265,84 Eur
a žalobu vo zvyšku t.j. o sumu 685,66 Eur zamietol z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahovala zákonnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z. a preto platila fikcia o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Úspešne teda uplatnila porušenie svojho práva na súde a výšku

požadovaného finančného zadosťučinenia, ktoré má relutárnu, ale aj sankčnú funkciu, ustálila podľa
sumy, o ktorú sa chcel žalovaný obohatiť.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Mal za to, že neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., pretože v pôvodnom konaní sa žalobkyňa nedomáhala porušenia jej
práv spotrebiteľa, pričom podľa jeho názoru musel by byť v tejto súvislosti porušený zákon o ochrane
spotrebiteľa. Poukázal na dôvodovú správu k tomuto ustanoveniu, ktorého účelom v zmysle nej je

poskytovanie služieb bez vád spotrebiteľovi, čo znamená, že žalobkyni by vznikol tento nárok, ak by
finančná služba zo strany právneho predchodcu žalovaného jej bol poskytnutá vadne, čo sa však
nestalo, keďže žalobkyňa dostala peniaze z úverovej zmluvy riadne a včas. Bezodplatnosť úverovej
zmluvy vyplýva z právnej fikcie, ktorá súvisí s právnymi vadami zmluvy a nie s vadami poskytnutej
finančnej služby.

3. Žalovaný vzniesol aj námietku premlčania vzhľadom na uplynutie všeobecnej trojročnej premlčacej

lehoty, ktorá plynie od uzavretia zmluvy 14.12.2012. Navyše žalobkyni ani nemohla vzniknúť nejaká
ujma, keďže doposiaľ nevrátila ani poskytnutú sumu, pričom poukázal na § 3 Občianskeho zákonníka.
Výkon práva žalobkyne považoval za rozporný s dobrými mravmi s ohľadom na pôvodnú hospodársku
kauzu zmluvného vzťahu a to požičanie peňazí za odplatu a teda je v rozpore s dobrými mravmi postaviťveriteľa do role dlžníka, ak sám dlžník ani nevráti požičané peniaze. Podľa žalovaného nie je možné
hovoriť o úspešnom uplatnení práva spotrebiteľa, keďže žalobkyňa v pôvodnom konaní bola procesne
neúspešná a zaviazaná k náhrade trov konania. Žalovaný zdôraznil, že rozhodnutím Okresného súdu

Prešov 8Cb/104/2015 bola nastolená v predmetnom vzťahu rovnováha zmluvných strán a bolo de facto
a de iure už priznané finančné zadosťučinenie žalobkyni, ktorá získala bezúročné finančné prostriedky.

4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, písomným vyjadrením žalovaného, spisom tohto
súdu 8Cb/104/2015, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

5.VsporevedenomnaOkresnomsúdePrešovpodsp.zn.8Cb/104/2015uplatnilaobchodnáspoločnosť
AB 1, B.V. proti Valérii Kurucovej nárok na zaplatenie 1.951,50 Eur s úrokmi z omeškania žalobou z
18.12.2014. Rozsudkom č.k. 8Cb/104/2015-65 zo dňa 14.4.2016 bola žalobkyňa (v pôvodnom konaní
žalovaná) zaviazaná zaplatiť 1.265,84 Eur s úrokom z omeškania 8,05% ročne od 29.8.2014 do
zaplatenia v mesačných splátkach po 50 Eur počnúc mesiacom júnom 2016 pod následkom straty

výhody splátok a žaloba v prevyšujúcej časti bola zamietnutá.

6. Z uvedeného spisu vyplýva, že dňa 14.12.2012 bola uzavretá formulárová písomná úverová zmluva
medzi veriteľom HOME CREDIT Slovakia a.s. a žalobkyňou, ktorou jej bol poskytnutý bezúčelový úver
2.000 Eur s ročnou úrokovou sadzbou 13,52%. Žalobkyňa mala úver splatiť 84 mesačnými splátkami po

39,30 Eur, teda celkovo 3.276 Eur. Do podania žaloby vo veci 8Cb/104/2015 však zaplatila len 734,16
Eur.

7. Pôvodne vo vyššie uvedenej veci bol vydaný platobný rozkaz, voči ktorému dala žalobkyňa odpor,
v ktorom uviedla, že úverová zmluva neobsahuje povinné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/, k/

zákona č. 129/2010 Z.z. a preto úver je bezúročný a bez poplatkov. Vyslovila tiež názor o neprijateľných
zmluvných podmienkach ohľadom poplatku za poskytnutie úveru, poplatku za vedenie účtu, ako aj
zmluvnej podmienky predstavujúcej neoprávnený zber a nakladanie s osobnými údajmi a vyhlásenie
o oboznámení sa so zmluvnými podmienkami. Na nasledujúcom pojednávaní žalobkyňa zotrvala na
tom, čo uviedla v odpore voči platobnému rozkazu a následne bol vyhlásený už citovaný rozsudok, v

ktorom sa konštatuje, že strany uzavreli spotrebiteľskú zmluvu, ktorú je potrebné posúdiť podľa zákona
č. 129/2010 Z.z. zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd dospel k záveru, že v zmluve chýba povinný
údaj podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z., keďže v zmluve boli uvedené rôzne sadzby
RPMN (od 16,2% do 16,8%) s tým, že presná výška závisí od dňa poskytnutia úveru a klient súhlasí
s tým, že presnú výšku RPMN mu oznámi spoločnosť po poskytnutí úveru. S poukazom na § 11 ods.

1 zákona č. 129/2010 Z.z. preto úver vyhodnotil ako bezúročný a bezpoplatkový a žalobkyňu zaviazal
zaplatiť spoločnosti AB 1, B.V. sumu 1.265,84 Eur predstavujúcu rozdiel medzi poskytnutým úverom
2.000 Eur a úhradami žalobkyne 734,16 Eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyni povolil mesačné
splátky po 50 eur pod následkom straty výhody splátok. Odvolanie voči tomuto rozsudku nebolo podané,
takže rozsudok nadobudol právoplatnosť 29.6.2016.

8. Ku dňu 18.10.2016 došlo k zániku obchodnej spoločnosti AB 1 B.V. v dôsledku zlúčenia so
spoločnosťou AB 2 B.V., ako to vyplýva z pripojeného výpisu z obchodného registra vedeného
Holandskou obchodnou komorou.

9. Žalobkyňa napriek právoplatnému rozsudku žalovanému a ani jeho právnemu predchodcovi k
prisúdenej sumy nič neuhradila, preto oprávnený podal voči nej návrh na exekúciu a až v dôsledku tejto
exekúcie zaplatila žalobkyňa žalovanému dňa 31.10.2017 prisúdenú istinu.

10. Žalobkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedla, že v čase uzatvorenia predmetnej úverovej

zmluvy ju zaujímala len výška úveru, výška mesačnej splátky a suma, ktorú musela veriteľovi za úver
zaplatiť. Vôbec pritom nevedela čo znamená RPMN a tento údaj bol preto pre ňu irelevantný.

11. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

12. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

13. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

14. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

15. V danom prípade niet pochýb, že predmetná úverová zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom
žalovaného a žalobkyňou je spotrebiteľskou zmluvou a teda žalobkyňa má nepochybne v zmysle nej
status spotrebiteľa.

16. Podľa 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

17. Žalobkyňa podľa názoru súdu preukázala splnenie základných formálnych predpokladov v zmysle
citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., keďže má postavenie spotrebiteľa v
príslušnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, od ktorej odvíja nárok a v predchádzajúcom súdnom
spore úspešne uplatnila porušenie povinnosti vo vzťahu k nej ako spotrebiteľke, ktoré boli upravené

inými osobitnými predpismi slúžiacimi na ochranu spotrebiteľa, v tomto prípade konkrétne v zákone
č. 129/2010 Z.z. Nepochybne zákonodarca mal na mysli porušenie práv a povinností vo vzťahu k
spotrebiteľovi, ktoré vyplývajú zo zákona o ochrane spotrebiteľa alebo osobitných predpisov, ktoré však
slúžia na ochranu práv spotrebiteľov, za ktoré možno považovať aj spomínaný zákon č. 129/2010 Z.z.,
ale aj všeobecný právny predpis, ktorým je Občiansky zákonník, ale v ňom len osobitné ustanovenia

slúžiace na ochranu spotrebiteľov, čiže § 52 a násl. Občianskeho zákonníka. Rozhodne zákonodarca
nemohol mať na mysli porušenie akéhokoľvek právneho predpisu, pretože v takom prípade by
spomínané zákonné ustanovenie naformuloval inak, použil by len všeobecnú formuláciu, že by malo ísť
o porušenie práva alebo povinností ustanovenej právnymi predpismi, teda bez tejto špecifikácie ako to
urobil vo forme zákona o ochrane spotrebiteľa a osobitných predpisov.

18. Súd nesúhlasí s argumentáciou žalovaného, že muselo by ísť o vadné poskytnutie finančných
prostriedkov zo strany žalovaného, zákon totiž jasne uvádza, že rozhodujúce je porušenie práva alebo
povinností vo vzťahu k spotrebiteľovi ustanovenej už spomínanými predpismi a nepochybne týmto
porušením je aj neuvedenie všetkých povinných náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere v zmysle

zákona. V tomto prípade právny predchodca žalovaného porušil svoju povinnosť vo vzťahu k žalobkyni
akospotrebiteľke,akprispracovanízmluvyospotrebiteľskomúvereneuviedoldostatočneurčitopovinnú
náležitosť zmluvy a to RPMN.

19. Nesprávny je tiež názor žalovaného o tom, že musí dôjsť k porušeniu zákona o ochrane spotrebiteľa,

pretože v spomínanom zákonnom ustanovení sa neuvádza len citovaný zákon, ale aj iné osobitné
predpisy.

20. Súd nesúhlasí ani s premlčaním nároku. Je pravdou, že jedná sa o majetkové právo, ktoré podlieha
všeobecnej premlčacej lehote upravenej v § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého premlčacia

lehota plynie od doby, kedy sa právo mohlo uplatniť prvýkrát. Toto právo však žalobkyňa mohla
prvýkrát uplatniť úspešne až po vyhlásení rozsudku vo veci 8Cb/104/2015, keďže uplatneniu nároku
na primerané finančné zadosťučinenie musí predchádzať súdne konanie, v ktorom spotrebiteľ úspešne
uplatní porušenie svojho práva alebo povinnosti, aj keď zároveň podľa názoru súdu to neznamená, že
muselo by ísť o samostatné súdne konanie a nič nebráni tomu, aby v jednom súdnom konaní spotrebiteľ

uplatňoval spomínané porušenie svojho práva a zároveň primerané finančné zadosťučinenie, ktoré by
mu však nemohlo byť priznané skôr ako súd rozhodol o porušení spomínaného práva.21. Súd nesúhlasil ani s názorom žalovaného, že rozhodujúci je procesný úspech v predchádzajúcom
spore odvíjajúci sa od priznania nároku na náhradu trov konania. V pôvodnom konaní totiž úspešnejší
bol právny predchodca žalovaného a práve žalobkyňa bola zaviazaná na náhradu trov konania. Opäť

tento záver nevyplýva zo znenia § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z.

22. Napriek týmto záverom súd nárok nepovažoval za dôvodný. Inštitút primeraného finančného
zadosťučinenia plní satisfakčnú funkciu pre spotrebiteľa a má aj sankčnú funkciu, ktorou sa postihuje
nepoctivý dodávateľ. V súvislosti so satisfakciou pre spotrebiteľa je potrebné si ujasniť podstatu tohto

inštitútu a vysvetliť pojem „zadosťučinenie“. Tým je náprava krivdy (viď. Krátky slovník slovenského
jazyka). Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia je upravený aj v rámci ochrany osobnosti v §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom v tomto smere je už rozsiahla judikatúra, ktorá ustálila, že
primerané finančné zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy.
Napokon aj v dôvodovej správe k § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z. sa uvádza, že finančné
zadosťučinenie je záverečným prostriedkom ochrany spotrebiteľa v prípade, že preventívne pôsobenie

neplní svoj účel, aby boli nahradené alebo zmiernené následky. Z týchto skutočností možno vyvodiť,
že finančné zadosťučinenie je možno priznať len vtedy, ak porušenie práva alebo povinnosti vo vzťahu
k spotrebiteľovi mu spôsobilo nejakú ujmu. Súd teda nepovažuje za rozhodujúce to, že spôsobenie
ujmy nie je uvedené ako predpoklad priznania finančného zadosťučinenia priamo v zákone, ale za
rozhodujúce považuje to, že táto skutočnosť vyplýva zo samotnej podstaty zadosťučinenia. K záveru o

povinnosti preukázania ujmy pri tomto nároku dospel aj Krajský súd v Trnave v rozhodnutí 23Co/824/15
zo dňa 31.1.2017, v ktorom bolo uvedené nasledovné: „Na základe výsledkov dokazovania dospel súd
k záveru, že návrh žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie nie je dôvodný. Je síce pravdou,
že v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 6Obo 302/2006 najvyšší súd vymedzil aj kritéria pre posúdenie
finančného zadosťučinenia, pričom pri posudzovaní treba prihliadať na všetky okolnosti veci, najmä na

to, že ide o vyrovnanie ujmy postihnutého a že ide o určitú sankciu postihujúcu toho, kto závadne konal.
Súdjevšaktohonázoru,ženestačínatietokritériaibapoukázať,aleajpreukázaťvzniktakýchokolností,
ktoré by umožnili priznať finančné zadosťučinenie... Zo samotného inštitútu primeraného finančného
zabezpečenia vyplýva, že ide o prostriedok slúžiaci k reparácii ujmy, ktorá mala byť konaním spôsobená,
tu však žiadna ujma nevznikla. Žalobkyňa disponuje finančnými prostriedkami odporcu už dlhšiu dobu...

Súd nemal zo strany žalobkyne preukázané žiadnymi dôkazmi aký vplyv malo uzavretie zmluvy o
spotrebiteľskom úvere na žalobkyňu... Preto treba kvalifikovať len ako subjektívne pocity navrhovateľky
ničím nepodložené, pričom navrhovateľkou nebolo vôbec preukázané (ani tvrdené), že boli vyvolané
konaním zo strany odporcu. Preto aj súd prvej inštancie dospel k presvedčeniu, že navrhovateľka v
dôsledku konania odporcu neutrpela takú ujmu, ktorú by bolo potrebné zhojiť poskytnutím finančné

zadosťučinenia a správne návrh zamietol“.

23.Vdanomprípadejenepochybné,žežalobkynižiadnaujmauzavretímúverovejzmluvyaneuvedením
určitej výšky RPMN nevznikla. Zanedbateľná nie je ani skutočnosť, že žalobkyňa v čase uzatvorenia
zmluvy vôbec netušila čo RPMN znamená a tento údaj ju nijako neovplyvnil pri rozhodovaní o pristúpení

na ponúknuté úverové podmienky. Iné by bolo, keby veriteľ tento údaj v zmluve vôbec neuviedol,
pokiaľ ho však uviedol hoci v rozpätí, ktoré je však zanedbateľné, nejedná sa o taký rozsah porušenia
povinností, za ktorý by mal platiť finančné zadosťučinenie, ktorého účelom je prispieť k vyrovnaniu
ujmy oprávnenej osoby. Súd teda považuje za dôležitú pri posudzovaní takéhoto nároku aj intenzitu
alebo mieru či rozsah porušenia spotrebiteľského práva alebo povinností ustálenej v predchádzajúcom

súdnom spore. V tomto prípade žalovaný už bol postihnutý za to, že uviedol v úverovej zmluve v
malom rozpätí RPMN (s rozdielom 0,6%) a za to nedostane žiadnu odplatu za úver. Už tá skutočnosť
je dostatočnou sankciou pre neho a zadosťučinením pre žalobkyňu, ktorá „zadarmo“ disponuje od
neho získanými finančnými prostriedkami a nemusí mu vrátiť 685,66 Eur, čo predstavuje dohodnuté
úroky. Za to isté porušenie tejto jeho povinnosti by mal byť žalovaný sankcionovaný dvakrát, teda

jednak v dôsledku fikcie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a jednak primeraným finančným
zadosťučinením, čo je však v rozpore so všeobecne platnou zásadou rímskeho práva ne bis in idem
(zákaz dvojitého postihnutia).

24. Princíp spravodlivosti je potrebné považovať za jeden z najdôležitejších princípov právneho štátu.

Súd považuje za extrémne nespravodlivé, ak by v tomto prípade za už spomínaný „prehrešok“
žalovaného resp. jeho právneho predchodcu, ktorý neuviedol výšku RPMN jednou sumou, ale dvoma
sumami s rozdielom 0,6%, hoci tento údaj bol pre žalobkyňu z jej pohľadu bezvýznamný a za čo už je
žalovaný postihnutým tým, že nedostane vysokú odplatu za úver, aby mal ešte žalobkyni platiť finančnézadosťučinenie. Samotná žalobkyňa pritom dlhú dobu aj po právoplatnosti predchádzajúceho rozsudku
tentoúplneignorovalaaneplnilasúdomuloženúpovinnosť,hocisúdjejvyšielvústretyapovolilmesačné
splátky, teda sama sa zachovala nepoctivo. Poskytovanie právnej ochrany v dôsledku porušenia práv

strán v spore má byť vyvážené. K úhrade istiny úveru došlo žalobkyňou až krátko pred pojednávaním v
tejto veci v dôsledku exekučného konania. Nie je teda spravodlivé, aby žalobkyňa za jej porušenie práva
nebola žiadnym spôsobom postihnutá a žalovaný za porušenie svojej povinnosti vo vzťahu k žalobkyni
bol postihnutý dokonca dvakrát a nie v zanedbateľnom rozsahu.

25. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V spore
bol úspešný žalovaný a keďže súd nezistil žiadny dôvod pre použitie § 257 CSP, ktoré možno aplikovať
len výnimočne, súd priznal žalovanému plnú náhradu trov konania. Za okolnosť svedčiacu v nemožnosť
aplikácie tohto ustanovenia súd považuje skutočnosť, že napriek vyslovenému predbežnému právnemu
posúdeniu veci v úvode pojednávania žalobkyňa na svojej žalobe zotrvala.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súdePrešovpísomnev2vyhotoveniach.Vodvolanísauvediektorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom

sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa Exekučného poriadku.