Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. jún 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/65/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117225260
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117225260.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr.
Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Kohúta v sporovej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., IČO:
47 967 692, so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, právne zastúpeného: Advokátska kancelára
JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361
368, proti žalovanému: Y. C., A..: XX.XX.XXXX, W. O. X. S. X, XXX XX F., o zaplatenie 1.340,14 Eur s

príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 8Csp/330/2017-65 zo
dňa 04.05.2018, zhodou hlasov členov senátu, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch III. a IV. a vec mu vracia na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol v I. výroku,

že zastavuje konanie v časti zaplatenia úrokov vo výške 19,06 Eur a II. výrokom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.343,64 Eur, spolu s úrokmi vo výške 141,07 Eur, úrokmi z
omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.340,14 Eur od 31.3.2015 do zaplatenia, a to všetko v lehote
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V III. výroku rozsudku súd prvej inštancie v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol a IV. výrokom vyslovil, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania
v rozsahu 40 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením, po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu dňa
20.12.2017 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.340,14 Eur, úrokov vo výške 398,28 Eur,
úrokov vo výške 494,65 Eur, úrokov vo výške 25,5 % ročne zo zostatku nesplatenej istiny, t.j. zo sumy
1.340,14 Eur od 01.11.2017 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.340,14

Eur od 01.11.2017 do zaplatenia a náhradu trov konania. Žalobca v podaní zo dňa 03.05.2018 uviedol,
že žalovaný po podaní žaloby uhradil sumu vo výške 19,06 Eur, ktorá bola započítaná na úroky. Z
uvedeného dôvodu vzal žalobu v časti úrokov a úrokov z omeškania prevyšujúcej sumu 873,87 Eur
späť. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby súd konanie v zmysle § 144 a nasl. Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“) zastavil v časti úrokov vo výške 19,06 Eur.

3.Nazákladevykonanéhodokazovaniavychádzalsúdprvejinštanciezozistenéhoskutkovéhostavu,že
žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 06.09.2012 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej veriteľ
poskytol žalovanému úver vo výške 1.400,- Eur. Súčasťou Zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky
aObchodnépodmienkypreúver.VZmluvežalobcaažalovanýdojednaliúrokovúsadzbuvovýške25,50
% p.a., výšku mesačnej splátky 42,62 Eur, termín splatnosti 1. splátky dňa 06.10.2012, počet splátok
72, periodicitu a termín splatnosti splátky mesačne v 6. deň kalendárneho mesiaca, konečnú splatnosť

úveru dňa 06.09.2018. RPMN úveru predstavovala 28,70 % a celková výška nákladov sumu 1.268,12
Eur. Priemerná RPMN na trhu pre obdobné úvery v tom čase činila 27,07 %. Žalovaný sa dostal doomeškania s úhradami mesačných splátok. Veriteľ podaním zo dňa 11.03.2015 upozornil žalovaného, že
k uvedenému dňu pohľadávka banky činí 173,95 Eur, pričom pozostáva z omeškaných splátok vo výške
163,70 Eur a poplatkov vo výške 10,25 Eur. Žalovaného taktiež upozornil na možnosť predčasného

splatenia úveru. Vo Výzve na úhradu dlžnej sumy zo dňa 30.03.2015 žalobca oznámil žalovanému, že
k uvedenému dňu sa stala úverová pohľadávka vo výške 1.503,77 Eur predčasne splatnou v celom
rozsahu a vyzval žalovaného na uhradenie dlžnej sumy v lehote do 10 dní od doručenia tejto výzvy.
Uvedená suma pozostávala z dlžnej istiny vo výške 1.340,14 Eur, úrokov vo výške 160,13 Eur, poplatkov
za upomienky vo výške 3,50 Eur. Podľa Aktuálneho stavu úveru ku dňu 31.10.2017 žalovaný realizoval

poslednú platbu dňa 14.07.2016 vo výške 19,52 Eur, ktorá bola započítaná na úhradu úrokov. Celkovo
zaplatil sumu vo výške 1.303,96 Eur, z ktorej suma vo výške 59,86 Eur bola započítaná na istinu, suma
vo výške 1.053,33 Eur na zmluvné úroky a úroky z omeškania, suma vo výške 190,77 Eur na poplatky.

4. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 261 ods. 6 písm. d), § 497, § 499, § 502 ods. 1 veta
prvá, § 503 ods. 1 veta prvá zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka platného a účinného v

rozhodnom období (ďalej len „Obchodný zákonník“); § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch; § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1, 2, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1, 2, § 565 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „OZ“); § 3
ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy.

5. Na základe právneho posúdenia v zmysle citovaných ustanovení mal súd prvej inštancie za
preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k vzniku zmluvného vzťahu, ktorý má spotrebiteľský
charakter, na základe ktorého žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver. Súd doplnil, že podľa
Obchodných podmienok pre úver sa mal predmetný právny vzťah riadiť príslušnými ustanoveniami

Obchodného zákonníka a zákona NR SR č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov. Podľa súdu prvej inštancie však išlo o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral žalobca ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ,
pričom obsah Zmluvy, ako aj Všeobecných obchodných podmienok a Obchodných podmienok pre úver
bol daný žalobcom bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu, preto bolo potrebné predmetný

právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ak je to pre spotrebiteľa
výhodnejšie. Vzhľadom na vykonané dokazovanie považoval súd prvej inštancie za nepochybné,
že žalobcu a žalovaný uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie
finančných prostriedkov vo výške 1.400,- Eur. Veriteľ si uplatnil nárok na istinu vo výške 1.340,14
Eur, zmluvné a sankčné úroky vyčíslené ku dňu 31.10.2017 vo výške 873,87 Eur, úrok zo zostatku

nesplatenejistinyvovýške25,5%ročneod01.11.2017dozaplatenia,úrokzomeškaniavovýške5,05%
ročne zo sumy nesplatenej istiny od 01.11.2017 do zaplatenia. Žalovaný zaplatil sumu v celkovej výške
1.323,02 Eur. Vzhľadom na uvedené je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi zosplatnenú a neuhradenú
časť úverovej istiny v sume 1.340,14 Eur, ako aj splatné a neuhradené zmluvné úroky a úroky z
omeškania odo dňa uzavretia zmluvy ku dňu predčasného zosplatnenia úveru, t.j. k 30.03.2015, vo

výške 141,07 Eur, t.j. po odpočítaní sumy uhradených úrokov vo výške 19,06 Eur. Okrem uvedeného
súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj nezaplatené poplatky vo výške 3,50 Eur.

6. Ďalej súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti zmluvného úroku, ktorý si žalobca uplatnil z
nezaplatenej istiny od zosplatnenia úveru. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že účastníci

zmluvy si dojednali zmluvný úrok 25,5 % ako fixný do doby splatnosti úveru. Veriteľ však v zmysle
zmluvných dojednaní pristúpil k zosplatneniu celého úveru dňa 30.03.2015. Vychádzajúc z toho, že
ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovi zmluvný úrok
odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí. Súd prvej inštancie pritom vychádza z uznesenia IV. ÚS
476/2012 z 18.09.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvostupňového

súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do
omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania /§ R 59/1998, 4Obo 143/1998/. Veriteľ má
právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne
už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade
by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako

i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. ÚS SR v
citovanom ustanovení konštatoval, že by namietané rozhodnutie bolo možné považovať za svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené, resp., že by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. V zmysle § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. súd priznal žalobcoviz nezaplatenej úverovej istiny uplatnený úrok z omeškania, ktorý je v medziach zákonného úroku z
omeškania, vo výške 5,05 % ročne od 31.03.2015 do zaplatenia a preto v prevyšujúcej časti súd prvej
inštancie žalobu zamietol.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 2, § 256
ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 262 C.s.p. keď uviedol, že žalovaný zavinil zastavenie konania
vo výške 19,06 Eur a žalobca mal v pomere k žalovanej sume úspech v rozsahu 70 % [2.421,51 € =
uplatnená suma / 1.694,41 € = priznaná suma] a neúspech v rozsahu 30 %. Miera úspechu žalobcu

tak činila 40 %.

8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods.
1 písm. a) C.s.p., t.j. že neboli splnené procesné podmienky, § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p., t.j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1

písm. g) C.s.p., t.j. že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej
obrany, alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a ustanovením § 365 ods. 1
písm. h) C.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.Žalobcamázato,ženapadnutérozhodnutiejenepreskúmateľnéaarbitrárne,pretoženiejezrejmé,
z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď prijal záver, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru

žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Je zrejmé, že súd a akýkoľvek štátny orgán v SR
má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru súdu bez
podpory právnym predpisom zjavné naplnené nebolo. Uviedol, že ak otázka nároku na zmluvný úrok po
vyhlásení predčasnej splatnosti úveru mala byť zodpovedaná Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4 Obo 143/1998, tak, ako to uvádza vo svojom odôvodnení súd, s týmto záverom sa stotožniť nemožno,

nakoľko ide o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu, keďže po jeho
vydaní došlo k vstupu SR do EÚ a následne k implementácii relevantných smerníc do nášho právneho
poriadku, ako aj k vydaniu nových právnych predpisov, ktoré sú pre danú oblasť regulácie smerodajné.
V tejto súvislosti poukázal na § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako

„ZOS“). Výkladom a contrario, v prípade, ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom
pre porušenie platobnej disciplíny dlžníka, veriteľ by mal mať rovnako zachované právo na vrátenie
peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia úveru. Žalobca taktiež
poukazuje na to, že rozhodovacia prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení
úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom právneho štátu, ktorého obsahom je vytvorenie

právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach
dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). V prípade
zmluvného úroku žalobca zastáva názor, že ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy.
Uvedené znamená, že takéto plnenie je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí
aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa (žalobcu) za poskytnutie predmetného úveru. S

poskytnutím úveru bol teda spätý aj nárok žalobcu na zmluvné úroky, pričom žalovaný si bol tohto nároku
vedomý a svojím podpisom Zmluvy sa tieto zmluvné úroky zaviazal uhrádzať. Znenie § 503 ods. 3
ObZ upravuje obdobie, za ktoré má veriteľ nárok na zmluvný úrok. Z jazykového výkladu je zrejmé, že
veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru. Zosplatnenie úveru je len zmena termínu splatnosti, na
ktorú má veriteľ nárok. V prípade ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník by bol povinný platiť zmluvné

úroky. Ak teda je dlžník povinný platiť zmluvné úroky v prípade ak platí úver v splátkach, odporuje
logickému výkladu aby bol od toho oslobodený v prípade oprávnenej zmeny termínu splatnosti. Úroky
z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy predstavujú
cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich
reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá

vplyv ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého
úveru. Vzhľadom na fakt, že k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku
dohodnutého záväzku žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté
úroky. Žalobca taktiež nesúhlasí s tvrdením súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov
z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Keďže oba typy úrokov sú diametrálne odlišným

právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť o dvojité sankcionovanie žalovaného. Poukázal na
to, že dohodnuté úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí, naproti tomu, úroky z omeškania sú
sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka
zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného priamo v zmluve, povinnosť platiťúrokyzomeškaniavyplývazozákonaakodôsledokomeškaniadlžníkasosplnenímdlhu.Najvýraznejšie
tieto odlišnosti demonštruje skutočnosť, že aj keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu, môže
veriteľ požadovať úroky dohodnuté v zmluve, na druhej strane, úroky z omeškania môže požadovať

pri omeškaní dlžníka aj v prípade bezodplatnej pôžičky. Obidva úroky môže teda veriteľ žiadať popri
sebe, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah. Zároveň žalobca
uvádza, že zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu
záväzku. Žalobca zároveň namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Požiadavky
na odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také

pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. Žalobca má za to,
že nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia porušil súd práva žalobcu vychádzajúce z čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy slovenskej republiky je právo účastníka konania na také rozhodnutie, ktorého dôvody
sú zjavné a zreteľné, a to najmä z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon
spravodlivosti nebude arbitrárny (II. ÚS 117/07). V konaní na súde prvej inštancie tiež došlo k porušeniu

práva strany konania na spravodlivý súdny proces. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahomtohtoprávajeirelevantnékonaniesúdovainýchorgánovSlovenskejrepubliky(IV.ÚS252/04).
Zároveň uviedol, že ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu
poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, spotrebiteľ by bol v

takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne
navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Neexistuje ani vecne odôvodniteľný
dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa
k splneniu tejto povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu. Súdy sú povinné skúmať
konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade

ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca uzavrel zmluvu
dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
alternatívne, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov
konania vrátane trov právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

9. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaný k žalobcom podanému odvolaniu
nevyjadril.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p. zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový

poriadok, ďalej len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362
ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), prejednal odvolanie podané žalobcom a preskúmal
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p. bez toho, aby nariadil pojednávanie (§ 385 C.s.p. a
contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie.

Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným
súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 C.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd
viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z
iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady
konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380

ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v
zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej
stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého
rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru,
že odvolanie žalobcu v časti týkajúcej sa nepriznaných úrokov z úveru po „zosplatnení“ je dôvodné.

11. Podaným odvolaním nebol napadnutý I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd zastavil
konanie v časti zaplatenia úrokov vo výške 19,06 Eur a II. výrok rozsudku, ktorým bolo žalobe čiastočne
vyhovené, a ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.343,64 Eur,
spolu s úrokmi vo výške 141,07 Eur, úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.340,14

Eur od 31.3.2015 do zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, preto v
tejto časti nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť (§ 226, § 228 ods. 1 C.s.p.), a nebolo
oprávnením, ani povinnosťou odvolacieho súdu túto časť prvoinštančného rozhodnutia preskúmavať.Vzhľadom na suspenzívny účinok odvolania, odvolací súd preskúmal rozhodnutie len v jeho zamietavej
časti a súvisiacom výroku o trovách konania

12. Podľa § 290 C.s.p. spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo
spotrebiteľskej zmluvy, alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.
Podľa § 295 C.s.p. súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.
Podľa § 300 C.s.p. na konanie podľa tohto oddielu sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o

konaní, ak nie je ustanovené inak.

13. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je spotrebiteľom fyzická osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti, zamestnania alebo povolania.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“), spotrebiteľským úverom na
účelytohtozákonajedočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.
Podľa § 2 písm. a), b), d) ZoSÚ na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá

nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, veriteľom fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, zmluvou
o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom.

14. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, účastníkom ktorých je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to na prospech

zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v

rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len

„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 OZ ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 54 ods. 1, prvá veta OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Podľa § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre

nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonník (ďalej len „ObchZ“) zmluvou o úvere sa
zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 502 ods. 1 veta prvá ObchZ od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný
platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo
na základe zákona.15. Žalobca v odvolaní zotrval na stanovisku, že nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z poskytnutého
úveru trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov do ich úplného zaplatenia a nie iba do zosplatnenia
úveru. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí naopak vyslovil záver, že veriteľovi patria úroky iba

do predčasnej splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky
z omeškania. Uviedol, že v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému
zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru aj úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo
vzťahoch medzi účastníkmi.

16.Pokiaľideouplatnenýnárokveriteľanazmluvnýúrokzaúverodposkytnutiapeňažnýchprostriedkov
až do ich reálneho vrátenia (nie len do momentu vyhásenia mimoriadnej splatnosti) tento vyplýva
priamo z Obch. zákonníka (ObchZ) a nevylučujú ho ani žiadne ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, či ust. iného právneho predpisu prijatého na ochranu spotrebiteľa. Nie je teda pravdou,
že by bol uplatnený nárok v rozpore s právnymi predpismi. Aplikácia Obchodného zákonníka na
právny vzťah založený zmluvou o úvere vyplýva priamo zo zákona, z konkrétneho ust. § 1 ObchZ

a § 261 ods.6 písm. d/ ObchZ (v rozsahu v akom neodporujú úprave obsiahnutej v § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka). Citované ust. priznali veriteľovi právo požadovať nie len vrátenie poskytnutých
peňažných prostriedkov, ale zároveň aj právo na úroky z úverov, úveru za stav nedostatku absencie
požičanej sumy istiny. Veriteľ totiž až do reálneho vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov nemá
skutočnú možnosť disponovať týmito prostriedkami a stráca zisk. Úroky za úver sú vlastne plnením

zo strany žalovaných ako cena obetovanej príležitosti žalobcu nakladať s poskytnutými peňažnými
prostriedkami a dosiahnuť zisk. Možnosť disponovať peňažnými prostriedkami žalobca nemá až do
momentu ich vrátenia, nie len do momentu splatnosti úveru. Splatnosťou úveru nezaniká povinnosť
dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Menia sa len podmienky, za ktorých je
dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť. Povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a

zaplatiť úroky za úver nie je novou povinnosťou, ktorú by dlžník predtým nemal. Zmena podmienok
potom spočíva okrem iného v tom, že sa celá pohľadávka stáva splatnou na žiadosť veriteľa bez ohľadu
na dohodnutú lehotu vrátenia. Názor, podľa ktorého má platiť dlžník úroky za úver až do vrátenia
poskytnutých peňažných prostriedkov sa stotožňuje i odborná literatúra. Názor, podľa ktorého veriteľovi
prináleží úrok za úver za skutočnú dobu užívania poskytnutých peňažných prostriedkov, teda do doby

skutočného vrátenia úveru veriteľovi vyslovil napr. i Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení zo dňa
16.12.2015 č. k. 41Cob/403/2015-201. Nároky na úroky za úver až do reálneho vrátenia poskytnutých
peňažných prostriedkov (hoci v prípade odstúpenia od zmluvy o úvere) vyplýva aj z uznesení Krajského
súdu v Prešove konkrétne z uznesenia zo dňa 15.1.2014 č. k. 10Co/128/2013-63 a z uznesenia
zo dňa 25.6.2016 č. k. 14Co/108/2014-64. Úrok za úver až do vrátenia poskytnutých peňažných

prostriedkov predpokladá aj § 27 ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov podľa ktorého „Banka a pobočka zahraničnej banky nesmú zohľadňovať za nápadne
nevýhodnýchpodmienokprenich,najmätakézmluvy,ktoréichzaväzujúnahospodárskyneodôvodnené
plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, alebo ktorými sú zjavne
nedostatočnezabezpečenéichpohľadávky“.Uvedenéustanoveniepriamovyžadujeprotihodnotuplnení

poskytovaných bankami a nelimituje ju splatnosťou úveru. Napokon sú tu ďalšie ustanovenia, ktoré v
prípade tvrdenia, podľa ktorého veriteľovi zaniká nárok na úrok za úver po splatnosti úveru, zhoršujú
postavenie dlžníkov „platičov“ (nakoľko títo sú povinný platiť úroky za úver až do vrátenia poskytnutých
peňažných prostriedkov (§ 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., § 503 ods. 3 ObchZ). Bolo by nelogické
a v rozpore s dobrými mravmi požadovať od dlžníka, ktorý neplní svoje zmluvné a zákonné povinnosti

menej ako od toho, ktorý splní v súlade so zmluvou o úvere resp. so zákonom, hoci v oboch prípadoch
ide od nevrátené peňažné prostriedky. Úroky za úver predstavujú odmenu za užívanie istiny, nie sú
súčasťou sankčného mechanizmu, a preto nezávisia od úrokov z omeškania, možno ich požadovať aj
po splatnosti úveru. Úroky z omeškania reflektujú porušenie povinnosti zo strany žalovaných a vlastne
diferenciu dlžníkov „neplatičov“ od dlžníkov, ktorý si plnia svoje povinnosti riadne a včas, žalobca preto

nevidí nie len zákonný ale ani logický dôvod, prečo by v dôsledku platenia práva veriteľom podľa § 565
OZ mal zaniknúť jeho nárok na úroky za úver a následne bol oprávnený požadovať od dlžníka „neplatiča“
menej ako pred splatnosťou úveru. Obmedzenie podľa § 3a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. sa týka
sankciezaomeškaniespotrebiteľasosplácanímpeňažnýchprostriedkov,nieúrokovzaúverakoodplaty
za poskytnuté peňažné prostriedky, u ktorých absentuje sankčná povaha. Úroky za úver v žiadnom

prípade nepredstavujú plnenie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažným prostriedkov a teda
má za to, že uvedené ustanovenie takisto nevylučuje nárok na úroky za úver popri úroku z omeškania.
Nárok na úroky za úver hoci aj popri úroku z omeškania tak nevylučuje žiadne ustanovenie v platných
právnych predpisov.17. Posúdenie nároku veriteľa na zaplatenie úrokov z istiny poskytnutej dlžníkovi na základe zmluvy o
úvere závisí od charakteru právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. V prejednávanom prípade súd

prvej inštancie správne zistil, že žalovaný mal pri uzatváraní právneho úkonu postavenie spotrebiteľa
a že Zmluva o úvere, ktorú uzavrel so žalobcom, spĺňa kritériá vymedzenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere.

18. Spotrebiteľský úver je vymedzený v § 1 ods. 2 ZoSÚ ako dočasné poskytnutie peňažných

prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo
obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Zmluva o spotrebiteľskom úvere tak
môže zahŕňať nielen zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, ale výslovne na základe ust. §
1 ods. 2 ZoSÚ môže byť spotrebiteľským úverom aj zmluva o úvere, ktorá je upravená v slovenskom
právnom poriadku výlučne v Obchodnom zákonníku. Právne vzťahy, ktoré sú upravené výlučne v
Obchodnom zákonníku je možné posudzovať iba podľa Obchodného zákonníka. Tento záver nie je v

rozpore s ust. § 52 ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

19. Ustanovenia Občianskeho zákonníka je možné použiť iba za predpokladu, že daný právny vzťah

výslovne upravujú, alebo aspoň pripúšťajú analógiu, teda aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka,
ktorésúnajbližšieobsahomaúčelomkdanémuprávnemuvzťahupodľa§853OZ.Využitieanalogických
ustanovení Občianskeho zákonníka je podľa § 853 OZ prípustné iba vtedy, keď daný občianskoprávny
vzťah nie je upravený nielen Občianskym zákonníkom, ale ani iným zákonom. V prípade, kedy iný platný
zákonkonkrétnyprávnyvzťahupravuje,niesúsplnenépodmienkynaaplikáciuanalogickýchustanovení

Občianskeho zákonníka a daný právny vzťah sa posudzuje podľa toho platného zákona, ktorý ho
upravuje. V opačnom prípade by Občiansky zákonník ako zákon všeobecný nadobudol absolútnu
prednosť pred zákonmi špeciálnymi aj v tých prípadoch, kedy na rozdiel od špeciálnych zákonov určitú
právnu oblasť vôbec neupravuje.

20. Z uvedeného vyplýva, že Občiansky zákonník sa v prípade právnych vzťahov, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ použije prednostne vo všetkých ustanoveniach, ktoré Občiansky zákonník upravuje,
ako napr. dĺžka premlčacej doby, výška úrokov z omeškania a podobne. V prípade vymedzenia
náležitostí konkrétneho zmluvného typu, ktorý Občiansky zákonník naopak neupravuje, ale je upravený
v Obchodnom zákonníku, bude platiť zákonné vymedzenie zmluvného typu v Obchodnom zákonníku.

Preto všeobecná definícia zmluvy o úvere, obsiahnutá v ust. § 497 ObchZ je platná a účinná aj pre
vymedzenie zmluvy o úvere, uzavretej spotrebiteľom. Zároveň prípustnosť uzavretia Zmluvy o úvere,
ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere výslovne pripustil Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý zmluvu
o úvere vymenoval ako jednu z foriem spotrebiteľského úveru.

21. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d)
Obchodného zákonníka, ktorý kogentným spôsobom vymedzuje, ktoré záväzkové vzťahy podliehajú
právnej úprave obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka, kde sa uplatní právna úprava
Obchodného zákonníka ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave v Občianskom zákonníku. Ide
o obligatórne uplatnenie Obchodného zákonníka. V týchto prípadoch nemožno aplikáciu Obchodného

zákonníka vylúčiť dohodou strán. Bez ohľadu na povahu jeho účastníkov sa takýto právny vzťah riadi
vždy Obchodným zákonníkom. Tým nie je dotknutá subsidiárna aplikácia Občianskeho zákonníka v
otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje na základe výslovného zmocnenia obsiahnutého v
ustanovení § 1 ods. 2, podľa ktorého sa právne vzťahy uvedené v odseku 1 spravujú ustanoveniami
tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov

občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných
zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Ako bolo vyššie uvedené, v tých
prípadoch, kedy Občiansky zákonník určitý vzťah upravuje, je v spotrebiteľskom vzťahu prednostná
aplikácia Občianskeho zákonníka aj vtedy, ak by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.

22. Z obsahu § 497 ObchZ vyplýva, že zmluva o úvere je zmluvou konsenzuálnou a pre jej vznik stačí
dohoda aspoň o uvedených náležitostiach, pričom sa nevyžaduje ani to, aby k poskytnutiu peňažných
prostriedkov skutočne došlo. Tým sa vlastne zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa § 657 OZ.23. Zo zákonného vymedzenia zmluvy o úvere nevyplýva povinnosť dlžníka dohodnutý úver skutočne
čerpať, preto z tohto hľadiska zmluva o úvere predstavuje záväzok veriteľa mať zmluvou dohodnuté
peňažné prostriedky k dispozícii pre dlžníka po dohodnutú dobu, prípadne až do požiadania dlžníka, ak

nedôjde k zániku záväzku veriteľa skôr, napr. dohodou alebo výpoveďou poskytnutia úveru podľa § 500
ObchZ. Výška úveru je spravidla dohodnutá v zmluve vo forme určitého limitu, do ktorého môže dlžník
úver čerpať. Okrem podstatných častí obsahuje zmluva o úvere aj výšku úrokov, lehotu na vrátenie úveru
a ďalšie náležitosti, pričom väčšinu náležitostí pri úveroch poskytovaných bankami obsahujú úverové
podmienky, na ktoré zmluva o úvere odkazuje.

24. Zmluva o úvere je súčasne zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 OZ, kedy na jednej strane
stojí banka ako osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení Zmluvy o úvere koná v rámci svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej žalovaný ako spotrebiteľ, teda fyzická osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení Zmluvy o úvere nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti alebo v rámci samostatného výkonu svojho povolania. Z obsahu zmluvy o úvere uzavretej

medzi stranami sporu dňa 06.09.2012 jednoznačne vyplýva, že bola uzavretá nielen podľa Obchodného
zákonníka, ale aj podľa Občianskeho zákonníka a podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, ako osobitného právneho predpisu, preto spĺňa všetky v ňom uvedené zvláštne požiadavky
preto, aby bola zmluvou platnou.

25. V § 499 ObchZ je upravená možnosť dohodnutia odplaty za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť
na požiadanie peňažné prostriedky, ak je poskytovanie úveru predmetom podnikania veriteľa - žalobcu,
s čím nesporne súvisí aj § 502 ObchZ, v ktorom sú upravené práve úroky za poskytnutie úveru. Odplata
predstavuje odmenu veriteľovi za to, že po dobu medzi dojednaním zmluvy o úvere a skutočným
čerpaním úveru musel pre dlžníka rezervovať peňažné prostriedky, prípadne ich mať zabezpečené.

Zmluva o úvere uzatvorená podľa § 497 ObchZ nemôže byť dohodnutá ako bezúročná, keďže záväzok
zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere a je jej podstatnou časťou s poukazom na §
269 ods. 1 ObchZ..

26. Úrok z úveru je v podstate cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má podľa

názoru odvolacieho súdu dlžník zásadne povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania,
t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodli niečo iné.
Tým sa zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, keďže povinnosť platiť
úroky je v prípade poskytnutia pôžičky závislá na dohode zmluvných strán nielen čo do výšky úrokov,
ale aj čo do doby a spôsobu ich platenia.

27. Vzhľadom k dispozitívnej povahe úpravy zmluvy o úvere nie je vylúčené, aby doba, po ktorú je dlžník
povinný platiť úrok, bola upravená dohodou strán odchýlne od výkladu § 503 ObchZ. V zmluve je najmä
možné dohodnúť, že dlžník je povinný platiť úrok z úveru od poskytnutia úveru do dohodnutej doby
splatnosti, pričom takáto dohoda, aby sa dlžník zaviazal zaplatiť z poskytnutých peňažných prostriedkov

úroky, nie je v rozpore s § 497 ObchZ.

28. V zmluve o úvere dohodli strany úrok z úveru vo výške 25,5 % ročne. Ide o úrokovú sadzbu úveru
fixnú do splatnosti. Záväzok dlžníka platiť úroky splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné
prostriedky je tak v súlade s § 503 ods. 1 ObchZ, pričom tak, ako to vyplýva z § 503 ods. 3 ObchZ, je

dlžník povinný zaplatiť úroky za dobu od poskytnutia až do vrátenia peňažných prostriedkov, keďže sa
na takúto povinnosť veriteľovi zmluvne zaviazal a tento jeho záväzok trvá aj po odstúpení veriteľa od
zmluvy (viď aj ust. § 506 Obch. zák. podľa ktorého ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch
splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a
požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi).

29. Pokiaľ žalobca vyzval žalovaného na predčasné splatenie celého úveru, vrátane zmluvných úrokov
a úrokov z omeškania v ním vyčíslenej výške tak, ako to vyplýva z jeho výzvy, zaslanej žalovanému
v súlade s citovanými VOP - na ktoré odkazuje zmluva, ide zároveň o jednostranný právny úkon
odstúpenia žalobcu od zmluvy o úvere pre omeškanie žalovaného s vrátením po sebe idúcich dvoch

splátok alebo jednej splátky viac ako 3 mesiace podľa § 506 ObchZ.

30. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý odkázal na závery
Ústavného súdu SR v uznesení IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012. S takýmito závermi sa nestotožniliani senáty obchodnoprávneho kolégia tunajšieho súdu a vyjadrili svoje stanovisko k tejto problematike i
vo vydaných rozhodnutiach (viď ďalej dôvody tohto rozhodnutia), ale i vo vyjadrení obchodnoprávneho
kolégia ku úvahám na predloženie podnetu občianskoprávnym kolégiom na zjednotenie výkladu právnej

normy dovolacím súdom.

31.Nietnázorovýchrozdielovvpraxiodvolacíchsenátovtunajšiehosúdu,baanivpraxiinýchodvolacích
súdov SR na to, že aj na zmluvy o spotrebiteľských úveroch sa v zásade aplikujú ust. § 497 a
nasl. Obch. zák. (s výnimkou takých zmluvných podmienok, aké má na mysli aplikácia ust. § 54

ods. 1 Obč. zák.). Toto zodpovedá aj názorom z odbornej literatúry, v ktorej rezonuje názor, že pri
aplikácii Obchodného zákonníka na záväzkové vzťahy, ktorých predmet záväzkov je určený Obchodným
zákonníkom, v dôsledku kogentného ustanovenia (aj ust. § 261 ods. 6 písm. d) absolútne obchody)
sa práva a povinnosti spravujú Obchodným zákonníkom. Pokiaľ ide o súvislosť s účasťou spotrebiteľa
v týchto vzťahoch ako je to napr. aj v spotrebiteľských úveroch, na takéto úvery sa aplikuje zák. č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (predtým zák. č. 258/2001 Z.z.), avšak režim Obchodného

zákonníka v otázkach, ktoré Obchodný zákonník rieši (§ 1 ods. 2 Obch. zák.), sa má aplikovať aj u
spotrebiteľského úveru (s vyššie uvedenou výnimkou danou aplikáciou ust. § 54 ods. 1 Obč. zák.).
Normatívne usporiadanie postupuje totiž od zákona o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis k
Obchodnému zákonníku ako lex generalis až po Občianský zákonník ako základ súkromnoprávnej
úpravy v otázkach, ktoré Obchodný zákonník nerieši. (viď napr. PATAKYOVA, M. akol..Obchodný

zákonník, Komentáre, 4. vydanie, Bratislava: C.H.Beck, 2013, s.1043 alebo Ovečková,O.: Vplyv novely
Občianskeho zákonníka na aplikovateľnosť Obchodného zákonníka, Právny obzor, 98, 2015, č.4,
s.397-416).

32. Z ust. § 497 a ust. § 502 ods. 1 Obch. zák. vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá

ako bezúročná. Záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere, je jeho podstatnou
náležitosťou (§ 269 ods. 1 Obch. zák.). Aj z ust. § 1 ods. 3 písm. i) zák. č. 129/2010 Z.z. vyplýva,
že spotrebiteľským úverom nie je úver bez úroku a bez ďalších poplatkov. Podobne ust. § 4 ods. 2
písm. h) bývalého zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako podstatnú náležitosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere označilo ročnú úrokovú sadzbu a ďalšie ustanovenie písm. i) tohto ustanovenia

zdôraznilo aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

33. Úroky zo zmluvy o úvere predstavujú odplatu za peňažné prostriedky, ktoré boli dlžníkovi na
požiadanie poskytnuté podľa zmluvy o úvere. V zmysle ust. § 121 ods. 3 Obč. zák. úroky i úroky z
omeškania sú príslušenstvom pohľadávky. Úroky sú v zásade splatné v dohodnutej dobe, inak spolu so

záväzkom vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (§ 503 ods. 1 Obch. zák.).

34. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom „zosplatnenia úveru“ v predmetnej veci bolo porušovanie
povinnosti dlžníkom, ktorý neplnil včas dohodnuté splátky úveru. V podstate podľa obsahu „zosplatnenie
úveru“ je spôsobom zániku zmluvy o úvere odstúpením od zmluvy o úvere. Nie je totiž rozhodujúce ako

saprávnyúkonoznačil,prípadnenaktoréustanoveniatoho-ktoréhozákonasaodvoláva,alerozhodujúci
je obsah daného právneho úkonu, t.j. práva a povinnosti z neho pre účastníkov plynúce. Prejav vôle
treba vykladať podľa interpretačných pravidiel určených v ustanovení § 35 ods. 2 Obč. zák. a § 266
Obch. zák.. Podporujú to aj názory z právnej praxe ( napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 29Odo
512/2002 z 5.11.2002, či 22Cdo 4157/2009 z 15.2.2012).

35. Účinky odstúpenia od zmluvy sú pre obchodnoprávne vzťahy upravené v ustanovení § 351 Obch.
zák.. Tieto sa však ani na odstúpenie od úverovej zmluvy pre meškanie dlžníka s vrátením viac než
dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšie než 3 mesiace neaplikujú, pretože pre takýto stav je v
zákone, konkrétne v ustanovení § 506 Obch. zák. upravený iný právny režim. Podľa tohto ustanovenia,

ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3
mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú čiastku s úrokmi.
Zmyslom tohto ustanovenia tak, ako to plynie z jeho znenia a z kontextu, ako je v Obchodnom zákonníku
uvedené, je poskytnúť veriteľovi právny prostriedok proti dlžníkovi, ktorý neplní záväzok vrátiť veriteľovi
poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach a je v omeškaní s vrátením

viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace. Vzhľadom k tomu, že za
tejto situácie možno dôvodne predpokladať, že ani v budúcnosti dlžník nebude riadne plniť, môže veriteľ
od zmluvy o úvere odstúpiť, a tým spôsobiť, že zaniknú jeho povinnosti, ktoré má podľa zmluvy voči
dlžníkovi. Je to v podstate právny inštitút, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa. Vo vzťahu k dlžníkovisav§506Obch.zák.uvádzaoprávnenieveriteľaspolusodstúpenímodzmluvyoúvere„požadovať,aby
vrátil dlžnú sumu s úrokmi“. Toto ustanovenie týmto spôsobom upravuje účinky odstúpenia od zmluvy o
úvere,atoodlišnýmspôsobom,nežjetouvedenéužvovyššieoznačenýchvšeobecnýchustanoveniach

§ 351 Obch. zák., či v ust. § 48 ods. 2 Obč. zák.. Ustanovenie § 506 Obch. zák. v tomto zmysle vo
vzťahu k ustanoveniu § 351 Obch. zák. predstavuje špeciálnu právnu úpravu. Takýmto odstúpením
sa menia len podmienky, za ktorých je dlžník povinný svoju povinnosť splniť. Dlžník už ďalej nie je
povinný splniť dlh v lehotách a za podmienok dohodnutých v zmluve, ale na požiadanie veriteľa v plnom
rozsahu (celú dlžnú čiastku s úrokmi). Povinnosť vrátiť veriteľovi dlžnú čiastku s úrokmi aj po odstúpení

od zmluvy o úvere nepredstavuje sekundárny záväzok, ale záväzok pôvodný, ktorý sa odstúpením od
zmluvy „modifikoval“ vo svojej splatnosti. Povinnosť dlžníka pri aplikácii ust. § 506 zaplatiť úroky a dlžnú
sumu nezaniká. Podobné závery prijal napr. Najvyšší súd ČR vo svojich rozhodnutiach 33Cdo/113/2008,
32Cdo/2782/2009, 29Cdo/2606/2000, či 32Odo/420/2004.

36. Obchodný zákonník i Občiansky zákonník rešpektujú autonómiu vôle strán pri úprave následkov

odstúpenia od zmluvy. Ak to v zmluve nie je upravené inak, dôsledkom odstúpenia veriteľa od zmluvy
pri aplikácii ust. § 506 Obch. zák. je aj oprávnenie veriteľa požadovať vrátenie dlžnej sumy aj s úrokmi.
Požiadavka vrátiť poskytnuté prostriedky (dlžnú sumu), aj povinnosť platiť úrok z nevrátenej čiastky
úveru aj po odstúpení od zmluvy je preto opodstatnená, v opačnom prípade by sa veriteľ využijúc
oprávnenie dané mu zákonom, ktoré je dôsledkom porušenia povinností dlžníka dostal do horšieho

postavenia ako mal pred porušením povinností dlžníkom. Najvyšší súd ČR napr. vo svojich vyššie
označenýchrozhodnutiach32Cdo/2782/99,či33Cdo/113/2008konštatovalpráve,žezmyslomaúčelom
ustanovenia § 506 Obch. zák. je poskytnúť veriteľovi právny inštrument proti dlžníkovi, ktorý neplní
záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach a je v omeškaní
s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace. Veriteľ môže od

zmluvyoúvereodstúpiťatýmspôsobiť,žezaniknújehopovinnosti,ktorémápodľazmluvyvočidlžníkovi.
Ide o právny inštitút, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa a jeho využitím sa preto veriteľ nemôže
ocitnúť v horšom právnom postavení, než v akom bol pred odstúpením od zmluvy. Takáto názorová
línia vyplýva aj z právnej teórie. Len ako príklad možno uviesť názor prof. Oľgy Ovečkovej a kolektívu
v komentári k Obchodnému zákonníku z vydavateľstva IURA EDITION, ročník 2005, 2. Diel na s. 336

alebo v Beckovom komentári k Obchodnému zákonníku ročník 1998 na s. 834, z ktorého jednoznačne
vyplýva, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, a
preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania, t.j. do doby skutočného vrátenia
úveruveriteľovi.PodobnezáveryvyplynuliizdôvodovrozhodnutiaNajvyššiehosúduSR6Obo/283/2003
(uverejneného v ZSP 8/2007), podľa ktorých odstúpením od zmluvy o úvere nezaniká povinnosť dlžníka

vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník
povinný uvedenú povinnosť splniť.

37. Z týchto stanovísk vychádzali odvolacie senáty obchodnoprávneho kolégia tunajšieho súdu
vo svojich rozhodnutiach, napr. 14Co/41/2014-89 zo 04.11.2014, 14Co/108/2014-64 z 25.06.2015,

1Cob/34/2011-168 z 25.10.2011, 9Co/6/2014-212 z 05.05.2015, či iné. Neodlišujú sa tieto závery
ani od záverov rozhodnutí iných odvolacích súdov na Slovensku, na ktoré odkazuje odvolateľ (napr.
Krajský súd v Banskej Bystrici 13Co/628/2014, 43Co/19/2017, 43Co/28/2017, Krajský súd v Košiciach
5Co/250/2017, 5Co/257/2017, 5Co/311/2017, 5Co/32/2017, Krajský súd v Nitre 7Co/366/2017 alebo i
ďalšie).

38. Tak, ako je už uvedené vyššie, úrok je v podstate odplatou (cenou) za poskytnutie finančných
prostriedkov. Aktuálna vnútroštátna úprava o spotrebiteľských úveroch v ust. § 13 ods. 3 zák. č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch rieši otázku plnenia úrokov z úveru pri odstúpení od zmluvy
samotnýmspotrebiteľomzatamupravenýchpodmienok.Podľauvedenéhoustanovenia(jehovetyprvej)

ak spotrebiteľ uplatní právo podľa odseku 1, je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo
dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne a najneskôr
do 30 kalendárnych dní po odoslaní oznámenia o odstúpení od zmluvy veriteľovi.

39. Aj Zákon o spotrebiteľských úveroch teda v tomto ustanovení výslovne upravuje povinnosť zaplatiť

úrok (ako odplatu za poskytnutie finančných prostriedok) až do dňa splatenia istiny v prípade, že k
odstúpeniu zmluvy došlo úkonom spotrebiteľa.40. Z uvedených dôvodov, ak zmluvne dohodnuté podmienky neupravujú inak, niet právneho dôvodu,
aby pri aplikácii ust. § 506 Obch. zák. neboli veriteľovi priznané úroky z úveru aj za čas po „zosplatnení
úveru“, teda po využití oprávnenia veriteľa odstúpiť od zmluvy pre porušenie povinností dlžníka. Využitím

právneho inštitútu, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa ako vyplýva z ust. § 506 Obch. zák. sa
nemôže veriteľ ocitnúť v horšom právnom postavení, než v akom bol pred odstúpením od zmluvy.

41. Senát odvolacieho súdu aj v tejto veci dáva do pozornosti, že v zmysle ust. § 53 ods.1 Obč.
zák neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa,

ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. (napr. rozsudok Krajského súdu Prešov z 21.
novembra 2012, sp. zn. 18Co/109/2011). Systém ochrany spotrebiteľov zavedený Smernicou 93/13/
EHS (transponovanou do národného právneho poriadku) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa
v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na
podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah

(rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s.
I-4941, z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, ako aj zo 6. októbra 2009,
Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s. I-9579). Vzhľadom na také znevýhodnené postavenie
jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 Smernice 93/13 zaväzuje členské štáty stanoviť, aby nekalé
podmienky „podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa". Ako vyplýva z judikatúry

ESD, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu
zaviesť rovnosť (pozri rozsudky Mostaza Claro, Asturcom Telecomunicaciones, z 9. novembra 2010, VB
Pénzügyi Lízing, C-137/08, a z 15. marca 2012, Pereničová a Perenič, C-453/10). S cieľom zabezpečiť
úroveň ochrany, ktorú chce Smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že tento nerovný

stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (vyššie uvedené rozsudky Océano
Grupo Editorial a Salvat Editores, Mostaza Claro, Asturcom Telecomunicaciones, , ako aj VB Pénzügyi
Lízing). S prihliadnutím na tieto zásady Súdny dvor niekoľkokrát rozhodol, že vnútroštátny súd má ex
offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacu do pôsobnosti smernice 93/13 a tým odstrániť

nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom (tiež vyššie uvedené rozsudky ESD).
Nepriznanie úrokov po realizácii oprávnenia veriteľa na „zosplatnenie úveru“ z dôvodov porušovania
povinnosti dĺžníkom podľa názoru konajúceho odvolacieho senátu v predmetnej veci nie je odstránením
nerovnováhy medzi spotrebiteľom a dodávateľom (poskytovateľom úveru), ale dostáva poskytovateľa
úveru do horšieho postavenia, aké mal pred využitím oprávnenia na „zosplatnenie úveru“. Naopak

porušenie povinnosti dlžníka z úverovej zmluvy (vedúce k realizácii oprávnenia veriteľa od zmluvy
odstúpiť) ho dostáva do výhodnejšieho postavenia (nemusí ďalej veriteľovi plniť úroky), a tak akceptácia
záveru prijatého súdom prvej inštancie (s odkazom na názor v rozhodnutí KS v Prešove) by v konečnom
dôsledku mohla byť „nesprávnym návodom“ pre dlžníkov zlepšiť si „porušovaním povinnosti“ svoje
postavenie v úverovom vzťahu. Išlo by tak o situáciu zjavne neakceptovateľnú.

42. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v
časti, v ktorej zamietol žalobu žalobcu na zaplatenie úrokov z úveru vo výške 25,5 % ročne zo zostatku
nezaplatenej istiny aj po vyhlásení predčasnej splatnosti celého úveru, t. j. za obdobie od 30.03.2015
do zaplatenia nie je správne.

43. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b), c)
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu vo výrokoch III. a IV. zrušil a vec v zmysle § 391
ods. 1, 2 C.s.p. vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

44. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie riadiť sa právnym názorom vysloveným
odvolacím súdom v tomto rozhodnutí, opätovne vec prejednať, posúdiť dôvodnosť žaloby v rozsahu
zodpovedajúcemu zrušeniu rozsudku a rozhodnúť s tým, že sa vysporiada s odvolacími námietkami
žalobcu a zohľadní skutočnosti uvádzané odvolacím súdom. Nové rozhodnutie je potrebné riadne a
náležite odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby bolo presvedčivé.

45. Vzhľadom k tomu, že výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie je súvisiacim výrokom
(§ 379 písm. a) C.s.p.), odvolací súd súčasne so zrušením výroku vo veci samej zrušil aj výrok o
trovách konania. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trováchprvoinštančnéhokonania,akoajotrováchodvolaciehokonania(§396ods.3C.s.p.).

46. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
posledná veta C.s.p., § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).