Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 31, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/73/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116209572
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6116209572.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobkyne A. H., nar. XX.
XX. XXXX, s trvalým pobytom W. Y. X, XXX XX Y. W., zastúpenej Združením na ochranu práv občana -
AVES, so sídlom Jána Poničana 6115/9, 841 08 Bratislava, IČO: 50 252 151, proti žalovanej JUDr. Marte
Todekovej, správkyni konkurznej podstaty, so sídlom Námestie SNP 74/28, 960 01 Zvolen, o náhradu
škody spôsobenej pri výkone správcovskej činnosti, na základe odvolania žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 8C/148/2016-86 zo dňa 02. 12. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event.
„prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 02. 12. 2016 žalobu žalobkyne zamietol (prvý výrok). Žalovanej
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni vo výške 100 % (druhý výrok).
1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou
doručenou dňa 20. 05. 2016 domáhala voči žalovanej náhrady škody vo výške 100.000,00 Eur. V žalobe
uviedla, že Okresný súd Banská Bystrica na základe jej návrhu uznesením č. k. 1K/14/2007 - 27 zo dňa

18. 07. 2007 začal voči nej (ako úpadcovi) konkurzné konanie. Uznesením č. k. 1K/14/2007 - 39 zo dňa
24. 08. 2007 súd vyhlásil konkurz, otvoril malý konkurz a za správcu konkurznej podstaty ustanovil JUDr.
Martu Todekovú - žalovanú. Do skončenia lehoty na prihlasovanie pohľadávok si v stanovenej lehote
prihlásil do konkurzu svoju pohľadávku len jeden veriteľ. Lehota uplynula dňa 14. 10. 2007. Zoznam
prihlášok doručil správca - žalovaná súdu aj jej (žalobkyni) dňa 24. 10. 2007. Od tohto dňa teda mala
žalovaná vedomosť o počte prihlásených veriteľov. Keďže je starobnou dôchodkyňou, je neskúsená
v zložitých finančných a právnych postupoch a nebola ako priemerný občan schopná posúdiť stav

konkurzného konania, či sú splnené podmienky na konkurz. Posúdiť tento stav mala práve žalovaná
a príslušný súd. Žalovaná bola povinná po tom, ako sa dozvedela, že nie sú splnené podmienky na
konkurz, doručiť súdu návrh na zrušenie konkurzu. Žalovaná si však túto povinnosť nesplnila. Konkurzný
súd vyzýval žalovanú (dňa 06. 05. 2010, 15. 10. 2010, 22. 04. 2013 a 16. 09. 2013) na podanie správ o
priebehu konkurzného konania, avšak žalovaná na žiadnu z výziev nereagovala. Svojou nečinnosťou a
nerešpektovaním pokynov súdu ako aj neplnením svojich povinností vyplývajúcich jej priamo zo zákona
o konkurze spôsobila žalovaná zbytočné prieťahy v konkurznom konaní a v uvedenom konaní nekonala

viac ako sedem rokov. Až dňa 24. 09. 2014 jej (žalobkyni) bolo doručené uznesenie Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 1K/14/2007 - 109, ktorým zrušil konkurz na majetok úpadcu (žalobkyne), pretože
nie sú splnené predpoklady na konkurz, o ktorých však žalovaná vedela už pred siedmimi rokmi. Pri
zisťovaní jej majetku predložila žalovanej zmluvu o pôžičke a zmluvu o zabezpečovacom prevode právak nehnuteľnostiam v jej vlastníctve zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX v katastrálnom území Y. W..
Žalovaná podala podnet na zápis poznámky do katastra nehnuteľností na predmetnú nehnuteľnosť
dňa 06. 11. 2007, ktorá bola zapísaná pod č. XXXX/XXXX. Žalovaná právny úkon o zabezpečovacom

prevodeprávanenapadlanasúde,ponechalanehnuteľnosťvaktuálnomstaveaanipozrušeníkonkurzu
nepodala podnet na výmaz uvedenej poznámky z lista vlastníctva č. XXXX. Nehnuteľnosť už konkurzu
nepodlieha, preto mala byť poznámka vymazaná. Neoprávnený postup a nečinnosť žalovanej spočíva
v tom, že zbytočnými prieťahmi nepodala návrh na zrušenie konkurzu aj napriek tomu, že už dňa
24. 10. 2007 mala vedomosť o tom, že nie sú splnené podmienky na konkurz. Neplnením svojich

povinností zavinila, že ona (žalobkyňa) ako spotrebiteľ bola obmedzená na právny úkon a obmedzená
domáhať sa svojich práv - a to podať žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke, neplatnosti zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva a určenie vlastníckeho práva voči nebankovej spoločnosti. Postupom
žalovanej boli porušené jej práva garantované Európskym dohovorom o ochrane základných ľudských
práv a slobôd, ako aj práva garantované Ústavou Slovenskej republiky. Spolu so svojím manželom,
ktorý je R. pacientom a zdravotný stav oboch nie je najlepší, mali potrebu už v roku 2009 presťahovať

sa za svojou dcérou do O., kde mal jej manžel zabezpečenú starostlivosť o jeho zdravotný stav. Z
uvedených dôvodov potrebovali byt predať, avšak v dôsledku nečinnosti žalovanej ho predať nemohli a
ani nemôžu, až kým nebude právoplatne ukončené konanie o určovacích žalobách na Okresnom súde
Rimavská Sobota a nebude vymazaná poznámka o konkurze. Z týchto dôvodov sa s manželom nemohli
presťahovať a lekárske vyšetrenia a kontroly musia absolvovať tak, že musia na vyšetrenia dochádzať

do vzdialenosti 300 km, čo im spôsobuje nemalé problémy a psychickú záťaž nielen po zdravotnej,
ale aj po finančnej stránke. Potrebujú aj opateru svojej dcéry, ktorá tiež musí cestovať z O. do Y. W.,
aby im poskytla aspoň nejakú starostlivosť. Počas konkurzného konania mohla predať nehnuteľnosť v
jej vlastníctve za sumu vo výške 30.000,00 Eur a v O. kúpiť dvojizbový byt v sume 75.000,00 Eur. V
súčasnosti už nie je možné kúpiť byt v O. za cenu nižšiu ako 100.000,00 Eur. Vzhľadom na nečinnosť

žalovanej má preto nárok na primeranú satisfakciu za každý rok obmedzenia na jej právach v celkovej
výške 100.000,00 Eur.
1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval: „Skutkový stav týkajúci sa
priebehu konkurzného konania vedeného Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 1K/14/2007 je
nesporný. Ani žalovaná v konaní nepoprela, že nekonala v konkurznom konaní bez prieťahov a skutočne

nevykonávala svoju činnosť počas takmer siedmich rokov, na výzvy súdu zo dňa 06. 05. 2010, 15. 10.
2010, 22. 04. 2013 a 16. 09. 2013 nereagovala. Je tiež nesporné, že do konkurzného konania sa do
uplynutia lehoty na podanie prihlášok dňa 15. 10. 2007 prihlásili svoje pohľadávky dvaja veritelia, a to
Wüstenrot poisťovňa a. s. a obchodná spoločnosť TELERVIS PLUS, a. s. na sumu vo výške 264 000,00
Sk, na ktorú však žalovaná neprihliadala, pretože bola doručená správcovi len emailom. Žalovaná

nepoprela ani to, že na liste vlastníctva č. XXXX nechala zapísať poznámku o vedení konkurzného
konania a že túto doteraz nedala vymazať. Konkurzné konanie bol ukončené zrušením konkurzu pre
nesplnenie podmienky plurality veriteľov úpadcu uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
1K/14/2007 - 109 zo dňa 17. 09. 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
43CoKR/37/2014 - 125 zo dňa 29. 01. 2015.“

1. 4. Po uvedení vyjadrení strán sporu a po uvedení zákonných ustanovení § 3 ods. 1až 3, § 12 ods.
1 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a § 420 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka prvoinštančný súd
poukázal na to, že „pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti za škodu musia byť splnené súčasne
nasledujúce predpoklady: a) porušenie právnej povinnosti, b) existencia alebo vznik škody, c) existencia
príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody a (v prípade subjektívnej

zodpovednosti) d) zavinenie.“
1. 5. Následne priamo v súvislosti s rozhodnutím o uplatňovanom nároku uviedol:
„Súd skúmal, či žalovaná porušila svoje povinnosti v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 8/2005 Z. z. o
správcoch. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo a nebolo to ani sporné, že žalovaná
v konkurznom konaní ako správkyňa bola dlhodobo nečinná. Žalovaná nepoprela ani to, že mala

vedomosť o tom, že svoje pohľadávky do konkurzu prihlásil iba jeden veriteľa, pričom pohľadávku
spoločnosti TELERVIS PLUS, a. s. do konkurzu nezahrnula. Preto súd považoval za splnenú podmienku
porušenia právnej povinnosti žalovanou. Zároveň však súd poukazuje na to, že žalovaná nebola
konkurzným súdom nijako penalizovaná zo svoju nečinnosť napriek výzvam súdu na oznámenie stavu
konania, taktiež nebola ako správkyňa v danej veci zrušená a nahradená iným správcom.

Čo sa týka existencie alebo vzniku škody, súd uvádza, že žalobkyni žiadna škoda nevznikla. Jej tvrdenie
o tom, že pre nečinnosť žalovanej nemohla predať byt v Y. W. a v dôsledku toho nemohla kúpiť byt
v O., nebolo v konaní vôbec preukázané, možno tu hovoriť len o nejakom možnom chcení, ale bez
akéhokoľvek reálneho základu, ktorý sa rozhodne nemôže premietnuť do vzniku škody. Žalobkyňa lentvrdila, že chcela predať byt v Y. W., napriek tomu si však sama svojím konaním (zabezpečovací prevod
práva) spôsobila, že tak urobiť nemohla. Na to nemalo žiadny vplyv prebiehajúce konkurzné konanie.
Pretože práve v konkurznom konaní bol predpoklad, že majetok žalobkyne bude slúžiť na uspokojenie

veriteľov. Žalobkyňa teda spôsobila to, že podpisom zmluvy o zabezpečovacom prevode práva ukrátila
ostatných veriteľov, pretože len spoločnosť TELERVIS PLUS, a. s. mala svoju pohľadávku zabezpečenú
prevodom vlastníckeho práva (v podstate k jej jedinému speňažiteľnému) majetku. Žiadnym spôsobom
nepreukázala, že by niekedy či už v minulosti alebo aj v súčasnej dobe mala záujem kúpiť byt v
O.. Nepreukázala cenu pri predaji alebo kúpe bytu. Ani to preukázať nemohla, keďže v byte v Y. W.

doteraz býva. Tvrdila, že sa tak malo stať kvôli zdravotnému stavu, avšak na preukázanie tohto tvrdenia
neoznačila a nepredložila ani jediný dôkaz.
Výška škody je nielen nepreukázaná, ale ani nedôvodná. Žalobkyni nemohla vzniknúť škoda vo výške
100.000,00 Eur (čo mimochodom predstavuje podľa žalobkyne cenu, za ktorú by mohla v súčasnej dobe
kúpiť byt v O.). Keď podávala návrh na konkurz bola si vedomá toho, koľkých veriteľov má a napriek tomu
po podaní návrhu uzavrela zmluvu o pôžičke a zmluvu o zabezpečovacom prevode práva. Musela si

byť vedomá toho, že ak jej majetok nepostačoval na úhradu pohľadávok jej veriteľov, nebol dôvod na to,
aby jej vznikal ďalší dlh a to dokonca vo výške, ktorú nemohla uhradiť (aj keby žiadnych iných veriteľov
nemala). Uzavrieť zmluvu o pôžičke, ktorá je splatná v štyroch mesačných splátkach, je ľahkovážnym
a nezodpovedným konaním žalobkyne, samozrejme zásadný podiel na tom má aj veriteľ, čo však
nezbavuje zodpovednosti žalobkyne za podpísanie zmluvy. Z konkurzného spisu taktiež vyplynulo, že

obdobné návrhy na vyhlásenie konkurzu si podali aj príbuzní žalobkyne, včetne jej zástupkyne na súde.
V kontexte uvedených skutočností je zarážajúce tvrdenie žalobkyne, že chceli s manželom predať daný
byt a odsťahovať sa do O., keďže vyhlásením konkurzu stratili akékoľvek právomoci s nakladaním so
svojim majetkom, pričom ak by došlo k speňaženiu majetku dlžníka - žalobkyne, tak by o daný byt prišli,
čo však v konkurze fakticky ani nebolo možné, keďže byt po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu

previedli na veriteľa zabezpečovacím prevodom nehnuteľnosti.
Poznámka na liste vlastníctva č. XXXX o konkurznom konaní je skutočne v súčasnej dobe nedôvodná
a mala byť vymazaná. Na druhej strane paradoxne práve kvôli tejto poznámke spoločnosť TELERVIS
PLUS, a. s. nepreviedla byt na tretiu osobu, v dôsledku čoho by sa určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti pre žalobkyňu stalo ťažšie dosiahnuteľným. Len ťažko možno predpokladať, že by

tretia osoba mala záujem o nehnuteľnosť, vo vzťahu ktorej je zapísaná poznámka o prebiehajúcom
konkurznom konaní a bol by ohrozený skutočnosťou, že kedykoľvek by správca konkurznej podstaty
mohol podať odporovaciu žalobu, čo by spôsobilo neúčinnosť právneho úkonu a o takú nehnuteľnosť by
v konečnom dôsledku prišiel. Z dokazovania je tiež zrejmé, že napriek ukončeniu konkurzného konania
stáleplatíobmedzeniezabezpečovaciehoprávanadanejnehnuteľnosti,pričomzvyjadreniazástupkyne

žalobkyne vyplynulo, že ohľadne zrušenia tohto prevodu prebieha súdne konanie, ktoré zatiaľ ukončené
nebolo. Z uvedeného tiež vyplýva, že pôžička, ktorá je a bola zabezpečená zabezpečovacím prevodom
nebola doposiaľ uhradená. Na uvedenú skutočnosť konkurz nemal vplyv.
Nemožno poskytnúť žalovanej ochranu v tom zmysle, že by neporušila svoje povinnosti a nemala by
niesť za to aj zodpovednosť. Avšak pre to by musela byť splnená v tejto veci aj ďalšia podmienka -

vznik škody v majetkovej sfére žalobkyne a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom
škody. Žalobkyňa však vznik škody v konaní nepreukázala. Keďže súd nemal za preukázaný predpoklad
vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, nemohla existovať ani príčinnú
súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.
Vzhľadom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol, pretože nebolo preukázané, že žalobkyni

vznikla konaním žalovanej škoda vo výške 100 000,00 Eur.“
1. 6. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou ustanovenia § 255 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadala,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, eventuálne, aby napadnutý rozsudok zmenil a priznal jej „primerané zadosťučinenie
- nemajetkovú ujmu“. Zároveň žiadala, aby „odvolací súd žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.“
2. 2. V odôvodnení odvolania žalobkyňa uviedla, že žalovaná na pojednávaní konanom dňa 02. 12.

2016 nepoprela žiadne jej tvrdenia a vyjadrovala sa nie k meritu veci. V tejto časti odôvodnenia
odvolania žalobkyňa analyzovala a hodnotila vyjadrenia žalovanej. V ďalšej časti odôvodnenia odvolania
žalobkyňa konštatovala, že v konaní bolo preukázané, že žalovaná bola v predmetnom konkurznom
konaní aj napriek viacerým výzvam konkurzného súdu nečinná od 24. 10. 2007, čo aj v priebehu tohtosporu sama uznala. Žalobkyňa ďalej v odôvodnení odvolania uviedla, že „podanou žalobou žiadala
priznať jej právo a nárok na satisfakciu (zadosťučinenie, t. j. nemajetkovú škodu, resp. ujmu) za zbytočné
prieťahy,neplneniesipovinnostíabezdôvodnúnečinnosťžalovanejakosprávkynekonkurznejpodstaty“

a „podanou žalobou sa v žiadnom prípade nedomáhala náhrady majetkovej škody ...“ a preto úvaha
prvoinštančného súdu, že jej „nemohla vzniknúť škoda vo výške 100.000 Eur (...) je nesprávna“. Podľa
jej názoru, rozhodnutie prvoinštančného súdu neobsahuje náležitosti § 220 ods. 2 CSP a preto je
nepreskúmateľné. Okrem toho žalobkyňa poukázala na to, že bola oslobodená od súdnych poplatkov v
celom rozsahu, žalovaná na pojednávaní konanom dňa 02. 12. 2016 uviedla, že si náhradu trov konania

neuplatňuje a aj napriek tomu jej súd prvej inštancie „priznal náhradu trov konania vo výške 100 %“. V
závere odôvodnenia odvolania žalobkyňa konštatovala, že žalovaná „zodpovedá za neoprávnený zásah
do jej osobnostných práv, predovšetkým do jej práva na súkromie a rodinný život. V prípade takéhoto
zásahu sú dané predpoklady aj pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.“

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.
3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
5. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného
súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s
vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením

jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým
spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a
teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

7. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods.

2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobkyne
uvedené v odvolaní.

8. 1. Z vyššie uvedeného odôvodnenia vyplýva, že zásadným odvolacím dôvodom žalobkyne je jej
argumentácia, že prvoinštančný súd nepostupoval správne, keď ňou uplatňovaný nárok na zaplatenie

sumy 100.000 Eur posudzoval ako nárok na náhradu škody, pričom ona si uvedenú istinu uplatňovala
ako nárok na primeranú satisfakciu (zadosťučinenie).
8. 2. V súvislosti s charakterom uplatňovaného nároku odvolací súd poukazuje jednak na formálne
označenie žaloby, ktorú priamo žalobkyňa formálne označila ako „Žaloba o náhradu škody spôsobenej
pri výkone správcovskej činnosti“, ale i na samotný obsah žaloby, kde sa žalobkyňa odvoláva na

ustanovenie § 12 ods. 1 zák. č. 8/2005 Z.z. o správcoch, ktoré rieši otázku zodpovednosti správcu
za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti, a až v závere žaloby v časti
označenej ako „Spôsob a rozsah náhrady škody“ uvádza, že „má právo a nárok na primeranú satisfakciu
(zadosťučinenie) za každý rok obmedzenia“, pričom toto konštatovanie žiadnym spôsobom skutkovo a
právne nevysvetlila a nezdôvodnila. Táto rozporuplnosť (zmätočnosť) sa týka nielen samotnej žaloby,

ale aj vyjadrení žalobkyne (resp. jej zástupkyne) v priebehu sporu, keď v súvislosti s dôvodnosťou
uplatňovanéhonárokupoukazovalanapotrebupresťahovaťsavroku2009doO..Vkonečnomdôsledku
žalobkyňa dokonca i v závere samotného odvolania poukazuje na aplikáciu ustanovenie § 420 a nasl.
Občianskeho zákonníka, teda na právnu úpravu zodpovednosti za škodu. Za stavu, keď žalobkyňa v
žalobe i v priebehu prvoinštančného konania žiadnym konkrétnym a jednoznačným spôsobom skutkovo

a ani právne neodôvodnila uplatňovaný nárok ako nárok na primeranú satisfakciu (zadosťučinenie)
postupoval prvoinštančný súd správne, keď uplatňovaný nárok posudzoval (v zmysle formálneho
označenia i obsahu žaloby) ako nárok na náhradu škody. Na základe toho potom postupoval správne,
keď skúmal, či v prípade uplatňovaného nároku existujú (prvoinštančným súdom presne špecifikované)zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu, pričom zistil absenciu existencie, resp. vzniku škody na
strane žalobkyne a preto nemal inú možnosť, ako jej žalobu zamietnuť. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na odôvodnenie prvoinštančného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.

8. 3. Len pre úplnosť odvolací súd v súvislosti s argumentáciou žalobkyne uvedenou v odvolaní uvádza,
že prvoinštančný súd priznal žalovanej voči žalobkyni „len“ nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, čo znamená, že ide len o „potenciálne“ priznanie práva na náhradu trov konania, ktoré podľa
ustanovenia § 262 ods. 2 CSP predpokladá (ďalšie) rozhodovanie a to rozhodovanie súdneho úradníka
o výške náhrady trov konania, ktoré nasleduje po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

Je logické, že v prípade, ak strana sporu, ktorej bol priznaný nárok na náhradu trov konania (v tomto
prípade žalovaná), si náhradu trov konania neuplatní, alebo sa náhrady trov konania vzdá, nebudú jej
priznané žiadne trovy konania.

9. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387
ods. 1, 2 CSP potvrdil.

10. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej podľa § 396 ods. 1 s použitím § 255 ods.
1 CSP vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná si však náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnila a keďže existenciu účelne vynaložených trov odvolacieho konania žalovanej nemal
odvolací súd preukázanú ani zo spisu (k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadrila), náhradu trov odvolacieho

konania jej nepriznal.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).