Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. jún 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoPr/5/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4617200491
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4617200491.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej
a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobcu: H.
D., nar. XX. XX. XXXX, bytom S., U. XXXX/XX, zastúpený JUDr. Martinom Kákošom, advokátom, so
sídlom Topoľčany, Bernolákova 1546/32, proti žalovanému: AQUATEK, spol. s r. o., so sídlom Topoľčany,
Pod Kalváriou 373, IČO: 34 116 117, zastúpený JUDr. Ľubomírom Kišacom, advokátom, so sídlom
Topoľčany, Škultétyho 1597/7, o určenie neplatnosti okamžitého skočenia pracovného pomeru a o
náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 20. decembra 2017
č. k. 5Cpr/4/2017-117 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania vo výške 100%. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 68 ods. 1 až
3, § 70, § 74, § 77 a § 81 Zákonníka práce. Uviedol, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému
domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. Žalobu
zdôvodnil tým, že dňa 20. 11. 2006 žalobca uzavrel so žalovaným pracovnú zmluvu na neurčitý čas s
dňom nástupu do zamestnania od 20. 11. 2006, so skúšobnou dobou tri mesiace, s druhom práce vodič
nákladného automobilu. Dňa 09. 12. 2016 žalovaný doručil žalobcovi počas jeho práceneschopnosti
oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.
Ako dôvod uviedol závažné porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce v tom, že dňa 07. 10. 2016
žalobca prevzal od žalovaného 1. napomenutie o porušení pracovnej disciplíny, v ktorom bol upozornený
na neprimerané dlhšie trvanie času vykládok tovaru u konkrétneho odberateľa a bol vyzvaný, aby
opakované nedostatky ihneď odstránil s tým, že nedostatky z 1. napomenutia odstránené neboli a
pretrvávali naďalej, ktorým konaním mal žalobca porušiť jednu zo základných povinností zamestnanca
ustanovenú v § 81 písm. a/, písm. b/ Zákonníka práce. Zároveň žalovaný pripojil zoznam časov
neprimerane dlhšieho času pri vykládke podľa monitorovaní GPS, a to za konkrétne vykládky v období
od 13. 10. 2016 do 03. 12. 2016. Žalobca je toho názoru, že na okamžité skončenie pracovného pomeru
žalovaný nemal kvalifikovaný právny dôvod podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, keďže žalobca
svojím konaním neporušil pracovnú disciplínu, a už vôbec nie závažným spôsobom. Naviac, vytýkané
porušenie pracovnej disciplíny nemožno považovať za akékoľvek nedostatky pri plnení pracovných
povinností zo strany žalobcu, nakoľko žalobca nevie ovplyvniť čas potrebný na vykládku tovaru v
jednotlivých miestach dodania tovaru, často musí čakať v poradí na vykládku, pretože po príchode na
miesto vykládky sú vybavovaní pred ním dôjdení dodávatelia, prípadne pre neprítomnosť skladníka pre
jeho obednú prestávku, prípadne inú neprítomnosť, musí vyčkať na príchod skladníka. Zároveň žalobca

musí rešpektovať platné právne predpisy ohľadom limitu na nepretržitý čas jazdy a povinné prestávky
vodiča v doprave v zmysle platných právnych predpisov. Podľa zoznamu vytýkaných vykládok sa jedná
najmä o vykládky v Námestove vo firme Bolare, kde žalobca zväčša realizoval, spolu s vykonaním
vykládky, aj svoju obedňajšiu prestávku, prípadne zákonom stanovenú povinnú bezpečnostnú prestávku
vodiča. Do tejto firmy v rámci rozvozu počas pracovnej cesty absolvoval vzdialenosť približne 230 km a
čas pracovného výkonu nepretržitej jazdy bol zhruba 5 hodín. Následne z tejto firmy v rámci pracovnej
cesty mal vykonať vykládku do Prešova do firmy Karma, čo je presun približne 220 km, ktorý úsek
absolvoval bez prestávky s časom trvania jazdy cca 3 hodiny. Žalovaným vytýkané neprimerané časy
pri vykládke v ďalšej firme Karma Prešov boli zväčša spôsobené tým, že v danej predajni reálne pracuje
a predáva obvykle iba jedna osoba a predajňa je riešená tak, že z prednej strany sídla odberateľa
je umiestnená predajňa a sklad je zo zadnej strany budovy, kde majú zvonček, ktorým sa signalizuje
na predajni, že im niekto doniesol tovar. Pokiaľ však v danom čase boli na predajni zákazníci, musel
žalobca čakať, kým ich predajca vybaví a títo odídu z predajne a následne pracovník predajne mohol
zamknúť vstupné dvere do predajne a premiestniť sa do skladu na iný príjem tovaru. V dôsledku
toho sa často stávalo, že žalobca musel dlhší čas čakať ešte v poradí na vykládku, keďže pred ním
už čakal aj iný dodávateľ. Taktiež v prípade, že mal žalobca vykládku v tejto firme v popoludňajších
hodinách, zrealizoval zároveň s touto vykládkou aj svoju povinnú bezpečnostnú prestávku. Preto žalobca
absolútne nesúhlasí s tým, že by vo vytýkanom neprimeranom čase pri vykládke bol daný dôvod, ktorý
možno považovať za hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Trvá na tom, že trvanie vykládky priamo
ovplyvniť často nemohol a taktiež, že aj bol povinný zo zákona vykonať prestávku vodiča v doprave.
Po doručení oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru žalobca 05. 01. 2017 žalovanému
písomne oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné, trvá na ďalšom
trvaní pracovného pomeru a v zmysle ustanovenia § 47 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce ho písomne
vyzval, aby mu naďalej prideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy s tým, že jeho práceneschopnosť by
mala skončiť najskôr k 16. 01. 2017, na ktorý termín mu lekár stanovil kontrolu. Zároveň žalobca poukázal
na tú skutočnosť, že z Oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru vyplýva, že žalovaný
monitoroval prostredníctvom zariadenia GPS žalobcu, o ktorej skutočnosti nebol žalobca v súlade s §
13 ods. 4 Zákonníka práce vopred upozornený. Monitorovanie zamestnancov je legitímne iba v prípade,
ak zamestnávateľ splní svoju oznamovaciu povinnosť voči zamestnancovi a vopred ho upovedomí o
existencii kontroly, rozsahu kontroly a o forme a spôsobe vykonávania kontroly. Toto oznámenie žalovaný
voči žalobcovi neurobil a vopred ho neupozornil o tom, že je uvedeným spôsobom monitorovaný, a
preto je takýto monitoring vykonaný v rozpore so zákonom a rovnako je aj nezákonný dôkaz o zozname
časov vykládky, ktorý žalovaný použil ako dôkaz o údajnom porušení pracovnej disciplíny. Spodná časť
formulára
Súd na základe vykonaného dokazovania, zisteného skutkového stavu, ako i jeho právnej kvalifikácie
dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Žaloba bola podaná na súde v lehote dvoch mesiacov
odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, t. j. pracovný pomer mal skončiť 09. 12. 2016 a žaloba
bola podaná na súd dňa 24. 01. 2017. Právna kvalifikácia závažného porušenia pracovnej disciplíny
závisí od okolností konkrétneho prípadu. Vzhľadom na charakter zákonného ustanovenia § 68 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce, ktoré patrí k normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou
súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil a aby
posúdil, či sa zamestnanec dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny a aby rozhodol, o aký
stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný
žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie do úvahy iba špecifiká prejednávanej veci
a podporne platnú judikatúru. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia
pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku hodnotí
určité konanie svojho zamestnanca. V praxi sa za závažné porušenie pracovnej disciplíny všeobecne
považuje neospravedlnená absencia na pracovisku, urážlivé správanie zamestnanca, nerešpektovanie
príkazov nadriadeného, príchod do práce pod vplyvom alkoholu a pod. V danej veci po zhodnotení
všetkých dôkazov súd dospel k záveru, že žalovaný dôvodne okamžite skončil pracovný pomer so
žalobcom. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca porušil závažne pracovnú disciplínu, keď
opätovne nerešpektoval príkazy a pokyny nadriadeného - zamestnávateľa (žalovaného). Žalovaný už
pred prvým písomným upozornením slovne upozorňoval žalobcu na neodôvodnené zdržiavanie sa pri
vykládkach a žiadal ho, aby sa takéhoto konania už nedopúšťal. Svedkom pri ústnom upozornení bola
aj vedúca veľkoobchodu, svedkyňa P. U.. V 1. písomnom upozornení bol žalobca vyzvaný, aby ihneď
odstránil vytýkané nedostatky s tým, že zamestnávateľ tieto považuje za závažné porušenie pracovnej
disciplíny a že v prípade opätovného, aj menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, môže byť s
ním rozviazaný pracovný pomer podľa § 63 ods. 1 písm. e/ zák. č. 311/2001 Z. z. Neodôvodnené a

zbytočné dlhé zdržiavanie sa na vykládkach malo okrem iného za následok i neskorší príchod do firmy
a na vyššie nároky na diéty žalobcu. Žalovaný doručil následne žalobcovi 2. písomné napomenutie o
porušení pracovnej disciplíny zo dňa 09. 12. 2016 spolu s okamžitým skončením pracovného pomeru
podľa § 68 ods. l písm. b/ Zák. práce zo dňa 09. 12. 2016, pričom v 2. písomnom napomenutí uviedol, že
uvedené nedostatky odstránené neboli a pretrvávali aj naďalej, čo vie zdokladovať výpisom jednotlivých
časov pri vykládke tovaru u odberateľov. Predmetným konaním žalobca porušil jednu zo základných
právnych povinností zamestnanca ustanovenú v § 81 písm. a/ Zákonníka práce, a to povinnosť
pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi. Dňa
09. 12. 2016 žalovaný doručil žalobcovi počas jeho práceneschopnosti súčasne s 2. napomenutím
Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.
Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo, že dňa 07. 10. 2016 žalobca prevzal od
žalovaného 1. napomenutie o porušení pracovnej disciplíny v zmysle zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka
práce, v ktorom bol upozornený na neprimerané dlhšie trvanie času vykládok tovaru u konkrétneho
odberateľa a bol týmto napomenutím vyzvaný, aby opakované nedostatky ihneď odstránil. Nedostatky
z 1. napomenutia odstránené neboli a pretrvávali aj naďalej, dňa 09. 12. 2016 prevzal žalobca od
zamestnávateľa 2. napomenutie o porušení pracovnej disciplíny, kde bol opätovne napomenutý, že
naďalej porušuje pracovnú disciplínu konaním, na ktoré bol upozornený 1. napomenutím. Predmetným
konaním žalobca porušil jednu zo základných povinností zamestnanca ustanovenú v § 81 písm. a/
povinnosť pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi
predpismi a b/ byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a
odchádzať z neho až po skončení. Vzhľadom na uvedené žalovaný okamžite skončil pracovný pomer
so žalobcom v zmysle § 68 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce ku dňu 09. 12. 2016. Žalobca na vysvetlenie
o zdržiavaní sa pri vykládkach tovaru vo firmách Karma a Boláre konateľovi žalovaného uvádzal, že
si dal s odberateľmi kávičku, že sa spolu rozprávali v záujme utužovania obchodných vzťahov, čo
potvrdila aj svedkyňa P. U.. Žalobca nesporne opakovane, a to i napriek podľa vyjadrenia konateľa
žalovaného, viacerým slovným i písomným upozorneniam (preukázané bolo jedno slovné napomenutie)
porušil základné povinnosti zamestnanca uvedené v § 81 ods. l písm. a/ Zákonníka práce, podľa ktorého
zamestnanec je povinný najmä: pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v
súlade s právnymi predpismi. Žalobca nepracoval zodpovedne a riadne, keďže opakovane konal v
rozpore s pokynmi nadriadeného, ktoré nerešpektoval, pričom takto konal v rozpore s oprávnenými
záujmami zamestnávateľa, teda žalovaného. Je nesporné, že žalobca dlhodobo neprimerane dlho
trávil čas na vykládkach u dvoch odberateľov, čo je zrejmé z množstva vykladaného tovaru. Dátum a
miesto, čas vykládky a vyložený tovar sú uvedené v tabuľke pripojenej v 2. napomenutí zo dňa 09.
12. 2016. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu o prestávkach vodiča v doprave, tieto nemajú žiaden súvis
s okamžitým skončením pracovného pomeru daným žalobcovi žalovaným pre dlhé zdržiavanie sa
žalobcu pri konkrétnych vykládkach vo firmách Karma a Bolare. Vozidlo, na ktorom vykonával cesty
žalobca k odberateľom, nie je vybavené tachografom. Žalobca mal prestávky, aj obedné prestávky, čo
v prehľade jednotlivých vykládok vyznačil žalovaný červenou farbou, ktoré priložil k svojmu vyjadreniu.
Tiež žalovaný predložil súdu na porovnanie písomný prehľad jednotlivých vykládok s kratším časom
trvania jednotlivých vykládok u tých istých odberateľov s obdobným množstvom tovaru, realizovaný iným
šoférom - H. I.. V dňoch 21. 07. - 28. 07., kedy mal žalobca dovolenku a vykládku realizoval iný šofér,
čas trvania vykládky bol 0:08, 0:06, oproti času trvania vykládok realizovaných žalobcom. Svedkovia,
ktorí boli v konaní vypočutí k vykládkam tovaru u odberateľov, najmä vo firmách Bolare a Karma, títo
potvrdili, že čas vykládky tovaru trvá od 5 do max. 20 minút, pričom uviedli: - 1. Svedok P. Ičo uviedol,
že pre firmu Bolare robil vykládku, vykládka trvá do 15 minút, táto firma je na konci ulice, vždy tam bol
prítomný skladník, ktorý mu prevzal tovar, podpísal papiere, opečiatkoval, jemu sa to nikdy nestalo, že
musel čakať na inú vykládku. Na tejto pracovnej ceste obednú prestávku si riešil vždy až po vykládke
tovaru. Obed trval 20-30 minút. On vykládky končil okolo 15-16 hod., potom šiel na obed. On mal so
sebou aj jedlo, ktoré konzumoval počas cesty, - 2. Svedok D. I. uviedol, že vykládku vo firme Bolare
Námestovo realizoval, tam bol niekoľkokrát, tovar vyložil, odovzdali sa papiere. Taká vykládka trvá cca 15
minút, pokiaľ tam nie je nejaký iný dovozca materiálu pred ním alebo nejaký kupujúci. Zásadne je to tak
5-10 minút čakania navyše, lebo tomu predchádzajúcemu to trvá tak približne ako jemu. Vo firme Bolare
zrealizovali vykládky zhruba 10-15 minút, keď sa vykladá jedná položka z auta je to asi 5 minút, keď viac
napr. 5 položiek je to asi 15 minút. Aj vo firme Karma bol, tam trvá vykládka dlhšie asi o 5 minút, lebo
majiteľ je tam sám a predáva v obchode, ale to je otázka 5 minút. Keď išiel na vykládku do Námestova do
firmy Bolare, pokiaľ šiel na rozvoz, mal snahu rozviesť všetok tovar, aby mu firmu nezatvorili, až potom
si urobil obednú prestávku. Pokiaľ by bolo Námestovo posledná zástavka, motorest Rieka Kraľovany,
to je tak po trase. Podľa knihy jázd od 25/7/2016 do 31/07/2016, kedy mal vykonávať vykládky, myslí

si, že celá vykládka nemohla byť viac ako 15-20 minút. Či bol nejaký problém so žalobcom ohľadne
pracovnej disciplíny, vie, že mal nejaké písomné kárne opatrenie, nevie, čo bolo jeho obsahom, - 3.
Svedok G.. T. P. uviedol, že pokiaľ ide o vykládky vo firme Bolare Námestovo a vo firme Karma Prešov,
čo sa týka jeho osoby, vykládky dlhšie ako 20 minút netrvajú, nemal problém ani v jednej, ani v druhej
firme s vykládkou. Vykládky vo firme Karabinoš, on tam príde o 08.00 hod. ráno, p. Karabinoš chodí
tak o 08.05 hod., raz prišiel o 08.15 hod. Neboli žiadne zdržania v tejto firme. Pokiaľ majiteľ mešká,
on tovar vyloží, on sa tam zbytočne nezdržiava a ide odtiaľ o 08.25 hod., tovar si pripraví, vyloží ho
pri dvere, a keď príde majiteľ, tak ho hneď zoberie. Keď príde o 08.00 hod. majiteľ, tak je o 08.15 hod.
preč. Keď napr. je 08.05 hod., tak volá majiteľovi a on hneď príde s tým, že je napr. v zápche. Obedné
prestávky realizuje tak, že sa snaží, aby sa do 4 a pol hodiny najedol, po 6 hodinách má prestávku s
tým, že si dáva kávu, tých 15-30 minút má prestávku. Vo firme sa nedá najesť, kde robí vykládku. Vo
firme Karma sa mu nestalo, že nejaká iná firma vykladala tovar a že by musel čakať a v Bolare sa mu
stalo, že on vykladal tovar a po ňom prišlo vozidlo. Taktiež Čestným prehlásením zo dňa 06. 04. 2017
p. S. O. potvrdil, že zo strany firmy S. O. a spol., W. XX, XXX XX S. boli šoférovi H. D. vždy umožnené
vykládky tovaru v riadnom čase bez zdržania primerane v závislosti od množstva vykladaného tovaru, a
to aj v konkrétnych dátumoch: 13. 10. 2016, 21. 10. 2016, 11. 11. 2016, 02. 12. 2016. Neodôvodnené a
zbytočne dlhé zdržiavanie sa na vykládkach malo okrem iného za následok i neskorší príchod do firmy
a na vyššie nároky na diéty žalobcu, ktoré žalovaný vyčíslil za roky 2014-2016 spolu v sume 187,60
eura. Žalobca tiež uvádzal problémy s chrbticou, pre ktoré zostal náhle práceneschopný a pre ktoré
ho zamestnávateľ podľa neho prepustil. Pokiaľ teraz - v priebehu konania pred súdom žalobca uvádza
problémy s chrbticou, k čomu priložil aj výpis z účtu poistenca o liečbach a rehabilitáciách u lekárov,
žalobca pred zamestnávateľom - žalovaným tieto ťažkosti nespomínal, ani nikdy predtým nebol PN
s týmito problémami, preto toto tvrdenie žalobcu nie je dôvodné a javí sa iba ako účelové. K ďalším
tvrdeniam žalobcu o tom, že on cesty na východ absolvoval sám, pričom iní vodiči absolvovali túto cestu
dvaja, k tomuto tvrdeniu žalovaný uviedol, že preto išli dvaja vodiči, lebo sa pri šoférovaní striedali,
keďže v jeden deň absolvovali aj cestu tam, aj cestu naspäť, pričom žalobca absolvoval vždy len jednu
cestu, keďže chodil na dva dni a jednu noc prespal tam. Taktiež zamestnanci z výroby, ktorí žalobcu
zastupovali počas dovoleniek, nie sú zdatní šoféri, nechceli absolvovať rozvozy samy, preto konateľ
žalovaného posielal dvoch. Žalobca ďalej tvrdil, že si robil v uvedených firmách bezpečnostné pauzy. Je
tu však napr. ráno o 8.00 hod. odchod z hotela (v knihe jázd - firma KARMA doložené aj súhrnne
v zozname žalovaným). Po odjazdení 4,5 hodiny ako uviedol, si realizoval bezpečnostnú prestávku,
avšak žalobca nezdôvodnil, prečo si ju realizoval práve vo firme Bolare, keď tam táto pauza časovo
nevychádzala, taktiež žalobca nezdôvodnil, prečo zároveň vo firme Bolare vzápätí mal aj pauzu na
obed, dôkaz -výpisy z knihy jázd. Taktiež bezpečnostné pauzy žalobca predtým (pred podaním žaloby)
nespomínal, keď ho konateľ žalovaného napomenul slovne, ani keď mu dával podpísať prvé písomné
upozornenie. Žalobca sám tvrdil, že sa zdržuje vo firmách pre dobré firemné vzťahy, že si tam dá kávu,
pričom v žalobe tvrdil, že mu vykládky neboli umožnené v riadnom čase, čo sa vykonaným dokazovaním
nepreukázalo. Pokiaľ žalobca uvádzal, že čas vykládky 12. 01. 2017, kedy jazdil už nový šofér I., bol
oveľa dlhší ako tvrdí žalovaný, a to 66 min., z knihy jázd vyplýva - čas vykládky bol 10 minút, 42 minút
šoférova pauza a ďalších 22 minút bol presun na hotel. Predmetom sporu, ako aj dôvodom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru dané zo strany zamestnávateľa (žalovaným) žalobcovi sú zdržania sa
pri konkrétnych vykládkach, pričom zamestnanec je povinný riadiť sa príkazmi nadriadeného. Konateľ
žalovaného vyslovene žalobcu žiadal, aby netrávil viac času ako je nutné na vykládku tovaru vo firmách
Bolare a Karma. Žalobca toto opätovne porušoval, bol upozornený viac krát - slovne za prítomnosti pani
P. U., písomne doručením prvého upozornenia a druhého upozornenia, ktoré mu bolo doručené už spolu
s okamžitým skončením pracovného pomeru. Súd preto dospel k záveru, že žalobca porušil závažne
pracovnú disciplínu, keď opätovne nerešpektoval príkazy a pokyny zamestnávateľa, preto žalovaný mal
kvalifikovaný dôvod na okamžité skočenie pracovného pomeru podľa § 68 ods.1 písm. b/ Zákonníka
práce, a preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol s tým, že súd považoval pracovný pomer
žalobcu za platne skončený okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa -
žalovaného dňom 09. 12. 2016, preto žalobca nemá nárok na náhradu mzdy, ktorú žiadal od žalovaného
podanou žalobou, preto aj v tejto časti bola žaloba nedôvodná a súd ju zamietol. O nároku na náhradu
trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaný mal vo veci plný úspech, preto priznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100% , o ktorej výške náhrady rozhodne vyšší
súdny úradník po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním
jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp. jeho zmeny tak, že súd
podanej žalobe v celom rozsahu vyhovie. Vytkol súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaný
priamo nekonkretizuje skutkovo, ktorým konkrétnym vytýkaným nedostatkom, t. j. zdržaním mal hrubo
porušiť pracovnú disciplínu. Teda, priamo z okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je zrejmé,
o ktoré konkrétne vykládky, u ktorého konkrétneho odberateľa sa jedná, ale iba sa odkazuje na skutky
v 1. napomenutí, v ktorom tiež absentuje uvedenie konkrétnej vykládky u konkrétneho odberateľa tak,
aby bolo nezameniteľné s inou vykládkou a taktiež na vykládky, ktoré majú byť konkrétne uvedené v
zozname časov tvoriacich súčasť 2. napomenutia. Už z tohto dôvodu mal súd tento právny úkon posúdiť
ako neplatný. Skutkové vymedzenie je úplne zmätočné, nie je vôbec zrejmé, u ktorého odberateľa
mal po 1. napomenutí odstrániť vytýkané neprimerané zdržiavanie a nevyplýva to ani z okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie pochybil a nesprávne vec právne posúdil, keď za
takéhoto skutkového stavu dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru spĺňa zákonné
požiadavky, teda aj požiadavku podľa § 70 Zákonníka práce na zrozumiteľnosť a jasné, nezameniteľné
skutkové vymedzenie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, aby bolo jednoznačné,
akého konkrétneho porušenia pracovnej disciplíny sa mal dopustiť. Trval na tom, že v konaní pred
súdom prvej inštancie dostatočne preukázal, že vytýkané časy trvania vykládok nemožno považovať
za hrubé porušenie pracovnej disciplíny, a teda súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktorá skutočnosť je príčinou následného nesprávneho
právneho názoru súdu. V danom prípade bolo potrebné zo strany súdu skúmať, či v konkrétne vykládky
uvedené v zozname podľa 2. napomenutia, sú preukázateľne hrubým porušením pracovnej disciplíny.
Súd však svoj záver o preukázaní neprimeranosti vytýkaných vykládok odôvodnil iba zovšeobecňujúco,
neposudzoval konkrétne fakticky ani jedinú vytýkanú vykládku tak, aby bolo zrejmé, ako zistil skutkový
stav ohľadom trvania zastávky, vzhľadom na vykladaný tovar a hlavne na okolnosti ním poukazované -
t. j. povinnosť vykonania bezpečnostných prestávok, ako aj obedných prestávok, či skutočnosti, že sú
porovnateľné časy jeho vykládok s vykládkami vykonanými dvoma pracovníkmi na pracovnej ceste a
taktiež, že pri vykládke bol odkázaný aj na dostupnosť zo strany skladníka a následne zohľadniť mieru
intenzity prípadného porušenia pracovnej disciplíny. Ďalej namietal, že súd nesprávnym procesným
postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jeho procesné práva a to v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie rozhodnutia súdu je nedostatočné, a preto nepreskúmateľné
a napadnutý rozsudok tak považuje za arbitrárny, a nie dostatočne odôvodnený. V ďalšej časti odvolania
žalobca opísal konkrétny priebeh jednotlivých jázd (v dňoch 13. 10. 2016, 20. 10. 2016, 03. 11. 2016, 10.
11. 2016, 11. 11. 2016, 01. 12. 2016, 02. 12. 2016) a uviedol, že z tohto vyplýva, že žalovaného výpisy
časov obedných prestávok sú absurdné, nezmyslené a neobstoja. Podľa jeho názoru nie je možné
hodnotiť uvedené zdržania ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a súd sa ohľadom posúdenia
intenzity údajného porušenia odvolal iba na údajné porušenie pokynov nadriadeného, ktoré však boli
nejednoznačné a zmätočné, najmä ohľadom špecifikovania konkrétnych odberateľov. Namietal ďalej, že
napriek tomu, že svedok H. I. sa dostavil na prvé a aj na druhé pojednávanie, sudkyňa ho nevypočula,
pričom tento spomedzi všetkých svedkov jediný už nie je v zamestnaneckom pomere so žalovaným a
práve jeho výpoveď ako nezávislej osoby by veci mohla náležite objasniť. Namietal tiež, že preukázanie
neprimeranosti trvania vykládok súd oprel aj o výpovede zamestnancov žalovaného G. a I., pričom
títo jazdili veľmi zriedkavo, a to zvyčajne dvaja vodiči spoločne. Súd sa zároveň nijak nevysporiadal
s tým, že z knihy jázd u svedka I. vyplýva, že on mal napr. 28. 07. 2016 v A. zdržanie 52 minút.
Súd sa mal vysporiadať s dôkazným materiálom - výpismi GPS monitoringu, ktoré poskytol žalovaný
ako prvotný materiál na porovnanie jeho zdržaní od iných vodičov v počte 6 ks. Za ďalšie vážne
porušenie jeho procesných práv považuje procesný postup súdu, ktorý bez relevantného dôkazu prevzal
za preukázané tvrdenie žalovaného o údajnom spôsobení škody žalovanému tým, že zdržiavanie na
vykládkach spôsobovalo vyššie nároky na diéty. Súd taktiež jednostranne dospel k skutkovému zisteniu,
že ohľadom zdržaní pred podaním žaloby žalovanému čas vykládok odôvodňoval iba tým, že si tam
dá kávu a úplne ignoroval fakt, ktorý priznal žalovaný, aj svedkyňa P. U., že pri predmetnom ústnom
napomenutí spred dvoch rokov žalovanému vysvetlil, že čas vykládky bol ovplyvnený tým, že pán O.
mal chorého otca a nebol vo firme, preto na neho musel čakať. Bezpečnostné prestávky žalovanému
vysvetľoval pri prvom napomenutí a to, že sa zvykne pri tejto firme v A. aj najesť a vypiť kávu, je absolútne
vytrhnuté z kontextu a prekrútené. Pri dátume 12. 01. 2017, ktorý namietal ohľadom trvania vykládky
šoféra H. I., nebol čas vykládky 10 minút, ale celkové zdržanie bolo 1 hod. 14 min., pričom na túto dobu
zdržania malo dôjsť v tomto prípade taktiež k hrubému porušeniu pracovnej disciplíny a okamžitému
skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe tohto vodiča. Avšak v tomto prípade je to v poriadku
ako u žalovaného, tak aj z pohľadu súdu. Preto trvá na tom, že z vykonaného dokazovania vyplýva
skutkový a právny záver o tom, že sa nedopustil hrubého porušenia pracovnej disciplíny a že okamžité

skončenie pracovného pomeru je z tohto dôvodu, ako aj z dôvodu rozporu s ustanovením § 70 Zákonníka
práce neplatné.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolanie žalobcu po
skutkovej aj právnej stránke pokladá v celom rozsahu za nedôvodné. Trvá na tom, že žalobca porušil
pracovnú disciplínu opakovane a závažným spôsobom, keďže hoci bol na to viackrát upozornený,
bezdôvodne sa neprimerane dlho zdržiaval pri vykládke tovaru u odberateľov. Žalobca nerešpektoval
príkazy a pokyny zamestnávateľa. Nesúhlasí s námietkou žalobcu, že nebol dostatočne konkretizovaný
skutok, ktorým mal hrubo porušiť pracovnú disciplínu, keďže v okamžitom skončení pracovného pomeru
je tento dôvod dostatočne skutkovo konkretizovaný. Rovnako neobstojí námietka žalobcu, že by
rozhodnutie súdu nebolo dostatočne odôvodnené. Nielen listinnými dôkazmi, ale i výpoveďami svedkov
bolo preukázané, že žalobca neprimerane dlho a bezdôvodne trávil čas na jednotlivých vykládkach.
Žalovaný sa v ďalšej časti vyjadrenia zaoberá konkrétnym priebehom jázd žalobcu, tak ako na tieto
žalobca poukázal v podanom odvolaní. Ďalej uviedol, že šofér I. ktorý zastupoval dňa 27. 07. 2016
žalobcu, absolvoval vo firme Bolare riadnu vykládku v čase trvania 6 minút a následne sa presunul za
6 minút cesty do reštauračného zariadenia na obed, ktorý trval 35 minút. Toto je normálny a adekvátny
postup, pri ktorom nie sú zo strany zamestnávateľa žiadne námietky, keďže si obednú pauzu realizoval
šofér I. mimo firmy, v ktorej vyložil tovar a ďalej tam neobťažoval svojou prítomnosťou. Súd prvej inštancie
vzal na vedomie tak dôkazy žalobcu, ako i žalovaného, ktoré dôkladne a svedomito posudzoval, preto
nie je dôvod rozhodnutie súdu akokoľvek spochybňovať. Žalobca taktiež viackrát menil svoje výpovede
o svojich zdržaniach sa v sporných firmách Bolare a Karma, keď najskôr tvrdil, že pre utužovanie
pracovných vzťahov si dával v sporných firmách kávičku, potom následne tvrdil, že mu neboli umožnené
vykládky z dôvodu zdržaní zo strany odberateľov, k čomu doložil i čestné vyhlásenie majiteľa firmy
Karma p. O., že z jeho strany nebol žiadny dôvod na zdržiavanie pri vykládkach. Súd prvej inštancie
rozhodol správne, keď skonštatoval, že žaloba žalobcu nie je dôvodná a že žalobca závažne porušil
pracovnú disciplínu, keď opätovne nerešpektoval príkazy a pokyny zamestnávateľa. Rozsudok súdu
prvej inštancie považuje za vecne správny a navrhol ho potvrdiť.
4. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný nepravdivo a
zavádzajúco tvrdí, že bol viackrát upozorňovaný na neprimerane dlhé vykládky ešte pred prvým
napomenutím zo dňa 07. 10. 2016 a to aj za prítomnosti svedka P. U.. Toto bolo iba jeden krát, tak
ako svedkyňa vypovedala, a to ešte v roku 2015. Údajné hrubé porušenie pracovnej disciplíny pre
neprimerané trvanie vykládok považuje za vykonštruované. Pri prvom napomenutí zo dňa 07. 10. 2016
žalovaný uvádza ako dôvod porušenia pracovnej disciplíny neprimerane dlhú vykládku u konkrétneho
odberateľa, pričom tento odberateľ nie je špecifikovaný a žiadal o okamžitú nápravu. Takáto formulácia
a celé toto napomenutie vo všeobecnosti vôbec, má zrejme za cieľ len jediné, že pri akomkoľvek zdržaní
šoféra mu možno dať druhé porušenie pracovnej disciplíny a okamžité skončenie pracovného pomeru
bez nároku na odstupné. Za vážne pochybenie prvoinštančného súdu pokladá to, že sa priklonil k
argumentácii žalovaného v súvislosti so zákonom stanovenými prestávkami vodičov, a to aj bez zjavne
akejkoľvek právnej analýzy týkajúcej sa zákonov o organizácii pracovného času v doprave. Už len na
základe týchto skutočností mal súd okamžité skončenie pracovného pomeru vyhodnotiť ako neplatné,
nakoľko údajne neprimerané dlhé vykládky boli zväčša iba zákonom stanovenými prestávkami. Ďalej sa
vyjadril k jednotlivým vykládkam v konkrétnych dátumoch 13. 10. 2016, 20. 10. 2016, 21. 10. 2016, 03.
11. 2016, 10. 11. 2016, 11. 11. 2016, 01. 12. 2016, 02. 12. 2016. Uviedol, že jeho vyjadrenia vo veci boli
od počiatku, teda od podania žaloby, rovnaké. V konaní bolo dôkazné bremeno na strane žalovaného
preukázať dôvodnosť jeho okamžitého skončenia pracovného pomeru pre hrubé porušenie pracovnej
disciplíny.
5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. V prejednávanej veci sa žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 24. 01. 2017
domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobcom podľa
ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 09. 12. 2016. Tiež žiadal, aby súd žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť mu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku náhradu mzdy v sume priemerného
zárobku, ako aj náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 20. 11. 2006 žalobca uzavrel so
žalovaným pracovnú zmluvu na neurčitý čas s dňom nástupu do zamestnania od 20. 11. 2006, so
skúšobnou dobou tri mesiace, s druhom práce vodič nákladného automobilu. Dňa 09. 12. 2016 žalovaný
doručil žalobcovi počas jeho práceneschopnosti oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru

podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Ako dôvod uviedol závažné porušenie pracovnej disciplíny
spočívajúce v tom, že dňa 07. 10. 2016 žalobca prevzal od žalovaného 1. napomenutie o porušení
pracovnej disciplíny, v ktorom bol upozornený na neprimerané dlhšie trvanie času vykládok tovaru u
konkrétneho odberateľa a bol vyzvaný, aby opakované nedostatky ihneď odstránil s tým, že nedostatky
z 1. napomenutia odstránené neboli a pretrvávali naďalej, ktorým konaním mal žalobca porušiť jednu
zo základných povinností zamestnanca ustanovenú v § 81 písm. a/, písm. b/ Zákonníka práce. Zároveň
žalovaný pripojil zoznam časov neprimerane dlhšieho času pri vykládke podľa monitorovaní GPS,
a to za konkrétne vykládky v období od 13. 10. 2016 do 03. 12. 2016. Žalobca je toho názoru,
že na okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaný nemal kvalifikovaný právny dôvod podľa §
68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, keďže žalobca svojím konaním neporušil pracovnú disciplínu,
a už vôbec nie závažným spôsobom. Navyše, vytýkané porušenie pracovnej disciplíny nemožno
považovať za akékoľvek nedostatky pri plnení pracovných povinností zo strany žalobcu, nakoľko
žalobca nevie ovplyvniť čas potrebný na vykládku tovaru v jednotlivých miestach dodania tovaru, často
musí čakať v poradí na vykládku, pretože po príchode na miesto vykládky sú vybavovaní pred ním
dôjdení dodávatelia, prípadne pre neprítomnosť skladníka pre jeho obednú prestávku, prípadne inú
neprítomnosť, musí vyčkať na príchod skladníka. Zároveň žalobca musí rešpektovať platné právne
predpisy ohľadom limitu na nepretržitý čas jazdy a povinné prestávky vodiča v doprave v zmysle platných
právnych predpisov. Podľa zoznamu vytýkaných vykládok sa jedná najmä o vykládky v Námestove vo
firme Bolare, kde žalobca zväčša realizoval, spolu s vykonaním vykládky, aj svoju obedňajšiu prestávku,
prípadne zákonom stanovenú povinnú bezpečnostnú prestávku vodiča. Do tejto firmy v rámci rozvozu
počas pracovnej cesty absolvoval vzdialenosť približne 230 km a čas pracovného výkonu nepretržitej
jazdy bol zhruba 5 hodín. Následne z tejto firmy v rámci pracovnej cesty mal vykonať vykládku do
Prešova do firmy Karma, čo je presun približne 220 km, ktorý úsek absolvoval bez prestávky s časom
trvania jazdy cca 3 hodiny. Žalovaným vytýkané neprimerané časy pri vykládke v ďalšej firme Karma
Prešov boli zväčša spôsobené tým, že v danej predajni reálne pracuje a predáva obvykle iba jedna osoba
a predajňa je riešená tak, že z prednej strany sídla odberateľa je umiestnená predajňa a sklad je zo
zadnej strany budovy, kde majú zvonček, ktorým sa signalizuje na predajni, že im niekto doniesol tovar.
Pokiaľ však v danom čase boli na predajni zákazníci, musel žalobca čakať, kým ich predajca vybaví
a títo odídu z predajne a následne pracovník predajne mohol zamknúť vstupné dvere do predajne a
premiestniť sa do skladu na iný príjem tovaru. V dôsledku toho sa často stávalo, že žalobca musel dlhší
čas čakať ešte v poradí na vykládku, keďže pred ním už čakal aj iný dodávateľ. Taktiež v prípade, že
mal žalobca vykládku v tejto firme v popoludňajších hodinách, zrealizoval zároveň s touto vykládkou aj
svoju povinnú bezpečnostnú prestávku. Preto žalobca absolútne nesúhlasí s tým, že by vo vytýkanom
neprimeranom čase pri vykládke bol daný dôvod, ktorý možno považovať za hrubé porušenie pracovnej
disciplíny. Trvá na tom, že trvanie vykládky priamo ovplyvniť často nemohol a taktiež, že aj bol povinný zo
zákona vykonať prestávku vodiča v doprave. Po doručení oznámenia o okamžitom skončení pracovného
pomeru žalobca 05. 01. 2017 žalovanému písomne oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
považuje za neplatné, trvá na ďalšom trvaní pracovného pomeru a v zmysle ustanovenia § 47 ods. 1
písm. a/ Zákonníka práce ho písomne vyzval, aby mu naďalej prideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy
s tým, že jeho práceneschopnosť by mala skončiť najskôr k 16. 01. 2017, na ktorý termín mu lekár
stanovil kontrolu. Zároveň žalobca poukázal na tú skutočnosť, že z Oznámenia o okamžitom skončení
pracovného pomeru vyplýva, že žalovaný monitoroval prostredníctvom zariadenia GPS žalobcu, o ktorej
skutočnosti nebol žalobca v súlade s § 13 ods. 4 Zákonníka práce vopred upozornený.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

9. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

10. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a/ sa týkajú procesných podmienok
b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu

c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

11. V sporovom konaní je súd viazaný žalobným petitom, okrem zákonnej výnimky, ktorá vyplýva
z § 216 ods. 2 CSP. Táto zásada sa premieta aj do odvolacieho konania, keď aj odvolací súd je
viazaný rozsahom, v akom odvolateľ napadne rozhodnutie súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní
sa tak dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. odvolanie
prejedná len v medziach, v akých ho odvolateľ napáda. Odvolateľ musí v podanom odvolaní uviesť,
ktoré výroky rozhodnutia konkrétne napáda, t. j. proti ktorým konkrétnym výrokom odvolanie smeruje.
Odvolateľ súčasne v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého
rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie,
ktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom
rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Odvolací súd preto pri
rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote
na podanie odvolania a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo. Odvolateľ teda v podanom odvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

12. Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný
pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

13. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca
vyplývajúcich z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi,
pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynmi nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak
má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného
pomeru zo stany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany
zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník
práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej
disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia
závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani nevymedzuje, z akých
hľadísk je potrebné pri ich posudzovaní vychádzať. Uvedené ustanovenia patria k právnym normám s
relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená
priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechali súdu, aby podľa vlastnej úvahy v každom jednotlivom
prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych
okolností. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a súd
tak pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny môže prihliadnuť na osobu zamestnanca,
jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, ako aj situáciu, v ktorej k porušeniu došlo, na
dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a
pod. Pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom, súd nie je viazaný
tým, že zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku alebo inom internom predpise hodnotí určité
konanie zamestnanca, ktoré predstavuje porušenie pracovnej disciplíny. Nie je teda rozhodujúce, či
zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku, či inom internom predpise určil, či a aké konkrétne
konania majú, či nemajú byť ohodnotené tým-ktorým stupňom intenzity porušenia pracovnej disciplíny.
Hodnotenie stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny patrí výlučne súdu a bolo by v rozpore s
východiskami pre posudzovanie intenzity porušenia pracovnej disciplíny, keby uvedeným spôsobom
bolo vopred súdu určené, že v tom-ktorom prípade k porušeniu pracovnej disciplíny v určitej intenzite
došlo, bez toho, aby súd mal možnosť vymedziť hypotézu právnej normy.

14. Prejednávajúc podané odvolanie žalobcu, s ohľadom na jeho rozsah a odvolacie dôvody, dospel
odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.

15. K podanému odvolaniu žalobcu, z hľadiska jeho odvolacích dôvodov, je potrebné uviesť, že
toto nebolo spôsobilé privodiť zmenu, resp. zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
v prospech žalobcu, a tak rozhodnúť v zmysle požiadavky odvolateľa. K takto podanému odvolaniu
žalobcu je potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 366 CSP obsahuje neprípustné novoty v

odvolacom konaní, keď žalobca v podanom odvolaní nijakým spôsobom nedokázal a ani netvrdil, že na
ich uplatnenie sú naplnené zákonné predpoklady v zmysle ustanovenia § 366 CSP. Teda z hľadiska ich
uplatnenia až v odvolacom konaní žalobca neprezentoval žiadnu argumentáciu smerujúcu k prípustnosti
novôt v odvolacom konaní. Z hľadiska okolností tejto veci potom treba uviesť, že žalobcom uplatnené
novoty v odvolacom konaní by bolo možné použiť len za situácie, že žalobca by preukázal, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. že nové prostriedky
procesného útoku, ktoré uviedol až v rámci podaného odvolania, nemohol v doterajšom priebehu
konania použiť bez svojej viny. Žalobca nielenže v podanom odvolaní naplnenie týchto zákonných
podmienok nepreukázal, ale ani netvrdil, že v konaní nastali také pochybenia ako ustanovenie § 366
CSP predpokladá, a teda, že ním uplatnené novoty sú ako prípustné spôsobilé odvolacieho prieskumu.
S ohľadom na uvedené je potom potrebné uviesť, že pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namietal, že
okamžité skončenie pracovného pomeru nespĺňa požiadavku ustanovenia § 70 Zákonníka práce na
jeho zrozumiteľnosť, jasnosť a nezameniteľnosť skutkových vymedzení dôvodov okamžitého skončenia
pracovného pomeru, tak, aby bolo jednoznačné, akého konkrétneho porušenia pracovnej disciplíny sa
mal dopustiť, takýto prostriedok procesného útoku žalobcu, tak ako už odvolací súd uviedol vyššie,
je neprípustnou novotou v odvolacom konaní, na ktorý odvolací súd nemôže prihliadať, keď nebolo
preukázané a ani tvrdené, že žalobca rovnaký prostriedok procesného útoku nemohol uplatniť v priebehu
konania. Potom na túto argumentáciu žalobcu odvolací súd s ohľadom na ustanovenie § 366 CSP
nemôže prihliadať. Teda, pokiaľ žalobca tento prostriedok procesnej obrany uplatnil až v rámci podaného
odvolania proti napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, bez toho, že by bolo preukázané, že
tak nemohol urobiť už v konaní pred súdom prvej inštancie, na takúto neprípustnú novotu odvolacieho
konania odvolací súd nemôže prihliadať. Rovnaký záver je potrebné ustáliť i vo vzťahu k argumentácii
žalobcu ohľadne ním opísaného konkrétneho priebehu jednotlivých jázd a v tomto smere poukazu na
to, že jednotlivé zdržania nie je možné podľa jeho názoru hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej
disciplíny, keď je opätovne dôvodné konštatovať len to, že rovnako sa jedná o neprípustnú novotu v
odvolacom konaní, na ktorú odvolací súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní neprihliada, keď taktiež
nebolo preukázané, že túto argumentáciu žalobca nemohlo ako prostriedok jeho procesného útoku
uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

16. Z hľadiska ďalších žalobcom uvádzaných dôvodov podaného odvolania odvolací súd udáva, že
tieto nepovažuje za dôvodné, keď má za to, že v kontexte všetkých okolností prejednávanej veci je
namieste ustáliť záver o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a o nedôvodnosti podanej žaloby.

17. Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne i k nesprávnemu právnemu záveru v
tejto veci. K svojim záverom dospel súd prvej inštancie na základe riadne vykonaného dokazovania, z
ktorého ustálil záver, že žalobca nerešpektoval príkazy a pokyny nadriadeného, svojho zamestnávateľa v
súvislosti s jeho neodôvodneným zdržiavaním sa pri vykládkach tovaru, predovšetkým vo firmách Bolare
a Karma, keď bolo z vykonaného dokazovania zrejmé, že na uvedenú skutočnosť bol žalobca jednak
upozornený zamestnávateľom ústne, ešte v roku 2015 a následne dňa 07. 10. 2016 aj písomne. Tieto
skutočnosti v konaní neboli sporné a v kontexte ďalších v konaní zistených skutočností, vrátane výsluchu
svedkov, z ktorých súd prvej inštancie vyvodil závery súvisiace s primeranosťou, resp. neprimeranosťou
dĺžky vykládky tovaru žalobcom, ako i v kontexte vyjadrenia podnikateľa S.a O. podnikajúceho pod
obchodným menom S. O. - KARMA a spol. vyplýva, že žalobcom realizované vykládky tovaru je možné
hodnotiť ako neprimerane dlhé, a teda také, s ktorými žalovaný ako jeho zamestnávateľ nebol dôvodne
spokojný, na ktorú skutočnosť opakovane upozorňoval. Pokiaľ teda preukázateľne k náprave zo strany
žalobcu nedošlo, a to napriek opakovanému napomenutiu zo strany zamestnávateľa, poukazujúc pritom
i na žalobcom predložený prehľad časov vykládok realizovaných žalobcom u odberateľov B. D. - Bolare,
Námestovo a S. O. - Karma, ktoré žalobca v priebehu konania nijakým relevantným spôsobom nevyvrátil,
bolo dôvodné konštatovať, že žalobca nerešpektoval príkazy svojho nadriadeného, čím závažne porušil
pracovnú disciplínu. Z hľadiska argumentácie žalobcu, že u menovaných odberateľov realizoval zároveň
i obednú prestávku, odvolací súd udáva, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ako i s
vyjadrením žalovaného v tom smere, že tieto nemajú žiaden súvis s vytýkaným časom vykládky tovaru,
keď je zrejmé, že tieto prestávky žalobcu žalovaný v prehľade jednotlivých jázd vyznačil osobitne,
oddelene od časov vykládky, a tak táto argumentácia žalobcu nie je namieste. Rovnako tak nemožno
prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že čas vykládky zahŕňa i ním realizované bezpečnostné prestávky, pretože
z takejto argumentácie žalobcu by potom vyplývalo to, že bez ohľadu na čas, ktorý je z hľadiska
nástupu na bezpečnostnú prestávku potrebný, žalobca vždy realizoval bezpečnostné prestávky len u

tých odberateľov, pričom žalobca ani nezdôvodnil, prečo realizoval bezpečnostnú prestávku v čase, ktorý
na to nebol určený, a to práve vo firme Bolare. K tvrdeniu žalobcu o nemožnosti realizovania vykládky
vo firme S. O. Karma a spol. v primeranom čase z dôvodov na strane odberateľa, pre ktoré žalobca
musel čakať, čo objektívne predlžovalo čas vykládky, je namieste uviesť, že ani toto tvrdenie žalobcu
sa v konaní nepreukázalo, naopak, bolo preukázané to, že žalobcovi boli v spomínanej spoločnosti
vždy umožnené vykládky tovaru realizovať v riadnom čase bez zdržania sa a primerane v závislosti od
množstva vykladaného tovaru. Túto skutočnosť taktiež preukazujú i výpovede svedkov, ktorí sa vyjadrili
i k vykládke tovaru v spomínanej spoločnosti. Pokiaľ žalobca namietal, že súd nevypočul svedka H. I., je
namieste uviesť, že takýto návrh na vykonanie dôkazu žalobca ani nepredniesol, keď sa jednalo o návrh
na vykonanie dôkazu prednesený žalovaným, ktorý od tohto návrhu na vykonanie dôkazu v priebehu
konania upustil, a teda jeho nevykonanie nemožno hodnotiť ako porušenie práv žalobcu na spravodlivý
proces. Navyše, je to súd, ktorý hodnotí, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie.

18. Z hľadiska žalobcom namietanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací
súd udáva, že s takouto argumentáciou žalobcu sa opätovne nestotožňuje. K uvedenému udáva, že
rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany
sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia. Zákonné ustanovenie
§ 220 ods. 2 CSP sa totiž chápe aj z hľadiska práv strany sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto
ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č.
30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé
a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

19. Prihliadajúc na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie spĺňa zákonné kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, a preto
ho možno považovať za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie predovšetkým
zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (čoho sa žalobca domáha a z akých dôvodov,
aké je stanovisko žalovaného k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti
z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom zistený, aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto
normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, aké právne
závery vyplývajú vo vzťahu k podanej žalobe), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich
obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti a
presvedčivosti rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak nie je nepreskúmateľné a
plne rešpektuje základné právo strán sporu na spravodlivý súdny proces.

20. Zohľadňujúc všetky vyššie uvedené okolnosti, preskúmavajúc podané odvolanie žalobcu s ohľadom
na v ňom uvedené odvolacie dôvody, i odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru,
že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi je platným právnym úkonom žalovaného a
uvedené dôvody potom správne viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby ako podanej nedôvodne.
S ohľadom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP o nároku na
náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 15. 10. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.