Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 20, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/159/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116211459
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3116211459.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu

Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobkyne: M. T., bytom C. J. XXXX/XX,
P., zast. JUDr. S. X., advokátkou so sídlom v P., G. XX/X, proti žalovanému: G. Q. D., s.r.o. so sídlom v
J., G. XX, IČO: XX XXX XXX, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. S. Q., s. r. o., so sídlom v J., T. XX,
W.: XX XXX XXX, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a iné, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 08. marca 2017, č. k. 27C/128/2016-110, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, vo vyhovujúcich výrokoch III. a IV. a vo výroku o
nároku na náhradu trov konania (výrok V.) p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým a druhým výrokom konanie v časti o určenie, že
zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX sú bezúročné
a bez poplatkov a o určenie, že dohody o zrážkach zo mzdy č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č.
XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX sú neplatné zastavil, tretím výrokom súd určil,
že zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX je bezúročná a bez poplatkov, štvrtým výrokom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.994,06 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a posledným

piatym výrokom vyslovil, že žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznáva. Svoje rozhodnutie súd
prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 137 CSP, § 497, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka,
§ 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2 písm. f), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a na výsledky
vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne. Súd uviedol, že pred
otvorením pojednávania vzala žalobkyňa žalobu späť v časti o určenie všetkých zmlúv (okrem zmluvy
č. XXXXXXXXXX) za bezúročné a bez poplatkov a v časti o určenie, že dohody o zrážkach zo mzdy

ohľadne všetkých 5 dohôd sú neplatné. Súd preto v zmysle ust. § 145 ods. 2 CSP konanie v uvedenej
časti zastavil. Pokiaľ ide o určenie, že úverová zmluva č. XXXXXXXXXX je bezúročná a bez poplatkov
súd uviedol, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že dňa 20.05.2015 bola medzi žalobkyňou
a žalovaným uzatvorená uvedená zmluva, predmetom ktorej bolo zo strany žalovaného poskytnutie
úveru vo výške 1.020 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať v 42 mesačných splátkach po 31,96 eur.
Súd konštatoval, že predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pričom neobsahuje
v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch základnú náležitosť,

a to termín konečnej splatnosti úveru; preto sa spotrebiteľský úver považuje v zmysle § 11 ods. 1
písm. b) citovaného zákona za bezúročný a bez poplatkov. V danom prípade bola v zmluve uvedená
splatnosť úveru číslom 42, ktorý zodpovedá počtu splátok. Tento údaj nemožno stotožňovať s údajom
termínu konečnej splatnosti, keďže z jazykového výkladu tohto pojmu vyplýva, že musí byť uvedenýčas, kedy má byť úver splatný, pričom túto požiadavku spĺňa uvedenie aspoň mesiaca a roku, v ktorom
má byť úver podľa zmluvy splatený. Zároveň tento údaj nemožno stotožňovať s počtom splátok, keďže
zákon rozlišuje medzi údajom počtom splátok a termínom konečnej splatnosti. Na vyjadrenie konečnej

splatnosti úveru nepostačuje uvedenie dátumu poslednej splátky v oznámení veriteľa o schválení úveru,
alezákonjasnehovoríokonečnejsplatnostiúveru,ktorúmáobsahovaťsamotnázmluvaoúvereanieaž
následné oznámenie. Ďalej uviedol, že možno súhlasiť so žalovanou, že CSP pripúšťa možnosť žalovať
na určenie právnej skutočnosti, len ak to zákon výslovne umožňuje. V danej veci však konanie začalo za
účinnosti O.s.p., kde prax tieto žaloby bežne pripúšťala. Konanie teda začalo za účinnosti procesného

kódexu, ktorý takéto žaloby pripúšťal, je treba aj prípustnosť žaloby za účinnosti predošlého kódexu
pokladať za jej právny účinok, ktorý ostal zachovaný, a preto súd túto žalobu za procesne prejednateľnú
pokladal. Nemožno teda dať za pravdu názoru žalovaného, že nie je daný naliehavý právny záujem na
určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy. Obzvlášť pri úverovej zmluve, kde nie je uhradená istina,
prípadne istina vrátane dojednaných úrokov, tu naliehavý právny záujem bude existovať z dôvodu, že
sú tu splatné pohľadávky, ktoré má dlžník v zmysle zmluvy uhradiť, no na druhej strane sú pochybnosti

o ich oprávnenosti. Dlžník je tak vystavený hrozbe sankcií v prípade omeškania, ako i možnému
bezdôvodnému zmenšovaniu svojho majetku úhradou súm, na ktoré nebol povinný. Vyhovenie takejto
žalobe presne určuje, že žalovaný nemá právo požadovať úroky a poplatky v zmluve dojednané, čím
vnáša istotu do postavenia spotrebiteľa a zároveň vytvára prekážku pre neoprávnené ukracovanie jeho
majetku. Ďalej súd uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že dňa 01.10.2013 bola

medzi žalobkyňou a žalovaným uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo
zo strany žalovaného poskytnutie úveru vo výške 1.500 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať v 42
mesačných splátkach po 80,37 eur, pričom na túto zmluvu zaplatila sumu 2.571,84 eur. Dňa 19.05.2014
bola medzi žalobkyňou a žalovaným uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej
bolo zo strany žalovaného poskytnutie úveru vo výške 1.020 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať v

42mesačnýchsplátkachpo54,65euranatútozmluvuzaplatilasumu1.311,60eur.Dňa08.01.2014bola
medzi žalobkyňou a žalovaným uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo
zo strany žalovaného poskytnutie úveru vo výške 1.500 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať v 42
mesačných splátkach po 80,37 eur, pričom na túto zmluvu zaplatila sumu 2.330,73 eur. Dňa 01.10.2013
bola medzi žalobkyňou a žalovaným uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej

bolo zo strany žalovaného poskytnutie úveru vo výške 1.500 eur, ktoré sa žalobkyňa zaviazala splácať v
42 mesačných splátkach po 80,37 eur, pričom na túto zmluvu zaplatila sumu 2.652,21 eur. Súd uviedol,
že uvedené úverové zmluvy sú takisto zmluvami o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 2 zák. č.
129/2010 Z.z. a ani tieto zmluvy o úvere neobsahujú v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z.z.
základnú náležitosť, a to termín konečnej splatnosti úveru, v zmysle čoho sa podľa § 11 ods. 1 písm.

b) cit. zákona považujú za bezúročné a bez poplatkov. V zmluve bola rovnako uvedená iba splatnosť
úveru číslom 42, ktoré zodpovedá počtu splátok. Keďže úvery boli bezúročné a bez poplatkov, bola
žalobkyňa povinná uhradiť iba poskytnutú istinu z týchto štyroch zmlúv o úvere v celkovej výške 5.520
eur. Suma, ktorú žalobkyňa uhradila nad celkovú výšku istiny, predstavuje plnenie bez právneho dôvodu,
t.j. jednu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, keďže žalobkyňa v dôsledku toho, že úvery

boli bezúročné a bez poplatkov nebola povinná plniť a žalovaný prijímať plnenia nad túto sumu.
Žalovaný, ako ten, ktorý sa obohatil bezdôvodne na úkor žalobkyne, je povinný jej toto obohatenie vydať,
pričom ako bolo zistené, žalobkyňa na uvedené štyri úvery uhradila sumu v celkovej výške 8.866,38 eur,
teda suma bezdôvodného obohatenia je vo výške 3 346,38 eur, čo predstavuje sumu, ktorú žalobkyňa
uhradila na sumu istiny z týchto zmlúv. Z uvedeného dôvodu, súd viazaný žalobným návrhom, ktorý

nemôže prekročiť, vyhovel žalobe v časti o zaplatenie sumy 2.994,06 eur a žalovanému uložil
povinnosťtútosumuzaplatiť.Súddodal,ževzhľadomnato,žezapočítaniepohľadávkyžalobkyneztitulu
bezdôvodného obohatenia voči pohľadávke žalovaného z titulu neuhradenia istiny zo zmluvy o úvere
č. XXXXXXXXXXX nebolo ani tvrdené, predstavuje existujúce bezdôvodné obohatenie výšku 3.346,38
eur, a nie len sumu 2.994,06 eur, ktorú žalobkyňa docielila odrátaním sumy z doteraz neuhradenej istiny

z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX (1 020 - 667,68 = dlžná istina 352,32 eur) od sumy bezdôvodného
obohatenia. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP a uviedol, že
náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo strán, keď žalobkyňa mala úspech v časti žaloby o zaplatenie
a v časti o určenie, že jedna zo zmlúv o úvere je bezúročná a bez poplatkov, avšak vo zvyšnej časti
vzala žalobu späť, čím zavinila, že sa konanie muselo zastaviť. Toto zavinené zastavenie pri deviatich

žalobných návrhoch (4 x určenie bezúročnosti, 5 x určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy)
treba pripočítať na úspech žalovaného. Za daného stavu je nepriznanie náhrady trov žiadnej zo strán
spravodlivým riešením, nakoľko žaloba o plnenie má pre právne postavenie strán významnejší dopad,
ako neúspech v prípade určovacích žalôb.2. Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcich výrokoch a vo výroku o náhrade trov konania (III., IV., V.
výrok) podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalovaný, domáhajúc sa

zmeny rozsudku v napadnutom rozsahu a zamietnutia žaloby a priznania náhrady trov konania voči
žalobkyni v celom rozsahu. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), h) CSP. Nesúhlasil
s názorom súdu prvej inštancie, že bol daný a preukázaný naliehavý právny záujem na požadovanom
určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX. Podľa jeho názoru naliehavý
právny záujem na požadovanom určení nebol daný nielen podľa novej právnej úpravy (CSP), ale ani

podľa § 80 písm. c) O.s.p. Samotný výrok o určenie, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov
nemení postavenie žalobcu a má vo vzťahu k výroku o uložení povinnosti plniť sumu 2.994,06 eur len
povahu predbežnej otázky. Súd prvej inštancie teda nesprávne posúdil otázku naliehavého právneho
záujmu aj podľa OSP a výrok o určení, že predmetná zmluva je bezúročná a bez poplatkov nemal
byť prijatý. Ďalej namietal konštatovanie súdu prvej inštancie, že všetky zmluvy o úvere neobsahujú
termín konečnej splatnosti úveru, v dôsledku čoho súd posúdil úvery poskytnuté na základe týchto zmlúv

za bezúročné a bez poplatkov, v dôsledku čoho následne konštatoval, že sumy uhradené žalobkyňou
nad rámec istiny úveru predstavujú bezdôvodné obohatenie prijaté žalovaným a preto mu súd uložil
povinnosť ho vydať. Údaj o dni splatnosti poslednej splátky vyplýva nielen zo splátkového kalendára,
ale aj z oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi a podľa jeho názoru teda zmluva údaj o termíne
konečnej splatnosti úveru obsahuje. Tvrdil, že termín konečnej splatnosti úveru je teda vymedzený dňom

splatnosti poslednej splátky. Záver prijatý súdom prvej inštancie o nedostatku tejto náležitosti preto
napadol ako nesprávny a v nadväznosti na to aj záver o posúdení jednotlivých úverov ako bezúročných
a bez poplatkov a s tým spojeného záveru o vzniku bezdôvodného obohatenia. Zároveň napadol postup
súdu prvej inštancie z dôvodu porušenia princípu prednosti únijného práva, ktorý je v slovenskom
právnom poriadku zakotvený v čl. 7 ods. 2 Ústavy SR. Tento princíp znamená, že súd členského štátu

je povinný zakaždým posudzovať, či nejestvuje právna norma únijného práva, ktorá má prednosť a tú
aplikovať. V súvislosti so závermi súdu prvej inštancie o neuvedení termínu konečnej splatnosti poukázal
na skutočnosť, že uvádzanie tejto náležitosti tak, ako to ukladá zák. č. 129/2010 Z.z. je v rozpore s
ustanoveniami smernice 2008/48/ES. Uvedená smernica má pritom povahu plnej harmonizácie a od
jej ustanovení sa členské štáty nemôžu odchýliť zavádzaním nových, resp. ďalších náležitostí, žiadnu

takúto náležitosť ani neurčuje. Ohľadne uvedeného poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
C-42/15. Bol teda toho názoru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym záverom o bezúročnosti
úverov, hoci všetky uvedené zmluvy o revolvingovom úvere náležitosť o termíne konečnej splatnosti
obsahujú, a to aj napriek tomu, že uvádzanie uvedeného údaju nie je povinné.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že dôvodnosť žalobného návrhu na začatie konania
je možné založiť aj na posúdení zisteného skutkového stavu podľa § 39 Obč. zákonníka, kde možno
dospieť k záveru, že účastníkmi dojednaný úrok z úverov je v rozpore s dobrými mravmi a preto je
toto dojednanie neplatné. Zmluvné úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov, a to bez ohľadu na
to, či sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, alebo inú spotrebiteľskú zmluvu, podliehajú súdnej

kontrole vo svetle imperatívu dobrých mravov. V predmetnej veci medzi účastníkmi dohodnutý úrok zo
spotrebiteľských úverov presahoval úroky, za ktoré v tom čase poskytovali peňažné ústavy obdobné
úvery viac ako trojnásobne. Aj keď v prípade tzv. nebankových subjektov možno pripustiť isté navýšenie
úrokovej miery úveru oproti bankám, tak viac ako trojnásobné navýšenie úrokov je mimo rozumnej miery
a takémuto dojednaniu nemožno poskytnúť ochranu. Žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné v napadnutej časti ( vo vyhovujúcich výrokoch III., IV. a v trovách konania) ako vecne správny

podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

5. Prvý a druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými bolo zastavené konanie v časti o určenie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti 4 označených zmlúv o úvere, ako aj v časti o určenie, že dohody o
zrážkach zo mzdy ohľadne všetkých piatich dohôd sú neplatné, nadobudli právoplatnosť, keďže tieto

výroky neboli odvolaním napadnuté (§ 367 ods. 2 CSP).

6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je potom výrok rozsudku súdu prvej inštancie o určení,
že zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX je bezúročná a bez poplatkov, ako aj výrok rozsudku súdu prvejinštancie, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 2.994,06 eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku titulom vydania bezdôvodného obohatenia a nadväzujúci výrok o nároku na náhradu trov
konania.

7. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. §

191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na
daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi
závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia
v uvedených častiach, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím
námietkam žalovaného dodáva nasledovné:

8. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu
2.994,06 eur na tom právnom závere, že predmetné zmluvy o spotrebiteľskom úvere (č. XXXXXXXXXX,
č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX), ktoré uzatvorili strany sporu,
neobsahujú všetky náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
konkrétne údaj o termíne konečnej splatnosti úveru a preto sa považujú za bezúročné a bez poplatkov a

žalovaného preto zaviazal na zaplatenie predmetnej sumy, o ktorú žalobkyňa istinu z uvedených úverov
preplatila a to titulom bezdôvodného obohatenia.

9. Žalovaný odvolaním napáda záver súdu prvej inštancie v súvislosti s uvedením, resp. neuvedením
údaja o termíne konečnej splatnosti úveru a na to nadväzujúci záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úverov.

10. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal námietkou žalovaného ohľadne nepreukázania naliehavosti
právneho záujmu na určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru č. XXXXXXXXXX (III. výrok
rozsudku). Zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX vyplýva, že dňa 22.05.2015 uzatvoril

žalovaný ako veriteľ so žalobkyňou ako dlžníčkou úverovú zmluvu, na základe ktorej poskytol žalobkyni
sumu 1.020,- eur, ktorú sa žalobkyňa zaviazala splácať v 42. mesačných splátkach, vrátane úrokov po
31,96 eur. Celkovú čiastku, ktorú sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť bola 1.444,32 eur a tvorila ju istina,
úroky a poplatok za poskytnutie úveru. RPMN bola vo výške 25,43% a priemerná RPMN bola uvedená
37,67%. Účelom čerpania úveru bola dovolenka, pričom v zmluve bol uvedený údaj „splatnosť úveru:

42“. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že na tento úver žalobkyňa zaplatila celkom sumu
667,68 eur.

11. Z predmetnej zmluvy o úvere však nevyplýva, od akého dátumu (doby) je potrebné počítať konečnú
splatnosť úveru (pri počte splátok 42), pričom nie je ani zrejmý konkrétny deň splatnosti jednotlivých

splátok. S poukazom na uvedené je potom správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že táto zmluva
neobsahuje v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch základnú
náležitosť, a to termín konečnej splatnosti úveru, preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z.z.
sa tento spotrebiteľský úver poskytnutý žalovaným žalobkyni považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Nedôvodná je pritom aj námietka žalovaného, že na vyjadrenie konečnej splatnosti úveru postačuje

uvedeniedátumuposlednejsplátkyvoznámeníveriteľaoschváleníúveru.„Zrozumiteľný“údajotermíne
konečnej splatnosti úveru musí obsahovať samotná zmluva o úvere.

12. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o absencii naliehavosti právneho záujmu na požadovanom určení
bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru, odvolací súd uvádza, že je pravdou, že Civilný

sporový poriadok pripúšťa možnosť žalovať na určenie právnej skutočnosti, len ak to zákon výslovne
umožňuje. V danej veci však konanie začalo za účinnosti O.s.p., kde prax tieto žaloby bežne pripúšťala.
Už z tohto dôvodu bol daný nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení bezúročnosti
a bezpoplatkovosti predmetnej zmluvy o úvere. Zároveň naliehavý právny záujem je daný aj z dôvodu,
že pri predmetnej úverovej zmluve nie je (tak ako je tomu v ďalších štyroch zmluvách o úvere) uhradená

celá poskytnutá istina (1.020,- eur), ale iba suma na istinu 667,68 eur. Dlžník má teda povinnosť nielen
uhradiť istinu (prípadne aj dojednané úroky), hoci má v prípade úrokov a poplatkov pochybnosti o ich
oprávnenostiajevystavenýhrozbesankciípreprípadomeškaniasichplnením.Akosprávneuviedolsúd
prvej inštancie, vyhovenie žalobe v uvedenej časti presne určuje, že žalovaný nemá právo požadovaťúroky a poplatky v zmluve dojednané, čím vnáša istotu do postavenia spotrebiteľky a zároveň vytvára
aj prekážku pre prípadné neoprávnené ukracovanie jej majetku.

13. Ako bolo uvedené v prípade zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX, nielen táto zmluva o úvere, ale
aj zostávajúce štyri zmluvy o úvere (ktoré sú v podstate obsahovo zhodné) neobsahujú teda údaj
o termíne konečnej splatnosti predmetných úverov. Tvrdenia žalovaného v odvolaní, že takýto údaj
obsahuje článok 4 bod 4.5 zmluvného dojednania, ktoré je súčasťou každej zmluvy, nie je pravdivé.
Každá zmluva uzatvorená medzi stranami v podstate zahŕňa vždy dve zmluvy, jednak zmluvu o úvere,

ktorou sa žalovaný zaviazal žalobkyni poskytnúť (pri zmluve č. XXXXXXXXXX. sumu 1.500 eur, pri
zmluve č. XXXXXXXXXX sumu 1.020 eur, pri zmluve č. XXXXXXXXXX sumu 1.500 eur, pri zmluve
č. XXXXXXXXXX sumu 1.500 eur a pri už uvádzanej zmluve č. XXXXXXXXXX sumu 1.020 eur)
a v každom prípade sa žalobkyňa zaviazala poskytnutý úver vždy čerpať v 42 splátkach (pri prvom
uvádzanom úvere po 80,37 eur, pri druhom úvere po 54,65 eur, pri treťom úvere po 80,37 eur, pri
štvrtom úvere po 80,37 eur, pri poslednom úvere po 31,96 eur), kde sa žiadny údaj o termíne o

konečnej splatnosti úveru neuvádza. Popri tomto úvere je ešte ďalšia zmluva o revolvingovom úvere,
podľa ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobkyni aj revolvingový úver za splnenia dojednaných
podmienok. Z výsledkov vykonaného dokazovania však vyplýva, že medzi stranami sporu došlo iba
k poskytnutiu „klasického úveru“ a nie aj ďalších revolvingových úverov a bezdôvodné obohatenie,
ktoré súd prvej inštancie uložil žalovanému vydať žalobkyni, je v podstate preplatením istiny „klasického

úveru“. Predmetné ustanovenia zmluvných dojednaní, na ktoré žalovaný poukazoval s tým, že zmluvy
obsahujú termín konečnej splatnosti úveru, sa týkajú iba revolvingových úverov a aj samotný článok 4
je nazvaný „revolving“, ktorý však žalobkyni ani v jednom prípade poskytnutý nebol. Tieto ustanovenia
zmluvných dojednaní, ako aj poukaz žalovaného na to, že údaj o konečnej splatnosti úveru bol uvedený
v oznámení veriteľa o schválení úveru, resp. aj v splátkovom kalendári, nič nemenia na správnom závere

súdu, že všetky predmetné zmluvy o úvere neobsahujú termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru.

14. Pokiaľ ide o posúdenie uvedenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere eurokonformným
výkladom príslušného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z.z. v zmysle rozhodnutia

Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej je potrebné
uviesť, že ani eurokonformným výkladom Smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere,
ktorý poskytol vo svojom rozhodnutí Súdny dvor, nemožno prelomiť výklad predmetného zákonného
ustanovenia, ktorý vychádza z úplne jasnej jazykovej formulácie daného zákonného ustanovenia.
Zákonodarca v tomto ustanovení jasne deklaroval požiadavku na uvedenie údaja o termíne konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere a odvolací súd nevidí dôvod na
odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzatvorenia zmlúv stranami sporu platný a účinný.
Aj z predmetného rozhodnutia Súdneho dvora je zrejmé, že Smernica č. 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu a Slovenská republika pri implementácii
smernice do zákona č. 129/2010 Z.z. povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila, pretože nesmela

zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení
tejto smernice. Uvedený konflikt medzi smernicou a zákonom č. 129/2010 Z.z. však nie je možné
riešiť priamou aplikáciou tejto smernice. Išlo by o tzv. priamy účinok smernice. Otázka priameho účinku
smerníc, konkrétne podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva EÚ aplikovať
priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia, je riešený v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

V zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku, spočívajúcieho v tom, že žiadne ustanovenie
smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v
rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci a priamy účinok smerníc je tak v zásade
možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho
zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

Tieto závery Súdny dvor EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach. V danom prípade tak priama
aplikácia dotknutej smernice na vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným nie je možná. Pokiaľ ide o
nepriamy účinok smerníc, tento má vždy svoj rozsah a medze, ktoré sa nachádzajú v rozsahu a
medziach vnútroštátnych metód výkladu práva. Súdny dvor EÚ potom ešte sám stanovil medze, ktoré
súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. V rozhodnutí vo veci Adeneler,

C-212/04 uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade
a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami
práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra
legem vnútroštátneho práva.“ Vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 129/2010 Z.z. v časti požiadavkyuvádzať v zmluve údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, nie je výklad týchto
zákonných ustanovení podľa záverov rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C-42/15 možný. Takýto
výklad by bol výkladom práva contra legem a v podstate by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva

predmetnou smernicou, a teda by sa jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady, najmä
zásadu právnej istoty.

15. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
vyhovujúcich častiach, vrátane nadväzujúceho výroku o nároku na náhradu trov konania podľa § 387

ods. 1 CSP potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1, § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na
náhradu týchto trov v rozsahu 100%. O výške tejto náhrady rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd
prvej inštancie.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).