Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, August 19, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/67/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2618201249
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2618201249.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.

Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: A. E., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. č. XX, o zaplatenie
sumy 5.841,05 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k.
9Csp/43/2018-77 zo dňa 17. októbra 2018, v časti, v ktorej súd žalobu zamietol, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku žalovanú zaviazal zaplatiť

žalobcovi sumu 5.841,05 eura s 5% úrokom z omeškania ročne od 1.5.2018 do zaplatenia do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Druhým odsekom výroku vo zvyšku žalobu zamietol a tretím odsekom výroku
žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 52 ods. 1 až 4, § § 53 ods. 1 až 3,
ods. 4 písm. k), ods. 9, § 54 ods. 1, § 565, § 489, § 517 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 2
písm. a), b) a d) zák. č. 129/2010 Z.z., § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka

(ďalej len ObZ). Vecne argumentoval tým, že vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že medzi
žalobcom a žalovanou bola platne uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere dňa 12.6.2017, na základe
ktorej poskytol žalobca žalovanej úver vo výške 6.000 eur, ktorý mala splácať v pravidelných mesačných
splátkach 87,57 eura s konečnou splatnosťou úveru k 22.5.2025. Žalovaná uhradila celkovo len sumu
622,33 eura, z ktorej časť vo výške 334,83 eura žalobca započítal na istinu a časť vo výške 287,50 eura
na zmluvný úrok. Nakoľko ani po opakovanej výzve na úhradu omeškaných splátok a upozornení na
možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru dlžné splátky žalovaná nedoplatila, pristúpil žalobca k

vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru ku dňu 30.4.2018. Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
úveru predstavovala dlžná istina 5.665,17 eura, dlžný úrok 172,42 eura a dlžný úrok z omeškania 3,46
eura. Po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalovaná nezaplatila žiadnu sumu. Nárok na zaplatenie
uvedených súm nie je sporný.

3. Žalobca ďalej požadoval zaplatenie úroku z omeškania z neuhradenej istiny a z neuhradeného
úroku odo dňa 1.5.2018, t.j. odo dňa nasledujúceho po dátume mimoriadnej splatnosti celého úveru

s príslušenstvom. Pokiaľ ide o úrok z omeškania z dlžného úroku, poukázal žalobca na rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.3.2008, sp. zn. 4Cob/62/2007, v zmysle ktorého: „S poskytnutím
peňažných prostriedkov sa viaže aj povinnosť platiť úroky z úveru (§ 497 ObZ). Úroky v tomto prípade
sú osobitnou peňažnou náhradou, súvisiacou s poskytnutím finančných prostriedkov. S omeškaníms úhradou úroku je možné požadovať platenie úrokov z omeškania z nezaplatených úrokov (§ 369
v spojení s § 502 ObZ). Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku (§ 369 ods.1
ObZ), je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania. Pri úrokoch z poskytnutého úveru je

možné pri omeškaní požadovať z týchto zmeškaných úrokov úroky z omeškania.“ Súd sa s uvedenou
argumentáciou stotožňuje a preto aj nárok na zaplatenie uplatneného úroku z omeškania považuje za
odôvodnený.

4. Pokiaľ sa však jedná o nárok na zaplatenie zmluvného, teda v úverovej zmluve dohodnutého úroku po

vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, na tento žalobca nárok nemá. V tejto otázke sa súd stotožňuje s
právnym záverom Krajského súdu v Prešove vysloveným v rozsudku z 30.6.2015 sp. zn. 6Co 190/2004,
v súlade s ktorým v tejto otázke rozhoduje aj tunajšiemu súdu nadriadený Krajský súd v Trnave (napr. vo
svojom rozhodnutí sp.zn. 23Co 351/2017 zo dňa 25.6.2018). V uvedenom rozhodnutí sa okrem iného
uvádza, že priznanie úroku a aj úroku z omeškania po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru by bolo na
škodu spotrebiteľa, išlo by o neprijateľnú zmluvnú podmienku, úpravu odchylnú od zákona, čo by takúto

zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 OZ, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 OZ robilo absolútne neplatnou.
Žalobcovi patrí len úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z.

5. O trovách konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko žalobca bol vo veci pokiaľ ide o

požadovanú istinu plne úspešný a neúspešný bol len v časti požadovaného príslušenstva, priznal mu
súd náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca v časti v ktorej súd žalobu zamietol

a nepriznal žalobcovi nárok na zmluvný úrok po zosplatnení. S uvedenými argumentmi súdu prvej
inštancie sa žalobca nestotožňuje a považuje rozsudok v napadnutej časti za nesprávny a odôvodňuje
odvolanie tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h) CSP).

7. Podľa názoru žalobcu dohodnutý obchodný úrok patrí veriteľovi do vrátenia požičaných peňažných
prostriedkov, nie do splatnosti úveru. Tvrdenie, že úroky a úroky z omeškania sa vzájomne vylučujú,
nemá oporu v právnych predpisoch (§ 121 ods. 3 OZ ako aj § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 a §
505 ObZ). Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku a hneď v dvoch rovinách,
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (úver) v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak

dlžník v oboch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to, že
ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba
vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok
z úveru a jednak na úrok z omeškania (§ 369 ods. 1). Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru
je podporná (má dispozitívny charakter) a preto je samozrejme rozhodujúce, ako sa strany dohodli v

zmluve. Z § 503 ods. 3 ObZ vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby
požičaných peňažných prostriedkov. Nemožnosť nepriznať úroky po vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru nevyplýva ani z osobitného zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzavretia zmluvy.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na
odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch.

8. Samotné zosplatnenie úveru ešte neznamená, že veriteľ má požičané prostriedky k dispozícii. Ak by
tomu tak bolo, veriteľ by nebol nútený uplatňovať si nárok súdnou cestou a nevznikol by mu ani nárok na
úrok z omeškania. Pokiaľ dlžník úver nesplatí ani po vyhlásení predčasnej splatnosti veriteľom, požičané
prostriedky má stále k dispozícii dlžník a tieto môže užívať a požívať, teda realizovať úžitkovú hodnotu

veci. Rozhodnutie NS SR 4Obo/143/98, na ktoré súd poukazuje, sa netýka samotného uplatňovania
nároku na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru. Predmetné
rozhodnutie nie je rozhodnutím vo veci samej, a samotné konštatovanie NS SR, aké skutočnosti má
prvostupňový súd skúmať, nemožno považovať za záväzný právny názor NS SR tým skôr, že z tohto
rozhodnutia vychádza právna veta v znení: „Zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté

peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom
omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania.“9. Žalobca odkazuje na aktuálnu rozhodovaciu prax (zhodnú s právnym názorom žalobcu), konkrétne
na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017, vydaný vo veci vedenej
na Okresnom súde Ružomberok pod č.k. 5C/26/2016, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

43Co/23/2017-92 zo dňa 29.11.2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Co/28/2017-94
zo dňa 27.2.2018 a ďalšie rozsudky a uznesenia Krajského súdu v Nitre, v Bratislave, v Košiciach a v
Prešove.

10. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388

CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu a
zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal
náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

11. Žalovaná odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu v časti o zaplatenie úroku vo výške
8,9% ročne zo sumy 5.665,17 eura od 1.5.2018 do zaplatenia zamietol a to s poukazom na odvolacie
argumenty uplatnené odvolateľom.

14. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý v nevyhnutnom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd odkazuje

na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi.

15. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený úverovou zmluvou uzavretou medzi

stranami sporu 12.6.2017 ako spotrebiteľský, keďže zmluva spĺňala definičné znaky takejto zmluvy.
Žalovaná uzatvárala zmluvu ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, teda
osoby, ktorá pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej, prípadne
inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3, 4 OZ). Na uvedené nemá žiaden vplyv skutočnosť, že zmluva

o úvere je zmluvným typom upraveným v Obchodnom zákonníku.

16. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté
viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval Občiansky zákonník (ktorým

bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni
komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky
ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho
poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich
práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou

smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA
v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de
Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle
komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis(smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného
práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc).
Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc

(predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k
nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade noriem na ochranu spotrebiteľa reflektovať
obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach.

17. Veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu,
následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť už iba úroky z omeškania (uznesenie NS
SR sp. zn. 4Obo 143/98), pričom uvedeným názorom aj podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 476/2012 nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Žalovaná bola povinná platiť zmluvný
úrok do dohodnutej doby vrátenia požičaných peňazí. V prípade zmeny pôvodných podmienok, za

ktorých bol úver poskytnutý, po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, dlžník sa dostáva do omeškania s
plnením dlhu a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania (rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn.
10Co/108/2014). Povinnosť uhradiť úrok do jeho vrátenia sa vzťahuje na časové obdobie od poskytnutia
úveru do doby, pokiaľ veriteľ nevyvolá zmenu pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý
(napr. výzvou na predčasné splatenie úveru, v dôsledku ktorého nastupuje režim platenia úrokov z

omeškania). V prípade iného záveru by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu,
atojednakvpodobeúrokovzúveru,akoajúrokovzomeškania,čobyspôsobovaloznačnúnerovnováhu
vo vzťahoch medzi účastníkmi (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/30/2012).

18. Veriteľ svojím právnym úkonom navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu

požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva
na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenia obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo
vrátiť v režime výhody splátok. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby finančných prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol

založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy spotrebiteľ by bol vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia, pričom veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval
úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého
by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby
k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli

zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6Co/190/2014).

19. Odvolacia námietka žalobcu o povinnosti dlžníka platiť zmluvný úrok od poskytnutia peňazí do ich
reálneho vrátenia preto nemohla obstáť. Je na veriteľovi, akým spôsobom reflektuje stav porušenia

zmluvných povinností dlžníka a v prípade zosplatnenia celého dlhu nesie veriteľ zodpovednosť
vyplývajúcuzozmenypôvodnýchpodmienok,zaktorýchbolúverposkytnutý,sčímsúspojenénásledky.
Je tiež na veriteľovi, akým spôsobom si zabezpečí splnenie dlhu. S protiprávnym stavom (porušením
zmluvných podmienok) sa spájajú sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením sumy. Preto
sa s ním nemôžu spájať odplatné plnenia, ktoré súvisia so stavom oprávneného držania peňažných

prostriedkov dlžníkom podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy (odplatné nároky patria len v právne
súladnom stave, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014).

20. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami
odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok v zamietnutej časti potvrdil. Odvolací súd

má vedomosť o tom, že súdy o uplatňovaných nárokoch na dohodnuté úroky po zosplatnení úverov
rozhodujú rozdielne. Na rozdielnosť posudzovania nárokov dohodnutých úrokov popri úrokoch
z omeškania by mal reagovať na podnet Najvyšší súd SR zjednotením rozdielnych prístupov k
rozhodovaniu vo veciach súdmi nižších stupňov.

21. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,
keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípadebol žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si
neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. S
poukazomnauvedenéodvolacísúdžalovanejnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavočižalobcovi

nepriznal.

22. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).