Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 26, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/185/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4316201140
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4316201140.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudkýň JUDr.

Sone Zmekovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobkyne: B. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. č. XXXX/
X, C., zastúpená: Mgr. Henrieta Slavkovská, advokát s.r.o., IČO: 47 256 401, so sídlom Ľ. Štúra 19,
Levice proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o, so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598,
o neplatnosť právneho úkonu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa
30.mája 2017 č.k. 12C/37/2016-51, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 30.mája 2017 č.k. 12C/37/2016-51 určil, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzavretá medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným ako
veriteľom dňa 25.6.2014 je neplatná. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2.V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa prostredníctvom právnej
zástupkyne žalobou doručenou súdu dňa 26.1.2016 domáhala vyslovenia neplatnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzavretej medzi žalovanou ako dlžníčkou a žalovaným ako

veriteľom dňa 25.6.2014. Žalobu odôvodnila tým, že zmluvu uzavrela žalovaná dňa 25.6.2014 a zároveň
uvedenýdeň,teda25.6.2014uzatvorilažalobkyňasožalovaným(veriteľom)dohoduoplnenívsplátkach
k zmluve č. XXXXXXXXX a týmto dňom prevzala aj splátkový kalendár k zmluve a dokument
„Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere“ a „Informácie o ročnej percentuálnej miere
nákladov„ a priemerná RPMN na príslušný spotrebiteľský úver „a uzatvorila aj Rozhodcovskú zmluvu
pre všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzavretej dňa 25.6.2014. Na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere bol žalobkyni poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 350 eur s fixnou

úrokovou sadzbou 23,22 % p.a. a RPMN 98,86 eur (v dokumente Dohoda o plnení v splátkach
sa uvádza dokonca RPMN 314,02 %), pričom istina je v sume 350 eur, úrok v sume 81,27 eur a
administratívny poplatok v sume 264,73 eur s tým, že predmetný úver mala žalobkyňa začať splácať a to
počnúc dňom 24.7.2014 po 58 eur, v počte splátok 12, pričom posledná splátka úveru mala byť uhradená
dňa 24.6.2015 celkom v sume 296 eur. Žalobkyňa je toho názoru, že uvedená zmluva je absolútne
neplatná z dôvodu podľa § 39a OZ, nakoľko žalovaný zneužil jej tieseň a neskúsenosť a poskytol jej
úver vo výške 350 eur, ktorého vzájomné plnenie v RPMN vo výške 314,02 % je v hrubom nepomere,

keď mala žalobkyňa žalovanému vrátiť o 12 mesiacov sumu vo výške 696 eur. Naliehavý právny záujem
vidí v tom, že v dôsledku uzatvorenia tejto zmluvy je majetok žalobkyni exekučne postihnuteľný pre
riadne nesplácanie a výrazným spôsobom tým negatívne zasahuje do majetkovej sféry žalobkyne
a ohrozuje ju, aj členov jej rodiny. Žalobkyňa, ako spotrebiteľka potrebuje mať vyriešenú otázku jejvýšky skutočného dlhu nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov, pretože nevie v akej výške je
skutočný dlh a tento môže ustáliť len súd.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť, s tým, že vyslovil názor
o absencii naliehavosti právneho záujmu žalobkyni na určení neplatnosti úverovej zmluvy a spochybnil
tvrdenie žalobkyne o celkovej neplatnosti zmluvy, nakoľko možno určiť neprijateľnosť jednotlivých
zmluvných podmienok, čo však neumožňuje vyhlásiť zmluvu za neplatnú, ako celok.

4. Na základe vykonaného dokazovanie súd prvej inštancie zistil, že dňa 25.6.2014 a to formou
predtlače bola uzavretá medzi žalovaným ako veriteľom a žalovanou ako dlžníčkou zmluva o
spotrebiteľskom úvere, ktorej súčasťou sú všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru.
Z obsahu predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že žalobca poskytol žalobkyni úver
vo výške 350 eur za celkové náklady vo výške 346 eur, ktoré pozostávali z úrokov vo výške 81,27
eur a administratívnych poplatkov v sume 264,73 eur. Žalobkyňa mala úver splatiť v pravidelných 12-

mesačných splátkach po 58 eur, počnúc dňom 24.7.2014. Výška RPMN v zmluve predstavuje 98,86 %
a v dohode o plnení v splátkach 314, 02 %. Úroková sadzba bola fixná vo výške 23,22 %.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 39 Občianskeho
zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch.

6. Po preskúmaní uvedenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou, súd prvej
inštancie zistil, že úroková sadzba určená v zmluve vo výške 23,22 % je neprimerane vysoká, nakoľko
tátovyšedvojnásobne presahujeúrokovémierybánkzadanéobdobie,keďpriemernáúrokovásadzbav

čase uzavretia zmluvy pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou od jedného roka do piatich rokov bola
len vo výške 10,68 % p.a. Uvedený úrok je preto nepochybne minimálne v rozpore so zásadou dobrých
mravovprejehoneúmernúvýškuapretozmluvaspoukazomna§39OZnemôžebyťvtejtočasti platná.
Administratívny poplatok, ako vyplýva tiež z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške
264,73 eur. Tento poplatok, ako to vyplýva aj z predložených všeobecných úverových podmienok je za

spísanie zmluvy ako aj za príslušnú administratívu a podľa názoru súdu prvej inštancie požadovanie
úhrady tohto administratívneho poplatku je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže dodávateľ
vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktorému po materiálnej stránke nie
je ani dodané. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné
plnenie spotrebiteľovi a v jeho samotnom záujme. Poukázal na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu

v Karlsruhe sp. zn. AZ 17Ú192/2010 zo dňa 3.5.2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky
za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné: „ Ak banka od spotrebiteľov
požaduje poplatok za pracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov
a vystavuje ich neprijateľnému. Pre posúdenie platnosti samotnej úverovej zmluvy (či už v celku alebo
sčasti), bolo preto potrebné vysporiadať sa s tým, či dohodnutý poplatok ako aj úrok je primeraný a v

súlade so zákonom.

7. S poukazom na vykonané dokazovanie súd prvej inštancie vyhodnotil celkovo odplatu za poskytnutý
úver ako neprimeranú a neplatnú. Odplata za úver je totiž rozhodujúcim kvalifikačných kritériom úverovej
zmluvy a pokiaľ dohoda o odplate je neplatná, samotná úverová zmluva stráca svoje opodstatnenie.

Preto žalobe vyhovel, pričom zároveň uviedol, že nie je možné zneplatniť len časť dohody o úrokoch,
na podporu týchto záverov poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 5Cdo/26/2011 zo dňa
26.4.2012.

8. K námietke žalovaného ohľadne nepreukázania naliehavého právneho záujmu uviedol, že žalobkyňa

splatila úver v časti istiny, teda vo výške 350 eur a preto jej žaloba má opodstatnenie a aj naliehavý
právny záujem na určení v tomto prípade neplatnosti právneho úkonu, keďže samotná žalobkyňa ako
spotrebiteľka potrebuje vedieť v akej výške má skutočný dlh voči žalovanému.

9. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 225 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že

v konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

10. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný, žiadal rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.
Uviedol, že má za to, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem, ktorý je nevyhnutnýmpredpokladom úspešnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 CSP. Žaloba o určenie neplatnosti dohody
je podľa jeho názoru žalobou o určenie právnej skutočnosti a nie žalobou o určenie či tu právo je alebo
nie je. Určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d/ CSP je možné len vtedy, ak to vyplýva z

osobitného právneho predpisu. Podľa jeho názoru, za takýto právny predpis nemožno považovať zákon
č. 250/2007 z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý v žiadnom zo svojich ustanovení, a to ani v ustanovení §
3 ods. 5 nepripúšťa žalobu o určenie právnej skutočnosti. Poukázal na rozhodnutie KS Trnava sp. zn.
11Co/173/2013, OS Bratislava II sp. zn. 52C/135/2014. Ďalej uviedol, že výška, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov sú jasne uvedené priamo na prednej strane zmluvy, preto nemožno

hovoriť o ich absencii. Zákon č. 129/2010 Z.z. považuje zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov iba
v prípade RPMN, ktorá je uvedená nesprávne alebo absentuje. Preto súd prvej inštancie nesprávne
posúdil zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov. Poukázal na § 53 ods. 6 OZ, § 1 ods. 1, § 1a ods.
1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. s tým, že je toho názoru, že úrok nie je odplatou pri poskytnutí
peňažnýchprostriedkov,alejeodplatou,ktorásaplatípriužívaníalebovsúvislostisvrátenímpeňažných
prostriedkov. Úrok nie je vyžadovaný pri poskytnutí finančných prostriedkov, ale až po ich poskytnutí.

Nariadenie definuje odplatu ako úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady,
ktoré sú dohodnuté pri podpise zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo
vyžadované pri poskytovaní peňažných prostriedkov. Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský
zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Podľa jeho
názoru poplatok za poskytnutie úveru nie je neprimerane vysoký, keďže je nebankovým subjektom,

ktorého riziko podnikania ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne - vyššie oproti bankám. Výška
poplatku v čase uzatvorenia zmluvy žalobcovi vyhovovala, keďže voči výške nič nenamietal. Ak by bol
názoru, že podpísal nevýhodnú zmluvu, mal právo od zmluvy odstúpiť bez uvedenia dôvodu do 14
kalendárnychdní.ĎalejpoukázalnarozhodnutieSúdnehodvoraC-42/15.Dohodnutávýškapoplatkunie
je neprimeraná a nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. dobrými mravmi,

a to aj vzhľadom na skutočnosť, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri
poskytnutíúveru.Nedostatokopatrnostispotrebiteľanespôsobujeabsolútnuneplatnosťprávnehoúkonu
(rozsudok Súdneho dvora C-361/04). Záverom uviedol, že Dohoda o plnení v splátkach je samostatným
dokumentom svedčiacim o samostatnom právnom úkone, ktorý bol urobený síce v súvislosti s uzavretou
Zmluvou z toho istého dňa, ale bola uzavretá osobitne s vyhlásením o dobrovoľnosti jej uzavretia.

11. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, žiadala rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. V súvislosti s naliehavým právnym záujmom poukázala na uznesenie
NS SR sp. zn. 1M Cdo 1/2009, podľa ktorého spotrebiteľ má naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti zmluvy o úvere, pretože potrebuje mať vyriešenú otázku, aký je jeho skutočný dlh nad

rámec poskytnutých finančných prostriedkov v prípade neplatnosti zmluvy alebo jej časti. Poukázala na
to, že nežiadala o určenie, že predmetná zmluva je bezúročná a bez poplatkov a súd prvej inštancie
ani o tom nerozhodoval. Podľa jej názoru v danej veci nemožno vziať do úvahy rozsudok Súdneho
dvora C-42/15, pretože v tomto spore neexistuje priamy účinok európskych smerníc na strany sporu,
keďže sú jednotlivcami. Takýto účinok by bol možný iba v prípade, ak by bol jednou stranou sporu štát.

Ustanoveniam zákona o spotrebiteľských úveroch nie je možné priznať nepriamy účinok. Na to, aby
bolo možné zákon vykladať v súlade so smernicou, by bolo potrebné zákon novelizovať a zosúladiť s
textom smernice, inak by sa jednalo o výklad zákona contra legem a bola by porušená zásada právnej
istoty. Výšku úroku považuje za neprimeranú. Úrok síce predstavuje 23,22 %, avšak zvyšok predstavuje
vysoký administratívny poplatok 264,73 eura, čo znamená, že administratívny poplatok a úrok spolu

predstavujú RPMN 314,02 %, čo považuje za rozpor s dobrými mravmi.. Žalovaný v zmluve bližšie
nešpecifikoval aké skutočné plnenie dostáva spotrebiteľ, za ktoré má zaplatiť poplatok 264,73 eura.
Dá sa len predpokladať, že tento poplatok je za uzavretie zmluvy a teda asi za napísanie zmluvy a za
posúdenie bonity záujemcu o úver. Ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorej zodpovedá poplatok
za plnenie, ktoré si spotrebiteľ neobjednal a ktoré slúži výlučne v prospech dodávateľa. RPMN vo výške

98 % je v rozpore s dobrými mravmi a preto je zmluva neplatná.

12. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),

prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k
záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.13. Podľa § 387 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016), odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

14.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení

sa (úplne) správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí
vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 222 ods. 2 CSP, ale sa len obmedzí
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, správne vec posúdil po právnej stránke, preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto v zmysle

§ 387 ods. 1 CSP sa obmedzuje len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a
nebude ich opakovať.
16. Odvolací súd dodáva, že dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozsudku súdu prvej
inštancie. Prvoinštančný súd totiž vo veci dostatočne zistil skutkový stav a v intenciách platnej právnej
úpravy vyvodil z neho i správne právne závery, vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu,

vyvodil správne skutkové zistenia, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, príslušné ustanovenia
podstatné pre právne posúdenie veci interpretoval a aplikoval právne súladným spôsobom, jeho úvahy
sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Súd prvej inštancie primerane
rozumným a okolnostiam danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval i na odvolateľom vznášané
tvrdenia, na danú vec aplikoval i relevantné hmotnoprávne ustanovenia a svoje rozhodnutie presvedčivo

a náležite odôvodnil, zodpovedajúc už i na všetky právne a skutkovo významné otázky predkladané
žalobcom v jeho odvolaní.

17. Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ sa môže pred
súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a

bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.

18. Predmetné ustanovenie bolo do zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vnesené
novelou zák. č. 279/2017 Z.z. a pokiaľ prechodné ustanovenia k tomuto zákonu výslovne neriešia
aplikabilitu tohto zákonného ustanovenia na žaloby spotrebiteľa o určenie neplatnosti zmluvy o

spotrebiteľskom úvere a určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti podané do 01.01.2018, pokiaľ v čase
rozhodovania súdu už je toto zákonné znenie platné a účinné, bol súd povinný na neho prihliadnuť pri
svojej rozhodovacej činnosti. Ustanovenie § 137 písm. c) CSP vymieňuje, že žalobou možno požadovať,
aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem,
avšak výslovne ustanovuje, že naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z

osobitného predpisu a taktiež podľa ustanovenia § 137 písm. d/ CSP možno podať žalobu o určení
právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu.

19. Vzhľadom k uvedenému v predmetnej veci žalobca nemusel preukazovať naliehavý právny záujem
na určení neplatnosti úverovej zmluvy, právo podať predmetnú žalobu mu vyplýva priamo z § 11 ods.

4 zákona č. 129/2010 Z.z. Odvolací súd naviac poukazuje na to, že naliehavý právny záujem na
určení neplatnosti zmluvy o úvere, pôžičke má žalobca - spotrebiteľ (ktorého špecifické postavenie
ako slabšej strany v spore osvedčuje predovšetkým úprava v komunitárnom práve, početná judikatúra
súdov európskych spoločenstiev, v nie poslednom rade i domáca právna úprava), pretože potrebuje
mať vyriešenú otázku, aký je jeho skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v

prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy, týkajúcej sa odplaty (úroky, poplatky). Jeho postavenie sa stane
istejšie, nebude vystavený sankciám za nezaplatenie odplaty; ktorá je v rozpore s dobrými mravmi (§
39 Občianskeho zákonníka).

20. Dohodnuté úroky sú odplatou za užívanie požičanej istiny, nemajú zabezpečovaciu funkciu a na to,

že ich výška je v rozpore s dobrými mravmi nemá vplyv, že táto bola dobrovoľne dohodnutá. V súlade s
dobrými mravmi je taká výška úrokov, ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty (odmeny) za užívanie
požičanej istiny, teda ňou dôjde k zhodnoteniu požičaných peňažných prostriedkov bežným (obvyklým)
spôsobom. V rozpore s dobrými mravmi, podľa súdnej praxe, je spravidla taká výška úrokov dojednanáv zmysle § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase
ich dojednania, stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami
pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. V danom prípade úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi

konania prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, takto dohodnutá výška úrokov je zrejme neprimeraná a je v
rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

21. Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných
pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne

na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade
s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon
postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky
presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.

22. Z vykonaného dokazovania je zjavná nesprávnosť určenia výšky RPMN v zmysle § 9 ods. 2, písm. j)

zákona o spotrebiteľských úveroch, lebo v zmluve je uvedená hodnota 98,86 %, hoci pri použití vzorca
uvedeného v zákone a dosadenia hodnôt podľa zmluvy správne RPMN činila 314,02 %. V zmluve tak
bola uvedená v neprospech spotrebiteľa RPMN nižšia, než aká bola v skutočnosti.

23. Pokiaľ ide o poplatok za spracovanie pri poskytnutí úveru, ak banka či nebankový subjekt od

spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje
tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene. Banka či nebankový
subjekt uvedeným poplatkom sleduje v podstate úhradu úsilia vynaloženého pri spracovaní údajov
v predzmluvnej fáze, ide však o konanie vo vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce. Spotrebiteľ
nenavštívi peňažnú inštitúciu z dôvodu poradenstva v otázke konkrétnej úrokovej sadzby alebo rady, či

si na základe vlastnej finančnej situácie môže dovoliť úver, ale výhradne s cieľom zistiť, či a za akých
mesačných splátok je táto inštitúcia vôbec ochotná mu ním požadovaný úver poskytnúť. Preverenie
úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery, sú činnosti, ktoré vykonáva peňažná inštitúcia
vo vlastnom ekonomickom záujme minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ
dôvodne a v dobrej miere očakáva, že mu poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne

zadarmo. V konečnom dôsledku predstavuje zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa,
pretože je spotrebiteľovi účtovaný poplatok, bez toho, aby peňažná inštitúcia spotrebiteľovi poskytovala
skutočné protiplnenie. Aj z tohto dôvodu je zmluvná podmienka stanovujúca povinnosť platiť poplatok
za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru neprijateľná a voči spotrebiteľom neúčinná. Pre
spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými

spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo
vlastnom záujme dodávateľa.
24. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť

právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza
spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii
je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia

autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej
osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový
stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom
odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o
podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť
všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené
náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 11, zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa

preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa
vystavuje nerovnému postaveniu.25. Žalobca v odvolaní poukazoval na možnú aplikáciu rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo
veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej C-42/15, odvolací súd zdôrazňuje, že pri konflikte
smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu Európskej únie je povinnosťou vnútroštátneho súdu

skúmať, či môže smernici priznať nepriamy účinok. Keďže v sporoch medzi jednotlivcami nie je priamy
účinok smernice v zásade vylúčený, je povinnosťou súdu skúmať, či môže smernici priznať aspoň účinok
nepriamy, teda či môže zákon vykladať eurokonformne. Takýto eurokomformný výklad zákona však nie
je absolútny, pretože nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, lebo by sa jednalo o výklad contra
legem. Otázka priameho účinku smernice vo všeobecnosti sa týka vymedzenia podmienok, za ktorých

vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý
riešia. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie na otázku priameho účinku
smerníc v spore medzi jednotlivcami, v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku, spočívajúci
v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako
také, sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci (napr. rozsudok z
dňa 5.10.2004 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 17.7.1994 vo veci Faccini Dori

C-91/92, rozsudok zo dňa 26.2.1986 vo veci Marshall C-152/84). Z tohto dôvodu súd prvej inštancie
správne postupoval, ak o uplatnenom nároku žalobcu rozhodol v zmysle Zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy.
26. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

27. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a §
396 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal v celom rozsahu nárok na náhradu
trov odvolacieho konania konania.

28. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §
420, § 421CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).