Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, August 27, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/137/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716204946
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8716204946.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť,
Mozartova 9, 810 01 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 00420166, zast. JUDr. Dagmar Kubovičovou,
advokátkou, Nám. Biely kríž 3, 831 02 Bratislava 3, IČO: 30853290, proti žalovanému: DUEBI, s.r.o.,
Nová Lesná 368, IČO: 36501875, zast. PETKOV & Co, s.r.o., Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava - Staré
Mesto, IČO: 50430742, v konaní o zaplatenie sumy 1.040,- Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 13C/73/2016-278 zo dňa 17.04.2018 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi

sumu 1.040,- Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 27.05.2016 do zaplatenia a vo výroku o trovách
konania.

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v plnom rozsahu s
tým,žeovýškenárokunanáhradutrovprvoinštančnéhoiodvolaciehokonaniarozhodnesúd1.inštancie
samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. návrhy žalovaného na prerušenie konania podľa § 162
ods. 1 písm. a) b) c) Civilného sporového poriadku zamietol. II. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 1.040,- Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 27.05.2016 do zaplatenia do 3 dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku a napokon vyslovil, že III. žalobca má nárok náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015
(Autorský zákon účinný od 01.07.2016), ust. § 18 ods. 2 písm. h), § 56 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 1, § 81
ods. 1 písm. i) j) k) § 82 ods. 1, § 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z. (Autorský zákon v znení účinnom

do 31.12.2015), ust. § 470, § 162 ods. 1 a 3 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) a ust. § 517
ods. 2 a § 563 Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že v prejednávanej
veci sa žalobca domáha zaplatenia sumy 1.040,- Eur, ktorá predstavuje nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia v zmysle ust. § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona, a teda ide o nárok vo výške
dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny. Žalobca si uplatňuje nárok za rok 2015 a poukazuje na to, že

vykonáva kolektívnu správu práv na použitie diel autorov, ktorých zastupuje, k šíreniu ktorých došlo u
žalovaného na základe verejného prenosu. Keďže uplatnené nároky sa týkajú roku 2015, s poukazom
na ust. § 190 ods. 1 Zák. č. 185/2015 Z. z. účinného od 1.1.2016, je potrebné na tento právny vzťah
aplikovať právnu úpravu účinnú do 31.12.2015, teda ustanovenia Autorského zákona č. 618/2003 Z.z.4. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca má postavenie organizácie kolektívnej správy práv
na použitie diel ním zastúpených autorov, a to na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR vydaného

dňa 11.05.2010 pod č. MK-663/2010-70/6165, pričom vykonáva kolektívnu správu práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalovaný je obchodnou
spoločnosťou, ktorá okrem iného prevádzkuje ubytovacie zariadenie Hotel A. v Y. V., v ktorom poskytuje
ubytovacie služby. Žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu tým, že nepreukázal, že

zastupuje práve tých nositeľov práv a vo vzťahu k tým konkrétnym dielam, ktoré boli predmetom
vysielania v roku 2015. Súd prvej inštancie je toho názoru, že žalobca v dostatočnom rozsahu preukázal
aktívnu legitimáciu, keďže nesporne preukázal, že má oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv a
predložilsúduzoznamautorov,ktorýchzastupuje,akoajzoznampartnerskýchorganizáciízozahraničia.
Naviac v zmysle ust. § 84 ods. 1 Autorského zákona dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, že
ten ktorý autor diela výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, spočíva na žalovanom, a pokiaľ

žalovaný nepreukáže opak, je ako používateľ povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia
predmetu ochrany organizácii kolektívnej správy. Zamietnutie návrhov na dokazovanie, ktoré v tomto
smere navrhol žalovaný odôvodnil súd prvej inštancie tým, že tieto návrhy vyhodnotil ako neprípustné, a
to z dôvodu, že predloženie zmlúv s tisíckami autorov vrátane zahraničných vo vzťahu k tomu ktorému
dielu vysielanému množstvom televíznych staníc v spornom období je nemožné a práve z tohto dôvodu

vysporiadanie vzťahov medzi autormi a používateľmi diel bol vytvorený inštitút kolektívnej správy.

5. Žalovaný predložil súdu 1. inštancie návrhy na prerušenie konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm.
a), § 162 ods. 1 písm. b) a tiež podľa § 161 ods. 1 písm. c), CSP, a to z dôvodov, ktoré sú vyššie
uvedené. K návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP súd prvej inštancie uviedol,

že tento návrh nepovažoval za dôvodný najmä preto, že konanie Protimonopolného úradu SR vo
veci podnetu žalovaného týkajúceho sa posúdenia, či zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu zákazu
zneužitia dominantného postavenia na trhu, nemá žiadny vplyv na predmet sporu, ktorým je vydanie
bezdôvodného obohatenia a nie výška licenčnej odmeny, ktorú žalovaný namietal. Výšku licenčnej
odmeny by súd mohol preskúmavať v žalobe o určenie obsahu zmluvy podľa § 82 Autorského zákona a

právomoctútovýškuurčiť,čiposúdiť,nemáaniProtimonopolnýúradSRvspomínanompodnete.Naviac
ako preukázal žalobca, Protimonopolný úrad SR už v minulosti odmietol podnety žalovaného, resp.
nezačal konanie, na základe posledného podnetu žalovaného, teda ani vzhľadom na túto skutočnosť
súd prvej inštancie nepovažoval návrh na prerušenie konania za dôvodný.

6. Taktiež súd 1. inštancie nepovažoval za dôvodný ani návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods.
1 písm. b) CSP. Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že je výlučne vecou posúdenia súdu, či pri
prejednaní sporu dospeje k záveru o nesúlade právneho predpisu s Ústavou SR, a či v tomto smere
podá alebo nepodá podnet Ústavnému súdu SR. Aj s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp.zn.
C-367/15 zo dňa 25.01.2017 súd prvej inštancie nedospel k záveru o nesúlade ust. § 56 ods. 1 písm. g)

Autorského zákona a má za to, že toto ustanovenie je aj v súlade so Smernicou č. 2004/48. Rovnako aj
pri návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP je na posúdení súdu, či zváži, že sú
okolnosti, pre ktoré je potrebné predložiť podnet na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke Súdnemu dvoru
EÚ. S prihliadnutím na rozhodnutia, na ktoré poukazovali strany v tomto konaní súd dospel k záveru, že
už v týchto rozhodnutiach boli riešené otázky, ktoré je možné použiť aj pri rozhodovaní v predmetnej veci

a tak, ako bola žalovaným naformulovaná otázka, ktorá by mala byť predložená Súdnemu dvoru EÚ,
podľa názoru súdu prvej inštancie nemá ani vplyv na konanie. Naviac Súdny dvor EÚ poskytuje výlučne
výklad európskeho práva a nevyjadruje sa k výkladu vnútroštátneho práva. Preto súd prvej inštancie
vyhodnotil návrhy na prerušenie konania ako nedôvodné a v súlade s ust. § 162 ods. 3 CSP spolu s
rozhodnutím vo veci samej rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

7. V roku 2015 medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy, a to ani
napriek jednaniam, ktoré v mene žalovaného viedlo Združenie hotelov a reštaurácií SR. Žalovaný je
prevádzkovateľom zariadenia Hotel A. v štandarde 3*, pričom podľa údajov zverejnených žalovaným sa
v objekte nachádza 20 izieb vybavených okrem iného televíznymi prijímačmi. Pokiaľ žalovaný namieta,

že nemôže platiť poplatky rôznym subjektom, pričom ani nevedno za čo tieto poplatky platí, a že môže
tieto poplatky platiť za to isté aj rôznym subjektom, tak táto námietka nemá opodstatnenie, pretože každý
nositeľ práv nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastúpený viacerými organizáciami kolektívnej
správy.VotázkešíreniaverejnéhoprenosuužrozhodolSúdnydvorEÚvrozhodnutísp.zn.C-306/05tak,že samotné poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom TV prijímačov svojim klientom,
ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu
signálu verejný prenos. Žalovaný teda je subjektom, ktorý umožňuje verejný prenos, a preto za použitie

predmetov ochrany je povinný platiť licenčnú odmenu. Pokiaľ k plateniu licenčnej odmeny nedôjde,
žalovaný sa dostáva do pozície porušovateľa práv autorov, ktorým poskytuje ochranu nielen Autorský
zákon, ale aj medzinárodné zmluvy a dohovory, napr. článok 1 ods. 1 Dohody o obchodných aspektoch
práv duševného vlastníctva, článok 19 Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel,
Smernica EÚ č. 2004/48, alebo Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES.

8. Žalovaný tiež namietal výšku bezdôvodného obohatenia a v tomto smere poukazoval na údajné
nekalosúťažné konanie žalobcu a zneužívanie jeho dominantného postavenia na trhu, kvôli ktorému
dal podnet na Protimonopolný úrad SR. Tento štátny orgán, ako bolo vyššie uvedené, doposiaľ nezačal
konanie o podnetoch žalovaného. Výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa môže autor domáhať,
vyplýva z ust. § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona a je stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá

je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu
do tohto práva. Žalobca preukázal, že v danom období uzavrel 218 hromadných licenčných zmlúv s
inými ubytovacími zariadeniami, ktoré nemali problém vychádzať zo sadzobníka žalobcu. Vzhľadom
na tieto uzavreté zmluvy možno licenčnú odmenu určenú podľa sadzobníka, považovať za odmenu
obvyklú na trhu podnikateľských subjektov a teda táto odmena môže byť zároveň základom pre výpočet

výšky bezdôvodného obohatenia podľa platnej úpravy v roku 2015. Pokiaľ žalovaný mal výhrady k
výške licenčnej odmeny v priebehu rokovaní o uzavretie hromadnej kolektívnej zmluvy, mohol podať
na súd žalobu o určenie obsahu zmluvy, s poukazom na ust. § 82 Autorského zákona. Ak by túto
možnosť využil, za splnenia ďalších zákonných podmienok mohol používať predmety ochrany bez
toho, aby porušil práva autorov a nevznikol by žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Žalovaný však danú možnosť nevyužil a naďalej porušoval svoje zákonné povinnosti, preto mu aj
vznikla povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v zmysle cit. právnej úpravy. V súvislosti
s uplatneným nárokom je potrebné poukázať aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp.zn. C 367/15
zo dňa 25.01.2017 vo veci prejudiciálnej otázky položenej Najvyšším súdom Poľskej republiky, v
ktorom Súdny dvor EÚ konštatoval „článok 13 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES

z 29.4.2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni
vnútroštátnej právnej úprave akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ
práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu
spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitostí, aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie
sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia

používať dotknuté dielo bez toho, aby majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy“.

S poukazom na vyššie uvedené a judikatúru ohľadom verejného prenosu, ako aj výšku prípadných
nárokov, ktorú si môžu uplatňovať autori jednotlivých diel, súd 1. inštancie nepovažoval za relevantné ani
ďalšie žalovaným navrhované dôkazy, a to predloženie zmlúv medzi žalobcom a vysielateľmi, vykonanie

dopytov na RTVS a N. E. a pod., pretože tieto dôkazy sú neúčelné. Vzhľadom na veľký počet autorov
a vysielaných diel, by sa ochrana práv autorov stala úplne nerealizovateľnou, k čomu sa však už súd
prvej inštancie vyjadril v súvislosti s inštitútom kolektívnej správy autorov. Na základe vyššie uvedeného
teda možno konštatovať, že pokiaľ pri výpočte bezdôvodného obohatenia vychádzal žalobca z licenčnej
odmeny podľa sadzobníka, vzhľadom na počet hromadných licenčných zmlúv uzavretých so žalobcom,

je možné túto odmenu považovať za odmenu obvyklú a vzhľadom na údaje o ubytovacom zariadení
žalovaného deklarované samotným žalovaným, bola táto odmena vypočítaná správne, teda aj výška
bezdôvodného obohatenia bola určená v súlade s ust. § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona. S
poukazom na uvedené dôvody súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel.

9. Výrok o úroku z omeškania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 563 a § 517 ods. 2 Obč. zákonníka.
V prípade, ak dlžník nesplní svoj dlh v zákonom stanovenej alebo dohodnutej lehote, dostane sa do
omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľovi vzniká v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zákonníka nárok
na úroky z omeškania. Pri nárokoch na vydanie bezdôvodného obohatenia lehota na plnenie nevyplýva
z dohody strán ani z právneho predpisu, preto je potrebné aplikovať ust. § 563 Obč. zákonníka, teda

dlžníkovi vzniká povinnosť plniť potom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Žalobca vyzval žalovaného
na vydanie bezdôvodného obohatenia už listom zo dňa 07.10.2015 v 10-dňovej lehote, teda uplynutím
tejto lehoty sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, avšak úrok z omeškania
si žalobca uplatnil až od 27.05.2016, a keďže súd je viazaný žalobou, priznal úrok z omeškania až oduvedeného dňa. Výška úroku z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzbaEurópskejcentrálnejbankyplatnák1.dňuomeškaniasplnenímpeňažnéhodlhu(§3Nariadenia
Vlády SR č. 87/95 Z. z. v znení noviel).

10. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi,
ktorý bol v spore v celom rozsahu úspešný, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

11. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca, a to voči výrokom II. a III. Právne odôvodnil
svoje odvolanie ust. § 365 ods. 1 písm. b) d) e) f) a h) a § 365 ods. 2 CSP. Konštatoval, že výrok rozsudku
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, ktorého sa rovnako týkajú odvolacie dôvody podľa § 365
ods. 1 CSP je právoplatný z dôvodu, že voči nemu nie je prípustné odvolanie. Žalovaný namietal, že súd
prvej inštancie predčasne právne posúdil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a nedostatočným spôsobom
sa v rozsudku vyporiadal s námietkami žalovaného a nepreukázaním aktívnej vecnej legitimácie.

Súd aktívnu legitimáciu žalobcu vyvodil z listín, ktoré neboli za žiadnych okolností spôsobilé túto
akúkoľvekspôsobompreukázať.Súdprvejinštanciepriposudzovaníotázkypreukázaniaaktívnejvecnej
legitimácieopomenul,žekolektívnasprávaprávviažucasakpoužitiupredmetuochrany(diela)verejným
prenosom akýmikoľvek technickými prostriedkami (§ 78 ods. 4 písm. b) autorského zákona (ďalej AZ)
spadá do kategórie dobrovoľnej kolektívnej správy práv (§ 78 ods. 3 AZ a contrario), a teda žalobca

môže nositeľa autorských práv zastupovať výlučne na základe dohody medzi oprávneným nositeľom
práva a organizáciou kolektívnej správy a v ním (nositeľom práv) dohodnutom rozsahu. Žalobca by teda
mal vedieť koho vo vzťahu k akému predmetu ochrany zastupuje a tieto informácie by mal byť žalobca
schopný skonfrontovať s údajmi uvedenými v štatistike vysielania, ktorú v konaní predložil. Žalovaný je
si vedomý, že do úvahy prichádzajúcich predmetov ochrany môže byť väčšie množstvo aj vtedy, ak by

žalobca dokazoval aj relevantnými listinami, a teda je pravdepodobné, že aj v takomto prípade môže
nastať procesný stav non liquet (t.j. preukazovanie podstatných okolností v celom rozsahu nie je možné
alebo hospodárne). No však aj v takomto prípade má súd povinnosť vykonať dokazovanie na relevantnej
vzorke, napr. 50 prípadov. Ak v konaní nepriamy zástupca riadne netvrdí a nepreukáže, že má mandát
od oprávnených nositeľov práv, ktorí sú zároveň oprávnení tieto práva aj vykonávať, tak v takom

prípade nesmie byť takýto zástupca v konaní úspešný, pretože v konaní vystupuje na účet niekoho,
kto mu na také zastúpenie na základe dohody a z dohody pri vyplývajúcom rozsahu nedal mandát.
Samotné oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv ešte neoprávňuje organizáciu kolektívnej správy
práv uplatňovať v mene oprávnených nositeľov práv ich nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia,
hoci by aj skutočne existovali. Mandát organizácií kolektívnej správy práv a úspešné uplatňovanie

nárokov nositeľov práv na súde o existencii akého sa mylne domnieva súd vzniká až vtedy, keď má
uzatvorenú dohodu s oprávneným nositeľom práv, dôjde k neoprávnenému použitiu takéhoto diela,
pričom správa práv k tomuto dielu oprávnený nositeľ práva na základe písomného oznámenia zveril
príslušnejorganizáciikolektívnejsprávynaspravovanie(§78ods.2AZ).Anijednazoskutočnostínebola
žalobcom v konaní riadne preukázaná, čo i len v jednom jedinom prípade. Zo žalobcom predložených

formulárových zmlúv nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany, ktoré na základe uvedenej zmluvy mali
dať údajní nositelia majetkových práv žalobcovi do správy. Zo správ síce vyplýva, že údajní oprávnení
nositelia práv dávajú do správy všetky svoje diela, avšak tu žalovaný poukazuje na znenie ust. § 78 ods.
2 AZ, z ktorého vyplýva, že podmienkou účinného zverenia predmetu ochrany zo strany oprávneného
nositeľa práv do správy organizácie kolektívnej správy je písomné oznámenie oprávneného nositeľa

adresované organizácii kolektívnej správy, ktoré obsahuje identifikáciu konkrétneho predmetu ochrany,
resp. konkrétnych predmetov ochrany na účel ich zaradenia do registra predmetov ochrany. Žalobca v
spore ani v jednej zo zmlúv nepredložil písomné oznámenia, z ktorých by bolo zrejmé ktoré predmety
ochrany boli žalobcovi na základe predložených zmlúv do dobrovoľnej kolektívnej správy vôbec dané,
a teda ani nebolo zo strany žalovaného možné verifikovať, či sú to práve také predmety ochrany

ktoré mali byť v roku 2015 obsahom verejného prenosu a zároveň nebolo možné verifikovať či boli
tieto predmety ochrany dané do správy žalobcovi zo strany oprávneného nositeľa. Menný zoznam
údajných slovenských oprávnených nositeľov majetkových práv nie je dôkazom spôsobilým akýmkoľvek
spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Túto možnosť preukázať výlučne
písomnou dohodou s nositeľom práv. Podobne ako v prípade menného zoznamu údajných nositeľov

majetkových práv, tak aj v prípade zoznamu zahraničných partnerských organizácií, ide o dôkaz
nespôsobilý relevantným spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Zároveň
žalobca citoval z neprávoplatného rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 19Ca/4/2017-90 zo
dňa 14.05.2018, ktorý bol vydaný v skutkovo a právne podobnej veci, konkrétne citoval body 18, 20,23, 26, 27 a 28. Ďalej konštatoval, že aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore nemožno dôvodiť aj z
ust. § 84 AZ ako sa súd prvej inštancie mylne domnieva. Predmetné ustanovenie na prejednávanú vec
aplikovať nemožno. Žalovaný v konaní vo vzťahu k interpretácii k § 84 ods. 1 AZ predložil stanovisko

Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2016. Spôsob interpretáciu ust. § 84 ods. 1
AZ ku ktorému sa priklonil súd prvej inštancie a rovnako ho v konaní presadzoval aj žalobca je v
priamom rozpore s právom Európske únie. Ak autor, ako pôvodca diela, zároveň nie je oprávneným
nositeľom (vykonávateľom) majetkových práv, lebo je ním 3. subjekt, tak v takom prípade sa predsa
autor nemôže dať zastupovať organizáciou kolektívnej správy a dať jej do správy predmet ochrany

ku ktorému nevykonáva majetkové práva on, ale 3. subjekt. O to menej môže takýto autor neskôr
vylučovať dovtedajšiu kolektívnu správu práv ku konkrétnemu predmetu ochrany. Zároveň žalovaný
poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-301/15 „Soulier, Doke ai.“, ktorý súdu predložil. Žalovaný
je presvedčený, že interpretácia ust. § 84 ods. 1 AZ zvolená súdom prvej inštancie je v rozpore
s obsahom a účelom smernice 2001/29/EHS. Žalovaný má za to, že na úrovni Európskej únie už
bolo rozsudkom práve C-301/15 rozhodnuté, že taká právna úprava akou je aj úprava obsiahnutá v

ust. § 84 ods. 1 AZ je v rozpore s právom Európskej únie. Keď eurokonformný výklad vnútroštátnej
normy nie je možný, je vnútroštátny súd povinný v rámci svojej právomoci aplikovať výlučne úniové
právo a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva EÚ nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo
neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s právom EÚ. Pre prípad, ak by súd
prvej inštancie mal za to, že v prípade C-301/15 bola riešená právne rovnaká otázka ako tá, ktorá

vystála pri rôznych spôsoboch interpretácie § 84 ods. 1 AZ, a že je potrebné sa odkloniť od doterajšej
praxe, ktorú predstavuje rozhodnutie Soulier a Doke, tak potom mal súd prvej inštancie povinnosť
obrátiť sa na ESD s prejudiciálnou otázkou. Žalovaný celý čas v konaní tvrdí a tvrdil a v rámci svojich
procesných možností sa snažil v konaní preukázať, že osoby o ktorých sa žalobca domnieva, že sú
oprávnenými nositeľmi práv k predmetom ochrany, a že ich majetkové práva k nevedno akým dielam

spravuje, nie sú oprávnenými nositeľmi majetkových práv, pretože ako autori vyhotovovali predmety
ochrany v režime zamestnaneckého diela, a teda, že majetkové práva je oprávnený vykonávať z pozície
zamestnávateľa subjekt odlišný od autora (pôvodcu diela). Žalobca riadne nepreukázal svoju aktívnu
vecnú legitimáciu v spore. On v konaní z veľkej časti ani len netvrdil rozhodujúce skutočnosti vo vzťahu k
aktívnej vecnej legitimácii, ktorú by následne v konaní relevantným spôsobom preukazoval a preukázal.

Medzi zoznamom autorov a štatistikou vysielania, ktoré v konaní žalobca predložil do súdneho spisu nie
je žiadna spojitosť. S výnimkou troch osôb (E., X. a E.), ktorí sú údajnými nositeľmi majetkových práv vo
vzťahu k zoznamu predmetov ochrany, ktoré žalobca v konaní predložil, možno skonštatovať, že žalobca
vo vzťahu k ostatným nositeľom práv netvrdil, ale vo vzťahu ku všetkým nositeľom práv nepreukázal, že
vo vzťahu k jednotlivým dielam zaradeným do štatistiky zastupuje konkrétnych údajných oprávnených

nositeľov majetkových práv, ktorí si dané konkrétne audiovizuálne dielo, ku ktorému im prislúcha výkon
majetkových práv u žalobcu prihlásili za účelom zaradenia do zoznamu predmetov ochrany (§ 78 ods.
2 AZ). Ak nevieme, kto je oprávnený nositeľ majetkových práv, nevieme ani to, či žalobca vôbec tvrdí,
že ho na základe dohody a v dohodnutom rozsahu aj zastupuje. Pre žalovaného bolo veľmi obtiažné
produkovať ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, hoci by ich určite navrhol, ak by žalobca tvrdil,

že zastupuje nositeľa práv XY vo vzťahu k jeho dielu A, ktoré bolo zaradené do vysielania TV JOJ.
Na základe týchto tvrdení žalobcu žalovaný aj navrhol vykonanie dokazovania za účelom zistenia,
kto je oprávneným nositeľom majetkových práv zo strany žalovaného vybratých predmetov ochrany.
Súd však dokazovanie navrhnuté žalovaným buď nevykonal alebo vykonal, avšak prijal nesprávne
skutkové a z nej vyplývajúce nesprávne právne závery. Zo strany žalobcu a na základe jeho tvrdení

bolo vytvorené riadne prepojenie medzi zoznamom nositeľom práv na zoznam audiovizuálnych diel
použitých vo vysielaní podľa štatistiky vysiela v roku 2015. Teda nebolo možné overiť či nositelia práv,
ktorých zoznam predložil do konania žalobca sú zároveň aj oprávnenými nositeľmi majetkových práv k
predmetom ochrany, ktoré boli obsahom vysielania v roku 2015. Žalovaný v podnete na postup súdu
podľa § 150 ods. 2 CSP navyše spochybnil dôveryhodnosť žalobcom predložených dôkazov, ako aj

dôvodnosť samotného žalobcom uplatňovaného nároku, keď poukázal na svoje zistenia vo vzťahu k 16.
dielu 2. série seriálu Aféry. Súd konal tendenčne a jednostranne keď a priori vychádzal z predpokladu,
že žalovanému ako porušiteľovi nemožno poskytnúť ochranu. Žalovaný pritom od počiatku tvrdí a
tvrdil, že v prípade audiovizuálnych diel zaradených do vysielania nevykonávajú majetkové práva k
audiovizuálnemu dielu samotní autori, ale naopak, producenti, ktorým autori nimi vytvorené čiastkové

diela dodali do audiovizuálneho diela a ako celku na základe medzi nimi uzatvorených zmlúv a za
ktoré ním bola producentmi riadne vyplatená odmena a z uvedeného dôvodu žalobca uplatňuje v
tomto konaní nárok, ktorý mu nepatrí. Objektívne nemôže ani nemohlo dôjsť k zrušeniu práv autorov
vykonávaním verejného prenosu audiovizuálneho diela, keďže títo v požadovanom rozsahu nie súnositeľmi dotknutých majetkových práv. Následne odvolateľ poukázal znova na rozsudok Okresného
súdu Banská Bystrica, sp.zn. 19Ca/4/2017. Podľa názoru žalovaného autori dostávajú za to isté
zaplatené dvakrát. Prvýkrát oprávnene dostanú autori odmenu priamo od producenta či vysielateľa,

druhýkrát od žalobcu, hoci žalobca nie je vôbec oprávnený udeľovať súhlas na použitie tohto diela ani sa
domáhaťvydaniabezdôvodnéhoobohatenia,keďžetotoprávonepatríanisamotnýmautorom.Žalovaný
v konaní nad rámec svojej dôkaznej povinnosti predložil vzorku šiestich zmlúv týkajúcich sa predmetov
ochranynachádzajúcichsavštatistikevysielania.Zuvedenýchvyplývajúpresnetieskutočnosti,naktoré
žalovanýbezúspešneupozorňujeodpočiatkukonania.Žalovanýnavrholvykonaniedôkazu-Knihahostí

žalovaného za rok 2015 za účelom zistenia o akú veľkú verejnosť by mohlo v prípade vnímania toho
ktorého individuálneho diela v izbách žalovaného ísť. Súd žalovaným navrhnutý dôkaz odmietol vykonať
s odkazom na závery ESD vyslovené vo veci C-162/10. Žalovaný zároveň namietal presvedčivosť
odôvodnenia rozsudku podľa ust. § 220 ods. 2 CSP. Súd sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného
k interpretácii ust. § 84 ods. 1 AZ odkazujúceho na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ a stanovisko
Ministerstva kultúry SR zo dňa 30.11.2016. V prípade dôkazu porovnávacia štúdia - Analýza licenčných

platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybraných krajinách EÚ
zo dňa 14.03.2016 sa súd prvej inštancie v rozsudku s týmto dôkazom vôbec nevysporiadal. Žalovaný
k analýze licenčných platieb uviedol, že porovnával licenčné podmienky a licenčné odmeny v roku
2015 na území viacerých štátov Európy, čo pochopiteľne nie je ničím iným ako dôkazom o obvyklej
licenčnej odmene. Žalovaný vykonal dňa 19.12.2016 oznámenie na Protimonopolný úrad podaním,

ktoré žalovaný založil do súdneho spisu a ktorého odôvodnenie súčasne poňal do svojej procesnej
obrany. Súd prvej inštancie porušil ust. § 162 ods. 1 CSP, keď neprerušil konanie v prípade, kedy je
prerušenie konanie obligatórne. Protimonopolný úrad Slovenskej republiky už uplatnil svoju právomoc a
začal vykonávať prešetrovanie na účel zistenia, či je dôvod na začatie konania podľa zákona č. 136/2001
Z.z. Tým, že súd prvej inštancie neprerušil konania de facto a de iure sám posúdil otázku aprobácie

konania žalobcu v hospodárskej súťaži, ktorú smie posudzovať výlučne Protimonopolný úrad Slovenskej
republiky. Žalovanému vyplýva iba povinnosť tvrdiť, že odmena žalobcu je neprimeraná a žalobca je
práve tou osobou, ktorá má tvrdenie o neprimeranosti riadne vyvrátiť a preukázať primeranosť odmien
na základe objektívnych kritérií. Súd prvej inštancie dokonca v bode 31 odôvodnenia rozsudku uviedol,
že ani Protimonopolný úrad Slovenskej republiky nie je oprávnený skúmať primeranosť licenčných

odmien, a to bez ďalšieho. Takýto záver súdu je nielen v rozpore s článkom 55 Ústavy Slovenskej
republiky, v rozpore s primárnym právom EÚ, s judikatúrou ESD, v rozpore s obsahom a účelom
Zákona o hospodárskej súťaži, ale je to i záver svojvoľný a nepreskúmateľný. Akokoľvek súd už len
tým, že sa riadne nevyporiadal s prípadnou aplikáciou § 3 Obč. zákonníka na prejednávanú vec porušil
pozitívny záväzok štátu chrániť poctivú hospodársku súťaž. Rozsudok žalovaný považuje za predčasný.

V súvislosti s nedostatkom riadneho odôvodnenia a absenciou argumentácie v súdnom rozhodnutí
podľa žalovaného došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu, a tiež práva na spravodlivý proces vo
vzťahu k žalovanému. Žalovaný z opatrnosti navrhol, aby sa odvolací súd obrátil na Súdny dvor EÚ
s prejudiciálnou otázkou, ktorú naformuloval v odvolaní. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznal mu náhradu

trov konania i odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcovi vo výške 100 %.

12. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Trval na tom, že súdu riadne preukázal aktívnu
vecnú legitimáciu, ktorú opiera najmä oprávnenie na výkon kolektívnej správy č. 2/2004 v znení podľa
rozhodnutia Ministerstva kultúry SR, č.k. MK-663/2010-70/6165 z 11.05.2010 zmluvy o zastúpení so

slovenskými nositeľmi práv a vzájomné zmluvy a poverenia so zahraničnými partnermi o zastupovanie
nositeľov práv a o príslušné ustanovenia AZ. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne
zrozumiteľne uviedol skutočnosti na základe ktorých mal za preukázanú existenciu vecnej aktívnej
legitimácie žalobcu. Žalovaným prezentované ponímanie preukazovania aktívnej vecnej legitimácie je
v hlbokom rozpore so základnými princípmi kolektívnej ochrany autorských práv a v hlbokom rozpore s

inštitútom kolektívnej správy práv, ktorý je zavedený práve na ochranu práv autorov. Žalobca preukázal,
že požiadavky žalovaného sú objektívne nezmyselné a šikanózne. Žalobca opätovne uviedol, že výška
bezdôvodného obohatenia, ktorej sa v konaní domáha je podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ stanovená
ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach
v čase neoprávneného zásahu tohto práva. V prípade verejného prenosu technickými zariadeniami -

ako hromadného používania predmetov ochrany - sa licenčná odmena stanovuje paušálnou sumou,
kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je možný, a to najmä s pohľadom
na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a nositeľov práv. Takýto postup je ako jediný
možný postup celosvetovo používaný a akceptovaný. V kontexte takto stanovenej výšky bezdôvodnéhoobohatenia je tak irelevantné či bolo použitých 200 000 predmetov ochrany alebo 180 000 predmetov
ochrany. Je takisto irelevantné či v priebehu roku 2015 pribudli alebo odbudli nositelia práv a či pribudli
alebo odbudli predmety ochrany, nakoľko licenčné odmeny sú stanovené paušálnymi sumami. Takto

vybraté odmeny podľa paušálne určených súm sa následne rozdeľujú medzi jednotlivých nositeľov
práv v súlade s rozúčtovacím poriadkom žalobcu. Žalobca v nadväznosti na uvedené poukázal na
rozsudok súdu Súdneho dvora EÚ v právnej veci C-367/2015 z 27.01.2017. Je notoricky známou
skutočnosťou, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2015 nevyhnutne boli a museli byť diela
literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného

umenia, architektonické a úžitkového umenia. Vychádzajúc z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej
judikatúry pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného
obohatenia je potrebné preukázanie povinností používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu,
pričom je postačujúce, keď organizácie kolektívnej správy preukáže aspoň druhovo akých nositeľov
práv zastupuje, a že dochádzalo alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo
k produkcii diel autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy. Uvedené predpoklady

žalobca v konaní preukázal. Žalobca má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa všetky atribúty
vyžadované pre riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu, a v konaní preukázal aktívnu vecnú legitimáciu,
existenciu ďalšieho verejného prenosu v ubytovacom zariadení žalovaného, ako aj výšku obvyklej
odmeny. V závere poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov v skutkovo a právne obdobných
konaniach. Žalobca má za to, že v konaní bolo preukázané, že zo strany žalovaného dochádzalo a

dochádza k vedomému zásahu do výhradných autorských práv autorov a nositeľov zastupovaných
žalobcom. Preto žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Zároveň
pripojil svoje odvolanie vo veci, na ktorú poukazoval žalovaný sp.zn. 19Co/4/2017 Okresného súdu
Banská Bystrica.

13. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie viazaný
odvolacími dôvodmi v napadnutej časti v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario s tým, že miesto a
čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa
15.08.2019 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

14. Medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania patrí právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, čo vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra
tohto súdu pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky napr. aj v náleze III. ÚS 119/03. Ústavný súd
už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Rozhodnutie súdu (až na výnimky stanovené zákonom - viď
napr. § 279 CSP) musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. V súlade s § 220 ods. 2 CSP musí
súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa

vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami; jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním
prijaté právne závery. Súd ale nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných jeho stranami.

15. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom
na rozhodnutie vo veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec
správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach naň odkazuje. Žalovaný v

odvolacom konaní nevzniesol také námietky, s ktorými by sa už nebol vyporiadal súd prvej inštancie
pri rozhodovaní vo veci samej a opätovné zdôvodnenie ich neopodstatnenosti pre rozhodnutie v tejto
veci aj odvolacím súdom, by bolo len opakovaním už vyčerpávajúceho zdôvodnenia, ktoré súd prvej
inštancie uviedol v dôvodoch rozsudku. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedolrozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z hľadiska logiky

a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces totiž nepatrí súčasne aj právo strany,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04), zároveň to neznamená, aby strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

16. Súd prvej inštancie sa správne vyporiadal so základnou odvolacou námietkou žalovaného, ktorá sa
týka tvrdenia o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Vecnou legitimáciou rozumieme stav vyplývajúci
z hmotného práva, podľa ktorého je strana sporu subjektom práva (povinnosti), o ktorú v súdnom konaní
ide. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom povinnosti, nie
je nositeľom hmotného oprávnenia (hmotnoprávnej povinnosti), o ktoré v konaní ide. Nedostatok vecnej

legitimácie sa ukáže až v samotnom konaní (Handl, V., Rubeš, J. a kol. Občanský soudní řád. Komentář.
I. diel. Praha: Panorama, 1985, str. 401). Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že
aktívna legitimácia žalobcu vyplýva priamo z filozofie úpravy autorskoprávnej ochrany, ktorej výrazom
bol zákon č. 618/2003 Z.z. Žalobca na základe Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004
udeleného Ministerstvom kultúry SR dňa 11.05.2010 vykonáva kolektívnu správu majetkových práv

autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam
úžitkového umenia. Žalovaný mal v zmysle § 84 ods. 1 autorského zákona ako používateľ plniť svoje
povinnosti vyplývajúce z použitia uvedených predmetov ochrany (aj povinnosť získať licenciu) ex lege
prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej

správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany, t.j. prostredníctvom žalobcu. Žalovaný totiž
nevyužil možnosť danú mu v § 84 ods. 1 autorského zákona preukázať, že niektorý nositeľ práv k vyššie
uvedeným dielam výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv.

17. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní bolo nesporne preukázané,

že žalobca má postavenie organizácie kolektívnej správy práv na použitie diel ním zastúpených
autorov, a to na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR vydaného dňa 11.5.2010 pod
č. MK-663/2010-70/6165, pričom vykonáva kolektívnu správu práv k literárnym, dramatickým,
hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného
umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou,

ktorá okrem iného prevádzkuje ubytovacie zariadenie Hotel A. v Y. V., v ktorom poskytuje ubytovacie
služby. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie keď zamietol návrhy na dokazovanie, ktoré
navrhol žalovaný z dôvodu, že predloženie zmlúv s tisíckami autorov vrátane zahraničných vo vzťahu k
tomu ktorému dielu vysielanému množstvom televíznych staníc v spornom období je nemožné, a práve
z toho dôvodu vysporiadanie vzťahu medzi autormi a používateľmi diel bol vytvorený inštitút kolektívnej

správy. Žalovaný mal v zmysle § 84 ods. 1 AZ ako používateľ plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia
predmetovochrany(ajpovinnosťzískaťlicenciu)exlegeprostredníctvomorganizáciekolektívnejsprávy,
ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetom
ochrany, t.j. prostredníctvom žalobcu. Žalovaný nevyužil možnosť danú mu v ust. § 84 ods. 1 AZ
preukázať, že niektorý nositeľ práv k vyššie uvedeným dielam výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich

práv.

18. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-162/10 vo veci Phonographic
Perfomance (Ireland) limited proti Írsku v rámci prejudiciálnej otázky konštatoval, že prevádzkovateľ
hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače,

do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. V rozsudku zo dňa
07.12.2006 vo veci Sociedat General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Raffael Hoteles
SA, sp.zn. C-306/05 Súdny dvor EÚ ako odpoveď na prejudiciálne otázky (bod 29 rozsudku) uviedol,
že „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle
smernice Európskeho parlamentu a Rady 20001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých

aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu
hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách
tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle
článku 3 ods. 1 tejto smernice“. V roku 2015 medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k uzavretiuhromadnej licenčnej zmluvy, a to ani napriek jednaniam, ktoré v mene žalovaného viedlo Združenie
hotelovareštauráciíSR.ŽalovanýjeprevádzkovateľomzariadeniaHotelA.vštandarde3*,pričompodľa
údajov zverejnených žalovaným sa v objekte nachádza 20 izieb vybavených okrem iného televíznymi

prijímačmi. Pokiaľ žalovaný namieta, že nemôže platiť poplatky rôznym subjektom, pričom ani nevedno
za čo tieto poplatky platí, a že môže tieto poplatky platiť za to isté aj rôznym subjektom, tak táto námietka
nemá opodstatnenie, pretože každý nositeľ práv nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastúpený
viacerými organizáciami kolektívnej správy.

19. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie keď nepovažoval za relevantné ani ďalšie
žalovaným navrhované dôkazy, a to predloženie zmlúv medzi žalobcom a vysielateľmi, vykonanie
dopytovnaRTVSaN.E.aďalšie.Ajodvolacísúdtietodôkazypovažujezaneúčelné.Vzhľadomnaveľký
počet autorov a vysielacích diel by sa naozaj ochrana práv autorov stala úplne nerealizovateľnou, tak
ako to tvrdí súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia. Súd prvej inštancie výšku bezdôvodného
obohatenia určil v súlade s ust. § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona. Autorský zákon v ust. § 56

určil výšku bezdôvodného obohatenia pri neoprávnenom zásahu do práv autora (ktorým je v súdenom
prípade verejný prenos uskutočnený žalovaným bez súhlasu nositeľov autorských práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia) vo výške dvojnásobku
odmeny obvyklej za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v úprave bezdôvodného

obohatenia v Občianskom zákonníku. Obvyklá odmena je taká, za akú používatelia licenciu získali.
Súd prvej inštancie vychádzal z odmeny podľa Sadzobníka žalobcu, na platení ktorej sa dohodol v
licenčných zmluvách s 218 inými subjektmi, čo ju robí v uvedených predmetoch autorskoprávnej ochrany
v ekonomických podmienkach Slovenska odmenou obvyklou. Žalovaný považoval tieto zmluvy za
absolútne neplatné pre zneužitie žalobcovho dominantného postavenia na trhu, ktoré ale nepreukázal.

Odvolací súd dopĺňa, že aj podľa judikatúry NS ČR použiteľnej v právnom prostredí Slovenskej
republiky možno sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky
obvyklej autorskej odmeny (rozsudky sp.zn. 30Cdo/1759/2011 z 21.12.2012 alebo 30Cdo/2715/2015
z 27.01.2016). Aj v zmysle uznesenia ÚS SR sp.zn. II.ÚS/101/2011 sa obvyklosť licenčnej odmeny
posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv autorov orgán kolektívnej

správy obvykle poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy.
Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že žalovaný napriek neúspešným rokovaniam so žalobcom od r. 2015
nevyužil autorským zákonom (§ 82) danú možnosť požadovať, aby obsah hromadnej licenčnej zmluvy,
vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany určil súd.

20. Žalovaný podal odvolanie iba voči výroku II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie, preto k jeho
argumentácii, ktorou namieta, že súd prvej inštancie konanie neprerušil sa odvolací súd nemá dôvod
vyjadrovať. Zároveň pre úplnosť je potrebné dodať, že odvolanie je prípustné iba v prípade rozhodovania
o prerušení konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP.

21. Odvolací súd z dôvodu, že formálne žalovaný napadol i výrok o úroku z omeškania a o trovách
konania a ide o závislé výroky v zmysle ust. § 379 písm. a) CSP podrobil odvolaciemu prieskumu tieto
výroky. Pochybenie však nezistil.

22. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku II., o povinnosti žalovaného

zaplatiť žalobcovi sumu 1.040,- Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 27.05.2016 do zaplatenia a
vo výroku o trovách konania podľa ust. § 387 CSP ako vecne správny.

23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP, teda podľa pomeru úspechu vo veci. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný,

preto mu vznikol voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.