Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 13, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/248/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411203119
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1411203119.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek

senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobkyne: Y. P., rod. D.Á.,
narodená X.X.XXXX, bytom Ľ. L. XX, I., štátny občan SR, zastúpená: JUDr. Miroslav Mikuš, advokát,
AK so sídlom Šoltésovej 2, Bratislava proti žalovanému: 1/ U.. K. P., narodený XX.X.XXXX, bytom
Ľ. L. XX, I., zastúpený: Tomášek & partners, s.r.o., AK so sídlom Rožňavská 2, Bratislava, IČO: 36
858 811, 2/ Bytová agentúra rezortu Ministerstva obrany SR, so sídlom Pri Šajbách 12, Bratislava, o
určenieneplatnostikúpnejzmluvy,ourčenievlastníckehoprávažalovaného2,ourčenie,žeprávoužívať
byt trvá, o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu, o odvolaní žalobkyne a žalovaného 1/ proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava IV č. k. 22C/114/2011-197, zo dňa 18.4.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 22C/114/2011 - 197 zo dňa 18.4.2016 v
časti výroku o výške náhrady trov konania, ktoré má žalobkyňa zaplatiť žalovanému 1/ z r u š u j e a
vec v tejto časti v r a c i a na ďalšie konanie.

II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 22C/114/2011 - 197 zo dňa 18,4,2016 vo
výroku, ktorým súd zamietol žalobu a vo výroku o trovách konania vzťahujúcich sa na nárok žalovaného

1/ na náhradu trov konania a výroku o trovách konania, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania
žalovaného 2/ potvrdzuje.

III. Žalovaní 1/ a 2/ m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol v celom rozsahu žalobu, ktorou sa žalobkyňa
domáhala, po zmene petitu žaloby pripustenej uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k
22C/114/2011-157 zo dňa 9.10.2014, aby súd prvej inštancie:
-určil,žekúpnazmluvauzatvorenádňa10.6.2010medzižalovaným1/ažalovaným2/,nazákladektorej

bol vykonaný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - bytu č. 3 nachádzajúcom sa v I. na ul. Ľ. L.
Č.. XX, 2. poschodie, stojaci na parcele C-D. XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, so spoluvlastníckym
podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v podiele 7057/316902 zapísaný
na LV č. XXXX, katastrálne územie D. K., obec I. U. m.č. D. K., okres Bratislava IV, vedené Okresným
úradom v Bratislave, katastrálny odbor, ktorej vklad bol povolený dňa 24.5.2010 pod č. k. V-12579/10
je neplatná,
- určil, že žalovaný 2/ je vlastníkom spornej nehnuteľnosti

- určil, že užívacie právo žalobkyne k spornej nehnuteľnosti trvá
- uložil žalovanému 2/ povinnosť uzatvoriť kúpnu zmluvu na spornú nehnuteľnosť so žalobkyňou za
cenu obvyklú do troch dní od právoplatnosti rozsudku,Zároveň zaviazal súd prvej inštancie žalobkyňu zaplatiť žalovanému 1/ trovy konania vo výške 666,58
Eur titulom náhrady trov právneho zastúpenia a žalovanému 2/ trovy konania vo výške 12,44 Eur do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Žalobkyňa odôvodnila žalobu tým, že so žalovaným 1/ uzavreli manželstvo dňa 19.2.1983, ktoré
bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 12.4.2007, č.k. 6C 129/2006-30,
právoplatný 23.5.2010. Na základe nájomnej zmluvy zo dňa 14.4.1983 žalovaný 1/ získal počas
trvania manželstva so súhlasom VUSS Bratislava služobný byt č. 3 nachádzajúci sa v I. na Q..

Ľ. L. Č.. XX, 2. poschodie. Podľa nájomnej zmluvy vzniklo žalobkyni odvodené užívacie právo k
predmetnej nehnuteľnosti. Služobný pomer žalovaného 1/ skončil dňa 31.1.2007, čo znamená, že
od 1.2.2007 žalovaný 1/ užíva byt ako náhradný a odvodené užívacie právo žalobkyne sa v zmysle
§ 703 Občianskeho zákonníka zmenilo na spoločný nájom manželov. Žalobkyňa so žalovaným 1/
neboli schopní sa dohodnúť na užívaní spornej nehnuteľnosti, obaja sa zaujímali o odkúpenie bytu
do vlastníctva, preto ich žalovaný 2/ odkázal na dohodu, súhlas druhého z manželov na odkúpenie

bytu do podielového spoluvlastníctva alebo na podanie žaloby na súd. V konaní o vyporiadanie BSM
na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 4C 107/2010 sa žalobkyňa dozvedela, že žalovaný 1/
sa medzičasom stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti napriek tomu, že sám žalovaný 2/ listom zo
dňa 10.6.2008 informoval o nemožnosti prevodu vlastníctva k bytu. Žalobkyňa byt užíva nepretržite k
dnešnému dňu. Žalovaný 1/ byt trvale opustil približne v polovici roku 2008, hoci trvalý pobyt si tam

ponechal. Vzhľadom k tomu, že k bytu vznikol spoločný nájom manželov a žalobkyňa nemala vedomosť
o predaji bytu, ktorý v súčasnosti užíva, nedala súhlas žalovanému 1/ na jeho odkúpenie od žalovaného
2/ a nedošlo ani k zrušeniu spoločného nájmu súdom, zmluva o prevode vlastníckeho práva k bytu č. 3 je
neplatná. Žalobkyňa užíva spornú nehnuteľnosť nepretržite a jej bytová otázka nie je inak zabezpečená
Žalovaný 1/ má bytovú otázku vyriešenú. Jej právo na bývanie je ohrozené, nemá ani prostriedky na

kúpu novej nehnuteľnosti. Naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy žalobkyňa
odôvodňovala tým, že bez určenia neplatnosti zmluvy medzi žalovanými 1/ a 2/ nemôže dôjsť k obnove
právneho stavu pred podpisom tejto zmluvy.

3. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k žalobe namietal, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem
na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, pretože žalovaný 1/ uzatvoril kúpnu zmluvu po rozvode manželstva
so žalobkyňou. Žalobkyňa v byte, ktorý je predmetom prevodu kúpnej zmluvy bývala do rozvodu ako
manželka žalovaného - ako člen domácnosti. Po rozvode manželstva a ani v súčasnosti žalobkyňa
nemá žiadny právny titul na užívanie predmetného bytu, preto právne postavenie žalobkyne uzavretím

kúpnej zmluvy sa nestalo neistým. Rozhodnutím súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy by sa súčasné
právne postavenie žalobkyne nezmenilo. Žalovaný 1/ ďalej uviedol, že bol nájomcom služobného bytu
na základe nájomnej zmluvy zo dňa 14.4.1993. Nájom služobného bytu sa spravuje ustanoveniami
zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájom bytov a bytovými náhradami.
V služobnom byte nevzniká spoločný nájom bytu manželov v zmysle § 703 Občianskeho zákonníka. So

skončením služobného pomeru nie je žiadnym právnym predpisom spojený ten následok, že by nájom
nájomcu k služobnému bytu zanikol, resp. sa zmenil na nájom, z ktorého by vznikol spoločný nájom bytu
manželov tak, ako to tvrdí žalobkyňa. Tvrdenie, že skončením služobného pomeru nevzniká spoločný
nájombytumanželov,alepretrvávastálenájomnájomcuslužobnéhobytu,vyplývaajzdôvodovejsprávy
k zákonu č. 484/2001 Z. z., ktorým sa zmenil zákon č. 189/1992 Zb. Vzhľadom na uvedené, žalovaný

1/ žiadal, aby súd žalobu zamietol a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania skutkovo ustálil, že žalovanému 1/
bol pridelený sporný byt do nájmu na dobu neurčitú ako služobný byt. Žalobkyňa ako manželka
žalovaného 1/ mala len odvodené užívacie právo k nehnuteľnosti. Žalovanému 1/ skončil služobný

pomer dňom 31.1.2007. Žalobkyňa tvrdila, že od nasledujúceho dňa sa zmenil služobný byt na byt
náhradný a týmto dňom vznikol spoločný nájom manželov. S týmto názorom sa súd prvej inštancie
nestotožnil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že odo dňa nasledujúceho po skončení služobného
pomeru žalovaného 1/ byt, ktorý je predmetom tohto konania, nestratil postavenie služobného bytu.
Ustanovenie, ktoré uvádzalo, že povahu služobného bytu stráca byt vtedy, keď nájomca služobného

bytu prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný a prenajímateľ do troch
mesiacov nevypovedal nájom, bol v rozhodujúcom čase (keď došlo k skončeniu služobného pomeru
žalovaného 1/) zo zákona vypustený. Aj v prípade, ak by služobný byt stratil povahu služobného
bytu, súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 2Cdo 67/2005, podľa ktorého, ak zatrvania manželstva stratil byt charakter bytu služobného, zmenilo sa právo nájmu služobného bytu,
prináležiace jednému z manželov, na individuálne právo nájmu bytu toho manžela. Za tejto situácie aj
naďalej výlučným nájomcom bytu ostal žalovaný 1/ a jeho manželka mala len odvodené právo bývania

(titulom vtedajšieho rodinnoprávneho vzťahu).V dôsledku rozvodu manželstva stratila žalobkyňa dňom
právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva aj odvodené právo bývania. Preto na prípadnom
určení, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ je neplatná a že žalovaný 1/ je
výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti, žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem, nakoľko by sa
týmto určením nezmenilo jej právne postavenie.

5. Súd prvej inštancie k časti žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že trvá jej užívacie právo
k bytu uviedol, že žaloba v tejto časti je nedôvodná, nakoľko žalobkyňa odvodené právo užívania bytu
stratila právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo manželstvo účastníkov rozvedené. Podobne, pokiaľ
ide o určenie povinnosti žalovaného 2/ uzavrieť so žalobkyňou kúpnu zmluvu na spornú nehnuteľnosť,

žalobu v tejto časti súd prvej inštancie považoval s ohľadom na vyššie uvedené za bezpredmetnú,
nakoľko žalovaný 2/ nie je výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti.

6. Nakoľko žalobkyňa v konaní nemala naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy a

určení, že výlučným vlastníkom nehnuteľnosti je žalovaný 2/, súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu
zamietol bez toho, aby sa vecne zaoberal prípadnou platnosťou či neplatnosťou kúpnej zmluvy.

7. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 Zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej aj OSP) a žalovaným 1/ a 2/, ktorí mali vo veci plný úspech, priznal

náhradu trov konania. Trovy konania uplatnené žalovaným 2/, ktoré spočívali v náhrade cestovného
za cestu na pojednávanie dňa 18.4.2016, súd prvej inštancie považoval za účelne vynaložené, a preto
ich žalovanému 2/ priznal v plnom rozsahu. Právny zástupca žalovaného 1/ vyčíslil trovy konania vo
výške 5.915,59 Eur, pričom vychádzal zo všeobecnej hodnoty bytu. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní
o trovách konania uviedol, že predmetom konania nebolo určenie vlastníckeho práva, ale neplatnosť

právneho úkonu. Ďalej uviedol, že judikatúra slovenských súdov, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky už túto situáciu viackrát riešila a novela vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb účinná od 1.7.2013 rozpornosti odstránila. S poukazom na
§ 9, § 11 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a/, c/, d/, ods. 4, § 15 písm. a/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č.
655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanieprávnychslužiebvzneníneskorších

právnych predpisov, vyčíslil súd prvej inštancie trovy žalovaného 1/ pozostávajúce z odmeny právneho
zástupcu v sume 666,58 Eur.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom
namieta, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Podstatná odvolacia námietka sa týka dôvodu zamietnutia žaloby, ktorým bola pre súd prvej
inštancie absencia naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení, pričom žalobkyňa nesúhlasí s
názorom súdu prvej inštancie, ktorý ustálil, že nemá naliehavý právny záujem na takomto určení a pre

nepreukázanie naliehavého právneho záujmu žalobu zamietol. Žalobkyňa argumentuje, že neexistuje
iný spôsob, ktorým by sa mohla domáhať svojich oprávnených práv a právom chránených záujmov, ako
je žaloba o určenie. Práve absencia iného spôsobu právnej ochrany znamená existenciu naliehavého
právneho záujmu, pretože keby bol popretý pre žalobkyňu tento spôsob žaloby (teda požiadavky na
právnu ochranu), neexistoval by v tomto prípade v zmysle § 80 OSP spôsob právnej ochrany pre jej

dotknuté práva. Inými slovami, súd by “de facto" rozhodol, že v danom prípade nemá žalobkyňa právo
na súdnu ochranu. Čl. 46 Ústavy SR jednoznačne uvádza, že každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne SR. Žalobkyňa má teda za to, že naliehavý právny záujem v danej sporovej
veci je jednoznačne daný. Prevedením nehnuteľnosti na žalovaného 1/ sa stalo právne postavenie

žalobkyne neisté, čím je osvedčený jej naliehavý právny záujem na takomto určení. Žalobkyňa na svoju
obranu taktiež uvádza, že sporný byt je jediným bytom v uvedenom bytovom dome, pri ktorom bola
bývalá manželka “obídená” a byt bol bývalému manželovi mimo služobného pomeru prevedený bez jej
vedomia a súhlasu. Žalobkyňa poukazuje na to, že pri postupe žalovaného 2/ došlo k zjavnej nerovnostívoči žalobkyni, keďže jej legitímne očakávanie bolo, že jej byt bude v zmysle metodickému pokynu
MO SR prevedený tak, ako iným vlastníkom. Žalovaný 2/ v zmysle metodickému pokynu MO SR
odpredával byt rozvedenej manželke, ktorá rovnako, ako žalobkyňa v tomto konaní mala počas trvania

nájomného vzťahu iba odvodené užívacie právo od právneho vzťahu osoby s prideleným služobným
bytom.Uvedenéskutočnostinavrhujepreukázaťsvedeckouvýpoveďou.Tým,žežalovaný2/postupoval
voči žalobkyni inak a v rozpore s metodickým pokynom MO SR, došlo podľa názoru žalobkyne k
porušeniu ustanovení zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a
o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

Ak žalovaný 2/ postupoval voči žalobkyni iným spôsobom ako voči iným subjektom, dopustil sa tým
priamej diskriminácie žalobkyne. V tomto rozsahu je rozsudok arbitrárny a nedostatočne odôvodnený,
čím došlo k porušeniu práv žalobkyne. V konaní a ani zo samotného rozsudku žalobkyňa nepozná
odpoveď na základnú otázku, v čom je jej prípad iný oproti prípadom, kedy osobám v rovnakom
postavení bol byt prevedený zo strany žalovaného 2/ a jej prevedený nebol. Jediný dôvod z rozsudku
je len to, že nemá na takejto skutočnosti naliehavý právny záujem. Rozhodnutie súdu prvej inštancie

rovnako neobsahuje odôvodnenie, prečo nepovažuje súd zmluvu o prevode vlastníctva bytu medzi
žalovanými 1/ a 2/ za odporujúci dobrým mravom. V tomto prípade podľa názoru žalobkyne ide o to
závažnejšie porušenie súdu prvej inštancie náležite odôvodniť rozsudok, pretože bol namietaný rozpor,
ktorýspôsobujeabsolútnuneplatnosťprávnehoúkonu,naktorúmusísúdprihliadaťzúradnejpovinnosti.
Súd sa teda musí v tomto konaní vysporiadať s otázkou, či je konanie, v ktorom žalovaný 1/ simuluje

časový sled udalostí, aby mu vznikol nárok na byt (časový údaj na čestnom vyhlásení je nepravdivý) a či
konanie žalovaného 2/, kedy voči tretím osobám postupuje odlišne v porovnaní s prípadom žalobkyne,
je v súlade s dobrými mravmi, na ktorých spočíva Občiansky zákonník. Žalobkyňa navrhuje odvolaciemu
súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

9. Žalovaný 1/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa stotožňuje s
rozhodnutím súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
kúpnej zmluvy, ani na určení vlastníckeho práva žalovaného 2/, ani na určení, že užívacie právo k bytu

žalobkyne trvá, nakoľko ani jedným z týchto určení sa právne postavenie žalobkyne vo vzťahu k bytu
nemôže zmeniť. Žalobkyňa pred uzatvorením kúpnej zmluvy nemala, ani v súčasnosti nemá žiadne
právo k bytu, ani právo na nadobudnutie tohto bytu. Súd prvej inštancie preto správne uviedol, že právne
postavenie žalobkyne sa uzatvorením kúpnej zmluvy nestalo neistým. K argumentu žalobkyne, že má
naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko neexistuje iný spôsob, ktorým by sa mohla

domáhať svojich práv na súde, žalovaný 1/ uvádza, že skutočnosť, že by neexistoval iný spôsob, ktorým
by sa žalobkyňa mohla domáhať práv na súde, nezakladá automaticky existenciu naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení. Z povahy určovacej žaloby je zrejmé, že určovacia žaloba môže
byť síce jediným možným prostriedkom domáhania sa práv na súde, avšak predpokladom úspešnosti
určovacej žaloby je naliehavý právny záujem. Preto skutočnosť, že nie je možné žalovať napríklad

žalobou na plnenie, automaticky nezakladá naliehavý právny záujem. Žalovaný 1/ ďalej uviedol, že
žalobkyňa nebola nikdy nájomcom bytu (nevznikol spoločný nájom k služobnému bytu), nikdy jej teda
nemôže byť byt prevedený, nakoľko v zmysle ust. § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov, môže vlastník byt previesť len nájomcovi. Preto neexistuje naliehavý právny
záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy a určení, že žalovaný 2/ je naďalej vlastníkom bytu.

10. Žalovaný 1/ zdôraznil, že v čase prevodu bytu žalobkyňa nespĺňala status bývalej manželky
profesionálneho vojaka tak, ako to vyžadoval Metodický pokyn žalovaného 2/, nakoľko žalovaný 1/
nebol v čase prevodu bytu profesionálnym vojakom. Žalovaný 1/ bol v čase prevodu nájomcom bytu
a spĺňal tak podmienku prevodu bytu v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 zákona 182/1993 Z. z.. Z

listinných dôkazov (čestných vyhlásení) ďalej vyplýva, že bývalé manželky profesionálnych vojakov mali
na prevod bytu súhlas bývalého manžela. Žalovaný 1/ však nikdy taký súhlas žalobkyni neudelil, preto
byt nemohol byť na žalobkyňu prevedený. Z uvedeného opäť vyplýva, že žalobkyňa v žiadnom prípade
nemá naliehavý právny záujem na predmetnej žalobe. Žalovaný 1/ bol jedinou osobou, ktorá mala právo
nadobudnúť byt v danom čase a byt bol na žalovaného 1/ prevedený v súlade s právnymi predpismi.

K námietke žalobkyne, že postup žalovaného 2/ bol diskriminačný vo vzťahu k jej osobe, žalovaný 1/
uviedol, že zákon č. 365/2004 Z. z. - Antidiskriminačný zákon sa na daný prípad vôbec nevzťahuje
(poukaz na ustanovenie § 3 zákona č. 365/2004 Z. z.) K odvolaciemu dôvodu, že napadnutý rozsudok
je nedostatočné zdôvodnený vo vzťahu k posúdeniu, či zmluva o prevode bytu medzi žalovanými 1/a 2/ nie je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, žalovaný 1/ uviedol, že prevod bytu bol v súlade
so zákonom a ani správanie žalovaného 1/ v súvislosti s nadobudnutím bytu nevykazovalo žiadne
znaky rozporu s dobrými mravmi. Žalobkyňa nikdy nemala (ani nemá) právo na odkúpenie bytu, ani

užívacie právo k bytu. Žalovaný 2/ by preto žalobkyni nikdy nemohol byt previesť. K odôvodneniu
rozsudku v súvislosti so žalobkyňou namietanou neplatnosťou zmluvy o prevode bytu pre rozpor s
dobrými mravmi žalovaný 1/ dodal, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku jasne uviedol, že
nakoľko žalobkyňa neosvedčila naliehavý právny záujem na požadovanom určení, žalobu v celom
rozsahu zamietol bez toho, aby sa vecne zaoberal platnosťou, či neplatnosťou kúpnej zmluvy. Uvedený

postup súdu je v súlade s judikatúrou súdov a neznamená, že by tým zasiahol do práv žalobkyne na
náležité odôvodnenie rozhodnutia, resp. jej tým odňal prístup k spravodlivosti. Žalovaný 1/ navrhuje, aby
odvolací súd napadnutý prvý výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 22C 114/2011/197 zo
dňa 18.4.2016 (zamietnutie žaloby) ako vecne správny potvrdil a žalovanému 1/ priznal náhradu trov
konania vrátane trov právneho zastúpenia.

11. K odvolaniu žalobkyne žalovaný 2/ uviedol, že v prípade sporného bytu je potrebné vychádzať zo
skutočnosti, že v danom čase išlo o služobný byt. Jeho jediným nájomcom s neurčitou dobou nájmu bol
žalovaný1/ažalovaný2/boltoutoskutočnosťouviazanývsúlades§16ods.1zákonač.182/1993Z.z.v
znení neskorších predpisov. Za daného skutkového stavu nebolo možné odpredať sporný byt žalobkyni,
nakoľko nebola nájomcom bytu a v čase po rozvode nemala už ani odvodené právo bývania. V opačnom

prípade by žalovaný 2/ konal v rozpore so zákonom. V prípadoch odpredaja bytov p. Z. Z. a A.. C. Š. ako
bývalým manželkám profesionálnych vojakov (na ktoré poukazuje žalobkyňa) boli byty odpredané len
vďaka tomu, že bývalý manžel ako pôvodný nájomca služobného bytu udelil bývalej manželke notárom
overený písomný súhlas na nadobudnutie bytu do výlučného vlastníctva bývalej manželky a vzdal sa
tak svojho práva v prospech bývalej manželky. V prípade žalovaného 1/ tento žaloval žalovaného 2/ o

odpredaj bytu do svojho výlučného vlastníctva a v žiadnom prípade nebol ochotný vzdať sa svojho práva
nájmu v prospech už bývalej manželky. Za daných okolností mohol žalovaný 2/ predať služobný byt len
tomuto nájomcovi s neurčitou dobou nájmu - teda žalovanému 1/ v súlade so zákonom č. 182/1993
Z.z. Na základe uvedeného je zrejmé, že v prípade žalobkyne a v prípadoch p. Z. Z. W. A.. C. Š. nešlo
o identické prípady. Žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne

správny potvrdil.

12. Voči druhému výroku prvoinštančného rozsudku, ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť nahradiť
žalovanému 1/ a žalovanému 2/ trovy konania, podal žalovaný 1/ v zákonnej lehote odvolanie. Okresný

súd Bratislava IV rozsudkom priznal žalovanému 1/ náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 666,58
Eur. V odôvodnení poukázal na to, že trovy uplatňované žalovaným 1/ boli nesprávne vyčíslené
z hodnoty bytu, pretože predmetom konania nebolo určenie vlastníckeho práva k bytu, ale určenie
neplatnosti právneho úkonu (neplatnosti kúpnej zmluvy k bytu uzatvorenej medzi žalovaným 1/ a 2/).
Žalovaný 1/ uviedol, že uznesením zo dňa 9.10.2014, č. k. 22C/114/2011 - 157 súd prvej inštancie

pripustil zmenu petitu žaloby a predmet žaloby sa tak rozšíril o určenie vlastníckeho práva k bytu
a predmetom sporu sa tak stalo aj právo, ktoré je možné oceniť peniazmi (vlastnícke právo k bytu,
odôvodnenosť aplikácie § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 na vyčíslenie hodnoty úkonu právnej služby).
Žalovaný 1/ argumentuje, že pokiaľ je určitá vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho
sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa suma vyjadrujúca cenu považuje za základ pre určenie tarifnej

hodnoty, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, lebo vyhláška rozlišuje, kedy je
predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje peniazmi oceniteľný a kedy nie je. Preto nie
je možné paušálne vychádzať z názoru, že keď je predmetom občianskeho súdneho konania určenie
vlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny
(poukaz na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 119/2012; rozsudok Najvyššieho súdu SR,

sp. zn. 5 Cdo 188/2008 zo dňa 17.06.2009). V zmysle vyššie uvedeného žalovaný 1/ má za to, že
v danom konaní išlo o určenie vlastníctva bytu - t.j. veci, ktorá je oceniteľná peniazmi bez väčších
ťažkosti, a preto pri určení hodnoty jedného úkonu právnej služby treba vychádzať z hodnoty bytu, o
určenie vlastníckeho práva ktorého v danom spore šlo. Zdôvodnil, akú hodnotu bytu použil ako základ
pre vyčíslenie trov právneho zastúpenia. Namieta, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku

(v časti o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia) vyjadril len veľmi stručne, že predmetom sporu
nebolo určenie vlastníckeho práva (čo nie je pravda, nakoľko žalobkyňa žiadala aj určenie vlastníckeho
práva k bytu), ale neplatnosť právneho úkonu. S poukazom na vyššie uvedené nepovažuje odôvodnenie
rozhodnutia v časti priznania náhrady trov právneho zastúpenia žalovanému 1/ za dostatočné. Navrhuje,aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti výroku o náhrade trov právneho zastúpenia žalovaného 1/
zmenil a žalovanému 1/ priznal náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred súdom prvej inštancie
tak, ako boli vyčíslené a predložené súdu prvej inštancie (vo výške 5 915,59 Eur) a náhradu trov

právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

13. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku. Dňom 1. júla 2016 bol Občiansky súdny poriadok zrušený a nahradil ho zákon č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok. Podľa § 470 odsek 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na

konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. To znamená, že nová právna úprava vychádza
síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem ( § 470 odsek 1 CSP ), rešpektuje ale
procesný účinok odvolania do 30.6.2016, pretože právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.

14. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP).

Vec prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385
ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne dôvodné nie je, a
odvolaniu žalovaného 1/ je potrebné vyhovieť.

15. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie a pre danú
vec považoval za rozhodujúce, že žalobkyňa a žalovaný 1 sú bývalými manželmi, ktorých manželstvo
bolorozvedenérozsudkomOkresnéhosúduBratislavaIV,č.k.6C/129/2006-30zodňa12.4.2007,ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 23.5.2007. Počas manželstva žalovaný 1) získal do nájmu služobný byt
číslo 3 nachádzajúci sa v I. na ulici Ľ. L. Č.. XX. Služobný pomer žalovaného 1/ skončil dňom 31.1.2007.

Dňa 10.6.2010 žalovaný 1/, ako nájomca označeného bytu, nadobudol kúpou od žalovaného 2/ tento
byt do výlučného vlastníctva.
16. V súdenej veci žalobkyňa žiada prejednať a rozhodnúť štyri nároky. Domáha sa 1.) určenia, že
kúpna zmluva uzatvorená dňa 10.6.2010 medzi žalovaným 1) a žalovaným 2.), na základe ktorej bol
vykonaný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - k bytu č. 3 na ulici Ľ. L. Č.. XX, K. I. na žalovaného

1/ je neplatná, 2.) určenia, že žalovaný 2) je vlastníkom spornej nehnuteľnosti, 3.) určenia, že užívacie
právo žalobkyne k spornej nehnuteľnosti trvá, 4.) uloženia povinnosti žalovanému 2/ uzavrieť s ňou
kúpnu zmluvu na spornú nehnuteľnosť za obvyklú cenu. Žalobkyňa tvrdila, že potom ako žalovaný 1
skončil služobný pomer k 31.1.2007, nasledujúcim dňom stratil sporný byt charakter bytu služobného,
týmto dňom vznikol žalobkyni a žalovanému 1 spoločný nájom bytu a od tohto právneho postavenia

odvodzuje legitimitu pre podanie predmetnej žaloby. Súčasne tvrdí, že neexistuje iný spôsob, ktorým by
sa mohla domáhať svojich oprávnených práv a právom chránených záujmov vo vzťahu k predmetnému
bytu, ako je určovacia žaloba. Vzhľadom na to, že v predmetnej veci sa jedná o určovaciu žalobu, súd
prvej inštancie sa správne zaoberal otázkou, či na požadovanom určení má žalobkyňa naliehavý právny
záujem v zmysle § 80 písmeno c/ Občianskeho súdneho poriadku platného do 30.6.2016 a účinného

v čase rozhodovania súdu prvej inštancie v predmetnej veci. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že
žalobkyňa na požadovanom určení naliehavý právny záujem nemá.

17. Podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016, návrhom na začatie
konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je

na tom naliehavý právny záujem.

18. Podľa § 137 písmeno c) Civilného sporového poriadku účinného od 1. 7. 2016 žalobou možno
požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny

záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

19. Podľa citovaného § 80 písm. c) OSP, žalobou (návrhom na začatie konania) možno uplatniť,
aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem. Súd sa preto v prvom rade musí zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v

tej súvislosti aj otázkou danosti naliehavého právneho záujmu, ktoré podmienky tvoria conditio sine
qua non určovacej žaloby. Ak totiž súd dospeje k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre
prípustnosť určovacej žaloby, respektíve že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení, je potrebné takúto žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania.Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie
naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to
znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho

záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne
vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo respektíve právny vzťah
medzi stranami sporu je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, respektíve stav neistoty
právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, a jestvuje potreba
odstránenia tejto neistoty, respektíve ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem

je zásadne daný vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo, ak by sa bez
tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Súd v každom štádiu konania musí mať doloženú
existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez skúmania vecnej stránky žaloby), musí žalobný návrh ako
neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t.j. z úradnej povinnosti. Platí to aj
pre súd prvej inštancie , aj pre súd odvolací. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu
v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý

právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ale aj v čase rozhodovania
odvolacieho súdu.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 11. 1998, sp. zn. 5Cdo 60/1998,
publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha
vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia

žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať
vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez
tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo
neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti.
Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých

pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia
právnych povinností iným subjektom. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 112/2004
(81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) OSP sa viaže na konkrétny určovací petit
(to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím
petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu.

Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená
úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie
má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo.
Určovacia žaloba má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť ochranu práva žalobcu
predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva (určovacia žaloba preto vo

všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste
žaloba o splnenie povinnosti ). Záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu
predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany
jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj
tak nasledovať iné konanie. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom

určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že
tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa
zaoberal meritom veci.

20. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa naliehavý právny
záujem na určení, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 10.6.2010 medzi žalovaným 1/ a žalovaným
2/, na základe ktorej bol vykonaný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - k bytu č. 3 na ulici
Ľ. L. Č.. XX, K. I. na žalovaného 1/ je neplatná ako aj na určení, že žalovaný 2/ je vlastníkom
spornej nehnuteľnosti, nepreukázala. Žalobný návrh určenia neplatnosti kúpnej zmluvy je prejudiciálnou

otázkou žalobného návrhu žalobkyne o určenie vlastníckeho práva žalovaného 2/ k spornému bytu.
Podľa ustálenej súdnej judikatúry platí, že ak vyslovením neplatnosti právneho úkonu sa má riešiť len
predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý
právny záujem (porovnaj napríklad rozsudok NS SR, sp. zn. 3Cdo 98/2004). Ten je v takomto prípade
daný na samotnom určení práva. Určenie neplatnosti zmluvy totiž nemusí znamenať, že účastník je

nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku zmluvy zaniknúť, alebo že nie je nositeľom práva, ktoré
mal zmluvou nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej skutočnosti, prípadne ho
mohol nadobudnúť iným spôsobom. Ak súd rozhodne o tom, že právny úkon o nehnuteľnosti je neplatný,týmto deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa neriešia všetky otázky sporu, predovšetkým s konečnou
platnosťou otázka, komu nehnuteľnosť patrí.

21. Existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení môže byť daná aj vtedy, keď
určenie existencie práva, alebo právneho vzťahu, o ktoré v konaní ide, priaznivo (prípadne nepriaznivo)
ovplyvní právne postavenie žalobcu voči žalovanému. Toto priaznivé (nepriaznivé) ovplyvnenie môže
spočívať nielen v odstránení spornosti, či neistoty žalobcovho právneho postavenia voči žalovanému
(samozrejme vo vzťahu k predmetu sporu), ale aj v založení možnosti uplatnenia (voči žalovanému)

vlastného (zo zákona, prípadne zo záväzkového vzťahu) vynútiteľného práva k predmetu určenia.
Z obsahu nájomnej zmluvy, ktorú dňa 14.4.1993 uzavrel žalovaný 1/ ako nájomca vyplýva, že
mu prenajímateľ (Vojenská správa budov OS Bratislava) prenechal do nájmu služobný byt číslo 3
nachádzajúci sa v I. na Q. Ľ. L. Č.. XX. Nájom služobného bytu upravujú ustanovenia zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka a zákon č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s
nájmom bytov a s bytovými náhradami. Ustanovenie § 709 OZ kogentne ustanovuje, že k služobnému

bytu nemôže vzniknúť spoločný nájom bytu manželmi, z čoho vyplýva právny dôsledok, že ak bol
počas manželstva pridelený jednému z manželov do nájmu služobný byt, stal sa jeho nájomcom
výlučne tento manžel. V prípade smrti nájomcu služobného bytu alebo opustenia spoločnej domácnosti,
nedochádza k prechodu nájmu na manžela alebo osoby užívajúce byt spoločne s nájomcom. Po
rozvode manželstva manžel, ktorý nie je nájomcom služobného bytu stráca právny dôvod k ďalšiemu

užívaniu tohto bytu, ktorý až dovtedy užíval z titulu rodinného vzťahu s bývalým manželom, nájomcom
služobného bytu. Ustanovenie § 713 OZ tomuto manželovi zaručuje právo na bytovú náhradu. So
skončením služobného pomeru nie je spojený následok straty služobného charakteru bytu (rozsudok NS
SR sp. zn. 2Cdo/67/2005). Z uvedeného vyplýva, že pozitívne určenie vlastníckeho práva žalovaného
2/ za situácie, kedy je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti žalovaný 1/,

nemôže ovplyvniť právne postavenie žalobkyne. V danom prípade by vyhovenie žalobe o určenie
vlastníckeho práva žalovaného 2/ k spornému bytu neprinieslo zlepšenie postavenia žalobkyne a
nedosiahla by ani sledovaný cieľ (vyplýva zo štvrtého žalobného petitu, v zmysle ktorého chce žalobkyňa
byt získať do vlastníctva), pretože povinnosť vlastníka bytu previesť k nemu vlastnícke právo sa
viaže v zmysle ustanovenia § 16 odsek 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov na osobu nájomcu bytu a teda záležalo by len na vôli žalovaného 2/, ako a či vôbec, by s
predmetom svojho vlastníctva ďalej disponoval. Neobstojí ani argumentácia žalobkyne, že jej toto právo
vyplýva z interného nariadenia žalovaného 2/ označeného ako metodický pokyn MO SR o ustanovení
postupu pri prevode vlastníctva bytov a nebytových priestorov, pretože tento je len internou smernicou
žalovaného 2/ upravujúcou postup žalovaného 2/ pri nakladaní so svojím majetkom vo vzťahu k nemu

samotnému a nie navonok voči tretím osobám. Z tohto dôvodu nie je možné naliehavý právny záujem
na požadovanom určení odvodiť od iných právnych vzťahov, ktorými žalovaný 2 nakladal so svojím
vlastníctvom služobných bytov. Odvolací súd sa preto aj vo vzťahu k druhému žalobnému petitu (o
určenie vlastníckeho práva žalovaného 2/ k spornému bytu) stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie,
že zmenou vlastníckeho práva k spornému bytu sa postavenie žalobkyne nestalo neistým a dopĺňa, že

nebolo ohrozené ani žiadne jej právo k tomuto bytu. Pokiaľ žalobkyni na základe požadovaného určenia
nevznikne právo na prevod veci do jej vlastníctva, nemôže byť daný naliehavý právny záujem na takomto
určení. Súd prvej inštancie správne postupoval, keď sa nezaoberal v napadnutom rozhodnutí meritom
veci (hmotnoprávnou neplatnosťou zmluvy), pretože ak dospel k záveru, že predmetná určovacia žaloba
nie je pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým prostriedkom

ochrany práva žalobkyne dôvodná, bráni táto procesná skutočnosť jej prejednaniu vo veci samej.
Odvolací súd dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť pre nedostatok naliehavého záujmu na
požadovanom určení ani podľa novej procesnej právnej úpravy účinnej od 1. 7. 2016, ktorá sa vzťahuje
aj na konanie začaté pred jej účinnosťou.

22. K námietke žalobkyne, že postup žalovaného 2/, ktorý jej byt nepreviedol do vlastníctva je v rozpore
so zákonom č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou odvolací súd udáva, že poukázaním na túto právnu úpravu nie je možné odstrániť
nespôsobilosť prejednania žaloby, pretože zákon č. 365/2004 Z. z. sa na daný prípad nevzťahuje,
čo vyplýva z ustanovenia § 3 odseky 1,2 podľa ktorého každý je povinný dodržiavať zásadu

rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho
zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. Zásada
rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými
osobitnými zákonmi. Nedôvodná je aj námietka žalobkyne, že nie je daný iný druh žaloby, ktorý bymohla použiť na svoj prípad, a preto jej nemôže byť odopreté právo na súdnu ochranu. V zmysle článku
46 odsek 1 zákona č. 460/1992 Z.z. Ústavy Slovenskej republiky sa každý môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Skutočnosť, že podľa žalobkyne nemá iný spôsob,
ktorým by sa mohla domôcť práv na súde nezakladá existenciu naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení. Aj z dikcie znenia článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že
domáhať sa práva na súde je možné len zákonom predpísaným spôsobom a predpokladom úspešnosti
určovacej žaloby je preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Nemôže platiť,

že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu má každý, kto túto neplatnosť tvrdí.
Keby tomu bolo tak, mohol by ktokoľvek žalovať neplatnosť akéhokoľvek právneho úkonu.

23. Žalobkyňa v odvolaní proti predmetnému rozsudku, žiada zrušiť celý rozsudok Okresného súdu
Bratislava IV, č. k. 22C/114/2011- 197 zo dňa 18.4.2016. Jej odvolanie však neobsahuje zdôvodnenie
prečo vo vzťahu k výrokom rozsudku ktorými súd prvej inštancie zamietol jej žalobu v časti určenia,

že užívacie právo žalobkyne k spornej nehnuteľnosti trvá, a v časti uloženia povinnosti žalovanému
2/ uzavrieť so žalobkyňou kúpnu zmluvu na spornú nehnuteľnosť za obvyklú cenu, mal súd prvej
inštancie dospieť na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, prečo tieto zistil
neúplne, prečo vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a k akým vadám došlo v konaní,
ktoré by založili dôvod pre zrušenie predmetného rozsudku. Odvolací súd už vyššie v odôvodnení

uviedol, že ustanovenie § 709 OZ kogentne upravuje, že k služobnému bytu nemôže vzniknúť spoločný
nájom bytu manželmi, z čoho vyplýva právny dôsledok, že ak bol počas manželstva pridelený jednému z
manželov do nájmu služobný byt, stal sa jeho nájomcom výlučne tento manžel. Po rozvode manželstva
manžel, ktorý nie je nájomcom služobného bytu stráca právny dôvod k ďalšiemu užívaniu tohto bytu,
ktorý až dovtedy užíval z titulu rodinného vzťahu s bývalým manželom ako nájomcom služobného bytu

s tým, že ustanovenie § 713 OZ zaručuje druhému manželovi právo na bytovú náhradu. Odvolací
súd k žalobnému návrhu žalobkyne, o uloženie povinnosti žalovanému uzavrieť s ňou kúpnu zmluvu
na spornú nehnuteľnosť zhodne so súdom prvej inštancie udáva, že žalovaný 2/ už nie je vlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti a nemôže ani urobiť právny úkon, ktorým by túto nehnuteľnosť previedol do
vlastníctva žalobkyne.

24. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou argumentáciou žalobkyne, v ktorej tvrdila, že napadnutý
rozsudok je nedostatočne odôvodnený. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie skutkový
stav veci zistil správne a spor uzavrel v súlade s právom. V dôvodoch rozhodnutia vyargumentoval, z
akých okolností vychádzal, označil ustanovenia právnych predpisov, ktoré pri právnom posúdení veci
aplikoval, dal relevantné odpovede v rozhodnutí, aké úvahy ho viedli k zamietnutiu žaloby žalobkyne.

Písomné odôvodnenie rozhodnutia, ako po stránke formálnej, tak aj po stránke vecnej, garantuje
stranám sporu právo na spravodlivý proces.

25. Obsah odvolania žalobkyne nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom

konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok
zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej
inštancie založil svoje rozhodnutie. S poukazom na uvedené odvolací súd v plnom rozsahu neuznal
opodstatnenosť argumentácie žalobkyne na ktorej založila svoje odvolacie dôvody a rozsudok súdu
prvej inštancie postupom podľa § 387 odseky 1 CSP v napadnutom výroku, ktorým jej žalobu v celom

rozsahu zamietol ako vecne správny potvrdil.

26. Odvolanie žalovaného 1/ smeruje proti výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie
žalobkyni uložil povinnosť nahradiť mu trovy konania. Žalovaný 1/ namieta, že v danej veci vzhľadom
na predmet sporu mal súd prvej inštancie pri vyčíslení trov právneho zastúpenia vychádzať pri určení

sadzbytarifnejodmenyprávnehozástupcuztarifnejhodnotyveciktorejsaprávnaslužbatýka.Khodnote
bytu advokát žalovaného 1/ predložil ponukový inzerát na predaj bytu aktuálny k času vyčíslenia trov
konania po vyhlásení rozsudku súdom prvej inštancie.

27. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodoval o trovách konania za účinnosti

Občianskeho súdneho poriadku a v dobe rozhodovania o odvolaní odvolacím súdom už bol účinný
Civilnýsporovýporiadok,pričomvzmysle§470ods.2CSPsúzachovanévšetkyprávneúkony,odvolací
súd aj napriek ustanoveniu § 262 ods. 2 CSP, ktorý hovorí, že o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením,ktoré vydá súdny úradník, pristúpil k prejednaniu odvolania, nakoľko právne účinky podaného odvolania
ostali zachované.

28. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie postupu súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o
výške náhrady trov právneho zastúpenia žalovaného 1/ a to, či pri vyčíslení náhrady trov za úkony
právnej služby súd prvej inštancie vychádzal zo správnej tarifnej hodnoty sporu.

29. Spôsob určenia a výšku odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času právneho
zástupcu advokáta za právne služby upravuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č.655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len Vyhláška).

30. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie priznal žalovanému 1/ podľa § 142 odsek
1 OSP, ako plne úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania vo výške 666,58 Eur, ktoré mu

vznikli právnym zastúpením. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný 1 si trovy právneho zastúpenia
nesprávne vyčíslil z hodnoty bytu, pretože predmetom súdneho konania nebolo určenie vlastníckeho
práva k bytu, ale určenie neplatnosti právneho úkonu a v takomto prípade advokátovi patrí základná
sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu
( § 11 odsek 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z).

31.Vprejednávanejvecisažalobkyňapotom,akosúdprvejinštancie uznesenímč.k22C/114/2011-157
zo dňa 9.10.2014 pripustil na jej návrh zmenu žalobného petitu, domáhala nielen určenia neplatnosti
kúpnej zmluvy uzavretej dňa 10.6.2010 medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, ale aj určenia vlastníckeho
práva žalovaného 2/ k spornému bytu, ďalej určenia, že jej užívacie právo k spornému bytu trvá

a uloženia povinnosti žalovanému 2/ uzavrieť s ňou kúpnu zmluvu na sporný byt za obvyklú
cenu. Konania o určenie existencie práva sa musia zúčastniť všetky subjekty voči ktorým môže súdne
rozhodnutie vyvolať právne dôsledky. V prejednávanej veci žalobkyňa svoju žalobu uplatnila proti
žalovaným 1 a 2.

32. Z ustanovenia § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb vyplýva, že základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej
hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva. Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky ak nie
je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo
práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby. Základná sadzba

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu iba v prípade, ak
nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.). Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je určitá
vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa suma
vyjadrujúca cenu považuje za základ pre určenie tarifnej hodnoty, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho

práva k takejto veci, lebo vyhláška č. 655/2004 Z. z. dôsledne rozlišuje, kedy je predmet právneho sporu,
o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Predmetom sporu v danej veci
bolo aj určenie vlastníctva bytu, teda veci, ktorá je oceniteľná a vyjadriteľná peniazmi, a preto záver súdu
prvej inštancie, že predmetom sporu bolo určenie neplatnosti právneho úkonu a že žalobkyni nepatrí
sadzba tarifnej odmeny vyčíslená podľa § 10 odsek 2 vyhlášky č. 655/2004 z. z. nie je správny. Z tohto

dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výšky náhrady trov konania
postupom podľa § 389 odsek 1 písmeno c) CSP zrušil a vec mu vrátil ďalšie konanie. Civilný sporový
poriadok ako procesný predpis účinný v čase odvolacieho konania rozlišuje dve fázy rozhodovania o
náhradetrovkonania.Prvoujerozhodovanieonárokunanáhradutrovkonaniaadruhoujerozhodovanie
o výške náhrady trov konania. Keďže vecná správnosť napadnutého rozsudku v časti rozhodnutia o veci

samej odôvodňuje potvrdenie výroku o trovách konania v časti priznaného nároku žalovaným 1/ a 2 /
na náhradu trov konania (uloženia povinnosti nahradiť trovy), zrušil odvolací súd napadnutý výrok len
v časti odvolaním namietanej výšky žalovanému 1/ k náhrade priznaných trov konania. Povinnosťou
súdu prvej inštancie bude ustáliť cenu sporného bytu ku dňu počiatku poskytovania právnej služby vo
vzťahu k žalobnému petitu o určenie vlastníckeho práva žalovaného 2/ k spornému bytu a postupom

podľa § 262 odsek 2 CSP opätovne o výške náhrady trov konania žalovaného 1/ rozhodnúť.

33. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262
odsek 1 CSP. Žalovaným 1/ a 2/, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradutrov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).