Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 4, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/92/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221461
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221461.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 13. 03. 2014 proti rozsudku Okresného súdu
Komárno zo dňa 29. januára 2014 č. k. 9C/217/2012-50, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal toho, aby
súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 1.666,39 eur titulom majetkovej škody a sumy 333,28 eur
titulom nemajetkovej ujmy. O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu
trov konania. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa okrem iného uviedol, že zaplatenia
týchto súm sa navrhovateľ domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, t. j.
Okresného súdu Nové Zámky, ktorý dňa 26. 01. 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej vedci vedenej u neho pod sp. zn. 13Er/40/2011, teda
podľa názoru navrhovateľa rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Exekučné konanie na
základe návrhu oprávneného (Pohotovosť, s.r.o.) proti povinnej Eve Rodnej pre vymoženie sumy 418.-
eur s príslušenstvom sa u súdneho exekútora začalo dňa 22. 11. 2010, pričom ako exekučný titul
bol predložený rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 21. 09. 2010 pod sp. zn. SR 08664/10. Dňa
14. 01. 2011 bola Okresnému súdu Nové Zámky doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a dňa 26. 01. 2011 bola táto žiadosť zamietnutá, pričom oprávnený

proti tomuto uzneseniu odvolanie nepodal. Po nadobudnutí jeho právoplatnosti exekučný súd následne
uznesením zo dňa 24. 02. 2011 exekučné konanie zastavil a oprávnený ani proti tomuto uzneseniu
nepodal odvolanie.

S poukazom na uvedené v predmetnej veci nie sú splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť
štátu uvedené v ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, čo bolo dôvodom

na zamietnutie návrhu navrhovateľa ako nedôvodného. Súd prvého stupňa zároveň uviedol, že na
zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa lehota 15 dní
nevzťahuje (napriek tomu bolo v nej rozhodnuté). V predmetnej exekučnej veci však navrhovateľ ako
oprávnený nepodal odvolanie proti zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia navykonanie exekúcie a ani proti uzneseniu o zastavení konania a vzhľadom k tomu mu nemohla vzniknúť
ním tvrdená majetková škoda ani nemajetková ujma.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 3 ods. 1, § 4
ods. 1 písm. a/, bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov v znení platnom v čase
začatia konania a podania návrhu na vydanie poverenia, ust. § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/, § 42 ods. 2,
§ 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a

o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Nepriznanie náhrady trov konania
odporcovi súd odôvodnil ust. § 142 ods. 1 OSP a uviedol, že odporcovi žiadne trovy konania nevznikli
a ani si ich neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe

„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho

poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom

ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek

úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní

vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.
Navrhovateľ tvrdil, že súd ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej situácie,
pričomjetopredovšetkýmštát,ktorýmusíplniťsvojpozitívnyzáväzokvovzťahukprávunaprerokovanie

veci v primeranej lehote a navrhovateľ takýto záväzok nemá. Uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok
konania má vyjadrenie súdu o rozpore exekučného titulu so zákonom, pričom podľa jeho názoru
ide o prejav nesústrednej činnosti súdu, ktorý vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca k odvolaniu navrhovateľa nepodal vyjadrenie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,

§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 29.

01. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §
219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady

konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli
vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal

samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa
v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd

uvádza, že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume 1.666,39
eur a nemajetkovej ujmy v sume 333,28 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn.
13Er/40/2011. Majetková škoda 1.666,39 eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu istiny
s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v

občianskom súdom konaní. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala exekučnému súdu postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založenímprekážky veci rozhodnutej. Odvolací súd k tomu uvádza, že v čase začatia exekučného konania, t. j.
22. 11. 2010 (kedy bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie) bolo ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku formulované tak, že lehota 15 dní neplatila v prípadoch, ak išlo o exekučný

titul podľa ust. § 41 ods. 2, písm. c/ a d/ tohto zákona s tým, že pokiaľ súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Odvolací súd je rovnako ako súd prvého stupňa toho názoru, že lehota, ktorá
bola stanovená na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa netýkala zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia, čo znamená, že v prípade, ak exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na jeho rozhodnutie nebola stanovená lehota 15 dní. Odhliadnuc
od tejto skutočnosti odvolací súd zdôrazňuje, že z exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky
vedenom pod sp. zn. 13Er/40/2011 je nepochybné, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
bola doručená súdu dňa 14. 01. 2011, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný dňa 21. 09.
2010 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. v konaní
pod sp. zn. SR 08664/10 a exekučný súd ako súd prvého stupňa uznesením zo dňa 26. 01. 2011 č.

k. 13Er/40/2011-09 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Navrhovateľakooprávnenývexekučnomkonanínepodalodvolanieprotiuzneseniuzodňa26.01.2011,
ktoré potom nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 02. 2011. O zastavení exekučného konania exekučný súd
rozhodol uznesením zo dňa 24. 02. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 03. 2011 bez toho,
aby oprávnený podal proti nemu odvolanie.

Zamietnutiežiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciezdôvodov,ktorésú
uvedené v odôvodnení tohto uznesenia nemožno automaticky považovať za nesprávny úradný postup
ako to tvrdí navrhovateľ, ktorý v tomto smere nepredložil súdu žiadne dôkazy preukazujúce, že by sa
o takýto (nesprávny) postup súdu malo jednať a na základe čoho. Zo zamietnutia žiadosti súdneho

exekútora taktiež ešte nemožno vyvodiť ani vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako
ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Odvolací súd je
toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdený nelegálny a nesprávny úradný
postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13Er/40/2011,

ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na majetkovú škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil
v sume 1.666,39 eur. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len
jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na

poškodenom, teda na navrhovateľovi.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 333,28 eur (t. j. 20 % z uplatňovanej istiny a
príslušenstva) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa uvádza,
že ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované
tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život
poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú
fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i právnickej

osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za
ktorých k nej došlo. V dôsledku zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie ešte automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ
návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vnútornými zásahmi do spoločnosti, ovplyvňovaním
podnikateľského prostredia a rozhodovania, porušením jeho práv, stratou legitímnych očakávaní, že

nastanestavpredpokladanýzákonom,stratoudôveryvprávoaspravodlivériešenieveciapod.Odvolací
súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13Er/40/2011 bola doručená exekučnému
súdu dňa 14. 01. 2011 a súd túto žiadosť zamietol uznesením zo dňa 26. 01. 2011 (teda nie viac ako
85 dní, resp. so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe ako to tvrdí navrhovateľ) a túto okolnosť

je potrebné vziať do úvahy ako rozhodujúcu pri rozhodovaní o uplatnenom nároku navrhovateľa na
náhradu nemajetkovej ujmy. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy v konaní a
nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné
ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), pričom neboli preukázanéani vnútorné zásahy do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že
cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ
nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd dňa 26. 01. 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 21. 09. 2010, ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 08664/10 a vydaniu

ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a M.
J. ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej
doložky zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k
uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade
ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), v dôsledku čoho potom tento rozsudok nemôže

predstavovať ani prekážku veci rozhodnutej.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi

konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by

došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať

určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza

oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, žeprocesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku

nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu

predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie
je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý
dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase
začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa

zamietnutie návrhu navrhovateľa odôvodnil i tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa s
exekučným spisom Okresného súdu Nové Zámky vedeným pod sp. zn. 13Er/40/2011 zistil, že tvrdenie
navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 85 dní sa nezakladá na pravde a k žiadnej
nečinnosti nedošlo. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva,
že návrh na vykonanie exekúcie bol u súdneho exekútora spísaný dňa 22. 11. 2010 a žiadosť súdneho

exekútoraoudeleniepovereniabolasúduprvéhostupňadoručenáaždňa14.01.2011,pričomexekučný
súd o nej rozhodol uznesením dňa 26. 01. 2011, ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 31. 01.
2011, z čoho potom vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe
a nemohol byť a ani nebol nečinný 93 dní, ako to tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací
súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v
konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne
vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci

správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné. Pokiaľ
ide o navrhovateľom predložený exekučný titul (rozsudok rozhodcovského súdu) a jeho vykonateľnosť,
odvolací súd poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo

6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.