Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 15, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/147/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116209907
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3116209907.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu
Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so
sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou
so sídlom Nám. Biely Kríž 3, P.O.BOX 39, Bratislava, proti žalovanému: Hotel Flóra, a.s., so sídlom
17. novembra 14, Trenčianske Teplice, IČO: 31 420 664, zastúpenému Advokátskou kanceláriou

PETKOV & Co, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 4.819 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 21. februára
2018, č.k. 18C/76/2016-207, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. návrhy žalovaného na prerušenie konania
podľa § 162 ods. 1 písm. a), b), c) CSP zamietol, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 4.819 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.819 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.819 eur od 27.05.2016 do zaplatenia, a to do 3
dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom III. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti

rozsudku. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného
zaplatenia sumy 4.819 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.819 eur od
27.05.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania, titulom bezdôvodného obohatenia za ním spravované
predmety ochrany. Žalovaný podal návrhy na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), b), c)
CSP. Súd po preskúmaní návrhov dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné. Čo sa týka návrhu na
prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP uviedol, že konanie protimonopolného úradu vo
veci posúdenia, či zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného

postavenia na trhu, nemá žiadny vplyv na predmet tohto konania, nakoľko jeho meritom je vydanie
bezdôvodného obohatenia, a nie výška licenčnej odmeny. Navyše právomoc posúdiť výšku licenčnej
odmeny nemá ani Protimonopolný úrad SR (§ 82 autorského zákona). Návrh na prerušenie konania
podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP súd vyhodnotil ako nedôvodný z toho dôvodu, že ustanovenie § 56 ods.
1 písm. g) autorského zákona nepovažuje za také, ktoré by svojim obsahom bolo v rozpore s
Ústavou SR. K návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP uviedol, že Súdny dvor

EÚ je oprávnený vykladať výlučne právo únie, a nie právo vnútroštátne. Naformulovaná prejudiciálna
otázka nesmerovala k posúdeniu súladu vnútroštátneho práva s právom EÚ, ale k posúdeniu
postupov súdov SR pri aplikácii platného vnútroštátneho práva na prejednávanú vec. S poukazom nauvedené zamietol súd všetky návrhy na prerušenie konania. Vo veci samej súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie odôvodnil ust. 190 ods. 1 , § 18 ods. 2 písm. h), § 40 ods. 1, § 48 ods. 1, § 56 ods. 1 písm.
g), § 79 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. h), ods.3, § 84 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. (autorský zákon), § 5

ods. 14, § 78 ods. 1, 2, 5 zákona č. 618/2003 Z.z. (predchádzajúceho autorského zákona) a výsledkami
vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne. Súd skôr než pristúpil
k preskúmaniu dôvodnosti uplatneného nároku, zaoberal sa otázkou aktívnej a pasívnej vecnej
legitimácie, o to viac, keď práve aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní žalovaný spochybňoval.
Ako vyplýva z ustanovenia § 78 ods. 5 autorského zákona, kolektívnu správu práv môže vykonávať

len organizácia kolektívnej správy, ktorá je právnickou osobou a ktorej na výkon takejto kolektívnej
správy bolo vydané oprávnenie. Žalobca v konaní spoľahlivo preukázal, že takéto oprávnenie mu bolo
udelené Ministerstvom kultúry SR č. k. MK-663-2010-70/6165 zo dňa 11.05.2010. Na základe tohto
oprávnenia teda môže vykonávať okrem iného i dobrovoľnú kolektívnu správu práv podľa autorského
zákona v odboroch verejný prenos literárneho, dramatického, hudobnodramatického, choreografického,
audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela

úžitkového umenia prevedením akýmikoľvek technickými prostriedkami okrem vysielania, káblovej
retransmisie a sprístupňovania verejnosti. S poukazom na uvedené možno konštatovať, že žalobca je
aktívne legitimovaný v danom spore, pričom povinnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia
mu vyplýva aj priamo zo zákona (§ 81 ods. 1 písm. i) autorského zákona). Ďalej súd uviedol, že medzi
stranami nebolo sporné, že žalovaný neuzavrel so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu, pričom tým,

že vo svojej prevádzke má umiestnené TV prijímače a rádia sprostredkoval svojim klientom verejný
prenos, t.j. neoprávnene použil predmety ochrany spravované žalobcom. Týmto konaním sa žalovaný
bezdôvodne obohatil, a preto je nárok žalobcu dôvodný. V ubytovacom zariadení žalovaného sa
nachádzalo celkovo 61 zvukovoobrazových zariadení a 61 zvukových zariadení. Podľa sadzobníka
žalobcu je licenčná odmena za zvukovoobrazové zariadenie v ubytovacom zariadení 3* vo výške 26 eur

a za zvukové zariadenie v ubytovacom zariadení tej istej kategórie je licenčná odmena vo výške 13,50
eur. Spolu teda 2.409,50 eur (61 x 26 eur + 61 x 13,50 eur = 2.409,50 eur). V zmysle ustanovenia
§ 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona má autor, do ktorého práv sa neoprávnene zasiahlo, nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny. Obvyklou odmenou
je odmena podľa sadzobníka licenčných odmien žalobcu. Keďže podľa tohto sadzobníka uhrádzalo

licenčné odmeny až 217 subjektov, čo žalobca preukázal predložím hromadných licenčných zmlúv so
všetkými týmito subjektmi, možno cenu určenú sadzobníkom považovať za obvyklú. Jej dvojnásobok
potom v súdenej veci predstavuje sumu 4.819 eur. S poukazom na uvedené súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.819 eur. Keďže žalovaný žalobcovi bezdôvodné obohatenie riadne
a včas nevydal, dostal sa do omeškania, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi nárok na úroky z

omeškania, ktoré mu súd priznal vo výške 5 % ročne zo sumy 4.819 eur od 27.05.2016 do zaplatenia.
Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP a v spore
úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým,
že o výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262
ods. 2 CSP). Lehotu na splnenie povinnosti, 3 dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia, súd určil podľa

§ 232 ods. 3 CSP.

2. Proti výrokom II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie žalovaný, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Uviedol, že vzhľadom na zmätočnosť, nedostatok alebo v mnohých prípadoch

nezrozumiteľnosť dôvodov rozsudku bolo pre neho náročné vecne argumentovať k jednotlivým
rozhodujúcim skutkovým a právnym otázkam. Poukázal na to, že žalobcom nebola dostatočne tvrdená
a už vôbec nie aj preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu tak, ako ju predpokladá ust. § 56
ods. l písm. g) autorského zákona v spojení s § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka (OZ); v konaní
nebolo riadne preukázané, že on vykonáva „verejný prenos“ v tom zmysle, či je početnosť neurčitej

verejnosti v jeho prevádzke väčšia než „malá alebo celkom bezvýznamná“ s odkazom na rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ a žalobou uplatňovaný údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo
výške dvojnásobku „obvyklej“ licenčnej odmeny, ako si ju podľa svojho sadzobníka sám kreoval
žalobca v monopolnom postavení na trhu licenčných služieb nositeľov práv audiovizuálnych diel, ktoré
predstavuje zneužitie dominantného postavenia na trhu uplatňovaním neprimeraných cien, je potom

bezpochyby výkonom práva v rozpore s ust. § 3 ods. 1 OZ a nesmie požívať súdnu ochranu. Súd
nesprávne právne posúdil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a nedostatočným spôsobom sa v rozsudku
vysporiadal s jeho námietkami k absencii aktívnej vecnej legitimácie tvrdenými od počiatku a počas
celého konania. Súd absolútne mylne vychádzal z predpokladu, že samotným faktom, že žalobca jeorganizáciou kolektívnej správy práv a že mu bolo vydané oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv,
automaticky a bez ďalšieho postačuje na preukázanie toho, že žalobca zastupuje práve tých autorov
diel a práve vo vzťahu k tým dielam, ktoré mali byť v žalovanom období (v roku 2015) predmetom

verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia. Súd aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu
vyvodil z listín, ktoré neboli za žiadnych okolností spôsobilé túto akýmkoľvek spôsobom preukázať.
Menný zoznam údajných slovenských nositeľov majetkových práv nie je dôkaz spôsobilý akýmkoľvek
spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Aj v prípade zoznamu zahraničných
partnerských organizácií ide o dôkaz nespôsobilý relevantným spôsobom preukázať aktívnu vecnú

legitimáciu žalobcu v spore. Súd sa mylne domnieval, že oprávnenie na výkon kolektívnej správy
a zákon per se preukazuje existenciu hmotnoprávneho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Aktívnou vecnou legitimáciou nie je nič iné, ako existencia hmotnoprávneho nároku oprávneného
subjektu. Ustanovenie § 81 ods. 1 písm. i) autorského zákona však upravuje len nepriame zákonné
zastúpenie organizácie kolektívnej správy práv, čo je úplne iná právna „kategória“ ako aktívna vecná
legitimácia. Žalobca by teda mal vedieť, koho vo vzťahu k akému predmetu ochrany

zastupuje a tieto informácie by mal žalobca byť schopný skonfrontovať s údajmi uvedenými v štatistike
vysielania, ktorú v konaní predložil. Pokiaľ nepriamy zákonný zástupca (organizácia kolektívnej správy
práv) v konaní nepreukáže, že na základe dohôd zastupuje práve tých nositeľov práv, ktorých diela mali
byť predmetom verejného prenosu v žalovanom období, nepreukáže ani svoju aktívnu vecnú legitimáciu
v spore. Samotné oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv ešte neoprávňuje organizáciu kolektívnej

správy práv uplatňovať v mene nositeľov práv ich nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, hoci by
ajskutočneexistovali.Zväčšinytvrdenížalobcunebolomožnézistiťrozhodujúcuskutočnosť,asíce-kto
je podľa tvrdení žalobcu nositeľom majetkových práv k audiovizuálnym dielam a súčasne potom nebolo
možné z jeho strany účinne konfrontovať žalobcove tvrdenia, týkajúce sa zoznamu ním zastúpených
autorov(údajnýchnositeľovmajetkovýchpráv).Aknevieme,ktojenositeľmajetkovýchpráv,neviemeani

to, či žalobca vôbec tvrdí, že ho na základe dohody a v dohodnutom rozsahu aj zastupuje. Pokiaľ nebolo
zo strany žalobcu na základe jeho tvrdení vytvorené riadne prepojenie medzi zoznamom nositeľov
práv na zoznam audiovizuálnych diel použitých vo vysielaní podľa štatistiky vysielania v roku 2015,
nebolo možné overiť, či nositelia práv, ktorých zoznam predložil do konania žalobca, sú zároveň aj
nositeľmi majetkových práv k predmetom ochrany, ktoré boli obsahom vysielania v roku

2015. Ďalej uviedol, že on ponúkol celý rad právnych argumentov s odkazmi na konkrétne ustanovenia
hmotnoprávnych predpisov SR i smerníc EÚ, vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, predložil stanovisko
Ministerstva kultúry SR zo dňa 30.11.2016 a argumentáciu v ňom obsiahnutú poňal do procesnej obrany,
žiadal o doplnenie rozhodujúcich skutočností zo strany žalobcu, aby mohol prípadne navrhovať ďalšie
dôkazy, resp. spochybňovať tvrdenia žalobcu, o ktoré tento opieral uplatňovaný nárok, o ktorých sa

súd v odôvodnení ani len nezmienil, resp. ak zmienil, tak nevysvetlil, z akých dôvodov argumentáciu
(ne)považuje za relevantnú. Ak teda súd nevzal pri rozhodovaní do úvahy skutočnosti, ktoré vyplývali zo
vzorky 6 zmlúv, týkajúcich sa predmetov ochrany nachádzajúcich sa v štatistike vysielania a nevykonal
dokazovanie na jeho návrh, a to zmluvami uzavretými medzi žalobcom a vysielateľmi, resp. medzi
údajnými nositeľmi práv (napr. p. Brezovská) a producentskými spoločnosťami, ktoré autorské diela pre

vysielateľov vyrábali a výsluchom ním navrhovaných svedkov, zabránil zisteniu skutočnosti, ktoré mohli
mať pre základ sporu významný vplyv. Podľa jeho názoru v konaní nebolo riadne preukázané, že on
vykonával verejný prenos v tom zmysle, či je početnosť neurčitej verejnosti v prevádzke žalovaného
väčšia než malá, alebo celkom bezvýznamná s odkazom na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktoré ostali
súdom prvej inštancie opomenuté z hľadiska existencie verejného prenosu, resp. len prenosu vzhľadom

na obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného v roku 2015 (kniha hostí). Súd neuviedol, ako
vyhodnotil skutkové závery, ku ktorým dospel vykonaním dokazovania porovnávacou štúdiou - Analýza
licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybratých
krajinách Európy zo 14.03.2016. Nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru o nemožnosti
porovnávania cien uplatňovaných inými spoločnosťami za iné diela a za inú ochranu práv. Porovnanie

licenčných podmienok a licenčných odmien v roku 2015 na území viacerých štátov Európy je podľa
neho dôkazom o obvyklej licenčnej odmene aj vzhľadom na monopolné postavenie žalobcu v SR pri
kolektívnej správe práv autorov k audiovizuálnym dielam. K výške bezdôvodného obohatenia uviedol,
že zmluvy predložené žalobcom, z ktorých súd zisťoval obvyklú licenčnú odmenu, sú v dôsledku
zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu absolútne neplatnými podľa § 39 OZ minimálne

v časti licenčnej odmeny. Ďalej mal za to, že na úrovni Európskej únie už bolo rozsudkom vo veci
C-301/15 Soulier a Doke rozhodnuté, že právna úprava obsiahnutá v § 84 ods. 1 autorského zákona
je v rozpore s právom EÚ. Ak pripustíme, že ust. § 84 ods. 1 autorského zákona sa má interpretovať
tak, že neoprávnený používateľ má vydať bezdôvodné obohatenie organizácii kolektívnej správy bezohľadu na to, či táto dotknutého nositeľa práv zastupuje alebo nie, tak potom bol súd povinný vylúčiť z
aplikácie vyššie uvedenú vnútroštátnu právnu normu. Súdu predložil aj procesný návrh na prerušenie
konania z dôvodu, že ak by sa súd odklonil od interpretácie § 84 ods. 1 autorského zákona tak, ako

ho uviedlo Ministerstvo kultúry SR vo svojom stanovisku zo dňa 30.11.2016 a súčasne mal v úmysle
aplikovať toto ustanovenie na prejednávanú vec, bolo potrebné predbežne vyriešiť otázku prípadného
porušenia práva EÚ, najmä čl. 3. ods. 1 smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov
autorských práva s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti ("Informačná smernica").Z jeho
návrhu bolo zrejmé, že navrhuje, aby súd prvej inštancie požiadal Súdny dvor EÚ o interpretáciu práva

EÚ. Odôvodnenie rozsudku v tejto časti považoval za nedostatočne, v ktorom súd dokonca priznal, že
na vec neaplikoval právo EÚ, hoci tak nepochybne urobiť mal. Súd ďalej porušil ustanovenie § 162
ods. 1 CSP, keď neprerušil konanie v prípade, kedy je prerušenie konania obligatórne. Odôvodnenie
zamietnutia návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP považoval za nedostatočné
a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia. Zväz hotelov a reštaurácií SR, ktorého je členom,
podal na Protimonopolný úrad SR (PMÚ SR) v súvislosti s dôvodným podozrením na zneužívanie

dominantného postavenia zo strany žalobcu v minulosti až dosiaľ celkovo 3 podnety, posledný podnet,
ktorý založil do súdneho spisu a ktorého argumentáciu prevzal aj do svojej procesnej obrany, bol podaný
dňa19.12.2016. Vo vzťahu k poslednému podnetu PMÚ SR už uplatnil svoju právomoc v zmysle §
22 ods.1 písm. b) zákona č. 136/2001 Z.z. a začal vykonávať prešetrovanie na účel zistenia, či je dôvod
na začatie konania podľa zákona č. 136/2001 Z. z. Pretože rozhodnutie súdu v čase, kedy nie je zrejmé,

či konanie žalovaného je alebo nie je zakázaným konaním v zmysle zákona č. 136/2001 Z.z.,
je spôsobilé zasiahnuť do práv žalovaného v prípade, že konanie žalobcu naozaj zakázané bolo, o čom
ale až neskôr deklaratórne PMÚ SR rozhodne. Tým, že súd neprerušil konanie, de facto aj de iure sám
posúdil otázku aprobácie konania žalobcu v hospodárskej súťaži, ktorú smie posudzovať výlučne PMÚ
SR. Ak súd vychádzal z toho, že on mal tvrdiť a preukázať, čo je v danom prípade obvyklou

odmenou,ktorúmožnopovažovaťzaprimeranú,opäťpochybil.Jemutotižvyplývalaibapovinnosťtvrdiť,
že odmena žalobcu je neprimeraná (bez povinnosti preukazovať obvyklú odmenu) a žalobca je práve tou
osobou, ktorá má tvrdenie o neprimeranosti riadne vyvrátiť a preukázať primeranosť odmien na základe
objektívnych kritérií. V odvolacom konaní žiadal priznať náhradu trov konania.

3. K odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril žalobca. Uviedol, že súdu
riadne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, ktorú opiera najmä o oprávnenie na výkon kolektívnej
správy práv č. 2/2004 v znení podľa rozhodnutia Ministerstva kultúry SR č.k. MK-663/2010-70/6165
z 11. mája 2010, udeleným mu podľa a v súlade s ustanovením §
80 autorského zákona, o zmluvu o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv a o vzájomné zmluvy

a poverenia so zahraničnými partnermi o zastupovaní nositeľov práv, na základe ktorých uzatváral
hromadné licenčné zmluvy, o príslušné ustanovenia autorského zákona (najmä o § 56 ods. 1 písm. g),
§ 57 ods. l, § 81 ods. 1 písm. i) a § 84 ods. 1). Súd v odôvodnení rozsudku dostatočne zrozumiteľne
uviedol skutočnosti, na základe ktorých mal za preukázanú existenciu jeho aktívnej vecnej legitimácie.
Žalovaným ponímané preukazovanie aktívnej vecnej legitimácie je v hlbokom rozpore so základnými

princípmi kolektívnej ochrany autorských práv a v hlbokom rozpore s inštitútom kolektívnej správy práv,
ktorý je zavedený práve na ochranu práv autorov. Preukázal, že požiadavky žalovaného sú objektívne
nezmyselné a šikanózne. Uviedol, že výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa v konaní domáha, je
podľa § 56 ods. 1 autorského zákona stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie
licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. V

prípade verejného prenosu technickými zariadeniami sa licenčná odmena stanovuje paušálnou sumou,
kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je možný, a to najmä s ohľadom
na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a nositeľov práv. Takýto postup je ako jediný
možný postup celosvetovo používaný a akceptovaný. Je notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou
každého verejného prenosu v roku 2015 nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické,

hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické
a úžitkového umenia. Pri každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel,
v ktorých sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom
(najmä réžia, scenár a dialógy). Bez týchto zložiek by sa ani nemohlo hovoriť o audiovizuálnom diele,
tobôž nie o jeho televíznom vysielaní, prípadne verejnom prenose jeho televízneho vysielania. Navyše

je nesporné, že diela okruhu autorov ním zastupovaných tvoria výraznú väčšinu tvorivej, autorsko-
právne relevantnej zložky televízneho vysielania, keď ide najmä o diela autorov audiovizuálnych diel,
ktorými sú medzi inými aj režisér a scenárista audiovizuálneho diela, alebo aj autorov literárnych
diel ako predlôh audiovizuálnych diel, autori výtvarných diel napr. pri animovaných filmoch atď.,autori choreografie, autori prekladu a úpravy dialógov zahraničných audiovizuálnych diel. V
priebehu konania opakovane poukázal na inštitút kolektívnej správy a jeho nezastupiteľnú funkciu pri
ochrane práv autorov. Konanie vedené na súde a obrana žalovaného, podriadená snahe legalizovať

postavenie neoprávneného používateľa, je vzorovým príkladom nutnosti kolektívnej správy práv a
vysokejochranyautorskýchpráv.Uviedol,žemávzmyslepreukázanéhooprávneniaMinisterstvakultúry
SR postavenie organizácie kolektívnej správy, ktorá na základe priameho mandátu vyplývajúceho z
oprávnenia vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu práv autorov, ktorí sú pôvodnými nositeľmi práv k
audiovizuálnemu dielu. Ako organizácia kolektívnej správy s priamym mandátom pôvodných nositeľov

práv je primárne a priamo legitimovaný na uzatváranie hromadných licenčných zmlúv s používateľmi
a aktívne legitimovaný pri súdnom uplatňovaní majetkových práv autorov a iných nositeľov práv.
Žalovaný predložil súdu 6 zmlúv, z ktorých vyplýva, že sa autori zaviazali pre RTVS vyhotoviť pre už
existujúce audiovizuálne dielo preklad, prípadne úpravu dialógov. Samotný dabing nie je audiovizuálne
dielo a RTVS nie je výrobcom prvého originálu audiovizuálneho diela, pričom RTVS tak môže mať a
aj má iba postavenie výrobcu zvukového záznamu, prípadne zvukovo-obrazového záznamu a tomu

zodpovedajúce práva. Žalovaný poukázal na to, že nebol preukázaný verejný prenos v jeho ubytovacom
zariadení, a to v tom zmysle, že nebola v konaní preukázaná početnosť neurčitej verejnosti a súd
nepripustil dokazovanie predložením knihy hostí, čím došlo k porušeniu jeho práv. Ohľadne uvedeného
je toho názoru, že súd sa v odôvodnení rozsudku dostatočne a podrobne zaoberal tzv. ďalším verejným
prenosom a nie je preto zrejmé, čo je v odôvodnení rozsudku žalovanému nezrozumiteľné. Súd

postupoval správne, keď sa nestotožnil ani s týmito extrémne nesprávnymi výkladmi hmotného práva
prezentovanými žalovaným. Vo vzťahu k obvyklej odmene uviedol, že obvyklá odmena môže byť len
taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú
používatelia získavali licenciu. On založil do spisu všetky hromadné licenčné zmluvy, ktoré uzatvoril
v roku 2015 a ktorými poskytol licencie na ďalší verejný prenos. Z uvedených zmlúv je nesporné,

že uzatváral v roku 2015 s používateľmi hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola
licenčná odmena dohodnutá podľa sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických,
hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel účinný od 01.01.2015. Nerešpektovanie
takejto dohodnutej odmeny ako obvyklej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre
porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si plnia svoje povinnosti. Žalovaný

súdu vyčítal, že porušil ust. § 162 ods. 2 písm. a) CSP, keď neprerušil konanie na návrh žalovaného,
hoci tak obligatórne musel konať. Poukázal na to, že predmetom konania je vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktorého výška sa odvíja od odmeny obvyklej za získanie licencie pri obdobných zmluvných
podmienkach v čase neoprávneného zásahu do práva. Súd preto zisťoval, aká odmena bola obvyklá
na získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do práva.

On trvá na tom, že rozhodnutie súdu o výške bezdôvodného obohatenia podľa § 56 ods. 1 písm.
g) autorského zákona ako dvojnásobku licenčnej odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri
obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva, nie je v žiadnom
prípade závislé od odpovede na otázku, „či zo strany žalobcu došlo k porušeniu zákazu zneužitia
dominantného postavenia na trhu“. Ďalej uviedol, že žalovaný opieral svoju argumentáciu aj o rozsudok

Súdneho dvora EÚ vo veci C-301/15 a účelovo ho prezentoval ako riešiaci rovnakú právnu otázku, ako
je otázka § 84 ods. 1 autorského zákona. Vo veci C-301/15 Súdny dvor EÚ však riešil otázku online
použitia obchodne nedostupných kníh, čo je skutkovo a aj právne zásadne odlišné od verejného prenosu
diel technickými zariadeniami, čo je predmetom tohto konania. Žalovaný vo svojom odvolaní uvádzal
pomerne rozsiahly výklad o princípoch práva EÚ, o prednosti práva EÚ, priameho a nepriameho účinku

smerníc a podobne. On súhlasí, že tieto princípy sú bezpochyby základné princípy v práve EÚ, ktorými
sú členské štáty, a teda aj vnútroštátne súdy viazané, a to rovnako aj v prejednávanej veci. Musí však
poukázať na skutočnosť, že žiaden z princípov práva EÚ, a to ani princíp prednosti práva EÚ, ani žiaden
iný, nemôže mať za dôsledok to, čo má za snahu dosiahnuť žalovaný, a to priznanie právnej
ochrany osobe, ktorá dlhodobo vedome porušuje práva autorov a používa ich diela bez

akéhokoľvek súhlasu alebo aspoň len snahy takýto súhlas získať a zároveň mať za dôsledok
odoprenie právnej ochrany autorov diel, ktoré žalovaný dlhodobo flagrantným spôsobom neoprávnene
používa. Bol toho názoru, že žalovaného tvrdenie o tom, že ust. § 84 ods. 1 autorského zákona je
v rozpore s obsahom a cieľom smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES, je bezbrehou
snahou presvedčiť súd, aby neprihliadal na platnú právnu úpravu SR a EÚ a postupoval v rozpore s čl.

16 CSP. Nestotožňuje sa s námietkou žalovaného ohľadne nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku,
keď podľa jeho názoru rozsudok spĺňa všetky atribúty vyžadované pre riadne odôvodnenie rozhodnutia
súdu, rozsudok dáva odpoveď na otázku, akými právnymi úvahami sa riadil súd a na základe akých úvah
rozhodol a žalovanému tak nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Žiadal preto, aby odvolací súdrozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil, pričom si uplatnil náhradu trov odvolacieho
konania.

4. Krajský súd ako súd odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné v napadnutých výrokoch II. a III. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdiť.

5. V prejednávanej veci sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 4.819 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 27.05.2016 do zaplatenia. Súd prvej inštancie na základe
výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcom uplatnený nárok je opodstatnený,
keďže žalovaný umiestnením technických zariadení umožňujúcich verejný prenos v izbách vo svojom
ubytovacom zariadení bez uzatvorenia licenčnej zmluvy porušil svoje povinnosti, čím neoprávnene
zasiahol do majetkových práv autorov diel (resp. majiteľov majetkových práv k dielam), a preto je povinný

zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny za získanie licencie.

6. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že napadnutý rozsudok je zmätočný a mnohé body
odôvodnenia sú nezrozumiteľné alebo ich je nedostatok.

7. Podľa § 220 ods. 1 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

8. Odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického,

jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie
ust. § 220 CSP možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť,
napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní
rozhodnutia do úvahy, prípadne prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať vôbec. Tieto
nedostatky odôvodnenia, spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní vôbec nerozhodol)

zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

9. Bez náležitého odôvodnenia nemôže preskúmavací orgán preskúmať správnosť právneho posúdenia
veci. Účelom odôvodnenia je nielen preukázať správnosť rozhodnutia, ale je to aj prostriedok
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Nedostatok riadneho a preskúmateľného

odôvodnenia rozhodnutia bráni opravnej inštancii vôbec posúdiť jeho správnosť. Odôvodnenie prispieva
k napĺňaniu princípu právnej istoty. Znakom právneho štátu je totiž vytváranie istoty aj pri uplatňovaní
zákonov štátnymi orgánmi. Aby rozhodnutie mohlo plniť svoje funkcie, je nevyhnutné, aby účastníci
našli v odôvodnení rozhodnutia presvedčivé odpovede na svoje relevantné argumenty. Ak sa účastník
konania nedozvie, prečo súd rozhodol tak, ako rozhodol, súdne konanie nevedie k dôvere v spravodlivý

výkon štátnej moci. Rozhodnutie by malo presadiť záväzné riešenie určitej právnej otázky, najmä vďaka
svojej poctivej argumentácií a presvedčivosti.

10. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého
súdneho procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie
podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994,sériaA,č.303-A,s.12,HiroBalanic.Španielskoz9.decembra1994,sériaA,č.303-B;Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto
uplatneniu“.11.Odvolacísúdodvolaciunámietku,ženapadnutérozhodnutiejezmätočné,resp.neobsahujedostatok
dôvodov a mnohé z nich sú nezrozumiteľné, hodnotí ako nedôvodnú. Odvolací súd v tejto súvisloti

poukazuje na nález Ústavného súdu SR zo dňa 29.3.2007, sp.zn. I. ÚS 372/2006, ktorý uvádza, že
súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby strana sporu bola v akomkoľvek konaní pred
všeobecným súdom úspešná vrátane opravných konaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade s právnym názorom strany sporu. Jej procesný postoj zásadne nemôže bez
ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jej návrhy, procesné úkony

a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v
súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v
ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie je riadne a presvedčivo zdôvodnené a je v ňom vysvetlený myšlienkový postup a závery, pre
ktoré súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku

jasne, zrozumiteľne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, ako vec právne posúdil, ako vyložil a
aplikoval príslušné predpisy a taktiež akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí vo veci samej.
Napadnutý rozsudok má všetky zákonom stanovené náležitosti a po dôslednom preskúmaní obsahu
spisu, vrátane podaného odvolania a vyjadrení, odvolací súd nenašiel dôvod na jeho zmenu či zrušenie.

12. Ďalej žalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu,
pričom bol toho názoru, že v konaní nebola táto na strane žalobcu daná.

13. Na to, aby sa niekto stal stranou konania, netreba, aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o

ktorý v konaní ide - stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom), alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či on aj žalovaný sú skutočne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca
vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je
žalobca subjektom práva a žalovaný subjektom povinností, ktoré sú predmetom konania, sa v civilnom

procesnom práve používa pojem vecná legitimácia. Vecnú legitimáciu má ten subjekt, komu svedčí
stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo
nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých
sa v konaní rozhoduje. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe
čoho sa žalobca subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, resp. subjektívne

vnímažalovanéhoakoúčastníkaurčitéhohmotnoprávnehovzťahu,alevždyibato,čižalobcaažalovaný
účastníkmi daného hmotnoprávneho vzťahu objektívne sú, alebo nie sú. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie
je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie
idevtedy,akten,okomžalobcatvrdí,žejenositeľomhmotnoprávnejpovinnosti(žalovaný),vskutočnosti

objektívne nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (porov. rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo192/2004 ).

14. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane
žalovaného), je imanentnou súčasťou súdneho konania (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 205/2009

). Pred preskúmaním uplatňovaného nároku je vždy súd povinný
zistiť, či subjekty, ktoré vystupujú ako strany konania, sú skutočne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu,
z ktorého žalobca odvodzuje svoje subjektívne práva.

15. V tejto súvislosti je nutné zopakovať, že na základe oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv

č. 2/2004, udeleného Ministerstvom kultúry SR dňa 11.05.2010, vykonáva žalobca kolektívnu správu
majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým
dielam a dielam úžitkového umenia, pričom vtedy účinný autorský zákon v ust. § 56 ods. 1 písm. g)
stanovoval, že autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo (alebo ktorého právu hrozí neoprávnený

zásah), môže sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia s tým, že ust. § 81 ods. 3 autorského
zákona nadväzuje na toto ustanovenie tým, že organizácia kolektívnej správy (ergo žalobca) zastupuje
nositeľa práv vo svojom mene a na jeho účet, v dôsledku čoho jednoznačne možno dospieť k záveru, že
žalobcovi v prejednávanom prípade svedčí aktívna vecná legitimácia. Na základe uvedeného žalovanýmal v zmysle § 84 ods. 1 autorského zákona ako používateľ plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia
uvedených predmetov ochrany (aj povinnosť získať licenciu) ex lege prostredníctvom organizácie
kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore

použitia predmetov ochrany, t.j. prostredníctvom žalobcu. Žalovaný totiž nevyužil možnosť danú mu
v ust. § 84 ods. 1 autorského zákona preukázať, že niektorý nositeľ práv k vyššie uvedeným dielam
výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv. Odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosť preukazovať
ktorých konkrétnych autorov zastupuje orgán kolektívnej správy podľa aplikovanej právnej úpravy nemá.

16. Odvolateľ tiež namietal, že nebolo riadne v konaní preukázané vykonanie verejného prenosu
z hľadiska početnosti neurčitej verejnosti (či je väčšia ako malá alebo bezvýznamná) vo vzťahu k
obsadenosti ubytovacieho zariadenia žalovaného s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora EÚ.

17. Odvolací súd mal z obsahu spisu za preukázané, že súd prvej inštancie vychádzal z verejne
dostupných údajov o tom, že v ubytovacom zariadení žalovaného sa v relevantnom období nachádzalo

61 zvukovoobrazových zariadení. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-162/10 vo veci Phonographic
Perfomance (Ireland) limited proti Írsku v rámci prejudiciálej otázky konštatoval, že prevádzkovateľ
hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače,
do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. V rozsudku zo dňa
07.12.2006 vo veci Sociedat General de Autoresy Editores De Espana (SGAE) c/a Raffael Hoteles

SA, sp. zn. C-306/05 Súdny dvor EÚ ako odpoveď na prejudiciálne otázky (bod 29 rozsudku) uviedol,
že „hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle
smernice Európskeho parlamentu a Rady 20001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých
aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu
hotelovýmzariadenímprostredníctvomtelevíznychprijímačovklientom,ktorísúubytovanívizbáchtohto

zariadenia, predstavuje, nezávisle od používanej techniky prenosu signálu, verejný prenos v zmysle
článku 3 ods. 1 tejto smernice“. Odvolací súd súhlasí s argumentom žalobcu, že ak by žalovaný
nerealizoval verejný prenos, neuzatvoril by licenčné zmluvy za používanie iných predmetov ochrany
verejným prenosom v r. 2015 s inými organizáciami kolektívnej správy. Rozsudok Súdneho
dvora vo veci C-135/10, na ktorý poukazoval žalovaný, rieši verejný prenos v skutkovo odlišnom prípade.

Na základe uvedeného je preto aj táto námietka žalovaného nedôvodná.

18. K výške bezdôvodného obohatenia žalovaný namietal, že zmluvy predložené žalobcom, z ktorých
súd prvej inštancie zisťoval obvyklú licenčnú odmenu, sú v dôsledku zneužitia a dominantného
postavenia žalobcu na trhu absolútne neplatnými v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka minimálne

v časti odmeny.

19. Autorský zákon v § 56 ods. 1 písm. g) určil výšku bezdôvodného obohatenia pri neoprávnenom
zásahu do práv autora (ktorým je v súdenom prípade verejný prenos uskutočnený žalovaným bez
súhlasu nositeľov autorských práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,

audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam
úžitkového umenia) vo výške dvojnásobku odmeny obvyklej za získanie licencie pri obdobných
zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Táto právna úprava je
špeciálnou k právnej úprave bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku. Obvyklá odmena
je taká, za akú boli v rozhodnom období skutočne poskytované licencie iným používateľom a za akú

používatelia licenciu získali. Súd prvej inštancie vychádzal z odmeny podľa sadzobníka žalobcu, na
platení ktorej sa dohodol v licenčných zmluvách s viac ako 200 (presne 217) inými subjektmi, čo ju robí
v uvedených predmetoch autorskoprávnej ochrany v ekonomických podmienkach
Slovenskej republiky odmenou obvyklou. Odvolateľ považoval tieto zmluvy za absolútne neplatné pre
zneužitie žalobcovho dominantného postavenia na trhu, ktoré ale nepreukázal. Odvolací súd dopĺňa,

že aj podľa judikatúry NS ČR, použiteľnej v právnom prostredí Slovenskej republiky, možno sadzobníku
organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej autorskej odmeny
(rozsudky sp. zn. 30Cdo/1759/2011 zo dňa 21.12.2012 alebo 30Cdo/2715/2015 zo dňa 27.01.2016).
Aj v zmysle uznesenia ÚS SR sp. zn. II.ÚS/101/2011 sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa
toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu dopráv autorov orgán kolektívnej správy obvykle

poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Odvolací súd
zdôrazňuje na tomto mieste, že žalovaný napriek neúspešným rokovaniam so žalobcom od r. 2015
nevyužil autorským zákonom (§ 82) danú možnosť požadovať, aby obsah hromadnej licenčnej zmluvy,
vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany určil súd.20. Žalovaný tiež v odvolaní tvrdil, že výrok I. preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie (majúceho
povahu uznesenia) o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania má vadu, ktorá mala vplyv

na rozhodnutie vo veci samej, čo zakladá odvolací dôvod podľa ust.a § 365 ods. 2 CSP.

21. K uvedenej argumentácii odvolací súd uvádza, že nie každá vada právoplatného uznesenia súdu
prvej inštancie, predchádzajúceho rozhodnutiu vo veci samej, je relevantná v zmysle ust. § 365
ods. 2 v spojení s ust.§ 389 ods. 2 CSP. Relevantnou je iba taká vada, ktorá mala vplyv na rozhodnutie

vo veci samej v tom zmysle, že v dôsledku tejto vady rozhodnutie vo veci samej nie je vecne správne.

22. Odvolací súd po preskúmaní veci i z tohto pohľadu a po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej vysvetľuje dôvody pre zamietnutie návrhu žalovaného
na prerušenie konania, nedospel k záveru, že by toto uznesenie bolo svojvoľné, nezákonné,
nepreskúmateľné a arbitrárne, ba naopak, považuje ho za zrozumiteľné, s jasne objasneným skutkovým

a právnym základom a plne sa s dôvodmi rozhodnutia v tejto časti stotožňuje, a to bez potreby ich
opakovať. Pokiaľ žalovaný v priebehu konania podal návrh na prerušenie konania a súd prvej
inštancie návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol, neopodstatňuje to záver, že tento procesný
postup, zavŕšený zamietnutím návrhu žalovaného na prerušenie konania, mal vplyv na vecnú správnosť
preskúmavaného rozsudku a odvolacia námietka žalovaného je v tomto smere neopodstatnená.

23. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalovaný v odvolaní uviedol, že podáva
odvolanie i proti tomuto výroku bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Nakoľko odvolací súd považuje
preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny a žalovaný
žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu

prvej inštancie, vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací
súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.

24. Ďalšie argumenty žalovaného, prezentované v odvolaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie
vo veci samej za nevýznamné, nemajúce spôsobilosť privodiť zmenu rozhodnutia, bez potreby sa

nimi osobitne vysporiadavať, nakoľko na základe už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj
nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania,

ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby boli dané odpovede na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.ÚS
200/09 a podobne).

25. Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch

II. a III. potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovi ako plne úspešnému v odvolacom
konaní priznal voči žalovanému nárok na náhradu týchto trov v plnom rozsahu. V zmysle ust. § 262 ods.

2 CSP o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).