Rozsudok Judgement was issued on Thursday, August 14, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/79/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717204526
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Gallo

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6717204526.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla a členov

senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej, v spore žalobcu N. C., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom F. XXXX/X, XXX XX F., zastúpeného JUDr. Radkom Petruňom, advokátom, Advokátska
kancelária ABELOVSKÝ - PETRUŇO so sídlom Tehelná 189, 960 01 Zvolen, proti žalovanej Slovenskej
republike konajúcej prostredníctvom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky so sídlom Štúrova 2,
812 85 Bratislava, o zaplatenie 3.016,33 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Zvolen sp. zn. 11C/9/2019-224, zo dňa 28.02.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má nárok voči žalovanej na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd, ako súd prvej inštancie, zaviazal žalovanú na
povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.016,33 Eur s 5 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 3.016,33 Eur od
09.08.2016 do zaplatenia, ako aj nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného konania v plnom rozsahu
na účet právneho zástupcu žalobcu. V rozhodnutí okresný súd poukázal na to, že náhrady škody v
žalovanej výške sa žalobca domáhal z dôvodov, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva
PZ vo Zvolene, odbor kriminálnej polície zo dňa 17.1.2012, ČVS: ORP-45-OVK-ZV-2012, bolo voči

jeho osobe vznesené obvinenie pre pokračujúci zločin „Znásilnenia“ v jednočinnom súbehu so zločinom
„Obmedzovanie osobnej slobody“, pre prečin „Nebezpečné vyhrážanie“ a pre zločin „Vydierania“. Proti
uzneseniu o vznesení obvinenia žalobca podal sťažnosť, keďže sa skutkov, ktoré mu boli kladené za
vinu, nedopustil. Okresná prokuratúra Zvolen uznesením sp.zn. 3Pv 33/12-20 zo dňa 13.2.2012 jeho
sťažnosť ako nedôvodnú zamietla. Dňa 17.10.2012 bola na žalobcu podaná obžaloba. Rozsudkom
sp.zn. 1T 196/2012 zo dňa 12.9.2013 Okresný súd Zvolen oslobodil žalobcu spod obžaloby, lebo nebolo
dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol žalobca ako obžalovaný stíhaný. Na základe odvolania

podaného prokurátorom Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp.zn. 5To 143/13 zo dňa 13.5.2014
zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcu oslobodil spod obžaloby, lebo skutky nie je možné
kvalifikovať ako trestné činy. Z uvedeného vyplýva, že uznesenie okresného prokurátora Okresnej
prokuratúry Zvolen zo dňa 13.2.2012, ktorým zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení
obvinenia zo dňa 17.1.2012 ako nedôvodnú, bolo nezákonné, a teda aj ďalší postup orgánov činných v
trestnom konaní bol v danom prípade nesprávny, lebo viedli trestné stíhanie voči osobe, ktorá trestný čin
nespáchala. Uznesenie Okresného prokurátora treba považovať za nezákonné aj v zmysle judikatúry

Najvyššieho súdu SR (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/54/2011, uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 4Cdo/183/2009).2. Okresný súd rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Mal za preukázané, že žalobca N. C. bol rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici 5To/143/2013 zo dňa 13.5.2014 oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Zvolen sp.zn.
3 Pv 22/2012 zo dňa 16.10.2012. Aj predtým bol žalobca oslobodený spod obžaloby rozsudkom
Okresného súdu Zvolen č.k. 1T/196/2012-429 zo dňa 12.9.2013. Podľa zrušeného rozsudku Okresného
súdu Zvolen došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby, lebo nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre
ktoré je obžalovaný stíhaný. Z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplýva, že k oslobodeniu

žalobcu spod obžaloby došlo z toho dôvodu, že skutky, ktorých sa dopustil nie sú trestným činom, ale sú
len priestupkom. Žalobca predložením vyčíslenia trov obhajoby v trestnom konaní 1T/196/2012 vyčíslil
podrobne trovy obhajoby vo výške 3.016,34 Eur. S prihliadnutím na obsah pripojeného spisu Okresného
súdu Zvolen sp.zn. 1T/196/2012 bolo zistené, že trovy obhajoby boli správne vyčíslené. Jednoznačne
bolo preukázané aj zaplatenie vyfakturovaných súm žalobcom jeho právnemu zástupcovi.

3. Okresný súd dospel k názoru, že s prihliadnutím na výsledok trestného konania vedeného na
Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 1T/196/2012 vznikol žalobcovi nárok na náhradu škody vo výške
3.016,33 Eur, ktorá suma predstavuje trovy právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní. O úroku z
omeškania rozhodol s poukazom na § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia Vlády SR
č.87/1995Z.z.,akoaj§16ods.4zákonač.514/2003Z.z.Žalobcasiuplatnilnároknazaplatenieúrokov

z omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty od prijatia jeho žiadosti žalovanou, t.
j. od 09.08.2016 do zaplatenia a v tomto rozsahu okresný súd žalobe vyhovel. O nároku na náhradu trov
konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. vzhľadom na úspech žalobcu
v konaní.

4. Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie žalovaná z odvolacích dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. f) a písm. h) C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok). V odvolaní
žalovaná poukazovala na to, že celé trestné stíhanie obvineného (žalobcu) bolo začaté na základe
trestného oznámenia poškodenej (manželka žalobcu) a zásahu privolanej policajnej hliadky, ako aj
rýchlej zdravotnej pomoci manželkou žalobcu v mieste jej trvalého bydliska. Po začatí trestného

stíhania bola poškodená - manželka žalobcu opätovne vypočutá, avšak k veci odmietla vypovedať,
nakoľko je v príbuzenskom pomere so žalobcom. Dozorujúci prokurátor vychádzal zo zisteného stavu
veci a po vykonanom vyšetrovaní dospel k záveru, že sú splnené podmienky na podanie obžaloby.
Okresný súd Zvolen v prejednávanej veci považoval oslobodzujúci rozsudok krajského súdu v trestnej
veci za rozhodujúci, aby uznal nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v

zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., s čím žalovaná strana nesúhlasí. Žalovaná tvrdí, že žiadny orgán
nielenže nezrušil uznesenie o vznesení obvinenia, ale toto uznesenie ani neoznačil za nezákonné. Pre
úspešné uplatnenie náhrady škody je potrebné kumulatívne splnenie zákonných podmienok - existencii
nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným
rozhodnutím. V tomto spore absentuje primárny právny základ nároku. Konštrukcia súdu prvej inštancie

o tom, že uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím, pretože vo výsledku trestné
konanie bolo skončené postúpením veci na priestupok, nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č.
514/2003 Z. z. Žalovaná sa nestotožnila ani s prezentovaním výkladu zákona č. 514/2003 Z. z., a to
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ale aj Ústavného súdu SR, že v prípade, ak došlo k zastaveniu
trestnéhostíhaniaobvinenéhoalebojehooslobodeniuspodobžaloby,považujesauznesenieovznesení

obvinenia za nezákonné a na tom základe je spôsobilé byť právnym titulom pre úspešné uplatnenie si
nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa názoru žalovanej zákon č. 514/2003
Z. z. žiadnu občianskoprávnu zodpovednosť za výsledok trestného konania nepozná a neupravuje.
Uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné označiť za nezákonné len preto, že pravdepodobnosť
spáchania skutku existujúca v čase jeho vydania sa v neskorších štádiách trestného konania z rôznych

dôvodov nepotvrdila. V tomto smere žalovaná poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Lavrechov proti Českej republike (sťažnosť č. 27404/08 z 20.06.2013). ESĽP vyslovil
záver, že skutočnosť, že obvinený bol oslobodený spod obžaloby sama osebe neznamená, že trestné
stíhaniebolonezákonnéaleboodzačiatkuinakvadné.Zuvedenýchdôvodovžalovanánavrhlarozsudok
okresného súdu zrušiť a konanie v tejto veci zastaviť alebo vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovanej odvolacie
argumenty žalovanej považuje za neopodstatnené. Napriek existencii rozhodovacej praxe súdov, ktorákonštantne a dlhodobo považuje oslobodenie obžalovaného spod obžaloby za prejav nezákonného
trestného stíhania, žalovaná túto rozhodovaciu prax ignoruje. Zo samotného výsledku trestného
konania, ktoré sa skončilo v prospech žalobcu oslobodením spod obžaloby jednoznačne vyplýva, že

uznesenie okresného prokurátora Okresnej prokuratúry Zvolen zo dňa 13.02.2012, ktorým zamietol jeho
sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 17.01.2012 ako nedôvodnú, bolo nezákonné,
a teda aj ďalší postup OČTK bol v danom prípade nesprávny, nakoľko viedli trestné stíhanie voči
osobe, ktorá trestný čin nespáchala. Žalobca poukázal na rozsiahlu rozhodovaciu prax súdov v skutkovo
obdobných veciach, v ktorých bol vyjadrený jednoznačný záver, že ak došlo k zastaveniu trestného

stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia)
trestnéhostíhaniajeneskoršívýsledoktrestnéhokonania.Žalobcavtejtosúvislostiuviedol,ževtakomto
prípade právny štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov a v takejto situácii

nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili dôvodné podozrenie, ale to, či sa ich
podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol potvrdenie
rozsudku okresného súdu a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, prejednal odvolanie žalobcu viazaný rozsahom

odvolania (§ 379 C.s.p.), viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania
(a contrario § 385 ods. 1 C.s.p.) a rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387
ods. 1, 2 C.s.p.

7. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

8. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa
obmedzuje len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov s doplnením ďalších dôvodov v nadväznosti
na odvolacie námietky žalovanej.

10. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd z vykonaného dokazovania vyvodil
správne skutkové závery a aplikoval správne príslušné normy. Rozhodnutie súdu vychádza z ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít a z jej rámca žiadnym spôsobom nevybočuje.

11. Žalovaná v odvolaní tvrdí, že žiadny orgán nielenže nezrušil uznesenie o vznesení obvinenia, ale

toto uznesenie ani neoznačil ne zákonné, pričom podľa jej názoru za nezákonné rozhodnutie možno
považovať iba také, ktoré už v čase jeho vydania nemalo zákonný podklad. Okresný súd v tejto
súvislosti správne poukázal na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, a to rozhodnutia Najvyššieho
súduSRsp.zn.4Cdo/183/2009,3Cdo/194/2010,3Cdo/156/2017,anajmäzáverrozhodnutiaÚstavného
súdu SR, ktorý v rozhodnutí zo 07.07.2016 sp. zn. I.ÚS 320/2016 konštatoval že: „Nárok na náhradu

škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania“. Okresný súd správne poukázal aj na to, že
rozhodovacia prax v danej otázke je ustálená a pokiaľ došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k
oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho,

že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Odvolací súd konštatuje,
že v tejto časti odvolania nastolená právna otázka nie je a v súčasnosti ani dovolacím súdom už nie je
rozhodovaná rozdielne. Argumentácia žalovanej tak nemá oporu nielen vo výklade zákona č. 514/2003
Z. z., ale ani v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít. Odvolaním napadnuté rozhodnutie je
preto v súlade aj s princípom právnej istoty vyplývajúcim z článku 2 ods. 1, 2 C.s.p.

12. Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom. Práve zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. je ustanoviť v súlade s článkom 46ods. 3 Ústavy SR podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému

spôsobenáškodatakýmrozhodnutímorgánuverejnejmoci,ktoréboloneskôrposúdenéakonezákonné.
Predpoklady uplatneného nároku na náhradu škody boli žalobcom v konaní preukázané v súlade s
ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z. tak, ako na to správne poukázal aj okresný súd. Žalobca
bol oslobodený spod obžaloby, a to konečným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
5To/143/13 zo dňa 13.05.2014, pretože konanie, ktorého sa žalobca dopustil voči svojej manželke v

rozhodnom čase nemožno kvalifikovať ako trestný čin, ale iba ako priestupok, ktorý už nemožno postúpiť
na prejedanie príslušnému orgánu. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti, a teda aj zákonnosti
začatia či vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Pokiaľ žalobca bol spod
obžaloby oslobodený právoplatne, aj odvolací súd je názoru, že trestné konanie je možné považovať
za nezákonné, lebo nebolo preukázané, že sa skutok stal, a teda podozrenie zo spáchania trestného
činu sa nepotvrdilo. Posúdenie nezákonného rozhodnutia orgánu konajúceho v mene štátu súdom

prvej inštancie bolo správne, a preto uplatnená námietka nesprávneho posúdenia tohto zákonného
predpokladu pri uplatnenom nároku na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu bola nedôvodná.

13. Neobstojí ani odvolacia námietka žalovanej, že v danom spore absentuje primárny právny základ
nároku, nakoľko žalobca nepreukázal splnenie základnej podmienky, ktorou je existencia nezákonného

rozhodnutia, pričom je potrebné pre úspešné uplatnenie náhrady škody kumulatívne splniť zákonné
podmienky, a to existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou
škodou a nezákonným rozhodnutím.

14. Zodpovednosť štátu za škodu je koncipovaná ako objektívna, t. j. bez ohľadu na akékoľvek

zavinenie (§ 3 ods. 1 písm. a), ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). V tejto súvislosti preto platí, že
ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je
skončené oslobodením, treba hľadať nielen v ustanovení článku 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej
rovine predovšetkým v článku 1. ods. 1 Ústavy SR, teda v princípoch materiálneho právneho štátu.
Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť

za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž
prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej
(škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní
vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup
týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii

nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili dôvodné podozrenie, ale to, či sa
ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti
občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela
súdna prax k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby,

treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal
a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania.

15. Pokiaľ žalovaná poukázala na rozhodnutie ESĽP vo veci Lavrechov proti ČR (rozsudok zo dňa
20.06.2013 vo veci č. 57404/08) odvolací súd uvádza, že tento sa vec vôbec nevzťahuje. V danom
rozsudku senát 5. sekcie ESĽP dospel k záveru, že v súvislosti s prepadnutím peňažnej záruky z dôvodu
marenia trestného konania, v ktorom bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby nedošlo k porušeniu

práva sťažovateľa na pokojné užívanie majetku. Len v tejto súvislosti súd povedal, že skutočnosť,
že sťažovateľ bol spod obžaloby oslobodený sama osebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo
nezákonné. Štát má totiž i vtedy legitímny záujem na riadnom vedení trestného konania a na tom,
aby sa obvinení nevyhýbali spravodlivosti. Výsledok trestného konania nemá tak spojitosť s otázkou
prepadnutia peňažnej záruky. ESĽP došiel k záveru, že sťažovateľ svojím konaním (nedostavením

sa k žiadnemu zo súdnych pojednávaní, niekoľkoročný pobyt v zahraničí, neposkytnutie súčinnosti)
skutočneskomplikovalvedenietrestnéhokonaniaaprepadnutiezárukysizavinilsám,pretoženedodržal
podmienky prijatia peňažnej záruky. Len v tejto súvislosti oslobodenie spod obžaloby sama osebe
neznamená nezákonnosť trestného stíhania.16. Rozhodnutie okresného súdu považoval odvolací súd za vecne správne, náležite odôvodnené, s
poukazom na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, a preto ho v plnom rozsahu potvrdil spolu s

výrokom o trovách konania, o ktorých okresný súd rozhodol vzhľadom na úspech žalobcu vo veci.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. (ustanovenia o
trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie) v nadväznosti na § 255
ods. 1 C.s.p. (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu vo veci), vzhľadom

na úspech žalobcu v odvolacom konaní.

18. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3:0.
Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).