Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 16. august 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/42/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718203310
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6718203310.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a
sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobcu H. D., s trvalým pobytom
J. XXX, XXX XX Y., právne zastúpeného Mgr. Stanislavou Tichou, advokátkou so sídlom Zakvášov
1519/55, 017 01 Považská Bystrica, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 452, právne zastúpenému Advokátska kancelária Andrea

Cviková, s.r.o. so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 1 430,73
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k.
19Csp/126/2018-93 z 26. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen v časti výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 1 430,73 Eur (časť I. výroku), p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok Okresného súdu Zvolen v časti výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 430,73 Eur od 09. 09. 2017 do
zaplatenia (časť I. výroku) a v závislom výroku o trovách konania (II. výrok) zrušuje a vec mu v tomto
rozsahu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
odvolanímnapadnutým rozsudkom zodňa26.10.2018uložilžalovanémupovinnosťzaplatiť žalobcovi
sumu 1 430,73 Eur spolu s úrokom z omeškania v miere 5 % ročne zo sumy 1 430,73 Eur od 09. 09.

2017 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok).
O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť
žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % a to do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie
o výške náhrady trov konania (II. výrok).
Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
sumy 1 430,73 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 430,73 Eur od 09. 09.
2017 do zaplatenia z titulu vydania bezdôvodného obohatenia s odkazom na Zmluvu o revolvingovom

úvere č. 8500041655 (správne má byť číslo 8500041654 - poznámka odvolacieho súdu) zo dňa 25. 02.
2014 (ďalej aj ,,Zmluva o úvere,“ resp. ,,zmluva“).
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej
aj ,,OZ“) v znení účinnom do 31. 03. 2015, § 3 ods. 1, § 39 ods. 1, § 52a, § 43a, § 43c, § 44 ods.
1, 2, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, 6 OZ v
znení účinnom do 31. 05. 2014, § 40 ods. 1 až 4 OZ v znení účinnom do 31. 10. 2015, § 1 ods. 2 prvá

veta, § 9 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. a), b), d), § 9 ods. 2 prvá veta, § 9 ods. 7, prvá veta , § 9 ods. 9
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej a „Zákon o spotrebiteľských úveroch,“ resp.,,ZoSÚ“) vznení účinnom do 31. 05. 2014, § 2 písm. d), g), i), Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
do 31. 03. 2015, § 295, § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadok v znení
zákona č. 87/2017 Z.z. (ďalej aj „CSP“).

Súd prvej inštancie považoval za nesporné medzi stranami sporu, že dňa 19. 02. 2014 žalobca podpísal
návrh Zmluvy o úvere, v ktorom boli vyplnené údaje v bode 5; následne žalovaný dňa 25. 02. 2014
doplnil údaje do bodu 6 a podpísal návrh žalobcu na uzatvorenie Zmluvy o úvere; žalovaný previedol
na bankový účet žalobcu sumu 1 284,25 Eur a nie sumu 1 500,- Eur, pretože si započítal sumu 215,75
Eur z titulu jeho pohľadávky podľa Dohody o poskytnutí služby; žalobca zaplatil žalovanému celkom 2

714,98 Eur, pričom poslednú platbu zaplatil dňa 08. 09. 2017.
Podľa názoru súdu prvej inštancie nedošlo k platnému uzavretiu Zmluvy o úvere. V zmysle § 9 ods.
1 Zákona o spotrebiteľských úveroch musí mať zmluva o spotrebiteľskom úvere písomnú formu a
musí obsahovať náležitosti uvedené v § 9 ZoSÚ. Podstatné náležitosti zmluvy musia byť výsledkom
zhodné prejavu vôle oboch zmluvných strán a nemôže byť ich určenie a doplnenie ponechané na
svojvôli veriteľa, bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť ich obsah. Prvoinštančný súd poukázal na to, že

kontraktačný mechanizmus uzatvárania zmlúv upravuje Občianskeho zákonníka § 43a nasl., v zmysle
ktorých ustanovení prijatie návrhu na uzavretie zmluvy (akceptácia) nadobúda účinnosť okamihom,
keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi (t.j. doručením akceptácie) a týmto
okamihom je potom zmluva uzavretá. Pokiaľ prijatie návrhu obsahuje zmeny, je v zmysle § 44 ods. 2 OZ
odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh a na uzavretie zmluvy sa potom vyžaduje akceptácia

zmeneného návrhu zo strany pôvodného navrhovateľa (v danom prípade žalobcu), pričom jeho mlčanie
alebo jeho nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie nového návrhu.
Z bodu 13 návrhu (žiadosti) zmluvy síce vyplynulo, že k uzatvoreniu zmluvy dochádza (už) riadnym
vyplnením a následným podpisom návrhu (žiadosti) všetkými stranami, avšak pre neplatnosť tohto
zmluvného ustanovenia k uzatvoreniu zmluvy takýmto spôsobom nemohlo dôjsť. Podľa názoru

súdu prvej inštancie je neplatné predmetné ustanovenie z dôvodu rozporu a obchádzania zákona
(Občianskeho zákonníka). V zmysle § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa
priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Súd prvej inštancie mal za to, že vopred

žalovaným naformulované ustanovenie bodu 13 sa neprípustne odchyľuje od ust. § 43a nasl. OZ v
neprospech spotrebiteľa, nakoľko veriteľovi (žalovanému) umožňuje doplniť v zásade akékoľvek údaje
do bodu 6, ktoré nebudú korešpondovať s údajmi v (bode 5) návrhu (žiadosti) spotrebiteľa (žalobcu),
pričom automaticky doplnením týchto údajov má dôjsť k uzatvoreniu zmluvy a naviac žalovaný ani nie
je povinný doručiť túto zmluvu žalobcovi. V konaní síce bolo predložené Oznámenie o schválení úveru,

ktoré podľa vyjadrenia žalovaného malo byť tiež potvrdením zmluvne dojednaných ustanovení, s ktorým
sa súd prvej inštancie nestotožnil, pretože v predmetnom oznámení sú uvedené úplne nové resp. iné
údaje ako boli v žiadosti (návrhu) žalobcu na uzavretie zmluvy (najmä o dátume splatnosti prvej splátky
a o dátume splatnosti poslednej splátky), ktoré údaje sú obligatórnymi zákonnými náležitosti samotnej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Ďalej na základe bodu 2.1 Zmluvných dojednaní (ktoré naviac nie sú ani podpísané a sú písané takmer
nečitateľným drobným písmom) mal žalobca vopred súhlasiť s tým, aby žalovaný (veriteľ) schválil iné
parametre požadovaného úveru ako uviedol žalobca v žiadosti (čo samo o sebe je odmietnutím návrhu
v zmysle § 44 ods. 2 OZ) bez toho, aby to znamenalo porušenie povinností žalovaného a tiež mal
žalobca vopred súhlasiť s tým, aby bol termín splatnosti splátky v prípade akceptácie návrhu zo strany

žalovaného stanovený (jednostranne) žalovaným na bližšie nekonkretizovaný deň (medzi v poradí 1.-15.
dňom) a teda žalobca sa tak vopred vzdal práva poznať konkrétny deň splatnosti splátok ako jednej zo
zákonných náležitosti zmluvy. Takisto mala byť stanovená jednostranne žalovaným aj splatnosť prvej
splátky (medzi 1.-15. dňom nasledujúceho mesiaca po poskytnutí úveru, tak že minimálne to bude 32 dní
od poskytnutia úveru a nie viac ako 48 dní). Celková výška úveru (RPMN), taktiež obligatórna náležitosť

zmluvy o spotrebiteľskom úvere, mala byť (čl. 3, bod 3.1 Zmluvných dojednaní) žalobcovi (jednostranne)
oznámená žalovaným podľa čl. 2, bod 2.2 Zmluvných dojednaní. Čo sa týka výšky úrokov, žalobca sa
mal zaviazať vopred platiť úroky uvedené nie v bode 5 žiadosti, ale v bode 6 žiadosti (bod 5.1 a 5.2
Zmluvných dojednaní), ktoré ale nesmel vyplniť (na tlačive žiadosti je poznámka „nevypĺňajte“) a dopĺňal
ich následne veriteľ (žalovaný) a výšku týchto úrokov mal opäť následne len (jednostranne) oznámiť

spotrebiteľovi (žalobcovi).
Podľa čl. 2, bod 2.2 Zmluvných dojednaní tak mali byť konkrétne obligatórne (zákonné) náležitosti
spotrebiteľskej úverovej zmluvy, na ktorých sa mali zmluvné strany ako výsledok ich konsenzu a teda ich
zhodného súhlasného prejavu vôle (písomne) dohodnúť, len jednostranne určené žalovaným a tento ichmal následne len oznámiť žalobcovi. Je absolútne neprípustné a v neprospech spotrebiteľa (žalobcu),
aby takto malo dôjsť k uzatvoreniu spotrebiteľskej zmluvy potom, ako veriteľ doplní do zmluvy, resp.
uvedie v jednostrannom úkone (Oznámení o schválení úveru) nové alebo iné údaje, čo sa naviac nemalo

považovaťzaporušeniepovinnostižalovanéhoatieto(ajzmenenéanovédoplnenéúdaje)malžalovaný
len oznámiť (jednostranným úkonom) žalobcovi.
V posudzovanej veci dňa 19. 02. 2014 žalobca podpísal predtlačený formulár (vyhotovený žalovaným)
na uzavretie zmluvy, ktorý v bode 5 obsahoval údaje o požadovanom spotrebiteľskom úvere s
poznámkou „vyplňte“ (hoci ho evidentne vyplnil sám žalovaný) a v bode 6 obsahoval údaje o schválenom

spotrebiteľskom úvere s poznámkou „nevypĺňajte“, ktoré až následne dňa 25. 02. 2014 doplnil (dopísal)
taktiež žalovaný a ktoré v bode 6 oproti údajom v bode 5 obsahovali zmeny a doplnenia - údaj RPMN
sa zmenil z 63,32 % na 76,21 % (správne má byť 70,01%- poznámka odvolacieho súdu) a v bode 6
bol oproti bodu 5 doplnený nový údaj o ročnej úrokovej sadzbe úrokov z omeškania 5,25 %. Predmetné
zmeny a doplnenia v bode 6 potom podľa názoru prvoinštančného súdu spôsobili právny následok (§ 44
ods. 2 OZ) odmietnutia návrhu žalobcu zo strany žalovaného a následne išlo už o nový návrh zo strany

žalovaného, pričom žalovaný v spore nepreukázal akceptáciu jeho nového návrhu na uzavretie zmluvy
zo strany žalobcu. Nečinnosť a mlčanie žalobcu pritom za akceptáciu nového návrhu (žalovaného)
považovať nie je možné (§ 44 ods. 1 O Z).
Podľa názoru súdu prvej inštancie nedošlo k platnému uzavretiu (obligatórne písomnej) zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Na podporu svojich záverov súd prvej inštancie poukázal aj na rozsudky

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/755/2015 zo dňa 27. 01. 2016 a Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 19Co/197/2017 zo dňa 26. 04. 2018.
Pokiaľ nebola platne uzavretá Zmluva o úvere, nemohla byť platne uzavretá ani Dohoda o poskytnutí
služieb, ktorá je podľa § 52a OZ závislou zmluvou na Zmluve o úvere. Z obsahu Dohody o poskytnutí
služieb vyplynulo, že na základe tejto dohody sa mali poskytovať „služby“ k uzavretej Zmluvy o úvere.

Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že ak by bola Zmluva o úvere uzatvorená platne (k čomu ale
podľa názoru súdu prvej inštancie nedošlo), aj vtedy by existovali dôvody na vyhovenie žalobe v
plnom rozsahu, pretože Zmluva o úvere nespĺňa obligatórne zákonné náležitosti podľa § 9 Zákona o
spotrebiteľských úveroch, čoho následkom by bola bezúročnosť úveru podľa § 11 ZoSÚ; dojednaná
výška ročnej úrokovej sadzby 70,01 % je v rozpore s dobrými mravmi a teda išlo by o neplatné

dojednanie; Dohoda o poskytnutí služby je neplatná pre rozpor dobrými mravmi ako aj pre neprijateľnosť
zmluvnej podmienky.
Súd prvej inštancie poukázal na to, že v Zmluve o úvere boli najmä termín splatnosti splátok, termín
konečnej splatnosti úveru a RPMN, na ktorých sa mali zmluvné strany dohodnúť ako výsledok ich
konsenzu, avšak boli len jednostranne určené žalovaným (čo nemožno považovať za dojednanie

zmluvných strán - dvojstranný právny úkon), preto nedošlo k písomnej obojstrannej dohode zmluvných
strán na týchto povinných náležitostiach spotrebiteľskej úverovej zmluvy, čo (v prípade platného
uzavretia zmluvy) spôsobuje ex lege bezúročnosť úveru a jeho bezpoplatkovosť.
Pokiaľ v prípade podstatných náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovaný odkazoval na
Zmluvné dojednania (ktoré by podľa čl. 7 Zmluvy o úvere mali tvoriť jej neoddeliteľnú prílohu), súd prvej

inštancie uviedol, že Zmluvné dojednania neboli podpísané. V tejto súvislosti súd poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/396/2014 zo dňa 10. 02. 2015 a na uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 30. 11. 2011, sp.zn. 2Cdo 245/2010.
Prvoinštančný súd poukázal na to, že úver zo Zmluvy o úvere by za predpokladu jej platného uzavretia
bol bezúročný a bez poplatkov aj z dôvodu, že je v nej uvedená nesprávne ročná percentuálna miera

nákladov (RPMN) v neprospech spotrebiteľa, pretože v zmluve uvedená RPMN nekorešponduje so
skutočnou RPMN, keďže Zmluva o úvere v časti RMPN nezohľadňuje aj náklady (215,75 Eur) na
základe Dohody o službách ako služby doplnkovej, tak ako to ukladá § 2 písm. g/ a i/ Zákona o
spotrebiteľských úveroch, čo súd prvej inštancie považoval za zavádzajúce (klamlivé) vo vzťahu k
žalobcovi (spotrebiteľovi) a v jeho neprospech. Naviac, v bode 6 Zmluvy o úvere je uvedený údaj o

úrokovej sadzbe 70,01 % a RPMN len 69,01 %, čo je matematický i logický ,,nezmysel“, nakoľko RPMN
nemôže byť nikdy nižšia ako je výška úrokovej sadzby. RPMN je tak uvedená v zmluve nesprávne a
v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, čo (v prípade platného uzavretia zmluvy) spôsobuje taktiež ex
lege bezúročnosť úveru a jeho bezpoplatkovosť.
Dojednanie o výške ročnej úrokovej sadzby 70,01 % (a pri revolvingovom úvere 76,21%) považoval

súd prvej inštancie za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, pretože podľa Prehľadu priemerných
úrokových sadzieb podľa NBS v období 02/2014 bola priemerná výška ročnej úrokovej miery 11,16 % a
teda dojednaná výška úrokov takmer 7-násobne prevyšovala obvyklú mieru úrokov pri spotrebiteľských
úveroch v danom čase, čo súd prvej inštancie považoval za výšku úrokov úžernícku a v rozpore sdobrými mravmi s následkom neplatnosti takéhoto dojednania. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že
obvyklá výška odplaty v danom období bola 46,30 % a táto nebola podstatne prevýšená, nakoľko podľa
súdnej praxe sa podstatné prevýšenie odplaty považuje navýšenia o 25 - 27 %, súd prvej inštancie

uviedol, že z listinného dôkazu predloženého samotným žalovaným Štandardné európske informácie
vyplynulo, že na poskytnutie úveru sa vyžadovalo uzavretie Dohody o zrážkach zo mzdy (čo potvrdil aj
žalobca na pojednávaní, nakoľko aj v súčasnosti sú mu v prospech žalovaného vykonávané zrážky zo
mzdy) a nie je potom pravdivé tvrdenie žalovaného, že priemerná výška RPMN v danom období pre
tento typ úveru bola 46,30 %, pretože v danom čase bola pri spotrebiteľských úveroch so zabezpečením

(ktorým je podľa § 551 OZ aj Dohoda o zrážkach zo mzdy) priemerná výška RPMN len 29,22 % a teda
navýšenie odplaty (RPMN) bolo v danom prípade až o 40,79 % oproti priemernej výške RPMN v danom
období.
Pokiaľ ide o Dohodu o poskytnutí služieb, súd prvej inštancie ju považoval za neplatnú v zmysle § 37
ods. 1, § 39, § 53 OZ, nakoľko boli žalobcovi zo strany žalovaného tieto „doplnkové služby“ nanútené
a nedošlo k slobodnému prejavu vôle zo strany žalobcu, tieto služby neboli individuálne so žalobcom

dojednané a žalovaný opak nepreukázal a táto dohoda sa prieči aj dobrým mravom. Súd prvej inštancie
poukázal na to, že v ten istý deň žalobca podpísal dva návrhy zmlúv s identickým obsahom, na rovnakú
výšku úveru a s dvoma dohodami o poskytnutí služieb (ide o predmet konania vedený na okresnom súde
pod sp.zn. 19Csp/125/2018), ktoré žalovaný podpisoval taktiež v rovnaký deň. Je zrejmé, že mohla byť
uzatvorená jedna úverová zmluva na sumu 3 000,- Eur (a nie dve zmluvy každá po 1 500,- Eur) v ten

istý deň, čo len svedčí o tom, že faktickým účelom Dohody o poskytnutí služieb bolo dvakrát od žalobcu
„vytiahnuť“ poplatok za „služby“, teda dvakrát po 215,75 Eur, o ktoré sumy sa potom ponížili obidva úvery
(tieto poplatky boli splatné už poskytnutím úverov) a teda reálna výška poskytnutých úverov nebola 2 x
po 1 500,- Eur, ale len 2 x po 1 284,25 Eur. Žalobca mal na základe predmetnej dohody zaplatiť sumu
215,75 Eur a to za to, že si môže za splnenia konkretizovaných podmienok odložiť maximálne tri splátky

v celkovej sume (241,11 Eur) takmer sa rovnajúcej výške samotného poplatku, avšak tieto tri splátky
by musel aj tak následne zaplatiť. Je pritom zrejmé, že poplatky (2 x 215,75 Eur a pri revolvigu 2 x
112,08 Eur) mal žalobca vopred (už pri poskytnutí úveru) zaplatiť aj v prípade, že by reálne k poskytnutiu
žiadnych „služieb“ zo strany žalovaného počas trvania zmluvného vzťahu nedošlo a teda žalobca by
reálne takéto „protiplnenie“ za svoje platby ani nemusel dostať. Žalovaný podľa názoru prvoinštančného

súdu žalobcovi „vnútil“ aj iný úkon ako ten, ktorý bol pri podpise Zmluvy o úvere vo sfére záujmu žalobcu,
ktorý len podpisoval žalovaným vopred pripravené formulárové zmluvy, bez možnosti zasiahnuť do ich
obsahu, pričom žalovaný v spore nepreukázal individuálne dojednanie týchto ustanovení. Žalovaným
vopred pripravené a predtlačené inkorporačné klauzuly o prehláseniach žalobcu o dobrovoľnosti služieb
nie sú dôkazom o individuálnom dojednaní (žalobca nemal možnosť znenie týchto klauzúl ovplyvniť).

Súdu prvej inštancie bolo z jeho vlastnej činnosti známe, že spotrebitelia o takýto druh služby
žalovaného reálne „nežiadali“, avšak keby predpripravenú formulárovú žiadosť o uzavretie takejto
dohody nepodpísali, úver by im nebol poskytnutý a teda nemali možnosť takéto „služby“ odmietnuť.
Na podporu svojho záveru súd prvej inštancie poukázal na rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 19Co/197/2017 zo dňa 26. 04. 2018 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.15Co/39/2016 z

23. 02. 2016. Pokiaľ ide o dojednanie zmluvných strán (bod 8.4 Zmluvy o úvere ohľadom započítania
predmetných poplatkov ku dňu poskytnutia úveru), podľa názoru súdu prvej inštancie ide opäť o
neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko takéto dojednanie bolo predpripravené na zmluvnou formulári
a je obsiahnuté tiež v Zmluvných dojednaniach a teda žalobca nemal reálnu možnosť ovplyvniť obsah
takéhoto dojednania. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Okresného súdu

Prešov č.k. 10C/53/2016-38 z 23. 05. 2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
5Co/130/2017 z 28. 11. 2017, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo 21/2013 z 27. 11. 2013.
Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný reálne poskytol (previedol na bankový účet žalobcu)
sumu 1 284,25 Eur a že žalobca uhradil žalovanému celkom sumu 2 714,98 Eur (poslednú platbu
dňa 08. 09. 2017), čo je o 1 430,73 Eur viac, ako žalobcovi poskytol žalovaný. Vzhľadom na uvedené

nesporné skutočnosti medzi stranami sporu a vzhľadom na záver súdu prvej inštancie o neplatnom
uzavretí Zmluvy o úvere a neplatnom uzavretí Dohody o poskytnutí služieb, dospel súd prvej inštancie k
záveru, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1 430,73 Eur a na zaplatenie
úrokov z omeškania v zákonnej výške (5% ročne) z tejto sumy odo dňa 09. 09. 2017 je dôvodný.
Žalobca mal v spore úplný úspech, a preto mu súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení

s ust. § 262 ods. 1 CSP priznal nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v miere 100 %, pričom o
konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením
súdny úradník.2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalovaný podal včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil
rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutom výroku a žalobu zamietol aj v časti, v ktorej

jej bolo vyhovené a priznal mu právo na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Zároveň
si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 od. 1 písm. f) a h) CSP.
Uviedol, že súd prvej inštancie v rozsudku vychádzal zo záveru, že medzi sporovými stranami nebola
platneuzavretázmluvaorevolvingovomúverezdôvodu,žeprijatienávrhunauzavretiezmluvyobsahuje

zmeny a doplnenia a považuje sa preto za odmietnutie návrhu.
Pre vznik každej zmluvy platí, že musí mať obligatórne náležitosti ustanovené právnym poriadkom.
Ak tieto dodržané nie sú, potom nedochádza k vzniku zmluvy. Ak však ide o iné ako obligatórne
náležitosti (t.j. fakultatívne), potom absencia takýchto fakultatívnych dojednaní (či už pre ich neplatnosť,
nedojednanieapod.)mázanásledoklento,žetakétodojednanianiesúplatné.Ichnedodržanienemáza
následok nevzniknutie zmluvy. Aj podľa právnej teórie (napr. Fekete, I. : Občiansky zákonník. Komentár.

EPOS. 2007, str. 119) : Všetky právnej úkony ku svojej platnosti vyžadujú podstatné zložky, t.j. také,
bez ktorých by nešlo právny úkon (essentialia negotii). Právny úkon okrem toho obsahuje aj pravidelné
zložky (naturalia negotii), ktoré sa pravidelne vyskytujú pri každom právnom úkone. V prípade právnych
úkonoch sa z času na čas vyskytujú náhodné zložky (accidentalia negotii). Pravidelné a náhodné zložky
právneho úkonu sú nepodstatnými zložkami právneho úkonu. Ich absencia nebráni tomu, aby išlo o

platný právny úkon. Určenie podstatných zložiek právneho úkonu pre úverovú zmluvu vyplýva z § 493
Obchodnéhozákonníka. Podstatnýmináležitosťamizmluvyjedohodaoúvere,záväzoktietoprostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky.
Hodnota RPMN, termín konečnej splatnosti a termín splatnosti splátok nie sú žiadnym zákonom
stanovenáakopodmienkavznikuúverovejzmluvy.Jednoznačnetovyplývazoznenia§11ods.1zákona

č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere.
Ak by súdom prvej inštancie uvedené údaje, ktoré mali byť zmenené a teda mali by byť dôvodom
neuzavretia zmluvy, boli podmienkou vzniku zmluvy (teda obligatórnou náležitosťou pre jej vznik), potom
by § 11 ods. ZoSÚ (osobitne pod písmenom b) nemalo žiadny právny význam.
Záver súdu prvej inštancie o nevzniknutí zmluvy z dôvodu, že nedošlo k dohode

o RPMN, je v rozpore so zákonom.
Ako druhý dôvod rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že ak by bola zmluva o úvere platne uzavretá,
potom by bola bezúročná, pretože hodnota RPMN nie je vypočítaná korektne. Podľa názoru súdu prvej
inštancie do výpočtu RPMN mala byť zahrnutá aj splátka podľa Dohody o poskytovaní služieb.
Na jednej strane súd prvej inštancie samotnú dohodu označuje za neplatnú. Do výpočtu RPMN by tak

nemohla byť zahrnutá splátka, ak by Dohoda o poskytovaní služieb mala byť neplatnou.
Záver súdu odporuje § 2 písm. g) ZoSÚ , z ktorého vyplýva, že vyplýva, že do výpočtu celkových
nákladov sa nezapočítajú náklady, ktoré vyplývajú z dojednaní nepredstavujúcich podmienku pre
získanie úveru. Aj uzatvorenie prihlášky je voliteľné. Ak by teda žalovaný dokument vôbec nepodpísal,
tento by nikdy nevznikol. Pokiaľ by splátka podľa Dohody o poskytovaní služieb bola zahrnutá do

celkových nákladov, potom by taký postup bol v rozpore so zákonom. Smernica Rady 2008/48/ES z
29. 04. 2008 o zmluvách o spotrebiteľských úveroch a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS vo svojej
Kapitole 1. čl. 3 písm. g) hovorí: „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sú všetky náklady
vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti
so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; zahrnuté sú aj náklady na

doplnkové služby súvisiace so zmluvou o úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť
zmluvu o poskytnutí služieb, aby získal úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok“
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že do RPMN sa započítava odplata za služby výlučne
v prípade, ak boli podmienkou získania úveru, čo v tomto prípade splnené nie je, nakoľko ide
o dobrovoľné služby v zmysle článku I., bod 2 Dohody o poskytovaní služieb. V tejto súvislosti poukázal

na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoSr/1/2018 zo dňa 27. 03. 2018.
Ďalej namietal nepreskúmateľnosť rozsudku v časti výroku I. priznávajúceho nárok na zaplatenie úroku
z omeškania, pretože rozsudok neobsahuje žiadne dokázané skutočnosti a ani právneho posúdenie
tejto časti nároku.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne
správny potvrdiť. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolacie dôvody žalovaného považoval za nedôvodné a účelové, neobsahujúce žiadne nové skutkové
okolnosti odlišné od tých, s ktorými sa mal súd prvej inštancie vrátane neho oboznámiť v konanípred prvoinštančným súdom. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie správne posúdil dôvodnosť ním
uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP) vec preskúmal v rozsahu
určenom ustanoveniami § 379, § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
contrario a rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým uložilžalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 1 430,73 Eur (časť I. výroku) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a rozsudok súdu prvej
inštancie v časti výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania

vo výške 5 % ročne zo sumy 1 430,73 Eur od 09. 09. 2017 do zaplatenia (časť I. výroku) a
v závislom výroku o trovách konania (II. výrok) zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP) a vec mu v tomto
rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 2 CSP).

5. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež

zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

6. Z množstva argumentov, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie uviedol,
odvolací súd sa stotožňuje s tým, že zmluva je dvojstranný úkon, ktorý vzniká na základe dvoch
vzájomných a obsahovo zhodných prejavov vôle dvoch strán. Pri uzatváraní zmlúv platí zmluvná
voľnosť. Zmluvná voľnosť sa týka jednak možnosti výberu určitého typu zmluvy a jednak tvorby obsahu.
To znamená, že účastníci si tvoria obsah zmluvy sami. Obsah zmluvy však nesmie byť v rozpore

s kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, pretože by takéto dojednania boli neplatné.
Spravidla stačí k uzavretiu zmluvy konsenz oboch účastníkov zmluvy. Tak je to u tzv. konsenzuálnych
zmlúv (u vôľových úkonov). Niektoré zmluvy sú však v Občianskom zákonníku konštruované tak, že k
platnosti zmluvy sa vyžaduje okrem konsenzu aj určitý reálny úkon. Ide o tzv. reálne zmluvy.

7. Návrhom na uzavretie zmluvy (oferta) v zmysle § 43a OZ rozumieme prejav vôle smerujúci k uzavretiu
zmluvy, ktorý je adresovaný jednej alebo viacerým určitým (individuálne určeným) osobám a prejav
ktorého je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.
Pre posúdenia okamihu vzniku zmluvy, resp. vôbec jej uzavretie, je veľmi dôležitý právny úkon prijatia
návrhu zmluvy. Prijatím návrhu je včas urobený prejav vôle osoby, ktorej bol návrh určený, že súhlasí s

návrhom zmluvy bez výhrad dodatkov obmedzení alebo iných zmien. Takýto úkon je účinný a vyvoláva
právnenásledkyokamihom,keďvyjadreniesúhlasusnávrhom(asjehoobsahom)dôjdenavrhovateľovi.
To je zároveň okamih, kedy možno hovoriť o tom, že zmluva bola uzavretá. Z uvedeného vyplýva
aby právny úkon prijatia návrhu sa stal perfektným: a/ musí byť urobený osobou, ktorej bol určený
(oprávnenou konať za druhého účastníka zmluvy), b/ musí byť urobený včas, c/ nesmie obsahovať

žiadne doplnky, obmedzenia, resp. výhrady či iné zmeny, d/ musí byť účinný a musí dôjsť navrhovateľovi.
Zákon požaduje aktívne konanie subjektu. Mlčanie alebo nečinnosť sami osebe neznamenajú prijatie
návrhu. Pokiaľ by jedna z uvedených podmienok ( a/ - d/) nebola splnená, nemohlo by dôjsť k uzavretiu
zmluvy. Je veľmi dôležité, aby akceptant, ktorý prijíma návrh neurobil vo svojom prejave zmeny, doplnky,
dodatky, obmedzenia alebo výhrady. Takýto prejav by sa považoval za odmietnutie návrhu, a zároveň

by to bol nový návrh, resp. protinávrh. K uzavretiu zmluvy by v danom prípade mohlo dôjsť iba vtedy,
ak by pôvodný navrhovateľ (teraz ako akceptant) prijal nový návrh, ktorý mu zaslal pôvodný akceptant
(teraz navrhovateľ) podľa presne určených pravidiel na prijatie návrhu. Aby bola zmluva uzavretá, musí
byť úplná zhoda oboch strán v otázke obsahu zmluvy.

8. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že údaje o požadovanom revolvingovom
úvere (bod 5. žiadosti) sú odlišné od údajov o schválenom revolvingovom úvere (bod 6. žiadosti), a
to konkrétne v údaji týkajúcom sa RPMN za úver (v bode 5 je uvedená hodnota 70,01 % a 63,32% po
poskytnutí revolvingu a v bode 6 hodnota 69,01 %, 70,01%), pričom bod 6. obsahuje ďalší údaj o výške
ročnej úrokovej sadzby úrokov z omeškania 5,23%.

Síce v bode 2.1 Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o. je uvedené, že „...Veriteľ je oprávnený po posúdení schopnosti dlžníka splácať úver
výšku úveru znížiť a schváliť iné parametre požadovaného úveru ako Dlžník uviedol v bode 5 Žiadosti
o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere, pričom výška úrokovej sadzby aRPMN nebude vyššia než v prípade úveru požadovaného Dlžníkom v bode 5 Žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere bez toho, aby to znamenalo porušenie povinnosti
na strane veriteľa“, i podľa názoru odvolacieho súdu zmeniť výšku RPMN úveru bez toho, aby to

neznamenalo odmietnutie návrhu akceptantom (žalobcom) a zároveň aby to nebol nový návrh, resp.
protinávrh, nie je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 OZ možné. Údaje o schválenom úvere žalovaným v
čase, kedy Zmluvu o úvere podpisoval žalobca, totiž neboli obsahom zmluvy, preto ich žalobca nemohol
písomne akceptovať.

9. Ako bolo uvedené, zmenené údaje, ktoré boli obsahom bodu 6. Žiadosti o poskytnutie revolvingového
úveru/ Zmluvy o revolvingovom úvere smerované žalovaným žalobcovi, predstavovali nový návrh na
uzatvorenie zmluvy a v konaní nebolo preukázané, že žalobca takýto návrh akceptoval. Odvolací súd
sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že Zmluva o úvere v rozpore so zákonom nemá písomnú
formu, hoci v zmysle kogentného ustanovenia § 9 ods. 1 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere musí
mať písomnú formu.

10. Vzhľadom na uvedený dôvod odvolací súd považuje ďalšie závery prvoinštančného súdu uvedené
v odôvodnení rozhodnutia, ohľadne absencie ďalších obligatórnych náležitostí, v dôsledku ktorých by
bolo potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, za nadbytočné.

11. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalovaného odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie z 21. apríla 2016 vo veci C-377/14 (Ernest Georg Radlinger, Helena Radlingerová,
proti FINWAY a.s.), z ktorého vyplýva: ,,Treba pripomenúť, že celková výška úveru v zmysle smernice
2008/48 je v jej článku 3 písm. l) vymedzená ako maximálna výška alebo súčet všetkých finančných
prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o úvere. Podľa článku 3 písm. g) tejto smernice celkové

náklady spotrebiteľa spojené s úverom sú všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti
so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe. Podľa článku 3 písm. i) uvedenej smernice RPMN
sú celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky
úveru, prípadne vrátane nákladov v súlade s článkom 19 ods. 2 tejto smernice. Keďže je pojem
„celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ vymedzený v článku 3 písm. h) smernice 2008/48

ako „súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, vyplýva z
toho, že pojmy „celková výška úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne
vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov
na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2
smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z

dôvodupredmetnéhoúveru,akosúadministratívnepoplatky,úroky,provízieaakékoľvekďalšiepoplatky,
ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. Treba zdôrazniť, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové
náklady spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu
RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru. Článok 19 ods. 1 smernice 2008/48 spresňuje,
že RPMN, ktorá sa na ročnom základe rovná aktuálnej hodnote všetkých záväzkov, na ktorých sa

dohodli veriteľ a spotrebiteľ, sa vypočíta na základe matematického vzorca uvedeného v prílohe I časti
I tejto smernice. Táto smernica pritom stanovuje, že základná rovnica, ktorá stanovuje RPMN, kladie
do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov na jednej strane a
celkovú súčasnú hodnotu splátok a platieb poplatkov na strane druhej. Výška čerpania úveru v zmysle
časti I prílohy I smernice 2008/48 tak zodpovedá celkovej výške úveru v zmysle článku 3 písm. l) tejto

smernice. Vnútroštátny súd musí v danej veci overiť, či jedna alebo viac súm uvedených v bodoch 27
a 28 tohto rozsudku neboli neoprávnene zahrnuté do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l)
smernice 2008/48, keďže táto okolnosť môže mať vplyv na výpočet RPMN a ovplyvniť tak správnosť
informácií, ktoré mal veriteľ uviesť podľa článku 10 ods. 2 tejto smernice v predmetnej zmluve o úvere
vo veci samej. Ako sa uvádza v odôvodneniach 31 a 43 smernice 2008/48, informácia spotrebiteľa

o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického vzorca má
preto podstatný význam. Na jednej strane táto informácia prispieva k transparentnosti trhu v rozsahu, v
akom spotrebiteľovi umožňuje porovnať ponuky úverov. Na druhej strane mu umožňuje posúdiť rozsah
jeho záväzku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. marca 2004, Cofinoga, C-264/02, EU:C:2004:127,
bod 26, a uznesenie zo 16. novembra 2010, Pohotovosť, C-76/10, EU:C:2010:685, bod 70). Vzhľadom

na vyššie uvedené treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice
2008/48, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru
a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučujesumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré
nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.“

12. Bezdôvodné obohatenie je upravené v ustanovení § 451 OZ a nasl.. Bezdôvodné obohatenie v
zmysle Občianskeho zákonníka v pozitívnom vymedzení je majetkový prospech získaný 1/ plnením bez
právneho dôvodu, 2/ plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, 3/ plnením z neplatného právneho
úkonu, 4/ z nepoctivých zdrojov, 5/ plnením za toho, kto podľa práva mal plniť sám. Subjekt, ktorý sa
bezdôvodne obohatil, je povinný vydať bezdôvodné obohatenie oprávnenému subjektu, t.j. v prospech

toho, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo.

13. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku
porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom
definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia
však vznikne len za splnenia určitých zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného

obohatenia na strane určitej osoby, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma,
ktorá postihuje inú určitú osobu a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného
obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby, a napokon, že nejde o prípad,
keď Občiansky zákonník napriek majetkovému prospechu bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje
(uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 92/2010 z 19. januára 2012).

14. Odvolací súd konštatuje, že v posudzovanej veci sa jedná o spotrebiteľský úver bezúročný a bez
poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ), preto súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu v zmysle
ustanovení § 451 a nasl. OZ o bezdôvodnom obohatení, pričom žalovaný je povinný vydať majetkový
prospech získaný od žalobcu vo výške 1430,73 Eur s prihliadnutím na to, že žalovaný reálne zaplatil

žalobcovi sumu 1 284,25 Eur a žalobca zaplatil žalovanému celkom sumu 2 714,98 Eur (2714,98 Eur
- 1284,25 Eur).

15. Odvolací súd vzhľadom na námietku žalovaného týkajúcu sa nepreskúmateľnosti odvolaním
napadnutého rozsudku ohľadne uplatneného úroku z omeškania v prvom rade skúmal, či v rámci

prvoinštančného konania nedošlo zo strany okresného súdu k takému procesnému postupu, ktorý by
bolo možno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces.

16. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatneníprávaaleboichdiskriminovaťprijehouplatňovaní,obsahomtohtoprávajeirelevantnékonanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04).

17. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c.

Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

18. Ústavný súd Slovenskej republiky sa opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

19. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetné rozhodnutie okresného súdu v časti týkajúcej
sa priznania nároku žalobcu na úrok z omeškania atribút riadne odôvodniť rozhodnutie nespĺňa,

keďže ohľadne tohto žalobcom uplatneného nároku rozsudok súdu prvej inštancie neobsahuje žiadne
odôvodnenie (z rozsudku súdu prvej inštancie nie je možné vyvodiť, z akého titulu žalobcovi vznikol
nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, či žalovaný je v omeškaní s plnením peňažného dlhu, od kedy
je žalovaný s omeškaním peňažného dlhu a či výška žalobcom požadovaných úrokov z omeškaniaje v súlade s príslušnými právnymi predpismi), pričom absentuje právne posúdenie tohto žalobcom
uplatneného nároku.

20. Odvolací súd zdôrazňuje, že jedine primerané odôvodnené súdne rozhodnutie umožní stranám
oboznámiť sa so samotným výsledkom rozhodnutia, ale tiež pochopiť dôvody, na ktorých bolo založené,
a zároveň len rozhodnutie spĺňajúce uvedené podmienky je preskúmateľné v inštančnom postupe, preto
rozsudok, ktorý neobsahuje základné atribúty, je možné považovať za závažný zásah konajúceho súdu
do práva strany na súdnu ochranu, pričom daný zásah v tejto fáze konania (odvolacieho konania) je

možné odstrániť len zrušením napadnutého rozsudku pre jeho nepreskúmateľnosť.

21. Na základe uvedeného odvolaciemu súdu neostala iná možnosť, ako rozsudok súdu prvej inštancie
v časti výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 430,73 Eur
(časť I. výroku) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť; v časti výroku rozsudku okresného súdu ohľadne
príslušenstva pohľadávky (časť I. výroku) a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania

(II. výrok) zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP) a vec mu v tomto rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

22. V ďalšom konaní bude úlohou okresného súdu opätovne rozhodnúť o žalobcom uplatnenom úroku
z omeškania, pričom v odôvodnení rozsudku uvedie, či žalobcovi (ne)vznikol nárok na zaplatenie úrokov

z omeškania, z akého dôvodu mu (ne)vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, v akom období
mu vznikol nárok na príslušenstvo pohľadávky a či výška žalobcom požadovaných úrokov z omeškania
je v súlade s príslušnými právnymi predpismi.

23. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd

prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

24. V novom rozhodnutí rozhodne okresný súd i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).