Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. september 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/259/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6616203167
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6616203167.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcu
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanému
T. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XXX/X, XXX XX B., zastúpený advokátkou JUDr. Bronislavou
Garajovou, so sídlom Železničná 291, 987 01 Poltár, v konaní o zaplatenie 288,- € s príslušenstvom o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 7C/65/2016-87 z 29. 09. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobu o zaplatenie istiny 288,- € s príslušenstvom, ktorej sa žalobca domáhal na základe zmluvy
o úvere č. 614603204 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 25. 10. 2013 súd prvej inštancie
zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú. Predmetom zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo poskytnutie
úveru vo výške 800,- €, ktorý sa zaviazal žalovaný splatiť jednou sumou do 25. októbra 2014 spolu s
celkovými nákladmi spojenými so spotrebiteľským úverom vo výške 772,- €, spolu 1 572,- €. Za celkové
náklady spotrebiteľa boli v zmluve označené úroky z úveru vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého

úveru, čo predstavuje sumu 313,20 € a administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo výške 458,80 €. Ročná percentuálna miera nákladov (ďalej aj „RPMN“)
podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola vypočítaná na 96,50 %. V rovnaký deň 25. 10. 2013
uzavrel žalobca so žalovaným aj dohodu o plnení v splátkach k zmluve o spotrebiteľskom úvere č.
614603204, ktorou sa zmenila zmluva o spotrebiteľskom úvere tak, že sumu 1 572,- € splatí žalovaný
v 12 pravidelných mesačných splátkach po 131,- € splatných vždy k 25. dňu kalendárneho mesiaca
počnúc dňom 25. 11. 2013, kde už bola výška RPMN vyčíslená hodnotou 302,67 %. Po posúdení zmluvy

o úvere podľa ustanovení § 52 a nasledujúce zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj
„Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) a ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom ku dňu 25. 10. 2013 (ku dňu uzavretia zmluvy, ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z. z.“ alebo „ZSÚ“)
súd prijal záver, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 614603204 absentujú podstatné náležitosti
zmluvy vyžadované § 9 ods. 2 písm. k) a písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. Veriteľ bol podľa názoru
súdu prvej inštancie povinný priamo v zmluve, nie v dohode o splátkach uviesť výšku, počet splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov a ak tak neurobil, úver sa podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZSÚ považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Rovnaký dôsledok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods.
1 písm. d) ZSÚ má aj nesprávny údaj o RPMN, ktorá bola v zmluve o úvere uvedená nižšou hodnotu
96,50 % než v skutočnosti po uzavretí dohody o splátkach bola (302,67 %). Ak sa úver podľa § 11 ods. 1písm. b) a d) ZSÚ považuje za bezúročný a bezpoplatkov, žalovanému vznikla podľa zmluvy povinnosť
vrátiť žalobcovi iba poskytnutý úver vo výške 800,- €. Z listín doložených do súdneho spisu žalovaným
súd prvej inštancie zistil, že žalovaný zaplatil žalobcovi na tento úver už celkom 2 055,- €, teda svoju

povinnosť vrátiť poskytnutý úver si splnil. Žalobca nedôvodne uplatňuje voči žalovanému ďalšie nároky.
1.1 Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (správne zákon č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej aj „C. s. p.“) priznal v spore úspešnému žalovanému náhradu trov
konania v plnom rozsahu s tým, že výška tejto náhrady bude vyčíslená v súlade s § 262 ods. 2 C. s. p.
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

2. Žalobca podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie s odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods.
1 písm. f) a h) C. s. p. s tvrdením, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. V rozsudku okresného súdu
uvádzané údaje týkajúce sa zmluvy o úvere a jej obsahu nerozporoval, iba uvádzal, že spotrebiteľ
bol informovaný o právach a povinnostiach vyplývajúcich zo zmluvy o úvere, sám spotrebiteľ požiadal

v rovnaký deň ako bola uzavretá zmluva o úvere o možnosť využiť splátkový kalendár. Splácaním
úveru v mesačných splátkach logicky vzrastá aj RPMN, ktorá sa len z dôvodu uzavretej dohody o
splátkach líši v zmluve o úvere a v dohode o splátkach. Údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov
v zmluve neabsentuje a žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno a jeho úlohou je preukázať, v čom
spočíva nesprávne uvádzanie RPMN. Jediným dôvodom, prečo by mohol byť úver vyhlásený za

bezúročný a bez poplatkov je nesprávne vypočítaná výška RPMN. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere
zákon nestanovoval maximálne možnú prípustnú výšku odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov
spotrebiteľovi. Za neprimerane vysoký nie je možné považovať dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru
vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je nebankovým subjektom, u ktorého riziko podnikania ako aj
podnikateľské náklady sú rozdielne než u bánk. S výškou dohodnutého poplatku žalovaný súhlasil.

Podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 09. 11. 2016 sp. zn. C - 42/2015 vo veci L. / Home
Credit, a. s. zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí byť vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky
náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.
apríla 2008 o zmluvách a o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS musia
byť súčasťou písomne alebo na inom trvalom nosiči vyhotoveného dokumentu. V tomto rozsudku

sa vyjadril Súdny dvor EÚ aj k otázke, či je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť
splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum s odpoveďou, že nemusí, pokiaľ podmienky zmluvy
umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkosti a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok a k náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. k) ZSÚ (výška, počet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) Súdny dvor Európskej únie
výslovne uviedol, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi

splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie tejto istiny s tým, že článok 22 ods. 1 uvedenej smernice bráni tomu, aby členský štát stanovil
takúto povinnosť vo svojom vnútroštátnom právnom predpise. Žalobca navrhol zrušiť rozsudok súdu
prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvje inštancie ako
vecne správny z dôvodov uvádzaných už pred súdom prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje
výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, chýba v nej údaj o konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, RPMN 96,50 % a úroková sadzba 39,15 % sú neprimerane vysoké. Vyjadrenie
úrokovej sadzby sumou 313,20 € klamlivo informuje spotrebiteľa o tom, že cena finančnej služby

je výhodná, administratívne náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy vo výške 458,80 € sú
neprimerane vysoké.

4. Okrem zopakovania dôvodov odvolania proti rozsudku prvoinštančného súdu žalobca v písomnom
podanídoručenomOkresnémusúduLučenec27.06.2018zdôrazňoval,žepodľačlánku7ods.2Ústavy

Slovenskej republiky má smernica č. 2008/48/ES prednosť pred zákonom č. 129/2010 Z. z., ako aj
Občianskym zákonníkom. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 3/2009 vyslovil,
že všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci aplikuje ustanovenia práva Európskej únie a je povinný
zabezpečiť plný účinok týchto noriem a z úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne ustanovenie, hoci
by išlo o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom spoločenstva bez toho, aby musel najprv

žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom. V ďalšom
textevyjadreniarozoberážalobcaprípustnosťpoplatkuzaposkytnutieúveruaspracovaniezmluvy,ktorá
otázka je bez relevancie k rozhodnutiu súdu prvej inštancie vzhľadom na to, že výška poplatku nebola
dôvodom pre zamietnutie žaloby.5. V odpovedi na toto vyjadrenie žalovaný poukázal iba na rôzne rozhodnutia na území Slovenskej
republiky v obdobných prípadoch.

6. Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a pre
rozhodnutie odvolacieho súdu nie je potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie vykonané súdom
prvej inštancie prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania v celom rozsahu iba z hľadiska
dôvodov uvádzaných v odvolaní žalobcu, ktorými je podľa § 380 ods. 1 C. s. p. viazaný a mimo nich len

z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré musí odvolací súd podľa § 380 ods. 2 C. s.
p. prihliadnuť, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ktoré vady nezistil) a dospel k názoru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny vo výroku, aj keď nie zo všetkých dôvodov uvedených
v rozhodnutí súdu prvej inštancie. Podľa § 387 ods. 1 C. s. p. môže odvolací súd potvrdiť rozhodnutie
súdu prvej inštancie aj v prípade, ak je vecne správne iba vo výroku.

7. Žalobca v odvolaní nekonkretizuje, ktoré skutkové zistenia súdu prvej inštancie považuje za
nesprávne, iba všeobecne popisuje proces uzatvárania zmluvy a upriamuje pozornosť odvolacieho súdu
na to, že žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nie je
v súlade so zákonom. Zhodne so súdom prvej inštancie žalobca v odvolaní uvádza, že medzi ním a
žalovaným bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 614603204 dňa 25. 10. 2013, na základe

ktorej poskytol veriteľ dlžníkovi úver vo výške 800,- € a dlžník sa zaviazal vrátiť požičanú sumu navýšenú
o príslušný poplatok vo výške 772,- €, čo spolu činí 1 572,- € a to podľa zmluvy jednou sumou v lehote
do 25. 10. 2014 a podľa dohody o splátkach uzavretej v rovnaký deň v 12. pravidelných mesačných
splátkach po 131,- € splatných vždy k 25. kalendárnemu dňu v mesiaci počnúc dňom 25. 11. 2013.
Zhodujú sa aj číselné údaje uvádzané žalobcom a súdom prvej inštancie o výške RPMN v zmluve o

úvere a v dohode o splátkach a žalobca vôbec nerozporuje zistenia súdu prvej inštancie o tom, že
žalovaný doteraz na úver zo zmluvy č. 614603204 zaplatil už sumu 2 055,- €, ktoré boli žalobcom
započítavané sčasti na istinu, úroky, úroky z omeškania, poplatky podľa názoru žalobcu v súlade so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového
poriadku nebol uplatnený dôvodne.

8. Druhý odvolací dôvod o nesprávnom právnom posúdení veci neobstojí, aj keď súd prvej inštancie
nesprávne v rozsudku pod bodom 25 odôvodnenia uvádza, že úver je bezúročný a bez poplatkov z
dôvodu absencie náležitostí úverovej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. a to
podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZSÚ.

9. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu 25. 10. 2013 (dátum
uzavretiaúverovejzmluvy)znelo:„zmluvaospotrebiteľskomúvereokremvšeobecnýchnáležitostípodľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi

úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

10. Odvolací senát Krajského súdu v Banskej Bystrici 17Co už v rozsudku sp. zn. 17Co/790/2015 z
25. januára 2017 vyslovil názor, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C - 42/2015 je
pre vnútroštátne súdy záväzný z hľadiska výkladu ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z., i keď právo

Európskej únie de iure neustanovuje všeobecnú záväznosť rozhodnutí súdov únie, ale táto záväznosť je
daná zásadou zodpovednosti členského štátu za škodu, ktorú spôsobil porušením práva únie, napríklad
aj tým, že vydá súdne rozhodnutie, ktoré bude v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (Köbler
C - 224/1, 30. september 2013).

11. Správnosť názoru odvolacieho súdu, že rozsudok C-42/2015 má vplyv na interpretáciu ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. potvrdzuje aj neskoršia rozhodovacia činnosť Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018 uviedol, že
smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov,
aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku.

Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti
a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť
nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť, nakoľko v sporoch medzi
jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžunormu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy
účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie
zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada

konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k
riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť. Rozsudok
C-42/2015 konštatoval, že smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ktorej výklad Súdny dvor
EÚ vo veci C-42 poskytol, bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili

povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2
smernice. Úmyslom zákonodarcu podľa rozhodnutia najvyššieho súdu bolo transponovať smernicu v
celom rozsahu do zákona č. 129/2010 Z. z. a jeho zámerom nebolo, aby novoprijímané ustanovenie § 9
ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES. To je
skutočnosť, na ktorú musí podľa najvyššieho súdu vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý ustanovoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere

musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia
zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale podľa názoru dovolacieho súdu
aj potrebný je potrebné dospieť k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.

z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu,
teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“, či „termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu treba dospieť k záveru,
že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu

zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe, teda ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
k) zákona č. 129/2010 Z. z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2
písm. h) smernice. Splácanie úveru anuitným spôsobom znamená, že úver je splácaný v pravidelných
mesačných splátkach. Anuitnou splátkou sa rozumie splátka, ktorá má rovnakú (nemennú) výšku počas
celej doby platnosti úveru; v závislosti od splácania (priebehu amortizácie) úveru sa však mení vnútorná

skladba anuitnej splátky (klesá v nej podiel úrokov a zvyšuje sa podiel istiny). Ustanovenie § 9 ods. 2
písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. nevyžadovalo (pri eurokonformnom výklade), aby zmluva o úvere
obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť
každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.
Najvyšší súd vychádzajúc z účelu smernice, právnych záverov vyjadrených v rozsudku C-42/2015, účelu

§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. a vlastných čiastkových právnych záverov vyjadrených
v citovanom rozhodnutí uzavrel, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je
potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna
vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ (v znení účinnom do
31. 03. 2015 - poznámka odvolacieho súdu) hovorí o výške, počte, termínoch splátok, istiny, úrokov a

iných poplatkov je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť
požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne,
ale len ich uvedenie v súhrnne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

12. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp. zn. 5Cdo/132/2017

z 29. októbra 2018, v ktorom poukázal aj na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Cdo/56/2018, sp. zn. 4Cdo/211/2017 s tým, že túto rozhodovaciu prax najvyššieho súdu je potrebné
v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/29/2017 z 24. januára 2018,
ktoré bolo na zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR dňa 9. októbra 2018 prijaté na
uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR považovať za ustálenú v zmysle článku

2 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

13. Civilný sporový poriadok v článku 2 zakotvuje základný princíp, že súd musí poskytnúť ochranu
ohrozeným alebo porušeným právam a právom chráneným záujmom tak, aby bol naplnený princíp
právnej istoty. Právna istota podľa článku 2 ods. 2 Základných princípov C. s. p. je stav, v ktorom každý

môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.14. Za najvyššie súdne autority v Slovenskej republike sa považuje Ústavný súd Slovenskej republiky,
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ale aj Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie.

15.UstálenúrozhodovaciupraxNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,akosúdudovolacieho,vyjadrujú
predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však
možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho
súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutím, pokiaľ niektoré neskôr

vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí
nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/150/2017 z 30. augusta 2018).

16. Odvolaním napadnutým rozsudok súdu prvej inštancie bol vydaný dňa 29. 09. 2017, teda pred
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k otázke výkladu ustanovení zákona č. 129/2010

Z. z. po rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C - 42/2015, kedy ešte rozhodovacia prax súdov nižšej
inštancie ani najvyšších súdnych autorít k výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.
z.vzneníúčinnomkudňuuzavretiazmluvyoúveresožalovanýmnebolaustálená.Čiastočnenesprávny
právny záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b)
zákona č. 129/2010 Z. z. nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodu, že

súdprvejinštanciesprávnevyhodnotil,žebezúročnosťabezpoplatkovosťúveruspôsobujeajnesprávne
uvedený údaj o RPMN v zmluve o úvere, čo je porušením povinnosti veriteľa vyplývajúcej z § 9 ods. 2
písm. j) ZSÚ ku dňu uzavretia zmluvy so sankciou podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZSÚ. I keď, ako správne
odvolateľ uvádza, podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ sp. zn. C - 42/2015 nemusí zmluva o úvere byť
obsiahnutá v jedinom dokumente, je odvolací toho názoru, že údaj o správnej výške RPMN musí byť

uvedený priamo v zmluve o úvere z dôvodu, že ak sa údaj o skutočnej výške RPMN uvádza iba v ďalšom
dokumente súvisiacom so zmluvou o úvere, napríklad v dohode o splátkach úveru, nemusí spotrebiteľ
postrehnúť, že sa uzavretím dohody o splátkach mení aj pre neho podstatný údaj pre uzavretie zmluvy o
úvere(výškaRPMN)zdôvodu,žesvojupozornosťzameriavanavýhodnosťsplátok.Dohodaosplátkach
uzavretá ako samostatný dokument v rovnaký deň a čas ako zmluva o úvere svedčí o snahe veriteľa

zaviesť pozornosť spotrebiteľa o výhodnosti poskytnutého úveru. Ak v zmluve o úvere bol uvedený
nesprávny údaj o výške RPMN 96,50 % oproti správnemu údaju 302,67 %, súd prvej inštancie správne
rozhodol, že poskytnutý úver je podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZSÚ bezúročný a bez poplatkov a keď pri
výške úveru 800,- € žalovaný zaplatil žalobcovi už 2 055,- €, nemožno žalobe ani čiastočne vyhovieť.

17. Úspešnej strane v spore patrí podľa § 255 ods. 1 C. s. p. nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v závislom výroku o trovách konania je v súlade s
ustanoveniami Civilného sporového poriadku o nároku strany sporu na náhradu trov konania, z tohto
dôvodu bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený aj v tejto časti.

18. Ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu platia aj pre odvolacie
konanie. Podľa § 255 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. uložil odvolací súd neúspešnému
žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu v lehote
troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C. s. p. vo výške náhrady
trov odvolacieho konania.

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C. s. p.).