Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 26, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/71/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117216684
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117216684.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: C. M.Š., C.. XX.XX.XXXX, S. Ľ.
XX, XXX XX Ľ., v konaní o zaplatenie 475,21 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 29.03.2019 č. k. 14Csp/157/2017-156 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Nepriznáva sa stranám sporu náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol, cit.:

„I. žalobu z a m i e t a ,

II. žalobca n e m á nárok na náhradu trov konania a žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a“.

2. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1 a 2, § 43a ods.
1 a 2, § 43c ods. 1 a 2, § 44 ods. 1 a 2, § 457, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 489, § 708 ods. 1 a 2 a § 710

Občianskeho zákonníka, § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka.

3. V odôvodnení uviedol, že strany sporu uzavreli zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových
produktov a služieb, ktorá bola oboma stranami podpísaná dňa 23.05.2007, pričom z tejto zmluvy
vyplýva, že žalovaná nežiadala o uzatvorenie zmluvy o poskytnutí služby povolené prečerpanie na
osobnom účte. Zistil, že otázka vzniku nepovoleného prečerpania a existencie povinností spojených
s nepovoleným prečerpaním, nie je zakotvená priamo v zmluve, ale vo všeobecných obchodných

podmienkach (ďalej len „VOP“). Výška úroku a poplatkov nebola uvedená v spotrebiteľskej zmluve. V
tejto súvislosti poukázal na to, že VOP, úrokové sadzby, resp. sadzobník neboli individuálne dojednané
stranami sporu, a tieto jednostranne vypracoval a určil žalobca. Žiadne z obchodných podmienok neboli
nikým podpísané ani datované, sú formulárového charakteru a splývajú so všetkými nespočetnými
informáciami do jedného celku. Ďalej poukázal na to, že z predložených listinných dôkazov ani nie
je zrejmé, či nárok, resp., ktoré jeho časti, sú uplatnené z titulu zmluvy o spolupráci pri poskytovaní
bankových produktov a služieb a ktoré z titulu zmluvy o povolenom prečerpaní, ktorá súdu doposiaľ

nebola predložená, nakoľko žalobca súdu predložil iba návrh klienta na uzatvorenie tejto zmluvy,
ktorá ale súdu doposiaľ nebola predložená, nakoľko žalobca súdu predložil iba návrh klienta na
uzatvorenie tejto zmluvy, kde je klientom požadovaný debetný limit 1.500 eur, avšak podľa vyjadrenia
žalobcu bol žalovanej prvotne povolený limit iba 500 eur a až následne na základe jej žiadosti zodňa 09.11.2012 jej bol limit zvýšený na sumu 1.500 eur. Za tejto situácie nemožno konštatovať, že
predmetná zmluva vznikla, nakoľko ju žalobca doposiaľ nepredložil a návrh bez akceptácie nemôže byť
samotnou zmluvou. V takomto prípade sú strany sporu povinné vrátiť si to, čo si navzájom plnili, teda

vydať bezdôvodné obohatenie, ktoré predstavuje rozdiel medzi žalovanou čerpanými prostriedkami a
jej úhradami. Konštatoval, že zo žaloby, resp. z následných vyjadrení žalobcu ani nie je zrejmé, čo tvorí
uplatnený nárok, hoci žalobca konštatoval, že je to rozdiel medzi debetnými a kreditnými operáciami a
zároveň nie je vôbec zrejmé, z titulu ktorej zmluvy si uplatňuje tieto nároky, teda či z platnej zmluvy o
spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, alebo zmluvy o povolenom prečerpaní, ktorej

dojednanie ale žalobca nepreukázal. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, teda žalobca môže žiadať
od žalovanej iba tie plnenia, ktoré reálne poskytol v porovnaní s platbami, ktoré realizovala žalovaná.
Z prehľadu transakcií, ktoré predložil žalobca dňa 20.07.2017 vyplýva, že žalobca účtoval žalovanej
poplatky za transakcie vo výške 530,08 eura, pričom keďže je žalobou uplatňovaná suma vo výške
457,21 eura, je nepochybné, že suma poplatkov, na ktoré žalobca nemá nárok, presahuje žalovanú
istinu, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Konštatoval, že neúspešný žalobca nemá nárok na náhradu trov
konania a úspešná žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne
trovy konania nevznikli.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že dňa 01.08.2011 bola
žalovanému zriadená na osobnom účte služba Povolené prečerpanie na osobnom účte a to na základe
návrhu žalovaného na uzatvorenie zmluvy o poskytnutí služby PP zo dňa 29.7.2011, pričom žalobca
zriadil žalovanému službu PP na limit 500 eur. V tejto súvislosti poukázal na čl. III písm. T bod 1. VOP

účinných ku dňu uzatvorenia zmluvy o povolenom prečerpaní, v zmysle ktorého, cit.: „službu Povolené
prečerpanie na osobnom účte zriadi banka na osobnom účte klienta v banke v prípade konkludentného
prijatia neodvolateľného návrhu klienta na uzatvorenie zmluvy o poskytovaní služby PP bankou, resp.
v prípade uzatvorenia zmluvy o poskytovaní služby PP v súlade s podmienkami uvedenými v tejto časti
článku III. VOP“. Ďalej poukázal na čl. III. písm. T. bod 15, podľa ktorého cit.: „Klient môže požiadať o

zmenu výšky debetného limitu kedykoľvek počas trvania zmluvy predložením písomnej žiadosti banke.
Žiadosť o zmenu predstavuje písomný neodvolateľný návrh klienta na uzatvorenie dodatku k zmluve,
ktorý sa v prípade jeho konkludentného prijatia bankou stane dodatkom k zmluve." Dňa 9.11.2012
došlo na základe žiadosti žalovaného k zmene limitu PP na 1500 eur. Poukázal na to, že všeobecné
obchodné podmienky (VOP) sú súčasťou zmluvy, a to jednak vzhľadom na text zmluvy, ktorý VOP

uvádza ako neoddeliteľnú súčasť zmluvy, s ktorou sa žalovaný oboznámil a vyslovil súhlas svojim
podpisom a jednak tiež s odkazom na rozhodnutie SD EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit
Slovakia, a. s. proti Kláre Biroovej, podľa ktorého zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená
ako jediný dokument. V neposlednom rade tento záver vyplýva aj zo samotného ust. § 273 Obchodného
zákonníka v spojení s povahou úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu; konkrétne poukázal na ust

§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, ktoré výslovne možnosť úpravy povinností zo zmluvy v
obchodnýchpodmienkachupravuje.Klientpreštudovaniezmluvnejdokumentácieasúhlassňoupotvrdil
svojim podpisom na zmluve, t.j. preukázateľne sa oboznámil so zmluvnou dokumentáciou upravujúcou
daný zmluvný vzťah. Zdôraznil, že ak aj z hľadiska formy je právny úkon uzavretý prostredníctvom
formulárovej predtlače, takýto spôsob uzatvárania zmluvy nie je právom zakázaný a samotné použitie

formulára nemôže automaticky znamenať, že spotrebiteľ sa s jeho obsahom neoboznámil alebo s jeho
obsahom nesúhlasil, keď súhlas s údajmi a dohodami uvedenými v predtlači osobne potvrdil svojim
podpisom. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 41Co/39/2018
zo dňa 23.01.2019, rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. 5Co/190/2018 zo dňa 15.11.2018 a č.
5Co/241/2018 zo dňa 11.12.2018. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu

prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a
webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.7. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu,
na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu
prvej inštancie zodpovedali vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení

skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania.

8. Žalobca tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkovýchzáverovvyvodilnesprávneprávnezávery(pozrinapr.NajvyššísúdSR,sp.zn.7Cdo/7/2010).

9. Podanou žalobou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia istiny 475,21 eura z dôvodu, že

žalovaná porušila svoju zmluvnú povinnosť, dostala sa na účte do nepovoleného prečerpania a sumu
475,21 eura (nepovolené prečerpanie na účte) aj s úrokom vo výške 28 % p. a. od 13.06.2017 až do
zaplatenia je povinná zaplatiť. Žalovaná reálne čerpala podľa tvrdení žalobcu v doplnení žaloby zo dňa
20.07.2017 spolu 97.898,47 eura a vykonala na účet kreditné transakcie spolu vo výške 97.423,26 eura.

10. Z vykonaného dokazovania je preukázané, že dňa 23.05.2007 došlo medzi právnym predchodcom
žalobcu (Dexia banka Slovensko, a.s.) a žalovanou k uzavretiu Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní
bankovýchproduktovaslužieb.ObsahomtejtoZmluvybolaZmluvaozriadeníúčtu,konkrétnerastového
osobného účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX. V zmluve nie sú uvedené žiadne ustanovenia o poplatkoch.

11. Dňa 29.07.2011 podpísala žalovaná Návrh klienta na uzatvorenie zmluvy o poskytovaní služby
Povolené prečerpanie na osobnom účte. V zmysle uvedeného Návrhu mala banka (právny predchodca
žalobcu) zriadiť žalovanej službu povolené prečerpanie na osobnom účte formou povoleného
prečerpania peňažných prostriedkov do výšky debetného limitu 500 Eur na osobnom účte č.
XXXXXXXXXX/.. Dňa 09.11.2012 podpísala žalovaná Žiadosť o zmenu služby Povolené prečerpanie na

osobnom účte / Odstúpenie od zmluvy o Povolenom prečerpaní na osobnom účte. V zmysle uvedenej
Žiadosti mala žalovaná požadovať zmenu výšky limitu PP na 1500 eur.

12. Je nepochybné, že Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa
23.05.2007 uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou, na základe ktorých bol žalovanej zriadený osobný

účet, je štandardná formulárová spotrebiteľská zmluva, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa,
pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

13. Z predloženej Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb je preukázané,
že 23.05.2007 medzi žalobkyňou a žalovanou nedošlo k uzavretiu zmluvy o poskytovaní Povoleného
prečerpania na osobnom účte, žalovaná výslovne prejavila svoju vôľu označením možnosti „nie“ pri
formulácii „zriadenie služby Povolené prečerpanie na osobnom účte“.

14. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, že zmluvu o
poskytnutí úveru formou povoleného prečerpania na účte so žalovanou uzatvorila, nakoľko súdu prvej
inštancie predložila len návrh žalovanej na uzavretie zmluvy, jeho akceptáciu súdu nepredložila. Zmluva
ako dvojstranný právny úkon vzniká na základe dvoch platných, vzájomných a obsahovo zhodných
prejavov vôle zmluvných strán. V konaní bolo preukázané, že žalovaná podpísala dňa 29.07.2011

„návrh klienta na uzatvorenie zmluvy o poskytovaní služby povoleného prečerpania na osobnom účte“ a
následne dňa 09.11.2012 „žiadosť o zmenu služby povoleného prečerpania na osobnom účte“. Podpis
žalobcu na všetkých týchto dokumentoch chýba. Z oboch návrhov na uzatvorenie zmluvy vyplynulo, ako
poukázal súd prvej inštancie, že žalovaná v čase ich podpisu nemala vedomosť o skutočnej výške limitu
povoleného prečerpania, ani o výške úroku ani o ďalších náležitostiach. Tieto údaje mali byť podľa čl. III.

písm. T bod 7 VOP žalovanej oznámené až dodatočne, vo výpise z technického systému, ktorý jej mal
byť doručený na adresu pre zasielanie výpisov, prípadne tieto údaje mali byť uvedené vo VOP. Podľa
názoru odvolacieho súdu teda nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o povolenom prečerpaní.15. Žalobca v odvolaní poukazuje na to, že otázka vzniku zmluvy o povolenom prečerpaní, zmeny
výšky debetného limitu a existencie povinností spojených s nepovoleným prečerpaním nie je zakotvená
priamo v zmluve, ale vo Všeobecných obchodných podmienkach (ďalej len VOP). Ide o podmienky, ktoré

vypracovala a presadzuje Prima banka Slovensko, a.s.

16. K tomuto odvolací súd poukazuje na to, že VOP predstavujú podmienky technického charakteru.
Spotrebiteľ neočakáva, že vo VOP budú uvedené podstatné náležitosti zmluvy (výška uvereného limitu)
či klauzuly na plnenie. Odvolací súd rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15,

v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.
apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v spojení
s článkom 3 písm. m) tejto smernice, sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť
nevyhnutnevyhotovenáakojedinýdokument,alevšetkynáležitostiuvedenévčlánku10ods.2uvedenej
smernice musia byť vyhotovené písomne, alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek
tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu. Odvolací

súd nepopiera, že časť obsahu zmluvy môže byť dohodnutá aj odkazom na všeobecné obchodné
podmienky. Podľa názoru odvolacieho súdu však, pokiaľ ide o spotrebiteľský právny vzťah, nemožno
podstatné náležitosti zmluvy dohodnúť vo všeobecných obchodných podmienkach, a pokiaľ sa tak stalo,
predstavuje to neprijateľnú zmluvnú praktiku, ktorá je neprípustná.

17. Treba akceptovať judikatúru súdov, že VOP sa stavajú súčasťou zmluvy len za predpokladu, že na
nich odkazuje perfektná inkorporačná doložka, ktorá predstavuje akýsi adhézny mostík medzi zmluvou
a VOP. Aj keby bola inkorporačná doložka v súlade s pravidlami morálky dostatočne transparentná, VOP
sú netransparentné (neprijateľné), ak neobsahujú len technické vysvetľujúce klauzuly, ale aj klauzuly
zaväzujúce spotrebiteľa na plnenie. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách (na rozdiel od

zmlúv obchodných) majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo potrebné do každej zmluvy dávať
dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nezodpovedá zásade profesionality a
poctivosti, ak sa dávajú do nich dojednania, ktoré sú pre uzavretie zmluvy podstatné, z hľadiska
informovaniaspotrebiteľadôležité,resp.ktorésúprespotrebiteľanevýhodnéaoktorýchsapredpokladá,
že si ich spotrebiteľ nevšimne. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej

republiky vo veci sp. zn. I.ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských
smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné
do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit
k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl
dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti

spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak
i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní
ochranu.“

18. Všeobecné obchodné podmienky predstavujú rozsiahly, pre priemerného spotrebiteľa na

porozumenienáročnýtext,vopredpripravenýdodávateľom,bezmožnostispotrebiteľazmeniťichobsah.
Z tohto dôvodu existuje nezanedbateľné riziko, že spotrebiteľ si nebude v čase uzavretia zmluvy vedomý
svojich zmluvných povinností a zaviaže sa tak splneniu povinnosti, pri znalosti ktorej by k uzavretiu
zmluvy nepristúpil.

19. Keďže ide o tzv. firemné podmienky, v prípade uzatvárania zmlúv so spotrebiteľom, tieto musia byť
ním individuálne dojednané, čo predpokladá aj ustanovenie § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Teda
ide o také podmienky, s ktorými sa mal možnosť spotrebiteľ oboznámiť pred podpisom zmluvy a mohol
ovplyvniť ich obsah.

20. V zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ (v danom prípade žalobca)
nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú
za individuálne dojednané. VOP, Sadzobník poplatkov, na ktoré zmluva odkazuje, nemožno považovať
za individuálne dojednané, čo spôsobuje ich neprijateľnosť a v konečnom dôsledku neplatnosť (§ 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka).

21. Individuálnosť ich dojednania nie je daná ani tým, že na VOP, prípadne na Sadzobník poplatkov
zmluva odkazuje. Nakoniec, neindividuálnosť dojednania VOP vyplýva aj z toho, že neboli nikýmpodpísané ani datované. Žalovaná - spotrebiteľka obsah predmetných dokumentov nijako ovplyvniť
nemohla.

22. V oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu poctivosti, a to vo forme tzv. princípu
dôvery v oblasti ochrany spotrebiteľa.

23. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II.ÚS 3/06 zo 06.11.2007 a I.ÚS 3512/11 z 11.11.2013
uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je základným

predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu
kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text
spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného
spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný.

24. Je preto nutné konštatovať, že záver súdu prvej inštancie o posúdení nároku žalobcu ako nároku na

vydanie bezdôvodného obohatenia (plnenie žalobcu bez právneho dôvodu - § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) je správny.

25. Odvolací súd už neskúmal také otázky, akou je povinnosť žalobcu - veriteľa preskúmavať bonitu
žalovanej. Odvolací súd poznamenáva, že len ťažko sa možno zbaviť pochybnosti o splnení povinnosti

na strane dodávateľa úverovej služby posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
úver. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že túto povinnosť si musí dodávateľ splniť veľmi dôsledne
a nepodceniť okrem iného ani rozsah majetku, ktorý zvyšoval spotrebiteľovi, po odpočítaní nákladov
na úver a ďalších zákonom predpokladaných výdavkov (§ 7 ods. 20 ZoSÚ). Taktiež to iste platí o
povinnosti zohľadniť možné negatívne následky ovplyvňujúce splácanie spotrebiteľského úveru (§ 7

ods. 28 ZoSÚ) napr. „očakávané zníženie schopnosti splácať úver“. Zákon pri tom za hrubé porušenie
povinnosti spojené s bezúročnosťou úveru zaraďuje aj vyššie uvedené porušenie povinnosti konať s
odbornou starostlivosťou. Nemali by byť už pochybnosti, že sankcia bezúročnosti v záujme zachovania
odradzujúcich účinkov je v rámci úniového práva uznaná ako primeraná (viď. rozsudky Súdneho dvora
EÚ vo veciach C-449/13 zo dňa 18.12.2014, ECLI:EU:C:2014:2464 a C-565/12 zo dňa 27.03.2014,

ECLI:EU:C:2014:190).

26. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti ako vecne správny
potvrdil.

27. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná,
no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľne trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne
neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17
Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa

§ 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a
následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne
trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti
civilného súdneho konania.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).