Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. september 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/53/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312218991
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2312218991.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v exekučnej veci v prospech oprávneného:
Union zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Karadžičova 10, IČO: 36 284 831, proti
povinnému: H. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. F. R., pre vymoženie 152,81 eur s príslušenstvom a
trov exekúcie, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Ing. Štefan Hrebík, so sídlom Exekútorského úradu

Malacky, Duklianskych hrdinov 2946/6, pod sp. zn. EX 2906/2012, na odvolanie oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 03.05.2019 č.k. 15Er/1173/2012-27, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Účastníkom a súdnemu exekútorovi sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. exekúciu zastavil a výrokom II. uložil
oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 50,65 eura a to
do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 57 ods. 1 písm. h), § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 1,
5, § 203 ods. 2, § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“ alebo „EP“), § 14 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995
Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.

3. Vecne súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súdny exekútor doručil súdu podnet
na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, keďže jeho šetrením

bola zistená nemajetnosť povinného. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že pri rozhodovaní súd prihliadal aj na účelnosť, efektívnosť a hospodárnosť exekučného konania.
Podotkol, že pre rozhodovanie o zastavení, resp. nezastavení exekúcie je určujúci stav a majetkové
pomery povinného ku dňu rozhodovania, resp. vydania rozhodnutia. Nie je preto možné vziať do
úvahy eventuálnu zmenu majetkových pomerov povinného v budúcnosti, ak takýto predpoklad nie je
možné reálne vyvodiť zo zistených skutočností (teoretická zmena pomerov je daná vždy). Z obsahu

exekútorského spisu súd prvej inštancie zistil, že súdny exekútor prešetril majetkové pomery povinného
a zistil, že povinný nevlastní žiadny nehnuteľný majetok, ani motorové vozidlo, resp. hnuteľný majetok,
ktorý by postačoval na uspokojenie pohľadávky, nemá vedený bankový účet s kladným zostatkom, z
ktorého by bolo možné prikázať pohľadávku a povinný nemá žiadny legálny príjem, z ktorého by bolo
možnévykonávaťzrážky.Súdprvejinštancievzhľadomktomu,žekzastaveniuexekúciedošlozdôvodu
nemajetnosti povinného, zaviazal oprávneného na zaplatenie trov exekúcie súdnemu exekútorovi (§ 203

ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku), a to v celkovej výške 50,65 eur.4. Proti tomuto uzneseniu podal včas proti výroku I. odvolanie oprávnený. V dôvodoch odvolania
namietal, že takéto rozhodnutie je predčasné. Poukázal pritom na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 2CoE/218/2016. Uviedol, že právo posúdiť, či je ďalšie pokračovanie v exekúcii hospodárne,

prislúcha oprávnenému. Pre zastavenie exekúcie je potrebné nielen preukázanie aktuálneho nedostatku
majetku, ale aj zistenie, že ide o dlhodobý, prípadne trvalý stav a nie je predpoklad nadobudnutia
majetku v budúcnosti. Dôvodil, že povinný je osoba v produktívnom veku a teda existuje predpoklad,
že v budúcnosti nadobudne majetok, či už výkonom zamestnania, podnikateľskej činnosti alebo na
základe inej právnej skutočnosti. Oprávnený mal za to, že súdny exekútor a ani súd pravdepodobne

dôkladne nezistili majetkové pomery povinného. Poukázal na to, že povinný môže vlastniť hnuteľné
veci, ktorých speňažením by vymáhaná pohľadávka mohla byť uspokojená, pričom túto skutočnosť nie
je možné zistiť vykonaním lustrácií. Súdny exekútor dostatočne nepreskúmal ani možnosť, či povinný
nie je vlastníkom majetkových práv, ktoré možno postihnúť vykonaním exekúcie (napr. práv na plnenie
z poistných zmlúv). Oprávnený tiež uviedol, že v prípade, ak by bola predmetná exekúcia zastavená
hrozí, že jeho právo vyplývajúce z exekučného titulu bude premlčané. Mimo prebiehajúcej exekúcie

oprávnený nemá inú možnosť zistiť, či povinný nadobudne majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť
jeho pohľadávku. Úspešné uplatnenie práva oprávneného na vymoženie dlžnej sumy prípadným novým
návrhom je limitované premlčacou dobou v zmysle platných právnych predpisov. Z uvedeného dôvodu
považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za predčasné. Oprávnený zároveň poukázal, že vymáhaná
pohľadávka predstavuje neuhradené povinné zdravotné poistenie. Vykonávanie verejného zdravotného

poistenia je činnosťou vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami. Preto je
dôležité,abypridobrovoľnomneplnenípovinnostiplatiteľmipoistnéhosaobzvlášťdôslednepostupovalo
pri vymáhaní týchto nedoplatkov. Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd uznesenie
súdu prvej inštancie zmenil a návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie zamietol alebo
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Súdny exekútor sa k odvolaniu vyjadril a navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť. Pre zastavenie
exekúcie je rozhodný aktuálny stav a nemôže vychádzať zo špekulatívnych domnienok. Poukázal pritom
na rozhodnutia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4CoE/56/2018 zo dňa 21.06.2018, Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 1CoE/41/2012 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41CoE/98/2019 zo dňa 25.04.2019

a sp. zn. 2CoE/375/2018 zo dňa 28.03.2019. Zastavenie pritom nezakladá prekážku rozhodnutej veci
pre budúcu exekúciu.

6. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací podľa § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP a § 58 ods. 5 EP), po skonštatovaní, že odvolanie
obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§

385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP).

8. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 10.08.2012 bol súdnemu exekútorovi doručený
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne bola súdu prvej inštancie dňa

15.08.2012 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd
prvej inštancie vydal dňa 28.08.2012 poverenie, ktorým poveril súdneho exekútora v zmysle ust. § 45
ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Union
zdravotnej poisťovne, a.s. č. k. 1110215572 zo dňa 21.12.2011 na vymoženie sumy 152,81 eur a
trov exekúcie. Súdny exekútor doručil súdu prvej inštancie podanie zo dňa 02.05.2017 - podnet

na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného
poriadku z dôvodu, že vykonaným šetrením bola zistená nemajetnosť povinného. Okresný súd následne
napadnutým uznesením exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku zastavil.

9. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje

inak,exekučnékonaniazačatépred1.aprílom2017sadokončiapodľapredpisovúčinnýchdo31.marca
2017.10.Podľa§9aods.1Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomdo31.3.2017,aktopovahavecinevylučuje,
v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

11. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12.Podľa§57ods.1písm.h)Exekučnéhoporiadkusúdexekúciuzastaví,akmajetokpovinnéhonestačí
ani na úhradu trov exekúcie.

13. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

14. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo vzťahu k
výroku o zastavení exekúcie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj
správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie

odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s tou časťou odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, ktorou súd prvej inštancie odôvodnil výrok o zastavení exekúcie, a preto s
poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje iba na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v uvedenom rozsahu, a to bez toho, aby
odvolací súd tieto dôvody opakoval.

15. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa
výroku o zastavení exekúcie a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného
uvedenými v odvolaní uvádza, že v prípade rozhodovania o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku) musí

exekučný súd vždy v konkrétnom prípade zvážiť okolnosti tohto prípadu a posúdiť situáciu so zreteľom
na základné procesné princípy a zásady. Exekučný súd v zásade rozhoduje o zastavení exekúcie pre
nemajetnosť na podnet (najčastejšie od exekútora), nie je však vylúčené, aby súd rozhodol o zastavení
exekúcie pre nemajetnosť aj ex offo, ak sa o nemajetnosti povinného dozvie inak.

16. V prejednávanej veci odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že súdny
exekútor preukázal dostatočným spôsobom nemajetnosť povinného, keďže odkedy mu bolo doručené
vydané poverenie na vykonanie exekúcie zo dňa 28.08.2012 (č. l. 8), nebol pri lustráciách vykonaných
súdnym exekútorom za účelom zistenia exekvovateľného majetku povinného do podania podnetu
súdneho exekútora zo dňa 02.05.2017 na zastavenie exekúcie zistený žiaden majetok povinného, z

ktorého by bolo možné exekúciu ukončiť vymožením. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav
veci, ku ktorému dospel predovšetkým na základe výsledkov vykonaných lustrácii majetku povinného,
ktoré sú obsiahnuté v pripojenom exekučnom spise, ktorý si správne súd prvej inštancie vyžiadal od
súdneho exekútora potom, ako mu bol doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie.
Z pripojeného exekučného spisu ako aj súdneho spisu vyplýva, že bolo správne skutkové zistenie

súdu prvej inštancie o nemajetnosti povinného, ktoré založil na tom, že povinný nie je vlastníkom
nehnuteľností, nie je vlastníkom motorového vozidla, nepoberá žiadny príjem aspoň v takej výške, aby
sa z neho mohli vykonať exekučné zrážky (a to či už z výkonu pracovnej činnosti, či z dávok sociálneho
poistenia), na účtoch v bankách nemá finančné prostriedky. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvej
inštancie konštatuje, že v exekučnom konaní nebol zistený majetok, ktorý by bolo možné speňažiť a

možný výťažok by postačoval aspoň na úhradu trov exekúcie a dopĺňa, že nezistil v prejednávanej veci
žiadne také okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť na strane povinného predpoklad nadobudnutia
majetku v blízkej budúcnosti. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že v danom prípade bola
dôvodom na zastavenie exekúcie skutočnosť, že majetok povinného práve v čase rozhodovania nestačil
ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku).

17. Odvolací súd zastáva právny názor, že je vecou súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní
majetkové pomery povinného, tieto vyhodnotiť a na základe takto zisteného skutkového stavu podať
podnet na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Konštatovanie nemajetnosti povinného v
exekučnom konaní musí byť pritom vždy založené na objektívnych zisteniach súdneho exekútora a

relevantných dôkazoch. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súdny exekútor preskúmal
majetkové pomery povinného a až na základe riadne zisteného skutkového stavu, v ktorom v priebehu
niekoľkých rokov trvania exekúcie nenastala žiadna zmena spočívajúca v tom, že by povinný nadobudol
akýkoľvek exekvovateľný majetok, z ktorého bolo možné vyvodiť záver o aspoň takej majetnostipovinného, ktorá by postačovala na úhradu trov exekúcie, podal súdny exekútor podnet na zastavenie
exekúcie.

18. Odvolacie námietky oprávneného o tom, že existuje predpoklad budúcej zmeny majetkových
pomerov povinného, čím by mohla byť pohľadávka oprávneného uspokojená niektorým zo spôsobov
vykonávania exekúcie sú len ničím nepreukázané tvrdenia oprávneného (oprávnený žiadnym
konkrétnym dôkazom predpoklad budúcej zmeny majetkových pomerov nepreukázal). V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že podľa § 217 v spojení s § 234 ods. 2 CSP súd musí vždy

vychádzať zo stavu v čase vydania rozhodnutia a nie z ničím nepodložených domnienok, ktoré by v
budúcnosti ani vôbec nemuseli nastať.

19. Právna úprava výslovne nerieši situáciu, kedy oprávnený má záujem, aby exekúcia napriek
nemajetnosti povinného nebola zastavená. Jedná sa najmä o prípady, kedy oprávnený očakáva, že
povinnýnadobudneurčitýmajetokvbudúcnosti(napr.dedením,darovaním,reštitúcioualebopracovným

pomerom). Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Z citovaného ustanovenia celkom zreteľne vyplýva,
že pre rozhodnutie súdu o zastavení resp. nezastavení exekúcie je určujúci stav a majetkové pomery
povinného ku dňu rozhodovania. Súd môže prihliadať len na skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisu, a
nie na skutočnosti domnelé, či tie, ktoré sa s určitou pravdepodobnosťou môžu v budúcnosti vyskytnúť.

Citované ustanovenie neustanovuje ako podmienku zastavenia exekúcie to, že nemožno očakávať, že
povinný určitý majetok nadobudne v blízkej budúcnosti. Naopak, výslovne sa v ňom ustanovuje, že
majetok povinného v súčasnosti nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

20. Odvolací súd ďalej uvádza, že exekučný súd bol povinný prihliadnuť na zákonné prekážky výkonu

exekúcie takým spôsobom, aby súčasne účastníkom konania svojim rozhodnutím neodňal možnosť
konať pred súdom, a aby bola exekúcia zastavená v momente, kedy jej pokračovaniu bránia zákonné
dôvody. V exekučnom konaní má súd totiž postupovať z úradnej povinnosti v tých prípadoch, v ktorých
mu Exekučný poriadok dáva právomoc rozhodnúť aj bez návrhu a práve o taký prípad ide aj pri
rozhodovaní o zastavení exekúcie, ktorú exekučný súd môže zastaviť aj bez návrhu. Vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť vedenia exekúcie v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

21. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že práve nemajetnosť povinného je jedným z dôvodov

zastavenia exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Jedná sa o osobitný
spôsob, kedy sa exekúcia končí vydaním rozhodnutia exekučného súdu, ktorý existenciu dôvodov na jej
zastavenie skúma na návrh alebo aj bez návrhu a predmetom tejto prieskumnej činnosti súdu je zistenie,
či existujú dôvody, pre ktoré nemožno v exekúcii pokračovať. V prípade zistenia niektorého dôvodu na
zastavenie exekúcie, je súd povinný exekúciu zastaviť a to aj bez zreteľa na návrh, či súhlas účastníka

konania, osobitne oprávneného.

22. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené poznamenáva, že uskutočňovanie ďalších úkonov
exekučnej činnosti v prípade zistenia nemajetnosti povinného by neviedlo k účelnému vymáhaniu
pohľadávky a uspokojeniu oprávneného, ale iba k zbytočnému navyšovaniu trov exekúcie, čo by v

konečnom dôsledku mohlo byť na ťarchu oprávneného. Pokračovanie v exekúcii by bolo v rozpore aj so
zásadou hospodárnosti konania, a to najmä vzhľadom na dlhé časové obdobie od začatia exekučného
konania dňa 10.08.2012, pričom pohľadávka doposiaľ nebola vymožená ani len sčasti, čo svedčí o
nemožnosti reálneho uspokojenia pohľadávky oprávneného počas dlhšieho časového obdobia (viac ako
7 rokov od začatia exekučného konania).

23. Z vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne
správne v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255

ods. 1 CSP. Oprávnený nemal v odvolacom konaní úspech a povinnému ani súdnemu exekútorovi
v odvolacom konaní žiadne účelné trovy nevznikli, preto im odvolací súd nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.25. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).