Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 24, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/48/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118289972
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:6118289972.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu FOREST ENERGY, s.r.o., so sídlom
v Trenčíne, 28. októbra 1177/45, IČO: 45 241 031, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. P. A.,
s.r.o., so sídlom v K., E. XXXX/X, proti žalovanému: StonWood s.r.o., so sídlom Oslany, Mlynská
796/25, IČO: 46 402 845, zastúpený JUDr. J. L., advokátkou so sídlom v Z., E. C. 7, o zaplatenie
198 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k.
12Cb/9/2018-162 zo dňa 19. februára 2019 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 198 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 198 eur od 14.3.2018 do
zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške
40 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom II. rozhodol, že žalobca má voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

V rozhodnutí uviedol, že žalobou podanou dňa 10.9.2018 žalobca, prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 198 eur spolu s ročným úrokom
z omeškania vo výške 9% zo sumy 198 eur od 14.3.2018 do zaplatenia tým, že žalobca poskytol
žalovanému dňa 1.2.2018 (správne malo byť 25.1.2018) službu, spočívajúcu v prekládke drevnej hmoty
a vyprostení štiepkovača v obci A. V.. Uvedenú službu následne žalobca fakturoval žalovanému faktúrou
č. 2018011 v celkovej sume 198 eur. Splatnosť faktúry bola stanovená na deň 13.3.2018. Žalovaný v
lehote splatnosti faktúru neuhradil. Z tohto dôvodu žalobca zaslal žalovanému dňa 9.4.2018 upomienku,

na ktorú žalovaný nereagoval a uvedenú faktúru ani po telefonických urgenciách do dnešného dňa
neuhradil. Zároveň žiadal náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a náhradu trov
konania

2. Súd prvej inštancie vykonal dôkazmi - vypočutím právnych zástupcov strán sporu, štatutárneho
zástupcu žalobcu, svedkov Ing. P. E. a P. T. a oboznámením obsahu listinných dôkazov, ktoré strany
predložili do spisu, osobitne faktúra, upomienka zo dňa 9.4.2018, Správa Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky adresovaná Okresnému súdu Banská Bystrica, faktúra subdodávateľa žalobcu,
fotodokumentácia, CD nosič, Záznam o prevádzky stroja zo dňa 25.1.2018, vážne lístky, čestné
vyhlásenieF.Z.,poskytnutieinformácieSlovenskejpošty,e-mailovákomunikácia,upomienka,Podrobný
rozpis hovorov, faktúry v počte 3 ks, mail od podnikateľa A., oznámenie spoločnosti Odťahovka TISOs.r.o., dodacie listy a potvrdenie žalovaného a mal za preukázané, že uzavreli dve nepomenované
zmluvy podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorých predmetom bola prekládka drevnej hmoty
a vyprostenie štiepkovača žalovaného. Služby poskytol žalobca žalovanému. Medzi stranami nebolo

sporné, že dňa 25.1.2018 na základe ústnej dohody a za odplatu vykonal žalobca pre žalovaného
konkrétne práce (služby), ktoré pozostávali z prekládky drevnej hmoty a z vyprosťovania štiepkovača
(právna zástupkyňa žalovaného len v počiatočnom štádiu konania namietala, že službu vyprostenie
štiepkovača žalobca žalovanému neposkytol). Zisti, že pri prekládke drevnej hmoty na mieste samom a
pri vyprosťovaní štiepkovača bola použitá vývozná plošina

vo vlastníctve tretej osoby, B. P., subdodávateľa žalobcu. Túto službu pre žalobcu dodávala
subdodávateľská spoločnosť. Subdodávateľom bola vystavená faktúra žalobcovi
a následne boli tieto služby prefakturované žalovanému v zmysle dohody medzi žalobcom
a žalovaným. Z faktúry č. 201700135, vystavenej B. P., žalobcovi, zo dňa 5.2.2018, splatnou dňa
15.2.2018, okrem iného vyplýva, že si subdodávateľ u žalovaného účtoval za prekladanie drevnej hmoty
sumu 230,4 eur (4 hodiny x 48 eur). Za vykonané práce si žalobca u žalovaného účtoval spolu sumu

165 eur bez DPH a 198 eur s DPH (táto suma pozostávala z 3 hodín vykonávanej služby x 55 eur za
hodinu = 165 eur bez DPH
a 198 eur s DPH). V priebehu konania strany sporu zhodne uviedli, že za výkon prác - prekládka drevnej
hmoty - sa dohodli na úhrade nákladov v jednej polovici (žalobca najskôr tvrdil, že sa nedohodol so
žalovaným na úhrade nákladov v jednej polovici, neskôr však svoj postoj zmenil, tvrdiac, že práce na

prekládke drevnej hmoty netrvali dve, ale štyri hodiny). Pokiaľ ide o ďalšiu službu, poskytnutú žalobcom
žalovanému - vyprostenie štiepkovača, podľa tvrdenia žalobcu, práce trvali 1 hodinu, a žalobca si za túto
službu u žalovaného uplatnil účtoval celú hodinu poskytnutej služby. Z tohto dôvodu si žalobca účtoval
u žalovaného faktúrou 3 hodiny vykonaných prác (2 hodiny za prekládku drevnej hmoty
a 1 hodinu za vyprosťovanie štiepkovača).

3. Medzi stranami bola sporná výška sumy za poskytnutú službu za jednu hodinu vykonaných prác
(pokiaľ ide o prekládku drevnej hmoty i vyprosťovanie štiepkovača)
a takisto i to, ako dlho predmetné práce trvali. Súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov zistil, že
prekládka drevnej hmoty žalobcom pre žalovaného trvala minimálne 4 hodiny

a vyprostenie štiepkovača asi 1 hodinu. To, že vyššie uvedené služby, resp. práce, boli zo strany žalobcu
pre žalovaného vykonané, a že tieto služby za žalobcu poskytoval jeho subdodávateľ mal preukázané
z vykonaného dokazovania.

4. Žalobca si preto dôvodne, podľa názoru súdu prvej inštancie, fakturoval u žalovaného sumu za

poskytnuté služby v rozsahu troch hodín, pričom dve hodiny sa týkali prekládky drevnej hmoty (ktorá
trvala 4 hodiny a podľa dohody náklady mala hradiť každá strana
v jednej polovici) a jedna hodina vyprosťovania štiepkovača. Následne sa súd prvej inštancie zameral
na to, či cena za poskytnuté služby bola, resp. nebola medzi stranami dohodnutá, resp. či bola táto cena
obvyklouzaobdobnéslužby.ŽalovanýatakistoajsvedokT.tvrdili,žecenouobvyklouzaobdobnéslužby

je suma 35 eur, na ktorej sume, za poskytnuté služby, sa aj strany dohodli, a ktorú sumu bol žalovaný
ochotný žalobcovi za poskytnuté služby, ale len za prekládku drevnej hmoty, uhradiť. Išlo teda o sumu
70 eur (2 hodiny x 35 eur). Žalobca a takisto aj svedok E. naopak tvrdili, že medzi stranami na mieste
samom došlo k dohode za jednu hodinu poskytnutej služby v sume 55 eur za hodinu bez DPH, na ktorej
sume sa mal svedok E., ktorý mal na to splnomocnenie od štatutárneho zástupcu žalobcu, dohodnúť so

žalovaným. To, že medzi stranami naozaj došlo k dohode za jednu hodinu poskytnutej služby, a to na
sumu 55 eur za hodinu bez DPH, nepriamo vyplýva aj z faktúry, ktorú žalobcovi za ten istý deň vystavil
jeho subdodávateľ (B. P.), kde cena za jednu hodinu služby bola žalobcovi účtovaná vo výške 48 eur.
Je preto nelogické, aby si žalobca od žalovaného uplatňoval za ním poskytnuté služby sumu nižšiu ako
48 eur (navyše, keď si žalobca vo faktúre vystavenej žalovanému zohľadnil aj svoje náklady, spojené so

zabezpečením a koordináciou prác na mieste samom zamestnancom žalobcu). Je zrejmé, že potreba
prekládky drevnej hmoty žalobcom pre žalovaného vyvstala až na mieste samom, dňa 25.1.2018, a
teda aj dohoda o výške ceny za poskytnuté služby, mohla vzniknúť až na mieste samom, bezprostredne
pred realizáciou predmetnej služby. Že tomu tak bolo jednoznačne vyplýva z tvrdení žalobcu, ktoré
podoprel podrobným výpisom hovorov, ako i z výpovedí svedkov E. a T.. Skutočnosť, že fakturovaná

suma za poskytnuté služby žalobcom žalovanému je bežná cena za obdobné služby, preukázal žalobca
aj pripojenými faktúrami vystavenými inými subjektmi za obdobné služby (faktúry z č.l. 134 až 136).
Kým žalobca poskytol o svojich tvrdeniach súdu prvej inštancie písomne dôkazy, ktorými preukazoval
dôvodnosť fakturovanej sumy 55 eur za hodinu bez DPH (faktúra jeho subdodávateľa, ním vystavenáfaktúra zahrnutá v jeho účtovníctve, výpoveď svedka E.), žalovaný svoje tvrdenia o dohodnutej cene
za hodinu poskytnutej služby 35 eur nepreukázal nijako, resp. ich preukazoval len výpoveďou svojho
zamestnanca.

5. Dôvodnosť účtovanej služby žalobcom za poskytnuté služby potvrdzuje aj to, že faktúru vystavenú
žalovanému mal žalobca evidovanú vo svojom účtovníctve. Naproti tomu je úplne nelogický postoj
žalovaného k celej veci, keď tento najskôr popieral čas prekládky drevnej hmoty a úplne popieral
poskytnutie služby žalobcom žalovanému ohľadne vyprostenia štiepkovača, pričom neprevzal od

žalobcu ani ním vystavenú faktúru (v písomnej forme), nijako nereagoval ani na mailom adresovanú
upomienku a faktúru (nepreukázal ním tvrdený údajný telefonický kontakt so žalobcom) a to aj napriek
tomu, že si bol dobre vedomý toho, že mu žalobca poskytol odplatnú službu (služby) a v podstate
až do začatia súdneho konania v tejto veci nijako fakturované služby a ani ich cenu nenamietal. V
konaní žalobca preukázal (informácia Slovenskej pošty zo dňa 7.1.2019, po vrátení neprevzatej zásielky
Slovenskou poštou zaslanie žalovanému dňa 1.3.2018 faktúry e-mailom /e-mail na č.l. 127/, e-mail so

žiadosťou úhrady predmetnej faktúry /e-mail na č.l. 128/, e-mail zo dňa 9.4.2018 /č.l. 129/, v ktorom
žalobca zaslal žalovanému upomienku /č.l. 129/ s tým, že žiada predmetnú faktúru uhradiť), že žalovaný
faktúru neprevzal a pokiaľ tento tvrdil, že komunikoval so žalobcom elektronicky, nijako to nepreukázal,
a teda nevyvinul žiadnu snahu celú veci so žalobcom riešiť (keby tomu tak bolo, žalobca by určite
reagoval inak, než urgenciou, snažil by sa vec so žalovaným vecne riešiť vzájomnou komunikáciou), aj

napriek tomu, že služba z jeho strany mu poskytnutá bola. Je logické, že pokiaľ by zo strany žalovaného
boli vznesené proti fakturovanej sume do začatia konania na súde prvej inštancie, nejaké námietky,
k týmto by sa žalobca vyjadril a nežiadal by bez ďalšieho opakovane úhradu faktúry. Ani z jednej zo
žalobcom predloženej komunikácie nevyplýva, že by medzi stranami bol spor o dôvodnosť faktúry.
Žalovaný prvýkrát spochybnil dôvodnosť faktúry až v rámci svojej obrany v tomto konaní.

Z vyššie uvedených dôvodov uložil súd prvej inštancie žalovanému zaplatiť žalovanú istinu.
Súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného na doplnenie dokazovania vo veci samej, zistenie, či
faktúrasubdodávateľažalobcu(č.XXXXXXXXXzč.l.82)bolauvedenávrámcivýkazuDPHzapríslušné
obdobie, pretože vykonanie tohto dôkazu považoval za zbytočné, nijako nesúvisiace s predmetom
sporu.

Žalovaný si svoju zmluvnú povinnosť riadne a včas nesplnil. Dostal sa do omeškania a preto súd prvej
inštancie, v súlade s ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, uložil žalovanému takisto povinnosť
zaplatiť žalobcovi zákonné úroky z omeškania, vo výške uvedenej
vo výroku I tohto rozsudku, počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti faktúry.
V súlade s ust. § 369c Obchodného zákonníka uložil súd prvej inštancie žalovanému takisto povinnosť

zaplatiť mu náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, ktorý nárok vyplýva z nariadenia
vlády č. 21/2013 Z.z., a ktorý súd prvej inštancie žalobcovi takisto priznal.
O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol
v konaní v celom rozsahu úspešný a preto mu patrí voči žalovanému plná náhrada trov konania. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods. 2 CSP).

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý podal odvolanie
podľa § 365 ods. 1 písm. e) a f) CSP, keď súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie, alebo rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobu zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
V odvolaní uviedol, že nikdy nespochybnil poskytnutie služby žalobcom - prekládku drevnej hmoty a

vyprostení štiepkovača. Poukázal na ústnu dohodu medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej
bola dohodnutá cena za poskytnutie služby vo výške 35,00 eur/hodina. Problém nastal po doručení
faktúry, v ktorej bola uvedená vyššia suma za poskytnuté služby a bezodkladne kontaktoval žalobcu a
upozornil ho na skutočnosť, že hodnota je takmer dvojnásobná a bol ochotný zaplatiť žalobcovi v zmysle
dohody sumu 70,00 eur - 2 hodiny práve (2 x 35 eur), a preto ju nevedie ani v evidencii účtovníctva.

Žalovaný sa domnieval, že faktúra subdodávateľa do momentu súdneho konania neexistovala, a preto
žiadal súd prvej inštancie o doplnenie dokazovania, a to vyžiadanie kontrolného výkazu od subjektu Q.
G. B. P. IČO: 37 893 751, aby o výške faktúry neboli žiadne pochybnosti. Vytýkal súdu prvej inštancie,
že nevykonal tento dôkaz, keď podľa súdu prvej inštancie by išlo o zbytočné dokazovanie, nijakonesúvisiace s predmetom sporu. Žalovaný zotrval na tom, že takéto dokazovanie nie je účelové, pretože
podľa žalovaného ide o fiktívnu faktúru.

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť a zaviazať žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania vo výške 100 %.
Žalobca považuje navrhované dokazovanie za irelevantné, zbytočné a nič nepreukazujúce.
Dokazovanie navrhované žalovaným nesúvisí s predmetom sporu. Žalobca listinnými dôkazmi
preukázal uplatnený nárok, ktorý žalovaný nespochybnil, ako aj to, že žalovaný je povinný za službu,

ktorú mu poskytol, zaplatiť.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s
uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia

a jemu predchádzajúceho konania.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §

385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

10. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade

so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď
zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 198 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 198 eur od 14.3.2018 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo
výške 40 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%.

V súlade s § 387 ods. 3 prvá veta CSP odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa vysporiadal
s podstatnými vyjadreniami strán sporu a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto ustanovenia
neprichádza do úvahy.

11. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred

súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci,
a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/
CSP.

12. Primárne odvolací súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia vo vzťahu
k odvolacím dôvodom žalobcu je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, pretože sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie.
Na zdôraznenie správnosti tak skutkových ako aj právnych záverov vyjadrených

v napadnutom rozsudku uvádza, že napadnutý rozsudok má všetky náležitosti riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa jasným, zrozumiteľným spôsobom vyjadril k uplatnenému
žalobcovmu nároku, ako aj k použitej obrane žalovaného. Súd prvej inštancie podrobne zdôvodnil
uplatnený nárok žalobcu k obrane žalovaného ku každému tvrdeniu zaujal jasné stanovisko. Z titulu
aplikácie ustanovenia § 387 ods. 2 CSP k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd uvádza, že pri

takomto postupe, t.j. pri aplikácii § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd nie je povinný vo vzťahu k odvolacím
dôvodom opätovne zopakovať tie skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril v napadnutom rozhodnutí
súd prvej inštancie
a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, keď je postačujúce na ne len odkázať (uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/09, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005). Odôvodnenie

napadnutého rozsudku má náležitosti vyžadované v ust. § 220 ods. 2 CSP. V súlade aj s ustálenou
judikatúrou Ústavného súdu SR, súd prvej inštanciev odôvodnení svojho rozsudku dal odpoveď na všetky podstatné a právne významné okolnosti dané v
sporovej veci. Rovnako aj vo vzťahu ku konaniu odvolacím súdom a k odôvodneniu jeho rozsudku sa
poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03

z 3. júla 2003, z ktorého vyplýva, že ani odvolací súd nemusí dať odpoveď na každý odvolací dôvod, len
naten,ktorýmáprevecpodstatnývýznam.PodľaNálezuÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS78/05zodňa
16. marca 2005, „ ... odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.

13. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu aj odvolací súd tak ako súd prvej inštancie je názoru, že
žalobca a žalovaný uzatvorili ústne inominátnu zmluvu (dve zmluvy), a to podľa
§ 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Žalovaný pred súdom prvej inštancie, ani v odvolacom konaní
nespochybnil, že na základe týchto zmlúv žalobca poskytol žalovanému služby, a to: prekládku drevnej

hmoty a vyprostení štiepkovača, v obci A. V., dňa 25.01.2018.
V konaní žalovaný namietal výšku fakturovanej sumy za poskytnuté služby a tvrdil, že medzi žalobcom
a žalovaným bolo dohoda 35 eur za hodinu vykonaných prác.
V konaní pred súdom prvej inštancie bolo vykonané dokazovanie, okrem iného faktúra č. 2018011
vystavená na sumu 198 eur, splatná dňa 13.03.2018, správa Finančného riaditeľstva SR, faktúra

subdodávateľa, Zmluva o prevádzke stroja, vážne lístky, čestné vyhlásenie Matúša Nemčoka a
preukázané, že žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie poskytnutie služby žalovaným v rozsahu, ako je
to uvedené vo faktúre č. 2018011.
V sporovom konaní, ako je spor medzi žalobcom a žalovaným, majú strany sporu povinnosť tvrdenia, na
ktorú nadväzuje a s ktorou súvisí dôkazná povinnosť podľa § 132 ods. 1 CSP. Nesplnenie tejto povinnosti

tvrdenia a dôkaznej povinnosti má za následok procesný neúspech v spore. V sporovom konaní
zaťažuje povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť žalobcu, a následne sa tieto povinnosti presúvajú
na žalovaného, ktorý tvrdenia žalobcu popiera a vlastné tvrdenia preukazuje. Žalobca v konaní tvrdil a
preukázal, že žalovanému poskytol služby v rozsahu a v sume ako ich uviedol vo faktúre č. 2018011.
Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o tvrdení, že výška hodinovej sadzby bola 35 eur.

Odvolací súd, tak ako súd prvej inštancie je názoru, že navrhované dokazovanie žalovaným nesúvisí
s predmetom sporu. Preukázateľne ide o iný obchodno-záväzkový vzťah s inými účastníkmi. Z tohto
dôvodu navrhované dokazovanie by bolo nadbytočné a nehospodárne.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd námietke žalovaného nemohol vyhovieť.
Súd prvej inštancie sa riadne v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so skutočnosťami a tvrdeniami

strán sporu. Odvolacie dôvody nie sú také, aby mohli privodiť zmenu konajúcim súdom prvej inštancie
zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho posúdenia. Ako vyplýva z vyššie uvedeného na
podstatný odvolací dôvod odvolací súd nemohol prihliadnuť, pretože ho vyhodnotil ako nedôvodný.

14. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o

náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie za aplikácie § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc
zo zásady zodpovednosti za výsledok a miery úspechu. Úspešnému žalobcovi súd prvej inštancie
priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a zároveň priznal štátu proti
žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal proti žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262
ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za dodržania zásad podľa § 251 CSP.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým

sa konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429
ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).