Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 24, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/6/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817207376
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8817207376.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: Z. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom S. Z., E. XXX/XX, o zaplatenie 800,93 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Vranov nad Topľou, č. k. 7Csp/195/2017-272 zo dňa 11.05.2018 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti čo do výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a
výroku o trovách konania.

Mení rozsudok čo do splatnosti priznanej sumy 308,74 eur tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi
priznanú sumu 308,74 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 308,74 eur, a to všetko v splátkach po 20 eur mesačne, počnúc mesiacom, ktorý
nasleduje po právoplatnosti tohto rozsudku, vždy do 25.dňa toho - ktorého mesiaca pod následkom
straty výhody splátok. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že žalovanej nárok na náhradu trov

konania nepriznáva.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 800,93 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 28 % ročne od 19.07.2017 do zaplatenia a žiadal priznať náhradu trov
konania. Žalobca nárok odôvodňoval od zmlúv uzavretých so žalovanou dňa 12.07.2013 o zriadení a
vedení účtu a zo dňa 07.11.2013 o povolenom prečerpaní na účte.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d); § 497; §
708;§709ods.1;§710;§713ods.2z.č.513/1991Zb.Obchodnéhozákonníka;§3;§ 39;§52ods.1až
4; § 53 ods. 1 až 3, § 5; § 54 ods. 1 a 2 z. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka; § 1 ods. 2, 4; § 2 ods. 1
písm. a) a b); § 9 ods. 1, 2; § 10 ods. 1; 11 ods. 1 z. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch; § 3 ods.
3 z. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení zmien a doplnkov, čl. IV. bod 2, 4 Zmluvy o spolupráci
zo dňa 12.07.2013; bodu 3.12 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu a aplikoval Smernicu Rady
93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zistil, že žalobca

akobankaažalovanáakoklientuzavrelidňa12.07.2013Zmluvuospoluprácipriposkytovaníbankových
produktov a služieb podľa § 269 ods. 2, § 708 a nasl. a § 43b ods.1 Občianskeho zákonníka, obsahom
ktorej bola Zmluva o zriadení účtu, Zmluva o vydaní a používaní platobnej karty s výškou denného
limitu PK 1 000 eur, Zmluva o poskytovaní služieb elektronického bankovníctva a žiadosť o špecifikáciuslužieb SMS notifikácia. Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú. Dňa 07.11.2013 uzavreli žalobca ako
banka a žalovaná ako klient Zmluvu o povolenom prečerpaní na účte. Predmetom zmluvy bolo zriadenie
povoleného prečerpania do výšky limitu 440 eur, pričom variabilná úroková sadzba predstavovala 19,90

% ročne. Ku dňu 18.07.2017 došlo zo strany žalobcu k prevedeniu dlhu z účtu žalovanej vo výške 800,93
eur.

4. Prvoinštančný súd tak skonštatoval, že žalobca a žalovaná uzatvorili zmluvu o bežnom účte. Žalobca
zároveň pre žalovanú v zmysle § 710 Obchodného zákonníka realizoval príkazy na platbu, hoci na účte

žalovanej nemal dostatok finančných prostriedkov. Uzatvorením zmluvy o bežnom účte vznikol formálne
absolútny obchodný vzťah, ktorý sa spravuje ustanovením § 708 a nasl. Obchodného zákonníka.
Napriek skutočnosti, že zmluva o bežnom účte je absolútnym obchodno-záväzkovým právnym vzťahom
v zmysle Obchodného zákonníka, vzhľadom na charakter účastníkov zmluvy v postavení dodávateľa a
spotrebiteľa, ako aj vzhľadom na tzv. formulárový typ zmluvy, keď spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť
obsah zmluvných podmienok, je potrebné na tento právny vzťah aplikovať ustanovenia § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka a ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. S poukazom na § 52
Občianskeho zákonníka prvoinštančný súd uviedol, že základnou charakteristikou spotrebiteľských
zmlúv je to, že zmluvnými stranami na jednej strane je dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý
nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Tak pre spotrebiteľa bol vopred pripravený obsah zmluvy a nie je preň vytvorený priestor na dojednanie

zmien. Vyhodnotil, že zmluva o bežnom účte uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou, pričom sa jedná
o typovú zmluvu, je zmluvou spotrebiteľskou a teda žalovanej ako spotrebiteľovi prináleží primeraná
ochrana v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.

5. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že na základe uzatvorenej zmluvy o bežnom

účte, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou, žalobca viedol pre žalovanú účet na jej meno v jej prospech.
Z dôvodu, že žalovaná neuhradila debetný zostatok, žalobca účet uzatvoril. Podľa žalobcu žalovaná
istina predstavuje debet, pozostávajúci aj z poplatkov za upozornenie v celkovej sume 180 eur, poplatku
za výzvu - prečerpanie účtu vo výške 30 eur. Žalobca sa domáhal žalovaného nároku z titulu úhrady
debetného zostatku na účte žalovanej a úroku za nepovolené prečerpanie účtu vo výške 28 % ročne.

Debetný zostatok vo výške 282,19 eur pozostáva z vyčíslených úrokov pri výške úrokovej sadzby 28 %
ročne. Na ťarchu účtu tak boli zaúčtované okrem reálne vykonaných obratov smerujúcich k celkovému
debetu aj uvedené poplatky.

6. Bolo súdom prvej inštancie uzavreté, že žalobca nepreukázal zmluvné dojednanie účastníkov o

povinnosti žalovanej platiť tieto poplatky (za upomienky, výzvu), ktoré boli vykonávané na ťarchu
bežného účtu ako aj ich výšku. Všeobecné obchodné podmienky, na ktoré zmluva odkazuje, nie sú
zmluvným dojednaním účastníkov. Od spotrebiteľa totiž nie je možné požadovať poplatky, ktoré nie
sú individuálne dojednané v zmluve. Poukázal tiež na záver vyslovený v rozsudku Krajského súdu v
Prešove vo veci sp. zn. 6Co 126/2012.

7. Súd prvej inštancie tak nepriznal žalobcovi nárok na poplatky za upomienky v sume 180 eur a
poplatku za výzvu v sume 30 eur. Dôvodom bola skutočnosť, že žalobca k žalobe nepripojil žiadne
dôkazy preukazujúce nárok k uvedeným sumám, čím neuniesol tzv. dôkazné bremeno. Uzavrel, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do tvrdenia o oprávnenosti výšky uplatnenej pohľadávky

v časti nároku na predmetné poplatky, pretože nepredložil žiadne také dôkazy, ktorými by bolo
možné objektívne posúdiť a preveriť výšku pohľadávky, ktorú si uplatňuje, preto súd v tejto časti
žalobu spolu s príslušenstvom zamietol. Zároveň uviedol, že v prípade poplatku takéhoto typu zaň
dodávateľ spotrebiteľovi navyše neposkytol žiadne protiplnenie. Predmetné poplatky tak predstavujú
iba ďalšiu sankciu v prípade omeškania spotrebiteľa s úhradami dlhu, nie iba skutočnú náhradu

nákladov dodávateľa. Uplatňovanie uvedených poplatkov je možné zároveň považovať za priečiace
sa dobrým mravom v zmysle § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka. V danej súvislosti poukázal aj na
rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu (Brandenburgisches Oberlandesgericht) z 21.
júna 2006 č. k. 7 U 17/06. Rovnako poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn.
18Co/109/2011, v ktorom bolo konštatované, že za neprijateľnú súd považoval aj zmluvnú podmienku,

ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané
a slúži v skutočnosti len záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v
súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).8. Podľa prvoinštančného súdu žalobca nepreukázal ani zmluvné dojednanie o povinnosti platiť úroky
žalovanou, ktoré sú uvedené v petite žaloby, t. j. vo výške 28 % ročne. Sadzobník poplatkov nemôže
predstavovať riadne dojednanie účastníkov zmluvy o výške úrokov. Odkaz žalobcu v zmluve na

sadzobník, resp. obchodné podmienky, nie je možné považovať za dojednanie v zmysle uvedených
zákonných ustanovení. Všetky zmluvné dojednania nemusia byť súčasťou jednej listiny, avšak ak
zmluvné dojednania v spotrebiteľských zmluvách majú byť záväzné pre zmluvné strany, musia byť
výsledkom konsenzu obidvoch zmluvných strán a nepostačuje iba odkaz na listinné doklady, ktoré podľa
zmluvy majú byť jej súčasťou, bez toho, aby druhá zmluvná strana - spotrebiteľ, prejavila svoju vôľu

byť nimi viazaná. Samotná formulárová zmluva neupravuje konkrétne odplaty za služby ani podmienky
za akých by bol žalovaný povinný ich platiť. Zmluva len odkazuje na Sadzobník poplatkov a obchodné
podmienky ( čl. IV. body 2 a 4. zmluvy ). Nároky žalobcu uplatnené v konaní teda vyplývajú z obsahu
VOP a Sadzobníka, na ktoré zmluva poukazuje. Tak formulárová zmluva ako aj VOP a Sadzobník sú
vopred predtlačené, vopred vypracované žalobcom ako dodávateľom. Tieto žalovaná ako spotrebiteľ
nemá možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť, nemá možnosť individuálne vyjednať ich znenie tak, aby

bolo možné uzavrieť, že na ich znení sa veriteľ a klient dohodli v rámci zmluvnej voľnosti. Nepostačuje
v žalobcom pripravenej predtlači formulárovej zmluvy konštatovať, že s obchodnými podmienkami a
Sadzobníkom sa klient oboznámil a sú súčasťou zmluvy. Do nepodpísaných obchodných podmienok
nemôže byť zahrnuté také zmluvné dojednanie, pri ktorom zákon výslovne vyžaduje písomnú formu
(napríklad § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch). Podmienkou platnosti písomného právneho

úkonu je totiž podpis konajúcej osoby, inak nemôže vyvolať zamýšľané právne následky. Súdna
prax (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2 Cdo 245/2010) v týchto
prípadoch zaujíma konštantné stanovisko, podľa ktorého ak nie sú obchodné podmienky podpísané,
dojednania, ktoré sú v nich obsiahnuté, ak im zákon povinne ukladá písomnú formu, sú pre absenciu
tejto predpísanej formy neplatné. Sadzobník poplatkov nesmie slúžiť k tomu, aby do neho často v

neprehľadnej, malým písmom písanej forme skryl dodávateľ popri iných dojednaniach aj podstatné
dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa
najskôr uniknú, resp. im nebude venovať náležitú pozornosť.

9. Tak bola súdom prvej inštancie žalobcovi priznaná suma 308,74 eur (po odpočítaní 180 eur za

upomienky, 30 eur za výzvu a úroku úveru vyčísleného v sume 282,19 eur pri sadzbe 28 % ročne). Z
vyššie dôvodov, súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

10. S poukazom na ust. § 232 ods. 3 a 4 CSP, súd prvej inštancie povolil žalovanej dlžnú pohľadávku
splatiť po 20 eur mesačne vzhľadom na osobnú situáciu žalovanej.

11. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 251; § 255 ods. 1, 2; § 262 ods. 1, 2 tak, že z uplatnenej
sumy 983,41 eur ( istina vo výške 800,93 eur + úroky vo výške 28 % ročne zo sumy 800,93 eur
od 19.07.2017 do zaplatenia kapitalizovaných ku dňu vyhlásenia rozsudku vo výške 182,48 eur) bolo
žalobcovi priznaných 308,74 eur, teda žalobca mal v konaní úspech 31 % a neúspech 69 %, čo

predstavuje úspech žalovanej. Žalovanej tak po odpočítaní úspechu žalobcu vznikol nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 38 %. S poukazom na čl. 17 a 4 uviedol, že žalovaná si náhradu trov neuplatnila
a zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú, preto už v tomto rozhodnutí vyslovil, že žalovanej nárok na
náhradu trov konania nepriznáva.

12. Proti uvedenému rozsudku, a to čo do výrokov o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a možnosti
splácať dlžnú sumu v pravidelných mesačných splátkach, podal odvolanie žalobca. Vyslovil svoj
nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie, že nepreukázal dojednanie nároku za upomienky, výzvu
a dojednaný úrok vo výške 28 % ročne z nezaplatenej istiny. Poukázal na § 31 ods. 2, 4 zákona o
platobných službách, ktorý nestanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť

individuálnedojednané.Tiežupriamilpozornosťnabod25.5VOPabod25.4VOP,podľaktorýchžalobca
môže meniť VOP aj jednostranne. Uviedol, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako
jediný dokument. V zmysle ust. § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka je banka oprávnená požadovať
úhradu nákladov spojených v súvislosti so zmluvou o bežnom účte a vykonávanými príkazmi v prípade
nedostatku peňažných prostriedkov na účte a tieto náklady môže použiť na započítanie na účte.

Odvolateľ tiež citoval body 3.4, 3.8 a 3.12 Všeobecných obchodných podmienok s tým, že v prípade
nepovoleného prečerpania bežného účtu po jeho dobu je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej sumy
úroky vypočítané na základe úrokovej sadzby ako „Úroky pri nepovolenom prečerpaní účtu“. Uvedenévyplýva tiež z Obchodného zákonníka, ako aj zo Zákona o spotrebiteľských úveroch v ust. § 18 ods.
1, pričom úrokové sadzby zverejňuje na web stránke.

13. Odvolateľ tiež namietal rozhodnutie súdu prvej inštancie o možnosti priznanú sumu zaplatiť
žalovanej v 20-eurových mesačných splátkach. Súdu vytýkal nedostatočne zistený skutkový stav
týkajúci sa možnosti uhradiť dlžnú pohľadávku v splátkach a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
v uvedenej časti. Vôbec sa nezaoberal majetkovými pomermi žalovanej a obmedzil sa iba na
konštatovanie, že táto poberá sociálnu dávku. Žalovaná svoje tvrdenia ničím nepreukázala. V tejto

súvislosti upriamil pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/201/2010 zo dňa
09.11.2010 a zdôraznil, že súd prvej inštancie svojvoľne rozhodol bez doloženia relevantných dôkazov
preukazujúcich majetkové a sociálne pomery žalovanej. Podľa žalobcu priznanie dlhu v splátkach je
výnimočným opatrením. Uviedol, že pri mesačných splátkach vo výške 20 eur bude žalovaná splácať
iba istinu viac ako 3 roky. Podľa odvolateľa výkon práva, ktorý motivuje k neplneniu si zmluvných
povinností, nie je v súlade so spravodlivou ochranou porušených práv zakotvenou v CSP. Vzhľadom na

čas od podania žaloby na súd (august 2017), mala žalovaná možnosť prejaviť svoju snahu a záujem
dlh uhrádzať, a tak priebežne peňažný dlh splácať aspoň v takej výške, ktorá by bola primeraná jej
finančným možnostiam. Neuskutočnila počas celého súdneho konania ani jednu splátku. Žalovaná
neprejavila žiadnu snahu svoj záväzok aspoň čiastočne plniť. Žalobca má nepochybné právo, aby mu
jeho pohľadávka bola zaplatená v primeranej lehote a je potrebné rešpektovať zásadu spravodlivosti

uvedenú v čl. 2 ods. 1 CSP. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Krajských súdov v
Trnave, Nitre, Prešove, Banskej Bystrici a Košiciach, podporujúcich jeho názor. § 232 ods. 2 až 4 CSP
ustanovuje lehotu na plnenie do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Len výnimočne v odôvodnených
prípadoch môže súd určiť dlhšiu ako zákonom určenú lehotu na plnenie. Jeho rozhodnutie však musí
byť podložené zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu

o plnení v splátkach. Podľa odvolateľa neboli splnené podmienky na priznanie sumy v mesačných
splátkach. Navrhol preto z dôvodov v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP rozhodnutie v napadnutom
rozsahu postupom podľa § 388 CSP zmeniť, žalobe vyhovieť v plnom rozsahu, žalovanú zaviazať
uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznať mu náhradu trov konania, aj náhradu
trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

14. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.

15. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu,

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 CSP,
vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 05.09.2019 a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu bolo dôvodné iba čiastočne.
16. Z dispozičnej zásady v odvolacom konaní vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,

v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Vymedzením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolateľ vymedzuje to, akých výrokov sa týka suspenzívny účinok odvolania a zároveň
stanovuje medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie
preskúmať. Keďže rozsudok vo výroku čo do zaplatenia istiny vo výške 308,74 eur odvolaním nebol
napadnutý, preto sa stal právoplatným v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP.

17. Žalobca odvolaním napadol zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie a to čo sa týka poplatkov
za upozornenie vo výške 180 eur, poplatku za výzvu - prečerpanie vo výške 30 eur a úroku vo výške 28 %
z debetného zostatku na účte žalovanej. Tiež nesúhlasil s rozhodnutím súdu o povolení uhradiť priznanú
sumu 308,74 eur v splátkach vo výške po 20 eur mesačne. Preto predmetom odvolacieho prieskumu bol
iba zamietavý výrok v uvedenom rozsahu, splatnosť priznanej istiny a súvisiaci výrok o trovách konania.

18. Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, pre ktorý bola žaloba v prevyšujúcej
časti zamietnutá a ktorý je uvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku, a to v zmysle ust. § 387
ods. 2 CSP, na ktoré poukazuje. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj k
odvolacím dôvodom uvádza, že aj podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné žalobe v zamietavej
časti vyhovieť.

19. Keďže žalobca v odvolacom konaní namietal nesprávne právne posúdenie veci čo do zamietavej
časti nároku, odvolací súd v uvedenom rozsahu podrobil prieskumu rozsudok so zameraním či súd
prvej inštancie aplikoval na zistený skutkový stav príslušné právne predpisy, či svoje rozhodnutie týmto
smerom riadne odôvodnil s tým, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každúnámietkualeboargument,aleibanatie,ktorémajúrozhodujúcivýznamprerozhodnutie(viďrozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/78/05).
20. K v odvolaní tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že

nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie NS SR z 27.07.2011, sp. zn. 7Cdo/7/2010).
21. Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o meškanie s plnením peňažného

dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úroku z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis (§ 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 Občianskeho zákonníka).
22. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na správne odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, t.j. v rozsahu čo do zamietavej časti. Iba na zvýraznenie
správnosti, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza, že nebolo možné žalobcovi priznať nárok na ním

žiadané úroky, nakoľko aj súd odvolací, rovnako ako provoinštančný súd je toho názoru, že žalobcovi
nárok na uvedené nevznikol. Zo Zmluvy o zriadení účtu zo dňa 12.07.2013, ani zo Zmluvy o povolenom
prečerpaní na účte zo dňa 07.11.2013 totiž nevyplýva, aby žalobca mal mať nárok na ním žiadanú sumu
180 eur ako poplatky za upomienky, poplatku za výzvu - prečerpanie vo výške 30 eur, ani na úrok vo
výške 28 %. Poukazovanie na VOP a Sadzobník samo o sebe nemôže byť dôvodom na oprávnenosť

žiadaných úrokov. Žalobca nepreukázal, aby či už VOP, či Sadzobník, boli žalovanej predostreté s
možnosťou sa s nimi riadne oboznámiť prípadne aj zmeniť tak, aby došlo ku konsenzu strán sporu
o nich, alebo aby bolo možné žalovanou ovplyvniť ich znenie. Jednostranne pripravené podmienky
dodávateľom, bez možnosti ich spotrebiteľom ovplyvniť, nemôžu byť súdom akceptované. Iba odkaz
na úpravu uvedeného vo VOP a Sadzobníku nepostačuje. Za danej situácie bolo preto správne, že

súd prvej inštancie žalobu v uvedenej časti zamietol. Je však potrebné súhlasiť s názorom, že zmluva
o úvere nemusí byť vyhotovená ako jediný dokument. Je však nevyhnutné, aby v zmluve, hoci na
viacerých listinách, boli oboma zmluvnými stranami dohodnuté všetky podstatné náležitosti a podmienky
zmluvného vzťahu. V prejednávanom prípade však uvedené nebolo splnené. Táto skutočnosť nevyplýva
ani z jedného listinného dôkazu predloženého žalobcom na preukázanie tvrdenia, že bolo dôvodné pri

prekročení limitu povoleného prečerpania takéto sankcie, ako sú poplatky za upozornenie a za výzvu,
ako aj žiadané úroky vo výške 28 % úrokov z debetného zostatku od žalovanej uplatňovať. Žalobca
by za daného stavu mohol mať nárok iba ak na úrok z omeškania, ktorý si však neuplatnil.
23. Odvolací súd ešte dodáva, že ak žalobca tvrdí, že pri „prekročení“ limitu na účte nemusí byť ako
obligatórna náležitosť uvedená výška úrokovej sadzby, je možné s tým súhlasiť, ale s následkom, že na

takýto úrok potom nemá žalobca nárok. Žalobca nemôže od spotrebiteľa žiadať nároky, ktoré neboli
riadne zákonne ošetrené. Na uvedenom nemôže zmeniť nič ani poukaz na iné rozhodnutia súdov.
Judikatúratunajšiehosúdujetotožnásnázoromvyslovenýmvtomtorozhodnutí.Obdobnýprávnynázor,
ako v tomto rozsudku, vyslovil aj Krajský súd v Žiline vo svojom rozsudku sp. zn. 7Co/305/2018.
24. Z vyššie uvedených dôvodov preto má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie správne rozhodol,

keď zamietol nárok žalobcu na priznanie súm 180 eur a 30 eur, žiadaných ako za poplatky a úroku vo
výške 28 % z debetnej istiny. Na ich priznanie totiž nebol zákonný dôvod.
25. Je však potrebné súhlasiť s odvolateľom čo do namietaného rozhodnutia súdu prvej inštancie
o povolení zaplatiť priznanú istinu vo výške 308,74 eur žalovanej v splátkach po 20 eur mesačne,
splatných vždy k 25. dňu toho ktorého mesiaca pod následkom straty výhody splátok, počnúc mesiacom

nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v uvedenej časti
nedostatočne odôvodnil, jeho rozhodnutie nezodpovedá ust. § 220 ods. 2 CSP, a žalovaná napriek
tomu, že tvrdila, že na jej strane sú pomery odôvodňujúce rozhodnúť o splátkach priznanej sumy,
ničím ich nepreukázala, aj keď v podaní zo dňa 25.01.2018 uviedla, že dodatočne svoje tvrdenia, že si
vybavuje príspevok v nezamestnanosti a rozhodnutie o tom súdu zašle, ani do rozhodnutia odvolacieho

súdu tak neučinila. V spise preto neboli preukázané podmienka na aplikáciu ust. § 232 ods. 3 a
4 CSP. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vôbec nevyplýva, aby boli či už preukazované, alebo aj
skúmane a vyhodnotené základné kritéria na rozhodnutie o priznaní možnosti splácať sumy v splátkach.
Vzhľadom na výšku priznanej sumy, ktorou je suma 308,74 eur, prejavenú ochotu žalovanej splácať
dlh v 20 eurových splátkach mesačne počnúc mesiacom január 2018 (čo sama uviedla v podaní zo dňa

25.01.2018, nachádzajúcom sa na č. l. spisu 130), dlh by už mohol byť uhradený v čase rozhodovania
o odvolaní žalobcu odvolacím súdom. Priznaná suma 308,75 eur by bola v splátkach po 20 eur mesačne
uhradenáza15,5mesiaca(ajkeďžalobcanesprávnevodvolanítvrdil,žeibaistinabybolasplácanáviac
ako 3 roky a v ďalšom texte tiež nesprávne uviedol, že splátky boli určené vo výške po 80 Eur mesačne,čo evokuje záver, že sa nedostatočne venoval písaniu odvolania v predmetnej veci, keď evidentne v
odvolaní uvádza informácie, nesúvisiace s predmetným konaní a napadnutým rozhodnutím).
26. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie čo do

splatnosti priznanej sumy 308,74 Eur postupom podľa § 388 CSP tak, že zmenil splatnosť priznanej
sumy a uložil žalovanej ju zaplatiť v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku v súlade s ust. § 232
ods. 3 prvá veta CSP, podľa ktorého lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku.
V konaní neboli preukázané dôvody na aplikáciu druhej vety uvedeného ustanovenia, podľa ktorého v
odôvodnených prípadoch môže súd určiť dlhšiu lehotu na plnenie.

27. K odvolaniu žalobcu aj čo do výroku o trovách konania odvolací súd uvádza, že tento výrok je
správny. Súd prvej inštancie správne vychádzal z pomeru úspechu žalobcu v konaní pri rozhodovaní o
nároku na náhradu trov konania Správne potom vyčíslil úspech strán sporu a správne o trovách konania
rozhodol postupom podľa § 255 ods. 2 CSP.
28. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zvyšnej napadnutej
časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania, ako vecne

správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 v spojení s § 255 CSP
tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nebol priznaný. V odvolacom konaní
čiastočneneúspešnýmobomstranámsporunebolapriznanánáhradatrovodvolaciehokonania.Úspech
strán sporu bol iba čiastočný, preto bolo rozhodnuté, že sa im náhrada trov odvolacieho konania

nepriznáva.
30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).