Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. október 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/221/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214216018
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1214216018.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a
členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Bratislavská
vodárenská spoločnosť, a.s., IČO: 35 850 370, so sídlom Prešovská 48, Bratislava, zastúpeného:
Advokátska kancelária Roštár - Slovák, s.r.o., so sídlom Révova 7, Bratislava, IČO: 36 858 731, proti
žalovanému: B.. G. O., U.. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. XXXX/X, XXX XX R.A., zastúpeného: JUDr.
Ing. Ľubomírom Havlíkom, advokátom, Svätoplukova 28, 821 08 Bratislava, o zaplatenie 4 056,61 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 06.04.2017,
č.k. 11C/232/2014-238, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom konanie v časti o zaplatenie istiny 700 eur zastavil (výrok I),
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 3 277,78 eur, 9% úrok z omeškania p.a. od
19.06.2012 do 04.10.2016 v sume 1 475,95 eur, úrok z omeškania 9% p.a. zo sumy 3 277,78 eur
od 05.10.2016 až do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II), vo zvyšku žalobu
zamietol (výrok III) a žalobcovi proti žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu
96,12%(výrok IV).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 35 ods. 2, § 51, § 488, § 491 ods. 1, § 494, § 517 ods. 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „ Občiansky zákonník“), § 4 ods. 3, § 28 ods. 3, § 28
ods. 5, § 28 ods.8, § 29 ods. 3, § 32 ods. 1 písm. m), § 32 ods. 8 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných
vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii
v sieťových odvetviach (ďalej len „zákon č. 442/2002 Z.z.“), § 3, § 10c Nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len
„Nariadenie“), § 145 ods. 2, § 192 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).
Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, žalovanému svedčí pasívna legitimácia v spore, nakoľko Zmluvu o
dodávke vody zo dňa 14.09.2006 so žalobcom žalovaný uzavrel vo svojom mene a pri svojom podpise
neuviedol, že tak činí v zastúpení iného subjektu. Poukázal na to, že z obsahu zmluvy nevyplývalo, že
by Q. O. O. H. mala byť jej účastníkom, nakoľko v opačnom prípade by tieto osoby - všetci záhradkári -
členovia záhradkárskej osady- ako fyzické osoby, museli by byť v zmluve označení dostatočne určitým
a nezameniteľným spôsobom, k čomu však rozhodne nedošlo. Následne pristúpil súd prvej inštancie k
preskúmavaniu dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku a dospel k záveru, že žalovaný porušil svoje
povinnosti vyplývajúce mu ako odberateľovi zo Zmluvy o dodávke pitnej vody z 14.09.2006 tým, že
neuhradil žalobcovi cenu za dodanú pitnú vodu a odvedenú odpadovú vodu. V konaní nebolo sporným,

že žalobca ako dodávateľ dodával žalovanému ako odberateľovi pitnú vodu z verejného vodovodu na
odberné miesto Ž.Á. X, R. a za dodanú pitnú vodu vystavil príslušnú faktúru, ktorú však žalovaný v celom
rozsahu neuhradil. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybnil vyúčtované vodné,
dokonca ani vyúčtovanú výšku stočného, spochybňoval len dôvodnosť vyúčtovania časti stočného.
Nakoľko však žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce
jeho tvrdenie, že časť dodanej pitnej vody nevtiekla do kanalizácie a unikla do okolitého terénu, súd
prvej inštancie vychádzal z domnienky, že ak nie je množstvo vypúšťaných odpadových vôd merané,
má sa za to, že odberateľ, ktorý odoberá vodu z verejného vodovodu, vypúšťa do verejnej kanalizácie
také množstvo vody, ktoré podľa zistenia odobral z verejného vodovodu, s pripočítaním množstva vody
získanej z iných zdrojov. Mal za preukázané, že takto zistené množstvo odpadových vôd je podkladom
na vyúčtovanie stočného, preto nemožno množstvo vody vytečenej do okolitého terénu v dôsledku
prasknutia vodomeru na záhradke p. Bachratej stanoviť voľným odhadom. Prihliadol na to, že žalovaný v
konaní pred súdom prvej inštancie svoj odhad uniknutej vody opakovane menil. Na základe uvedeného
posúdil nárok žalobcu v časti o zaplatenie neuhradeného vodného ako aj stočného v zmysle vyúčtovacej
faktúry č. XXXXXXXXX ako dôvodný.

3. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, súd priznal žalobcovi aj úrok z
omeškania, a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry (18.06.2012) vo výške 9% p.a. za obdobie
od 19.06.2012 do 04.10.2016 v sume 1 475,95 eur, ako aj 9% úrok z omeškania p.a. za obdobie od
05.10.2016 až do zaplatenia.

4. Nakoľko žalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.11.2016 žiadal konanie v časti o
zaplatenie sumy 700 eur zastaviť a žalovaný so späťvzatím žaloby v tejto časti vyslovil súhlas, súd prvej
inštancie konanie v časti o zaplatenie istiny 700 eur zastavil.

5. Vo vzťahu k nároku žalobcu na zaplatenie sumy 78,83 eur spolu s úrokom z omeškania, titulom
fakturovanej zbytočnej jazdy dňa 12.11.2013 (faktúra č. XXXXXXXX) súd prvej inštancie uviedol,
že žalobcom fakturovaná suma nemá oporu ani v zmluvnom dojednaní účastníkov konania ani v
zákone č. 442/2002 Z.z.. Dal do pozornosti, že z ust. § 32 ods. 8 zákona č. 442/2002 Z.z. vzniká
žalobcovi len právo na úhradu nákladov spojených s prerušením alebo obmedzením dodávky vody
alebo odvádzaním odpadových vôd, ktorých reálnu a skutočnú výšku však v konaní ničím nepreukázal.
Žalobca dôvodnosť faktúry, ktorou bol poplatok za zbytočnú jazdu vyúčtovaný, odvodzoval od cenníka
podloženého kalkulačným listom. Súd prvej inštancie ustálil, že hypotéza právnej normy v § 32 ods.8
cit. zákona žiadnym spôsobom bližšie neozrejmuje použitú terminológiu „nákladov s tým spojených" a
odkazuje len na dôvody uvedené v odseku 1 písm. g/ až n/ a v odseku 6. Skutkovou podstatou ods.
1 cit. ustanovenia sú enumerované podmienky možného prerušenia alebo obmedzenia dodávky vody z
verejného vodovodu alebo odvádzania odpadových vôd do verejnej kanalizácie. Vyhodnotením týchto
podmienok sa súdu prvej inštancie nejavil relevantným náklad za zbytočný výjazd pri prerušení dodávky
vody z dôvodu neplatenia vodného a stočného, nakoľko náklad v požadovanej výške nebol uvedený
ani zmluvnými dojednaniami ani Všeobecnými obchodnými podmienkami nachádzajúcimi sa na rube
Zmluvy o dodávke vody zo dňa 14.09.2006. Nedôvodnosť uplatneného nároku súd prvej inštancie
vyvodil aj z kalkulačného listu, ktorý odkazoval na bližšie nešpecifikovaný cenník. Vychádzajúc z toho,
že všeobecné podmienky majú slúžiť k tomu, aby nebolo nutné do každej zmluvy prepisovať dojednania
technického alebo vysvetľujúceho charakteru a neboli zo strany žalovaného ani podpísané, súd prvej
inštancie ustálil, že nespĺňajú ani formálne náležitosti platného právneho úkonu.

6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 262 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 C.s.p. vychádzajúc z toho, že žalobca mal vo veci úspech v rozsahu 98,06 %, neúspech 1,94
%, preto mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu jeho čistého úspechu (98,06 -1,94) 96,12
%. V rozhodnutí napokon deklaroval, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

7. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v prisudzujúcom výroku (ktorým súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 3 277,78 eur, 9% úrok z omeškania p.a. od 19.06.2012 do 04.10.2016
v sume 1.475,95 eur a úrok z omeškania 9% p.a. zo sumy 3.277,78 eur od 05.10.2016 až do zaplatenia)
a vo výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to z dôvodu podľa §
365 ods. 1 písm. h) C.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

8. Uviedol, že nárok žalobcu od počiatku neuznával, keďže počas fakturačného obdobia od 03.01.2012
do 11.05.2012 došlo na odbernom mieste k havárii, pri ktorej unikla väčšia časť dodanej vody do
okolitého terénu. Túto skutočnosť u žalobcu opakovane reklamoval a žiadal prehodnotenie fakturácie,
čo však žalobca odmietol s odôvodením, že nepreukázal, že by k havárii na vodovode skutočne došlo,
a preto nemá dôvod fakturované stočné znížiť. Mal za to, že sa mu v rámci pojednávania podarilo
výpoveďami svedkov preukázať, „že v presne neurčený deň v rozhodnom období došlo na záhradke
p. R. H. Q. O. O. k poruche - prasknutiu podružného meradla (ktoré bolo súkromným vlastníctvom
p. R.), a tým i k úniku vody do okolitého terénu počas bližšie neurčeného časového úseku“, napriek
uvedenému súd prvej inštancie žalobcovi priznal stočné v celej fakturovanej výške argumentujúc tým,
že musel vychádzať z ustanovenia § 29 ods. 3 zákona číslo 442/2002 Z.z.. S týmto právnym záverom
sa nestotožnili, poukazujúc na to, že úhrada stočného za vodu, ktorá do verejnej kanalizácie nevtiekla,
by bola plnením bez právneho dôvodu a zakladala by bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu.
Právna domnienka zakotvená v ustanovení § 29 ods. 3 zákona číslo 442/2002 Z. z., o ktorú opieral
súd prvej inštancie svoje rozhodnutie a podľa ktorej, „ak sa vlastník verejnej kanalizácie, prípadne
prevádzkovateľ nedohodne s producentom inak a ak nie je množstvo vypúšťaných odpadových vôd
merané, má sa za to, že odberateľ, ktorý odoberá vodu z verejného vodovodu, vypúšťa do verejnej
kanalizácie také množstvo vody, ktoré podľa zistenia odobral z verejného vodovodu, s pripočítaním
množstva vody získanej z iných zdrojov“, platí len za ideálneho stavu, kedy všetka voda dodaná na
odbernom mieste prostredníctvom verejného vodovodu je z odberného miesta aj odvedená verejnou
kanalizáciou. Ak by vyvrátenie domnienky podľa § 29 ods. 3 zákona č. 442/2002 Z.z. bolo možné len
preukázaním presného množstva vody, ktoré vtieklo do kanalizácie, ako to vyžadoval súd prvej inštancie,
bolo by pre bežného maloodberateľa vylúčené túto domnienku vyvrátiť. Poukázal na ust. § 5 ods. 7
vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 397/2003 Z.z., ktorou sa ustanovujú
podrobnosti o meraní množstva vody dodanej verejným vodovodom a množstva vypúšťaných vôd, o
spôsobe výpočtu množstva vypúšťaných odpadových vôd a vôd z povrchového odtoku a o smerných
číslach spotreby vody (ďalej len „vyhláška č. 397/2003 Z.z.“) konštatujúc, že citované ustanovenie mal
súd prvej inštancie aplikovať a určiť množstvo odpadových vôd vypúšťaných do verejnej kanalizácie
podľa porovnateľného obdobia, k čomu mal dostatok podkladov. Namietal, že množstvo uniknutej
vody zistil porovnaním stavov na hlavnom vodomere a podružných vodomeroch na prípojkách k
jednotlivým záhradným chatkám, čo na pojednávaní potvrdili i svedkovia A., R. K. R.. Takto zistené
množstvo uniknutej vody predstavuje objem 1 886 m3, čo zodpovedá aj ďalším jeho vyjadreniam a
vyjadreniam svedkov, ktorí uvádzajú objem uniknutej vody ako cca 1 900 m3. Stočné v objeme 1 805
m3 bolo minimálnym stočným, ktoré žiadal odpustiť v rámci mimosúdnych rokovaní, pričom bol v rámci
mimosúdnych rokovaní ochotný žalobcovi uhradiť za fakturačné obdobie od 03.11.2012 do 11.05.2012
stočné v rovnakej výške ako v predošlom fakturačnom období od 05.08.2011 do 02.01.2012. Keďže
výrok o trovách konania závisel od rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti, podal žalovaný
odvolanie aj proti tomuto výroku. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd určil množstvo vody
odvedenej verejnou kanalizáciou za fakturačné obdobie od 03.11.2012 do 11.05.2012 podľa § 5 ods.
7 písm. b) vyhlášky č. 397/2003 Z.z. podľa spotreby vody v porovnateľnom období od 05.08.2011 do
02.01.2012, t. j. v objeme 171m3.
9. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 01.08.2017
a uviedol, že žalovanému sa nepodarilo preukázať, presne aké veľké množstvo dodanej pitnej vody
nevtieklo do kanalizácie a uniklo do okolitého terénu, preto súd prvej inštancie správne vychádzal z
ustanovenia § 29 ods. 3 zákona č. 442/2002 Z.z., v ktorom je zakotvená vyvrátiteľná právna domnienka,
podľa ktorej ak sa vlastník verejnej kanalizácie, prípadne prevádzkovateľ nedohodne s producentom
inak a ak nie je množstvo vypúšťaných odpadových vôd merané, má sa za to, že odberateľ, ktorý
odoberá vodu z verejného vodovodu, vypúšťa do verejnej kanalizácie také množstvo vody, ktoré
podľa zistenia odobral z verejného vodovodu, s pripočítaním množstva vody získanej z iných zdrojov.
Takto zistené množstvo odpadových vôd je podkladom na vyúčtovanie stočného. Dôkazné bremeno
na preukázanie opaku tejto zákonnej vyvrátiteľnej právnej domnienky zaťažovalo žalovaného, keďže
on tvrdil, že množstvo vody vypustenej do verejnej kanalizácie bolo iné, než množstvo vody ním
odobratej z verejného vodovodu. V konaní nevyšlo najavo, aké presne „iné“ množstvo vody než to, ktoré
bolo žalobcom ako dodávateľom dodané žalovanému ako odberateľovi, nevtieklo do kanalizácie. Ani
svedkovia nedokázali dôveryhodne vysvetliť, ako bolo nimi zistené množstvo vody údajne uniknutej do
okolitého terénu. Za účelom zistenia (určenia) množstva vody údajne uniknutej do okolitého terénu, t.
j. za účelom preukázania opaku predmetnej zákonnej vyvrátiteľnej právnej domnienky, mal žalovaný
možnosť v rámci prvoinštančného konania navrhnúť súdu aj nariadenie znaleckého dokazovania, avšak
žalovaný túto zákonnú možnosť nevyužil a ani nenavrhol vykonanie žiadneho iného vhodného dôkazu

(okrem výsluchu svedkov), ktorý by slúžil na prispenie k náležitému objasneniu veci a k uneseniu
dôkazného bremena, ktoré ho v tejto súvislosti zaťažovalo. Mal za to, že žalovaný si nesprávne vyložil
ust. § 28 ods. 8 zákona č. 442/2002 Z.z., nakoľko účelom cit. ustanovenia je stanovenie časového
momentu, kedy žalobcovi (dodávateľovi) vzniká právo na stočné, pričom ustanovenie § 29 ods. 3
zákona č. 442/2002 Z.z. je špeciálnym ustanovením a súd ho správne aplikoval, nakoľko bola naplnená
hypotéza tejto právnej normy, keďže (i) vlastník a ani prevádzkovateľ verejnej kanalizácie sa nedohodli
so žalovaným ako producentom inak, ii) množstvo vypúšťaných odpadových vôd nebolo merané, a preto
sa aj v posudzovanom prípade má za to, že odberateľ, ktorý odoberá vodu z verejného vodovodu,
vypúšťa do verejnej kanalizácie také množstvo vody, ktoré podľa zistenia odobral z verejného vodovodu,
s pripočítaním množstva vody získanej z iných zdrojov a takto zistené množstvo odpadových vôd je
podkladom na vyúčtovanie stočného. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalovaného, že právna domnienka
zakotvená v ustanovení § 29 ods. 3 zákona č. 442/2002 Z.z. platí len za ideálneho stavu, kedy všetka
voda dodaná na odbernom mieste prostredníctvom verejného vodovodu je z odberného miesta aj
odvedená verejnou kanalizáciou, keďže v zákone č. 442/2002 Z.z. nie je zakotvená takáto limitácia
predmetnej vyvrátiteľnej právnej domnienky. Žalovaný účelovo a nesprávne spájal vydanie vyhlášky
č. 397/2002 Z.z. s potrebou ustanovenia podrobnosti o spôsobe výpočtu množstva vypúšťaných
odpadových vôd v situáciách, kedy dochádza k narušeniu rovnosti medzi dodanou a odvedenou vodou,
nakoľko spôsob určenia, resp. výpočtu množstva vypúšťaných odpadových vôd, vzťahujúci sa na všetky
situácie (t. j. nielen na situácie, kedy dochádza k narušeniu rovnosti medzi dodanou a odvedenou vodou),
je v zákone zakotvený jasne, zreteľne, určito a zrozumiteľne, pričom úprava obsiahnutá vo vyhláške
č. 397/2002 Z.z. nemôže byť ustanovená a ani vykladaná v rozpore so zákonom č. 442/2002 Z.z.. V
tomto konkrétnom prípade malo prednosť znenie § 29 ods. 3 zákona č. 442/2002 Z.z. pred znením §
5 odsek 7 vyhlášky č. 397/2002 Z.z.. Pričom § 5 ods. 7 vyhlášky č. 397/2002 Z.z. je možné aplikovať
výlučne vtedy, ak množstvo odpadových vôd vypúšťaných do verejnej kanalizácie podľa odsekov 1 až
6 alebo podľa § 4 vyhlášky č. 397/2002 Z.z. nemožno určiť, pričom ich množstvo v takom prípade určí
prevádzkovateľ verejnej kanalizácie. Vzhľadom k tomu, že množstvo odpadových vôd vypúšťaných do
verejnej kanalizácie sa v prípade žalovaného ako producenta nemeralo, avšak množstvo odpadových
vôd vypúšťaných do verejnej kanalizácie sa dalo určiť podľa § 5 ods. 1 až 3 vyhlášky č. 397/2002
Z.z. v spojení s § 29 ods. 3 zákona č. 442/2002 Z.z., aplikácia § 5 ods. 7 vyhlášky č. 397/2002
Z.z. bola vylúčená, preto prvoinštančný súd nemohol a ani odvolací súd nemôže vyhovieť návrhu
žalovaného na určenie množstva odvedenej vody verejnou kanalizáciou za fakturačné obdobie od
03.01.2012 do 11.05.2012 podľa § 5 ods. 7 písm. b) vyhlášky č. 397/2002 Z.z., t.zn. podľa spotreby vody
v porovnateľnom období od 05.08.2011 do 02.01.2012 - v objeme 171 m3. Žalovaný navyše opomenul
podstatnú okolnosť, že (odhliadnuc od vyššie obsiahnutej argumentácie) podľa § 5 ods. 7 vyhlášky
č. 397/2002 Z.z. by množstvo odvedenej vody verejnou kanalizáciou určoval prevádzkovateľ verejnej
kanalizácie, a to nie nevyhnutne podľa spotreby vody v porovnateľnom období, ale aj kombináciou
spôsobov podľa písm. a) až c) v zmysle § 5 ods. 7 vyhlášky č. 397/2002 Z.z.. Dal do pozornosti, že
žalovaný bol povinný prostriedky procesnej obrany uplatniť včas, najneskôr do vyhlásenia uznesenia
prvoinštančného súdu, ktorým sa skončilo dokazovanie a rovnako mal možnosť včas uviesť v spore
rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu a aj označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Mal za to,
že odôvodnenie rozhodnutia je presvedčivé a správne, pričom v rámci neho súd prvej inštancie okrem
iného dôkladne, jasne a výstižne stranám konania vysvetlil ako vec právne posúdil. Vzhľadom na vyššie
uvedené žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal
mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému.

10. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380
ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p., vychádzajúc z toho, že odvolaním žalovaného bol napadnutý prisudzujúci
výrok ( ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 3 277,78 eur, 9% úrok z
omeškania p.a. od 19.06.2012 do 04.10.2016 v sume 1 475,95 eur a úrok z omeškania 9% p.a.
zo sumy 3 277,78 eur od 05.10.2016 až do zaplatenia) a výrok o trovách konania, preto odvolaním
nenapadnutý výrok o zastavení konania a výrok, ktorým súd žalobu vo zvyšku žalobu zamietol, nadobudli
právoplatnosť. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, prejednal odvolanie
žalovaného voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo vzťahu k prisudzujúcemu výroku a výroku a výroku
o trovách konania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané dôvodne.

12. Žalovaný odvolanie voči prisudzujúcemu výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie odôvodňoval tým,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods.
1 písm. h) C.s.p.). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd konštatuje, že uvedený
odvolací dôvod uplatnený žalovaným nie je naplnený.

13. Preskúmaním rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd konštatuje, že súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatnených nárokov a
výsledky aj náležite v súlade s v čase rozhodovania účinným ust. § 132 O.s.p. zhodnotil. Na skutkové
zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver,
a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a náležite odôvodil. V odôvodnení rozhodnutia v napadnutej
časti sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie,
a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Podrobne sa zaoberal tvrdeniami sporových
strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje
závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia v napadnutej časti vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Rozhodnutie prvoinštančného
súdu v napadnutej časti nemožno považovať za „prekvapivé“, nakoľko nebolo založené nepredvídateľne
na dôvodoch, ktoré nemohol žalovaný namietať v konaní pred súdom prvej inštancie. S odôvodnením
rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a
konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už
vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam žalovaného.

14. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že právnu domnienka uvedenú v ust. § 29 ods. 3 zákona č.
442/2002 Z.z. nemožno aplikovať na prejednávaný prípad, odvolací súd uvádza. V ust. § 29 ods. 3
zákona č. 442/2002 Z.z. je prezumová právna domnienka, podľa ktorej je podkladom na vyúčtovanie
stočného množstvo vody, ktoré podľa zistenia odobral z verejného vodovodu odberateľ, s pripočítaním
množstva vody získanej z iných zdrojov. Uvedená práva domnienka sa neuplatní v prípade, ak sa vlastník
verejnej kanalizácie, prípadne prevádzkovateľ dohodne s producentom inak alebo ak je množstvo
vypúšťaných odpadových vôd merané. Nakoľko v prejednávanej veci nebolo preukázané, že medzi
žalobcom a žalovaným došlo k inej dohode, tak ako predpokladá ust. § 29 ods. zákona č. 442/2002 Z.z.,
a nebolo preukázané, že by množstvo vypúšťaných odpadových vôd bolo merané, platí skutočnosť,
ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka uvedená v ust. § 29 ods. 3 citovaného zákona. V konaní
môžu nastať len dve možné situácie, buď platí skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, za
preukázanú, alebo vyšiel v konaní najavo jej opak ( rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 32Obo
1160/2003). Nakoľko žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno
preukazujúce opak vyvrátiteľnej právnej domnienky uvedenej v ust. § 29 ods. 3 zákona č. 442/2002
Z.z., súd musel podľa ust. § 192 C.s.p. mať skutočnosť za preukázanú. Citovaná vyvrátiteľná právna
domnienka sa aplikuje bez ohľadu na to, či všetka voda dodaná na odbernom mieste prostredníctvom
verejného vodovodu bola z odberného miesta aj odvedená verejnou kanalizáciu. Preto námietky
žalovaného, že právo na stočné vzniká až vtokom odpadových vôd do verejnej kanalizácie, neboli
spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. Žalovaným citované ust. § 5 odsek
7 vyhlášky č. 397/2003 Z.z., by bolo možné aplikovať len za predpokladu, kedy by nebolo možné
určiť množstvo odpadových vôd podľa množstva odobratej vody z verejného vodovodu, čo nie je
prejednávaný prípad. Možno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že i v prípade, ak by nebolo možné
postupovať v súlade s ust. § 29 ods. 3 zákona č. 442/2004 Z.z., a bol by dôvodným postup podľa ust. § 5
odsek 7 vyhlášky č. 397/2003 Z.z., množstvo odpadových vôd odvedených do verejnej kanalizácie určuje
prevádzkovateľ, pričom toto sa určuje viacerými spôsobmi, nielen podľa spotreby v porovnateľnom
období, tak ako uviedol žalovaný. Keďže v danom prípade sa množstvo odpadových vôd vypúšťaných
do verejnej kanalizácie osobitne nemeralo avšak bolo zrejmým, aké množstvo vody žalovaný odobral
z verejného vodovodu, aplikácia § 5 ods. 7 vyhlášky č. 397/2003 Z.z. nebola dôvodnou. So zreteľom
na uvedené možno uzavrieť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti je vecne správne

a argumentácii žalovaného, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, nemožno priznať
úspech.

15. Nakoľko odvolacie námietky žalovaného posúdil odvolací súd ako nedôvodné, nemajúce vplyv na
správnosť záverov súdu prvej inštancie v prejednávanej veci, nedošlo ani k zmene pomeru úspechu
strán v spore, preto závery súdu prvej inštancie, ktorými vyslovil, že čistý úspech žalobcu v spore bol
v rozsahu 96,12 %, a v uvedenom rozsahu priznal žalobcovi proti žalovanému právo na náhradu trov
konania, odvolací súd posúdil ako správne.

16. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ( v
prisudzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania) podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne a právne
správny potvrdil.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods.
1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalobcovi proti neúspešnému
žalovanému s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa §
262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktorý vydá súdny úradník.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 11. 2. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.