Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. september 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/63/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118203715
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3118203715.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudkýň
Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobkyne: V. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom
L. XXXX/XX, XXX XX V., zast. Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o. so sídlom
Legionárska 7158/5, 911 01 Trenčín, IČO 35 792 752, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.
so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea

Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO 47 233 516 o zaplatenie 1.631,15 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 19. decembra
2018, č. k. 23Csp/66/2018-76 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v anárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobkyni sumu 299,89 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému
v rozsahu 100%. Na vec aplikoval ust. §497 Obchodného zákonníka, §1 ods. 2, § 2 písm. a/ a b/, § 9
ods. 1, 2 písm. f/ a g/, § 11 ods. 1 písm. a/z. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 451 ods. 2, §
456, § 53 ods. 3, § 494, § 46 ods. 2, § 43c ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 z.č. 250/2007 Z.z.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť
vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 299,89 € a zaplatiť jej primerané finančné
zadosťučinenie v sume 100 € v zmysle § 3 zákona č. 250/2007 Z. z.. Súd prvej inštancie na
základe zisteného skutkového stavu ustálil, že zo žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru má za
preukázané, že žalobkyňa ako dlžník dňa 24.10.2014 podpísala Žiadosť o poskytnutie úveru/Zmluvu
o úvere č. 8500087350, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 510 €, ktorý sa zaviazala

splácať 24 mesačných splátkach vo výške 25,15 €. Celkovo tak mala žalobkyňa podľa Zmluvy zaplatiť
sumu654,60€.PredpokladanáRPMNbola uvedenávhodnote31,65%,priemernáRPMNbolauvedená
vo výške 44,06%. Výška úroku bola uvedená vo výške 18,08 %. Zo zmluvy vyplýva, že pri jej uzatváraní
žalobkyňa nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej/podnikateľskej činnosti, keď účel úveru nebol
uvedený. Uvedenú žiadosť podpísal žalovaný ako veriteľ dňa 28.10.2014. Dňa 28.10.2014 uzavreli
veriteľ a dlžníčka Zmluvu o poskytovaní služieb, ktorá bola zvlášť podpísaná žalobkyňou dňa 24.10.2014

a dňa 28.10.2014 bola podpísaná žalovaným. Predmetom dohody bol záväzok veriteľa poskytnúť
žalobcovi na služby spočívajúce v informovaní o zostávajúcich záväzkoch, ďalej službu spočívajúcu v
možnom odklade troch splátok, informovanie dlžníka pred splatnosťou splátky, vyhotovenie a zaslaniekópie dokumentácie, zmeny zmluvy, prepárovanie platieb, druhú upomienku zdarma a podporu call
centra a záväzok dlžníčky platiť za túto službu odplatu sumu 2,65% zo sumy schváleného úveru
mesačne. V bode 2 bolo uvedené, že dohodnuté služby sú doplnkové a dobrovoľné, nemajú charakter

podmienky alebo predpokladu na uzavretie akéhokoľvek zmluvného vzťahu, napríklad pre získanie
spotrebiteľského úveru alebo na jeho získanie za ponúkaných podmienok. Z oznámenia o schválení
úveru vyplýva, že z dôvodu dohody o poskytnutí služieb bola výška mesačnej splátky v sume 37,31
€. Súčasťou zmluvy boli aj zmluvné dojednania. V zmysle bodu 7.1 zmluvných dojednaní súčasťou
zmluvy sú aj prílohy oznámenie o schválení úveru.Z bodu 2.1. Zmluvných dojednaní, ktoré tvoria súčasť

Zmluvy o úvere vyplýva, že vyplnená Žiadosť o poskytnutie úveru podpísaná dlžníkom i spoludlžníkom
je návrhom na uzavretie Zmluvy. Zmluva o úvere je uzavretá a nadobúda platnosť a účinnosť dňom
podpisu dlžníka, spoludlžníka a veriteľa. Dlžník vyplní do formulára Žiadosti o poskytnutie úveru ním
požadovanú výšku úveru a súhlasí s tým, že veriteľ je oprávnený po posúdení schopnosti dlžníka
splácať úver jeho výšku znížiť. V zmysle bodu 2.2 Zmluvných dojednaní bol veriteľ povinný odoslať
dlžníkovi oznámenie o schválení úveru, obsahujúce okrem iného aj lehoty a podmienky splácania.

V oznámení o schválení úveru je uvedený dátum splatnosti prvej splátky úveru dňa 01.05.2015 a
poslednej splátky úveru 01.04.2018. Z bodu 2.1. Zmluvných dojednaní, ktoré tvoria súčasť Zmluvy
o úvere vyplýva, že vyplnená Žiadosť o poskytnutie úveru podpísaná dlžníkom i spoludlžníkom je
návrhomnauzavretieZmluvy.Zmluvaoúverejeuzavretáanadobúdaplatnosťaúčinnosťdňompodpisu
dlžníka, spoludlžníka a veriteľa. Dlžník vyplní do formulára Žiadosti o poskytnutie úveru ním požadovanú

výšku úveru a súhlasí s tým, že veriteľ je oprávnený po posúdení schopnosti dlžníka splácať úver jeho
výšku znížiť. V zmysle bodu 2.2 Zmluvných dojednaní bol veriteľ povinný odoslať dlžníkovi oznámenie
o schválení úveru, obsahujúce okrem iného aj lehoty a podmienky splácania. V oznámení o schválení
úveru je uvedený dátum splatnosti poslednej splátky úveru dňa 30.11.2015. Z potvrdení o vklade
a z nesporných tvrdení strán vyplýva, že žalobkyňa na úver č. 88500087350 uhradil celkovo 758,89

€. Medzi stranami neboli sporné a dokladá to aj výpis z účtu, že žalobkyni žalovaný poskytol z titulu
úverovej zmluvy sumu 459€ po započítaní poplatku za poskytnutie úveru dojednaného v zmluve v sume
51 €, ktorý sa v zmysle bodu 10.1 Zmluvných dojednaní uhrádzal započítaním so sumou úveru, a
rozdiel bol vyplatený na účet dlžníka. Na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 8500087350 zo dňa
28.10.2014 žalovaný poskytol žalobkyni peňažné prostriedky v sume 459 € a žalobkyňa sa ich zaviazala

splácať v pravidelných 24 mesačných splátkach po 25,15 € vrátane úrokov, resp. v z dôvodu zmluvy o
poskytnutí služieb v sume 37,31 €. Na predmetnú úverovú zmluvu sa tak vzťahuje zákon č. 129/2010
Z.z. a teda zmluva musí obsahovať náležitosti stanovené v § 9 tohto zákona. Súd po preskúmaní
veci zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky zákonom o spotrebiteľských úveroch
vyžadované náležitosti tak, ako to vyžaduje § 9 ods. 2 písm. f) a g) zákona o spotrebiteľských úveroch.

Citovaný zákon je predpisom verejného práva, ktorý stanovuje práva a povinnosti veriteľa a zároveň
následky ich porušenia. Vo vyššie citovanom § 9 ods. 2 zákon stanovuje povinné náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, vrátane údaja o termíne konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f). Zmluvy o
úvere neobsahujú údaj podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch - a to údaj o termíne
konečnej splatnosti úveru. V dôsledku toho je úver bezúročný a bez poplatkov. K údaju uvedenému v

oznámení o schválení úveru - dátum splatnosti poslednej splátky, ktorý je v zmysle zmluvných dojedaní
súčasťou zmluvy o úvere, súd uvádza, že zákon stanovuje, že tento údaj má byť súčasťou zmluvy.
Musí byť teda prijatý oboma zmluvnými stranami, čo v danom prípade nebolo splnené. Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere je možné uzatvoriť iba v písomnej forme a preto sa vyžadovalo, nakoľko žiadosť
podpísaná spotrebiteľom neobsahovala údaj o konečnej splatnosti, aby došlo zo strany spotrebiteľa k

podpísaniu - prijatiu aspoň oznámenia o schválení úverov. Totižto oznámenie nemohlo byť a ani nebolo
súčasťou zmluvy spolu s údajom o konečnej splatnosti úveru, nakoľko v čase keď spotrebiteľ podpisoval
žiadosti o poskytnutie úveru mu ešte nebol známy obsah oznámenia o schválení úveru, keď ho žalovaný
mal doručiť spotrebiteľovi až po schválení jeho žiadosti. Až následným písomnou akceptáciou tohto
oznámenia spolu s údajom konečnej splatnosti, ktorý pritom dostatočne nahradzuje údaj splatnosti

poslednej splátky by bolo možné mať zato, že strany sa dojednali na údaji konečnej splatnosti(§ 43c
ods. 2, § 46 ods. 2 OZ). Nakoľko však nedošlo k akceptácii tohto oznámenia v písomnej forme, nemožno
mať zato, že zmluvy tento údaj obsahujú. Ak by aj došlo ku konkludentnej akceptácii tohto termínu
končenej splatnosti nebolo by dodržaná písomná forma zmluvy o úvere v čoho dôsledku by bol úver
takisto bezúročný a bez poplatkov (§ 46 ods. 2 OZ). Nie je postačujúce, že si dlžník-spotrebiteľ si dokáže

uvedenýtermínodvodiťodinýchvzmluveuvedenýchúdajovatopočtusplátok,keďžetakýtoúdajmábyť
uvedený konkrétnym dátumom konečnej splatnosti úveru, teda dňom, mesiacom a rokom. Predmetná
zmluva o úvere neobsahuje v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch základnú náležitosť, a to celkovú výšku úveru, nakoľko celková výška úverubola 459 €, a nie 510 €. V prípade veci samej dostal žalovaný do dispozície nie sumu 459 €, ale len sumu
510 €, t.j. sumu po odrátaní poplatku za poskytnutie úveru v sume 51 €. Uvedený výklad tohto pojmu
podal Súdny dvor EÚ v rozsudku C-377/14, ktorý vysvetľoval pojem celková výška úveru v smernici,

ktorá sa transponovala do zákona č. 129/2010 Z.z. V zmysle tohto rozsudku sa celkovou výškou úveru
myslí suma, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru
účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne
vyplatené.

3. Súd prvej inštancie uzavrel, že vzhľadom k tomu, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa
28.10.2014 neobsahujú povinné údaje podľa § 9 ods. 2 písm. f) a g) zákona o spotrebiteľských úveroch
- údaj o termíne konečnej splatnosti úveru považuje sa predmetný úver v zmysle § 11 ods. 1 písm.
b) cit. zák. za bezúročný a bez poplatkov. K tvrdeniu žalovaného, že dohoda o poskytovaní služieb je
samostatná individuálna dohoda súd uvádza, že toto žalovaný nepreukázal . Za individuálne dojednanie
sa považuje aj také ustanovenie, ktoré síce pripravil dodávateľ, ale spotrebiteľ mal reálnu možnosť ho

neprijať, odmietnuť ho a to bez toho, aby to malo za následok zhoršenie jeho postavenia v zmysle
zániku zmluvy, respektíve jej neuzavretia. Žalovaný však toto nepreukázal, pričom na preukázanie
individuálneho dojednania ho ťažilo, v zmysle § 53 ods. 3 OZ, dôkazné bremeno. Aj keď je dohoda o
poskytovaní služieb na samostatných listinách s priestorom na podpis zmluvných strán, nie je vôbec
preukázané, že v prípade, ak by dlžník nesúhlasil s touto dohodu, či by došlo k uzavretiu zmluvy

úverovej, teda či by spotrebiteľ, napriek možnosti zvlášť túto dohodu dosiahol uzavretie úverovej zmluvy
aj v prípade nepodpísania tejto dohody, čo podporuje aj tvrdenie žalobkyne, že jej bolo povedané, že
uvedenú dohodu podpísať musela, ak chcela získať úver. Na uvedenom nič nemení dojednanie uvedené
v zmluve, že predmetná dohoda nie je podmienkou poskytnutia úveru a že je uzavretá dobrovoľne. Ako
vyplýva z úverovej zmluvy a dohody o poskytovaní služieb, návrh týchto dodávateľom vypracovaných

formulárových zmlúv ako prvý podával spotrebiteľ, nakoľko ho prvý podpísal a až nasledujúce dni tento
návrh úverovej zmluvy spolu dohodou o poskytovaní služieb svojim podpisom prijal veriteľ (§ 46 ods.
2 OZ), ktorý tak v čase, keď úverovú zmluvu prijímal (podpisoval) už mal preukázané, že spotrebiteľ -
žalobca- dlžník už dohodu o poskytovaní služby podpísal. Inak povedané, nebolo preukázané, či by
spotrebiteľ v prípade nepodpísania dohody o poskytovaní služieb úverovú zmluvu s dodávateľom -

žalovaným uzavrel, alebo by k uzavretiu úverovej zmluvy dodávateľ nepristúpil, prípadne by poskytol
úver v nižšej výške v zmysle Zmluvných dojedaní, podľa ktorých zmluva nadobúda platnosť a účinnosť
okrem iného dňom podpisu veriteľa. A tu je zároveň odpoveď, prečo súd nesúhlasí s konštatovaním
žalovaného o individuálnosti tejto dohody. Z uvedeného dôvodu predmetná dohoda predstavuje súčasť
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a ako taká zmluvnú podmienku tejto zmluvy o úvere, a nakoľko je úver

bezúročný a bez poplatkov, žalovaný nemal nárok na tento poplatok - cenu za túto službu, nielen z titulu
neprijateľnosti v zmysle § 53 ods. 1 OZ, ale z titulu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

4. Žalovaný tak od žalobkyne nemohol zo zmluvy o úvere a z dohody o poskytovaní služieb požadovať
žiaden úrok a žiadne poplatky s ohľadom na § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. Žalobkyňa

bola povinná vrátiť žalovanému len skutočne poskytnutú istinu. Žalobkyňa ako vyplýva z vykonaného
dokazovania, uhradila žalovanému viac ako istinu, keď poskytnutú istinu preplatil celkovo o 299,89 €
(suma celkových úhrad na úverovú zmluvu a dohodu o poskytovaní služieb 758,89 € po odpočítaní sumy
skutočne poskytnutých prostriedkov 459 €). Suma 299,89 € tak predstavuje bezdôvodné obohatenie u
žalovaného, keďže na úroky a ani poplatky nemal nárok a boli tak plnené bez právneho dôvodu. Nakoľko

predmet bezdôvodného obohatenia je obohatený subjekt povinný vydať tomu, na koho úkor bol získaný,
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 299,89 €. K primeranému zadosťučineniu
súd uvádza, že na to, aby ho súd priznal je potrebné, aby spotrebiteľ - tu žalobca úspešne uplatnil
porušenie práva ustanoveného právnymi predpismi. V danej veci spotrebiteľ úspešne uplatnil nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutom porušením práva, ktorým je neuvedenie náležitostí v

zmluve o spotrebiteľskom úvere, menovite termínu konečnej splatnosti, v dôsledku ktorého bol úrok
bezúročný a bez poplatkov. Zároveň takisto namietal , že skutočne vyplatená suma sa líšila od výšky
úveru uvedenej v zmluve, čo takisto malo za následok, že bol úver za bezúročný a bez poplatkov,
pričom žalovaný používal na zvýšenie odplaty zmluvy o poskytovaní služieb, ktoré neboli individuálne
dojednané. Teda podmienka na priznanie primeraného zadosťučinenia je splnená. Súd pokladá za

primeranúsumužiadanúžalobcom100€spoukazomnato,žežalovanýspotrebiteľazavádzalvcelkovej
výške úveru, keď reálne poskytnutá suma je nižšia ako uvedená v zmluve a dlhodobo, čo je známe
z činnosti súdu, vypracúva zmluvy, ktoré neobsahujú údaje vyžadované zákonom o spotrebiteľských
úveroch. Z uvedeného dôvodu ho súd zaviazal na úhradu aj tejto sumy. O trovách konania rozhodol súdprvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnej žalobkyni v konaní priznal proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, namietajúc, že súd prvej inštancie
v otázke konečnej splatnosti úveru dospel k nesprávnym záverom. Poukázal na rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15 , keď unijné právo bezúročnosť úveru nespája s povinnou náležitosťou
zmluvy, pričom súdna prax je v tejto otázke nejednotná. Zmenou zákona č. 129/2010 Z.z. , účinného
od 01.05.2018 bolo uvádzanie konečnej splatnosti úveru zo zákonnej úpravy vypustené. Neuvedením

tohto údaju nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súduSRsp.zn.3Cdo/146/2017,rozhodnutieSúdnehodvoraEÚvoveciPfeiffer,C-397/01ažC-403/01,
Súdneho dvora EÚ Konstantinos Adeneler C-212/04, § § 44, 47 Pupino C-105/03. Je preukázané, že
spôsob výkladu vnútroštátneho práva a implementácia smernice 2008/48/ES nebola správna . Súd
prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s relevantnými skutočnosťami, na základe ktorých je prípustný
záver o bezúročnosti úveru. Súčasne namieta aj skutkové závery súdu o tom, že zmluva neobsahuje

uvedenie konečnej splatnosti úveru. Požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v
posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi a to určením podľa dátumu splatnosti v
jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z čl. 4, ods. 4.5 zmluvných
dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru
je zároveň termínom konečnej splatnosti. Zmluva o revolvingovom úvere obsahovala požadované

informácie a to spôsobom vyplývajúcim z obsahu jednotlivých dokumentov, ktoré podľa vôle zmluvných
strán predstavovali jej neoddeliteľnú súčasť / rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 13Co/111/2014/.
Žalovaný nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie o neuvedení výšky úveru , keď došlo k poskytnutiu
úveru len vo výške 459,- eur. V rámci započítania dochádza k stretu dvoch pohľadávok, pohľadávky
na vyplatenie úveru a poplatok za poskytnutie úveru. Započítanie je rovnocenné so situáciou, v ktorej

najskôr by veriteľ vyplatil úver 510,- eur a dlžník by obratom vyplatil sumu 51,- eur. Výsledný stav
by bol 459,- eur. Závery súdu o výške úveru sú nesprávne v súvislosti s definíciou celkovej výšky
spotrebiteľského úveru a spôsobmi čerpania úveru, ktoré platný zákon č. 129/2010 Z.z. pripúšťa ako
povolené . V zmysle § 2 písm. j/ z. č. 129/2010 Z. z. sa rozumie celkovou výškou spotrebiteľského
úveru maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere. Úverom sa rozumejú všetky finančné prostriedky poskytnuté na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie nezákonne rozhodol o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z. , keď toto právo možno spotrebiteľovi priznať, ak si
žalobca úspešne uplatnil nárok z porušenia práva a povinnosti, pričom toto úspešné uplatnenie práva
musí vyplývať z právoplatného rozhodnutia / rozhodnutie NS SR 6 Cdo 389/2015/. V čase vyhlásenia

napadnutéhorozsudkunebolisplnenépodmienky,nakoľkoneexistovaložiadneprávoplatnérozhodnutie
o porušení ustanovení určených na ochranu spotrebiteľa . Nárok na finančné zadosťučinenie nie je
možné spájať s bezúročnosťou úveru z dôvodu neuvedenia konečnej splatnosti. Súdny dvor EÚ v
rozsudku C-42/15 konštatoval, že čl. 23 smernice 2008/48 sa má vykladať tak, že nebráni tomu, aby
členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, že zmluva o úvere neobsahuje

všetky náležitosti, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide
o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
Záver súdu, že žalovaný si mal vo vzťahu k žalobcovi uplatniť právo na dvojnásobné zrážky zo mzdy
nemá oporu v žiadnom dôkaze. Pokiaľ súd spája nárok na finančné zadosťučinenie s tým, že žalovaný
predložil dohodu o zrážkach zo mzdy zamestnávateľovi, podľa tvrdení žalovaného však takýto postup

sám o sebe nie je protiprávnym a nepredstavuje porušenie práva určeného na ochranu spotrebiteľa ako
spôsob výkonu práva z dohody o zrážkach zo mzdy. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu, príp. zrušil a vec vrátil na nové konanie.

6. Žalobca v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že rozsudok spĺňa všetky
zákonom predpísané náležitosti na riadne odôvodnenie. Žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne
iné relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iný záver súdu. S argumentáciou žalovaného, že
údaj 24 mesiacov ako termín konečnej splatnosti úveru je postačujúci, sa nestotožňujú. V oznámení o
schválené úveru je uvedený dátum poslednej splátky, pričom tento údaj chýbal v návrhu na uzavretie

zmluvy, ktorý robil žalobca a teda zmluva s takýmito náležitosťami dohodnutá nebola. Poukázal na
rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/333/2017 zo dňa 27.03.2018 , rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 10Co/465/2015 zo dňa 29.01.2016, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
23Co/311/2013 zo dňa 08.09.2014. Pokiaľ žalovaný poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚC-42/15 a smernicu, tak samotná smernica nemôže ukladať povinnosť jednotlivcovi. Smernica nemá
všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie fyzickým
osobám a ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné

aplikovať slovenskú právu úpravu. Žalovaný sa v argumentácii opiera o aktuálny vývoj legislatívy
v otázke konečnej splatnosti od 01.05.2018, na ktorú však nie je možné prihliadať poukazom na
uzatvorenie predmetnej zmluvy. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017, na ktoré
poukazuje žalovaný, nie je presvedčivo odôvodnené, na ktoré mnohé súdu prvej a druhej inštancie
neprihliadajú, keď Najvyšší súd založil svoj výklad len na teologickom výklade zákona č. 129/2010

Z. z. Zákon č. 258/2001 Z. z. prevzal Smernicu Rady 87/102/EHS zo dňa 22.decembra 1986 o
aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru , v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22.02.1990 a smernice Európskeho
parlamentu a Rady 98/7/ES z 16.02.1998. V zmysle čl. 15 tejto Smernice , táto smernica nezamedzuje
členským štátom , aby udržiavali a prijímali prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľov. Nesúhlasil
s argumentáciou žalovaného o vzájomnom započítaní pohľadávok , keď znevýhodňuje spotrebiteľa ako

slabšiu stranu, je v rozpore s dobrými mravmi a predstavuje nekalú obchodnú praktiku. V zmysle ust.
§ 3 ods. 5 z.č. 250/2007 Z. z. , predpokladom uplatnenia práva na primerané finančné zadosťučinenie
je porušenie práva alebo povinnosti, keď sa žiadna reálna ujma nepreukazuje/ rozhodnutie Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 31.08.2017, s.k. 4Co/395/2016-63/. Žalovaný porušil práva žalobcu ako
spotrebiteľa a je povinný zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie. Dohoda o zrážkach

zo mzdy uzatváraná žalovaným a spôsobom je uzatvárania je neplatným právnym úkonom , nie je
individuálne dojednaná a spotrebiteľovi je predkladaná na podpis ako povinnosť . Spotrebiteľ nemá
možnosť nepodpísať dohodu, ani ovplyvniť jej obsah. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie v celom rozsahu potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný
záujem, v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

8. Žalovaný deklaroval vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v nesprávnom procesnom
postupe a porušení práva na spravodlivý proces, inej vade, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom právnom posúdení veci súdom
prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP).

9. Obsahom práva na spravodlivý proces je pomerne široký okruh prípadov, zahŕňa okrem iného
zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany
súdu,právonariadneodôvodnenierozhodnutia.Porušenieakéhokoľvekčiastkovéhoprávastranysporu
postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1

písm. b) však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní
záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé.

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,

že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej manudukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.
Pod tento odvolací dôvod v zmysle judikatúry (R 111/1998) spadá i tzv. nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby
bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj

povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí
v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán;postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07).

11. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne

skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

12. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Na základe preskúmania správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že
súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu

veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec
správne právne posúdil. Súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými
tvrdeniami a argumentmi účastníkov, v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec
právne posúdil. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa

riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a
zmyslu. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 220 ods.
2- 4 CSP) skutkový a právny základ rozhodnutia, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné
právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (viď napr. III. ÚS 115/2003) a táto odvolacia námietka

žalovaného nie je dôvodná. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj
s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku a podľa
387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.

14. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd udáva nasledovné:

15. Podľa § 9 ods. 2 písm. f/ a g/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia
úverovej zmluvy (ďalej len "zákon o spotrebiteľských úveroch") zmluva o spotrebiteľskom úvere, okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti : dobu trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, celkovú výšku a

konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie.

16. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu
podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1.

17. Z obsahu spisu vyplýva, že na základe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/ Zmluvy
o revolvingovom úvere podpísanej žalobkyňou dňa 24.10.2014 a žalovaným dňa 28.10.2014 č.
8500087350 žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 510,- eur. Žalobkyňa sa zaviazala uhradiť
žalovanému celkom sumu 654,60 eur v pravidelných 24. mesačných splátkach po 25,15,- eur, resp. z

dôvodu zmluvy o poskytnutí služieb v sume 37,31,- eur . V zmluve je ďalej uvedená RPMN za úver vo
výške31,26%,sročnouúrokovousadzbou18,08%,priemernouRPMN44,66%,predpokladanou RPMN
v sume 31,26 % , s ročnou úrokovou sadzbou 18,08% a poplatkom vo výške 51,- eur. V predmetnom
oznámení nie je uvedený dátum splatnosti poslednej splátky. Na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere zo dňa 28.10.2014 poskytol žalovaný žalobkyni peňažné prostriedky vo výške 459,- eur, ktoré

sa žalobkyňa zaviazala splácať po 25,15,- eur mesačne , resp. sumou 37,31,- eur z dôvodu zmluvy o
poskytnutí služieb.18. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dospel k právnemu záveru, že predmetná zmluva
neobsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a to termín konečnej
splatnosti úveru a celkovú výšku úveru, v dôsledku čoho nie je možné považovať úver poskytnutý

žalovaným žalobcovi za bezúročný a bez poplatkov. Poukázal na ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zákona
o spotrebiteľských úveroch, keď dátum splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený v oznámení o
schválení úveru, pričom tento údaj má byť súčasťou zmluvy, musí byť prijatý oboma zmluvnými stranami,
čo v danom prípade splnené nebolo. Oznámenie nebolo súčasťou zmluvy spolu s údajom o konečnej
splatnosti úveru. Nakoľko nedošlo k akceptácii oznámenia v písomnej forme, nemožno mať za to, že

zmluva tento údaj obsahuje. Nie je postačujúce, že si tento údaj dlžník dokáže odvodiť od iných údajov
uvedených v zmluve.

19. Termín konečnej splatnosti úveru je potrebné uviesť dňom , mesiacom , rokom a pod., pričom túto
nie je možné nahradiť ani výpočtom podľa počtu splátok . Je pravdou, ako žalovaný tvrdí, že tento údaj
bol uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi (28.10.2014), ktoré však bolo vyhotovené

ažpopodpísanížiadostižalobkyňou zodňa24.10.2014. Tentoúdaj mábyťsúčasťouzmluvy amusíbyť
prijatý oboma zmluvnými stranami, čo v danom prípade nebolo splnené . Oznámenie nebolo súčasťou
zmluvy spolu s údajom o konečnej splatnosti úveru, nakoľko v čase, keď spotrebiteľ podpisoval žiadosť
oposkytnutieúveru,nebolmuznámyobsahoznámeniaoschváleníúveru.Kakceptáciitohtooznámenia
nedošlo písomnou formou, zmluva tento údaj neobsahuje.

20. Preto aj námietka žalovaného, že zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru
bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu
splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z
článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený

v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti, spôsobom vyplývajúcim zo
splátkového kalendára, ktorý predstavuje neoddeliteľnú súčasť predmetnej zmluvy, je nedôvodná.

21. Za splnenie povinnosti uviesť údaj o dobe trvania úveru (predtým tiež konečnej splatnosti úveru),
je možné považovať len prípad, kedy má spotrebiteľ vedomosť o údajoch uvedených v ust. § 9 ods.

2 zákone o spotrebiteľských úveroch v čase, kedy zmluvu na znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu
byť ňou viazaný, pričom žalovaný túto skutočnosť v predmetnej veci nepreukázal. Za daného stavu je
správny záver súdu prvej inštancie o absencii náležitosti predpísanej podľa § 9 ods. 2 písm. f/ a g/
zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, čo má s poukazom
na ust. § 11 ods. 1 písm. b/ uvedeného zákona za následok, že úver sa považuje za bezúročný a

bez poplatkov. Pokiaľ žalovaný namietal, že vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti úveru
došlo k zmene zákona č.129/2010 Z.z. , odvolací súd zdôrazňuje, že je potrebné na daný právny vzťah
aplikovať zákonné ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch v čase uzatvorenia úverovej zmluvy.

22. K námietke žalobcu, že vzhľadom na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15 je

potrebné vykladať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch eurokonformne, konkrétne vo vzťahu
k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti , keď s týmto údajom nemôže byť spájaný následok v podobe
bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve , pričom
údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa odvolací
súd uvádza, že je potrebné v tomto smere poukázať i na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch

v ustanovení § 9 presne špecifikuje podstatné náležitosti zmluvy, z čoho vyplýva, že tieto náležitosti
musia byť i podpísané účastníkmi zmluvy. V tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, keď
oznámenie o schválení úveru, na ktoré žalovaný poukazuje , žalobkyňa osobitne nepodpísala.

23. Pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí zmluvy o úvere, ako zmluvy o

spotrebiteľskom úvere z pohľadu náležitostí vyžadovaných podľa zákona o spotrebiteľských úveroch,
odvolací súd zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. g) uvedeného
zákona celkovú výšku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobkyňa
dostala do dispozície sumu 459,- eur a nie ako uvádza žalovaný, sumu 510,- eur, preto celková výška
úverujeuvedenánesprávne.Odvolacísúdvyhodnotil odvolaciu námietkužalovanéhoozapočítaní,keď

dochádza k stretu dvoch pohľadávok a to pohľadávky na vyplatenie úveru vo výške 510,- eur a poplatok
za poskytnutie úveru 51,- eur, ako nedôvodnú . Zákon jednoznačne vyžaduje uvedenie tohto údaju v
správnej výške, vylučuje, aby si poskytovateľ úveru účtoval úhradu nákladov súvisiacich s úverom.24. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, poukazom na posúdenie a vyhodnotenie zmluvy
o revolvingovom úveru v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré podrobil súdnej kontrole, či spĺňajú
náležitosti podľa § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 vyššie citovaného zákona, sú správne. Ak chýba čo i len jedna

z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 z.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, pretože uvedený zákon nepredpokladá kumulatívne nesplnenie
všetkých zákonom predpísaných podmienok vymenovaných v ust. § 9 ods. 2 uvedeného zákona, je
treba považovať úver za bezúročný a bez poplatkov.

25. Vzhľadom na uvedené bol rozdiel , o ktorý bola istina úveru preplatená vo výške 299,89,- eur ako
stanovil súd prvej inštancie a preto v tomto rozsahu vznikol žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia.

26. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie, keď mal za preukázané, že
žalovaný porušil práva žalobkyne ako spotrebiteľa v takom rozsahu, ktoré by odôvodnil nárok žalobkyne

na primerané finančné zadosťučinenie a žalobkyni priznal finančné zadosťučinenie vo výške 100,-eur.

27. Podľa § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov, citovaného zákona v platnom znení, proti porušiteľovi práva
a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi

na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ držal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
proti všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde

úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

28. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť

požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany, má plniť satisfakčnú i sankčnú funkciu .
Jediným predpokladom, ktorý citované zákonné ustanovenie vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti je , že súd judikuje v prospech spotrebiteľa
konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, čo v danom prípade splnené bolo. Žalobkyňa ako

spotrebiteľ úspešne uplatnila na súde porušenie svojich práv na ochranu spotrebiteľa, keď zmluva o
úvere neobsahuje povinné údaje podľa § 9 ods. 2 písm. f/ a g/ zákona o spotrebiteľských úveroch a to
údaj o termíne konečnej splatnosti úveru a celkovú výšku úveru .Žiadnu inú podmienku , t.j. podmienku,
aby medzi stranami bol spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna
ujma, nevyžaduje.

29. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že spotrebiteľ musí aktívne uplatniť svoje právo na súde a to
porušenie práva alebo povinnosti určenej na jeho ochranu proti porušiteľovi a musí byť úspešný ,
pričom o úspechu sa dá uvažovať , keď je o ňom rozhodnuté a uvedený záver vyplýva aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 389/2015. Dodal, že v čase vyhlásenia rozhodnutia neexistovalo

žiadne právoplatné rozhodnutie o porušení ustanovení určených na ochranu spotrebiteľa. Odvolací
súd k uvedenému dodáva, že citované rozhodnutie pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo
povinnosti uvádza úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva alebo povinnosti, čo v
danom prípade splnené bolo. Súd prvej inštancie správne priznal žalobkyni nárok z bezdôvodného
obohatenia, keď žalovaný nemal nárok na úroky a poplatky a boli plnené bez právneho dôvodu.

30. Keďže žalobkyňa v danom spore úspešne uplatnila porušenie práva ustanoveného právnym
predpisom, vznikol jej aj podľa názoru odvolacieho súdu v zmysle hore uvedeného zákona nárok na
zaplatenie finančného zadosťučinenia. Odvolací súd sa stotožnil aj s výškou finančného zadosťučinenia
100 Eur, keď bolo treba prihliadnuť aj k výške bezdôvodného obohatenia, t.j. sume 299,89 Eur, ktorú

sumu žalobkyňa zaplatila žalovanému bezdôvodne, a tým aj na úkor svojej rodiny. Odvolacia námietka
žalovaného poukazom na uplatnenie nároku žalobkyne na finančné zadosťučinenie predložením
dohody o zrážkach zo mzdy zamestnávateľovi a s tým spojené porušenie práva určeného na ochranu
spotrebiteľa, nie je dôvodná, keď takéto odôvodnenie z rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva.31. Keďže preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že žiadna z odvolacích námietok nie je
spôsobilou mať za následok dopad na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu prvej

inštancie ako i súvisiaci výrok o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

32. Onáhradetrovodvolaciehokonaniavovzťahužalobkyne ažalovanéhorozhodolodvolacísúdpodľa
§ 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni , ako úspešnej strany
sporu v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100%).

33. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobkyne rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262
ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

34. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).