Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. január 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 6CoE/133/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6604111768
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Mikluš
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6604111768.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o. , so sídlom 811
09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom 811
09 Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom mesto
W., zastúpenej opatrovníčkou J. C., zamestnankyňou Okresného súdu Zvolen, vedenej pod sp. zn. EX
140/2004 súdnym exekútorom JUDr. Jánom Kubincom, Exekútorský úrad so sídlom 960 01 Zvolen,

Jesenského č. 39, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 648,94 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 14Er/159/2004-36 zo dňa
03.06.2013, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa ust. § 57 ods.
1 písm. g/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný
poriadok), a to s poukazom na to, že notárska zápisnica, na podklade ktorej sa oprávnený domáha
nároku voči povinnej, nie je vykonateľným exekučným titulom. Argumentoval tým, že splnomocnenie

Mgr. Tomáša Kušníra v úverovej zmluve je neurčité, koncipované široko a všeobecne a uznanie dlhu v
mene povinnej a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice nemožno považovať za platné.
Povinná v deň uzavretia zmluvy o úvere splnomocnila tretiu osobu, aby v jej mene uznala záväzok,
t. j. urobila tak v čase, keď žiadny dlh neexistoval a do budúcna bolo možné len predpokladať, že by
mohol vzniknúť, nebolo však možné predpokladať jeho výšku. Uznať záväzok je právom dlžníka, ktoré
v budúcnosti môže realizovať, ale aj nemusí. Takáto dohoda je preto v zmysle § 39 zák. č. 40/1964

Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník) neplatná. Okresný súd tiež poukázal na
rozpor záujmov povinnej a zástupcu, ktorý je zrejmý z toho, že povinná pri uzatváraní zmluvy o úvere
nemala možnosť slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva o úvere ako predtlač obsahovala meno
splnomocnenca Mgr. Tomáša Kušníra. Ak dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi Mgr. Tomášom
Kušnírom a povinnou je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatná, potom aj notárska zápisnica,
obsahujúca vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou a s exekúciou, ktoré za povinnú

urobil Mgr. Tomáš Kušnír, a ktorá notárska zápisnica vznikla na základe zmluvného zastúpenia ako
neplatného právneho úkonu je neplatná, vo veci teda absentuje vykonateľný exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonom
stanovenejlehoteodvolanie.Veľmiobšírne,voviacerýchsmerochavširokýchteoretickýchsúvislostiach
prezentoval svoje výhrady voči uzneseniu okresného súdu. V prvom rade namietal, že mu bola odňatá

možnosť konať pre súdom a exekučný súd mu tak neumožnil viesť kontradiktórne konanie, v rámci
ktorého by uplatnil svoje stanoviská k otázkam nastoleným súdom v súvislosti s neprijateľnosťouzmluvnej podmienky. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/
EHS zo dňa 05.04.1993, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje
interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 140/2010 zo dňa 18.04.2010 a rozsudok Súdneho dvora EÚ sp.
zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V prípade
predmetnej právnej úpravy, ako je zrejmé z uvedeného rozsudku, sa uplatnenie smernice 93/13/ES musí
uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky
kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47 Charty

základných práv EÚ. V danom prípade však exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice svoju
povinnosť upozorniť účastníkov konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť
sa k nej, a tiež možnosť vyjadriť sa oprávnenému k prípadnému stanovisku povinného. Exekučný
súd sa mal tiež obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice v tom zmysle, či
zmluvná podmienka, podľa ktorej je spotrebiteľ zastúpený za účelom uznania dlhu, je podľa § 53 ods.
1, 4/ Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na skutočnosť, že

spotrebiteľ sa žiadnych práv nevzdáva, pretože plnú moc tretej osobe môže kedykoľvek odvolať, by
nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice
musia byť úplne zjavné. Oprávnený ďalej uviedol, že súd prvého stupňa svojim rozhodnutím odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom, keď vo veci nevytýčil ústne pojednávanie, aj keď bol na to
podľa zákona povinný. Ďalej namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný

titul, čím porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu
došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom
absolútnejnerozpornostipodľaustanovenia§44ods.2/Exekučnéhoporiadku.Všeobecnýsúd,konajúci
z pozície exekučného súdu, je v oblasti prieskumu notárskej listiny limitovaný ustanovením § 36 zák. č.
323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len Notársky poriadok), pretože bol predovšetkým

notár povinný pri výkone verejnej moci ex offo posúdiť súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a
súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi ( § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku). Pokiaľ
teda notár neodmietol vykonať úkon, zanikla podľa názoru oprávneného právomoc všeobecného súdu
rozhodovať o súlade notárskeho úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Oprávnený poukázal v tejto
súvislosti aj na ustanovenie § 43 ods. 1/ Notárskeho poriadku. Základnou vlastnosťou notárskej listiny

je jej vierohodnosť a všeobecný súd nedisponuje právomocou umožňujúcou mu zasahovať do tejto
garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z notárskej zápisnice. Takýto postup
exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Extenzívna
interpretácia ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný
súd, je priamo v rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou

súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden
ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava,
ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú,
rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom
štáte neakceptovateľná. Notársky poriadok zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné úkony notára

právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ tieto postupy neboli uplatnené, je úkon notára platný.
Všeobecný súd nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná
v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s notárskou zápisnicou nakladať rovnako, ako s
rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne
by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa

všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku, aby
súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej v dôvodoch

odvolania poukázal na čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, ktorý ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie. Nie
je prípustné, aby exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a oprávneným na
druhej strane. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení,
pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože
musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené

jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho,
aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny
proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní". Oprávnený ďalej namieta, že ako účastník konania neboloboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to
v súvislosti s úplnou revíziou notárskej činnosti), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov
a nemal možnosť sa k nim vyjadriť, prípadne sám navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov.

Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadriť sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Exekučným súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci
a porušil tak zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré
súd plnomocenstvo vyhlásil za neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1/ Občianskeho

zákonníka pre rozpor so zákonom. Povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti či záväzky,
udelením plnomocenstva povinný len preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme
notárskejzápisnice.Povinnýnavyšemoholtotoplnomocenstvovzmysleustanovenia§33bods. 1písm.
b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Udelené plnomocenstvo preto nie je možné považovať
za neprijateľnú podmienku, navyše oprávnený argumentuje, že udelené plnomocenstvo je
dostatočne určité a zrozumiteľné. Nesúhlasí ani so záverom súdu, že povinný splnomocnil zástupcu v

čase, kedy dlh neexistoval. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť dlh/záväzok uznať v čase
jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy. Taktiež nemá podklad záver súdu, že sa povinný
vzdal týmto úkonom svojho práva. Žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po
udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice. Oprávnený sa nestotožňuje ani
s dôvodmi súdu, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal zápisnicu, ktorá je

v jeho neprospech. Zástupca povinného bol na základe plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný
úkon a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice a skôr by bolo porušením jeho povinnosti, ak by túto
úlohu nesplnil a zápisnicu by v mene povinného nespísal. Nesúhlasí ani s názorom súdu, že záujmy
povinného boli v rozpore so záujmami zastúpeného. Povinný udelil plnomocenstvo nie bežnej civilnej
osobe, ale advokátovi, ktorý je pri výkone právnych služieb nezávislý. Taktiež oprávnený nesúhlasí

so záverom, že notárska zápisnica, ako exekučný titul, musí byť spísaná nielen s povinným, ale aj s
oprávneným. Takýto záver nemá zákonné opodstatnenie a je v rozpore aj so súdnou úpravou, pričom
oprávnený poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3Co 7/2007. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť
exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia
na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu

exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia
navykonanieexekúcie, nenastaližiadnenovéprávneaniskutkovéokolnosti,ktorébymaliviesťkzmene
postoja súdu. Oprávnený navyše namieta, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé,
prečo súd odkazuje na Smernicu Rady 93/13/EHS, a ako ju aplikoval v konkrétnom prípade. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie alebo aby alternatívne s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušil a predložil Súdnemu dvoru
Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny

úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil
fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene
uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na
tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne
ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky
veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Lučenec. Zákonný sudca predložil vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa § 374 ods. 4/ O. s. p. s vyjadrením, že podanému odvolaniu nemieni
vyhovieť.

Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhmi na prerušenie konania
v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b, c/ O.s.p.Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (Čl. 234 Zmluvy o

založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002).

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil práve

aj otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení
uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej

únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či

otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah

na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo

sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie

ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie nakonkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. žiadal odvolací súd,
aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd
považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že v danej exekučnej veci ani súd prvého stupňa, ani odvolací
súd neaplikuje ani nevykladá právo Európskej únie, nie je preto daný legitímny dôvod na to, aby sa
odvolací súd obrátil na Európsky súdny dvor s otázkami týkajúcimi sa práva Európskej únie,

pretože ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu
nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby
mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EÚ mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje
výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak
je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej
otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej

únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť
prejudiciálnekonaniejeplnevsúladesdoktrínouacteéclaireakoajsdoktrínouacteclairé.Doktrínaacte
éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej
konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v
čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré

už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie
jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie
je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné
obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona, a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie
vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa.
Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1/ O. s. p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2/ O. s. p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,

na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.

Exekučným titulom v danej veci je Notárska zápisnica sp. zn. N 4753/2003, NZ 103725/2003 zo dňa
11.11.2003, spísaná JUDr. Ondrejom Ďuriačom, notárom so sídlom v Partizánskom. Na základe tejto
notárskej zápisnice uznal Mgr. Tomáš Kušnír, splnomocnený konať v mene povinnej osoby dlh voči

oprávnenej osobe v celkovej výške 781,25 Eur.

Podľa § 323 ods. 1/ zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka ak niekto písomne uzná svoj určitý
záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky
nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Podľa § 574 ods. 2/ Občianskeho zákonníka dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť
až v budúcnosti, je neplatná.

Krajský súd po preskúmaní predmetného spisového materiálu dospel k záveru, že splnomocnenie, ktoré

udelila povinná v zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinná splnomocnila tretiu
osobu, aby v jej mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým
sa povinná vzdala svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne
v budúcnosti. Povinnej bolo už v čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu
neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného" dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok

v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či vôbec určité
právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) reálne v budúcnosti nastanú.
Zástupca povinnej navyše v notárskej zápisnici určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez
splnomocnenia na takýto prejav vôle povinnou a tým ju zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohlamať vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára
široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za
neplatné.

Podľa § 31 ods. 1/ Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa § 22 ods. 2/ Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Okrem toho okresný súd tiež správne poukázal na rozpor záujmov povinnej a „ňou zvoleného" zástupcu
s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2/ Občianskeho zákonníka. Ani argument o nezávislom postavení
advokáta za daných konkrétnych okolností neobstojí. Už len samotná skutočnosť, že súdom je z vlastnej

rozhodovacej činnosti známe, že konkrétny oprávnený - Pohotovosť - vo všetkých zmluvách o úvere
priamo v predtlači mal už vopred zakomponované udelené plnomocenstvo dlžníka len tomuto jedinému
konkrétnemuadvokátovi,naznačujeurčitúväzbuoprávnenéhoakonkrétnehoadvokáta,čospochybňuje
predpoklad jeho nestrannosti a objektívnosti pri hájení záujmov dlžníka pri výkone právnych úkonov
vyplývajúcich z udeleného plnomocenstva. Zmluvná voľnosť povinnej pri „zvolení" si splnomocneného

zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri jedinej možnej variante konkrétneho mena zástupcu
vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o
jej slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť.

Exekučný titul - notársku zápisnicu, ktorá bola spísaná v mene povinnej bez platne dojednaného

splnomocnenia, je preto nutné považovať za nulitný právny akt, ktorý nemohol nadobudnúť účinky
vykonateľného rozhodnutia vo vzťahu k povinnej. Pokiaľ sa tak exekúcia v danej veci začala na podklade
nespôsobiléhoexekučnéhotitulu,tedarozhodnutia,ktorésadosiaľnestalovykonateľným,jetodôvodom
na zastavenie nezákonne vedenej exekúcie.

Podľa názoru krajského súdu však exekučný súd exekúciu zastavil s použitím nesprávneho, resp.
nepresného zákonného ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Odvolací súd sa
vzhľadom na konkrétny dôvod zastavenia exekúcie - zistenie materiálneho nedostatku exekučného
titulu spočívajúceho v absencii legitimity jeho vydania - domnieva, že danému dôvodu zastavenia
exekúciu zodpovedá ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. Exekučný titul - notársku

zápisnicu, ktorá bola vydaná bez platne dojednaného splnomocnenia je nutné považovať za nulitný
právny akt, ktorý nemohol nadobudnúť účinky vykonateľného rozhodnutia. Pokiaľ sa tak exekúcia v
danej veci začala na podklade nespôsobilého exekučného titulu, teda rozhodnutia, ktoré sa dosiaľ
nestalo vykonateľným, tejto zákonnej prekážke vedenia exekúcie zodpovedá osobitný dôvod zastavenia
nezákonne vedenej exekúcie vymienený v ustanovení § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku a nie

dôvod uvedený v ustanovení § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, ktorý aplikoval exekučný súd.
Toto pochybenie však nemá vplyv na vecnú správnosť odvolaním napadnutého uznesenia.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej
preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu-notárskej zápisnice so

zákonom, krajský súd konštatuje, že táto nie je dôvodná. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení
Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1, 2) je totiž zrejmé, že súd je povinný, a to v každom
štádiu vedenia exekúcie dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie, predovšetkým či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku.

Exekučný súd má teda zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul titul (a to akýkoľvek,
ktorý pripúšťa ustanovenie § 41 ods. 1 a 2/ Exekučného poriadku) počas celého exekučného konania
(na návrh účastníka alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej
alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj
adekvátne procesne zareagovať.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych
zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorom je vyznačená oprávnená a povinná osoba,
právny dôvod, predmet a čas splnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťousúhlasila. Pri notárskych zápisniciach sa vykonateľnosť skúma rovnako ako pri iných vykonateľných
rozhodnutiach, ktoré sú spôsobilými exekučnými titulmi. Formálna stránka spočíva v dodržaní náležitosti
notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je predpísaná

priamo Exekučným poriadkom v ustanovení § 41 ods. 2 písm. c. Z uvedeného vyplýva,
že pri posudzovaní vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice a pri posudzovaní vykonateľnosti
rozhodnutia súdu podľa príslušných predpisov procesného práva, sa uplatňujú obdobné kritéria a preto
záver o ich splnení alebo nesplnení (formálnych a materiálnych náležitostí) sa v prípade exekučnej
notárskej zápisnice nemôže podstatne odlišovať od záveru, ktorý by prichádzal do úvahy, ak by išlo o

vykonateľné rozhodnutie súdu v rovnakej veci. Odvolací súd v súvislosti s argumentom oprávneného o
nedostatku právomoci exekučného súdu preskúmavať notársku zápisnicu poznamenáva, že závery o
povinnosti (nielen oprávnenosti) exekučného súdu venovať náležitú pozornosť formálnym a materiálnym
náležitostiam notárskej zápisnice, pokiaľ má byť uznaná za spôsobilý exekučný titul, vyplývajú z
viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 4Cdo 267/2007 zo dňa 18.12.2007), ako aj z
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR (napr. nález I. ÚS 5/2000 zo dňa 13.07.2000). V predmetnom

náleze naviac Ústavný súd vyslovil osobitný akcent na dôsledné skúmanie notárskej zápisnice v
exekučnom konaní, keď vyslovil, že je nutné uznať, že posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej
zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním vykonateľnosti rozhodnutia súdu prísnejšie vzhľadom
na to, že notárskej zápisnici, ako exekučnému titulu, nepredchádza súdne preskúmanie platnosti
právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska hmotného práva tak, ako je to v prípade

vykonateľného rozhodnutia súdu.

Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s dôrazom na údajné porušenie
ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na
zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprípustnosti vedenia

exekúcie dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným; odvolací súd
tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre taký právny záver, aký súd vyvodil, sú zrejmé
z obsahu predloženej zmluvy o úvere a notárskej zápisnice, ako exekučného titulu a nie je tak možné
konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania.
Rovnako nemá zákonné ani skutkové opodstatnenie námietka údajného vylúčenia dvojinštančnosti

konania, nakoľko voči uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia, alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vymieneného ustanovením 57 ods.
1 písm. a), b), f) až h), a k)/ Exekučného poriadku, je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 veta posledná, § 58
ods. 4/ Exekučného poriadku) a preskúmame vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného
súdu, ako súdu prvého stupňa, je predmetom odvolacieho - druhostupňového konania.

Pokiaľ ide o ďalšie argumenty oprávneného obsiahnuté v odvolaní (polemizujúce o správnosti právneho
posúdenia plnomocenstva ako neprijateľnej zmluvnej podmienky z hľadísk a kritérií spotrebiteľského
vzťahu podľa ust. § 53 ods. 1/ Občianskeho zákonníka, resp. podľa ust. § 23a ods. 2/ zák. č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj o použití a nesprávnej aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS),

odvolací súd sa nimi osobitne zaoberal, nakoľko sú z hľadiska preskúmania správnosti napadnutého
uznesenia bezpredmetné. V odôvodnení uznesenia totiž exekučný súd uvedenú smernicu neaplikoval,
ani neposudzoval udelené plnomocenstvo z hľadísk spotrebiteľského práva podľa ustanovení § 53 a
nasl./ Občianskeho zákonníka, keďže neprípustnosť vedenia exekúcie vyvodil na odlišnom právnom
posúdení. Odvolacie dôvody v tejto časti tak smerujú zjavne voči inému súdnemu rozhodnutiu.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ustanovenia §
219 ods. 1, 2/ O. s. p. potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.