Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. september 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/199/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615202759
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1615202759.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., Hodžova č. 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: E. P., F.. XX.XX.XXXX, T. U.
XX/XX, XXX XX W. R., o zaplatenie 3 956,03 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Malacky zo dňa 8.11.2018, č.k. 5C/450/2015-43, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3

956,03 eur s úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 3 956,03 eur od 25.04.2013 do zaplatenia(výrok
I), v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol (výrok II) a priznal žalobcovi náhradu trov konania v
rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktoré vydá
súdny tajomník ( výrok III).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 53 ods. 9, § 514 ods. 1,2, § 565 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods.

1,2, § 504 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 1 ods. 1, § 2
písm. d), § 9 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a vecne tým, že mal v konaní za preukázané, že žalobca
a žalovaný uzavreli dňa 24.09.2012 Úverovú zmluvu č. XXXX (ďalej len „úverová zmluva“), na základe
ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky formou splátkového bezúčelového úveru za
podmienok uvedených v zmluve a všeobecných obchodných podmienkach, a to vo výške 4 000 eur, s
fixnou úrokovou sadzbou 17,90 % ročne do splatnosti úveru, výškou anuitnej mesačnej splátky 84,49

eur, s konečnou splatnosťou úveru k 25.09.2019. Súd prvej inštancie skúmajúc obsahové náležitosti
úverovej zmluvy zistil, že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
v zmysle § 9 ods. 1,2 zákona o spotrebiteľských úveroch, účinného v dobe uzatvorenia úverovej
zmluvy. Žalobca po tom, čo žalovaný bol v omeškaní so splátkami pristúpil listom zo dňa 02.04.2013 k
zosplatneniu celého úveru a vyzval žalovaného k zaplateniu dlhu v lehote do 24.04.2013. Vzhľadom k
uvedenému súd prvej inštancie posúdil žalobu žalobcu v časti o zaplatenie neuhradenej časť úverovej
istiny v sume 3 956,03 eur ako dôvodnú.

3. V časti uplatňovaného zmluvného úroku vo výške 17,90 % ročne, ktorý si žalobca uplatnil z
nezaplatenej istiny 3956,03 eur od 25.04.2013 do zaplatenia, posúdil súd prvej inštancie žalobu žalobcu
akonedôvodnú.Malzato,žestranysporusidojednalizmluvnýúrok17,90%akofixnýdodobysplatnostiúveru, nakoľko však žalobca v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k zosplatneniu celého úveru a jedná
sa o plnenie zo spotrebiteľského úveru, žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí.
Súd prvej inštancie svoje právne závery založil na uznesení ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012, v zmysle

ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvoinštančného súdu, podľa ktorého veriteľovi
patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky
z omeškania (R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do
vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba
právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému

zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu
vo vzťahoch medzi účastníkmi. ÚS SR v citovanom ustanovení konštatuje, že namietané rozhodnutie
nebolo možné považovať za svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené, resp. že by popieralo zmysel práva
na súdnu ochranu.

4. Súd prvej inštancie vychádzajúc z ust. § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a ust. § 3 ods.

1 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka (ďalej len „Nariadenie vlády“), priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie úrokov z
omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3956,03 eur, a to od 25.4.2013 (prvý deň omeškania žalovaného
s dlžnou sumou, t.j. deň nasledujúci po zosplatnení dlžnej sumy) do zaplatenia.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen„C.s.p.“),vychádzajúcztoho,žežalobcamalneúspechlenvpomerne
nepatrnej časti (kontinuálny úrok z úveru), preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov vo výške 100%, s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.

6. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku podal odvolanie žalobca, majúc za to,
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm, h) C.s.p.). Trval
na tom, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie,
teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na to, že v zmysle § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od
doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak

v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Pričom podľa komentára
O. L.: „.W. H. Ú. I. B. za H. H. H. E. R., Ž. H. C.P. H. Ú. Q. I. C. C. R. Ú.. R. Q. W. K. Q. H. H. Ú. I. §.
XXX Z.. X. Vzhľadom na C. K., J. J. E. R. I. W. H. H. Ú., Q..D.. C., H. P. E. C.F. H. Ú., R. W. Z. Ú. C.
Z..". „. Ú. W. O. F. Z. H. H. W.W. I. U. R. C. S.: R. H. H. H. (Ú.R.) R. C. A., I. I. W. H. Ú.. Ak C. R. Z.
H.H. F. J. H. R., C. J. C. Z.. Vzhľadom na Q., Ž. O. Z. C. S. O., P. J. Z. Q. J. H., I. I. M., R.L. Q. R. W.

Q., Ž. H. Z.Š. J. R. H. H. E. R. F.S. D. na Ú. W. Ú. I. D. na Ú. W. Z. (§. XXX Z.. X). Ú. Ú. W. Z., I. I. Ú.
W. Ú. D. H. (E. C. B.), I. preto D., J., S.B., I. J. J. C. R. W.. J. C. E. S.W. P. K. Z. O. R. P. H..". Rovnako
z ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s
obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj ustanovenie § 16
ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého, ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver

úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté
len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Dal do pozornosti
ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len
poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky
sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť

od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v
omeškaní.Úrokzúverujenárokom,naktorýnemávplyvomeškaniedlžníka,ktoréjeskutočnosťou,ktorá
zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje.
Pokiaľ ide o aplikáciu § 506 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie upravuje špecifický prípad
odstúpenia od zmluvy veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní

s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Toto odstúpenie
nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Ako to vyplýva priamo z dikcie ustanovenia, naďalej trvá právo
veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o
právnyinštitúturčenýnaochranuveriteľa,ajehovyužitímsaveriteľnemôžedostaťdohoršiehoprávneho
postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinností

dlžníka. Základnou zásadou spotrebiteľského práva je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to
však neznamená vylúčenie aplikácie ustanovení na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka.
Teda, odstúpením od zmluvy v zmysle § 506 Obchodného zákonníka zmluva od počiatku nezanikla a
naďalej trvá právo veriteľa, a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka, vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmiz úveru. Tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania. Poukazujúc na rozhodnutia
prvoinštančných ako aj odvolacích súdov v podobných veciach mal za to, že uznesenie NS SR sp.zn.
4Obo/143/98 z 01.07.2000 nepotvrdzuje právny názor súdu prvej inštancie a rovnako ani z uznesenia

IV. ÚS 476/2012-14 z 18.9.2012 ÚS SR nevyplýva, že dohodnuté úroky patria len do splatnosti dlhu.
7. Mal za to, že by bolo nelogické a v rozpore s dobrými mravmi požadovať od dlžníka, ktorý neplní
svoje zmluvné a zákonné povinnosti menej ako od toho, ktorý splní v súlade so zmluvou o úvere resp.
so zákonom, hoci v oboch prípadoch ide od nevrátené peňažné prostriedky. Úroky za úver predstavujú
odmenu za užívanie istiny, nie sú súčasťou sankčného mechanizmu, a preto nezávisia od úrokov

z omeškania, možno ich požadovať aj po splatnosti úveru. Úroky z omeškania reflektujú porušenie
povinnosti zo strany žalovaných a vlastne diferenciu dlžníkov „neplatičov" od dlžníkov, ktorý si plnia
svoje povinnosti riadne a včas, žalobca preto nevidí nie len zákonný ale ani logický dôvod, prečo by v
dôsledkuplateniaprávaveriteľompodľa§565Občianskehozákonníkamalzaniknúťjehonároknaúroky
za úver a následne bol oprávnený požadovať od dlžníka „neplatiča" menej ako pred splatnosťou úveru.
Obmedzenie podľa § 3a Nariadenia vlády sa týka sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním

peňažných prostriedkov, nie úrokov za úver ako odplaty za poskytnuté peňažné prostriedky, u ktorých
absentuje sankčná povaha. Úroky za úver v žiadnom prípade nepredstavujú plnenie za omeškanie
spotrebiteľa so splácaním peňažným prostriedkov a teda uvedené ustanovenie takisto nevylučuje
nárok na úroky za úver popri úroku z omeškania. Nárok na úroky za úver hoci aj popri úroku z
omeškania tak nevylučuje žiadne ustanovenie v platných právnych predpisoch. Tomu zodpovedá aj

názor z odbornej literatúry, že pri aplikácii Obchodného zákonníka na záväzkové vzťahy, ktorých
predmet záväzkov je určený Obchodným zákonníkom, v dôsledku kogentného ustanovenia (aj ust.
§ 261 ods. 6 písm. d) absolútne obchody) sa práva a povinnosti spravujú Obchodným zákonníkom.
Pokiaľ ide o súvislosť s účasťou spotrebiteľa v týchto vzťahoch ako je to napr. aj v spotrebiteľských
úveroch, na takéto úvery sa aplikuje zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (predtým zák.

č. 258/2001 Z.z.), avšak režim Obchodného zákonníka v otázkach, ktoré Obchodný zákonník rieši (§
1 ods. 2 Obchodného zákonníka), sa má aplikovať aj u spotrebiteľského úveru (s vyššie uvedenou
výnimkou danou aplikáciou ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Obchodný zákonník i Občiansky
zákonník rešpektujú autonómiu vôle strán pri úprave následkov odstúpenia od zmluvy. Ak to v zmluve
nie je upravené inak, dôsledkom odstúpenia veriteľa od zmluvy pri aplikácii ust. § 506 Obchodného

zákonníka je aj oprávnenie veriteľa požadovať vrátenie dlžnej sumy aj s úrokmi. Požiadavka vrátiť
poskytnuté prostriedky (dlžnú sumu), aj povinnosť platiť úrok z nevrátenej čiastky úveru aj po odstúpení
od zmluvy je preto opodstatnená, v opačnom prípade by sa veriteľ využijúc oprávnenie dané mu
zákonom, ktoré je dôsledkom porušenia povinností dlžníka dostal do horšieho postavenia ako mal pred
porušením povinností dlžníkom. Najvyšší súd ČR napr. vo svojich vyššie označených rozhodnutiach

32Cdo/2782/99, či 33Cdo/113/2008 konštatoval práve, že zmyslom a účelom ustanovenia § 506
Obchodného zákonníka je poskytnúť veriteľovi právny inštrument proti dlžníkovi, ktorý neplní záväzok
vrátiť veriteľovi poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach. Takáto názorová
línia vyplýva aj z právnej teórie, ako príklad možno uviesť názor prof. Z. Z. a kolektívu v komentári
k Obchodnému zákonníku z vydavateľstva O. L., ročník 2005, 2. diel na s. 336 alebo v Beckovom

komentári k Obchodnému zákonníku ročník 1998 na s. 834, z ktorého jednoznačne vyplýva, že úrok
z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, a preto má dlžník
zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania, t.j. do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi.
Podobné závery vyplynuli i z dôvodov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 60bo/283/2003 (uverejneného
v ZSP 8/2007), podľa ktorých odstúpením od zmluvy o úvere nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť

poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný
uvedenú povinnosť splniť. Z týchto stanovísk vychádzali odvolacie senáty obchodnoprávneho kolégia
tunajšieho súdu vo svojich rozhodnutiach, napr. 14Co/41/2014-89 zo 4.11.2014, 14Co/108/2014-64 z
25.6.2015, lCob/34/2011-168 z 25.10.2011, 9CO/6/2014-212 z 5.5.2015. Neodlišujú sa tieto závery
ani od záverov rozhodnutí iných odvolacích súdov na Slovensku (napr. Krajský súd v Banskej Bystrici

13Co/628/2014, 43Co/19/2017, 43CO/28/2017, Krajský súd v Košiciach 5Co/250/2017, 5Co/257/2017,
5Co/311/2017, 5Co/32/2017, Krajský súd v Nitre 7Co/366/2017 alebo i ďalšie). Aktuálna vnútroštátna
úprava o spotrebiteľských úveroch v ust. § 13 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch rieši otázku
plnenia úrokov z úveru pri odstúpení od zmluvy samotným spotrebiteľom za tam upravených podmienok.
Podľa uvedeného ustanovenia (jeho vety prvej) ak spotrebiteľ uplatní právo podľa odseku 1, je povinný

zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do
dňa splatenia istiny, a to bezodkladne a najneskôr do 30 kalendárnych dní po odoslaní oznámenia
o odstúpení od zmluvy veriteľovi. Aj zákon o spotrebiteľských úveroch teda v tomto ustanovení
výslovne upravuje povinnosť zaplatiť úrok (ako odplatu za poskytnutie finančných prostriedok) až do dňasplatenia istiny v prípade, že k odstúpeniu zmluvy došlo úkonom spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov,
ak zmluvne dohodnuté podmienky neupravujú inak, niet právneho dôvodu, aby pri aplikácii ust. § 506
Obchodného zákonníka neboli veriteľovi priznané úroky z úveru aj za čas po „zosplatnení úveru",

teda po využití oprávnenia veriteľa odstúpiť od zmluvy pre porušenie povinností dlžníka. Využitím
právneho inštitútu. ktorý je určený na ochranu práv veriteľa ako vyplýva z ust. § 506 Obchodného
zákonníka sa nemôže veriteľ ocitnúť v horšom právnom postavení, než v akom bol pred odstúpením
od zmluvy. Nepriznanie úrokov po realizácii oprávnenia veriteľa na „zosplatnenie úveru“ z dôvodov
porušovania povinnosti dlžníkom nie je odstránením nerovnováhy medzí spotrebiteľom a dodávateľom

(poskytovateľom úveru), ale dostáva poskytovateľa úveru do horšieho postavenia, aké mal pred využitím
oprávnenia na „zosplatnenie úveru". Upozornil na skutočnosť, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 4Obo 143/98 nie je rozhodnutím vo veci samej, a samotné konštatovanie Najvyššieho súdu
SR, aké skutočnosti má prvostupňový súd skúmať, nemožno považovať za záväzný právny názor
Najvyššieho súdu SR tým skôr, že z tohto rozhodnutia vychádza právna veta v znení: „Zmluvou o
úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Úroky sú súčasťou

peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca
povinnosť platiť úroky z omeškania." Konštatovanie súdu v znení „...dohodnuté úroky z poskytnutých
prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí
platiť úroky z omeškania", je vytrhnuté z kontextu a nie je možné ho paušálne uplatňovať vo všetkých
konaniach, v ktorých si veritelia uplatňujú svoje nároky z poskytnutých peňažných prostriedkov. Tým

skôr, že táto časť odôvodnenia nie je súčasťou právnej vety a teda nemá charakter záväzného právneho
názoru.

8. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie aj v rozsahu nároku na zmluvný úrok po

zosplatnení a žalovaného zaviaže uhradiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň
žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
10.Odvolacísúdpreskúmalvecvrozsahuamedziachdôvodovodvolania(§379,§380ods.1a378ods.

1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v
ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval
ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu podané proti zamietajúcemu výroku
rozhodnutia nie je podané dôvodne.

11. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

12. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie vo vzťahu k zamietajúcemu
výroku rozhodnutia, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil
skutkový stav a vo veci správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na
základe uvedeného sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s

dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, v ktorom súd prvej inštancie
dostatočne a presvedčivo zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní podstatný
význam. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie vzťahujúceho sa k zamietajúcemu výroku
rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje,

vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľa.

13. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré
by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo
spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch

dohodnutých v zmluve, nakoľko však tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá
bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa,
pričom zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení
s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti jevšak potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním
veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho
plneniazáväzkusvojímjednostrannýmadresovanýmprávnymúkonom.Okremskutočnosti,žepriplnení

záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy,
ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to až do času zmeny (obsahu) záväzku, ktorá
predstavuje prekonanie dojednaných podmienok postupného splácania záväzku, považuje odvolací súd
za potrebné na doplnenie odôvodnenia prvoinštančného súdu doplniť argumentáciu týkajúcu sa inštitútu
predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje

vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku
požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny, z čoho vyplýva, že rozdiel stavu výhody
splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ
nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa
vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca
a za tento stav nedostatku a úverovania, patrí veriteľovi úrok, pričom jednorazovým zosplatnením

vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované
úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa, ide o protiprávny stav
založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru s tým, že s protiprávnym stavom
sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením požičanej sumy.
Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom

lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej
zmluvy. Je nutné zároveň uviesť, že úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek
inú odplatnú službu či kúpu tovaru odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu
narastá). Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti
navyšujúcenuzaužívaniefinančnýchprostriedkovzaobdobiedodohodnutejalebopredčasnevyvolanej

doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania, čím dochádza k obchádzaniu
inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 Nariadenia vlády. Z uvedených dôvodov dohoda,
podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania, prípadne ďalších sankciách platiť po splatnosti
pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode
spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému pravidlu, ktoré

chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru. Odvolací
súd dáva do pozornosti, že niet kogentnej úpravy o úrokoch popri úrokoch z omeškania. Zákon reguluje
úroky za úver bez časovej úpravy, a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej
úpravy a je nielen v neprospech spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej
zmluvnej strany a zároveň sa takáto dohoda dostáva do rozporu aj s ustanovením § 3a Nariadenia vlády.

14. K argumentácii žalobcu v podanom odvolaní poukazujúceho na kogentnú povahu ustanovenia §
497 Obchodného zákonníka s tým, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť iba poskytnuté peňažné
prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania, keď úrok z úveru je nárokom,
na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, sa už správne právne vyjadril súd prvej inštancie v odôvodnení

napadnutého rozsudku tak, že žalobcovi nebolo odopreté právo na priznanie úrokov za úver od jeho
poskytnutia do zosplatnenia. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolateľa, odvolací súd poukazuje
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.9.2012 sp.zn. IV.ÚS 476/2012, ktorý v
odôvodnení rozhodnutia poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4
Obo 143/98 uviedol, že nie je možné priznať úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, pokiaľ

nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Hoci judikatúra najmä nižších súdov v tomto smere nie
je úplne jednotná, odvolací súd sa prikláňa k názoru prezentovanému v označenom rozhodnutí a
jeho záver považuje za logický, nakoľko v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k
dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by
spôsobovalo nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi zmluvy. Na tomto výklade a ustálenej súdnej

praxi nič nemení ani ust. § 16 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, o ktoré opiera svoje odvolanie
žalobca a podľa ktorého je spotrebiteľ povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie
od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Toto ustanovenie zákona o spotrebiteľských
úveroch má na mysli situáciu, kedy spotrebiteľ - dlžník riadne spláca a toto ustanovenie vymedzuje
celkovú dĺžku obdobia, počas ktorého má dlžník ako spotrebiteľ povinnosť platiť úroky. Ak však veriteľ

pristúpi k tzv. zosplatneniu úveru, nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru. V
tomto prípade svojim právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť
celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho, na jeho strane padá obmedzovaniejeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník
nemá právo vrátiť v režime výhody splátok.

15. Možno tak uviesť, že ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený
krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde by spotrebiteľ bol vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy,

ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli
účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene
záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli
zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže
pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za
stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov

z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nejaké obmedzenie užívania svojho majetku podľa uzavretej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak tak jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť
jednorázovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšené o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a
počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasnýmzosplatnenímúveru.Sprotiprávnymstavomsaprirodzenespájajúvýhradnésankcie,keďže

spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú
spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom legge artis, a teda stavom oprávneného držania
peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná
úprava,ktorásprotiprávnymstavomstotožňujeajodplatnénárokypatriacelenvprávnesúladnomstave,
je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchýlená od zákona, čo zmluvnú podmienku

podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí
absolútne neplatnou.

16. Je nutné uviesť, že existujú však aj odlišné názory, podľa ktorých dispozitívna norma neobmedzuje
dobu na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky sú

odmenou za užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR zo
dňa 27. 06. 2007, sp. zn. 33Odo 657/2005), avšak zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje
v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor výkladom
smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách stanovil zásadné
pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozitívnych noriem

zákona v neprospech spotrebiteľa (napr. B.-XXX/XX, I.), keď ,,Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má
vykladať v tom zmysle, že pojem „značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe
analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými
stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere, je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce
zo zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. ... na

účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery (dobrej viery - neoficiálny preklad)“,
treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne,
mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom
dojednaní“.

17. K obdobným právnym záverom dospel Krajský súd v Bratislave aj v rozsudku sp. zn. 9Co 17/2018,
v rozsudku sp. zn. 15Co 110/2018, v rozsudku sp. zn. 7Co 347/2017, v rozsudku sp. zn. 10Co 95/2018,
v rozsudku 11Co/36/2015. Zároveň odvolací súd poukazuje na právne závery prijaté v Stanovisku
č. 1/2019 Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave, ktoré bolo prijaté kvalifikovanou
nadpolovičnou väčšinou sudcov, ktorí sú členmi daného kolégia, v zmysle ktorých v prípade plnenia zo

spotrebiteľského úveru veriteľovi zmluvný úrok za dobu od okamihu zosplatnenia úveru do splatenia
istiny nepatrí. V rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorému je primárne
zverená úloha zjednocovania výkladu právnych noriem, totiž daná otázka zatiaľ zjednotená nebola
(aspoň o tom odvolací súd nemá vedomosť). V tejto súvislosti odvolací súd vychádzal predovšetkým
zo zásady právnej istoty vyjadrenej v čl. 2 Základných zásad Civilného sporového poriadku, ktorý chráni

hodnotu predvídateľnosti práva resp. súdnych rozhodnutí, ako jednu z najvyšších ústavných hodnôt
materiálneho právneho štátu. Obsahom uvedenej zásady je so zreteľom na závery vyplývajúce z
ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (porov. napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, II. ÚS 243/05) požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázkupri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda že obdobné situácie musia byť
rovnakým spôsobom právne posudzované. V opačnom prípade dochádza k porušeniu zásady právnej
istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. I keď právne závery

všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky
charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch
neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne
konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). V nadväznosti na uvedené Ústavný súd SR

vníma ako ústavne nesúladnú aj existenciu rozhodnutí krajského súdu vydaných v skutkovo identických
prípadoch, v ktorých rozhodol odchylným spôsobom (viď napr. bod 27 nálezu sp. zn. I. ÚS 168/2018).

18. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že pri zodpovedaní otázky, či veriteľ
má v prípade omeškania dlžníka (spotrebiteľa) popri úrokoch z omeškania právo i na dohodnuté úroky
zo spotrebiteľského úveru aj za dobu po vyhlásení mimoriadnej splatnosti celého úveru až do úplného

vrátenia istiny, možno; za stavu chýbajúcej ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR k danej
otázke; zabezpečiť dôsledné rešpektovanie zásady právnej istoty vyjadrenej v čl. 2 Základných zásad
C.s.p. iba tak, že odvolací súd, bude vychádzať z právnych záverov vyslovených vo vyššie citovanom
Stanovisku č. 1/2019 Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave, teda z toho, že v prípade
plnenia zo spotrebiteľského úveru veriteľovi zmluvný úrok za dobu od okamihu zosplatnenia úveru

do splatenia istiny nepatrí. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu
SR č. k. IV. ÚS 476/2012-14, ktorý potvrdil ústavnú udržateľnosť rovnakého záveru. Uvedený postup
je plne v záujme zabezpečenia právnej istoty všetkých dotknutých subjektov ako i naplnenia princípu
predvídateľnosti rozhodovania znamenajúceho, že strany v spore môžu legitímne očakávať, že štátne
orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako.

19. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti (vrátane
výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie) podľa § 387 ods. 2 C.s.p ako vecne a právne
správne potvrdil.

20.Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§255ods.1C.s.p.vspojenís§262ods.
1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko v odvolacom konaní úspešnému žalovanému z obsahu spisu nevyplýva
vznik trov, odvolací súd rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.

2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).