Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, July 4, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/254/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117221283
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3117221283.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu

JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu Mesto Trenčín, so sídlom Mierové
námestie 2, Trenčín, IČO: 00 312 037, proti žalovanému Old Herold Hefe s.r.o., so sídlom Bratislavská
36,Trenčín,IČO:36329746,právnezastúpenéhoSoňouHekelovou,advokátkousosídlomvBratislave,
Znievska 44, IČO: 42 267 749, o uloženie povinnosti zdržať sa rušenia zápachom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 03. mája 2018, č.k. 21C/65/2017-190, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie r u š í v časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol žalobu o zdržanie
sa rušenia zápachom prenikajúcim na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu a v zrušenej časti v r a

c i a na ďalšie konanie.

II. Vo zvyšnej časti, t.j. v zamietnutí žaloby o zdržanie sa rušenia zápachom prenikajúcim na rodinné
domy, bytové domy a ostatné stavby postavené na pozemkoch bezprostredne susediacich s pozemkami
žalobcu, rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Vo výroku II. o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie r u š í .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému

priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal,
aby súd žalovanému uložil povinnosť zdržať sa rušenia zápachom nad mieru primeranú pomerom,
spôsobovaným prevádzkou valcovej parnej sušiarne na výrobu práškových kvasníc v nehnuteľnosti
- stavbe, budova bez súp. čísla - Droždiareň, postavená na pozemku parcely reg. "C", parc. č.
47/15 v k. ú. Istebník, ktorý preniká na špecifikované nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu ako aj na
stavby nachádzajúce sa na pozemkoch susediacich, ktoré nie sú vo vlastníctve žalobcu. Úvaha súdu
v prvom rade bola zameraná na zistenie, či je žalobca v zmysle ustanovenia § 127 Občianskeho

zákonníka aktívne vecne legitimovanou stranou v spore. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal
ochrany výkonu vlastníckeho práva k miestnym komunikáciám, tvrdiac, že pri ich užívaní je rušený
nadmerným zápachom, vznikajúcim pri výrobe droždia. Vecnú legitimáciu v spore založil žalobca na
tom, že v susedstve nehnuteľností žalovaného vlastní miestne komunikácie, konkrétne pomenované
ulice, ktoré užívajú občania mesta. Súd konštatoval, že aj keď by obec za určitých okolností mohla byť
žalobcom v spore takéhoto charakteru, v tomto prípade to tak nie je. Užívanie miestnych komunikácií
motorovými vozidlami, vedenými prípadne aj občanmi mesta, či pešími občanmi mesta, pre prípad

vybudovaných chodníkov, je náhodné a nie je možné presne vymedziť rozsah takéhoto užívania a
konkrétnu skupinu občanov, ktorí sú subjektmi užívania. Ide o občasné užívanie presne nevymedzenej
veci nekvalifikovanou skupinou užívateľov. Občasných užívateľov v neurčenom rozsahu nie je možné
kvalifikovaťzaúčastníkovsusedskéhovzťahu.Podľasúduprvejinštancie jetosituáciaodlišnánapríkladod prípadu, kedy obec vlastní konkrétne zariadenie, nemocnicu, nájomný dom a podobne, kedy by na
podanie takejto žaloby na strane obce vecná legitimácia bola. Súd poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004 podľa ktorého platí, že „z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie

je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní
ide. Argumentáciu žalobcu v otázke legitimácie súd neuznal a preto pre nedostatok aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu súd žalobu zamietol. Úplne nad rámec aktívnej legitimácie žalobcu považoval žalobu
v časti domáhajúcej sa ochrany vo vzťahu k domom, bytom a iným stavbám susediacim s pozemkami
(ulicami) žalobcu. Nad rámec odôvodnenia nedostatku aktívnej vecnej legitimácie sa súd prvej inštancie
vyjadril k dôkaznej situácii sporu a na strane žalobcu konštatoval dôkaznú núdzu. O trovách konania
rozhodoval súd podľa zásady úspechu (§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku), žalovaný bol v
konaní úspešný v celom, preto žalovanému súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa zrušenia
napadnutého rozsudku a vrátania veci na ďalšie konanie. Nesúhlasil s právnym názorom súdu vo veci
posúdenia aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby. Uviedol, že nemožno aktívnu legitimáciu na
podanie žaloby podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka odvodzovať od charakteru pozemku, pri

užívaníktoréhodochádzakobťažovaniuimisiami.Rovnakotaknepovažovalzasprávnyanivýkladsúdu,
kedy by obec bola oprávnená domáhať sa ochrany pred obťažovaním imisiami, ak by boli obťažovaní
zápachom napr. nájomcovia bytu obce, ale nie ak je obťažovaní neurčený okruh obyvateľov obce, ktorí
sú občasnými užívateľmi nehnuteľností špecifikovaných v žalobe. S ohľadom na skutočnosť, že v okolí
špecifikovaných nehnuteľností sa nachádzajú rodinné a bytové domy, nemožno podľa názoru žalobcu

hovoriť o obťažovaní len občasných užívateľov týchto pozemkov, práve naopak, dotknuté pozemky v
jeho vlastníctve sú vlastníkmi rodinných domov a bytov priľahlých k týmto pozemkom užívané denne. Ak
by sa pripustil výklad, podľa ktorého je mesto oprávnené domáhať sa ochrany len v prípade, ak by šlo
o užívanie nehnuteľnosti kvalifikovanou skupinou obyvateľov, potom napr. v prípade, ak by si niektorý
obyvateľ v nehnuteľnosti na námestí, ktorej je vlastníkom, zriadil na dvore chov ošípaných, zápach z

ktorého by prenikal aj na námestie, nemalo by mesto možnosť sa proti tomuto obťažovaniu brániť. Ani
námestie totiž nie je užívané pravidelne kvalifikovanou skupinou občanov, ale tak isto ide o občasné
užívanie neurčenou skupinou obyvateľov. Podľa názoru žalobcu je neprípustné, aby v takomto prípade
nemohol uplatniť ochranu pred obťažovaním zápachom na súde. Rozlišovaním druhu nehnuteľností, na
ktorých môžu a na ktorých nemôžu byt' obyvatelia obce obťažovaní imisiami, v tomto prípade zápachom,

v súvislosti s posudzovaním aktívnej legitimácie mesta na podanie žaloby, bráni mestu v zabezpečení
ochrany jeho vlastníckych práv. Takéto posúdenie, t.j. či na pozemku, na ktorom je chodník, môžu byt'
obyvatelia mesta rušení, je podľa názoru žalobcu predmetom samotného dokazovania primeranosti
miery obťažovania v konaní, nie predmetom posudzovania aktívnej legitimácie. Aktívna legitimácia
žalobcu by nebola napr. daná, ak by bol rušený imisiami pri užívaní svojej nehnuteľnosti konkrétny

obyvateľ a jeho oprávnenie na podanie žaloby podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka by na
seba prevzalo mesto z dôvodu, že je jeho obyvateľom a chce mu poskytnúť ochranu. Ak sú ale
rušení obyvatelia mesta pri užívaní pozemkov vo vlastníctve mesta je podľa mienky žalobcu daná
jeho aktívna legitimácia, pričom nie je podstatné, či na pozemku je komunikácia, park, námestie alebo
stavba vo vlastníctve mesta. Ako je uvedené aj v ods. 19 rozsudku v zmysle čl. 64, 65 Ústavy SR

je obec samostatný územný a správny celok, združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt.
Faktickým základom obce sú teda jej občania a títo majú schopnosť vnímať nepriaznivé imisie, v
tomto prípade neprimeraný zápach, a môžu byt' rušení pri oprávnenom užívaní nehnuteľností vo
vlastníctve obce. Zároveň aj podľa § 4 ods. 3 písm. h) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
obec pri výkone samosprávy utvára a chráni zdravé podmienky a zdravý spôsob života obyvateľov a

na zabezpečenie týchto úloh je oprávnená využiť všetky dostupné právne možnosti. Skutočnosť, že pre
zápach nie sú v Slovenskej republike určené emisné limity, neznamená, že tento zápach neovplyvňuje
zdravé životné podmienky obyvateľov, najmä keď niektorým obyvateľom spôsobuje nevoľnosti. Zároveň
poukázal aj na to, že vlastnícke právo fyzických a právnických osôb má požívať rovnakú právnu
ochranu, a teda je neprípustné, aby sa vlastník nemohol domáhať ochrany na súde podľa § 127 ods. 1

Občianskeho zákonníka len z dôvodu, že je právnickou osobou, ktorá priamo svojimi zmyslami nemôže
vnímať obťažovanie imisiami. Súd ďalej v rozsudku v ods. 22 uvádza, že žalobca bol v dôkaznej
núdzi s preukázaním miery obťažovania zápachom na základe predložených dôkazov. S ohľadom na
skutočnosť, že zápach nie je merateľnou imisiou, ako napríklad hluk, na území SR nie sú určené emisnénormy pre zápach, tak na preukázanie prekročenia primeranej miery pomerom by podľa žalobcu bol
rozhodujúci práve výsluch svedkov - občanov mesta, ktorí sú týmto zápachom obťažovaní, a prípadne
miestna obhliadka. Súd však s ohľadom na právny názor o nedostatku aktívnej legitimácie nemôže bez

ďalšieho dôjsť k záverom o dôkaznej núdzi na strane žalobcu.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu.
Vyjadrilnesúhlassargumentácioupodanouvodvolanížalobcom,pričompovažovalnapadnutýrozsudok
za vecne správny. Uviedol, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa vo vlastníctve žalobcu predstavujú cestné

telesá (miestne komunikácie), a tak žalobca ako ich vlastník nemôže byť obťažovaný zápachom z
prevádzky žalovaného, keďže tieto nehnuteľnosti nie sú a nemôžu byť užívané iným spôsobom, pri
ktorom by ich vlastník mohol byť obťažovaný nad mieru primeranú pomerom. Konštatoval, že aktívne
legitimovaní k podaniu žaloby by boli potenciálne občania vlastniaci rodinné domy a byty v okolí
prevádzky žalovaného, a nie žalobca za nich. Ďalej tvrdil, že v prípade žaloby podľa § 127 ods. 1 OZ pri
posudzovaní toho, či určitá imisia prekračuje mieru primeranú pomerom je potrebné skúmať túto otázku

objektívne. Preto je posúdenie charakteru pozemku podstatné z dôvodu, že žalobca založil žalobu
práve na tvrdení, že je na týchto pozemkoch obťažovaný, keďže sú na týchto pozemkoch obťažovaní
jeho občania. Z tohto dôvodu považoval záver súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie za vecne
správny. Rovnako sa stotožnil so záverom súdu ohľadom toho, že aj v prípade danosti aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, sa tento sa ocitol v dôkaznej núdzi.

4. K podanému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. S tvrdeniami žalovaného vyjadril
nesúhlas. Poukázal na § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom uviedol, že ani žiadne iné
ustanovenie zákona nestanovuje kategórie pozemkov, na ktorých môže dochádzať k obťažovaniu
zápachom a pozemkov, na ktorých k obťažovaniu nad mieru primeranú pomerom dochádzať nemôže. V

ostanom sa pridržal názoru, že je daná jeho aktívna legitimácia, pričom nie je podstatné, či na pozemku
je komunikácia, park, námestie alebo stavba vo vlastníctve mesta. Ďalej, čo sa týka jeho údajnej
dôkaznej núdze, uviedol, že zápach nie je merateľnou imisiou, ako napríklad hluk, a na území SR nie
sú ani určené emisné normy pre zápach. Aj v susedných krajinách, ktoré takéto limity majú určené,
prebieha meranie zápachu subjektívnym spôsobom - opätovne iba posudzovaním, kedy začnú osoby

v laboratóriách počas testov zápach vnímať. Z tohto dôvodu tak nie je možné nielen v tomto súdnom
konaní, ale v akomkoľvek inom konaní podľa § 127 ods. 1 OZ, predmetom ktorého je ochrana pred
rušením zápachom nad mieru primeranú pomerom, vychádzať z objektívne merateľných veličín, ale
vždy sa bude vychádzať len zo subjektívneho názoru obťažovanej osoby. Zopakoval preto požiadavku
na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie.

5. K podanému vyjadreniu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu,
pričom sa argumentačne pridržal podaného vyjadrenia k odvolaniu.

6. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné v časti týkajúcej sa nehnuteľností žalobcu zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP a vo
zvyšku týkajúcom sa susediacich nehnuteľností potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

7. Súd prvej inštancie aplikoval na posudzovaný prípad správne ustanovenie právneho predpisu, a to

§ 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ) a správne tiež uviedol pravidlá jeho aplikácie (ods. 13. až
16. odôvodnenia). Akceptoval ochranu aj vo vzťahu k právnickej osobe a zmienil tiež podstatnú zásadu
ochrany pred imisiami, spočívajúcu v tom, že mieru primeranú pomerom môžu prekračovať aj imisie
nedosahujúce limity stanovené právnym predpisom.

8. Úplne správne súd prvej inštancie pripustil, že imisiami možno zasahovať aj do práv obce a obec
výstižne definoval aj jej personálnou zložkou, teda osobami s trvalým pobytom v obci. Odvolací súd
dopĺňa, že ľudia predstavujú ten najzákladnejší prvok obce, ktorý tvorí jej podstatu a účel.

9. Viaceré formy imisií, vrátane tu prejednávaného zápachu, pôsobia rušivo práve a len prostredníctvom

ľudských zmyslov. Preto sú najmä obyvatelia obce tým prvkom, prostredníctvom ktorého možno
dovodiť obťažovanie imisiami na strane obce. Neobstojí preto záver, že nedostatkom žaloby bolo
nešpecifikovanie konkrétnej skupiny, ktorá je pri užívaní verejných komunikácií rušená zápachom.
Žaloba je od základu postavená na tom, že zápach ruší obyvateľov mesta Trenčín, teda že onýmpomyselným „nosom“ mesta sú jeho obyvatelia. Z hľadiska vecnej legitimácie na podanie žaloby,
teda z hľadiska spôsobilosti mesta byť v právnom vzťahu s pôvodcom imisií podľa § 127 ods. 1
OZ (susedský vzťah) je úplne bez významu, či je to obyvateľ Trenčína A.B. alebo obyvateľ Trenčína

X.Y., prostredníctvom ktorého dovodzuje mesto rušenie zápachom. Účastníkom susedského vzťahu
tu totiž nie je konkrétny obyvateľ, ale mesto. Obyvateľ mesta je len sprostredkovateľom vnemu, teda
rušenia, ktoré obťažuje mesto. Preto je úplne bezvýznamné, ktorý konkrétny obyvateľ Trenčína alebo
obyvatelia Trenčína tento vnem mestu sprostredkujú. Mesto Trenčín by nemohlo byť účastníkom
právneho vzťahu s pôvodcom imisií podľa § 127 ods. 1 OZ, a chýbala by mu teda vecná legitimácia

v spore, pokiaľ by tvrdilo, že imisie rušia obyvateľov Košíc. Tu žiaden vzťah dovodiť nemožno. Medzi
ktorýmkoľvek obyvateľom mesta Trenčín a mestom Trenčín je však vzťah základnej časti celku a celku
samotného. Z hľadiska spôsobilosti mesta byť účastníkom právneho vzťahu s pôvodcom imisií podľa §
127 ods. 1 OZ nie je dokonca ani významné, či mesto vníma imisie prostredníctvom jedného obyvateľa
alebo prostredníctvom všetkých 54.705 obyvateľov. Otázka kvantity by mala zásadný význam až pri
posudzovaní miery obťažovania, teda pri posudzovaní obsahu susedského vzťahu, ale nie pri otázke,

či tu susedský vzťah byť môže alebo nie.

10. Vzhľadom na uvedené nie je správny záver súdu prvej inštancie, že na strane mesta Trenčín nie
je daná vecná legitimácia byť žalobcom v danom spore, teda že mesto Trenčín nie je spôsobilé byť
účastníkom právneho vzťahu s pôvodcom imisií podľa § 127 ods. 1 OZ, pokiaľ obťažovanie dovodzuje

od nešpecifikovanej skupiny svojich obyvateľov. Naopak, Mesto jednoznačne môže byť účastníkom
právneho vzťahu s pôvodcom imisií podľa § 127 ods. 1 OZ, pokiaľ existenciu tohto vzťahu zakladá na
tvrdení, že imisie obťažujú jeho občanov na jeho území. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý
rozsudok vo vzťahu k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcu zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

11. Vo vzťahu k obťažovaniu pri užívaní rodinných domov, bytových domov a ostatných stavieb
postavených na pozemkoch bezprostredne susediacich s pozemkami žalobcu odvolací súd napadnuté
rozhodnutie potvrdil. Aj tieto stavby sa síce nachádzajú na území mesta, žalobca však v tejto časti
nesmeroval žalobu na ochranu pri užívaní územia mesta obyvateľmi mesta, ale až na úroveň ochrany

pri užívaní relatívne konkrétnych stavieb. Tam však už prekročil tenkú hranicu medzi svojim právnym
vzťahom s pôvodcom imisií a právnym vzťahom užívateľov týchto stavieb s pôvodcom imisií. V tejto
časti preto žalobu mohli podať užívatelia stavieb a nie mesto, ktoré v danom rozsahu nemá aktívnu
vecnú legitimáciu, ako správne v tejto časti konštatoval aj súd prvej inštancie. Z hľadiska účelu podanej
žaloby a tvrdeného rozsahu obťažovania sa však jedná o okrajovú otázku, významnú skôr z hľadiska

precíznosti formulovania žaloby.

12. Súd prvej inštancie sa nad rámec odôvodnenia výroku rozsudku zaoberal aj otázkou dôkaznej núdze
žalobcu a právnym posúdením niektorých otázok súvisiacich s imisiami. Spor správne definoval ako
spor o to, či zápach produkovaný žalovaným prekračuje mieru primeranú pomerom a správne uviedol,

že významné je miesto, čas a intenzita zápachu. Rozhodujúcim porovnávacím kritériom v sporoch
pre obťažovanie imisiami podľa § 127 ods. 1 OZ je skutočne miera primeraná pomerom. Ako bolo
uvedené, bez ohľadu na to, že imisie spĺňajú právne normy. Pri konaní inak súladnom s právom (legálna
prevádzka zariadení produkujúcich imisie, súlad užívania územia a stavieb s právom a pod.) je miera
primeraná pomerom v danom území v zásadnej miere definovaná obvyklým spôsobom užívania iných

obdobných území a spôsobom predchádzajúceho dlhodobého užívania daného územia. Tak v oblasti
obytného územia alebo historického centra dlhodobo užívaného úplne bez zápachu, bude aj slabý,
nenáhodný a opakujúci sa novoprodukovaný zápach prekračovať mieru obvyklú pomerom. Obvyklé
pomery tu totiž budú zápachu prosté a aj slabý, nenáhodný a opakujúci sa zápach bude pôsobiť
neprimerane. Naopak, pokiaľ sa postupom času obytné územie rozšíri na takú vzdialenosť k dlhodobo

prevádzkovanému objektu intenzívnej živočíšnej výroky, že zápach z tohto objektu bude v danom území
cítiť, hoci intenzívne, nepôjde o obťažovanie nad mieru obvyklú pomerom.

13. Pokiaľ teda súd prvej inštancie bez toho, aby poznal mieru obvyklú pomerom, konštatoval, že
relevantným by bol zápach, ktorý by výrazne obmedzil vo výkone práv (nemožnosť vetrať alebo

byť na záhrade), nebolo správne jeho právne posúdenie miery obvyklej pomerom, pretože ju úplne
opomenul v ním uvedenom príklade zohľadniť. Preto v ods. 23 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
aj uvedený občasný prechod zapáchajúcou ulicou, môže byť sprevádzaný obťažovaním nad mieru
obvyklú pomerom. Najmä v prípade, ak tam dovtedy nebol zápach cítiť vôbec. Intenzita užívaniaimisiou dotknutého priestoru je však samozrejme významná. Tvorí tiež zložku obvyklých pomerov.
Pokiaľ v nefrekventovaných uliciach mesta bola dlhodobo prítomná imisia z legálneho zdroja, ktorý
ju všeobecne obvykle produkuje, a táto začne byť namietaná až v súvislosti so zvýšením frekvencie

užívania dotknutých ulíc, nebude toto obťažovanie presahovať mieru obvyklú pomerom, pretože bolo v
danom mieste prítomné dlhodobo a je pre daný zdroj aj všeobecne typické. Uvedené príklady s obytným
územím a historickým centrom, objektom živočíšnej výroby a zmenou intenzity užívania územia možno
zovšeobecniť tak, že v zásade sa novší spôsob užívania musí prispôsobiť spôsobu predtým dlhodobo
zavedenému a všeobecne obvyklému. To všetko samozrejme pri východisku, že všetky stretávajúce

sa činnosti sú inak vykonávané plne v súlade s právom. K uvedeným všeobecným východiskám
právneho posudzovania miery obvyklej pomerom je potrebné pre úplnosť dodať, že obvyklé pomery
nie sú nemenné v čase. Táto zmena môže byť tak dôsledkom neustále sa zvyšujúcich nárokov na
ochranu životného prostredia, ako aj dôsledkom vo faktických zmenách užívania vecí produkujúcich
imisie. Typickým príkladom bol útlm živočíšnej výroby po roku 1989, kedy ukončenie tejto činnosti vo
viacerých oblastiach na obdobie niekoľkých rokov, dalo vzniknúť novým (čistejším) obvyklým pomerom

v daných miestach. Znovuobnovenie živočíšnej výroby už v týchto novovzniknutých pomeroch neraz
predstavovalo obťažovanie nad mieru obvyklú pomerom. Všetky uvedené aspekty právneho posúdenia
miery obvyklej pomerom bude potrebné zohľadniť v ďalšom konaní vo veci. Pokiaľ by pred novým
rozhodnutím súdu došlo k ukončeniu produkcie namietaných imisií, závisí opodstatnenosť podanej
žaloby od toho, či bude zjavné, že sa namietané imisie zo strany žalobcu budú opakovať.

14. Napokon k otázke relevantných dôkazov, ku ktorej sa obiter dictum tiež vyjadril súd prvej inštancie,
odvolací súd podotýka, že skutočnosť, že sa žalobca nemôže domáhať ochrany užívateľov domov, bytov
a iných stavieb, ale len ochrany svojho územia neznamená, že ako dôkaz o povahe imisií na území
mesta nemôže slúžiť to, ako sú predmetné imisie vnímané pri užívaní domov, bytov a iných stavieb

na území mesta. Pri tvrdenom rozsahu zápachu by z povahy tejto imisie bolo jej vnímanie na ulici a v
otvorenom okne podobnej intenzity.

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku. Pre zrušenie podstatnej
časti rozhodnutia zrušil aj výrok o trovách konania.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí, o veci (§ 396 ods.
3 CSP).

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).