Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. september 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/194/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4217200161
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4217200161.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanému: T. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX
XX T. nad T. XX, o zaplatenie sumy 276,96 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Komárno č. k. 13Csp/7/2017-59 zo dňa 31.05.2018 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia

poplatku 276,96 eura spolu s úrokom z omeškania od 10.09.2014 do zaplatenia, trov mediačného
konania vo výške 162,71 eura, poplatku za upomienky vo výške 36 eura, úrokov vo výške 32 % ročne
zo sumy 800 eur od 15.01.2013 do 18.02.2013, zo sumy 669 eur od 19.02.2013 do 19.03.2013, zo
sumy 538 eur od 20.03.2013 do 17.04.2013, zo sumy 407 eur od 18.04.2013 do 21.05.2013, zo sumy
367 eur od 22.05.2013 do 13.06.2013, zo sumy 276 eur od 14.06.2013 do 20.06.2013, zo sumy 196
eur od 21.06.2013 do 12.07.2013, zo sumy 145 eur od 13.07.2013 do 18.07.2013, zo sumy 14 eur od
19.07.2013 do 12.09.2013. Svoj nárok odôvodnil tým, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere

č. XXXXXXXXX zo dňa 15.01.2013 poskytol žalovanému úver vo výške 800 eur, ktorý sa žalovaný
zaviazal vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 772 eur v 12 splátkach po 131 eur počnúc dňom
18.02.2013.Vzmyslevšeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru(VPPÚ)predstavovalatretinapoplatku
dohodnutý úrok a dve tretiny poplatku predstavovali náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy
o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Keďže žalovaný neplnil riadne a včas svoj
záväzok, stratil výhodu splátok. Žalovaný doposiaľ uhradil žalobcovi sumu vo výške 1.048 eur.

2. Súd mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že strany uzatvorili dňa 15.01.2013
zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 800 eur,
ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť v 1 splátke po 1.572 eur do 18.01.2014, pričom táto splátka zahŕňala
aj poplatok vo výške 772 eur. Poplatok spojený s úverom bol tvorený súčtom úroku vo výške 39,15 %
ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu vo výške 313,20 eura a administratívnych nákladov
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým
spojenou vo výške 458,80 eura, pri ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) vo výške 96,50 % a

priemernej RPMN vo výške 40,60 %.

3. Zmluvný vzťah založený zmluvou o úvere súd prvej inštancie posúdil ako právny vzťah zo
spotrebiteľskej zmluvy a aplikoval naň ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úverocha o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o spotrebiteľských úveroch“) a ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce
režim spotrebiteľských zmlúv. Vychádzal z obsahových náležitostí, aké má mať spotrebiteľská zmluva

podľa § 9 ods. 2 tohto zákona. Vyhodnotil, že zmluva neobsahovala druh úveru (§ 9 ods. 2 písm. a/) a
ani dobu trvania zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. f/). Absencia týchto obligatórnych zmluvných náležitostí má
za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o
spotrebiteľských úveroch. Súd urobil záver, že žalovaný je preto povinný vrátiť žalobcovi len poskytnutý
úver. Keďže žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 1.048 eur, teda viac ako bola suma poskytnutého úveru,

je žaloba neopodstatnená. Mal za to, že žalobca ani nepreukázal, že by sa žalovaný dostal s plnením
do omeškania, keďže splatil úver dňa 12.09.2013, pričom ho mal uhradiť až dňa 18.01.2014. Žalobca
nepredložil žiadny dôkaz ani o vynaložení nákladov na mediačné konanie v sume 162,71 eura.

4. Zároveň súd poukázal na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktorým sa upravila
výška odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov. Celkové náklady spotrebiteľa spojené so

spotrebiteľským úverom sa premietajú do výpočtu RPMN. Podľa zmluvy predstavoval zmluvný úrok
výšku 39,15 % ročne a administratívne náklady výšku 458,80 eura, pričom zo zmluvy nevyplýva,
aká administratíva spojená s vyplnením tlačiva žalobcu pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vyvolala náklady v takejto výške. RPMN vo výške 96,5 % bola viac ako dvojnásobok priemernej hodnoty
RPMN uvedenej v zmluve vo výške 40,60 %. O trovách konania súd rozhodol tak, že úspešnému

žalovanému ich náhradu nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli, a tento výrok oprel o ustanovenie
§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej namietal vadu konania, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci (§
365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP). Uviedol, že zmluvné strany sa v zmysle § 262 ods. 2 Obchodného
zákonníka dohodli, že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Žalovaný teda

súhlasil s aplikáciou Obchodného zákonníka, a preto na zmluvu nie je možné aplikovať ustanovenia
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ by však odvolací súd posúdil zmluvu ako
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, tak v tom prípade je v zmluve uvedená aj výška, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov a nemožno ju preto považovať za bezúročnú a bez poplatkov podľa
§ 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon nestanovil

maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Možno preto vychádzať len z ustanovenia § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka, pričom u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať
od výšky úroku požadovaného bankami. Definovanie výšky odplaty odkazom na údaje bánk bolo možné
len na základe tohto ustanovenia (§ 53 ods. 6) účinného do 31.10.2008 alebo do 31.05.2010. Zmluva
obsahuje všetky náležitosti, ktoré vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch. V bode 13. VPPÚ prejavili

zmluvné strany vôľu využiť mimosúdne inštitúty riešenia sporov vznikajúcich zo zmluvy, a to aj formou
mediácie. Z uvedeného dôvodu si uplatnil aj trovy mediačného konania vo výške 162,71 eura, ktoré
pozostávajú z dvoch úkonov právnej služby v sume 51,48 eura a 59,75 eura.

6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec
bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods.
3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Preto

tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP,
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa
stotožnil s výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie a na dôvažok dodáva nasledovné:

8. Podľa obsahu spisu si žalobca uplatňoval nároky zo zmluvy o poskytnutí úveru, ktorá bola uzavretá
ako úverová zmluvu upravená Obchodným zákonníkom (tzv. absolútny obchod), pričom však zároveň
ide o zmluvu spotrebiteľskú. Základ právnej úpravy je v Obchodnom zákonníku, no na daný vzťah saaplikujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa ako aj ustanovenia
právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa a spotrebiteľských úveroch. Zmluva o poskytnutí úveru
je spotrebiteľskou zmluvou, pretože zmluvnými stranami sú na jednej strane veriteľ ako dodávateľ,

ktorého predmetom činnosti je poskytovanie pôžičiek a úverov z vlastných zdrojov a ktorý konal v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti, a na strane druhej subjekt, t.j. dlžník, ktorý pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Tým sa pri rozhodovaní o žalobe otvoril priestor pre aplikáciu § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, ktoré predstavuje základný právny rámec ochrany spotrebiteľa, a tiež priestor na aplikáciu

zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov,
účinného v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), ktorý upravuje práva
a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a
ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. V ustanovení § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sú

upravené náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zákon tiež v ustanovení § 11 ods. 1 stanovuje, pri
absencii ktorých náležitostí zmluvy sa úver pokladá za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie
konštatoval absenciu doby trvania zmluvy a uvedenia druhu spotrebiteľského úveru. Odvolací súd sa s
týmto záverom stotožnil, lebo v zmluve skutočne chýba uvedenie o aký druh úveru ide a tiež v nej nie je
uvedená ani doba trvania zmluvy, ktorých absencia spôsobuje podľa § 11 ods. 1 tohto zákona účinného v

čase uzatvorenia zmluvy, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. K uvedeným nedostatkom
zmluvy sa žalobca v odvolaní nevyjadril. Namietal len veľmi všeobecne, že zmluva má všetky náležitosti,
ktoré zákon vyžaduje a konkrétnejšie upozornil, že v zmluve je uvedená aj výška, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov a nemožno ju preto považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Súd prvej
inštancie sa však v súvislosti s absenciou týchto náležitostí zmluvy ani nezmieňoval o bezúročnosti a

bezpoplatkovosti úveru. Po prijatí záveru, že úver je bezúročný a bez poplatkov, súd prvej inštancie
správne žalobu žalobcu zamietol.

9. V čase uzatvorenia zmluvy o Občiansky zákonník, ani Obchodný zákonník a ani iný právny predpis
úvere nestanovil výšku úroku z úveru a výšku ďalších poplatkov, resp. odplaty za poskytnutie finančných

prostriedkov. Určité obmedzenie pri poskytnutí úveru spotrebiteľovi stanovil § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka,vzmyslektoréhopriposúdeníprimeranostidojednanejodplatyjepotrebnévychádzaťzvýšky
odplaty, ktorá sa obvykle požaduje na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.
Odplata v danom prípade bola tvorená úrokom, ktorý predstavoval 313,30 eura a administratívnymi
nákladmi vo výške 458,80 eura, ktoré boli vyššie ako úrok. Zo samotnej zmluvy vyplýva, že priemerná

RPMN bola v čase jej podpisu 40,60 % a reálna hodnota RPMN pri poskytnutí úveru 800 eur bola 96,50
%, čo je viac ako dvojnásobok priemernej hodnoty RPMN, ktorá sa obvykle požadovala na finančnom
trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Hoci maximálna výška odplaty nebola žiadnym
právnym predpisom priamo stanovená, musí byť primeraná (§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka) a
nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka), inak je takýto právny úkon

absolútne neplatný. Keďže v danom prípade výška RPMN prevyšuje viac ako dvojnásobne priemernú
hodnotu RPMN, ktorú sám žalobca uvádza v zmluve, možno konštatovať, že toto dojednanie je v rozpore
s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a tiež s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka), čo má za
následok v časti dojednania odplaty jeho absolútnu neplatnosť. Z dôvodu neplatnosti odplaty má preto
žalobca nárok len na zaplatenie istiny, ktorú žalovanému poskytol.

10. Žalobca tiež ničím nedoložil náklady, ktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s mediačným a
rozhodcovským konaním, pričom v odvolaní nijako nevyvrátil argumenty súdu prvej inštancie, že tieto
náklady nepreukázal. V odvolaní sa žalobca zaoberal len s VPPÚ, v zmysle ktorých mali zmluvné strany
riešiť spory pred mediátorom, čo však nemá vplyv na preukázanie dôvodnosti nákladov, ktoré mu mali

v týchto konaniach vzniknúť.

11. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval námietky žalobcu vznesené v odvolaní za
neopodstatnené a nedôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

12. S ohľadom na výsledok odvolacieho konania by mal úspešný žalovaný nárok na náhradu trov
konania (§ 255 ods. 1 CSP). Keďže mu však v tomto štádiu konania žiadne trovy nevznikli, odvolací súd
rozhodol (§ 396 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP), že sa mu nárok na ich náhradu nepriznáva.13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §
420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).