Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. október 2017

Súd: Okresný súd Malacky
Spisová značka: 1T/153/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616010394
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Tomus

ECLI: ECLI:SK:OSMA:2017:1616010394.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Malacky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Erika Tomusa a prísediacich H. R. a D. L.,

v trestnej veci obžalovaného V. Y., pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona,
na hlavnom pojednávaní konanom dňa 04. októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný

V. Y., nar. XX. G. XXXX v R., trvale bydliskom J. XX, XXX XX P.,

sa uznáva za vinného, že

dňa 28.10.2015 okolo 16.00 h vo firme Schnellecke Slovakia, s.r.o. Wespoint Logistik Park Lozorno, v
hale DC6, kde pracoval na linke AKL, na výstupe, potom, ako poškodený H. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom L. H., B. XXX/XX, oznámil nadriadenému, že spolupracovníci sa sťažujú na prácu obvineného V.
Y., čo nadriadený vyriešil s pohovorom s obvineným, obvinený odišiel od linky a z boku pracoviska zobral
do ruky dlažobnú kocku o rozmeroch 15 x 10 cm a touto išiel rýchlou chôdzou smerom k poškodenému
H. O. a bez varovania udrel poškodeného dlažobnou kockou do ľavej časti hlavy v oblasti spánku a

spôsobil mu vpáčenú trieštivú zlomeninu ľavej spánkovej kosti, krvácanie pod tvrdú mozgovú plenu v
mieste úderu, poranenie spánkového svalu s pomliaždením sánkového kĺbu vľavo, ktoré zranenie si
vyžiadaloživotzachraňujúcineurochirurgickýzákrokanáslednéliečeniespojenéspráceneschopnosťou
v trvaní do 02.02.2016,

teda

inému úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví,

čím spáchal

zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona.

Za to sa
odsudzuje

podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. l) Trestného zákona a § 38 ods. 3
Trestného zákona, na trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona ho súd pre výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému H.
O., nar. XX. E. XXXX v R., trvale bydliskom B. XXX/XX, XXX XX L. H., škodu vo výške 5.148,- eur.Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku súd odkazuje poškodeného H. O., nar. XX. E. XXXX, so zvyškom
svojho nároku na náhradu škody na civilný proces

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Malacky podala dňa 04. októbra 2016 Okresnému súdu Malacky
obžalobu zo 04. októbra 2016, č. 2 Pv 400/15/1106-17, na obžalovaného V. Y. pre zločin ublíženia na
zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je to uvedené vo výrokovej
časti rozsudku.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 04. októbra 2017 obžalovaný po poučení o svojich právach a
povinnostiachurobilvyhláseniepodľa§257ods.1písm.b)zákonač.301/2005Z.z.Trestnéhoporiadku,
vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlenTrestnýporiadok),žejevinnýzospáchaniaskutkuuvedenéhovo
výroku tohto rozsudku. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného súd postupoval primerane podľa § 333
ods. 3, písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku a vo vzťahu k tomuto skutku zisťoval, či obžalovaný:

c) rozumie, čo tvorí podstatu skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

d) bol ako obžalovaný poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť
na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, na čo obžalovaný

odpovedal: Áno.

f) rozumie právnej kvalifikácii skutkov, ako trestného činu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

g) bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy jemu kladené za vinu,

na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

h) sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchané skutky, ktoré sa v obžalobe kvalifikujú ako určitý
trestný čin, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

Súd na základe vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny a jeho kladných odpovedí na otázky uvedené
v § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, prijal toto vyhlásenie obžalovaného o uznaní
viny zo skutku uvedeného vo výroku tohto rozsudku a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v
akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná. Súd preto uznal obžalovaného za vinného zo
zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom vo

výrokovej časti tohto rozsudku.

Súd vzhľadom na prijatie vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
vykonal dokazovanie len ohľadne trestu a náhrady škody, a to aktualizovaným odpisom z registra trestov,
aktualizovanou lustráciou v registri priestupkov, podaním doručeným obhajobou súdu dňa 02. októbra

2017 a to elektronickou poštou (ktoré podanie bolo doručené aj štandardne poštou v čase konania
hlavného pojednávania dňa 04. októbra 2017), vyčíslením škody a znaleckým posudkom č. 7/16.

V rámci vykonania dokazovania ohľadom trestu súd podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku odmietol
vykonať dôkazy navrhnuté obhajobou (výsluch otca obžalovaného, výsluch vedúceho danej zmeny na

pracovisku, oboznámiť plánované zabezpečené lekárske potvrdenie diabetológa), nakoľko navrhované
dôkazy sa týkajú okolností nepodstatnej pre rozhodnutie, resp. už ich možno zistiť skôr navrhnutými
dôkazmi. V načrtnutom smere bola dôvodná aj pripomienka prokurátorky, že navrhované dôkazy možno
považovať za dôkazy týkajúce sa preukazovania viny obžalovaného. Na rozhodnutie o treste aj s
prihliadnutím na § 34 ods. 4 Trestného zákona mal súd dostatok podkladov.

Pri ukladaní trestu obžalovanému súd vychádzal zo závažnosti zločinu, z ktorého bol obžalovaný uznaný
vinným a ktorú určuje zákonodarca stanovením rozpätia trestnej sadzby, pričom v danom prípade je
výška trestnej sadzby stanovená zákonom (§ 155 ods. 1 Trestného zákona) v rozpätí 4 roky až 10 rokov.Vo všeobecnosti súd konštatuje, že pri ukladaní trestu musí súd v prvom rade vychádzať zo závažnosti
spáchaného trestného činu. Závažnosť trestného činu určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia
trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy, podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia,

zaraďujemedziprečiny,zločiny,prípadneobzvlášťzávažnézločiny.Tomutozaradeniupotomzodpovedá
buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov (napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím
slobody), prípade povinnosť súdu uložiť len trest odňatia slobody.

Pokiaľ ide o druh trestu ukladaný obžalovanému , súd musel vychádzať z toho, že ak ide o trestný čin,

ktorého horná hranica trestnej sadzby ustanovená v osobitnej časti Trestného zákona prevyšuje päť
rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Trestného zákona), pričom podmienečne odložiť
uložený výkon trestu odňatia slobody možno len vtedy, ak sa ukladá trest odňatia slobody neprevyšujúci
dvaroky(§49ods.1Trestnéhozákona),respektívetriroky(§51ods.1Trestnéhozákona).Zuvedeného
vyplýva, že v posudzovanej trestnej veci je možné uložiť len nepodmienečný trest odňatia slobody,
pretože uloženie iného druhu trestu tu vylučuje priamo Trestný zákon.

Súduobžalovanéhozistiljednupoľahčujúcuokolnosťpodľa§36písm.l)Trestnéhozákona,spočívajúcu
v tom, že obžalovaný sa k spáchaniu skutku priznal a skutok oľutoval, pričom priťažujúcu okolnosť súd
nezistil žiadnu. Vzhľadom k uvedenému súd musel upraviť trestnú sadzbu stanovenú v osobitnej časti
Trestného zákona podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona, ktoré stanovuje súdom povinnosť znížiť hornú

hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, ak prevažujú poľahčujúce okolnosti.

Súd pristúpil k úprave trestnej sadzby, pričom pri výpočte postupoval podľa § 38 ods. 8 Trestného
zákona, s tým, že rozdielom medzi hornou a dolnou hranicou zákonom stanovenej trestnej sadzby je
6 rokov (10 rokov mínus 4 roky), pričom jedna tretina zo 6 rokov sú 2 roky. Po úprave trestnej sadzby

podľa § 38 Trestného zákona je trestná sadzba v rozpätí od 4 rokov do 8 rokov.

Súd vyhodnotil kritériá, ktoré sú uvedené v ustanovení § 34 ods. 4 Trestného zákona a ktoré sú fakticky
vyjadrením znakov skutkovej podstaty trestného činu a to objektívnej stránky (spôsob spáchania činu
a jeho následok), subjektívnej stránky (zavinenie a pohnútka), subjektu (osoba páchateľa) a ďalej tiež

priťažujúcich a poľahčujúcich okolností ako aj pomerov páchateľa a možnosťami jeho nápravy.

Pokiaľ ide o spôsob spáchania činu a jeho následok, tak súd konštatuje, že podstatou skutkového
deja bolo to, že obžalovaný po pohovore s nadriadeným (nakoľko na prácu obžalovaného sa sťažovali
spolupracovníci), z boku pracoviska zobral do ruky dlažobnú kocku o rozmeroch 15 x 10 cm a touto bez

varovania udrel poškodeného do ľavej časti hlavy v oblasti spánku a spôsobil mu mimoriadne závažné
poranenia (definované v skutkovej vete rozsudku), ktoré si vyžiadali život zachraňujúci neurochirurgický
zákrok a následné liečenie spojené s práceneschopnosťou v trvaní do 02. februára 2016. Obžalovaný
uvedeným spôsobom na poškodeného zaútočil bez predchádzajúceho varovania, útok poškodený
vôbec nečakal a nemohol sa brániť.

Skutočnosti, ktoré sa týkajú spôsobu spáchania činu a jeho následku súd vyhodnotil v neprospech
obžalovaného, nakoľko tento úskočným spôsobom zaútočil dlažobnou kockou do spánkovej časti hlavy
poškodeného, spôsobil mu ťažkú ujmu na zdraví, ktorá si vyžiadala život zachraňujúci neurochirurgický
zákrok a následné liečenie spojené s práceneschopnosťou v trvaní vyše 3 mesiacov.

Pokiaľ ide o posúdenie zavinenia obžalovaného tak súd konštatuje, že obžalovaný musel vedieť s
ohľadom na všetky okolnosti prípadu, akú ujmu na zdraví môže spôsobiť úder dlažobnou kockou do
oblasti hlavy ako životne dôležitého orgánu a že môže byť priamo ohrozený život poškodeného (čo aj
bol), čiže konal v nepriamom úmysle podľa § 15 písm. b) Trestného zákona, nakoľko obžalovaný vedel,

že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s
tým uzrozumený.

Súd vyhodnotil aj osobu obžalovaného a možnosti jeho nápravy, pričom zistil, že obžalovaný síce bol
doposiaľ raz súdne trestaný v roku 2004, avšak v rámci tohto skoršieho odsúdenia sa na obžalovaného

hľadí, akoby nebol odsúdený. Priestupkovo prejednávaný bol 12 krát, z toho na úseku cestnej premávky
11 krát a 1 krát sa dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, kedy 08. augusta 2015 (2 a
1 mesiaca pred spáchaním skutku v prejednávanej trestnej veci) dal otvorenou dlaňou facku na tvár A.
B., potom ju znovu fyzicky napadol, ako sedeli za stolom v herni a to 3 krát ju udrel zovretou rukou vpäsť do hlavy, potom ju udrel päsťou do chrbta a ťahal ju za vlasy. Za tento priestupok (ako v postate
za všetky ostatné) bol sankcionovaný pokutou - 30,- eur. Išlo teda v krátkom čase opäť o protiprávne
konanie násilného charakteru.

Na druhej strane sa súd oboznámil s listom obžalovaného z 22. augusta 2017, ktorým sa poškodenému
ospravedlnil, svoje správanie oľutoval a požiadal poškodeného o zaslanie vyčíslenia škody s tým, že
chce urobiť všetky kroky k tomu, aby škodu mohol uhradiť. Pozitívne vyznieva aj pracovný posudok
zamestnávateľa z 19. septembra 2017 na obžalovaného. V prospech obžalovaného je aj skutočnosť,

že obžalovaný má 3 maloleté deti, ktoré (nakoľko žijú s ich matkou v Českej republike) máva pravidelne
na víkendy vo svojej starostlivosti, má s nimi dobrý vzťah a okrem prispievania na výživné sa o deti v
rámci svojich finančných možností stará aj inak.

Z hľadiska určenia výmery trestu preto súd okolnosti ohľade osoby obžalovaného vyhodnotil v prospech
obžalovaného.

Pokiaľ obhajoba poukazovala na zdravotný stav obžalovaného, na diagnostikovaný diabetes melitus,
ktorá choroba podľa obhajoby mohla mať vplyv na spáchanie skutku, v tejto súvislosti súd poukazuje
na to, že do dňa konania hlavného pojednávania súd nemal žiadnu vedomosť, žiadnu informáciu,
dôkaz, že tomu skutočne tak bolo. Lekárske potvrdenie všeobecného lekára MUDr. G. O. je v tomto

smere značne náznakovité a neurčité, s množstvom premenných, a na daný prípad neaplikovateľné
- „choroba obžalovaného obmedzuje v pracovnom procese, môže pracovať bez nadmernej fyzickej aj
psychickej záťaže, všetky tieto skutočnosti ako je výrazný pracovný výkon, majú negatívny vplyv na
hladinu cukru v krvi, a môžu viesť k poruchám hladiny cukru a následne až k poruchám správania a
vedomia“. Čiže najskôr by sa vyžadovala nadmerná fyzická aj psychická záťaž (potreba preukázania),

výrazný pracovný výkon (potreba preukázania), čo by mohlo viesť k poruchám hladiny cukru (potreba
preukázania) a následne by to mohlo viesť až k poruchám správania a vedomia (potreba preukázania).
Navyše, obžalovaný má uvedené ochorenie diagnostikované od detstva, musí vedieť, ako sa ochorenie
prejavuje, a ako sa má pred nežiaducimi okolnosťami chrániť (napr. aj správnou aplikáciou inulínu).
Napokon, lekárom načrtávané hypoteticky možné poruchy správania a vedomia by sa v konečnom

dôsledku mohli týkať samotnej viny, pretože by išlo o otázku príčetnosti obžalovaného, čo však ale
vzhľadom na súdom prijaté vyhlásenie obžalovaného o vine zo spáchania skutku neprichádzalo do
úvahy, preto súd uzavrel, že námietky obhajoby týkajúce sa zdravotného stavu obžalovaného vyhodnotil
ako nedôvodné.

Súd preto dospel k záveru, že na ochranu spoločnosti a pre nápravu obžalovaného je potrebné uložiť
nepodmienečný trest odňatia slobody, pretože spáchaný skutok je pomerne závažný (čo vyjadruje tak
zákonodarca stanovením trestnej sadzby, ako aj spôsob spáchania činu, jeho mimoriadne závažný
následok a forma zavinenia obžalovaného), avšak súd vzal do úvahy aj v podstate inak dobrú povesť
obžalovaného a preto uložil trest na samej spodnej hranici upravenej trestnej sadzby, čo súd vyjadril

tým, že uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 4 roky.

Vzhľadom na to, že obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch vo výkone trestu odňatia slobody
za úmyselný trestný čin, zaradil ho súd na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia.

Súd sa zaoberal aj možnosťou mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobodu pod dolnú hranicu
zákonom stanovenej trestnej sadzby (§ 39 ods. 1 Trestného zákona), nakoľko obhajkyňa navrhla
obžalovanému uložiť podmienečný trest odňatia slobody, avšak súd nezistil také pomery páchateľa a
ani okolnosti prípadu, ktoré by takýto postup umožňovali.

V tejto súvislosti súd pripomína, že za pomery páchateľa sa považujú okolnosti, ktoré sa týkajú jeho
osoby, nesúvisia so spáchaným trestným činom, avšak môžu ovplyvniť úvahy o treste. V podstate
ide o rodinné a osobné pomery, ktoré existujú nie v čase spáchania skutku, ale v čase rozhodovania
o treste. Žiadne takéto, prípadne iné výrazné okolnosti, ktoré by umožňovali postup podľa § 39

ods. 1 Trestného zákona však neboli zistené ani počas prípravného konania a ani na hlavnom
pojednávaní (ide napr. o majetkové pomery páchateľa, jeho zdravotný stav a zdravotný stav jeho rodiny,
starostlivosť o početnú rodinu, tehotenstvo potenciálnej družky a pod.). Rovnako neboli zistené ani
žiadne okolnosti prípadu (všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru azávažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa) odôvodňujúce mimoriadne zníženie
trestu odňatia slobody. Navyše, ani samotná prísnosť zákonom stanovenej trestnej sadzby nemôže byť
samaosebeokolnosťou,ktorábyodôvodňovalauloženietrestupoddolnúhranicuzákonomustanovenej

trestnej sadzby (R 24/1966 - III).

Pokiaľ ide o nárok poškodeného H. O. na náhradu škody, súd jednak obžalovanému podľa § 287 ods.
1 Trestného poriadku uložil povinnosť nahradiť poškodenému škodu vo výške tak, ako bola škoda
pozostávajúca z bolestného (5.148,- eur) vyčíslená v znaleckom posudku prof. MUDr. E. Z., CSc., č.

07/16, a jednak súd poškodeného podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku odkázal na civilný proces,
nakoľko mu nárok na náhradu škody priznal len sčasti (podľa výsledku dokazovania nie je podklad na
vyslovenie povinnosti na náhradu ďalšej škody, alebo by bolo treba na rozhodnutie o povinnosti na
náhradu ďalšej škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a predĺžilo
by ho).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného
súdu na Krajský súd v Bratislave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali odvolania po vyhlásení tohto
rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť.

Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku (§ 309
ods. 1 Trestného poriadku). Odvolanie má odkladný účinok. V písomne podanom odvolaní je potrebné
uviesť voči ktorým výrokom rozsudku odvolanie smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku
predchádzalo.