Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, September 26, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/23/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617207348
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5617207348.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu,
členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci žalobcov: 1/ Ing. J. L., nar.
XX. XX. XXXX, bytom L. - V. E. D. T. XXXX/X, K. R., 2/ O. L. nar. XX. XX. XXXX, bytom tamtiež, 3/
P. L., nar. XX. . XX. XXXX, bytom tamtiež, žalobcovia zastúpení JUDr. Jiřím Martausom, advokátom
so sídlom Ul. X. R. XXX/XX, K. R. proti žalovaným: 1/ B. R. nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XXXX/XX,

K. R., zastúpený JUDr. Zuzanou Medveckou, advokátkou so sídlom H. XXX, K. R., 2/ KOMUNÁLNA
poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, Bratislava, IČO: 31 595 545,
zastúpený JUDr. Félixom Neupauerom, advokátom so sídlom E. V. X/A,. P., o náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobkyne 3/ a žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš, č.k. 4C/46/2017-148 zo dňa 20. 09. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, v ktorom žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
1/ 10 000,- eur, žalobkyni 2/ 10 000,- eur, žalobkyni 3/ 5 000,- eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a

žalobcom priznal proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, p o t v r d z u j e .
II. Vo výroku, ktorým uložil uvedenú povinnosť žalovanému 2/, rozsudok súdu prvej inštancie m e n í
tak, že žalobu žalobcov voči žalovanému 2/ v celom rozsahu
z a m i e t a .

Žalovanému 2/ proti žalobcom nárok na náhradu trov prvoinštančného, ani odvolacieho konania n e

p r i z n á v a .

III. Žalobcom p r i z n á v aproti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podľa čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 19 ods. 2 Ústavy
SR, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 15, § 101, § 104, § 106 ods. 1, 2, § 420 ods. 1 OZ uložil žalovaným
povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ 10 000,- eur, žalobkyni 2/ 10 000,- eur a žalobkyni 3/ 5 000,- eur, do 3

dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia
povinnosťdruhéhožalovaného.Vozvyšnejčastižalobuzamietol.Žalobcompriznalnáhradutrovkonania
v plnom rozsahu. Žalobcovia si uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy každý v sume 30 000,-
eur, ktorá im vznikla v dôsledku straty syna, brata, keď vykonaným dokazovaním mal preukázané, že k
úmrtiu Z. L. došlo v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil žalovaný 1/, za čo bol v konaní 2T/100/2015
trestnýmrozkazomprávoplatneuznanývinnýmzospáchaniaprečinuusmrteniapodľa§149ods.1písm.

h/ Tr. zák., čím bola daná aj jeho pasívna vecná legitimácia podľa ust. § 420 ods. 1 OZ z titulu všeobecnej
zodpovednosti za vzniknutú škodu. Žalobcovia si uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu
neoprávneného zásahu do ich súkromného, prípadne rodinného života, t. j. ich osobnostných práv.Úmrtím Z. došlo k zásahu do ich emocionálnej sféry, pretože tvorili plnohodnotnú, harmonicky fungujúcu
rodinu. Celistvosť rodiny bola trvale a neodstrániteľne narušená a ochudobnenie v ich citovej oblasti
je nenapraviteľné, keďže stále prežívajú obrovskú bolesť. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch

môže aspoň prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu, čo je jej zmyslom, keďže pri nezmyselnej strate
života blízkej osoby satisfakcia nepostačuje a peňažná náhrada v akejkoľvek výške bude nedostatočná.
Pasívna vecná legitimácia žalovaného 2/, ktorý je poistiteľom žalovaného 1/ a jeho povinnosť zaplatiť
uvedenú náhradu spolu s ním vyplýva z ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. To, že náhrada

nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením, vyplýva jednak z rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. 10. 2013, ako aj z rozhodnutí Ústavného
súdu SR (III. ÚS 646/2015, I. ÚS 474/2016, I. ÚS 206/2015), ktorý vychádzajúc z účelu povinného
zmluvného poistenia zohľadniac zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby
vyvolaný prevádzkou motorového vozidla aplikoval extenzívny výklad pojmu náhrady škody. Vzhľadom
na žalovaným 2/ vznesenú námietku premlčania vychádzal z toho, že z premlčania sú vylúčené všetky

osobné a osobnostné práva, avšak z týchto osobnostných práv vyplývajúce majetkové právo, t. j. aj
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje. Trojročná premlčacia doba začala
žalovanému 1/ plynúť v deň nasledujúci po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv žalobcov, t. j. po XX. XX. XXXX, kedy došlo k smrti Z.. Nárok na náhradu škody sa premlčí v
subjektívnej dvojročnej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom,

kto za ňu zodpovedá, k čomu u žalobcov došlo nadobudnutím právoplatnosti trestného rozkazu, ktorým
bol žalovaný 1/ uznaný vinným zo zavineného protiprávneho konania, t. j. dňom 07. 05. 2016. Pri práve
naplneniezpoisteniajepotrebnéobjektívnupremlčaciudobuzhľadiskazačiatkujejplynutiaposudzovať
podľa § 104 OZ, ktorý určuje začiatok plynutia premlčacej doby odchylne a fakticky ju predlžuje o 1
rok, čo platí pre všetky druhy poistenia. Z hľadiska plynutia objektívnej a subjektívnej premlčacej doby

(§ 106 OZ) preto žalobcovia voči žalovanému 2/ svoje nároky na náhradu škody uplatnili včas, keďže
žaloba voči žalovanému 2/ bola podaná na súde 16. 04. 2018. Pri určení výšky peňažnej náhrady,
ktorá je predmetom voľnej úvahy súdu, zohľadňoval okolnosti na strane poškodených (pozostalých),
ako aj na strane škodcu (osoby zodpovednej), t. j. jeho postoj, dopad udalostí do jeho duševnej sféry,
majetkové pomery, mieru zavinenia, resp. spoluzavinenia usmrteného. Pri určení výšky nemajetkovej

ujmy zohľadnil určitú mieru spoluzodpovednosti nebohého na tragickom následku nehody spočívajúcom
v nepoužití bezpečnostných pásov, ako aj dopad priznanej náhrady do sféry žalovaného 1/, ktorý je
bez významnejších majetkových hodnôt, v čase neoprávneného zásahu bol študentom strednej školy
(v súčasnosti poberá invalidný dôchodok a je študentom školy vysokej). Tragická udalosť nezvratne
zmenila aj život samotného žalovaného 1/ a jeho rodiny, keďže zostal pripútaný na invalidný vozík a jeho

zdravotný stav vyžaduje celodennú starostlivosť a rehabilitácie, keď smrťou nebohého prišiel o svojho
najlepšieho priateľa. Svoj čin úprimne oľutoval, snažil sa vyjadriť ľútosť a ospravedlniť sa pozostalej
rodine. Mal za to, že dôsledkom výkonu práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemôže byť,
aby k ťarche svedomia (ktorú žalovaný 1/ nepochybne pociťuje) pristúpila aj taká ekonomická záťaž,
ktorá by bola pre neho ekonomicky likvidačná a ničila by jeho ďalší život. Preto rodičom priznal náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 10 000,- eur a sestre 5 000,- eur, ktorá čiastka je porovnateľná s právnou
úpravou v Českej republike (§ 444 ods. 3 OZ), ako aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva,
ako aj rozhodnutiami tunajších súdov. Vzhľadom na to, že poškodený má právo na plnenie jednak
proti škodcovi z titulu náhrady škody, tak aj originálny nárok na plnenie založený osobitným právnym
predpisom proti jeho poisťovateľovi a môže plnenie dostať len raz, rozhodol, že plnením jedného zo

žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Návrh žalovaného 1/ na
nariadenieznaleckéhodokazovaniakotázkeporušeniapovinnostispolujazdcasapripútaťmalzaotázku
právnu, a preto mu nevyhovel, prihliadnuc k tomu, že táto okolnosť bola zohľadnená pri určení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a vzhľadom na plný
úspech žalobcov v spore im priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu, keď čo do základu mali plný

úspech vo veci. Nakoľko rozhodnutie o výške priznaného nároku záviselo od jeho úvahy, pre absenciu
výslovného ustanovenia CSP prihliadol na čl. 4, a to princíp všeobecnej spravodlivosti.

2. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný 1/ z dôvodov
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/, h/ CSP a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal za to, že na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy mal byť
zaviazaný len žalovaný 2/, s ktorým bolo uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a teda je tu jeho povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej
ujmy žalobcom, keďže táto náhrada spadá v celom rozsahu do krytia povinným zmluvným poistením.Nesprávne určil i výšku nemajetkovej ujmy žalobcom, ktorá je pre neho likvidačná. Pritom neprihliadol na
skutkové okolnosti prípadu, keďže sám zostal ťažko zdravotne postihnutý a pripútaný na invalidný vozík,
a teda došlo aj k zmene jeho života, keď smrť jeho najlepšieho priateľa Z. je pre neho neprekonateľnou

životnou prekážkou, s ktorou musí žiť celý život a za ktorú prejavil aj žalobcom ľútosť, keďže sa im
snažil niekoľkokrát ospravedlniť a vyhľadať ich za účelom jej prejavenia. Súd sa nevysporiadal s jemu
uloženým trestom, ktorý bol sankciou za tragédiu, ku ktorej došlo, ktorý už vykonal, takisto s navrhnutým
dôkazom na pribratie znalca na preukázanie toho, že keby bol nebohý pripútaný, nedošlo by k jeho smrti.
Z rozhodnutia nevyplýva ako s prihliadnutím na túto skutočnosť určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy,

keďže mala na jej určenie vplyv, t. j. neprihliadol na spoluzavinenie usmrteného a neprihliadol ani na
skutkové okolnosti, za ktorých k nehode došlo, keďže to bolo v dôsledku zasahovania Z. do riadenia. Aj
keď je výška peňažnej náhrady predmetom voľnej úvahy súdu, musí na uvedené okolnosti prihliadnuť,
keďže tak neučinil, výšku peňažnej náhrady určil v neprimeranej výške, ktorá je pre neho likvidačná.
Ďalej mal za to, že nesprávne bolo rozhodnuté aj o nároku na náhradu trov konania, ktorý bol žalobcom
priznaný v plnom rozsahu, pretože z výroku rozhodnutia nevyplýva, či je priznaný len voči nemu alebo aj

voči žalovanému 2/, resp. spoločne. Nestotožnil sa s tým, že do základu mali žalobcovia plný úspech vo
veci, pretože požadovali náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške ako im bola priznaná a vzhľadom
na pomer úspechu vo veci mal byť naopak priznaný jemu. Pokiaľ pri rozhodovaní vychádzal vzhľadom
na absenciu ustanovenia CSP z jeho čl. IV, z ktorého vyplýva princíp všeobecnej spravodlivosti, v
tomto smere svoje rozhodnutie bližšie nezdôvodnil. Pokiaľ uvádzal, že pri určení výšky odmeny sa bude

vychádzať zo súdom priznanej sumy, nie výšky uplatneného nároku, tento záver je nesprávny, pretože
v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (§ 10 ods. 8) vo veciach ochrany osobnosti je tarifnou hodnotou
2 000,- eur. Mal za to, že súd podľa § 257 CSP vzhľadom na existenciu dôvodov osobitného zreteľa
spočívajúcich vo veciach prípadu a jeho majetkových a osobných pomeroch nemal nárok na náhradu
trov konania žalobcom priznať.

3. Proti uvedenému rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalobkyňa 3/, a to
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP a žiadala ho zmeniť tak, že bude žalovaným uložené zaplatiť
jej uplatnenú sumu 10 000,- eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho
plnenia povinnosť druhého žalovaného. Rozhodnutím súdu, keď oproti rodičom jej bolo priznané právo

na náhradu nemajetkovej ujmy len v polovičnej výške, sa cítila nespravodlivo ukrivdená, pretože toto
vyvoláva dojem, že smrť mladšieho brata sa jej dotýka podstatne menšou mierou ako jeho rodičov, čo
však nie je dôvodné, keďže s nimi patrí do okruhu najbližších členov rodiny zosnulého, s ktorým spoločne
vyrastala a žila s rodičmi v spoločnej domácnosti.

4. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalovaný 2/ z dôvodu
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, h/ CSP a žiadal ho zmeniť tak, že žaloba vo vzťahu k nemu
bude zamietnutá. Mal za to, že žalobcovia sa voči nemu domáhali žalovaných súm z dôvodu, že
žalovaný 1/, ktorého je poisťovateľom, spôsobil dňa XX. XX. XXXX dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej
sprostredkovane došlo k vzniku nemajetkovej ujmy. Nárok si však voči nemu uplatnili až návrhom

podaným na súde dňa 16. 04. 2018. Pritom súd na jednej strane konštatuje premlčateľnosť náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorej počiatok je daný
objektívne k momentu neoprávneného zásahu do práv žalobcu a následne už aplikuje subjektívnu
premlčaciu dobu viažucu sa k údajnému momentu, kedy sa žalobcovia dozvedeli o osobe vinníka,
pričom bez ďalšieho aplikuje ust. § 104 OZ. Uvedený postup a závery sú zjavne zmätočné a protirečiace

si, aj keď je z ľudského hľadiska pochopiteľný, nemá žiadnu oporu v platnom právnom poriadku a
rozhodovacej praxi s cieľom zahojiť nečinnosť žalobcov, ktorí si voči nemu nárok uplatnili po uplynutí
všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Uplatnenie ust. § 104 OZ vo vzťahu k nároku žalobcov je v
rozpore s ust. § 15 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení, v zmysle ktorého čo do otázky
premlčania platí rovnaká právna úprava ako na premlčanie tohto nároku proti osobe, ktorá škodu

spôsobila.Ďalejpoukázalnato,ževoveciniejeanipasívnelegitimovaný,keďževzmyslepublikovaných
rozsudkovnajvyššiehosúduplatnáprávnaúpravadôslednerozlišujemedziprávnouochranouosobnosti
upravenej v § 11 a nasl. OZ a právom na náhradu škody, medzi ktorým je pojmová, aj obsahová odlišnosť
a do úpravy rozsahu krytia podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení bez jeho novelizácie nemožno
zahŕňať pod pojem škody na zdraví podľa § 4 ods. 2, písm. a/ citovaného zákona aj nemajetkovú ujmu

podľa § 11 a nasl. OZ.

5.Žalovaný1/vosvojomvyjadreníkodvolaniužalobkyne3/ďalejuviedol,ženáhradanemajetkovejujmy
je ponechaná na úvahu súdu a súd prvej inštancie správne rozhodol, keď určil rozdielnu výšku náhradynemajetkovej ujmy u rodičov a u súrodenca poukazujúc na to, že ním priznaná náhrada je porovnateľná
s právnou úpravou v Českej republike, ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Poukázal
na to, že v odvolaní namietal priznanie neprimeranej výšky nemajetkovej ujmy u všetkých žalobcov

vzhľadom na okolnosti prípadu. Žalovaný 2/ sa k žalobe nevyjadril v súdom určenej lehote, t. j. podľa
§ 153 ods. 1 CSP neuplatnil prostriedky procesnej obrany včas, a preto na ním vznesenú námietku
premlčania podľa § 149 CSP súd nemôže prihliadať. Mal za to, že súd správne posúdil počiatok plynutia
premlčacej lehoty a že žalobcovia si svoje nároky si uplatnili včas aj že náhrada nemajetkovej ujmy
spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podaných
odvolaniach (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, v ktorom žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi 1/ 10 000,- eur, žalobkyni 2/ 10 000,- eur, žalobkyni 3/ 5 000,- eur do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku a žalobcom priznal proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, podľa
ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil (I.). Vo výroku, ktorým uložil uvedenú povinnosť
žalovanému 2/, rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobu voči
žalovanému 2/ v celom rozsahu zamietol (II.), keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§
387 ods. 1 CSP), ani zrušenie (§ 389 ods. 1 CSP).

7. Krajský súd vo vzťahu k výroku II. svojho rozhodnutia konštatuje, že výklad práva obsiahnutý v
rozhodnutiach najvyššieho súdu, na ktoré žalovaný 2/ poukazoval a z ktorých má vyplývať, že nie je v
spore pasívne legitimovaný, nemožno považovať za eurokonformný a správny. Z rozhodnutí súdneho
dvora a z rozhodnutí ústavného súdu, na ktoré poukazoval súd prvej inštancie vyplýva, že súdny dvor

rozsudkom vo veci sp. zn. C-22/2012 z 24. 10. 2013 rozhodol, že čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS
z 24. 04. 1972, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. 12. 1983, zmenenej a doplnenej
smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. 05. 2005 a čl. 1 prvý odsek tretej smernice
Rady 90/232/EHS zo 14. 05. 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom

zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej. Ústavný súd skonštatoval, že je zjavné, že vnútroštátne právo
Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13)

umožňuje blízkym osobám obetí usmrteným pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, keď v Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravuje zákon č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého má
žalovaný 2/ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území SR. Rozsudok súdneho dvora je

pritom záväzný odo dňa vyhlásenia nielen pre súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku, ale aj pre súdy,
ktoré budú rokovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch, keď pre ďalšie takéto prípady rozsudok
zaväzuje všetky súdy členských štátov „pro futuro". K námietke nepriameho účinku smerníc odvolací súd
uvádza, že táto charakteristika nič nemení na potrebe uplatňovania princípu prednosti práva ES pred
národným poriadkom za každých okolností. Aj v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej

právnej normy ES, to znamená, keď sa na určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť
interpretovaná a použitá v súlade s právom ES (tzv. nepriamy účinok práva; pozri prípad Von Colson and
Kamann - rozsudok ESD z 10. 04. 1984 vo veci 14/83, prípad Marleasing - rozsudok ESD z 13. 11. 1990
vo veci C-106/89). Z judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva, že členské štáty musia pri výkone
svojich právomocí v tejto oblasti rešpektovať právo únie a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú

náhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať
smernici jej potrebný účinok (rozsudok ESD z 09. 06. 2011 vo veci C-409/2009).
Vo vzťahu k uvedenému je však nutné konštatovať, že aj keď právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 OZ predstavuje jeden zo samostatných prostriedkov ochrany
jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo

osobnostné právo nestačí na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu
do osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo
majetkovej povahy, keďže určujúci je obsah nároku a nie predmet jeho ochrany. Preto ak obsahom
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, princíp právnej istotyvylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky, a preto sa premlčuje vo všeobecnej
trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ, pričom počiatok jej plynutia je viazaný na okamih, kedy
došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej

osoby, t. j. ku dňu smrti nebohého a začína plynúť dňom nasledujúcim po tomto dni. Premlčacia doba
preto vo vzťahu k žalovanému 2/ uplynula pred podaním žaloby voči nemu 16. 04. 2018, z ktorého
dôvodu vzhľadom na žalovaným 2/ vznesenú námietku premlčania žalobcom nimi uplatnený nárok voči
nemu nebolo možné priznať (§ 100 ods. 1 OZ).
Krajský súd ďalej uvádza, že žalobcovia si svoj nárok proti žalovanému 2/ uplatňovali podľa ust. § 15

ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle odseku 2 ktorého na premlčanie nároku na náhradu škody
proti poisťovateľovi platí rovnaká právna úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu
spôsobila. Žalobcovia si pritom proti žalovanému 1/ svoj nárok na plnenie neuplatňovali z titulu poistenia,
kedy začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti, a preto uvedené ustanovenie nemohlo
byť súdom prvej inštancie na daný prípad aplikované.
K tvrdeniu žalovaného 1/, že námietka premlčania nebola uplatnená v lehote stanovenej na vyjadrenie

sa k žalobe, a preto podľa ust. § 153 by na ňu nemalo byť súdom prihliadnuté, krajský súd uvádza, že
až pri neuvedení ďalších skutočností vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu (§ 176 ods. 4 CSP) by nemusel
na ňu súd prihliadnuť, pričom žalovaný 2/ vzniesol námietku premlčania pred prvým pojednávaním
(ktoré bolo kvôli tehotenstvu a následnej kúpeľnej liečbe zástupcov posunuté, resp. odročené), a preto
tvrdenie, že nebola uplatnená včas ani z tohto dôvodu neobstojí, pretože rýchlosť a hospodárnosť

konania nemohla byť nijako narušená, keď vyjadrenie žalovaného 2/ bolo ostatným stranám včas
pred nariadeným pojednávaním doručené. V spore stranou konania opodstatnene vznesenú námietku
premlčania voči uplatnenému nároku pritom nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými
mravmi,pretožeinštitútdobrýchmravovjezákonnýminštitútomaprispievakistotevprávnychvzťahoch.
Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohol byť

konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej
doby nezavinil a voči ktorému by zánik z uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby
bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a
s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť
druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto

nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, t. j.
rozhodujúce pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia
námietky premlčania a tieto musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený
taký významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva umožniť námietku premlčania, čo
však v danom prípade nebolo ani len tvrdené.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými vyjadreniami žalobcov a
žalovaného 2/ v prvostupňovom aj odvolacom konaní krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobu žalobcov proti žalovanému 2/ zamietol. O trovách celého konania (§ 396 ods.
2 CSP) napriek plnému úspechu žalovaného 2/ podľa ust. § 257 CSP rozhodol tak, že žalovanému
proti žalobcom nárok na ich náhradu nepriznal, keď dôvody osobitného zreteľa videl v opodstatnenosti

ich nároku, ktorý im nemohol byť priznaný len z dôvodu vznesenej námietky premlčania, prihliadnuc
aj k najzávažnejšiemu zásahu do ochrany ich osobností spočívajúcemu v nezvratnom ovplyvnení ich
súkromného a rodinného života stratou syna a brata, keď priznaním nároku na náhradu trov konania
žalovanému by boli ďalej traumatizovaní.

8. Krajský súd vo vzťahu k výroku I. svojho rozhodnutia po preskúmaní napadnutého rozsudku,
prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotení toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania
žalovaný 1/, konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
potrebné pre posúdenie veci a vykonal potrebné dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým
a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého

rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani žalovaný
1/ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvoinštančný súd nevysporiadal
a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej.

9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalovaného 1/ krajský
súd dopĺňa, že pri svojom rozhodovaní je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol
spáchaný trestný čin a o tom, kto ho spáchal (§ 193 veta tretia CSP), pričom zo skutkovej podstatytrestného činu usmrtenia, za ktorý bol právoplatne uznaným vinným vyplýva spoluzavinenie nebohého
ako spolujazdca v tom, že nebol pripútaný, avšak nie v jeho zasahovaní do riadenia žalovaného 1/, tak,
že mu mal začať spúšťať stierače, odpútavať jeho pozornosť, keďže mal vypité a navyše bol veselej

nálady a v zákrute pri vojdení do nerovnosti vozovky po chytení sa volantu ho otáčať doľava oproti jeho
otáčaniu. V uvedenej súvislosti krajský súd navyše zdôrazňuje aj prevenčnú povinnosť žalovaného 1/
vyplývajúcu či už z ust. § 415 OZ, resp. z predpisov o cestnej premávky (§ 2 ods. 2 písm. o/, u/, § 3 ods.
2 písm. a/ z. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke), v rámci ktorej súc si vedomý nepripútania nebohého
a jeho zasahovania mu do vedenia vozidla, nemal jazdu začať, resp. ani, keď sa tak začalo diať, v nej

pokračovať, pri splnení ktorej by k dopravnej nehode nedošlo. V nadväznosti na uvedené súd prvej
inštancie správne posúdil aj jeho návrh na vykonanie požadovaného znaleckého dokazovania.
K ďalšej námietke žalovaného 1/ týkajúcej sa likvidačnej výšky priznanej nemajetkovej ujmy krajský súd
dopĺňa, že tento je povinne zmluvne poistený u žalovaného 2/ a z poistenia svojej zodpovednosti má
právo, aby tento za neho nahradil žalobcom priznané nároky, čo v priebehu konania žalovaný 2/ ani len
nespochybňoval.

Vzhľadomnauvedenésúdprvejinštancievychádzajúczustálenejjudikatúryvdanejoblastisprávneurčil
výšku nemajetkovej ujmy tak ako v iných obdobných prípadoch zohľadniac ním uvádzané skutočnosti,
či už na strane žalobcov, resp. žalovaného.

10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacej námietke žalobkyne 3/ krajský

súd dopĺňa, že u nej súd prvej inštancie správne priznal náhradu nemajetkovej ujmy v nižšej výške ako u
rodičov, keďže ako sama rodina sama uviedla posledné dva roky pred nehodou nežila s nimi v spoločnej
domácnosti a viedla samostatný život v Anglicku, kde pracovala, z ktorého dôvodu aj keď veľký zásah
do jej súkromného, prípadne rodinného života, t. j. osobnostných práv nemohol byť v takom rozsahu
ako u rodičov, s ktorými nebohý žil v spoločnej domácnosti a ktorý ho vychovávali.

11. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalovaného
1/, či už v prvoinštančnom, resp. odvolacom konaní, krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil,
vrátane nároku na náhradu trov konania, pretože žalobcovia dosiahli satisfakciu uložením povinnosti
žalovanému 1/ nahradiť im nemajetkovú ujmu v peniazoch, čo možno hodnotiť ako plný úspech vo

veci podľa § 255 ods. 1 CSP, keďže boli úspešní čo do základu, pretože rozhodnutie o výške náhrady
vzhľadom na povahu sporu, záležalo od úvahy súdu.
Keďže žalobcovia boli plne úspešní aj v odvolacom konaní, odvolací súd im podľa ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP proti nemu priznal v plnom rozsahu aj nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).