Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. júl 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/353/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612209785
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7612209785.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnnySlovinskejasudcovJUDr.

Ľuboša Kunaya a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu K. X., nar. XX. X. XXXX, bývajúceho v W. Č..
XXX, zastúpeného JUDr. Petrom Harakálym, advokátom, so sídlom v Košiciach, Kováčska č. 28, proti
žalovanej UNIQA poisťovňa, a. s., so sídlom v Bratislave, Lazaretská 15, IČO: 00 653 501, zastúpenej:
PRK Partners s. r. o., so sídlom v Bratislave, Hurbanovo námestie 3, o náhradu škody z ublíženia na
zdraví, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 7C/28/2012-359 zo
dňa 1.10.2018 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania vo

vzťahu žalobcu a Slovenskej republiky.

M e n í výrok rozsudku o trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovanej tak, že priznáva žalobcovi
voči žalovanej náhradu trov doterajšieho konania v rozsahu 100%.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie v časti
ohľadne nároku z titulu bolestného v sume 8.939,62 €, z titulu náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia v sume 29.606,50 €, z titulu náhrady zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v sume
14.803,25 € a z titulu náhrady liečebných nákladov v sume 77,99 € zastavil. Druhým výrokom zaviazal
žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi z titulu bolestného sumu 3.575,85 €, z titulu sťaženia
spoločenského uplatnenia sumu 11.842,60 €, z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia
vo výške 1.184,26 € a liečebné náklady v sume 77,99 €, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov
konania voči žalobcovi v rozsahu 79,18 %, pričom o výške tejto náhrady bude rozhodnuté Okresným

súdom Spišská Nová Ves samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Napokon rozhodol, že
Slovenská republika má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 89,59 % s tým, že o
výške tejto náhrady bude rozhodnuté Okresným súdom Spišská Nová Ves samostatným uznesením po
právoplatnosti rozsudku a Slovenská republika má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v
rozsahu 10,41 %, pričom o výške tejto náhrady bude rozhodnuté Okresným súdom Spišská Nová Ves
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu zo dňa 1.6.2012, ktorou sa domáhal od žalovanej zaplatenia sumy
26.818,88 € titulom bolestného, sumy 88.819,50 € titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, všetko s
9 % ročným úrokom z omeškania od 2.4.2012 do zaplatenia, a z titulu zvýšenia sťaženie spoločenského
uplatnenia žiadal sumu 44.409,75 €, ako aj náhradu všetkých trov konania. Písomným oznámením zodňa 31.1.2013 v priebehu konania rozšíril žalobca svoju žalobu o liečebné náklady v sume 155,98 €, o
čom rozhodol súd prvej inštancie samostatným uznesením a takúto zmenu žaloby pripustil.

3. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že pri dopravnej nehode ako chodec dňa 12.11.2010 utrpel ťažké
ublíženie na zdraví, keď bol zrazený motorovým vozidlom značky Peugeot 306 evidenčného čísla C.
- XXX E., ktoré viedol vodič K. E.. Podľa § 420 a § 427 Občianskeho zákonníka označil pasívne
legitimovanú poisťovňu Uniqa a.s., keďže vodič v čase nehody mal uzavreté povinné zmluvné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z.

v platnom znení práve v tejto poisťovni. Právny nárok voči poisťovateľovi je daný podľa § 15 citovaného
zákona, lebo nároky žalobcu na náhradu škody z ublíženia na zdraví sú kryté povinným zmluvným
poistením. Následkom nehody žalobca utrpel zranenia, o ktorých ako dôkaz predložil lekársky posudok
o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, podľa ktorého bolo stanovené bodové hodnotenie
za bolestné vo výške 2.325 bodov, sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotené vo výške 7.700
bodov. Žalobca pri pokuse o predsúdnu dohodu žalovanej navrhol v zmysle § 6 zákona č. 437/2004

Z.z. uzavrieť dohodu o vyrovnaní a navrhol tiež 50 % zvýšenie odškodnenia s poukazom na ust. §
5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. poukazujúc hlavne na skutočnosť, že pri dopravnej nehode utrpel
úraz s vážnym následkami pre ďalší život v mladom veku ako 19 ročný. Predložil tiež rozhodnutie
Sociálnej poisťovne zo dňa 17.4.2012, ktorým bol uznaný invalidným s poklesom schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť o 65 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Pri základnom bodovom hodnotení

plus navýšenie o 50 % náhrada takto predstavuje sumu 59.213 €, ktorej sumy sa žalobca domáhal.
Vzhľadom ku skutkovým okolnostiam za akých došlo k nehode a ktoré boli preukázané v trestnom
konaní navrhol ustáliť svoju spoluvinu v rozsahu 25 % a pri takomto zohľadnení spoluviny náhrada
za bolestné predstavuje sumu 26.818,88 € a sťaženie spoločenského uplatnenia taktiež 88.819,50 €,
pričom zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia si uplatnil v sume 44.409,75 €.

4. Žalovaná žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pretože v danom prípade bola škoda spôsobená
výlučne zavinením žalobcu, ktorú škodu si musí znášať sám. Poukázala pritom na výsledky trestného
konania, ktoré bolo začaté vo veci a realizované Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Spišskej
Novej Vsi a tiež predložila uznesenie Okresnej prokuratúry v Spišskej Novej Vsi zo dňa 20.9.2011 sp.zn.

2Pv1128/10-14, ktorým bola zamietnutá ako nedôvodná sťažnosť poškodeného - žalobcu podaná proti
uzneseniu povereného príslušníka Policajného zboru ODI v Spišskej Novej Vsi o zastavení trestného
stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. b/ ods. 4 Trestného poriadku. Z uznesenia prokuratúry vyplynul
záver, že z technického hľadiska príčinou dopravnej nehody bol pohyb chodca vo vozovke v koridore
jazdy vozidla, čím došlo zo strany chodca, a teda žalobcu k porušeniu ustanovení § 52 ods. 1,3 a ust.

§ 53 ods. 3,4 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov a predmetnú
dopravnú nehodu vodič motorového vozidla nezapríčinil. Po vykonanom dokazovaní aj za použitia
znaleckého dokazovania znaleckým posudkom č. 3/2015 Q.. I. W. v trestnom konaní vedenom pod
sp.zn. ČVS:ORP-63/DI-SN-2010 ODI ORPZ v Spišskej Novej Vsi bolo uzavreté a jednoznačne zistené,
že chodec K. X. sa po vozovke pohyboval v nočnej dobe v tmavom oblečení pod vplyvom alkoholu o

množstve 2,24 gr/kg, t.j. promile v krvi bez reflexných prvkov a mimo obce, kde je rýchlostný limit pre
vozidlá 90 km/hod. Zo zadu idúce vozidlo mu nasvietilo cestu, teda na jeho chrbtu prichádzajúce vozidlo
mohol reagovať svojím konaním porušil ustanovenia zákona o cestnej premávke. Na druhej strane zo
strany vodiča nebolo zistené žiadne, ani len čiastočné zavinenie dopravnej nehody, pretože túto nehodu
zavinil výlučne chodec - žalobca.

5. Žalobca si uplatnil dňa 28.12.2011 v Alianz - v Slovenskej poisťovni a.s. prostredníctvom svojho
právneho zástupcu nárok na náhradu škody z ublíženia na zdraví za bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia spolu vo výške 154.184,50 € v zmysle zákona č. 437/2004 Z.z.. Oznámením zo dňa 2.1.2012
bola žiadosť žalobcu odstúpená žalovanej poisťovni, ktorá však uplatnený nárok v 3-mesačnej lehote v

zmysle § 11 zákona č. 381/2001 Z.z. a § 6 ods. 3 zákona č. 437/2004 Z.z. neuspokojila. Preto žalobca
písomne dňa 16.5.2012 navrhol žalovanej podľa § 6 citovaného zákona uzavrieť dohodu o vyrovnaní
o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a navrhol 50 % zvýšenie s poukazom na § 5 ods. 5
zákona č. 347/2004 Z.z.. K tomu uviedol dôvody, ktoré ho k takémuto návrhu viedli a poukázal hlavne
na argument, že pri dopravnej nehode utrpel úraz s vážnymi následkami pre ďalší život v mladom

veku, bol uznaný invalidným, s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 65 % v porovnaní
so zdravou fyzickou osobou. Opätovne navrhol ustáliť svoju spoluvinu v rozsahu 25 % vzhľadom na
skutkové okolnosti nehody.6. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol v poradí prvým rozsudkom sp. zn. 7C/28/2012-258 zo dňa
15.7.2015 a zamietol v celom rozsahu žalobu žalobcu na základe záveru, že škoda, ktorá mu vznikla na
zdraví pri dopravnej nehode zo dňa 12.11.2010 bola spôsobená výlučne jeho zavinením a preto ju podľa

§ 441 OZ musí znášať výlučne sám. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Košiciach ako odvolací
súd uznesením sp. zn. 2Co/563/2015-296 zo dňa 25.1.2017 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal pritom na objektívny princíp, na ktorom je postavená osobitná
zodpovednosť prevádzkovateľa motorového vozidla za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky
motorového vozidla, ktorá je opravená v § 427 OZ a to bez ohľadu na zavinenie. Zamietnutie žaloby

v celom rozsahu prichádza do úvahy iba z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi okolnosťami,
za ktoré škodca objektívne zodpovedá a vznikom škody na strane poškodeného. Občiansko-právna
zodpovednosť sa nerovná zodpovednosti trestno-právnej a v novom rozhodnutí súd prvej inštancie mal
opätovne posúdiť či prichádza do úvahy výlučná zodpovednosť žalobcu ako poškodeného alebo je
potrebné vziať do úvahy len jeho spoluzavinenie a v takom prípade sa určí aj jeho rozsah.

7. Po zrušení v poradí prvého rozsudku odvolacím súdom žalobca písomným podaním doručeným súdu
prvej inštancie dňa 25.4.2017 uznal svoje spoluzavinenie v celkovom rozsahu 50 % oproti pôvodným 25
% a v tejto časti týkajúcej sa náhrady na bolestné zobral svoju žalobu späť, v tejto časti žiadal konanie
zastaviť, voči čomu žalovaný nevyslovil nesúhlasné stanovisko.

8. Po zrušení v poradí prvého rozsudku odvolacím súdom súd prvej inštancie dopočul žalobcu
predovšetkým ohľadne obmedzení týkajúcich sa jeho osoby po dopravnej nehode, kde bolo zistené, že
pred dopravnou nehodou bol žalobca vysokoškolák, venoval sa športom, snowbordingu, stretával sa s
kamarátmi, venoval sa umeniu, gitare. Po troch rokoch od nehody chcel pokračovať vo vysokoškolskom
štúdiu, ale nezvládal držať tempo so spolužiakmi, nevedel sa sústrediť a preto toto štúdium ani

nedokončil.Vsúčasnostivediekultúrnyaspoločenskýživotvobmedzenejmiere,stálestrácarovnováhu,
jeposlabšíanemotornýaspočiatkusaajdištancovalodrovesníkov,lebosacítilmenejcenný.Pravidelne
navštevuje neurológa, pretože má problémy v končatinách (tiky) a nemôže spávať. Navštevuje aj
chirurga, mal už trikrát operované koleno, je doposiaľ slobodný a v súčasnosti má krátky vzťah. Aj keď
má otvorenú živnosť ako grafik na voľnej nohe, aj v pracovnom živote je obmedzený, pretože sa nevie

plne koncentrovať. Obmedzený je aj v partnerskom živote, lebo jeho priateľka je vášnivá turistka a on
nedokáže s ňou držať tempo, nakoľko zvláda len prechádzky. Má problémy aj pri dlhšom šoférovaní,
čo sa týka domácnosti, bežné veci v domácnosti je schopný zvládať sám. Okolnosti dopravnej nehody
si veľmi nepamätá.

9. Vodič motorového vozidla, ktoré bolo účastníkom dopravnej nehody - K. E. bol vypočutý súdom prvej
inštancie s tým, že zotrval na svojej výpovedi tak ako ju predniesol v trestnom konaní. V aute bol sám, bol
odpočinutý, pretože išiel na nočnú smenu, nebol pod vplyvom liekov ani iných omamných látok, vozidlo
riadil pomaly a nakoľko oproti nemu jazdili vozidlá, mal zapnuté stretávacie svetlá, držal sa pri pravom
okraji svojho jazdného pruhu, sledoval situáciu pred sebou a objektívne nevidel žiaden ani len obrys

postavy človeka vo svetlách protiidúcich vozidiel. Chodca zaregistroval až v čase zrážky.

10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 420 ods. 1, 3, § 427 ods. 1, 2, § 428, § 441, §
444 Občianskeho zákonníka, podľa § 2 písm. d) až h), § 4 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a

o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa § 5 ods. 1, 2, ods. 5, § 8 ods. 1, 2 zák. č. 437/2004
Z.z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Mal preukázané zranenia, ktoré
utrpel žalobca následkom predmetnej dopravnej nehody, bodové hodnotenie bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia a mal preukázané, že žalobca v dôsledku dopravnej nehody utrpel zlomeninu
sánky vpravo, pomliaždenie hrudníka a pľúc, podvrtnutie krčnej chrbtice C1 - C2, zlomeninu tela stavby

TH11, TH12, L1, L2, krvácanie do mozgu a chrbticového kanálu, pomliaždenie miechy, traumatický
aseptický šok s následkom poúrazovej tetraparézy stredne ťažkého stupňa, obmedzenia pohyblivosti
krčnej chrbtice stredne ťažkého stupňa, vážnych mozgových a duševných porúch po ťažkom poranení
hlavy (organický psychosyndróm), deformity tváre, poruchy videnia a anizokorie vpravo. Lekárskym
posudkom N.. K. J. z Národného rehabilitačného centra Kováčová boli jednotlivé diagnózy žalobcu

obodované, pričom bolestné bolo stanovené vo výške 2325 bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia
vo výške 7700 bodov. Rozhodným obdobím určenia hodnoty jedného bodu je rok 2010, kde hodnota
bodu predstavovala 15,38 €. Bolestné tak predstavuje 35.758,50 €, sťaženie spoločenského uplatnenia
118.426 €. Vzhľadom na skutočnosť, že v dôsledku nehody sa stal žalobca invalidným s mieroupoklesu jeho schopností 65 %, ale aj s prihliadnutím na popísaný spôsob života tak pracovného ako aj
kultúrnospoločenského a rodinného vyplynulo z dokazovania, že žalobcov život sa pomaly normalizuje
a v bežnom fungovaní nie je odkázaný bezprostredne na pomoc inej osoby, vedie aj partnerský život,

preto ustálil súd zvýšenie sťaženie spoločenského uplatnenia o 10 %, t. j. 11.842,60 €.

11. Súd prvej inštancie sa zaoberal vzhľadom na všetky okolnosti prípadu mierou spoluzavinenia
poškodeného - žalobcu na spôsobenej škode. Uviedol, že z dokazovania v trestnom konaní vyplynulo,
že žalobca - poškodený v trestnom konaní zavinil dopravnú nehodu a príčinou tejto nehody bol pohyb

chodca po vozovke v koridore jazdy vozidla, čím došlo zo strany chodca k porušeniu ustanovení zák.
č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Uviedol, že za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
poškodenému zodpovedá prevádzkovateľ motorového vozidla a to bez ohľadu na zavinenie, je to
tzv. objektívna zodpovednosť. Táto neprichádza do úvahy pri každom spôsobení škody dopravným
prostriedkom, ale len vtedy, ak je vyvolaná osobitnou povahou prevádzky. Ak škoda nebola spôsobená
okolnosťami,ktorémajúpôvodvprevádzke,prevádzkovateľsazodpovednostimôžezbaviťakpreukáže,

že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Súd prvej
inštancie teda konštatoval, že mal preukázané, že škoda, ktorá vznikla žalobcovi pri dopravnej nehode,
je škodou vyvolanou osobitnou povahou prevádzky, za ktorú objektívne zodpovedá prevádzkovateľ
motorového vozidla a preto úplné zbavenie sa objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa motorového
vozidla neprichádza do úvahy. Pod výklad pojmu vynaloženie všetkého úsilia, ktoré možno požadovať,

patrí aj predvídavosť vodiča. Predvídavý vodič by pri prepínaní svetiel z diaľkových na stretávacie znížil
rýchlosť jazdy a v tomto prípade by tak mohol zabrániť stretu s chodcom, ako to uviedol aj znalec vo
svojom znaleckom posudku. Vodič predmetného vozidla, ktoré zrazilo žalobcu, jazdil v danom úseku
povolenou rýchlosťou, t.j. 82 km/hod., ale vzhľadom na nočnú hodinu, ako aj na daný úsek cesty, ktorá
vedie k najväčšiemu zamestnávateľovi na Spiši - firme Embraco a taktiež k obciam Danišovce, Odorín

a Lieskovany mal vodič predvídať možné riziká. Na vzniku škody sa podľa názoru súdu prvej inštancie
v prevažnej miere podieľalo konanie poškodeného žalobcu. Účastníci cestnej premávky sú aj chodci,
ktorí sú povinní používať v prvom rade chodník a ak neexistuje alebo na miestach, kde je neschodný,
môžu chodci používať ľavú krajnicu a ak krajnica chýba, tak ľavý okraj vozovky, v takom prípade musia
mať za zníženej viditeľnosti na sebe reflexné prvky a chodec mimo priechodu pre chodcov nesme

cez vozovku prechádzať len kolmo na jej os. Žalobca ako chodec porušil pravidlá cestnej premávky
tým, že sa v nočných hodinách pohyboval v tmavom oblečení bez reflexných prvkov mimo obce v
jazdnej dráhe vodiča a navyše pod vplyvom alkoholu. Preto sú splnené všetky zákonné predpoklady
subjektívnej spoluzodpovednosti žalobcu za škodu na zdraví, ktorá mu vznikla, čo napokon ani samotný
žalobca nepopieral, keďže svoju spoluvinu v priebehu konania upravil dokonca na 50%. Úplné zbavenie

sa objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa motorového vozidla neprichádza do úvahy, nakoľko
škoda má svoj pôvod v prevádzke motorového vozidla, ale vzhľadom na okolnosti nehody a závažnosť
porušenia povinnosti žalobcom ustálil súd prvej inštancie spoluzavinenie žalobcu na škode vo výške
90% a jeho nároky na náhradu škody uplatnené voči žalovanej poisťovni ustálil na rozsah 10%. Priznal
mu preto titulom bolestného 3.575,85 €, titulom sťaženia spoločenského uplatnenia 11.842,60 €, titulom

zvýšenia spoločenského uplatnenia taktiež 10% zo zvýšených 10%, a to 1.184,26 €. Zároveň priznal aj
50% zo sumy liečebných nákladov, t.j. 77,99 €, nakoľko ide o vynaložené náklady spojené s liečením
žalobcu, ktoré sa týkajú poplatkov za rehabilitačné cvičenia a lieky a priznanie polovice zo sumy 155,98
€ tak, ako to žiadal žalobca, súd považoval za adekvátne.

12. Keďže si žalobca uplatnil aj úroky z omeškania podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ktoré žiadal priznať vo výške 9% ročne od 2.4.2012, tak tento nárok súd zamietol, pretože v prípadoch
uplatňovania takýchto nárokov sa žalovaný dostane do omeškania až na základe právoplatného a
vykonateľného rozhodnutia súdu a výška priznanej sumy závisela od znaleckého posudku.

13. O trovách konania medzi žalobcom a žalovaným súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 Civilného
sporového poriadku (CSP). Pri posudzovaní uvedeného úspechu vzal na zreteľ skutočnosť, že pomer
úspechužalobcukžalovanejsumebol10,41%,úspechžalovanéhovrozsahu89,59%,atakžalovanému
vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 79,18%. Toto percento predstavuje
rozdiel medzi percentuálnym úspechom žalovaného a percentuálnym úspechom žalobcu v spore.

14. Keďže v súvislosti s konaním vznikli trovy štátu, a to vypracovaním znaleckého posudku v sume
278,75 € ako odmena znalca za výpoveď na pojednávaní v sume 26,56 € a svedočné svedkovi K. E. 8,66
€, spolu teda trovy štátu 313,97 €. Odmena za znalecký posudok bola znalcovi vyplatená zo zálohy 300€ a za výpoveď na pojednávaní vyplatená zo zálohy 21,25 €, suma 5,13 € bola preddavkovo vyplatená z
finančných prostriedkov štátu. Svedočné K. E. predstavovalo 8,66 €. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie
o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť vykonateľné, súd vyslovil, že o výške tejto náhrady

bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

15. Proti zamietavému výroku rozsudku súdu prvej inštancie a výrokom o trovách konania podal
odvolanie žalobca v zákonnej lehote z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovaného zaviaže povinnosťou zaplatiť žalobcovi

z titulu bolestného 17.879,26 € s 9% ročným úrokom z omeškania od 2.4.2012 do zaplatenia, z titulu
sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 59.213 € s 9% ročným úrokom z omeškania od 2.4.2012 do
zaplatenia, z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 29.606,50 €, z titulu liečebných
nákladov sumu 77,99 € a prizná mu náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%. Uviedol, že
výrok rozsudku súdu prvej inštancie pod bodom II., ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi
tam uvedené sumy, nie je odvolaním dotknutý. Opätovne poukázal na to, že žalobca ako chodec

dňa 12.11.2010 v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou vo veku 19 rokov utrpel ťažké ublíženie
zdraví s trvalými následkami somatického, ako aj psychického charakteru. Za škodu na zdraví teda
poškodenému zodpovedá poistený prevádzkovateľ a vodič motorového vozidla, ktorý nehodu spôsobil
na základe objektívnej zodpovednosti podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka a na predmetnú
vec sa vzťahuje aj zákon č. 381/2001 Z.z. v platnom znení. Žalobca si 28.12.2011 prostredníctvom

právneho zástupcu uplatnil právo na náhradu škody u žalovanej a písomným podaním zo dňa 16.5.2012
navrhol v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 437/2004 uzavrieť dohodu o urovnaní o náhrade z titulu
sťaženia spoločenského uplatnenia a 21.8.2012 si uplatnil aj škodu titulom nákladov spojených s
liečením podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Svoj nárok preukázal relevantným spôsobom.
Žalovaná ako poisťovateľ nekonala tak, ako mu to ukladá zákonodarca v ust. § 11 ods. 6, 7 zákona

č. 381/2001 Z.z. Vychádzajúc len z trestnoprávnej zodpovednosti listom zo dňa 17.9.2012 oznámila,
že nároky poškodeného vybavuje bez náhrady a ani časť nároku neuznala ani potom, čo žalobca
uznal svoju spoluvinu vo výške 25%. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil
spoluvinu žalobcu na škode vo výške 90% s tým, že túto škodu si musí znášať sám a žalovaného
zaviazal len v rozsahu 10% na náhradu škody a týmto rozhodnutím podľa názoru žalobcu dospel k

nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Poukázal na to, že v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka prevádzkovateľ motorového vozidla
zodpovedá za škodu vyvolanú osobitnou prevádzkou dopravného prostriedku, pretože osobitná povaha
prevádzky dopravného prostriedku spočíva v tom, že svojim pohybom sa v podstate chová ako zbraň.
Zdroj zvýšeného nebezpečenstva spočíva predovšetkým v neprimeranej rýchlosti motorového vozidla

vzhľadom na dopravnú situáciu v mieste nehody. Podľa názoru žalobcu jazdil voči predmetného
motorového vozidla neprimerane rýchlo, pričom znaleckým dokazovaním bola preukázaná možnosť
vodiča zabrániť zrážke zastavením motorového vozidla pred možným miestom zrážky v rýchlosti do 37
km/h. Podľa platnej judikatúry vodič bol povinný pri danej dopravnej situácii po prepnutí svetiel na tlmené
okamžite znížiť rýchlosť jazdy. Znalcom zistená nárazová rýchlosť motorového vozidla 82 km/h bola

neprimeraná dopravnej situácii a najmä viditeľnosti. Zníženie rýchlosti motorového vozidla na rýchlosť
primeranú, t.j. 82 km/h na 37 km/h v žiadnom prípade nemožno vyhodnotiť za neprimerané zníženie,
nakoľkovodičmaleštepredtým,nežzbadalžalobcudosťčasunatakétozníženierýchlostibezohrozenia
sebaajiných.Bolotiežpreukázané,žechodecnevytvorilnáhluprekážku,nakoľkosapocestepohyboval
v nočnej dobe v tmavom oblečení. Za danej situácie ide zo strany vodiča o povinnosť vyplývajúcu zo

zákona o cestnej premávke, podľa ktorej vodič môže jazdiť iba takou rýchlosťou, na ktorú vidí. Bolo
preukázané, že vodič jazdil so stretávacími svetlami a chodec bol rozpoznateľný na vzdialenosť 15,2 m
z možnosti zabránenia zrážke. Opätovne poukázal na skutočnosť, že pod pojem vynaloženia všetkého
úsilia, ktoré možno od vodiča požadovať patrí aj jeho predvídavosť a predvídavý by bol vodič, ktorý by pri
prepínanísvetielzdiaľkovýchnastretávacieznížilrýchlosťjazdyatakbybolzabránilkstretuschodcom.

Dôvodil, že v približnom čase nehody na tomto úseku jazdiaci vodič K. N. zbadal žalobcu ako chodca
a reagoval prudkým stočením riadenia vozidla vpravo, aby sa vyhol zrážke s chodcom, teda choval sa
predvídavo. Vodič K. E. porušil povinnosti vyplývajúce mu z ust. § 3 ods.2 písm.a/ zák. č. 8/2009 Z.z.,
§ 4 ods.1 písm.c/, e/ a § 16 ods.1 cit. zák. Uviedol teda, že konanie žalobcu bolo len jednou z príčin
škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla. Analogicky poukázal na podobnosť

skutkového stavu s rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica 12Co/690/69, pričom v tomto prípade
sa jednalo o podnapitého bicyklistu idúceho v noci stredom vozovky na neosvetlenom bicykli a súd
kvalifikoval jeho spoluvinu vo výške 30%. Tiež poukázal na to, že podľa neho jeho spoluvina je v
rozsahu 50% vzhľadom na vykonané dokazovanie v tejto právnej veci a je maximalizovanou spoluvinoužalobcu. Ďalej namietal aj nesprávne posúdenie súdu prvej inštancie zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia, keď mu priznal zvýšenie len vo výške 10%. Poukazoval pritom opätovne na skutočnosť,
že žalobca ťažký úraz utrpel v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou vo veku 19-tich rokov, stal sa

invalidným a je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, odkázaný na individuálnu prepravu osobným
motorovým vozidlom. V príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou na zdraví po tejto nehode je žalobca
vo všetkých oblastiach svojho života neustále obmedzovaný, trpí fyzicky i psychicky. Vytýkal súdu
prvej inštancie, že pre rozhodnutie vo veci samej dostatočne nevyhodnotil dôvody hodné osobitného
zreteľa preukázané vykonaným dokazovaním nezohľadnil, že odškodnenie za sťaženie spoločenského

uplatnenia plní v zmysle právnej úpravy satisfakčnú funkciu a nebral do úvahy, že náhrada za sťaženie
spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorázovo, ktorou sa majú jednorázovo kompenzovať všetky
budúce strádania poškodeného. Napokon súd nesprávne posúdil aj právo žalobcu na ročný úrok z
omeškania. Žalobca si žalobou uplatnil ročný úrok v zmysle § 11 ods.8 zák. č. 381/2001 Z.z. v platnom
znení v súvislosti s § 517 Obč.zák., pričom právo na úrok z omeškania si neuplatnil za škodu z titulu
zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorého výška závisí od posúdenia súdu. Posúdenie

povinnosti vyplývajúcich žalovanému z ust. § 11 ods.6, 7 zák. č. 381/2001 Z.z. zakladá právo žalobcu na
ročný úrok z omeškania v zmysle § 11 ods.8 cit.zák. v súčinnosti s § 517 Občianskeho zákonníka. Podľa
§ 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. má poškodený právo uplatniť si nárok na náhradu škody priamo voči
poisťovateľovi a tomuto právu zodpovedá právna povinnosť poisťovateľa plniť preukázané nároky na
náhradu škody poškodenému. Vyššie uvedená právna povinnosť poisťovateľa plniť preukázané nároky

vyplýva z ust. § 4 ods.2, § 15 ods.1 cit. zák. a je základnou a najpodstatnejšou právnou povinnosťou
poisťovateľa, ktorá mu z uvedeného právneho predpisu vyplýva. Teda poisťovateľ nie je v zmysle §
11 ods.6 písm. a/, b/ zák. č. 381/2001 Z.z. povinný len začať prešetrovanie poistenej udalosti, skončiť
ho v lehote 3 mesiacov a oznámiť výsledky prešetrenia poškodenému, ale je predovšetkým povinný
poškodenému jeho oprávnené preukázané nároky reálne plniť. Keďže podľa § 442 ods.3 Občianskeho

zákonníka sa škoda uhrádza v peniazoch, ide o peňažnú povinnosť poisťovateľa. Uvedená peňažná
povinnosť poisťovateľa plniť peňažné plnenie zodpovedajúce náhrade škody poškodenému je právnou
povinnosťou, pričom ktorej poisťovateľ má postavenie dlžníka a poškodený postavenie veriteľa. Pokiaľ
poisťovateľ nesplní túto peňažnú povinnosť, dostáva sa voči poškodenému do omeškania podľa §
517 ods.1 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti žalobca poznamenal a zdôraznil, že poisťovateľ

sa s plnením tejto konkrétnej peňažnej povinnosti v prípade jej neplnenia riadne a včas dostane do
omeškania bez ohľadu na to, či zašle alebo nezašle oznámenie v zmysle § 1 ods.6 písm.a/, b/ zák.
č. 381/2001 Z.z., pretože právna povinnosť poskytnúť peňažné plnenie poškodenému zodpovedajúce
náhrade škody nie je totožná s právnou povinnosťou poisťovateľa skončiť prešetrovanie poistnej udalosti
a zaslať poškodenému oznámenie o plnení, resp. o dôvodoch neplnenia. Ust. § 11 ods.8 zák. č.

381/2001 Z.z. upravuje nárok poškodeného na úrok z omeškania len v súvislosti s porušením povinnosti
poisťovateľa v zmysle § 11 ods.6 zák. č. 381/2001 Z.z., teda porušením povinnosti poisťovateľa
súvisiacich so včasným a riadnym prešetrením udalosti. Uvedené ustanovenie však nijakým spôsobom
sa nezaoberá dôsledkami omeškania poisťovateľa v súvislosti s omeškaním pri jeho samotnej povinnosti
plniť samotnú náhradu. Preto je nevyhnutné na dôsledky omeškania poisťovateľa splnením jeho hlavnej

právnej povinnosti plniť samotnú náhradu škody, aplikovať všeobecný predpis a tým je ust. § 517 ods.2
Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu má
veriteľ od dlžníka právo popri plnení požadovať aj úrok z omeškania a tento úrok si žalobca v spore
proti žalovanej uplatnil.

16. Napokon sa žalobca odvolával aj proti výroku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanej,
ale aj vo vzťahu k Slovenskej republike. Poukázal na to, že aj po rekodifikácie dominuje náhrade
trov sporového konania zásada zodpovednosti za výsledok, resp. zásada procesného úspechu. Táto
je vyjadrená v § 255 ods.1 a 2 CSP a podľa tohto ustanovenia bude posudzovaná aj náhrada trov
konania v prípade čiastočného procesného úspechu alebo neúspechu v pomerne nepatrnej časti ako aj

v prípade rozhodnutia na plnenie, pri ktorých výrok súdneho rozhodnutia v časti výšky plnenia závisel
od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Princíp vyjadrený pôvodne v § 142 ods.3 OSP teda
bude uplatňovaný naďalej a to na základe interpretácie všeobecného § 255 CSP v súlade s čl. 2
ods.1, čl. 3 ods.1 a čl. 4 CSP. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žaloba čo do
právneho základu v celom rozsahu bola podaná dôvodne, konanie žalovaného bolo dôvodom podania

žaloby, žaloba bola podaná dôvodne a výška závisela len od posúdenia súdu. V danom prípade mal
preto okresný súd aplikovať základné princípy CSP a nie je dôvod pri posúdení náhrady trov konania
vychádzať z ust. § 255 ods. 2 CSP. Okresný súd mal vyhodnotiť výsledok konania ako plný úspech
žalobcu a priznať žalobcovi právo na plnú náhradu trov konania. Taktiež ak súd prvej inštancie rozhodol,že Slovenská republika má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 89,59%, pričom o
výške tejto náhrady bude rozhodnuté Okresným súdom Spišská Nová Ves samostatným uznesením,
tak nerozhodol správne. Nepoužil ani ust. § 257 CSP, z ktorého vyplýva, že výnimočne súd neprizná

náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Na strane žalobcu sú takéto dôvody,
pretože v príčinnej súvislosti s úrazom už od 19-tich rokov svojho života je hendikepovaný vo všetkých
oblastiach života. Je sociálne izolovaný, stratil ako mladý človek svoje ciele, plány a túžby.

17. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok v

napadnutých výrokoch v celom rozsahu potvrdil, pretože odvolanie považuje za nedôvodné. Žalovaná v
priebehuceléhokonaniaprezentovalaprávnynázor,ženiedanáobčianskoprávnazodpovednosťklienta
(vodiča predmetného motorového vozidla) za škodu vzniknutú v dôsledku škodovej udalosti, pretože
v zmysle § 428 Občianskeho zákonníka sa aj prevádzkovateľ tohto vozidla môže liberovať. V tomto
prípadebolisplnenévšetkypodmienky,atedaklientpreukázal,žesazbavilzodpovednosti.Stranasporu
má procesnú voľnosť rozhodnúť, či voči súdu prvej inštancie podá alebo nepodá odvolanie, spoločnosť

UNIQA sa v tomto prípade vzhľadom na celkový výsledok rozhodla nepodať odvolanie, a to i napriek
právnemu posúdeniu uvedenému v odôvodnení rozsudku, s ktorým sa v celom rozsahu nestotožňuje.
Poukázala na to, že v závere znaleckého posudku konštatoval, že rozpoznanie prekážky chodca pri
použití stretávacích svetiel na mieste, kde sa škodová udalosť stala, je primeraná rýchlosť 37 km/hod.,
zároveň však upozornil, že je otázkou právnou, či bolo povinnosťou klienta po prepnutí z diaľkových

svetiel na stretávacie aj okamžite náhle znížiť rýchlosť jazdy, čím by vystavoval nebezpečenstvu seba
(hrozba straty smerovej stability vozidla), ako aj prípadných za ním idúcich vodičov (nebezpečenstvo
nárazu zozadu). Na tvrdenie žalobcu, aby vodiči vzhľadom na potrebu prepnutia diaľkových svetiel
na stretávacie svetlá boli povinní neprimerane znižovať rýchlosť žalovaná podotkla, že v konkrétnom
prípade išlo o cestu mimo obce, kde je povolená maximálna rýchlosť dokonca 90 km/hod. a tvrdenie

žalobcu nemá to oporu v žiadnom zákone, je proti logickému uváženiu, je účelové tvrdenie zo strany
žalobcu. Žalovaná dala do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.11.1980 sp.zn. 7
Tz/96/80, ktoré vysvetľuje, že podľa § 42 ods. 6 a 7 vyhlášky č. 100/1975 Zb. smie chodec mimo
vyznačených prechodov prechádzať vozovku len kolmo na smer cestnej premávky a iba s ohľadom na
vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel tak, aby vodičov týchto vozidiel nedonútil zmeniť

smer alebo rýchlosť jazdy. Nemožno preto žiadať, aby vodič predvídal, že dospelí chodci, nachádzajúci
sa v blízkosti vozovky, môžu neočakávane vstúpiť do vozovky, a aby preto obmedzil rýchlosť svojho
vozidla tak, aby mohol včas zastaviť aj pri vyskytnutí sa nepredvídateľnej situácie spôsobenej tým, že
chodec hrubo porušil pravidlá cestnej premávky. Pokiaľ žalobca v súvislosti s predvídavosťou vodiča
poukazuje na iného vodiča, a to K. N., žalovaný poukázal na to, že z ničoho nevyplýva, že on žalobcu

na cestnej komunikácii predvídal. Nie sú zrejmé okolnosti stretu vodiča K. N. so žalobcom, t.j. či K.
N. mal zapnuté diaľkové svetlá, či v čase manévru v protismere sa nachádzali ďalšie vozidlá, v ktorej
časti jazdného pruhu sa žalobca nachádzal bližšie ku krajnici, či bližšie ku stredu, atď. Naopak, z jeho
vyjadrenia, že zareagoval prudkým stočením riadenia vyplýva, že prekážku na cestnej komunikácii
neočakával, a teda ani nepredvídal. Aj zo známej judikatúry súdov Slovenskej republiky vyplýva, že

nemožno od vodiča motorového vozidla požadovať, aby išiel najviac rýchlosťou 37 km/hod. na úseku
cesty, kde je povolená rýchlosť 90 km/hod. z dôvodu, že je to rýchlosť, pri ktorej by mal byť schopný
ubrzdiť vozidlo pred prekážkou, ktorú tam nemohol a nemusel očakávať. Vodič prispôsobil rýchlosť
svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe
vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať, avšak nemohol a nemusel predvídať, že v jazdnom

pruhu sa objaví prekážka vytvorená nesprávnym konaním žalobcu, ktorý porušil viacero ustanovení
Zákona o cestnej premávke. Žalobca v odvolaní uvádza, že podľa platnej judikatúry vodič bol povinný
po prepnutí svetiel na tlmené okamžite znížiť rýchlosť jazdy, avšak na žiadnu konkrétnu judikatúru v
tejto súvislosti nepoukázal. Žalovaný naďalej tvrdil, že jeho klient, t.j. vodič predmetného motorového
vozidla sa v zmysle § 428 Občianskeho zákonníka plne liberoval a nezodpovedá za škodu spôsobenú

osobitnou povahou prevádzky vozidla. Ak by sa odvolací nestotožnil s touto argumentáciou žalovaný
má za to, že v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka je daná zodpovednosť žalobcu za vznik škodovej
udalosti minimálne v rozsahu 90%. Je nepochybné, že jedinou príčinou vzniku škodovej udalosti bolo
konanie žalobcu, ktorý sa v tme neosvetlený a pod vplyvom alkoholu pohyboval v jazdnej dráhe vozidla,
ktoré viedol vodič - klient poisťovne. Poukazoval pritom na prípad cyklistu v obdobnej veci, ktorú riešil

Krajský súd v Trnave pod sp.zn. 11Co/379/2013 s tým, že záver tam uvedený je plne aplikovateľný aj
na prípad, ktorý rieši sa v tomto sporovom konaní. Pokiaľ bolo podané odvolanie aj proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie týkajúceho sa mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu
v zmysle § 5 ods. 5 zákona o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, tak žalovaný má zato, že žalobca nepreukázal také dôvody hodné osobitného zreteľa, v zmysle ktorých by mal nárok na
mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Doživotné poškodenie zdravia žalobcu a jeho
obmedzenosť uplatniť sa v spoločenskom, kultúrnom, pracovnom živote vyplýva zo samotnej podstaty

náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia aj bez jeho mimoriadneho zvýšenia. Mimoriadne zvýšenie
možnopriznaťlenvtakýchprípadoch,kdepoškodeníostanúsnajťažšíminásledkami,napr.keďzostanú
pripútaní na lôžko, plne odkázaní na pomoc iných, ktorí nedokážu vykonávať ani základné životné úkony
a sú plne izolovaní nielen od akéhokoľvek spoločenského, športového, kultúrneho, ale aj sexuálneho
a citového života. Obdobný názor vyplýva aj zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho,

obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 12.1.2011 sp.zn. Cpjn/203/2010, v ktorom
sa zdôrazňuje nevyhnutnosť primeranosti a odôvodnenosti mimoriadneho zvýšenia. Z dokazovania v
tomto spore vyplynulo, že život žalobcu sa normalizuje, vedie kultúrny, spoločenský život, v bežnom
fungovaní je sebestačný, pretože sa stará o domácnosť, vedie partnerský život a tiež začal podnikať
v oblasti grafiky. Z verejne dostupných zdrojov na internete vyplýva, že žalobca si v roku 2016 zriadil
štúdio s názvom „Cmavá chyža“, v ktorom sa venuje grafickej tvorbe a fotografii a na svojej stránke

má tiež uvedené, že medzi jeho záľuby patrí cyklistika, fotografovanie, bicie a basová gitara. Neexistuje
preto u neho dôvod hodný osobitného zreteľa, na základe ktorého by bolo možné priznať mu nárok
na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, resp. jeho nárok na zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia nepresahuje 10% tak ako to vzhľadom na vek žalobcu uzavrel aj súd prvej
inštancie. Pokiaľ odvolanie žalobcu smerovalo aj proti nepriznanému žiadanému úroku z omeškania,

tak žalovaný má za to, že súd prvej inštancie rozhodol správne, žalobca odvodzuje svoj nárok na úrok z
omeškania z § 11 ods.8 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších zákonov v spojení s § 517 Občianskeho
zákonníka. Podľa § 11 ods.7 cit. zák. platí, že poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní
po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné

plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z
tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. Uvedené ustanovenie určuje,
čo je možné považovať za včasné splnenie záväzku vzniknutého z povinného zmluvného poistenia.
Ak poisťovateľ neplní v súlade s vyššie uvedenými lehotami, dostáva sa do omeškania. Žalovaný však
nie je v omeškaní, pretože svojim šetrením zistil, že nie je dôvod na poskytnutie poistného plnenia a

zároveň jej ešte nebolo doručené právoplatné rozhodnutie o výške náhrady škody, ktorého posúdenie
záviselo výlučne od posúdenia súdov a od záverov znaleckého posudku. Žalobcovi teda nevznikol
nárok na priznanie úrokov z omeškania. V súvislosti s náhradou trov konania žalovaný naďalej zastáva
názor, že žaloba bola v celom rozsahu nedôvodná a nemal byť v tomto konaní žalobca úspešný vôbec.
Keďže však súd prvej inštancie posúdil spoluzavinenie vodiča v rozsahu 10%, žalovaný má za to, že

nárok sporových strán na náhradu trov konania je posúdený správne, keď súd vychádzal zo zásady
zodpovednosti za výsledok, resp. zásady úspechu strán v konaní. Žalobca mal v čase podania žaloby
vedomosť o tom, že trestné stíhanie bolo voči vodičovi motorového vozidla, t.j. klientovi poisťovne v
trestnom konaní zastavené, pretože neporušil žiadnu zákonom predpísanú povinnosť, naopak bol to
žalobca, ktorý takúto povinnosť porušil. Za škodovú udalosť je zodpovedný výlučne žalobca. Už pred

uskutočnením konania muselo byť teda žalobcovi zrejmé, že si uplatňuje neodôvodnené nároky, resp.
nároky v nedôvodnej výške, pričom je zastúpený advokátom, ktorý má poznať bežnú judikatúru. Žalobca
si zrejme uvedomuje, že Okresný súd Spišská Nová Ves vec posúdil nárok na náhradu trov konania
správne, a preto poukazuje na ust. § 257 CSP, pričom tvrdí, že na strane žalobcu sú dôvody hodné
osobitného zreteľa a žiada, aby ich súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania zohľadnil.

Na to však nie je dôvod, pretože ako je už vyššie uvedené, žalobca v súčasnosti podniká, jeho život
sa znormalizoval a vedie kultúrny a spoločenský život. Nie sú preto žiadne dôvody hodné osobitného
zreteľa, na základe ktorých by súd nemal spol. Unika priznať náhradu trov konania.

18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd spor prejednal na základe podaného odvolania podľa ust.

§ 385 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania. Po konštatovaní, že odvolanie bolo podané včas a
oprávnenou osobou, preskúmal napadnuté výroky rozsudku, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie okrem výroku o trovách
konania vo vzťahu žalobcu a žalovanej nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom
súde v Košiciach dňa 18. júla 2019, pričom verejné vyhlásenie bolo v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP

riadne oznámené.

19. Žalobca použil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Podstata odvolacieho dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňapri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z
dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli
preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom

logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť
získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak

súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale
nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

20.Vprejednávanejveciodvolacísúddospelkzáveru,žetietoodvolaciedôvodyvovzťahukrozhodnutiu
vo veci samej nie sú naplnené. Nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie
aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd

vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil
v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil
aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Podľa názoru odvolacieho
súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho
odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP.

21. Odvolacie námietky odvolateľov boli v prevažnej väčšine už predmetom posudzovania súdom
prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní vo veci samej, v súlade s
právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v predchádzajúcom uznesení, ktorým bol v poradí
prvý a zamietaný rozsudok súdu prvej inštancie zrušený. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní

neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, preto odvolací súd rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej ako vecne
správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

22. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd v plnej miere odkazuje na podrobné a správne odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie,
s ktorým sa stotožňuje tak vo vzťahu k posúdenej miere spoluzavinenia žalobcu ako aj vo vzťahu k
určeniu percenta zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.

23. K odvolacím námietkam žalobcu ohľadne úrokov z omeškania dáva odvolací súd do pozornosti
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 145/2017 zo dňa 22.11.2018, ktorý
rieši otázku vzniku nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s poistným plnením podľa zák.
381/2001 Z.z., konkrétne otázku, aké sú dôsledky omeškania poisťovateľa s poskytnutím plnenia podľa

§ 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z., či je možné na toto omeškanie aplikovať ustanovenie § 517 ods.
2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z..

24. Podľa ustanovenia § 11 ods. 6 zákona č. 381/2011 Z. z. je poisťovateľ povinný bez zbytočného
odkladuzačaťprešetrovaniepotrebnénazistenierozsahujehopovinnostiposkytnúťpoistnéplnenieado

troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti a/ skončiť prešetrovanie potrebné
na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného
plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody
preukázaný; b/ poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť
alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým

uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah
povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie
sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď
ho pošta vrátila ako nedoručené. Poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po
skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné

plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z
tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie plnenia (§ 11 ods. 7 zákona č. 381/2011 Z. z.).
Podľa § 11 ods. 8 zákona č. 381/2011 Z. z. ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6 tohtozákona, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu (§ 517 ods.
2 OZ).

25. Dovolací súd vo vyššie označenom rozhodnutí vyslovil názor, že ustanovenie § 11 zákona č.
381/2001 Z. z. sa týka výlučne nesplnenia povinnosti poisťovateľa, ktorá mu bola uložená v súvislosti
so šetrením poistnej udalosti na základe oznámenia poškodeného. Zákonodarca totiž v § 11 ods. 8
uvedeného zákona jasne a zreteľne formuluje podmienku, v zmysle ktorej je poisťovateľ povinný zaplatiť
poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu (Občiansky zákonník). Je tomu tak v

prípade, ak si poisťovateľ nesplní povinnosť podľa § 11 ods. 6 uvedeného zákona (bližšie pozri bod
14 tohto rozhodnutia). Z dikcie tohto ustanovenia (§ 11 ods. 6 písm. a/, b/) je zrejmé, že zákonodarca
povinnosti poisťovateľa viaže výlučne vo vzťahu k prešetrovaniu poistnej udalosti.

26. Z obsahu spisu je zrejmé, že v posudzovanom prípade si žalovaná splnila povinnosti v zmysle §
11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z. tým, že listom zo dňa 17.9.2012 oznámila, že nároky poškodeného

vybavujebeznáhradyaaničasťnárokuneuznala,tedaposkytlažalobcovipísomnévysvetleniedôvodov,
pre ktoré odmietla poskytnúť poistné plnenie, ktoré si žalobca od nej nárokoval. Správnosť záveru
poisťovateľa v samotnom vysvetlení, z akého dôvodu odmietol poskytnúť plnenie je pritom irelevantný,
nakoľko v zmysle citovaného uznesenia je poisťovateľ povinný „len“ poskytnúť písomné vysvetlenie
a toto doručiť poškodenému, čo v prejednávanom prípade žalovaná ako poisťovateľ v lehote troch

mesiacov aj splnila. Žalovaná si svoju povinnosť ako poisťovateľ podľa § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001
Z. z. splnila, nie je preto povinná uhradiť žalobcovi ako poškodenému úroky z omeškania. Do omeškania
by sa dostala s plnením náhrady škody až vtedy, ak by po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o
výške náhrady škody neuhradila v lehote určenej súdom priznanú náhradu škody žalobcovi podľa § 11
ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý zamietavý výrok rozsudku vo veci
samej ako vecne správny potvrdil. Potvrdil aj výrok o trovách konania vo vzťahu Slovenskej republiky a
žalobcu vzhľadom na výsledky dokazovania a rozhodnutie vo veci samej.

28. Neboli však splnené podmienky na potvrdenie výroku rozsudku o trovách konania vo vzťahu žalobcu
a žalovanej ani na jeho zrušenie, preto odvolací súd podľa § 388 CSP tento výrok zmenil. Bol naplnený
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Súd prvej inštancie síce použil správnu právnu normu,
ale ju nesprávne vyložil.

29. Podľa ust. § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa ods. 2 veta prvá tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

30. Predmetné súdne konanie bolo začaté (dňa 1.6.2012) za účinnosti predchádzajúceho procesného
predpisu, a to Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), kedy mal účastník právo na priznanie plnej
náhrady trov v prípade, že výrok súdneho rozhodnutie o výške plnenia závisel od znaleckého posudku
alebo od úvahy súdu, čo bolo upravené v ust. § 142 ods. 3 O.s.p. Nová procesná úprava obsiahnutá v
Civilnomsporovomporiadkunarozdielodtejpredchádzajúcejsíceužneobsahujeuvedenéustanovenie,

čo však neznamená, že by žalobcovi nemal byť priznaný súdom nárok na plnú náhradu trov konania,
pokiaľ rozhodnutie o výške plnenia záviselo od vypracovaného znaleckého posudku alebo od úvahy
súdu. Pomer úspechu žalobcu v takomto spore však nemožno vyčísľovať mechanicky, porovnávaním
uplatňovaných a priznaných súm náhrady škody ako to činí žalovaný. Pri rozhodovaní o trovách konania
bolo potrebné použiť analógiu legis, ktorú CSP priamo pripúšťa v zmysle čl. 4. V tomto súdnom konaní,

v ktorom výška plnenia závisela od znaleckého posudku ako aj od úvahy súdu v časti priznaného
navýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, aj v časti o ustálení spoluzavinenia žalobcu na nehode.
Nemôže byť preto žalobca považovaný za procesne neúspešnú stranu sporu, pokiaľ mu bola priznaná
aspoň časť žalobou uplatneného nároku. V prípade čo i len čiastočného úspechu žalobcu by boli
z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania naplnené zákonné podmienky pre použitie v čase

rozhodovania účinného ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. (keď by mal žalobca v konaní čiastočný úspech
a rozhodnutie záviselo od úvahy súdu). Súdna prax súdov Slovenskej republiky i judikatúra Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia 2MCdo 5/2007 z 25.3.2008, 3MCdo 9/2007 z 30.7.2007,
4MCdo 8/2007 z 26.6.2008) v týchto prípadoch pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza ztarifnej hodnoty ako súdom priznanej sumy. Nie je možné zaťažiť žalobcu zodpovednosťou za výsledok
(podľa žiadanej sumy) rovnako ako v prípadoch deklaratórnych rozhodnutí, pretože nie je namieste
vyžadovať, aby presne a bez pochybností predpokladal, ako súd svojim konštitutívnym rozhodnutím

zakladajúcim nový právny nárok o konkrétnej výške rozhodne. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, ale na dôvažok uvádza, že náhrada trov konania v rozsahu
100 % patrí žalobcovo zo súdom priznanej sumy.

31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP v spojení s § 255 ods. 2

CSP. Žalobca bol so svojím odvolaním úspešný čiastočne čo do výroku o trovách konania, preto žiadnej
zo strán sporu náhrada trov nebola priznaná.

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).