Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. marec 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/186/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117221564
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4117221564.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného sudcov JUDr.
Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Jarmily Pogranovej, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: L. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom T.
XXX, zaplatenie 1.655,33 eura (istiny) s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Nitra č. k. 12Csp/181/2017-228 zo dňa 23. apríla 2018 - okrem vyhovujúceho výroku (I.), takto

jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v nadväzujúcom výroku
o náhrade trov konania strán sporu z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 07.6.2017 domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 1.655,33

eura s úrokom vo výške 28 % ročne zo sumy 1.655,33 eura od 10.05.2017 do zaplatenia ako aj
náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že uzatvoril so žalovanou dňa 03.08.2011 zmluvu, na
základe ktorej zriadil a viedol pre žalovanú účet, žalovaná je povinná mať na účte dostatok finančných
prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru, poplatkov. Dostala sa
na účte do nepovoleného prečerpania vo výška žalovanej istiny a tento dlh nevyrovnala, žalobca účet
zatvoril, účet je možné zatvoriť, pokiaľ je na ňom nulový zostatok. Žalobca pred zatvorením účtu vykonal

dňa 9.5.2017 internú účtovnú transakciu - prevod, kedy debetný zostatok na účte žalovanej previedol na
svoj vnútorný pohľadávkový účet. Suma 1.655,33 eura je istina - nepovolené prečerpanie úveru úročená
úrokom vo výške 28 % až do vyplatenia pohľadávky.

2. Žalovaná vo vyjadrení k podanej žalobe i na pojednávaní uviedla, že si je vedomá svojho dlhu voči
žalobcovi, avšak žalovanú sumu v súčasnosti splácať v čiastkach vyšších ako 20 eur nemôže, nakoľko

má príjem ako slobodná matka na materskej a spolu s príjmom z polovičného úväzku v Tescu jej to
nevychádza.

3. Napadnutým (zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným) rozsudkom Okresný súd Nitra ako súd
prvej inštancie v spore takto rozhodol:

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.655,33 eura do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.
III. Žalobcovi súd priznáva náhradu trov konania právo vo výške 44 %.

4. Skutkový stav z výsluchu žalovanej a z oboznámenia obsahu spisu súd prvej inštancie zistil
nasledovne:

„Medzi žalobcom a žalovanou bola dňa 03.08.2011 uzatvorená Zmluva o spolupráci pri poskytovaní
bankových produktov a služieb, na základe ktorej žalobca zriadil a viedol pre žalovanú účet, žalovanejbola vydaná na používanie platobná karta. Žalovaná sa zaviazala mať povinnosť na účte dostatok
finančných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru, poplatkov.
Dostala sa však na účte do nepovoleného prečerpania vo výške žalovanej istiny - 1.655,33 eura a

tento dlh nevyrovnala. Žalobca účet zatvoril. Účet je možné zatvoriť, pokiaľ je na ňom nulový zostatok.
Žalobcapredzatvorenímúčtuvykonaldňa09.05.2017internúúčtovnútransakciu-prevod,kedydebetný
zostatok na účte žalovanej previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet. Suma 1.655,33 eura je istina -
nepovolenéprečerpanieúveruúročenáúrokomvovýške28% aždovyplateniapohľadávky,výškaúroku
je v súlade s úrokovými sadzbami banky platnými od 01.07.2012. Medzi žalobcom a žalovanou bola

dňa 29.05.2012 uzatvorená Zmluva o povolenom prečerpaní, na základe ktorej bol žalovanej poskytnuté
povolené prečerpanie do výšky limitu 500 eur, úročené úrokovou sadzbou vo výške 16,9 % ročne.
Žalovaná suma 1.655,33 eura je rozdiel medzi všetkými debetnými a všetkými kreditnými obratmi
vykonanými na účte žalovanej“.

5.Svojerozhodnutiespoukazomnavykonanédokazovanie,zistenýskutkovýstav,citovanéustanovenia

Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb. - § 269 ods. 2, § 708 ods. 1 a § 716 ods. 1), citované
ustanovenia Občianskeho zákonníka (OZ - zákon č. 40/1964 Zb. - § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, 2 a
5, § 54 ods. 1 a 2) a citované ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch odôvodnil nasledovne:
„Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzatvorená

Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb s poukazom na ustanovenie §
269 ods. 2, § 708 a § 716 Obchodného zákonníka, pričom sa zároveň jedná o spotrebiteľskú zmluvu
s poukazom na ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, na základe ktorej žalobca zriadil
a viedol pre žalovanú účet, žalovaná bola povinná mať na účte dostatok finančných prostriedkov
postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru, poplatkov. Dostala sa na účte do

nepovoleného prečerpania vo výška žalovanej istiny a tento dlh nevyrovnala, žalobca účet zatvoril,
účet je možné zatvoriť, pokiaľ je na ňom nulový zostatok. Žalobca pred zatvorením účtu vykonal
dňa 9.5.2017 internú účtovnú transakciu - prevod, kedy debetný zostatok na účte žalovanej previedol
na svoj vnútorný pohľadávkový účet. Suma 1.655,33 eura je istina - nepovolené prečerpanie úveru
úročená úrokom vo výške 28 % až do vyplatenia pohľadávky. Uvedené skutočnosti neboli v konaní

sporné, žalovaná ich nenamietala a vyplývajú aj z listinných dôkazov predložených žalobcom. Základnú
charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52 a nasl. O
spotrebiteľskú zmluvu sa jedná v tom prípade, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti. Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru je obsiahnutá v zákone č.
258/2001 Z.z.. Do Občianskeho zákonníka bola spotrebiteľská zmluva zakomponovaná novelou č.
150/2004 účinnou od 01.04.2004 a režim typových zmlúv bol do nášho právneho poriadku zavedený

novelou Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 310/1999 Z.z. účinnou od 01.01.2000. Základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednanie obsahu zmluvy alebo jeho zmeny. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú
obsahovať neprijateľnú podmienku, teda ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a to pod sankciou absolútnej neplatnosti

takejto podmienky. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda
nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. I v prípade spotrebiteľských vzťahov
vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti zákona, ktorý bol režim spotrebiteľských zmlúv do nášho
právneho poriadku transformovaný, je treba zabezpečiť právnu ochranu i v týchto prípadoch, nakoľko
materiálne nahliadané pozícia kontrahenta uzatvárajúceho zmluvu pred nadobudnutím účinnosti zákona

sa nijako nelíši od spotrebiteľa uzatvárajúceho zmluvu už v režime spotrebiteľských zmlúv, to znamená,
že práva dodávateľa vzniknuté na základe zmluvných podmienok, ktoré by mali podľa neskoršej právnej
úvahy povahu tzv. neprijateľných, resp. neprimeraných podmienok a ktoré by tak boli s poukazom na
ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonník v platnom znení ex lege neplatné, nemôžu v zmysle
ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 265 Obchodného zákonníka používať právnu ochranu (nález

Ústavného súdu ČR sp. zn. 1.ÚS 342/2009, uznesenie KS v Žiline sp. zn. 9Co 236/2010 zo dňa
30.08.2010, uznesenie KS Prešov z 30.09.2009 sp. zn. 7 CoE 34/2009, rozhodnutie KS v Nitre z
10.02.2009 sp. zn. 6Co 254/2008). Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam treba na zmluvu účastníkov
pozerať ako na spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia § 52 a nasl. OZ. Vzhľadom nacharakter účastníkov zmluvy v postavení dodávateľa a spotrebiteľa ako aj vzhľadom na tzv. formulárový
typ zmluvy, keď spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, je potrebné na
tento právny vzťah aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákona o ochrane spotrebiteľa.

Podľa § 23a) ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa sa na spotrebiteľské zmluvy, ktoré
neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka použijú primerane ustanovenia Občianskeho zákonníka
(rozsudok KS Žilina z 30.09.2010 sp. zn. 9Co 312/2010, rozsudok KS Žilina z 13.10.2010 sp. zn.
7Co 284/2010). Súd na daný právny vzťah aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a to z
nasledovných dôvodov. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobca pri uzatváraní zmluvy vystupoval

ako veriteľ, t. j. osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná vystupovala ako
spotrebiteľ, t. j. osoby, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Je pritom nesporné, že predmetná zmluva má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá
je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení, pričom
na ďalšie všeobecné podmienky odkazuje. Spotrebiteľská zmluva je teda akákoľvek súkromnoprávna
zmluva s uvedenými znakmi a to bez ohľadu na to, či je upravená v Občianskom, Obchodnom zákonníku

alebo inom osobitnom zákone. Podľa predchádzajúceho zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001
Z. z., ako aj zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov v znení a doplnení niektorých zákonov je spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky,
úveru alebo v inej právnej forme. S poukazom na uvedené aj predmetnú zmluvu je potrebné považovať

svojou povahou za zmluvu spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady lex specialis derogata lex generalis, t. j.
pokiaľ špeciálny predpis obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred všeobecným zákonom, je
špeciálnou právnou úpravou v prejednávanej veci zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
ako aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúce problematiku spotrebiteľského práva,
ktorá má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade Obchodný zákonník,

a preto je nevyhnutné posudzovať predmetný právny vzťah medzi stranami sporu podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka. Uvedené platí napriek tomu, že zmluva bola uzatvorená podľa ustanovení
Obchodného zákonníka, je to tzv. absolútny obchod a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka.
Správnosť aplikácie občiansko-právnej úpravy, ktorá má zároveň spotrebiteľský charakter z ústavno-
právneho hľadiska nespochybňuje ani Ústavný súd SR (uznesenie ÚS SR z 19. 06. 2013 sp. zn. I.ÚS

402/2013). Súd poukazuje aj na rozsudok NS SR zo dňa 14. 09. 2017 č. k. 3Cdo 87/2017, v ktorom
rozhodnutí sa Najvyšší súd SR zaoberal predchádzajúcimi rozhodnutiami Najvyššieho súdu, ktoré riešili
otázku aplikácie Obchodného alebo Občianskeho zákonníka, súd poukazuje na závery uvedeného
rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktorý podrobil prieskumu všetky doterajšie rozhodnutia týkajúce sa
danej problematiky, vrátane rozhodnutia NS SR sp.zn. 6MCdo 4/2012, a dospel k záveru, že nie je

dôvod spochybňovať, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň dopadá tretia časť Obchodného
zákonníka. Na druhej strane je však potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky
spotrebiteľskej zmluvy a vzhľadom na princíp ochrany spotrebiteľa dospel k záveru, že v prípade
duplicity právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je potrebné aplikovať právnu úpravu
obsiahnutúvObčianskomzákonníku,anievObchodnomzákonníku.Poukázalnato,žeúverovúzmluvu

treba v danom prípade považovať za zmluvu spotrebiteľskú, čo vyplýva i zo Smernice Rady 87/102/
EHS z 22. 12. 1986, ktorá klienta úverového vzťahu, ktorému je úver poskytovaný, sama definuje
označením "spotrebiteľ". Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobcom a
žalovanou bola platne a riadne uzatvorená dňa 3.8.2011 Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových
produktov a služieb. Súd žalobcovi priznal nárok na zaplatenie sumy 1.655,33 eura uplatňovanej

titulom istiny, pretože nárok žalobcu mal súd za preukázaný listinnými dôkazmi a to žalobou, zmluvou
o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, úrokovými sadzbami, sadzobníkom
poplatkov, všeobecnými podmienkami, výpisom z účtu, žiadosťou o poskytnutie úveru, úverovou
zmluvou, výzvami na zaplatenie, žalovaná skutočnosti uvádzané v žalobe nerozporovala, bránila
sa len nedostatkom finančných prostriedkov, žiadala o možnosť splácania dlžnej sumy v splátkach,

neuvádzala iné skutkové okolnosti ako uvádzal žalobca. Žalobca vyčíslil dlžnú istinu na 1.655,33 eura.
Voči uvedenému súd nemal výhrady a túto sumu žalobcovi priznal. Súd nepriznal žalobcovi nárok
na zaplatenie úroku, ktorý si uplatňoval vo výške 28 % ročne z istiny 1.655,33 eura za obdobie po
zatvorení účtu od 10.05.2017 do zaplatenia, pretože s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98 je súd toho názoru, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z

poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní
a musí platiť úroky z omeškania, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo
k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo
by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Na tomto výklade a ustálenejsúdnej praxi nič nemení ani zákon o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého spotrebiteľ má povinnosť
uhradiť úrok len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Toto
ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch má na mysli situáciu, kedy spotrebiteľ - dlžník svoj

dlh riadne spláca a toto ustanovenie vymedzuje celkovú dĺžku obdobia, počas ktorého má dlžník ako
spotrebiteľ povinnosť platiť úroky. Nič to však nemení na situácii, že pokiaľ veriteľ (v danom prípade
žalobca)pristúpiktomu,žepovažujecelýdlhzasplatný(tzv.zosplatnenieúveru),potomnastupujerežim
platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru. Preto súd dospel k záveru, že nie je možné priznať
úroky po zatvorení účtu, pokiaľ tu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, tak ako to vyplýva z

citovaného uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98. Pokiaľ žalobca tvrdí, že má nárok
na dojednaný úrok, súd poukazuje na to, že dohodnuté úroky z poskytovaných prostriedkov patria len
do splatnosti dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver
Najvyššieho súdu SR je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k
dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by
spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Uvedené rozhodnutie akceptoval i

Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18. 09. 2012. K záveru súdov, že: "...pokiaľ veriteľ
pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia
úrokov z omeškania, a nie úrokov z úveru" ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by
nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom

okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru a
úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu. Pokiaľ
žalobca zatvoril účet dňom 09.05.2017, týmto svojím jednostranným právnym úkonom zásadne zmenil
pôvodne dohodnutý zmluvný vzťah a zmluvné úroky a úroky z omeškania sú síce obe príslušenstvom
pohľadávky, ale majú odlišné funkcie, keďže zmluvné úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a

úroky z omeškania predstavujú zákonom stanovenú sankciu za omeškanie s platením istiny, na rozdiel
od zmluvných úrokov ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dojednané. V tejto súvislosti je potrebné
poukázať na základnú charakteristiku zmluvného vzťahu, keď v dôsledku uzatvorenia zmluvy dochádza
u veriteľa k stavu absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne v splátkach vracia, za čo mu
prináleží zmluvne dojednaný úrok, ktorý predstavuje cenu peňazí, t. j. odplatu za to, že veriteľ počas

trvania zmluvného vzťahu nemá istinu úveru v dispozícii a nemôže s ňou nakladať a produkovať zisk.
Tento absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok dojednaný v zmluve, ktorý je splácaný spolu so
splátkami úveru. V prípade, ak dôjde k predčasnému alebo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru, alebo
k uzatvoreniu účtu na základe jednostranného úkonu veriteľa, v dôsledku ktorého dôjde k zmene
pôvodného úverového vzťahu, vznikne (tak, ako sa stalo aj v danej veci u žalobcu) nárok na jednorazové

vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, zatvorenia
účtu, to znamená, že veriteľ má právo získať okamžite celú sumu požičaných peňažných prostriedkov,
v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s
ktorou môže disponovať. Tým teda stráca nárok veriteľa na úroky za požičané peňažné prostriedky
od spotrebiteľa. Naproti tomu, v dôsledku tohto jednostranného právneho úkonu veriteľa, dlžník už

nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba, a teda užívať a splácať ich postupne v splátkach a
vznikne mu povinnosť uhradiť celú požičanú sumu spolu s kapitalizovaným úrokom ku dňu zosplatnenia.
Pokiaľ si dlžník nesplní svoju povinnosť vrátiť požičané prostriedky, má veriteľ možnosť vymáhať si
celú zosplatnenú pohľadávku (úver) a dlžník, ktorý nesplní povinnosť vrátiť zosplatnenú pohľadávku,
sa dostáva do omeškania a je povinný uhradiť veriteľovi aj úrok z omeškania. V opačnom prípade by

nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám
vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo zmluvy. Za takejto situácie
by nastal stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ
by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo. Podľa názoru súdu, len do
oprávnenej držby požičaných finančných prostriedkov, a teda do mimoriadneho zosplatnenia celého

úveru v danej veci bolo možné požadovať úrok z úveru a po zosplatnení pohľadávky má veriteľ (žalobca)
právo iba na úrok z omeškania a nemá už nárok na zmluvne dojednaný úrok. S poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti ako aj citované zákonné ustanovenia mal súd za preukázané, že žaloba bola
podaná sčasti dôvodne, žalobcovi súd priznal nárok na zaplatenie sumy 1.655,33 eura, nepriznal mu
nárok na úrok vo výške 28 % z istiny 1.655,33 eura od 10.05.2017 do zaplatenia a neumožnil žalovanej

dlžnú sumu splácať v splátkach po 20 eur tak ako žiadala na pojednávaní, jednak z dôvodu, že žalobca
s navrhovanou splátkou nesúhlasil, jednak z toho dôvodu, že navrhnutá splátka bola príliš nízka s
poukazom na žalovanú sumu, ktorú by tak žalovaná splácala takmer 7 rokov, čo je neprijateľné /sumu
1.655,33 eura by splatila v splátkach po 20 eur za 82,76 mesiacov = 6,89 roka/. Aj napriek tomu,že žalovaná preukázala, že má jedno maloleté dieťa, je na materskej dovolenke, poberá rodičovský
príspevok 213,20 eura a prídavky na dieťa 23,52 eura, je zamestnaná na polovičný úväzok jej príjem
je od 90-100 eur, má výdavky - platí nájom 86 eur, vodu 3 eurá, elektrinu 18 eur, plyn 45 eur štvrťročne,

internet 5 eur, telefón 25 eur, televíziu 16 eur, spláca Provident 20 eur, má výdavky na cestovné, plienky,
lieky, drogériu, stravu súd jej s poukazom na ustanovenie § 232 ods.4 CSP neumožnil splácanie dlžnej
sumy v splátkach, podľa názoru súdu doterajšie správanie sa žalovanej, ktorá nevykonala od zatvorenia
účtu od mája 2017 žiadnu úhradu, nie je zárukou, že by žalovaná v súčasnej dobe svoj záväzok voči
žalobcovi v splátkach uhradila a mesačné splátky, ktoré žalovaná navrhla sú neprimerane nízke

vo vzťahu k neuhradenému zostatku pohľadávky a plnenie v 20 eurových splátkach mesačne zjavne
znevýhodňuje postavenie žalobcu, nakoľko pri takto nastavenej výške mesačný splátok s ohľadom na
výšku pohľadávky je časový horizont jej uspokojenia neúmerne dlhý. Preto súd návrh žalovanej na
zaplatenie pohľadávky mesačnými splátkami vo výške 20 eur nemohol neakceptovať a uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť pohľadávku žalobcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania
rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že v konaní čiastočne úspešný žalobca

má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 44 % (72 % - 28 %), keď úspech žalobcu
predstavuje 72 % (1.655,33 eura priznaných, nepriznaný úrok vo výške 28 % z istiny za obdobie od
10.05.2017 do 23.04.2018), úspech žalovanej je 28 % (463,50 eura nepriznaný uplatnený úrok). O výške
náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením vyšší súdny úradník“.

6. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním v jeho zamietajúcej časti výroku a v časti výroku o
náhrade trov konania napadol len žalobca domáhajúci sa jeho zmeny tak, aby jeho žalobe bolo v
plnom rozsahu vyhovené a bol mu priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Daný
nárok si uplatnil z titulu prekročenia, ktoré upravuje zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

(§ 2 písm. f/ a § 18), keď samotný zákon počíta s možnosťou, že zostatok na účte vzniknutý titulom
prekročenia bude úročený, keď zmluva o účte pre prípad prekročenia nemusí ako obligatórnu náležitosť
obsahovať údaje uvedené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., naopak, podľa § 18 ods. 1 tohto zákona
postačuje, aby informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe, pričom on zverejňuje
výšku úrokových sadzieb na svojej web stránke a pobočkách, čím je povinnosť splnená, keď zákon

nevyžaduje uvedenie úrokovej sadzby v zmluve o účte. Ak súd uvádza, že ide o úrok po zosplatnení,
má za to, že ide o právne nesprávne posúdenie (veci), nakoľko 28% ročne nie je zmluvný úrok, a teda
ani úrok po zosplatnení, ale je to zákonný úrok z titulu prekročenia. Zmluva o úvere bola uzatvorená
v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka, v zmysle § 711 ods. 1, ktorého za vykonanie
platieb je oprávnený požadovať úhradu nákladov s tým spojených a použiť na ich započítanie peňažné

prostriedky na účte. V zmysle bodu 3.12 VOP (Všeobecných obchodných podmienok) musí majiteľ
účtu bez zbytočného odkladu v prípade nepovolaného prečerpania bežného účtu sumu vyrovnať, keď
po dobu nepovoleného prečerpania je povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe
úrokovej sadzby „úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“. Nepovolené prečerpanie je prekročením v
zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch a s oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu

počíta ako Obchodný zákonník, tak aj Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 18 ods. 1. Dlh žalovanej
sa navyšoval z právneho titulu prekročenia, úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu je 28%. Čo sa týka
výroku o náhrade trov konania v rozsahu 44% má za to, že súd nepostupoval správne, keď pri určení
hodnoty sporu neprihliadal iba na žalovanú istinu. Ak sú úroky len príslušenstvom pohľadávky, pri
posudzovaní miery úspechu sa na ne neprihliada. Na základe uvedeného sa mu mal priznať nárok na

náhradu trov sporu v rozsahu 100%.

7. Vyjadrenie žalovanej k podanému odvolaniu podané nebolo.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho

pojednávania a viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalobcu dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutých častiach podľa ust. § 389 ods.
1 písm. b/ CSP zrušiť (a vec podľa ust. § 391 ods. 1 CSP vrátiť v tejto časti súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie) z dôvodu, že je v napadnutej zamietajúcej časti nepreskúmateľný pre
nedostatok dôvodov jeho odôvodnenia, čím došlo k porušeniu práv strán sporu na spravodlivý proces,

ktorý nedostatok v konaní pred odvolacím súdom napraviť nemožno.

9. V danom spore súd prvej inštancie bez procesnej obrany žalovanej riešil danosť uplatneného nároku
žalobcu na požadovaný úrok sám, keď predtým konštatoval, že zmluva bola platne a riadne uzatvorená.Súd prvej inštancie svoj záver o tom, že žalobcovi požadovaný úrok vo výške 28% ročne z istiny po
zatvorení účtu od 10.05.2017 nepatrí, odôvodnil poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Obo 143/1998 a na ustálenú súdnu prax ako aj na akceptovanie názoru Najvyššieho súdu Ústavným

súdom SR vo veci sp. zn. IV ÚS 476/2012, keď konštatoval, že po zatvorení účtu jednostranným
úkonom žalobcu sa zásadne zmenil pôvodne dohodnutý zmluvný vzťah. Súd prvej inštancie sám
právnu argumentáciu k uvedenému právnemu záveru nepodal, keď právnu argumentáciu uvedeného
záveru neobsahuje ani spomínané jediné uznesenie Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho
(nie dovolacieho), ktoré rozhodnutie ustálenú rozhodovaciu prax netvorí a riešilo nárok na úroky z

omeškania z úrokov ako súčasti peňažného záväzku dlžníka. Keď preto rozhodnutie - jediné označené
rozhodnutie všeobecného súdu právnu argumentáciu neobsahuje a súd takúto konkrétnu argumentáciu
z tohto rozhodnutia do svojho rozhodnutia ani nepojal, mal odvolací súd za to, že rozhodnutie
ohľadom tohto právneho záveru súdu prvej inštancie stranám sporu náležité dané nebolo, čo robí jeho
rozhodnutie arbitrárnym a nepreskúmateľným. Súd prvej inštancie tiež sa nevysporiadal v dôvodoch
svojho rozhodnutia s tým, ako vôbec bola povinnosť platenia požadovaného úroku v zmluvnom vzťahu

medzi stranami sporu dojednaná, s ohľadom na uzatvorenú zmluvu, zmluvu o povolenom prečerpaní
a niektoré predložené všeobecné obchodné podmienky, ako bolo platenie úrokov pre nedovolené
prečerpanie (čo do počiatku, výšky a splatnosti) dojednané a neriešil s ohľadom na ust. § 298 CSP
prípadnú neprijateľnosť zmluvnej podmienky ohľadom úroku (tvoriaceho predmet odvolacieho konania).
Rovnako sa súd prvej inštancie nezaoberal tým, aká bola vôbec medzi stranami sporu dojednaná

prípustná výška prekročenia čerpania prostriedkov z účtu s ohľadom na to, že výška úroku sa odvíjala
od sumy povoleného, resp. nepovoleného prečerpania prostriedkov na účte a bola z tohto pohľadu
rozdielna. Súd prvej inštancie tiež nezdôvodnil svoj záver o tom, na základe čoho považoval - mal za to,
že došlo (a čím) k zosplatneniu pohľadávky, s ohľadom na zmluvné dojednanie a všeobecné obchodné
podmienky žalobcu, keď neustálil ani moment, kedy zo strany žalovanej došlo k okamihu nedovoleného

(nedovolenosti) prečerpania, a v akej sume. Nezdôvodneným zostalo aj to, či (a ako) mohol žalobca
jednostranným právnym úkonom zásadne zmeniť pôvodne dohodnutý zmluvný vzťah.

10. Zo všetkých zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia, keď za vecne dôvodné považoval aj odvolacie argumenty žalobkyne

k nepriznaniu jej plnej náhrady trov konania, keď mal zhodne so žalobkyňou za to, že úspech žalobkyne
v konaní sa mal posudzovať podľa jej úspechu v žalovanej istine, nakoľko príslušenstvo je významné
len vtedy, ak by samo bolo predmetom konania. V ďalšom konaní preto súd prvej inštancie svoje nové
rozhodnutie musí zákonným spôsobom odôvodniť, keď rozhodne aj o trovách strán sporu v celom
konaní.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).