Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. december 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 25Sa/24/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200476
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nora Tomková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5019200476.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej
veci žalobcov: 1/ O. W. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. C. R. X/X, XX-XXX O., Poľská republika, 2/
GAMEL, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 46 548 122, obaja právne zast. JUDr.
Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou, so sídlom J. M. L. XXX/X, XXX XX N., proti žalovanej: Sociálna
poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 11683-3/2019-BA zo dňa 16.05.2019, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. 49358-1/2013-CA zo dňa 22. novembra 2013
rozhodla, že zamestnancovi pani O. W. O., nar. XX. P. XXXX (žalobkyňa 1/) nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako
zamestnancovi GAMEL, s.r.o. (Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 46 548 122, žalobca 2/) od 01. marca
2012 podľa slovenskej legislatívy.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 22. novembra 2013
podali zamestnanec aj zamestnávateľ (žalobcovia 1/, 2/) v zákonom ustanovenej lehote odvolanie.
Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. 14488-2/2015-BA zo dňa 07. októbra 2015 podľa § 193
ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov konanie o odvolaní
zamestnanca (žalobkyňa 1/), ako aj zamestnávateľa (žalobca 2/) proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne,
pobočka Čadca zo dňa 22. novembra 2013 prerušila odo dňa doručenia predmetného rozhodnutia
účastníkom konania do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu veci.
Následne Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán (žalovaná), pokračovala v konaní,
preskúmala odvolaniami napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 22.
novembra 2013 v celom rozsahu a dospela k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je vecne správne
a v súlade so zákonom o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Žalovaná preto predmetné
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 22. novembra 2013 v rámci odvolacieho
konania potvrdila rozhodnutím č. 11683-3/2019-BA zo dňa 16. mája 2019 a odvolania zamestnanca a
zamestnávateľa v celom rozsahu zamietla. Rozhodnutie žalovanej zo dňa 16. mája 2019 nadobudlo
právoplatnosť dňa 06. júna 2019.

2. Proti rozhodnutiu žalovanej zo dňa 16. mája 2019 podali žalobcovia 1/ a 2/ prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne správnu žalobu v sociálnych veciach. V žalobe uviedli, že žalovaná napadnutým
rozhodnutím hrubým spôsobom zasiahla do ich práv a právom chránených záujmov v súvislosti s
právom podliehania predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu podľa zásad a podmienok

základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, a to najmä tým, že prekročila svoju právomoc
danú jej zákonom o sociálnom poistení, v procesnom postupe vydania rozhodnutia nesprávne zistila
a vyhodnotila skutkový stav, na nesprávne zistený skutkový stav aplikovala nesprávny hmotnoprávny
predpis.
Ďalej uviedli, že otázka, či žalobca 1/ ako zamestnanec žalobcu 2/ spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl.
13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetnom
hmotnoprávneho posúdenia. Z ust. čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné
právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného
nariadenia. Vychádzajúc zo stavu veci, nie je sporné, že by mal žalobca 1/ bydlisko v Poľsku, a teda
na určenie uplatniteľnej legislatívy je v zásade príslušná poľská inštitúcia ZUS, avšak pri rešpektovaní
zásad základného, resp. vykonávacieho nariadenia. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho
poistenia v inom členskom štáte, než určuje základné nariadenie, príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup
by totiž viedol k popretiu cieľa nariadenia, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v
rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu a aby
sa predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,
ktoré by z toho mohli vzniknúť. S ohľadom na uvedené a najmä s poukazom na čl. 16 ods. 1
vykonávacieho nariadenia namietajú oprávnenie správneho orgánu prvého stupňa (Sociálna poisťovňa,
pobočka Čadca) ako aj správneho orgánu druhého stupňa - žalovanej vôbec vydať rozhodnutie o zániku
povinného poistenia zamestnanca žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z.
o sociálnom poistení, nakoľko toto nie je v ich zákonnej kompetencii vzhľadom na skutkové okolnosti
prípadu. Žalobcovia poukázali na záver Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR v
uznesení č.k. 1Vs/1/2018, ktorý je zjednocujúci a v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej
legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho
nariadenia alebo vzájomnou dohodou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc
Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o
uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho
nariadenia musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych
predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu. Žalobcovia
majú za to, že z rozhodnutia nie je zrejmé, či resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva,
resp. či prebehla dohoda medzi žalovanou a poľským styčným orgánom, to znamená, že možno vyvodiť
záver, že z administratívneho spisu nevyplýva skutočnosť podstatná pre vydanie riadneho rozhodnutia
v súlade s právnymi predpismi.
Žalobcovia tiež uviedli, že ak by aj správny súd mal za to, že žalovaná konala v medziach Ústavy SR a
má v zmysle zákona o sociálnom poistení oprávnenie na vydanie rozhodnutia podľa § 178 ods. 1 písm.
a) bod prvý, čo však žalobcovia zásadne rozporujú, potom namietajú zákonnosť procesného postupu
vydania napadnutého rozhodnutia, a to v dvoch rovinách:
a) absencia vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1
b) nezákonné prerušenie konania o odvolaniach - rozhodnutím č. 14488-2/2015-BA zo dňa 07.10.2015.
Podľa žalobcov pri zachovaní zásad a postupu deklarovaných v základnom, resp. vykonávacom
nariadení (čl. 16 ods. 4), ako aj v rozhodnutí č. A1 mal prebehnúť medzi ZUS a žalovanou dialóg,
ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, a teda má byť pri zachovaní právnej istoty v
materiálnom zmysle súčasťou administratívneho spisu žalovanej. Uvedené v administratívnom spise
žalovanej absentuje, nie je v ňom objektívny dôkaz, a teda procesný postup určenia uplatniteľnej
legislatívy má vady, keď neboli dodržané jeho základné pravidlá a zmierovací dialóg neprebehol. Určenie
uplatniteľnej legislatívy (poľskej) je len bez ďalšieho zisťovania a predkladania dokumentov zrkadlom
dikcie žalovanej, ktorej zákon v konečnom dôsledku takéto oprávnenie ani nepriznáva.
Žalobcovia rovnako považujú rozhodnutie o prerušení konania č. 14488-2/2015-BA zo dňa 07.10.2015
za účelový postup žalovanej, na koľko v jej rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedla, ani sa
nezaoberala tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu 1/ právoplatne
ukončený. Počas prerušenia konania žalovaná nevykonala činnosti smerujúce k úplnému a presnému
zisteniu skutkového stavu, čo preukazuje aj fakt, že súčasťou odôvodnenia rozhodnutia sú len zistenia,
ktoré boli žalovanej známe už pred prerušením v októbri 2015, ktoré sú podľa samotnej žalovanej
v kontexte prerušenia konania práve z dôvodu zistenia presného skutkového stavu pre vydanie
rozhodnutia nedostatočné. Žalovaná mala prinajmenšom povinnosť preveriť a dopytovať sa poľského
styčného orgánu ZUS v rámci vzájomnej výmeny informácií a súčinnosti na to, či využil žalobca 1/
opravné prostriedky v Poľsku a či v čase vydania rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom
určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku. Uvedené by malo byť rovnako súčasťou administratívneho

spisu žalovanej, a preto majú žalobcovia za to, že v tomto ohľade administratívny spis žalovanej nie je
úplný. Na základe uvedenej skutkovej a právnej argumentácie žalobcovia 1/, 2/ žiadali, aby súd v súlade
s § 191 SSP zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 16.05.2019 a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky
do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré
majú všeobecnú právnu pôsobnosť, uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch a majú
prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla
2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a súčasne sa uplatňuje
aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým
sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú
legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne
zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú
legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov,
majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých
členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na
území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie
príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v čl. 13 základného nariadenia. V
prejednávanom prípade, keďže sa v rámci administratívneho konania nepreukázalo, že by zamestnanec
reálne vykonával závislú prácu na území Slovenskej republiky, k súbehu poistení zamestnanca nedošlo.
Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy v zmysle koordinačných nariadení nie je rozhodujúci status osoby
ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale najmä reálny výkon činnosti.
Na účely správneho vykonania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o
spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva,
že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na
zabezpečenia riadneho vykonáva základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských
štátov na základe čl. 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou, preto
Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej
republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Kontrolu so zameraním na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky vykonala
v období od 01. marca 2012 do 26. februára 2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca. V čase
vykonanej prvej kontroly sa v registrovanom sídle spoločnosti nenachádzal žiadny zo zamestnancov
zamestnávateľa. Zamestnávateľ na adrese registrovaného sídla samostatnú kanceláriu alebo priestory
nemá. Realizáciu predmetu činnosti majú zamestnanci dojednanú v pracovnej zmluve ako (miesto
výkonu práce) „Slovenská republika“, čo v zmysle Zákonníka práce nemožno považovať, za platné
dojednanie o mieste výkonu práce. Pracovné zmluvy so zamestnancami sú do 28. júna 2012
uzatvárané na 4 hodiny mesačne, po tomto dátume na 10 hodín mesačne. Zamestnanci zamestnávateľa
roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky.
Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom ústne, telefonicky, alebo e-mailom. Ku kontrole ani počas
administratívneho konania však žalobca 1/ ani žalobca 2/ nepredložili dôkazy, ktoré by spoľahlivým
spôsobom preukazovali, že k reálnemu výkonu práce zo strany zamestnancov žalobcu 2/ dochádza.
Pre správnu aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia v danom prípade bolo vyriešenie základnej
otázky, či žalobca 1/, na území Slovenskej republiky reálne vykonáva pracovnú činnosť, kľúčové
a vzhľadom k tomu bolo povinnosťou žalobcov v preskúmavacom konaní predložiť alebo navrhnúť
také dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že zamestnanci žalobcu 2/ na
území Slovenskej republiky skutočne aj vykonávali prácu dojednanú v pracovných zmluvách. Na
základe získaných podkladov Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že žalobca 1/ reálne nevykonáva
činnosť na území Slovenskej republiky. V zmysle článku 76 (4) prvá veta základného nariadenia
oznámila Sociálna poisťovňa zistené skutočnosti poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS. Z
dôvodu, že zamestnanec a zamestnávateľ nepredložili Sociálnej poisťovni, ani ZUS relevantné dôkazy
preukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti došlo, ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v

administratívnom konaní, hoci im táto povinnosť vyplýva priamo z čl. 3 (2) vykonávacieho nariadenia,
Sociálna poisťovňa pristúpila k vydaniu prvostupňového rozhodnutia.
V súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov bolo Sociálnej
poisťovni dňa 10. júla 2015 doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS
č. 240000/2015/512-UBS-IG-B6 zo dňa 07. júla 2015, ktorým ZUS určila, že zamestnanec v súlade
s čl. 11 (3a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov podlieha od 01. marca
2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna
poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s
čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. Definitívne
určenie uplatniteľnej legislatívy príslušnou inštitúciou bolo hlavným podkladom pre vydanie napadnutého
rozhodnutia. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžso/90/2015 a k záveru Veľkého
senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR, na ktoré žalobca v žalobe poukázal, žalovaná uviedla,
že prijaté závery je možné aplikovať len v prípadoch, kedy bola uplatniteľná legislatíva určená
vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia
v znení neskorších zmien a doplnkov.
Napadnuté rozhodnutie vychádza z jednoznačnej preukázanej skutočnosti, že vo vzťahu k žalobcovi
1/ došlo zo strany ZUS, ako príslušnej inštitúcie, v zmysle čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení
neskorších zmien a doplnkov, k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy, ktoré sa v súlade
s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia stalo definitívnym, pričom skutočnosti týkajúce sa priebehu tohto
určenia boli uvedené v napadnutom rozhodnutí. Postup podľa čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia sa
totiž využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 (2) vykonávacieho
nariadenia. Keďže medzi dotknutými inštitúciami sociálneho zabezpečenia neexistovali protichodné
stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy, nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle
rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009.
V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy si žalovaná poukázala na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžso/20/2015 z 27. apríla 2016, podľa ktorého: „Ak teda žalovaný
a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho
nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa Najvyšší
súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu
tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo
k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a
vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd
záväzné.“ Na určovanie uplatniteľnej legislatívy nie sú príslušné súdy členských štátov, ale inštitúcie
sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov v zmysle koordinačných nariadení.
K námietke o nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne na vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaná
uviedla, že Sociálna poisťovňa v danom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy jeho
zamestnanca, ako to naznačujú žalobcovia, ale prvostupňovým rozhodnutím rozhodla o nevzniku
sociálneho poistenia žalobcu 2/ podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.
Na záver svojho vyjadrenia žalovaná konajúcemu súdu navrhla, aby žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovanej zo dňa 16. mája 2019 zamietol.

4. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej v zmysle § 199 a nasl. zákona č. 162/2015
Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 177 SSP, pričom zistil, že žaloba nie je
dôvodná.

Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie
v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe

Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení do pôsobnosti
pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných
prípadoch.

Podľa § 172 ods. 5 citovaného zákona predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku,
prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, o
príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, o penále, o povinnosti
vrátiť dávku alebo jej časť podľa § 236 alebo o povinnosti nahradiť neprávom vyplatenú sumu na dávke
podľa § 237, o povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1)
pokuty, penále a ostatných dlžných súm podľa § 237a a o výsledku ročného zúčtovania.

Podľa čl. 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym
predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa čl. 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie) na účely
uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite
striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských
štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu
bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so
zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa
považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov
určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných
právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa,
keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade
s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo
najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu
bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k
tejto veci odlišné stanovisko.

5. Podľa § 245 ods. 1 zákona o sociálnom poistení o výsledku vykonanej kontroly vypracujú zamestnanci
kontroly protokol. V konaní nebolo preukázané, čo vyplýva aj z administratívneho spisu žalovanej, že by
žalobkyňa 1/ ako zamestnankyňa žalobcu 2/ reálne fakticky vykonávala činnosti zamestnanca, ktorého
sídlo je na území SR. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že za účelom preukázania skutočného
výkonu činnosti na území SR vykonal prvostupňový správny orgán kontrolu v období od 01.03.2012
do 26.02.2013. V čase vykonanej kontroly sa v registrovanom sídle spoločnosti žalobcu nenachádzal
žiadny zo zamestnancov žalobcu. Preto bolo dohodnuté ďalšie stretnutie dňa 05. marca 2013,
ktorého sa zúčastnil konateľ žalobcu 2/ pán O. K., nar. XX.XX.XXXX a pán O. F. splnomocnený konať
za spoločnosť GAMEL, s.r.o.. Pracovné zmluvy so zamestnancami do 28.06.2012 sú uzatvorené na 4
hodiny mesačne, po tomto dátume už sú uzatvorené na 10 hodín mesačne. Podľa vyjadrenia pána F.
všetci zamestnanci spoločnosti GAMEL, s.r.o. roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych
mestách na území SR. Zamestnávateľ ku kontrole predložil originály štvrťročných správ o vykonaní
prác, ku ktorým sú priložené vizitky slovenských firiem, ktoré zamestnanci navštívili. Podľa vyjadrenia
pána Podcerkiewneho spoločnosť zadáva prácu zamestnancom takým spôsobom, že im telefonicky,
e-mailom alebo poštou oznámia, kde a kedy sa majú dostaviť, o čom predložil aj doklad „Príkaz na
vykonanie práce“. Zamestnanci sa na miesto stretnutia dostavia buď po vlastnej osi alebo im spoločnosť
zabezpečí dopravu. Pán F. predložil zoznam zamestnancov, ktorí budú dňa 05.03.2013 vykonávať prácu
na území SR. Dňa 05.03.2013 mali vykonávať prácu traja zamestnanci, ktorí budú roznášať letáky po
Čadci od 10:00 hod. do 15:00 hod., t.j. 5 hodín. V zozname zamestnancov, ktorí mali vykonávať prácu
dňa 05.03.2013 sa meno žalobkyne 1/ nenachádza. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ v konaní
neprodukovali dôkazy spochybňujúce závery žalovanej a prvostupňového správneho orgánu a závery
správy o kontrole, ako jedného z podkladov pre rozhodnutie - že by žalobkyňa 1/ reálne vykonávala
činnosti zamestnanca žalobcu 2/.

6. Z čl. 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné
nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné
doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo
zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a povinností, ktoré z
nich vyplývajú. Dôkazné bremeno teda leží nielen na žalovanej, ale aj na zamestnávateľovi, resp.
zamestnancovi zamestnávateľa (teda na žalobcovi 1/ a 2), nakoľko táto povinnosť im vyplýva z
vykonávacieho nariadenia a túto si riadne nesplnili.

7. Pokiaľ žalobcovia namietajú, že žalovaná ako i prvoinštančný orgán nemali oprávnenie rozhodnúť
o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu 1/ ako zamestnankyne žalobcu, je nutné poukázať na
právny názor žalovanej, že na základe listu poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, ktoré bolo
žalovanej doručené dňa 10. júla 2015 v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia, z
ktorého vyplýva, že ZUS akceptovala skutočnosti uvedené žalovanou a určila, že zamestnanec žalobcu
2/ podlieha od 01. marca 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Zanikla
teda sporná situácia pri určovaní uplatniteľných právnych predpisov na zamestnankyňu žalobcu 2/ a táto
bola zamenená definitívnym určením poľského zákonodarstva v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho
nariadenia.
8. Správny súd s prihliadnutím na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti
sociálneho zabezpečenia a na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej
únii konštatuje, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť
inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právneho predpisy sa
neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Podľa odôvodnenia čl. 7 vety prvej a druhej vykonávacieho
nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, by mali od príslušnej inštitúcie dostať včas
odpoveď na svoje žiadosti. Odpoveď by sa mala poskytnú najneskôr v rámci lehôt stanovených v
právnych predpisoch dotknutých členských štátov o sociálnom zabezpečení za predpokladu, že takéto
lehoty boli stanovené.

9. Vzhľadom na uvedené závery o určení uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k žalobkyni 1/ správny
súd konštatuje správnosť napadnutého rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, teda že
žalobkyni 1/ nevzniklo povinné poistenie na území Slovenskej republiky. Vo vzťahu k oprávnenosti
žalovanej vydať rozhodnutie o tom, že zamestnankyni žalobcu nevzniklo povinné sociálne poistenie
na území Slovenskej republiky je potrebné poukázať na ustanovenia zákona o sociálnom poistení, v
zmysle ktorých je žalovaná oprávnená v sporných nedávkových konaniach okrem iného rozhodnúť
aj o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného
poistenia v nezamestnanosti zamestnankyne žalobcu 2/ potom, čo bola prostredníctvom príslušného
formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovanej. Podľa § 20 ods. 1 zákona o sociálnom poistení
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na
príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 a zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu, ak tento
zákon neustanovuje inak. Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení predmetom nedávkového
konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o
poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o
pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,
pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa nebezpečnostnej triedy. Podľa § 184 ods. 8 zákona o
sociálnom poistení nedávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo
z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení
rozhodnutie príslušnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak.

10. V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy správny súd poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžso/20/2015 z 27. apríla 2016, podľa ktorého: „Ak teda žalovaný
a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho
nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa Najvyšší súd
stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento
postup správnych orgánov preskúmavať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo
k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a
vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd
záväzné.“

11. Správny súd zároveň konštatuje, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca bola ako orgán príslušná v
zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodovať v prvom stupni o vzniku,
prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, bola teda oprávnená vydať rozhodnutie
č. 49358-1/2013-CA zo dňa 22. novembra 2013. V danom prípade Sociálna poisťovňa nerozhodovala o
určení uplatniteľnej legislatívy jeho zamestnanca, ale rozhodla o nevzniku sociálneho poistenia žalobcu
1/ podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle
totiž môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, t.j.
v predmetnom prípade Sociálna poisťovňa.
Potrebnú nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním
rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia žalobcu 1/ podľa slovenskej legislatívy. V nadväznosti na
skutočnosti zistené kontrolou musela pobočka Sociálnej poisťovne za účelom zosúladenia skutkového
stavu so stavom právnym vydať rozhodnutie, že žalobcovi 1/ sociálne poistenie podľa slovenskej
legislatívy nevzniklo a následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť žalovaná v rámci odvolacieho
konania, bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím teda žalovaná len deklarovala skutočnosť, že žalobcovi 1/ od určeného obdobia nevzniklo
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
právnych predpisov Slovenskej republiky.
Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžso/41/2015 zo dňa 22. augusta 2017 -
Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodovať o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného
dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu 1/ ako zamestnanca, ktorý
bol prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov, pričom Najvyšší súd
zároveň poukázal na ustanovenie zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, z ktorých
táto právomoc žalovanej priamo vyplýva (§ 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z.
Na základe uvedených záverov správny súd konštatuje, že rozhodnutie žalovanej je zákonné, preto
žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. V prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 137
ods. 4 SSP rozhodol bez pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP), lebo nezistil, že by týmto postupom bolo
porušené ust. § 107 ods. 1 SSP a z iných dôvodov potreba pojednávanie nariadiť nevznikla.

12. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcom 1/ a 2/ bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP
a contrario tak, že súd žalobcom 1/, 2/ náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní úspešní
neboli. Rovnako nepriznal náhradu trov ani žalovanej (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené
podmienky na jej aplikáciu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu po jeho právoplatnosti je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo
dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR.

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa §
41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných
náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť - označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté
rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom
rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia
(sťažnostný návrh).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 3. 5. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.