Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 26, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/77/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115202225
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7115202225.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: CASSOFIN, a.s., so sídlom Letná 27,
Košice, IČO: 00 188 867, zastúpený JUDr. Jánom Gelenekym, advokátom, so sídlom Boženy Němcovej
24, Košice, proti žalovaným: 1/ F. U., nar. X.X.XXXX, bytom Q. XX, A. a 2/ F. U., nar. XX.X.XXXX, bytom
letná XX, Košice, obe žalované zastúpené JUDr. Marcelom Kandríkom, advokátom, so sídlom Greššova
7, Prešov, o zaplatenie 920,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného
súdu Košice I z 12. septembra 2017, č. k. 35C/66/2015-95

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v napadnutých vyhovujúcich výrokoch a vo výroku o trovách konania.

Žalované v 1. a 2. rade sú povinné nahradiť žalobcovi 100% trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanej v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 460,- Eur s úrokmi z omeškania
vo výške 5,05 % ročne od 10.11.2015 do zaplatenia (I), žalovanej v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 460,- Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 14.11.2015 do zaplatenia (II), v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol (III) a priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania (IV).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti každej zo žalovaných zaplatiť
mu sumu 460,- Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 1.2.2015 do zaplatenia. Pohľadávka
v istine, predstavovala podľa skutkového vymedzenia žaloby náhradu za užívanie bez právneho
dôvodu pozemkov vo vlastníctve žalobcu - parciel registra „C“ parc. č. XXXX/1 - Zastavané plochy a
nádvoria o výmere 18 mX a parc. č. XXXX/X - I. plochy a nádvoria o výmere XX m2, evidovaných v
katastri nehnuteľností na LV č. XXX pre kat. úz. Q. mesto (ďalej tiež len „pozemok“). I. tvrdil, že bez
existencie právneho dôvodu je na parc. č. XXXX/X situovaná stavba garáže č. súpis. XXXX, evidovaná

v katastri nehnuteľností na LV č. XXXXX pre kat. úz. Q. mesto (ďalej tiež len „garáž“) v podielovom
spoluvlastníctve žalovaných, ktoré na prístup k nej, rovnako bez právneho dôvodu využívajú tiež parc.
č. XXXX/X. I. podľa tvrdenia žalobcu odmietli jeho iniciatívu smerujúcu k usporiadaniu tohto faktického
stavu nájomnou zmluvou, a preto sa domáhal vydania takto získaného bezdôvodného obohatenia za
obdobie od X.X.XXXX do 1.2.2015 vo výške obvyklého nájomného za prenechanie na dočasné užívanie
porovnateľných nehnuteľností.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistení, že žalobca je vlastníkom
pozemku, na ktorom (parc. č. XXXX/1) sa nachádza garáž v podielovom spoluvlastníctve žalovaných
(každá z nich o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2 k celku), že medzi stranami nedošlo k úprave
užívania pozemku nájomnou zmluvou, že žalované za užívanie pozemku sčasti zastavaním garáže asčasti prístupom k nej (parc. č. XXXX/3) v rozhodnom čase žalobcovi nezaplatili peňažnú náhradu, a že
obvyklá cena nájmu v danom mieste a čase zodpovedá žalobcom tvrdenej sume 20,- Eur ročne za 1m2
zastavanej plochy a 10,- Eur ročne za 1 m2 prístupovej plochy.

4. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 451 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb.,
Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, právne posúdil vzťah strán ako záväzkový
zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, z ktorého podľa jeho záveru sú žalované, každá v
rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu na garáži, povinné vydať žalobcovi peňažnú náhradu za

bezdôvodné obohatenie, získané užívaním jeho pozemku v rozhodnom čase bez právneho dôvodu, vo
výške zodpovedajúcej obvyklému nájomnému za užívanie obdobných nehnuteľností v danom mieste
a čase. Za omeškanie so zaplatením tejto náhrady, každá zo žalovaných vo výške 460,- Eur, súd
prvej inštancie s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi tiež úroky z
omeškania v percentuálnej výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien a doplnkov.

Počiatok omeškania každej zo žalovaných s plnením ich záväzku na peňažné plnenie prvoinštančný
súd odvodil s použitím ust. § 563 Občianskeho zákonníka od doručenia žaloby, k čomu došlo v prípade
žalovanej v 1. rade dňa 9.11.2015 a v prípade druhej zo žalovaných dňa 13.11.2015. Pokiaľ sa žalobca
domáhal priznania úrokov z omeškania aj za skoršie obdobie (od 1.2.2015), v tejto časti súd prvej
inštancie žalobu zamietol.

5. Žalovanými vznesenú námietku premlčania súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého
rozsudku nepovažoval za dôvodnú. Pri posudzovaní premlčania uplatneného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie vyšiel z názoru, že tak ako tento nárok vzniká osobitne za
každý deň užívania veci iného bez právneho dôvodu, takto osobitne vo vzťahu ku každému dennému

nároku plynie tiež premlčacia doba. Z toho s použitím ust. § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
vyvodil, že k uplatneniu nároku na súde došlo ešte pred uplynutím 2 - ročnej subjektívnej a tiež 3 - ročnej
objektívnej premlčacej doby, a preto k premlčaniu žalovaného nároku nedošlo. S obranou žalovaných,
vystavanou na argumentácii, že ich právo užívať pozemok žalobcu bolo založené súhlasom jeho
právneho predchodcu - štátneho podniku Stavoprojekt Košice s výstavbou garáže na ňom, sa súd prvej

inštancie nestotožnil. Zastával názor, že vyjadrenie súhlasu štátneho podniku Stavoprojekt s výstavbou
garáží v jeho areáli, je nutné vnímať v kontexte okolností, za ktorých k tomu došlo (v súvislosti s riešením
prístupovej cesty) a nemožno ho považovať za vzdanie sa práva vlastníka pozemku na náhradu za jeho
užívanie. Konštatoval v tejto súvislosti, že na potrebu usporiadania vzťahu s vlastníkom pozemku, či
už jeho odkúpením alebo inak boli stavebníci garáží výslovne upozornení ešte pred realizáciou stavby

Útvarom hlavného architekta mesta Košice v územnom rozhodnutí č. 1213/1967-ÚHA zo dňa 6.9.1967
a poznamenal tiež, že s niektorými stavebníkmi boli nájomné zmluvy skutočne aj uzavreté. Ani fakt, že
právny predchodca žalobcu a žalobca od žalovaných po dlhú dobu 45 rokov nepožadoval náhradu za
užívanie pozemku neznamená podľa úsudku prvoinštančného súdu, že sa žalobca vzdal tohto nároku
resp. aby ho stratil; bolo a je len na jeho vôli, či si takúto náhradu voči stavebníkom garáží uplatní

alebo nie. Napokon súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku vo svojich úvahách
odmietol tiež argumentáciu žalovaných o rozpore výkonu práva žalobcu s dobrými mravmi. Podľa jeho
názoru totiž bezdôvodné obmedzenie vlastníckeho práva bez zodpovedajúcej náhrady nemôže požívať
ochranu. Upriamil pritom pozornosť tiež na Ústavou SR (čl. 20 ods. 4) upravené právo na ochranu
vlastníctva, garantujúce, že k zásahom do vlastníckeho práva môže dôjsť len zákonom predpokladaným

spôsobom a vždy len za náhradu.

6. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p.
plným procesným úspechom žalobcu v spore.

7. Proti tomuto rozsudku podali žalované v zákonnej lehote spoločne odvolanie s návrhom, aby ho
odvolací súd zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná im nárok na plnú náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie. V odvolaní žalované namietali výlučne nesprávnosť právneho posúdenia veci
súdom prvej inštancie. V prvom rade poukázali na to, že hoc sa súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku zaoberal otázkou ich vlastníckeho práva k pozemku, existenciu takého práva k

pozemku nikdy netvrdili. V tejto súvislosti žalované vyjadrili presvedčenie, že k pozemku vydržali právo
prechodu a prejazdu, zodpovedajúce vecnému bremenu na pozemku. Dobrú vieru v nadobudnutie tohto
práva založila u odvolateľov dohoda s právnym predchodcom žalobcu, existencia ktorej je zrejmá zo
záznamu zo dňa 23.9.1967. Z tohto záznamu podľa žalovaných nevyplýva odplatnosť za výkon právaprechodu a prejazdu alebo za zriadenie stavby. Žalované akcentovali, že v nadväznosti na túto dohodu
22 rokov vykonávali právo prechodu a prejazdu a právny predchodca žalobcu po celý tento čas ich právo
rešpektoval. Za tohto stavu sa podľa argumentácie žalovaných dôvodne domnievali, že im vykonávané

právo patrí a v dobrej viere podľa ich názoru právo k pozemku žalobcu vydržali. Ďalšia časť odvolacej
argumentácie žalovaných bola vystavaná na názore, že v súhlase s výstavbou garáží na pozemku,
udelenom právnym predchodcom žalobcu bez určenia časového obmedzenia a náhrady, je potrebné
vidieť právny dôvod užívania pozemku stavebníkmi, neskôr vlastníkmi garáží. Existencia tohto právneho
dôvodu užívania pozemku, ktorým sa v usporiadaní vzájomných vzťahov strany riadili po dobu 45 rokov,

vylučuje podľa žalovaných, aby sa užívaním pozemku na úkor žalobcu bezdôvodne obohatili. Podľa
presvedčenia žalovaných nebolo vôľou štátneho podniku Stavoprojekt Košice založiť užívacie právo k
pozemku stavebníkom garáží za náhradu, výrazom čoho je jednak dobová dokumentácia, a tiež aj jeho
následné dlhodobé rešpektovanie takého usporiadania. Žalobca ako právny nástupca tohto štátneho
podniku je podľa odvolateľov povinný obligačné právo žalovaných k pozemku rešpektovať. Žalované
v tejto súvislosti poukázali na to, že podľa zák. č. 109/1964 Zb., Hospodársky zákonník i podľa v tom

čase platného Občianskeho zákonníka bol právny predchodca žalobcu ako správca štátneho majetku
oprávnený prenechať ho do užívania fyzickým osobám. Napokon žalované v odvolaní nesúhlasili ani so
spôsobom, aký sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou súladu výkonu práva žalobcom s dobrými
mravmi. Vo svojej argumentácii v tejto otázke akcentovali, že žalobca požaduje náhradu za užívanie
pozemku po viac ako 45 rokoch od udelenia súhlasu s výstavbou garáží na ňom. Uplatňovanie nároku

za tohto stavu žalované považujú za šikanózne a jeho cieľom je podľa ich názoru primäť ich k odpredaju
garáže za pre ne nevýhodných podmienok. Žalované v tomto smere poukázali tiež aj na skutočnosť, že
žalobca požaduje náhradu za užívanie pozemku zastavaním stavbou, s čím sám súhlasil. K vzniku tejto
situácie teda sám vedome prispel, a preto v danom prípade nemožno hovoriť o nútenom obmedzení
vlastníckeho práva, ktoré mal vo svojich úvahách na mysli súd prvej inštancie. Podľa názoru odvolateliek

nemôže byť uplatnený nárok v súlade s dobrými mravmi tiež preto, že žalobca nadobudol pozemok
v privatizačnom procese bezodplatne s plným vedomím toho, že je na ňom situovaná garáž. Svojimi
odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávne právne posúdenie veci, žalované uplatnili odvolací
dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.

8. Žalobca sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu bez výhrad stotožnil so spôsobom právneho posúdenia
veci súdom prvej inštancie. Osobitne prisvedčil tiež správnosti záveru prvoinštančného súdu, že v
súhlase s výstavbou v kontexte okolností, za ktorých bol udelený nemožno vzhliadnuť právny dôvod
užívania pozemku žalovanými a ani právnu skutočnosť, majúcu za následok vylúčenie náhrady za
obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu. Poukázal v tomto smere na to, že dohoda s takýmto obsahom

nebola v konaní predložená a nesvedčí o nej ani záznam z roku 1967, na ktorý sa odvolávajú
žalované. Akcentoval pritom skutočnosť, že podľa dobovej úpravy (vyhl. č. 104/1966 Zb.) mohlo dôjsť
k dočasnému prenechaniu národného majetku len za odplatu a dohoda o dočasnom užívaní musela
mať písomnú formu. Na podporu správnosti právnych úvah súdu prvej inštancie žalobca vo vyjadrení k
odvolaniu poukázal tiež na to, že v obdobnom spore strán, líšiacom sa od tohto len žalovaným obdobím,

Okresný súd Košice I právoplatným rozsudkom sp. zn. 38C/303/2013 zo dňa 30.4.2015 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/499/2015 zo dňa 22.9.2016 žalobu zamietol, pričom
v týchto rozhodnutiach sa súdy v neprospech odvolateliek vysporiadali tiež s prejudiciálnou otázkou
vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu žalovanými.

9. Žalované vo svojej odvolacej replike už len zopakovali podstatné body ich odvolacej argumentácie.
Akcentovali, že v bezpodmienečnom súhlase s výstavbou je potrebné vidieť dohodu o časovo
neobmedzenom a bezodplatnom užívaní pozemku, existenciu ktorej potvrdzuje tiež 45 rokov trvajúce
správanie sa strán podľa nej. Okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu tejto dohody zároveň u žalovaných
mohlo opodstatnene založiť presvedčenie o existencii ich práva k pozemku a v tomto stave dobrej viery

že im právo patrí ho žalovaní jeho dlhodobým výkonom vydržali.

10. Žalobca sa vo svojej odvolacej duplike obmedzil už len na konštatovanie, že žalované vo svojom
podaní, na ktoré reagoval, neuviedli nové skutočnosti, ku ktorým by sa už skôr nevyjadril, a s ktorými by
sa nevysporiadal tiež už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaných ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenými osobami (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné(§§355až358C.s.p.),beznariadeniapojednávania(§385ods.1acontrarioC.s.p.),vrozsahuvyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. §
365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v
zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. Rozsudok

bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.3.2019 po predchádzajúcom oznámení
miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri
zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v

súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých
podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez
akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových
otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387
ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň
na podstatné tvrdenia žalobcu v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:

13. Podľa ust. § 149 C.s.p. prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

14. Podľa ust. § 366 C.s.p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

15. V citovanom ust. § 366 C.s.p. je vyjadrený systém neúplnej apelácie odvolacieho konania, podstata
ktorého spočíva v zásadnej nemožnosti prihliadať v odvolacom konaní na odvolaciu námietku, založenú
na uplatnení takého prostriedku procesného útoku alebo procesnej obrany, ktorá nebola uplatnená už
pred súdom prvej inštancie, a to až na taxatívne stanovené výnimky - skutočnosti poukazujúce na

nedostatok podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, ktorými má byť preukázané,
že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej alebo
ktoré odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie.

16. Žalované v priebehu konania pred súdom prvej inštancie netvrdili skutočnosti majúce význam pre

posúdenie existencie vecného bremena na pozemku a právo k pozemku zodpovedajúce vecnému
bremenu na svoju obranu nevyvodzovali ani vo svojej právnej argumentácii. O práve zodpovedajúcom
vecnému bremenu na pozemku sa žalované zmienili len vo vyjadrení k žalobe, a to tiež iba poukazom
na to, že túto otázku nastolili vzájomnou žalobou, podanou v konaní vedenom pred Okresným súdom
Košice I pod sp. zn. 38C/303/2013, ktoré, ako už bolo zmienené na inom mieste tohto odôvodnenia, bolo

v čase vydania napadnutého rozsudku už právoplatne skončené. Žiada sa v tejto súvislosti pre úplnosť
dodať, že v tomto inom konaní žalobcovia vzájomnú žalobu neprípustne podali až v odvolacom konaní (§
372 C.s.p.), a preto nebola prejednaná. Skutkové tvrdenia, o ktoré sa žalované v odvolaní opreli vo svojej
argumentácii o existencii vecného bremena na pozemku, najmä však o okolnostiach, za ktorých došlo
k založeniu ich dobrej viery, že im patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu a o dobromyseľnom a

nerušenom výkone tohto práva v zákonom predpokladanom čase, vôbec prvý krát tvrdili až v odvolaní.
Pritom ani z odvolania a ani z obsahu spisu podľa posúdenia odvolacieho súdu nevyplynula skutočnosť,
prektorúbytentoprostriedokprocesnejobranynemohližalovanéuplatniťužvpriebehuprvoinštančného
konania. Na tomto základe, keďže tvrdenia o naplnení zákonných predpokladov vydržania sa netýkali
procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia sudcu a nesmerovali

ani k preukázaniu vady konania, odvolací súd posúdil odvolacie námietky žalovaných, založené na
týchto tvrdeniach ako procesne neprípustnú novotu, ktorú nemožno v odvolacom konaní použiť v
zmysle ust. § 366 C.s.p. I napriek procesnej neprípustnosti preskúmania vecnej správnosti napadnutého
rozhodnutia z tohto hľadiska, žiada sa odvolaciemu súdu poznamenať, že otázku vydržania práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu nastolili žalované už v konaní vedenom pred Okresným súdom

Košice I pod sp. zn. 38C/303/2013, v ktorom bola prejudiciálne zodpovedaná v ich neprospech a
zdôrazniť tiež, že v roku 1967, kedy došlo k udeleniu súhlasu s výstavbou garáže na pozemku, zákon
vôbec neumožňoval zmluvný vznik vecného bremena a je preto principiálne vylúčené, aby sa žalované(eventuálne ich právny predchodca) v tom čase ujali oprávnenej držby práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu.

17. Jadro odvolacej argumentácie žalovaných bolo vystavané na názore, že súhlas štátneho podniku
StavoprojektKošice svýstavbougaráženapozemku,ktorýbolvtomčasenespornevovlastníctveštátu,
je právnou skutočnosťou, majúcou za následok vznik práva žalovaných bezodplatne a bez časového
obmedzeniapozemokužívať.Stýmtonázoromžalovanýchsaodvolacísúdnemoholstotožniť.Žalované
totiž vo svojej argumentácii v tejto právnej otázke opomenuli hneď niekoľko rozhodujúcich momentov.

Predovšetkým je potrebné mať na zreteli, že právo zriadiť a mať stavbu na cudzom pozemku,
zjednodušene povedané právo stavby, nemalo podľa dobovej úpravy samostatný inštitucionalizovaný
charakter, a preto nevyhnutne toto právo mohlo byť založené len úpravou práv a povinností medzi
vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby v intenciách iného právom aprobovaného zaväzovacieho
titulu, najčastejšie však na základe zmluvy. Podľa úvahy odvolacieho súdu je bezvýznamné, či k
založeniu práva stavby došlo niektorou z typových dohôd alebo nepomenovanou zmluvou podľa ust.

§ 51 Občianskeho zákonníka; podstatným však je, aby k úprave konkrétnych vynutiteľných práv a
povinností medzi vlastníkom stavby a pozemku skutočne došlo a teda aby dohoda nespočívala len v
súhlase s užívaním pozemku, pretože v takomto prípade nevzniká skutočná zmluva, ale len nezáväzná
výprosa (precarium), ktorú môže vlastník pozemku kedykoľvek odvolať, a preto pri nej prekarista nemá
istotu, kedy bude musieť vec vrátiť (prestať užívať). Na podporu správnosti tejto úvahy odvolací súd

upriamuje pozornosť napríklad tiež na závery vyvodené v obdobnom prípade pri rovnakej právnej úprave
Najvyšším súdom Českej republiky (NS ČR)v rozsudku sp. zn. 22 Cdo 2284/2009 zo dňa 27.4.2011, v
ktorom prisvedčil správnosti názoru súdu nižšej inštancie že „Vyjadrenie súhlasu vlastníka pozemku
s existenciou stavby nie je právnou skutočnosťou, ktorá by takéto právo trvale zakladala. V takomto
prípade sa jedná len o výprosu, ktorá spočíva v tom, že vlastník dovolí užívať svoju vec, bez toho,

aby užívateľovi k veci vzniklo nejaké právo a vlastník veci môže výprosu kedykoľvek odvolať“, a v
ktorom zároveň uzavrel, že v prípade odvolania takého súhlasu, ktorý nebol poskytnutý na časovo
neobmedzenú dobu oprávnenie na umiestnenie stavby na pozemku odpadá. Žalované sa preto mýlia,
pokiaľ len súhlasu štátneho podniku Stavoprojekt Košice, v tom čase správcu pozemku vo vlastníctve
štátu, s výstavbou garáží, pripisujú právotvorné účinky. Nakoľko iný právny dôvod užívania pozemku než

súhlas s výstavbou žalované netvrdili a v priebehu konania sa nestal ani inak zrejmý, je podľa posúdenia
odvolacieho súdu prejudiciálny záver súdu prvej inštancie, že žalované právo užívať pozemok žalobcu
nemajú, plne opodstatnený. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že odkaz žalovaných na uznesenie NS
ČR sp. zn. 22 Cdo 746/2007 zo dňa 19.3.2007 nie je na prejednávanú vec príznačný, preto, že v
tomto rozhodnutí sa rieši otázka usporiadania vzťahu medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku

za situácie, keď došlo k zriadeniu stavby na základe časovo neobmedzeného práva k pozemku ( v
čase zriadenia stavby tu bol stavebník vlastníkom pozemku). O takúto právnu situáciu sa však v
posudzovanom prípade nejedná, nakoľko ako už bolo zmienené, len udelením súhlasu s výstavbou
právneho predchodcu žalobcu nedošlo k záväznému založeniu akéhokoľvek vynutiteľného práva a už
vôbec nie časovo neobmedzeného práva užívať štátny majetok, keďže podľa vtedajšej úpravy právo

trvalého užívania k štátnemu majetku mohlo vzniknúť len organizácii (§ 10 vyhl. č. 104/1966 Zb) a
právo jeho osobného užívania, majúce časovo neobmedzený charakter, mohlo vniknúť len na základe
rozhodnutia bývalého okresného národného výboru (§ 205 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
do 31.12.1991).

18. Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

19.Citovanéustanoveniezákonaumožňujesúduposúdiťvecvtomsmere,čivýkon subjektívnehopráva

je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného
práva. Nakoľko ide o právnu normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, prakticky prenecháva
na úvahu súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu
právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Pri aplikácii tejto normy sa
v právnej praxi ustálilo, že odopretie súdnej ochrany pre rozpor výkonu práva s dobrými mravmi

prichádza do úvahy len výnimočne a len ako posledná do úvahy prichádzajúca možnosť spravodlivého
usporiadania pomerov. Nepostačuje teda akýkoľvek morálny rozpor alebo zásah, ale tento musí mať
určitú intenzitu, ktorá je z hľadiska verejnej mienky neakceptovateľná.20. Odvolací súd považuje úvahy, na podklade ktorých súd prvej inštancie posúdil v okolnostiach
prípadu súlad výkonu práva žalobcu s dobrými mravy za primerané. Bez akýkoľvek výhrad možno
súhlasiť s jeho názorom, že zasahovanie do vlastníckeho práva bez zákonného oprávnenia nie je

spoločensky očakávaným, a preto ani morálne akceptovateľným javom, a preto dovolanie sa ochrany
pred takýmto stavom vlastníkom len sama o sebe nemôže byť nemorálna. Treba mať v tejto súvislosti
na zreteli, že forma i obsah zásahu súdu na základe ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je vo
svojej podstate limitovaná tým, že aplikujúci subjekt svojím rozhodnutím nemôže vytvoriť stav, ktorý by
sám o sebe odporoval dobrým mravom. Odvolateľky kolíziu vykonávaného práva s dobrými mravmi vo

svojej podstate vidia predovšetkým v tom, že žalobca pristúpil k uplatňovaniu nároku na náhradu za
užívanie jeho pozemku až po 45 rokoch nerušeného užívania. Žalované však v tejto svojej výhrade
k postupu žalobcu opomenuli zohľadniť, že v kontexte okolností, za ktorých sa ujali užívania jeho
pozemku, rozhodne nemohli žiť po celý tento čas v presvedčení, že im užívacie právo patrí a už vôbec
nie, že za užívanie nemajú platiť. Je totiž nesporné, že k úprave pomerov stavebníkov k pozemku
niektorým zo zákonom predpokladaným spôsobom nikdy nedošlo ako bolo zmienené už na inom mieste

tohto odôvodnenia, ešte pred zahájením výstavby na to boli stavebníci garáží výslovne upozornení
orgánom verejnej správy. O potrebe úpravy vzťahu k pozemku v budúcnosti preto objektívne vzaté
žalované (ich právny predchodca) museli mať vedomosť, a preto nemôžu byť zaskočené tým, že sa
o to začal žalobca usilovať; najskôr návrhom nájomnej zmluvy a vzhľadom na neúspech tejto jeho
iniciatívy žalobou smerujúcou k zaplateniu náhrady za užívanie jeho pozemku bez právneho dôvodu.

Niektorí stavebníci k tejto, možno povedať od počiatku predpokladanej úprave pomerov nájomnými
zmluvami pristúpili; na rozdiel od nich sa však žalované z nevedno akého dôvodu domnievajú, že im
pozemok bol fakticky darovaný. Bez reálneho podkladu je tiež predstava žalovaných o zámere žalobcu
prostredníctvom uplatňovania náhrady za užívanie primäť ich k odpredaju garáže za ekonomicky
nevýhodných podmienok. Podľa názoru odvolacieho súdu táto úvaha žalovaných neobstojí už len v

kontexte toho, že žalobca si od nich uplatňuje náhradu za užívanie vo výške zodpovedajúcej obvyklému
nájomnému, a teda ním určené podmienky užívania pozemku žalovanými nijak nevybočujú z trhového
priemeru.

21. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil rozsudok ako v napadnutých vyhovujúcich

výrokoch (I a II), tak aj v závislom výroku o trovách konania (IV), majúcom správny základ v plnom
procesnom úspechu žalobcu v spore. Výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu (III) nebol
odvolaním napadnutý; v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť v zmysle
ust. § 367 ods. 1 a contrario C.s.p., a preto v nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

22. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

23. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

24. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne
úspešnému žalobcovi nárok na náhradu 100% trov odvolacieho konania.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na

príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)