Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on

Decision was made at the court Krajský súd Bratislava

Judgement was issued by JUDr. Danica Veselovská

Legislation area – Trestné právoŽivot a zdravie

Judgement form – Rozsudok

Judgement nature – Zrušujúce, Zmeňujúce

Source – original document (the link may not work anymore)

Judgement

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/55/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1518010031
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Veselovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1518010031.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a
členov senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a JUDr. Denisy Mészárosovej, v trestnej veci obžalovaného
E. V. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 4 písm. c)
Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp.zn.
7T/2/2018 zo dňa 27.05.2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 17. septembra 2019 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku
o vine v bode 1), vo výroku o treste a vo výroku o ochrannom opatrení.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný

E. V., O.. XX.XX.XXXX X. V., Z. V. B. XX, V.,

u z n á v a z a v i n n é h o, ž e

od presne nezisteného času prechovával kokaín, extázu a marihuanu v ním prenajatej podzemnej garáži
nachádzajúcej sa v Polyfunkčnom objekte v V. na V. H. X, vchod z ulice G. 1, až do 24. júla 2017 do 13:45
hod., kedy si z priestorov garáže zobral 1 kg kokaínu a tento odniesol do pristaveného a ním užívaného
osobného motorového vozidla zn. X. P., EČV: F. XXX W., majiteľom ktorého je P. N., vracajúc sa späť do
garáže bol príslušníkmi polície zadržaný, pričom počas toho, ako bola vykonaná zákonným spôsobom
nariadená prehliadka tejto garáže, bol v jej zadnej časti nájdený košík s balíkom, o obsahu ktorého bolo
jeho skúmaním v Kriminalistickom a expertíznom ústave Policajného zboru zistené, že tento obsahuje
1040,63 g kokaínu s koncentráciou účinnej látky 60% hmotnostných v hodnote minimálne 72.844,10 €,
pričom toto množstvo zodpovedá 26 224 obvykle jednorazovým dávkam drogy, ako aj 2 plastové vrecká
s tlakovým uzáverom, o obsahu ktorých bolo ich znaleckým skúmaním v Kriminalistickom a expertíznom
ústave Policajného zboru zistené, že tieto obsahujú spolu 4580 mg konope v hodnote minimálne 22,90
€, pričom toto množstvo zodpovedá 24 obvykle jednorazovým dávkam drogy, ďalej sklená ampulka
obsahujúca 3 tablety, v ktorých bola zistená prítomnosť 3,4 - metyléndioxymetamfetamínu (MDMA) v
hodnote 24,00 €, pričom toto množstvo zodpovedá 3 obvykle jednorazovým dávkam drogy, pričom
v uvedenej garáži boli počas tejto prehliadky zaistené aj digitálne váhy, plastové sáčky, plastové
uzatvárateľné vrecká rôznych rozmerov a obdobné veci majúce súvis najmä s porcovaním a následnou
distribúciou omamných i psychotropných látok, pričom následne bola vykonaná aj prehliadka obvineným
používaného osobného motorového vozidla zn. X. P., EČV: F. XXX W., majiteľom ktorého je P. N., kde
počas tejto prehliadky obvinený spod sedadla spolujazdca vybral a následne príslušníkom Policajného
zboru dobrovoľne vydal balík, o obsahu ktorého bolo jeho skúmaním v Kriminalistickom a expertíznom
ústave Policajného zboru zistené, že tento obsahuje 997,29 g kokaínu s koncentráciou účinnej látky
60% hmotnostných v hodnote minimálne 69.810,30 €, pričom toto množstvo zodpovedá 25.597 obvykle
jednorazovým dávkam drogy, a teda celková hodnota zaistených omamných a psychotropných látok
predstavuje finančnú čiastku minimálne 142.701,30 €, pričom v zmysle zákona NR SR číslo 139/1998

Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov je kokaín
zaradený do II. skupiny omamných látok, metamfetamín do II. skupiny psychotropných látok, MDMA do
I. skupiny psychotropných látok, konope (Cannabis) do I. skupiny omamných látok,

t e d a

neoprávnene prechovával po akúkoľvek dobu omamnú a psychotropnú látku, a čin spáchal vo veľkom
rozsahu,

č í m s p á c h a l

obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d), ods. 4 písm. c) Trestného
zákona.

Za tento trestný čin a zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2
Trestného zákona v súbehu s prečinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa
§ 294 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v bode 2) napadnutého rozsudku sa
obžalovanému

u k l a d á

Podľa § 172 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. j), § 41 ods. 2 Trestného zákona
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) rokov.

Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá trest prepadnutia majetku.

Podľa § 59 ods. 2 Trestného zákona vlastníkom prepadnutého majetku sa stáva štát.

Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá ochranný dohľad na dobu
2 (dva) roky.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 7T/2/2018 zo dňa 27.05.2019 bol obžalovaný E. V.
uznaný vinným v bode 1) zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a
psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. c), písm. d), ods. 4 písm. c) Trestného zákona, a v bode 2) zo spáchania zločinu nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona v súbehu s prečinom
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že

1) v presne nezistenom čase a na nezistenom mieste si od doposiaľ nezistených osôb zadovážil kokaín,
extázu a marihuanu, ktoré následne až do 24. júla 2017 do 13:45 hod. prechovával v ním prenajatej
podzemnej garáži nachádzajúcej sa v P. objekte v V. na V. ulici 7, vchod z ulice G. 1, kedy po tom,
ako si z priestorov garáže zobral 1 kg kokaínu a tento odniesol do pristaveného a ním užívaného
osobného motorového vozidla zn. X. P., EČV: SC XXX ED, majiteľom ktorého je P. N., vracajúc sa
späť do garáže bol príslušníkmi polície zadržaný, pričom počas toho, ako bola vykonaná zákonným
spôsobom nariadená prehliadka tejto garáže, bol v jej zadnej časti nájdený košík s balíkom, o obsahu
ktorého bolo jeho skúmaním v Kriminalistickom a expertíznom ústave Policajného zboru zistené, že
tento obsahuje 1040,63 gramu kokaínu s koncentráciou účinnej látky 60% hmotnostných v hodnote
72.844,10 € - 104.063 €, pričom toto množstvo zodpovedá 26.224 - 78.672 bežným jednotlivým dávkam
drogy, ako aj 2 plastové vrecká s tlakovým uzáverom, o obsahu ktorých bolo ich znaleckým skúmaním
v Kriminalistickom a expertíznom ústave Policajného zboru zistené, že tieto obsahujú spolu 4.580 mg

konope v hodnote 22,90 € - 45,80 €, pričom toto množstvo zodpovedá 24 - 73 bežným jednotlivým
dávkam drogy, ďalej sklená ampulka obsahujúca 3 tablety, v ktorých bola zistená prítomnosť 3,4 -
metyléndioxymetamfetamín /MDMA/ v hodnote 24,00 € - 30,00 €, pričom toto množstvo zodpovedá
3 bežným jednotlivým dávkam drogy, pričom v uvedenej garáži boli počas tejto prehliadky zaistené aj
digitálne váhy, plastové sáčky, plastové uzatvárateľné vrecká rôznych rozmerov a obdobné veci majúce
súvis najmä s porcovaním a následnou distribúciou omamných i psychotropných látok, pričom následne
bola vykonaná aj prehliadka obvineným používaného osobného motorového vozidla zn. X. P., EČV:
SC XXX ED, majiteľom ktorého je P. N., kde počas tejto prehliadky obvinený spod sedadla spolujazdca
vybral a následne príslušníkom Policajného zboru dobrovoľne vydal balík, o obsahu ktorého bolo
jeho skúmaním v Kriminalistickom a expertíznom ústave Policajného zboru zistené, že tento obsahuje
997,29 g kokaínu s koncentráciou účinnej látky 60% hmotnostných v hodnote 69.810,30 € - 99.729 €,
pričom toto množstvo zodpovedá 25.597 - 76.791 bežným jednotlivým dávkam drogy, a teda celková
hodnota zaistených omamných a psychotropných látok predstavuje finančnú čiastku 142.701,30 € -
203.867,80 €, pričom v zmysle zákona NR SR číslo 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných
látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov je kokaín zaradený do II. skupiny omamných látok,
metamfetamín do II. skupiny psychotropných látok, MDMA do I. skupiny psychotropných látok, konope
(Cannabis) do I. skupiny omamných látok.

2) od presne nezisteného obdobia a od doposiaľ nezisteného zdroja nemajúc zákonom vyžadované
povolenie na držbu zbrane a streliva si zadovážil a následne v byte č. 54 nachádzajúcom sa na 5.
poschodí obytného domu v V. na B. ulici XX prechovával dlhú palnú zbraň - opakovaciu brokovnicu
americkej výroby, značky U. model XX, výrobné číslo MV XXXXXC (vyrazené na puzdre záveru), kal.
12/70-76, označenú rakúskymi skúšobnými značkami v roku 1993, a súčasne si v presne nezistenom
čase a od doposiaľ neustáleného zdroja zadovážil a následne v garáži číslo 2 - 886 nachádzajúcej sa na
3. podzemnom podlaží (-3. podlaží) Polyfunkčného objektu v V. na V. ulici X prechovával XX ks nábojov
kalibru 12/70 typ Trap Sport 24, českého výrobcu streliva zn. F. & V., označených dnovými signatúrami
F.&V. 12, pričom dotknutá zbraň ako aj náboje boli zaistené počas zákonným spôsobom vykonaných
prehliadok bytu ako aj garáže, pričom ich znaleckým skúmaním v Kriminalistickom a expertíznom ústave
Policajného zboru bolo zistené, že sa jedná o dlhú palnú zbraň - opakovaciu brokovnicu americkej
výroby, značky U. model 88, výrobné číslo MV XXXXXC (vyrazené na puzdre Záveru), kalibru 12/70-76,
označenú rakúskymi skúšobnými značkami v roku 1993, konkrétne ide o jednohlavňovú opakovaciu
pušku s odsuvným záverom ovládaným predpažbím, ktorá je streľby schopná, v zmysle zákona č.
190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive v platnom znení posudzovaná podľa § 5 ods. 1 písm. e)
ako zbraň kategórie B, t. j. ako zbraň, ktorej držanie a nosenie v zmysle § 5 ods. 2 citovaného zákona
podlieha povoľovaciemu konaniu a evidenčnej povinnosti, rovnako ako 50 ks nábojov kalibru 12/70 typ
Trap Sport 24, českého výrobcu streliva zn. F. & V., ktoré sú taktiež streľbyschopné, v zmysle zákona
č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive podľa § 2 ods. 1 písm. g) sú strelivom a podľa § 12
ods. 1 uvedeného zákona ich môže nadobudnúť do vlastníctva len držiteľ zbrojného preukazu, držiteľ
zbrojnej licencie alebo držiteľ zbrojného sprievodného listu na trvalý vývoz.

Za to mu bol podľa § 172 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h), §
41 ods. 2 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 22 rokov, pre výkon ktorého
bol podľa § 48 ods. 3 Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom
stráženia. Podľa § 58 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona bol obžalovanému uložený trest prepadnutia
majetku, ktorého vlastníkom sa podľa § 60 ods. 6 Trestného zákona stáva Slovenská republika. Podľa
§ 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona súd prvého stupňa uložil obžalovanému ochranný dohľad
na dobu 2 roky.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení obžalovaný odvolanie smerujúce proti výroku
o vine, výroku o treste ako aj proti konaniu, ktoré týmto výrokom predchádzalo. Odvolanie odôvodnil
prostredníctvom obhajcu podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 20.06.2019.

Obhajoba uvádza, že súd prvého stupňa sa pri postupe podľa §§ 238 ods. 1, 243 ods. 1 Trestného
poriadku po podaní obžaloby, a ani neskôr v napadnutom rozsudku, buď vôbec alebo len nedostatočne
zaoberal skutočnosťou, že v prípravnom konaní pri ukončení vyšetrovania v rámci úkonu podľa § 208
Trestného poriadku nebol obžalovanému predložený úplný spisový materiál, pričom v jeho obsahu,
tvoreného počtom listov 431 absentovali najmä (i) časť utajovanej prílohy, a to príkaz Okresného súdu
Bratislava V, zo dňa 19.07.2017, č.p.: OS BA V-V-55-l/2017-2Ntt/13/17; (ii) úplné zvukové a textové

záznamy zachytenej telekomunikačnej prevádzky, ktoré boli zničené; (iii) úplné obrazovo- zvukové
záznamy z nebytového priestoru vyhotovené na základe príkazu Okresného súdu Bratislava V zo dňa
19.07.2017 na dobu odo dňa xxx (vyhradené) do dňa xxx (vyhradené), č.p.:OS BA V-V-53-l/2017-2Ntt/l
1/17, (iv) znalecký posudok KEÚ PZ č. PPZ-KEU-BA-EXP- 2017/9153 z odvetvia kriminalistická biológia
a genetická analýza (č.l. 483-493). Skutočnosť, že v čase ukončenia vyšetrovania, t.j. dňa 10.01.2018,
nebol ako súčasť utajovanej prílohy obžalovanému predložený príkaz Okresného súdu Bratislava V, zo
dňa 19.07.2017, č.p.: OS BA V-V-55- l/2017-2Ntt/13/17, pritom nespochybniteľne vyplýva z vyhlásenia
mlčanlivosti zo dňa 10.01.2018, č.l. 432-435, ktoré obžalovaný podpisoval pri predložení utajovanej
prílohy na úkone podľa § 208 Trestného poriadku. Dňa 09.10.2018 obžalovaný prostredníctvom obhajcu
vykonal štúdium spisu - utajovanej prílohy, pričom v tomto čase už utajovaná príloha obsahovala oba
vyššie uvedené príkazy, t.j. aj príkaz, ktorý neobsahovala, resp. nebol obžalovanému predložený, dňa
10.01.2018 vyšetrovateľom pri ukončení vyšetrovania podľa § 208 Trestného poriadku. Procesné strany
nesporovali ani skutočnosť, že spis neobsahoval žiadne zvukové nahrávky zachytenej telekomunikačnej
prevádzky, keďže tieto boli príslušníkmi polície zničené ako s vecou nesúvisiace (viď č.l. 374). Nespornou
je tiež skutočnosť, že ku dňu ukončenia vyšetrovania úkonom podľa § 208 Trestného poriadku nebol
súčasťou spisu znalecký posudok KEÚ PZ č. PPZ-KEU-BA-EXP-2017/9153 z odvetvia kriminalistická
biológia a genetická analýza, čo obhajca opakovane namietal, pričom tento bol vyšetrovateľovi (č.l. 483)
doručený dňa 11.01.2018, t.j. deň po skončení vyšetrovania. Na hlavnom pojednávaní dňa 22.11.2018
procesné strany argumentovali pre a proti prípustnosti dôkazu - znaleckého posudku KEÚ PZ odvetvie
kriminalistická biológia a genetická analýza (č.l. 483 a nasl.), ktorý bol obžalobou predložený až po
ukončení vyšetrovania, a to napriek pribratiu znaleckého ústavu podľa §§ 143 a nasl. Trestného
poriadku ešte v čase prípravného konania. Prokuratúra argumentovala potrebou urýchleného konania
a nemožnosťou predĺženia prípravného konania z dôvodu väzobného stíhania do času predloženia
znaleckého posudku, pričom súčasne uviedla (zápisnica o HP, dňa 22.11.2018, str. 2, posledný odsek),
že: „tento dôkaz nie je posudkom, o ktorý sa obžaloba opiera''. Súd nevyhovel námietkam obhajoby
a znalecký posudok vykonal s tým, že k meritu veci sa zaviazal podrobnejšie vyjadriť pri odôvodnení
rozsudku. Na strane 20, prvý odsek súd však len veľmi stručne konštatuje, že: „v súlade so zásadou
kontradiktórnosti bol vykonaný aj znalecký posudok KEÚ PZ - kriminalistická biológia a genetická
analýza, pričom je irelevantné, že tento bol do spisu založený až počas súdneho konania.“ Podľa
obhajoby je potrebné vziať do úvahy, že obžalovaný nemá podľa Trestného poriadku možnosť podať
opravný prostriedok ani proti obžalobe, resp. podaniu obžaloby, a ani nemôže účinne namietať spôsob
rozhodnutia súdu v tomto štádiu konania, konkrétne nariadenie hlavného pojednávania, inak ako
až v odvolacom konaní. Je pritom prirodzené, že pokiaľ už raz súd prvého stupňa nariadi hlavné
pojednávanie, tak nemá ako „korigovať“ jeho vlastnému postupu vytýkanú chybu. Rezignácia na
poskytnutie ochrany právam osôb, proti ktorým sa vedie trestné stíhanie, v štádiu od podania obžaloby
do nariadenia hlavného pojednávania, t.j. v štádiu posudzovania (aj keď nie prerokovania na verejnom
zasadnutí) obžaloby, by v konečnom dôsledku spochybňovala zmysel a účel tohto štádia trestného
konania a viedla by k jeho formalizácii.

Ustanovenia § 201 ods. 3, ods. 4, § 2 ods. 2 Trestného poriadku kladú obligatórnu požiadavku na
vykonanie úkonov vyšetrovania, t.j. aj úkonu podľa § 208 Trestného poriadku, v súlade so zákonom,
pričom ak zákon raz imperatívne vyžaduje (t.j. nepovoľuje žiadne iné alternatívy) dodržanie určitého
postupu, tak nie sú možné odchýlky, pričom porušenie zákona nie je možné nazývať „formalizmom“. V
tomto rozsahu súd prvého stupňa neuvádza žiadne úvahy, prečo porušenie ustanovení § 208 Trestného
poriadku nepredstavuje v prípade obžalovaného relevantné porušenie práva na obhajobu, o to viac, keď
za trestný čin ktorý je kladený obžalovanému za vinu, hrozí spodná hranica trestnej sadzby 20 rokov.

V prípade, ak zákon určité postupy predstavujúce zásah do základných práv a slobôd povoľuje, je
potrebné skúmať súlad s Ústavou Slovenskej republiky ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“}, ktorého ustanovenia spolu s judikatúrou ESĽP majú vyššiu
právnu silu (prednosť uplatnenia) v prípade, ak garantujú vyššiu mieru práv. V uvedenom význame
sa súd prvého stupňa nevysporiadal so skutočnosťou, že zničenie zvukových a textových záznamov
telekomunikačnej prevádzky (či. 374) odporuje rozsudku Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“}, vo veci U. proti N., sťažnosť č. 2742/12 zo dňa 04.04.2017, ako aj nadväzujúcim
rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad uznesenie sp.zn. 5To/6/2017 zo dňa
16.04.2018, podľa ktorého je v rozpore s ustanoveniami §§ 114 ods. 6, 115 ods. 6 Trestného poriadku
a zároveň porušením práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ orgány činné v
trestnom konaní (ďalej len „OČTK“} alebo súd neumožnia obvinenému a jeho obhajcovi oboznámiť sa

so všetkými vyhotovenými záznamami telekomunikačnej prevádzky a obrazovo-zvukovými záznamami,
týkajúcimi sa konania, ktoré je obvinenému kladené za vinu. Nie je prípustné, aby dotknuté orgány
selektívne samy vyhodnotili, čo je a čo nie je pre daný prípad relevantné z hľadiska uplatnenia práv
obhajoby. Pokiaľ však súd prvého stupňa hodnotil postup OČTK podľa § 115 ods. 8 Trestného poriadku
ako prijateľný, musí sa prinajmenšom vysporiadať so vzťahom daného ustanovenia k uvedeným
rozhodnutiam ESĽP a zároveň musí skúmať legitímnosť cieľa vedúceho k zásahu do práv, aby bolo
zrejmé, aké telefonáty, sms-správy, medzi ktorými účastníkmi, v akom počte, v akom čase, prípadne
trvaní a predovšetkým prečo boli OČTK posúdené ako s vecou nesúvisiace, t.j. konkrétne z akého
dôvodu nemohli byť v prospech obvineného. Uvedené skutočnosti súd v napadnutom rozsudku vôbec
naskúmal a obmedzil sa na konštatovanie zákonnosti postupu OČTK.

Obdobný nedostatok sa týka aj obrazovo-zvukových záznamov (č.l. 373), ktoré mali byť na základe
príkazu súdu zabezpečované odo dňa xxx (vyhradené) do xxx (vyhradené), pričom OČTK do spisu
predložili iba nahrávku z jedného dňa, konkrétne 24.07.2017, rozdelenú do viacerých časových
„sekvencií“. Vykonanému dôkazu je nutné vytknúť (i) neúplnosť záznamu, zásah do práva na obhajobu
z dôvodu selektívneho výberu len časti záznamu (časť dňa 24.07.2017) zo strany OČTK, bez možnosti
obhajoby oboznámiť s celým rozsahom záznamu (t.j. odo dňa xxx do dňa zadržania), ako aj (ii)
nesplnenie ustanovenia § 270 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého je súčasťou výkonu obrazovo-
zvukového záznamu aj správa o tom, akým spôsobom a kým bol záznam vyhotovený alebo získaný.
Na hlavnom pojednávaní dňa 05.04.2019 (zápisnica o HP, str. 2, siedmy odsek) obhajca nemal
výhrady k prehratiu tej časti, resp. toho rozsahu obrazovo-zvukového záznamu (na nosiči č.l. 373),
ktorý navrhovala prokuratúra, v prípade ak bude (aj keď až následne) umožnené obhajobe oboznámiť
sa s celým rozsahom úplného obrazovo-zvukového záznamu. Prokuratúra potvrdila, že záznam nie
je úplný, ale v rámci vyjadrenia ponechala na úvahe súdu, či požiadavke na úplnosť obrazovo-
zvukových záznamov obhajobe vyhovie alebo nie. Obhajoba v rámci hlavného pojednávania opakovane
predniesla požiadavku na zabezpečenie úplného záznamu obrazovo-zvukových nahrávok s poukazom
na judikatúru ESĽP a to v termíne dňa 07.09.2018, dňa 22.11.2018 , dňa 27.05.2019. V napadnutom
rozsudku súd na str. 9, prvý odsek, bez ďalšieho vysvetlenia, konštatuje, že nie je pravda, tvrdenie
obhajoby o nemožnosti oboznámiť sa s celým obrazovo-zvukovým záznamom, a to napriek tomu, že súd
neuložil povinnosť prokuratúre zabezpečiť úplný záznam. V tomto smere je pravda, že obhajoba mala
možnosť oboznámiť sa so súbormi zo dňa 24.07.2017, ktoré sú v spise, avšak tieto nepredstavujú úplný
obrazovo-zvukový záznam, ale iba jeho políciou vybranú časť. Doplňujúco súd opakuje svoje stanovisko
na strane 20, prvý odsek, napadnutého rozsudku, kde konštatuje, že nenastala situácia, kedy by OČTK
alebo súd neumožnili oboznámiť sa so všetkými záznamami telekomunikačnej prevádzky a obrazovo-
zvukovými záznamami, pričom postup podľa § 115 ods. 8 Trestného poriadku bol v súlade so zákonom.

Obhajoba ďalej vytýka súdu prvého stupňa, že v rozpore s ustanovením § 269 Trestného poriadku nebol
vykonaný listinný dôkaz, konkrétne utajovaná príloha v zmysle príslušných ustanovení s prihliadnutím
na súvisiace ustanovenie § 56 ods. 2, druhá veta Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,
Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy. Obhajoba pritom už po otvorení hlavného pojednávania
navrhla vykonať všetky príkazy s akceptovaním, že sú v špecifickom (t.j. utajenom) režime. Súd prvého
stupňa sa bez vykonania utajovanej prílohy nemohol dostatočne, objektívne a nestranne vysporiadať
ani (i) so zákonnosťou príkazu, ktorý je predpokladom prípustnosti získaného záznamu ako dôkazného
prostriedku v konaní pred súdom, a ani (ii) s jeho úplnosťou. V tomto smere predstavuje osobitnú
procesnú námietku obhajoby skutočnosť, že ani v príkaze a ani v inej listine, tak ako prikazujú príslušné
ustanovenia (§§ 114 a nasl., 270 ods. 2 Trestného poriadku) nie je riešený iný ako verejne dostupný
priestor vyhotovovania záznamov, ani kým a akým spôsobom bol záznam vyhotovený, resp. získaný.

Nesprávne postupoval súd prvého stupňa, keď na hlavnom pojednávaní dňa 15.02.2019 podľa § 272
ods. 3 Trestného poriadku zamietol návrh obhajcu na zistenie, či kpt. C.. P. U. a kpt. C.. U. I. sú
príslušníkmi polície, a či sú zapísaní ako znalci pre odvetvie, v ktorom C.. U. I. bola vypočutá v procesnom
postavení znalca, a v ktorom C.. P. U. bol v znaleckej doložke označený ako osoba, ktorá môže byť
vypočutá ako znalec. Je pritom celkom zrejmé, že v procesnom postavení znalca je možné, s výnimkou
§ 143 ods. 2 Trestného poriadku, čo však nie je tento prípad, vypočuť iba osobu, ktorá je zapísaná v
zozname znalcov vedeného na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky. Súd sa nevysporiadal
s okolnosťou, že na hlavnom pojednávaní dňa 11.07.2018 mjr. C.. U. I. priamo uviedla, že nie je znalec
vedený v zozname MS SR.

Na hlavnom pojednávaní dňa 27.05.2019 predsedníčka senátu súdu prvého stupňa oboznámila
procesné strany, že 23.05.2019 vzala návrh na prejudiciálne konanie predložený Súdnemu dvoru
Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) dňa 22.02.2019 v celom rozsahu späť, pričom predložila písomné
odôvodnenie späťvzatia, z ktorého vyplýva, že slovenský právny poriadok nereflektuje situácie, keď
jednak treba podať návrh na prejudiciálne konanie a zároveň postupovať prednostne a urýchlene vo
väzobných veciach. Nakoľko pokračovanie vnútroštátneho konania do rozhodnutia o prejudiciálnom
návrhu by nebolo v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy možné a prejednaniu v rámci naliehavého
konania nebolo vyhovené .... je súd nútený vziať návrh na prejudiciálne konanie späť. Zhodné
odôvodnenie postupu súdu vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu predniesla predsedníčka senátu na
hlavnom pojednávaní dňa 27.05.2019 v čase (01:28-03:11), a taktiež v čase (03:11:05 - 03:13:55), pričom
z vyhlásenia rozsudku obhajoba cituje: „ ... súd vyhovel neraz obracajúc sa na SDEÚ ... súdu je zrejmá
kvalifikácia „drakonická sadzba“ ... najprv sa súd obrátil listom na SDEÚ, aby nepredlžoval väzobné
konanie ... keďže nesmieme konať prieťahovo ... kedy iný súd sa obrátil na SDEÚ... išli sme listom ... aby
sa nás dotkla odpoveď na nami konštatovanú zaujímavú otázku, či daná sadzba je dostatočne široká,
aby mohol byť individualizovaný trest... prečo súd vzal aj podanú samostatnú prejudiciálnu otázku späť,
keďže nám nevyhovel SDEÚ naliehavým konaním, ktoré by vyhovovalo nášmu väzobnému konaniu ...
súd nemal inú možnosť ako chrániac jednak funkciu sudcu ako aj funkciu súdneho konania, ktoré má
viesť v čo najkratšom možnom čase kvalitným dokazovaním k výsledku smerom k rozsudku, nemôžeme
si dovoliť čakať rok - dva, možno neznámu lehotu ... a koniec koncov sú právne názory od začínajúc
obhajcov až končiac emeritnými sudcami na Najvyššom súde, ktorí konštatujú, že je fakt, že Európska
únia chráni všetky možné práva a má zasahovať len odtiaľ potiaľ do vnútroštátnej politiky štátu, je
snaha, aby bola implementácia aby bola harmonizácia trestného práva v rámci EÚ ... tá snaha je zrejmá,
ale nie je dokončená, pokiaľ nebudú jasné pravidlá, súd nemôže čakať na nejasný výsledok, a preto
musel byť súd viazaný len naším Trestným poriadkom ... keď obhajoba argumentuje, že tým práve
porušil, že stiahol návrh prejudiciálneho konania, nech vyriekne nadriadený súd verdikt, či súd tak porušil
obhajobné a iné práva, ako zákonne rozhodol, v zákonnej lehote a v zmysle zákonnej sadzby, ktorá mu
je daná a po zákonnom preukázaní dôkazného stavu ... “ (03:13:55). Predmetné odôvodnenie sa týkalo
predovšetkým druhej prejudiciálnej otázky k primeranosti trestov (ohľadom prvej otázky k Smernici EÚ
č. 2012/13/EÚ zo dňa 22.05.2012 o práve na informácie v trestnom konaní nebolo vyslovené bližšie
odôvodnenie), ktorá mala s ohľadom na následky pre obhajobu väčší význam.

Výrazný rozdiel v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku na str. 19, prvých päť odsekov a
jeho odchýlenie sa jednak od vyhláseniu rozsudku predsedníčkou senátu dňa 27.05.2019, ako aj
od písomného odôvodnenia späťvzatia Návrhu na prejudiciálne konanie, ako aj od jeho verejného
odôvodnenia prednesom predsedníčky senátu na hlavnom pojednávaní dňa 27.05.2019 predstavuje
sám osebe porušenie práva na spravodlivé konanie, ktorého súčasťou je právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia. Podľa judikatúry ústavného súdu (napr. sp.zn. IV. US 58/2018-37, zo dňa 15.11.2018)
možno od súdu legitímne očakávať zhodu ústneho odôvodnenia a písomného odôvodnenia v kľúčových
aspektoch prejednávanej veci, t.j. podstata stanoviska súdu k zásadným argumentom strany, prípadne
zákonné ustanovenia, ktoré boli základom pre rozhodnutie vo veci. Pokiaľ súd odpovedá na kľúčovú
otázku vyžaduje ústavný súd vo zvýšenej miere zhodu a neakceptuje rozdielnosť ústneho odôvodnenia
a písomného odôvodnenia rozhodnutia. Pokiaľ súd pri späťvzatí návrhu na prejudiciálne konanie
argumentoval potrebou rešpektovať vnútroštátnu normu, konkrétne Trestný poriadok je nutné poukázať
na zásadu prednosti práve Európskej únie (ďalej len „EÚ"'), podľa ktorej dovolávanie sa ustanovení
vnútroštátneho poriadku, hoc aj ústavnoprávnej povahy, nemôže ovplyvniť účinok práva EÚ (rozsudok
SDEÚ zo dňa 26.02.2013, vec Mellony C-399/11). Vo veci C-8/19 dňa 12.02.2019 Súdny dvor vydal
uznesenie v ktorom vyslovil, že článok 267 ZFEÚ a článok 47 ods. 3 Charty sa majú vykladať v tom
zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave ... v dôsledku ktorej má vnútroštátny súd povinnosť
rozhodnúť o zákonnosti rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe bez toho, aby mal možnosť podať návrh na
začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor alebo vyčkať odpovede Súdneho dvora. V poslednom
odseku pred posúdením druhej otázky Súdny dvor konkrétne uvádza: „Skutočnosť, že sudcovia nebudú
vystavení disciplinárnym sankciám za využitie možnosti, ako je predloženie predbežnej otázky Súdnemu
dvoru, alebo za vyčkanie odpovede na takú otázku pred rozhodnutím vo veci, ktorá im bola predložená,
a ktorá spadá do ich výlučnej právomoci predstavuje neoddeliteľnú súčasť nezávislosti súdov (odkaz na
rozsudok zo dňa 05.07.2016, Organov, C-614/14 body 17-25)“. Uvedené potvrdzuje zásadu prednosti
práva EÚ, v dôsledku ktorej sa neuplatní vnútroštátna úprava čo i len brániaca podaniu (teda nie len
neumožňujúca podanie) prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ {viď rozhodnutia C-399/11; C-617/10;

a Návrh C-390/16). Súd na jednej strane v odôvodnení napadnutého rozsudku uznáva (str. 19, prvý
odsek), že Rámcovým rozhodnutím Rady 2004/757/SW zo dňa 25.10.2004, ktorým sa stanovujú
minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného
obchodu s drogami (ďalej len „Rámcové rozhodnutie Rady 2004/757/SVV) sa vykonáva právo EÚ (pozn.
harmonizácia určitých oblastí právom EÚ), ale na druhej strane argumentáciou, že predmetné Rámcové
rozhodnutie stanovuje len minimálne horné hranice a nie maximálne, za účelom zamedziť uplatňovaniu
neprimerane nízkych trestov, opomína Chartu a taktiež ustanovenie čl. 4 ods. 1 uvedeného Rámcového
rozhodnutia s názvom tresty, podľa ktorého členský štát zabezpečí ukladanie účinných, primeraných
a odradzujúcich trestov. Práve uvedené ustanovenie priamo ukladá povinnosť primeraných trestov za
drogové trestný činy, pričom s ohľadom na výkon práva EÚ sa nevyhnutne aplikuje priamo Charta EÚ,
ktorá nad rámec Ústavy Slovenskej republiky, ako aj nad rámec Dohovoru priamo vyžaduje primeranosť
trestov k spáchanému trestnému činu, ktorý pojem doposiaľ nebol SDEÚ vyložený. Veľmi zvláštne
vyznieva argumentácia v treťom odseku na strane 19 napadnutého rozsudku, kde súd prvého stupňa
na jednej strane tvrdí, že stanovenie trestných sadzieb patrí do právomoci štátov, pričom limitujúcou má
byť požiadavka primeranosti trestu, kde odkazuje na Nález pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp.zn. PI. ÚS 106/2011, čím dáva za pravdu obhajobe, ale zároveň nevysvetľuje z akého dôvodu pokiaľ
je právomoc štátu pri určení trestnej sadzby limitovaná primeranosťou, nie je limitovaná primeranosťou v
zmysle článku 49 ods. 3 Charty EÚ, ktorý je dokonca vnútroštátnej úprave nadriadený. Na tej istej strane
navyše súd uvádza, že argumentácia obhajoby Nálezom Ústavného súdu, sp.zn. PI. ÚS 106/2011 „nie
je na mieste“, nakoľko predmetné rozhodnutie sa týkalo diametrálne odlišnej otázky, kde nie je celkom
zrejmé, prečo ním o odsek vyššie sám súd argumentuje. Zároveň súd prvého stupňa nevysvetľuje,
prečo v piatom odseku na str. 19 uvádza, že ak by vôbec niekto mal primeranosť trestov skúmať, tak
len Ústavný súd Slovenskej republiky postupom podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy. Nie je pritom zrejmé,
z akého dôvodu súd vylučuje právomoc SDEÚ podať výkladové stanovisko v otázke spadajúcej do
výkonu práva EÚ (oblasť upravená Rámcovým rozhodnutím - drogová trestná činnosť). Doplňujúco
obhajca uvádza, že právomoc SDEÚ predsa nemôže byť vylúčená len z dôvodu „duplicitnej“ právomoci
napríklad Ústavného súdu alebo ESĽP, pričom osobitne je nutné uviesť, že Ústavný súd môže svojím
rozhodnutím len vysloviť nesúlad zákonného ustanovenia z Ústavou, a teda zrušiť dané ustanovenie,
pričom SDEÚ poskytuje výkladové stanovisko bez zrušenia dotknutého ustanovenia, v dôsledku čoho
je práve konanie pred SDEÚ zmysluplnejšie. V prípade ak je právomoc štátu limitovaná požiadavkou
na primeranosť trestov, a v prípade drogových trestných činov sa uplatňuje právo EÚ, v dôsledku čoho
sa priamo uplatňuje Charta, a jej článok 49 ods. 3 vyžadujúci primeranosť trestu, potom nevyhnutne je
namieste žiadať o výklad v prejudiciálnom konaní SDEÚ. Práve v rozsudku Veľkej komory SDEÚ vec
C-617/10, Hans Akerberg Fransson, body 16 -30, súdny dvor konštatuje, že základné práva zaručené v
právnom poriadku Únie sa uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo únie, avšak nie mimo
týchto situácií. Prirodzene sa právo EÚ nevykonáva v rozsahu v akom si Slovenská republika určila
rozsah trestnej zodpovednosti a sankciu za trestný čin napríklad podľa § 289 Trestného zákona. Z
uplatniteľnosti práva EÚ vyplýva uplatniteľnosť základných práv zaručených Chartou (bod 21). Povinnosť
rešpektovať základné práva vymedzené v rámci Únie Chartou, teda napríklad právo na primeranosť
trestov podľa čl. 49 ods. 3 Charty v prípade obžalovaného vyplýva zo skutočnosti, že trestné stíhanie
za drogový trestný čin ako aj trestné sankcie, predstavujú vykonanie Rámcového rozhodnutia rady
2004/757/SW a teda práva Únie, čo konštatuje v napadnutom rozsudku aj súd prvého stupňa. Je
pravdou, že v konaní C-510/17 vznikli rôzne názory na otázku, ako má byť vyriešený vzťah spodnej a
hornej sadzby pre súladnosť s výkladom práva na primeranosť trestu podľa čl. 49 ods. 3 Charty, pričom
nie je pravda, že sa Nemecko nevyjadrilo vôbec, nakoľko Nemecko požadovalo bližšie informácie o
skutkovej podstate, za ktorú je taký trest ukladaný. V rámci ústnych prednesov pred senátom SDEÚ
v Luxemburgu dňa 07.11.2018 sa aj zástupca EÚ komisie JUDr. Adrián Tokár vyjadril vo význame, že
pri otázke primeranosti trestov za drogové trestné činy je daný výkon práva EÚ a uplatní sa čl. 49 ods.
3 Charty, avšak bližšie úvahy pre rozhodnutie súdu neuviedol, s odvolaním sa na skutočnosť, že ani
judikatúra ESĽP zatiaľ predmetnú otázku neriešila a vyslovila sa len k pojmu celkom zjavne neprimeraný
trest, za ktorý označila doživotný trest bez možnosti podmienečného prepustenia. Práve vzťah spodnej
a hornej trestnej sadzby z pohľadu primeranosti trestov, v dôsledku späťvzatia Návrhu na prejudiciálne
konanie C-510/17 zostal nezodpovedaný. O to väčšia škoda, že k späťvzatiu návrhu došlo po cca 2
rokoch konania pred SDEÚ, len 15 (pätnásť) dní pred Návrhmi rozhodnutia Generálneho advokáta, po
ktorých by bezprostredne (2-3 mesiace) nasledovalo rozhodnutie. Pokiaľ súd prvého stupňa na strane
19, štvrtý odsek dôvodí, že jednak (i) nie je povinný návrh na začatie prejudiciálneho konania podávať
a zároveň, že (ii) nevysporiadaním sa s návrhom je len jeho absolútne opomenutie, čo nie je prípad
tohto konania, keďže bolo rozhodnuté o späťvzatí. Uvedené nie je možné prijať, keďže v tom prípade,

by stačilo otázku podať a obratom vziať späť, čím by súd zbavil povinnosti vysporiadať sa s argumentmi
obhajoby.

Prirodzene samotnú okolnosť späťvzatia návrhu na prejudiciálne konanie obhajoba nemôže akceptovať
za dostatočné vysporiadanie sa s potrebou podania návrhu a trvá na porušení právo na spravodlivý
proces v dôsledku nedôvodného späťvzatia návrhu v konaní C-149/19. V tomto zmysle obhajoba
podporne poukazuje na Nález Ústavního soudu České republiky, sp.zn. II. ÚS 3432/17, zo dňa
11.09.2018, body 20. - (príloha P/01), ktorý odkazuje na rozsudok zo dňa 06.10.1982, CILFIT, 283/11, v
ktorom SDEÚ vymedzil tri výnimky, kedy sa vnútroštátne súdy nemusia obracať na SDEÚ so žiadosťami
o výklad práva EÚ:
1/ otázka výkladu práva EÚ, ktorá pri riešení prípadu vyvstala nie je pre prípad relevantná
2/ o tejto otázke výkladu práva EÚ už SDEÚ rozhodol (acte éclaire)
3/ správne použitie práva EÚ je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé (acte clair)

V zmysle už ustálenej rozhodovacej praxe k povinnosti súdov odôvodňovať svoje rozhodnutia, a to o
to podrobnejšie o čo je podrobnejšia relevantná právna argumentácia obhajoby, je zrejmé, že prípad
späťvzatia prejudiciálnej otázky musí byť odôvodnený, prinajmenšom rovnako, ak nie podrobnejšie ako
jej nepodanie. Prirodzene, čím ďalej vo svojom konaní postúpi SDEÚ, tak ako v prípade C-510/17,
na výsledky ktorého senát 7T súdu prvého stupňa čakal, o to viac je na mieste sa pýtať na dôvody,
pre ktoré bola prejudiciálna otázka napokon vzatá späť. Výrazné odchýlenie sa súdu prvého stupňa v
prípade obžalovaného v písomnom vyhotovení rozsudku od jeho vyhlásenia, ako aj od písomného textu
dôvodov späťvzatia predmetnej prejudiciálnej otázky v konaní C-149/19, tak ako je vytknuté vyššie v
texte, indikuje nesprávnosť postupu súdu, ktorú si sám uvedomil a snažil sa prekryť svoje pochybenie,
avšak jeho odôvodnenie napriek tomu vyznieva nezrozumiteľne (bod 24, sp.zn. II. ÚS 3432/17, P/01).
K vysporiadaniu sa súdu s prvou prejudiciálnou otázkou, je nutné uviesť, že pokiaľ súd uvádza, že
v poučení zadržaného sa nachádza aj poučenie podľa § 69 ods. 1 Trestného poriadku, tak celkom
zrejme sa jedná o nedorozumenie alebo zlomyseľnosť súdu, nakoľko poučenie podľa § 69 ods. 1
Trestného poriadku, napriek tomu, že sa nesporne predkladá zadržanému (teda nie obvinenému),
obsahuje okrem iných nedostatkov práve poučenie, že až obvinený (teda nie zadržaný) má právo
nahliadnuť do spisu, práve uvedená nezrovnalosť v poučení pri výkone práva EÚ, t.j. pri aplikácii
Smernice EÚ č. 2012/13/EÚ (tzv. informačná smernica) bola predmetom rozhodovania SDEÚ. Obhajoba
teda nespochybňovala predloženie poučenia podozrivej osobe, ale jeho znenie v rozpore s právom
EÚ, kde práva zadržaného (formálne nie obvineného) majú byť na rovnakej úrovni ako obvineného,
kde nemá byť na ľubovôli prístupu toho ktorého OČTK ako vyloží práva podozrivého. Práve rozdiel
vo formálnom a materiálnom vyjadrení pojmu obvinenie vyžadoval výklad práva EÚ, ktorým by SDEÚ
žiadnym spôsobom nedehonestoval vnútroštátny právny poriadok, a naopak by prispel k právnej kultúre.

Odvolací dôvod porušenie ustanovení Trestného zákona podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku
obhajoba vníma v dôsledku nesprávnej aplikácie § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona k momentu
dokonania skutku, ktorý je rozhodujúci pre určenie hodnoty omamných látok, t.j. hmotnoprávny rozsah
činu (vyhlásenie rozsudku čas 03:09:34 do 03:10:00). Zo znenia § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona
„prechováva po akúkoľvek dobu“ je zrejmé, že skutok je dokonaný už nadobudnutím omamnej látky
bez ohľadu na dobu prechovávania, a nie až jej zaistením. Nesprávne argumentuje súd a porušuje
hmotnoprávne ustanovenia, keď moment dokonania rozhodujúci pre správne určenie rozsahu činu
neskúmal bližšie a určil ho nesprávne k momentu zaistenia (t.j. nie nadobudnutia) omamnej látky,
poukazuje obhajoba analogicky na rozsudok KS BA, sp.zn. 2To/l06/2018, zo dňa 17.01.2019. Pokiaľ sa
týka názoru súdu, ktorý odznel pri vyhlásení odôvodnenia rozsudku (čas 03:10:30- 03:11:00), že rozsah
činu sa určuje v čase a mieste spáchania skutku, a súd nemôže prihliadať na cenu na opačnom konci
republiky, keďže aj byt kupujeme v Bratislave za inú cenu ako v M., je nutné uviesť nasledovné:

- drogové delikty sú dištančné delikty, t.j. prechovávanie je často na inom mieste ako zadováženie drogy,
tento druh trestného činu (distribúcia, ako aj ostatné formy nakladania s drogami) má pre dopad do
všetkých okresov a krajov, trestný čin je teda spáchaný na území F.
- súd nevysvetľuje prečo ak niekto prechováva to isté množstvo v V. bude potrestaný inak ako ten kto
spácha ten istý skutok v M., t.j. prechováva to isté množstvo, len mu OČTK určia inú cenu, pričom
Slovensko je jedno územie, jeden trestný zákon
- postup súdu opomína, že v dôsledku uvedených regionálnych rozdielov v cenách drog bude osoba
páchajúca závažnejší spôsob skutku, t.j. predaj drog, ale v kraji s nižšou cenou, potrestaná miernejšie

ako osoba len prechovávajúca drogy, ale v kraji s vyššou cenou, čo je v rozpore okrem iného
aj s Rámcovým rozhodnutím Rady 2004/757/SW zo dňa 25.10.2004, ktoré za základné kritérium
posudzovania prísnosti berie množstvo (nie cenu drogy) a formu nakladania s drogami, v tomto význame
Slovenská republika nesprávne prevzala Rámcové rozhodnutie a trvalo, prinajmenšom od 01.01.2006,
porušuje právo EÚ
- príslušníci PPZ, NAKA, nedokázali v odbornom vyjadrení ani osobným výsluchom presvedčivo vysvetliť
(tak výrazné) regionálne rozdiely v cenách drog, pre úplnosť obhajoba uvádza, že pokiaľ súd prvého
stupňa kupuje byt v Košiciach za inú sumu ako byt v Bratislave, bude to pravdepodobne z toho dôvodu,
že nehnuteľnosť sa inak ako drogy, nedá preniesť z okresu do okresu, z kraja do kraja, preto sú tak
výrazné regionálne rozdiely v cenách drog zvláštne a ničím nepodložené ... v skutočnosti je potrebné
brať do úvahy najnižšiu zistenú cenu

Súd prvého stupňa opomenul aplikovať ustanovenie § 126 ods. 3 Trestného poriadku a nesprávne sa
odvoláva na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 228/2012, ktoré prevzal
Najvyšší súd Slovenskej republiky, do uznesenia sp.zn. 6Tdo/82/2017, zo dňa 30.01.2019. Predmetné
ustanovenie zaväzuje súd v prípade ak existujú vážne pochybnosti o správnosti výšky škody, resp.
rozsahu činu, určí sa jej výška na podklade odborného vyjadrenia alebo potvrdenia právnickej osoby,
ktorej pôsobnosť alebo predmet činnosti poskytuje záruku objektívnosti určenia škody alebo ujmy; inak
sa výška škody určí na podklade znaleckého posudku. V zmysle Trestného zákona, zásady in 'dubio pro
reo' je neprípustný argument, že pokiaľ obhajoba nenavrhne iný spôsob určenia ceny, bude sa vychádzať
z ceny, ktorú určí policajný orgán, bez ohľadu na absenciu objektivity, jasnej metodiky zisťovania ceny,
schopnosti zodpovedať otázky a vysvetliť nezrovnalosti v cenách a podobne.

Obhajoba je v neposlednom rade presvedčená, že skutok pod bodom 2) spočívajúci v neoprávnenom
prechovávaní zbrane a streliva nie je spáchaný vo viacčinnom súbehu, keďže držba tvorila jedno
konanie aj keď na dvoch miestach. Obdobne v skutku č. 1) mal obžalovaný prechovávať podľa
predpokladu obžaloby viaceré drogy, aj druhovo rôzne, na rôznych miestach, pričom tak obžaloba
ako aj súd vychádza z jednočinného súbehu. Osobitnú otázku predstavuje súbeh skutku pod bodom
1), 2), ktorý súd prvého stupňa vôbec neriešil. Na základe uvedeného, pre podstatné chyby konania
predchádzajúceho výrokom napadnutého rozsudku, pre porušenie práva na spravodlivý proces, pre
nevysporiadanie sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie aj správne právne posúdenie
žalovaného skutku, pre neúplnosť skutkových zistení, pre potrebu doplnenia dokazovania a opakovania
niektorých dôkazov, pre porušenie ustanovení Trestného zákona ako aj pre neprimeranosť uloženého,
resp. hroziaceho trestu obhajca navrhol, aby odvolací súd v zmysle ustanovení § 321 ods. 1 písm.
a), b), c), d), e) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu,
aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol, alternatívne, aby na neverejnom zasadnutí
uznesením podľa § 244 ods. 4 Trestného poriadku a článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
trestné konanie sp.zn. 7T/2/2018 prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie položil už v konaní na prvom
stupni vymedzené prejudiciálne otázky.

Prokurátor využil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu obžalovaného, ktoré mu bolo v súlade s §
314 Trestného poriadku doručené, a to podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 01.07.2019.
Reaguje, že je pravdou, že znalecký posudok vypracovaný Kriminalistickým a expertíznym ústavom
Policajného zboru, odvetvie kriminalistická biológia a genetická analýza, vedený pod číslom PPZ-KEU-
BA-EXP-2017/9153, nebol súčasťou vyšetrovacieho spisu, ktorý bol predložený tak obžalovanému (v
tom čase obvinenému) E.ovi V.ovi ako aj jeho obhajcovi pri záverečnom preštudovaní vyšetrovacieho
spisu. Táto skutočnosť neunikla ani pozornosti dozorujúcej prokurátorky Krajskej prokuratúry Bratislava,
ktorá sama na túto skutočnosť upozornila aj v odôvodnení ňou podanej obžaloby (konkrétne strana
6 predposledný odsek podanej obžaloby), pričom v rámci zachovania kontradiktórnosti hlavného
pojednávania a rešpektujúc pritom právo obvineného na obhajobu tento znalecký posudok predložila
senátu prvostupňového súdu ako aj obžalovanému, resp. jeho obhajcovi na v poradí hneď prvom
verejnom zasadnutí, ktoré bolo vytýčené po podaní obžaloby, a ktoré sa konalo 25. januára 2018.
O akomkoľvek porušení práva obvineného, resp. obžalovaného takýmto postupom nie je možné ani
len uvažovať, keďže predmetný znalecký posudok nie je „nosným“ dôkazom, o ktorý by sa obžaloba
opierala, a ktorý by obžalovaného E.a V.a usvedčoval zo spáchania ktoréhokoľvek zo žalovaných
trestných činov. Naviac hneď po jeho doručení na Krajskú prokuratúru Bratislava bol tento krátkou cestou
dozorujúcou a zároveň intervenujúcou prokurátorkou doložený na najbližšom verejnom zasadnutí tak
do spisu ako aj obžalovanému a jeho obhajcovi.

Na margo zvukových záznamov, ktoré boli vyhotovené na podklade príkazu na odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 Trestného poriadku, a ktoré boli následne zničené, prokurátor
poukazuje na § 115 ods. 8 Trestného poriadku, v intenciách ktorého došlo zákonným spôsobom k
zničeniu týchto zvukových záznamov. Ani v tomto prípade nie je možné hovoriť o porušení akéhokoľvek
práva obvineného, resp. obžalovaného. Jedná sa o zvukové záznamy, ktoré boli vyhotovené na
základe príkazu vydaného podľa § 115 ods. 1 Trestného poriadku, týmito zvukovými záznamami
neboli zistené či zachytené žiadne skutočnosti vzťahujúce sa k vyšetrovanej či žalovanej trestnej
veci. O žiaden z uvedených záznamov sa ani obžaloba podaná dozorujúcou prokurátorkou Krajskej
prokuratúry Bratislava ako ani rozsudok vydaný senátom Okresného súdu Bratislava V neopiera a
ani naň nepoukazuje ako na prípadný usvedčujúci dôkaz. Práve na takýto prípad slúži možnosť ba
priam potreba zničenia takýchto „nepotrebných“ zvukových záznamov. O ich zničení bola vyhotovená
zápisnica tak, ako to vyžaduje § 115 ods. 8 Trestného poriadku, ktorá tvorí súčasť súvisiaceho spisu.

Čo sa týka prejudiciálnej otázky, ktorej zodpovedanie inicioval senát Okresného súdu Bratislava V pred
Súdnym dvorom Európskej únie podaním z 21. februára 2019, a jej následným späťvzatím, s týmto sa
prokuratúra plne stotožňuje. Jedná sa pritom o väzobnú trestnú vec, vedenie hlavného pojednávania
vo väzobnej trestnej veci je prioritné a práve ponechávanie obžalovaného V.a vo väzbe dôvodiac túto
skutočnosť rôznymi návrhmi či obštrukciami by bolo možné vyhodnotiť ako porušenie niektorého z práv
obvineného. Trestný poriadok jednoznačne a nespochybniteľne ukladá povinnosť orgánom činným v
trestnom konaní ako aj súdom konať vo väzobných trestných veciach prednostne a urýchlenie. Konanie
na Súdnom dvore Európskej únie vzťahujúce sa k vyššie spomínanej prejudiciálnej otázke by bolo
obligatórne spojené s prerušením trestného stíhania obžalovaného. Vzhľadom k tomu, že obžalovaný
E. V. je i naďalej vo väzbe, prerušenie jeho trestného stíhania by bolo spojené s jeho okamžitým
prepustením z väzby na slobodu. Uvedené by bolo alarmujúce a je neprípustným, aby boli obvinení
či obžalovaní zo spáchania obzvlášť závažných zločinov s hranicou trestnej sadzby v rozpätí 20 - 25
rokov bez ďalšieho či bez nejakého procesného pochybenia prepúšťaní z väzby na slobodu. Uvedené
by bolo v absolútnom rozpore s účelom trestného konania ako takého. Snaha obhajoby o takýto spôsob
„vedenia“ hlavného pojednávania je pochopiteľná iba a len z pohľadu obhajoby, keďže obhajoba by
uvedený postup prvostupňového súdu mohla považovať za svoj úspech v trestnom konaní, keďže
obhajca „docielil“ prepustenie svojho klienta (v tomto prípade obžalovaného V.a) z väzby na slobodu.
Naviac v danom prípade sa nejedná o prejudiciálnu otázku, bez zodpovedania ktorej Súdnym dvorom
Európskej únie by nebolo možné vedenie a následné skončenie hlavného pojednávania. Ak by Súdny
dvor Európskej únie danú prejudiciálnu otázku považoval za tak významnú či dôležitú pre v tom čase
prebiehajúce trestné konanie, určite by dotknutú prejudiciálnu otázku označil za otázku osobitného
zreteľa, ktorej zodpovedanie by vyhodnotil ako vec naliehavého záujmu. V prípade obžalovaného E.a
V.a však tomu tak nebolo.

Aj napriek mnohým snahám obhajoby bolo celé doterajšie trestné konanie vedené proti obžalovanému
E.ovi V.ovi vedené v absolútnom súlade s Trestným poriadkom, prísne pritom rešpektujúc a dodržiavajúc
všetky trestnoprávne ustanovenia, či už ustanovenia Trestného poriadku alebo ustanovenia Trestného
zákona. Odvolanie podané obžalovaným V.om je nedôvodné, a preto prokurátor navrhol odvolaciemu
súdu odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuť.

Nadriadený súd po preskúmaní veci nezistil žiadne vážne procesné vady konania predchádzajúce
napadnutému rozsudku, ktoré by boli dôvodom pre jeho zrušenie na neverejnom zasadnutí, preto
nariadil vo veci verejné zasadnutie.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa obhajca v plnom rozsahu pridržiaval podaného odvolania a
dôvodov uvedených v jeho písomnom vyhotovení. Tiež poukázal na všetky svoje doteraz prezentované
právne argumenty a zdôraznil potrebu vyriešenia prejudiciálnej otázky jednak vo vzťahu k neprimeranej
prísnosti trestnej sadzby podľa zákona, a jednak k spôsobu určovania rozsahu činu. Podnet obhajoby
na vyvolanie prejudiciálneho konania nebol obštrukciou, pretože ani raz nežiadali o prepustenie
obžalovaného z väzby, a tento cieľ nesledovali. Nedostatkov právnej úpravy si však nie je vedomá len
obhajoba, ale aj samotné Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré svoje námietky prezentuje v zverejnených
článkoch, a aj všeobecné súdy považujú tresty podľa § 172 Trestného zákona za drakonické. Obhajoba
chcela získať výkladové stanovisko k danej problematike, ktoré by sa, samozrejme, prenieslo aj do
rozhodnutia v tejto veci, keď prihliadajúc na to, že ak by sa brali do úvahy ceny v inom kraji, táto vec

by spadala do odseku 3, kde v prípade uzavretia dohody o vine a treste by sa obžalovaný dostal do
úplne inej kategórie trestu. Obhajca predložil odvolaciemu súdu výpis z registra znalcov Ministerstva
spravodlivosti SR, z ktorého je zrejmé, že KEÚ PZ, na rozdiel od Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline,
nemá zapísanú ani zodpovednú osobu za výkon znaleckej činnosti. Osoba oprávnená vyjadrovať sa k
znaleckému posudku podanému ústavom musí mať určité vzdelanie v danom znaleckom odbore, čo C..
I. neprezentovala na hlavnom pojednávaní. Tak podstatná otázka trestnej zodpovednosti ako je rozsah
činu, resp. cena návykovej látky, nie je v našich podmienkach riešená znaleckým dokazovaním, ale len
vyjadrením príslušníka PZ, ktorý neposkytol objektívne a objektivizujúce a ani preveriteľné informácie o
cene omamnej a psychotropnej látky na čiernom trhu. Obhajoba nemá možnosť dať si sama vyhotoviť
znalecký posudok toxikológom, pretože tento nemá právo nakladať s omamnými a psychotropnými
látkami, v čom obhajoba vidí nerovnaké postavenie procesných strán. Obhajca založil do spisu rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci C-171/16, rozhodnutie NS SR publikované pod č. 14 v Zbierke stanovísk
NS SR č. 2/2016 a návrh na začatie prejudiciálneho konania č. C-634/18. Nepoloženie prejudiciálnej
otázky je len odsúvanie problému. Na základe uvedeného obhajca navrhol, aby odvolací súd postúpil
vec na prejudiciálne konanie SDEÚ, alternatívne, aby zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého
stupňa.

Zástupkyňa krajskej prokuratúry sa v konečnom návrhu plne pridržiavala vyjadrenia k odvolaniu a
navrhla aby odvolací súd zamietol odvolanie ako nedôvodné.

Obžalovaný pred odvolacím súdom uviedol, napriek tomu, že nie je v celosti pravda to, čo sa tam uvádza,
priznáva svoj podiel viny a svoje konanie úprimne ľutuje. Nikdy nechcel nikomu ublížiť, ani neublížil.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§ 306 ods.
1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3
Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné.

V rámci plnenia revíznej povinnosti odvolací súd skúmal opodstatnenosť návrhu obhajoby na vyvolanie
prejudiciálneho konania na Súdnom dvore Európskej únie a dospel k záveru, že podanie takéhoto návrhu
všeobecným súdom SR nebolo a nie je opodstatnené.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 234 Zmluvy o Európskom spoločenstva)
Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.
Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti
s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne.

Obhajoba odôvodňovala podnet na pripojenie sa k prebiehajúcemu prejudiciálnemu konaniu v inej
trestnej veci, a neskôr po späťvzatí návrhu súdu v inej trestnej veci podnet na podanie návrhu na
prejudiciálne konanie, potrebou zodpovedania otázky, či je v súlade s čl. 4 Rámcového rozhodnutia
Rady č. 2004/757/SVV, so zásadou lojality podľa čl. 4 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
a čl. 267, 82 a 83 uvedenej zmluvy ako i s právom na spravodlivé súdne konanie garantované
čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie, so zásadou proporcionality, jednoty, účinnosti
a prednosti práva Únie také ustanovenie vnútroštátneho zákona postihujúce nedovolený obchod s
drogami, ktoré neumožňuje súdu uložiť trest odňatia slobody na spodnej hranici sadzby nižšej ako 15
rokov bez možnosti individualizácie trestu. Obhajoba vzhliadla potrebu položenia prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru Európskej únie v nefunkčnosti trestnej politiky v drogových trestných veciach, ktorú

konštatovalo aj Ministerstvo spravodlivosti SR, keď trestné sadzby uvedené v § 172 ods. 2, ods. 3, ods.
4 Trestného zákona sú drakonické a absolútne neprimerané. Uvedenému nasvedčuje aj súdna prax
Krajského súdu v Bratislave, ktorý reparuje stanovené trestné sadzby. I členské štáty Európskej únie
vedú polemiku o svojej povinnosti uznávať takéto tresty uložené ich občanom iným členským štátom
Európskej únie. Odmietnutie položenia prejudiciálnej otázky môže znamenať porušenie čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom rozhodujúcim kritériom je odôvodnenie nevyužitia
možnosti zabezpečenia výkladu k otázke práva Európskej únie, na ktorého výklad nie je vnútroštátny
súd oprávnený. Obhajoba poukázala na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 106/2011, podľa
ktorého má zákonodarca právo formovať trestnú politiku štátu, avšak toto jeho právo nie je absolútne
a je limitované povinnosťou zaistiť súlad právnej úpravy s ľudskými právami tak, ako sú vymedzené v
záväzných vnútroštátnych a medzinárodných prameňoch práva. Vo vzťahu k právnej úprave trestu ako
následku trestného činu platí, že trest musí byť primeraný trestnému činu, za ktorý je ukladaný. Zákonná
úprava musí byť v súlade so zásadou proporcionality.

Podľa čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná
trestnému činu.

Podľa čl. 4 ods. 2, ods. 3, ods. 4 Rámcového rozhodnutia Rady č. 2004/757/SVV z 25.10.2004, ktorým
sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti
nezákonného obchodu s drogami

Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí, aby sa za trestné činy vymedzené
v článku 2 ods. 1 písm. a), b) a c) ukladali tresty s hornou hranicou najmenej 5 až 10 rokov odňatia
slobody v každom z týchto prípadov: a) skutok sa týka veľkého množstva drog; b) skutok sa týka drog,
ktoré najvážnejšie poškodzujú zdravie alebo viedli k závažnému poškodeniu zdravia viacerých osôb.

Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí, aby sa za trestné činy vymedzené
v odseku 2 ukladali tresty s hornou hranicou najmenej 10 rokov odňatia slobody, ak bol trestný čin
spáchaný v rámci zločineckej organizácie, ako je definovaná v jednotnej akcii 98/733/SVV z 21.
decembra 1998, ktorou sa stanovuje, že účasť v zločineckej organizácii je v členských štátoch Európskej
únie trestným činom.

Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí, aby sa za trestné činy vymedzené
v článku 2 ods. 1 písm. d) ukladali tresty s hornou hranicou najmenej 5 až 10 rokov odňatia slobody, ak
bol trestný čin spáchaný v rámci zločineckej organizácie, ako je definovaná v jednotnej akcii 98/733/SVV
a prekurzory sú určené na použitie pri výrobe alebo zhotovení drog alebo na výrobu alebo zhotovenie
drog za okolností uvedených v odseku 2 písm. a) alebo b).

Toto rámcové rozhodnutie bolo transponované do Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. s účinnosťou od
01.01.2006.

Vyhodnotiac znenie citovaných ustanovení právnych aktov Európskej únie odvolací súd dospel k záveru,
že z formálno - teoretického hľadiska by prichádzal do úvahy postup vnútroštátneho súdu podľa § 267
písm. a) aj písm. b) Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a to vo forme požiadavky na poskytnutie výkladu
jednak čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie (zmluvy), a jednak výkladu aktu orgánov
Únie - čl. 4 Rámcového rozhodnutia Rady. Hmotnoprávnym predpokladom vyvolania prejudiciálneho
konania súdom prvého stupňa bola podľa citovaného ustanovenia Zmluvy o fungovaní Európskej
únie nevyhnutnosť poskytnutia daného výkladu pre rozhodnutie súdu. Odvolací súd revidoval postup
súdu prvého stupňa z uvedeného hľadiska, a z jeho procesných krokov zistil, že súd prvého stupňa
výklad rámcového rozhodnutia najprv považoval za nevyhnutný, keďže sa pripojil k už prebiehajúcemu
prejudiciálnemu konaniu na podklade návrhu podaného v inej trestnej veci, následne podal vlastný
návrh, a potom zobral svoj návrh späť. Hoci je zrejmé, že súd prvého stupňa zvolil takýto postup preto,
aby predišiel prieťahom vo väzobnom trestnom konaní, z pohľadu kritéria nevyhnutnosti podania návrhu
na prejudiciálne konanie je jeho postup nelogický. Súd prvého stupňa bol pred podaním návrhu na
prejudiciálne konania povinný zodpovedne sa zaoberať kritériom nevyhnutnosti so zreteľom na podstatu
kladenej otázky a na očakávaný výstup z prejudiciálneho konania vedeného pred Súdnym dvorom
Európskej únie.

Odvolací súd upozorňuje, že prvá položená otázka, ktorá sa týka zákonnosti väzobného stíhania
obžalovaného nemá žiaden vplyv na rozhodnutie súdu o vine a treste, pretože sa netýka dôkazných
prostriedkov, navyše sa jedná o otázku prevzatú z návrhu na prejudiciálne konanie v spomenutej
inej trestnej veci, z čoho bez ďalšieho nevyplýva žiadna paralela so zadržaním a väzobným stíhaním
obžalovaného v tejto veci. Preto jej zodpovedanie nie je v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie nevyhnutné.

Podstatnou časťou návrhu súdu prvého stupňa na prejudiciálne konanie, na ktorej obhajoba zotrvala
aj v odvolacom konaní, bola otázka týkajúca sa primeranosti trestnej sadzby uvedenej v § 172 ods.
4 Trestného zákona. In concreto, či nemožnosť uloženia trestu nižšieho ako 20 rokov za nedovolený
obchod s drogami, ktorý nie je páchaný zločineckou skupinou, nie je v rozpore s čl. 4 rámcového
rozhodnutia, s čl. 4 ods. 3, 82, 83 a 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, s čl. 47, § 49 ods. 3 Charty
základných práv Európskej únie. Súčasťou otázky položenej súdom prvého stupňa je to, či na odpoveď
na otázku primeranosti trestu má vplyv okolnosť, že obchod s drogami nebol spáchaný zločineckou
organizáciou v zmysle práva Európskej únie.

Odvolací súd dospel k záveru, že zákonodarcom určená trestná sadzba v § 172 ods. 4 Trestného
zákona, ktorá je 20 až 25 rokov alebo doživotie, nemôže byť predmetom posudzovania Súdnym dvorom
Európskej únie, pretože právo Európskej únie v citovaných ustanoveniach rámcového rozhodnutia
upravuje len minimálne požiadavky na dostatočnú prísnosť trestov za obchodovanie s drogami, pričom
určenie konkrétnej trestnej sadzby je otázkou práva vnútroštátneho. Zákonodarca určením jednotlivých
kvalifikačných znakov danej skutkovej podstaty, za ktorú nastavil trestnú sadzbu, vyjadril závažnosť
daného trestného činu, od ktorej sa následne s použitím zákonných kritérií ukladania trestov odvodzuje
v rámci sudcovskej úvahy primeraný trest. Určenie konkrétnej spodnej a hornej hranice trestnej sadzby
za prechovávanie omamných a psychotropných látok vo veľkom (alebo aj v inom) rozsahu je výlučne
otázkou vnútroštátneho práva, pretože všeobecná požiadavka primeranosti trestu, ktorá je obsiahnutá
v práve Európskej únie, nezasahuje do práva členských štátov určiť kritériá tejto primeranosti. Inými
slovami, členský štát je plne oprávnený určiť, za akých okolností a pri akých kvalifikačných znakoch
bude konkrétnym spôsobom trestať konanie, ktoré je trestným činom. Pri otázke, či je trestná sadzba
uvedená v § 172 ods. 4 Trestného zákona neprimerane prísna teda nejde o aplikáciu práva Európskej
únie, pri ktorom je potrebný výklad Súdneho dvora Európskej únie. Ak obhajoba dôvodí nedostatočnou
možnosťou individualizácie trestu v danom rozpätí, odvolací súd uvádza, že sa jedná o otázky, ktoré
patria do právomoci Ústavného súdu SR, ktorý sa už danou tematikou zaoberal, a to v kontexte
asperačnej zásady a zásady „3x a dosť“. Uvedené podporuje záver odvolacieho súdu, že problematika
ukladania trestov nepatrí do právomoci Súdneho dvora Európskej únie. Odvolací súd nezistil dostatočné
dôvody ani pre prerušenie konania podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku. Trest odňatia slobody
ustanovený § 172 ods. 4 Trestného zákona, hoc aj jeho spodná hranica, je bezo sporu trestom prísnym,
avšak odvolací súd použijúc test proporcionality nezistil naliehavú potrebu obracať sa na ústavný súd
v prejednávanej trestnej veci, keď obžalovaný prechovával cca 2 kg kokaínu, čo je taký rozsah činu,
pre ktorý je konanie obžalovaného mimoriadne závažné. Preto v tejto trestnej veci odvolací súd nezistil
zjavný nepomer medzi závažnosťou činu a trestnou sadzbou.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd
zruší napadnutý rozsudok aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené
ustanovenie Trestného zákona .

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, alinea prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci,
ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku
správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Odvolací súd po preskúmaní veci z meritórneho hľadiska zistil, že súd prvého stupňa vykonal všetky
dôkazy potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu, dôkazy vykonal zákonným spôsobom, a

nedopustil sa žiadnych vážnych procesných pochybení. Na druhej strane však z vykonaných dôkazov
vyvodil nie celkom správne skutkové závery, keď považoval za preukázané všetky v rozsudku uvedené
skutkové okolnosti, hoci niektoré z nich neboli konkretizované, boli vyjadrené v nejednoznačnej forme,
alebo neboli bezpečne nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť preukázané, v dôsledku čoho pochybil
pri ustálení právnej kvalifikácie skutku v bode 1). Vo výroku o vine v bode 2) súd prvého stupňa
nepochybil, hoci mohol upraviť skutkovú vetu tak, aby neobsahovala duplicitu. Týmto opomenutím sa
však nedopustil porušenia zákona, a preto v tejto časti odvolací súd nepristúpil ku korekcii. Drobné
pochybenia formálneho charakteru zistil odvolací súd aj vo výroku o treste prepadnutia majetku.

Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti:

Dňa 16.01.2018 podal prokurátor na príslušný súd obžalobu na E.a V.a v bode 1) pre obzvlášť závažný
zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a
obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 4 písm. c) Trestného zákona, a v bode
2) pre zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného
zákona vo viacčinnom súbehu s prečinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
podľa § 294 ods. 1 Trestného zákona na totožnom skutkovom základe, aký je uvedený v úvodnej časti
tohto odôvodnenia.

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil, že na hlavom pojednávaní obžalovaný E.
V. neučinil žiadne z vyhlásení podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku, preto súd vykonal vo veci
dokazovanie. Vypočul obžalovaného E.a V.a, podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku, prečítal svedecké
výpovede P. N. a Simony V.ovej, vypočul svedka R. R., v procesnom postavení svedka vypočul U..
V. B. a plk. U.. Y. B., v procesnom postavení znalca vypočul spracovateľku znaleckého posudku M.
a expertízneho ústavu PZ Mjr. C.. U. I., podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku prečítal znalecké
posudky Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ z odvetvia kriminalistická toxikológia, kriminalistická
balistika, kriminalistická daktyloskopia a kriminalistická biológia a genetická analýza, ako aj znalecký
posudok z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, a tiež znalecký posudok z odboru kriminalistika,
odvetvie kriminalistická informatika, podľa § 270 ods. 2 Trestného poriadku prehral videozáznam a podľa
§ 269 Trestného poriadku prečítal listinné dôkazy, predovšetkým odborné vyjadrenie k hodnote zaistenej
drogy.

Obžalovaný sa počas celého trestného konania (do svojho konečného návrhu pred odvolacím súdom)
ku skutkom, ktoré sú mu kladené za vinu, nevyjadril, využil svoje právo a odmietol vypovedať.
Obhajoba obžalovaného teda nebola založená na spochybňovaní zistených skutkových okolností, ale
bola nasmerovaná na právnu kvalifikáciu jeho konania v bode 1) a čiastočne na otázku zákonnosti
niektorých vykonaných dôkazov k tomuto bodu, a tiež spočívala v namietaní porušenia jeho práva na
spravodlivý súdny proces.

Konanie obžalovaného v bode 1) spočívajúce v prechovávaní 1040,63 g kokaínu, 4580 mg konope
a 3 tabliet MDMA v garáži a 997,29 g kokaínu vo vozidle bolo dokazovaním vykonaným pred súdom
prvého stupňa nepochybne preukázané, a to zákonne vykonaným dokazovaním. Nosným dôkazom
usvedčujúcim obžalovaného je videozáznam získaný použitím informačno - technického prostriedku,
v spojení so zápisnicami o vykonaní prehliadky iného priestoru (garáže a motorového vozidla).
Videozáznam zachytáva vstup obžalovaného do garáže a jeho manipuláciu s čiernym plastovým vrecom
nachádzajúcim sa v košíku v rohu garáže. Pri prehliadke garáže obžalovaný dobrovoľne vydal čierne
vrece obsahujúce podľa jeho vyjadrenia 1 kg kokaínu, a následne boli v garáži zaistené 2 sáčky s hnedou
sušinou, 1 sáčok so zelenými tabletkami, 1 sáčok s bielou kryštalickou látkou, dvoje digitálne váhy,
3 balenia plastových sáčkov s uzáverom rôznych veľkostí, 2 ks lepiaca páska, nožnice, potravinová
fólia, 7 ks gumených rukavíc, plastové misky, košík a ďalšie veci (náboje). Pri prehliadke motorového
vozidla obžalovaný dobrovoľne vydal podľa jeho vyjadrenia ďalší 1 kg kokaínu. Uvedené veci zaistené
v trestnom konaní boli podrobené vedeckej analýze, ktorou sa preukázalo, že sa jedná o omamné a
psychotropné látky - kokaín, konope a MDMA, že na väčšine zaistených vecí boli stopy kokaínu a/alebo
metamfetamínu, rovnako ako na steroch z rúk obžalovaného, a že uvedené zaistené veci vykazovali
prítomnosť DNA obžalovaného. Na roztrhanom plastovom vreci s čiernou lepiacou páskou, na obale
vytvorenom lepiacou páskou, na papierovej taške, útržku papiera, plastovom obale od skrutkovača, na 4
ks gumených rukavíc, na prázdnej plastovej fľaši a na 3 ks čiernych plastových vriec, 3 útržkoch čierneho

plastového vreca a ďalších veciach zaistených v garáži bola zistená zhoda daktyloskopických stôp s
odtlačkami prstov a časti dlane obžalovaného.

So zreteľom na odvolacie námietky odvolací súd konštatuje, že videozáznam zachytávajúci trestný
čin obžalovaného bol zabezpečený na podklade príkazu sudcu Okresného súdu Bratislava V č.
OSBAV-53-1/2017 - 2Ntt/11/2017 Odborom zvláštnych policajných činností Západ, Úradu zvláštnych
policajných činností Prezídia policajného zboru. Obrazovo - zvukový záznam bol na hlavnom
pojednávaní prehratý spôsobom určeným v § 270 ods. 2 Trestného poriadku, t.j. boli prehraté sekvencie
zo dňa 24.07.2017 zachytávajúce obžalovaného v garáži a časť záznamu, na ktorom je tma a šum,
a to na technickom zariadení. Predsedníčka senátu v čase 25:05 zvukového záznamu hlavného
pojednávania, ktorý sa nachádza v elektronickom súdnom spise, oboznámila sprievodný list Odboru
zvláštnych policajných činností Západ, Úradu zvláštnych policajných činností Prezídia policajného zboru
z č.l. 373 o tom, akým spôsobom a kým bol záznam vyhotovený. Súd prvého stupňa nemal žiaden
dôvod vykonávať podľa § 269 Trestného poriadku dôkaz prečítaním utajovanej prílohy k videozáznamu
- príkazu na použitie informačno - technického prostriedku, a to bez zreteľa na to, že príkaz je v
utajovanom režime so stupňom „vyhradené“, pretože totožná argumentácia by platila napr. aj na
príkaz na vykonanie domovej prehliadky, ktorý býva spravidla odtajnený momentom vykonania domovej
prehliadky, a iné príkazy dané podľa Trestného poriadku. Príkaz orgánom činným v trestnom konaní
na vykonanie úkonu upraveného Trestným poriadkom totiž nie je dôkazom ani dôkazným prostriedkom,
pretože nie je zdrojom informácie o trestnom čine, o páchateľovi alebo inej okolnosti dôležitej pre
trestné konanie. Takýmto zdrojom je zápisnica o úkone alebo iný výsledok úkonu, v tomto prípade
videozáznam. Príkaz na zabezpečenie dôkazu získaním stôp trestného činu, jeho zaznamenaním
a pod. predstavuje zdroj legitimity a legality aktivity orgánov činných v trestnom konaní, preto je
potrebné, aby pri hodnotení zákonnosti bol súd s jeho existenciou a obsahom oboznámený, rovnako ako
procesné strany, ktoré tiež musia mať možnosť preveriť zákonnosť dôkazu vykonávaného na hlavnom
pojednávaní. V danej veci bola utajovaná príloha predložená obžalovanému a obhajcovi po skončení
vyšetrovania pri oboznamovaní sa s výsledkami vyšetrovania podľa § 208 ods. 1 Trestného poriadku (č.l.
437) a obhajca sa opätovne oboznámil s utajovanou prílohou dňa 04.10.2018 (č.l. 638). Z uvedeného
rezultuje, že nedošlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu, pretože mal možnosť preveriť a
namietať legalitu vyhotovovania obrazovo - zvukového záznamu, a tiež spochybňovať zákonnosť dôkazu
získaného použitím informačno - technického prostriedku. Z uvedeného rezultuje, že videozáznam
zachytávajúci obžalovaného v garáži ako manipuluje s vecami týkajúcimi sa prechovávania drog, je
zákonným dôkazom, ktorý bol v konaní pred súdom vykonaný zákonným spôsobom predpísaným
ustanovením § 270 ods. 2 Trestného poriadku.

Skutočnosť, že ustanovenie § 56 ods. 2 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný
trestný súd a vojenské súdy počíta s možnosťou prejednávania utajovaných skutočností na hlavnom
pojednávaní, nemožno zamieňať s povinnosťou prečítať utajované dokumenty na hlavnom pojednávaní.
Skutočnosť, aké dôkazy budú vykonané na hlavnom pojednávaní, sa odvodzuje od návrhov procesných
strán a predovšetkým od toho, či sú utajované dokumenty dôkazným prostriedkom, a ak áno, s akým
dôkazným významom. Ako bolo uvedené vyššie príkaz na použitie informačno - technického prostriedku
nie je dôkazným prostriedkom ani dôkazom. Súd prvého stupňa bol však povinný sa s ním oboznámiť, čo
učinil mimo hlavného pojednávania, a správne vyhodnotil videozáznam ako zákonný dôkaz. Obhajobou
spomenuté ustanovenie Spravovacieho poriadku sa týka dôkazov, ktoré obsahujú utajované skutočnosti.

Je pravdou, že súčasťou vyšetrovacieho spisu sú výlučne obrazovo - zvukové záznamy z garáže
prenajatej obžalovaným, ktoré boli vyhotovené dňa 24.07.2017. Obhajoba sa už v prípravnom konaní
domáhala poskytnutia videozáznamov z ďalších dní, počas ktorých bol podľa obhajcu nasadený
informačno - technický prostriedok, pričom túto svoju požiadavku obhajca zopakoval aj v konaní pred
súdom. Orgány činné v trestnom konaní môžu a musia obhajobe umožniť oboznámiť sa so všetkými
získanými záznamami, a za týmto účelom je v zmysle § 114 ods. 6, § 115 ods. 6 Trestného poriadku
potrebné obrazovo - zvukový záznam v celosti uchovať v spise. Odvolací súd uvádza, že tak vyšetrovateľ
PZ ako aj súd prvého stupňa mohol a mal obžalovanému (obhajcovi) poskytnúť len ten videozáznam,
ktorý skutočne existoval, a ktorý bol súčasťou spisového materiálu. Obhajca nesprávne vychádza
z premisy, že informačno - technický prostriedok musel byť nevyhnutne použitý počas celej doby
vymedzenej v príkaze sudcu na použitie informačno - technického prostriedku. Už z logiky veci vyplýva,
že po zadržaní obžalovaného, ku ktorému došlo dňa 24.07.2017 o 13:45 hod., odpadol dôvod na

ďalšie použitie informačno - technického prostriedku, hoci lehota uvedená v príkaze sudcu pre prípravné
konanie v tom čase ešte ani zďaleka neuplynula. Z predloženého spisového materiálu nič nenasvedčuje
tomu, že existujú obrazovo - zvukové záznamy z danej garáže aj z iných dní, predchádzajúcich dňu,
kedy bol zachytený trestný čin obžalovaného. Nemohlo teda dôjsť k porušeniu práva na obhajobu, ak
boli obžalovanému (obhajcovi) sprístupnené všetky existujúce obrazovo - zvukové záznamy získané
použitím informačno - technického prostriedku.

Odvolací súd súhlasí s obhajobou, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá je súčasťou
práva Európskej únie, pretože poskytuje výklad Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
je pre všeobecné súdy záväzná a je na ňu potrebné prihliadať. Avšak ani za predpokladu, že by
existovali aj iné obrazovo - zvukové záznamy než tie, ktoré sú súčasťou vyšetrovacieho spisu, a ktoré
boli obhajobe sprístupnené, nebolo by možné stotožniť sa s obhajobou v tom smere, že neposkytnutím
kompletného videozáznamu v prejednávanej veci došlo k porušeniu práva na obhajobu. Z rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci U. c. Chorvátsko odvolací súd totiž vyvodil iné právne závery
v časti, ktorú možno aplikovať na prejednávanú trestnú vec. V tomto rozsudku totiž Európsky súd pre
ľudské práva uviedol, že „prístup k záznamom,, ktoré neboli použité ako dôkaz proti sťažovateľovi, a
záznamom, ktoré neboli zaradené do spisu, pretože sa týkali osôb, ktoré nakoniec neboli obvinené,
by bol relevantný len v takej miere, v akej by sa tieto záznamy mohli týkať obvineného, konkrétne,
pokiaľ by mohli obsahovať informácie, ktoré by mohli viesť k oslobodeniu spod obžaloby, ktoré by mohli
ovplyvniť výšku ukladaného trestu, alebo ktoré by sa týkali prípustnosti, spoľahlivosti a úplnosti dôkazov
použitých proti obvinenému. Je pritom v zásade na obvinenom, aby uviedol konkrétne dôvody, pre
ktoré by mu mal byť prístup k týmto materiálom umožnený, a je na vnútroštátnych orgánoch, aby tieto
dôvody posúdili.“ Európsky súd pre ľudské práva v citovanom rozsudku v tejto časti skonštatoval, že
nedošlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Odvolací súd konštatuje, že obžalovaný žiadnym vecným
spôsobom nespochybnil skutočnosti zachytené na videozázname, a teda neodôvodnil, prečo považoval
sprístupnenie potenciálne existujúcich videozáznamov z dní predchádzajúcich či nasledujúcich po jeho
zadržaní za relevantné na svoju obhajobu. Hoci odvolací súd v danej veci nie je viazaný rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5To/6/2017 zo dňa 16.04.2018, na ktoré obhajoba v odvolaní poukazuje,
považuje za potrebné uviesť, že toto rozhodnutie aplikuje citované rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva, avšak inú jeho časť, ktorá nie je totožná so situáciou v prejednávanej veci. V
uvedenom rozhodnutí najvyšší súd konštatoval, že „je porušením práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ orgány činné v trestnom konaní s poukazom na § 115 ods. 6 Trestného
poriadku neumožnia obvinenému a jeho obhajcovi oboznámiť sa so všetkými relevantnými záznamami
telekomunikačnej prevádzky a obrazovo - zvukovými záznamami v rozsahu potrebnom na uplatnenie
obhajoby. Rovnako je porušením práv na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ orgány
činné v trestnom konaní s poukazom na § 10 ods. 2 Trestného poriadku selektívne samy vyhodnocujú,
čo je a čo nie je pre daný prípad relevantné, bez toho, aby v tomto procese opätovne boli prítomné
akékoľvek záruky na právo obhajoby.“ Ako už bolo vyššie uvedené, v danom prípade nebolo zistené,
že boli zhotovené aj iné obrazovo - zvukové záznamy ako tie, ktoré sú súčasťou vyšetrovacieho spisu,
a preto nie je možné na prejednávaný prípad použiť právne vety citovaného rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR.

Ešte na tomto mieste treba dať obhajobe za pravdu, ak tvrdí, že písomné odôvodnenie napadnutého
rozsudku je čiastočne zmätočné, pretože súd prvého stupňa sa v časti svojich úvah o obrazovo -
zvukových záznamoch (str. 9) odvolával na v spise zachytený postup podľa § 115 ods. 8 Trestného
poriadku, t.j. zákonné zničenie záznamov, avšak uniklo jeho pozornosti, že záznam sa týka zničenia
výlučne zvukových záznamov (nie obrazovo - zvukových záznamov) získaných na základe iného príkazu
sudcu pre prípravné konanie na použitie informačno - technického prostriedku, a zničenie je odôvodnené
nezistením skutočností relevantných pre trestné stíhanie. Odvolací súd dopĺňa, že v časti zničenia
zvukových záznamov v súlade s § 115 ods. 8 Trestného poriadku tiež nezistil porušenie zákona,
resp. Dohovoru, pretože zákonne získané zvukové záznamy neboli použité na preukázanie dôvodného
podozrenia v prípravnom konaní a nebola o ne opretá obžaloba, teda sa nejednalo o záznamy, pri ktorých
by bolo v zmysle citovaného rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva možné konštatovať porušenie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Obhajoba ďalej spochybnila zákonnosť znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu
PZ č. PPZ-KEU-BA-EXP-2017/9153, na podklade ktorého bolo zistené, aké omamné a psychotropné
látky boli obžalovaným vydané alebo zaistené, či sa jednalo o omamné a psychotropné látky, a

v akom boli rozsahu. Odvolací súd konštatuje, že znalecký posudok bol vypracovaný na podklade
uznesenia vyšetrovateľa PZ, ktorým podľa § 142 ods. 1, § 143 ods. 1 Trestného poriadku pribral do
konania Kriminalistický a expertízny ústav PZ na podanie posudku z odboru kriminalistika, odvetvie
kriminalistická biológia a genetická analýza, kriminalistická chémia a kriminalistická daktyloskopia. Je
len formálnou chybnou vyšetrovateľa PZ, že ústav nepribral do konania podľa § 147 ods. 1 Trestného
poriadku, kedy postačovalo uviesť znalecký odbor, bez konkretizácie odvetví. Ústavu boli na skúmanie
predložené veci a stopy zaistené pri prehliadke vozidla a garáže. Odvolací súd konštatuje, že znalecký
ústav je v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov špecializované vedecké a odborné pracovisko, ktoré
plní funkciu rezortného a metodického centra v odbore znaleckej činnosti zapísanom v zozname.
Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru je znaleckým ústavom zapísaným v zozname
Ministerstva spravodlivosti SR v odbore kriminalistika. V zmysle vyhlášky MS SR č. 228/2018 (predtým
č. 490/2004) Z.z., ktorou sa vykonáva zákon č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch,
príloha 1 a 2, do odboru kriminalistika spadá o.i. odvetvie kriminalistická chémia aj kriminalistická
toxikológia, ktorých náplň je v prílohe 2 špecifikovaná. Obhajoba správne dôvodí, že potrebné skúmanie
zaistených látok a stôp spadá do odboru kriminalistická toxikológia, ktorá sa zaoberá identifikáciou a
kvantifikáciou toxických látok a vysvetľovaním ich účinkov. Na to využíva metódy všeobecnej, analytickej
a fyzikálnej chémie a toxikológie, ktoré aplikuje a rozvíja v smeroch dôležitých pre objasňovanie
kriminálne relevantných udalostí. Predmetom skúmania kriminalistickej toxikológie je: zisťovanie obsahu
účinnej látky a chemického zloženia záchytov omamných a psychotropných látok, prekurzorov a liekov;
prítomnosti omamných a psychotropných látok, liečiv a iných toxických látok v telesných tekutinách
(krv, moč); obsahu etanolu v krvi; prítomnosti slzotvorných a dráždivých látok na mieste činu a na
odeve alebo na tele osôb. Nemožno však akceptovať ďalšiu obhajobnú argumentáciu, ktorá správna
nie je. Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru je v zozname Ministerstva spravodlivosti
zapísaný výlučne ako znalecký ústav, nie ako znalecká organizácia, či znalec - fyzická osoba, a preto
treba na znalecký posudok i jeho prezentáciu na hlavnom pojednávaní aplikovať výlučne režim podľa
§ 147 Trestného poriadku. V zmysle § 147 ods. 3 Trestného poriadku preto v písomnom znaleckom
posudku treba určiť osobu, ktorá môže byť ako znalec vypočutá na účely trestného konania. V danom
znaleckom posudku ústav určil C.. U. I.. Na túto osobu už nie sú kladené žiadne formálne ani vecné
materiálne požiadavky, tzn. nevyžaduje sa, aby bola ako fyzická osoba zapísaná v zozname znalcov,
je len reprezentantom znaleckého ústavu, ktorý je oprávnený prezentovať závery posudku ústavu
na hlavnom pojednávaní. Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru v zmysle citovaného
ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z.z. plní aj funkciu rezortného a metodického centra v
odbore kriminalistika, sú naň zákonom kladené vysoké požiadavky na vzdelanie a vedeckú činnosť,
a preto niet ani materiálneho dôvodu na spochybňovanie kvality podaného znaleckého posudku. Na
základe uvedeného odvolací súd vyhodnotil námietky obhajoby k znaleckému posudku i k výpovedi C..
U. I. na hlavnom pojednávaní ako neopodstatnené, a v zhode so súdom prvého stupňa nevzhliadol
dôvod na dokazovanie týkajúce sa statusu uvedenej osoby.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa podrobne vysporiadal s dôkazmi vykonanými
na hlavnom pojednávaní, z ktorých vyvodil správny skutkový záver o tom, že obžalovaný prechovával
omamné a psychotropné látky. V tejto časti vyhodnotil správne vykonané dôkazy, a uspokojivo uviedol,
prečo považoval vinu obžalovaného z prechovávania návykových látok za preukázanú. Odvolací súd si
v tejto časti argumentáciu súdu prvého stupňa osvojil.

Skutková okolnosť spočívajúca v tom, že obžalovaný si mal v presne nezistenom čase a na nezistenom
mieste od doposiaľ nezistených osôb zadovážiť kokaín, extázu a marihuanu, je síce na podklade
preukázaného prechovávania uvedených návykových látok zrejmá a logická, avšak takáto neurčitá
formulácia skutku v napadnutom rozsudku v žiadnom prípade nepostačuje pre ustálenie kvalifikačného
znaku neoprávnenej kúpy alebo iného zadováženia v zmysle § 172 ods. 1 písm. c) Trestného zákona.
V tomto smere neboli pred súdom prvého stupňa vykonané žiadne dôkazy a žiadne neboli ani
prokurátorom navrhované.

Odvolací súd k skutkovým zisteniam uzatvára, že skutková veta napadnutého rozsudku obsahovala
okrem preukázaných faktov aj také skutkové okolnosti, ktoré nemali oporu v dôkazoch vykonaných
na hlavnom pojednávaní, pričom obsahovala aj neurčité formulácie ohľadom ceny návykových látok
na čiernom trhu, preto odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku zrušil
napadnutý rozsudok vo výroku o vine v bode 1) a v nadväzujúcich výrokoch. Pri posudzovaní, či

je potrebné vec vrátiť súdu prvého stupňa, alebo je možné rozhodnúť vo veci rozsudkom, odvolací
súd zameral svoju pozornosť na to, či by rozhodnutím odvolacieho súdu na podklade vykonaného
a doplneného dokazovania došlo v porovnaní s napadnutým rozsudkom k zmene skutkového stavu,
kedy by ustanovenie § 322 ods. 3 Trestného poriadku neumožňovalo odvolaciemu súdu rozhodnúť
rozsudkom. Pojem skutkový stav nie je legálne definovaný, hoci ho Trestný poriadok vo viacerých svojich
ustanoveniach používa. Teleologickým výkladom tohto pojmu obsiahnutého aj v § 322 ods. 3 Trestného
poriadku odvolací súd dospel k záveru, že skutkový stav je tvorený predovšetkým okolnosťami, ktoré
sú významné z hľadiska naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu, pričom tieto okolností sú
zachované, ak je zachované konanie obžalovaného a jeho následok. Skutkovú vetu spravidla tvoria
aj iné okolnosti, ktoré samé osobe nie sú znakom skutkovej podstaty trestného činu, avšak môžu mať
väčší či menší význam pri posudzovaní závažnosti skutku, charakteristike miery narušenia páchateľa,
zabránení zameniteľnosti skutku a pod. Účelom formulácie skutkovej vety už pri vznesení obvinenia
je v zmysle podstaty Trestného poriadku identifikovanie protiprávneho konania páchateľa vyjadrením
okolností tvoriacich skutkovú podstatu, za súčasného časového a miestneho vymedzenia skutku.
Formulácie typu „na presne nezistenom mieste a pod. nepredstavujú identifikáciu žiadnej okolnosti. Ak
teda dôjde k modifikácii skutkovej vety vypustením skutočností, ktoré nie sú identifikačného charakteru,
nedochádza k zmene zisteného skutkového stavu. Na podklade týchto úvah odvolací súd vypustil zo
skutkovej vety také skutkové okolnosti, ktoré vo vzťahu k preukázanému konaniu obžalovaného nemali
nosnú povahu. Ďalšie drobné zmeny sa týkali rozpätia cien a počtu dávok, keď odvolací súd v skutkovej
vete ponechal len spodné hranice týchto rozpätí, a to so zreteľom na právne závery vyjadrené v uznesení
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6To/17/2003, z ktorého vyplýva, že je povinnosťou súdu v trestnom konaní
zisťovať najnižšiu a nie akúkoľvek cenu, za ktorú sa droga predáva tak, aby mohol byť s určitosťou
stanovený záver vyjadrený v skutkovej vete rozsudku o hodnote zaisteného množstva drogy. Uvedené
je treba aplikovať aj na počet dávok, ktorý zaistené množstvo drogy predstavuje. Pojem bežná jednotlivá
dávka presne nezodpovedá terminológii Trestného zákona, a preto odvolací súd tento pojem v skutkovej
vete nahradil pojmom „obvykle jednorazová dávka“, ktorý je v súlade s dikciou zákona.

Posudzujúc právnu kvalifikáciu ustálenú súdom prvého stupňa sa odvolací súd v otázkach majúcich
vplyv na výmeru trestu stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, pristúpil len k drobnej korekcii majúcej
základ v modifikácii skutkovej vety, z ktorej boli vypustené formulácie o zadovažovaní omamných a
psychotropných látok obžalovaným. Keďže nebolo ustálené ani preukázané, ako, kde, kedy a od koho
si kokaín, marihuanu a extázu zadovážil, ustanovenie § 172 ods. 1 písm. c) Trestného zákona stratilo
v právnej kvalifikácii konania obžalovaného opodstatnenie. Pod formálny znak „zadováženia“ omamnej
látky v zmysle § 172 ods. 1 písm. c) Trestného zákona treba subsumovať akékoľvek iné neoprávnené
získanie omamnej látky, než je výslovne uvedené v iných alineách tohto zákonného ustanovenia (výroba,
dovoz, kúpa). Pojmový znak „prechovávania“ podľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona sa v
prejednávanej veci vzťahuje na všetky zaistené omamné a psychotropné látky.

Stanovenie počtu dávok, ktoré je možné zo zaistených drog „vyrobiť“ nebolo obžalovaným namietané,
predmetom jeho odvolania bol však spôsob určenia ceny návykových látok. Opäť je treba súhlasiť s
obhajobným tvrdením, že pre drogový trestný čin je dokonaný už nadobudnutím návykovej látky bez
ohľadu na dobu, po ktorú prechovávanie trvalo. Ak však okolnosť nadobudnutia (čas a miesto) nie
je zistená a známa, nie je mysliteľné, aby orgány činné v trestnom konaní alebo súd určovali tento
moment a miesto svojvoľne. V prejednávanej veci bol odvolacím súdom zo skutkovej vety vypustený
čas, zdroj a miesto zadováženia návykových látok obžalovaným, pretože tento sa k uvedenému
nevyjadril, a konkrétne skutočnosti neboli zistené a preukázané ani inými dôkazmi. Súčasťou skutkovej
vety nebola distribúcia omamných a psychotropných látok. Preukázané však bolo miesto a čas
prechovávania návykových látok obžalovaným, hoci nie celá jeho doba, ktorá je doteraz neznáma.
Bez pochybností bolo preukázané, že obžalovaný prechovával omamné a psychotropné látky dňa
24.07.2017 v Bratislave. V zmysle uvedeného s použitím § 125 ods. 1, in fine, § 126 ods. 1 Trestného
zákona, odvolacia argumentácia obhajoby v časti otázky miesta dokonania trestného činu obžalovaným
stratila opodstatnenie. Skutkovým záverom, ktoré aj odvolací súd považuje za preukázané, zodpovedá
metodika, akou rozsah činu obžalovaného určoval súd prvého stupňa, ktorý správne aplikoval § 125
ods. 1 a § 126 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, v zmysle ktorých sa rovnaké kritériá ako sú určené
pre škodu, použijú aj pre ustálenie rozsahu činu. Pri určení výšky škody (rozsahu) sa vychádza z
ceny, za ktorú sa vec, ktorá bola predmetom útoku, v čase a v mieste činu obvykle predáva. Ak
nemožno určiť výšku škody alebo ujmy ani jedným zo spôsobov podľa odsekov 1 a 2 alebo ak sú vážne
pochybnosti o správnosti výšky škody alebo takto určenej ujmy, určí sa jej výška na podklade odborného

vyjadrenia alebo potvrdenia právnickej osoby, ktorej pôsobnosť alebo predmet činnosti poskytuje záruku
objektívnosti určenia škody alebo ujmy; inak sa výška škody určí na podklade znaleckého posudku
(§ 126 ods. 3 Trestného zákona). Ak ide o vec, ktorá môže byť predmetom legálnej držby, cenou sa
rozumie jej peňažná hodnota pri legálnom predaji koncovému spotrebiteľovi. Ak však ide o vec, ktorej
držba je ilegálna, a je predmetom obchodovania na čiernom trhu, pri stanovení rozsahu činu, resp.
hodnoty omamnej látky, ktorá je primárne určená na takýto trh, je potrebné vychádzať z cien na tomto
trhu v období spáchania trestného činu, zohľadniť pritom miestne špecifiká tohto trhu ako aj zistenú prax
koncových konzumentov psychotropných látok (Najvyšší súd sp.zn. 4Tdo/32/2012). Súd prvého stupňa
dôsledne a správne vyargumentoval túto otázku, a odvolací súd sa s jeho úvahami v tejto časti plne
stotožnil.

Problematika určovania ceny návykových látok na nelegálnom trhu už bola mnohokrát judikovaná súdmi,
tiež bola predmetom rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (II. ÚS 282/2012), i zjednocujúcej
činnosti Najvyššieho súdu SR (č. 120, zbierka 8/2014). Ústavný súd vyhodnotil spôsob určovania
rozsahu činu na podklade znaleckého posudku KEÚ PZ a odborného vyjadrenia špecializovaných
policajných jednotiek za ústavne konformný. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 2Tdo/74/2013 zo dňa
28.01.2014, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR judikoval, že
rozsah činu pri trestnom čine podľa § 172 Trestného zákona nie je závislý na postavení páchateľa ako
výrobcu, predajcu, alebo na jeho zaradení v reťazci predaja omamnej látky alebo psychotropnej látky
(ďalej len droga). Kvantifikácia rozsahu činu zodpovedá hodnote drogy pri predaji koncovým užívateľom
(konzumentom). V tomto zmysle nemožno zohľadniť nižšiu cenu pri prvotnom zadovážení drogy od
jej výrobcu sprostredkovateľským medzičlánkom oproti jej nárastu až po cenové maximum pri finálnej
dodávke konzumentovi. Rozsah činu určený vyššie uvedeným spôsobom sa vzťahuje na všetky formy
aktívnej a pasívnej manipulácie s drogou, uvedené v § 172 ods. 1 Trestného zákona.

Odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa určil cenu zaistených omamných a psychotropných
látok mechanizmom, ktorý je v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami Trestného zákona, a ktorý
korešponduje s citovaným rozhodnutím ústavného súdu, so zjednocujúcim stanoviskom najvyššieho
súdu i s bohatou rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov týkajúcou sa drogovej problematiky.
Odborné vyjadrenie o cene zaistených omamných a psychotropných látok na ilegálnom trhu bolo
poskytnuté špecializovaným pracoviskom Policajného zboru SR, a to Národnou protidrogovou jednotkou
Národnej kriminálnej agentúry Prezídia policajného zboru, ktorá s poukazom na hlavný predmet
svojej činnosti zodpovedá kritériu odbornosti v danej problematike v zmysle § 126 ods. 3 Trestného
zákona. Ako už bolo spomenuté vyššie, použitie odborného vyjadrenia Národnej protidrogovej jednotky
bolo v obdobných prípadoch akceptované ústavným súdom i najvyšším súdom. Odborné vyjadrenie
bolo súdom prvého stupňa prečítané na hlavnom pojednávaní podľa § 269 Trestného poriadku a k
mechanizmu prijatia odborných záverov boli súdom prvého stupňa vypočutí jeho spracovateľka Mgr.
Blanka B. a riaditeľ Národnej protidrogovej jednotky. Z týchto svedeckých výpovedí vyplynulo, že
informácie o cenách omamných a psychotropných látkach získava Národná protidrogová jednotka
z regionálnych expozitúr štvrťročne. Regionálne expozitúry získavajú informácie o cenách drog
vlastnou operatívno-pátracou činnosťou, analýzou procesných úkonov (výsluchy svedkov, podozrivých,
obvinených), analýzou výstupov informačno-technických prostriedkov a z predstieraných prevodov. Ak
sa za dané obdobie nezistia analyzované údaje, do tabuľky sa uvádza, že sa údaje nezistili. Údaje nie sú
spriemerované, je zaznamenávaná najnižšia a najvyššia zistená cena 1 gramu, resp. 1 kusu omamnej
a psychotropnej látky.

Odvolací súd poznamenáva, že zatiaľ nebol nikým konkretizovaný žiadny iný mechanizmus zisťovania
ceny drog na čiernom trhu, ktorý by sa vyznačoval vyšším stupňom objektivity, ako ten, ktorý sa v
rozhodovacej praxi súdov uplatňuje. Konkrétne teda z odborného vyjadrenia vyplynulo, že v 3. štvrťroku
v Bratislavskom kraji bola najnižšia cena 1.040,63 g kokaínu 72.844,10 €, najnižšia cena 997,29 g
kokaínu 69.810,30 €, najnižšia cena 4.580 g konope 22,90 € a najnižšia cena 3 tabliet extázy 24 €. Súčet
uvedených hodnôt predstavuje 142.101,30 €. V zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona k naplneniu
kvalifikačného znaku veľkého rozsahu postačuje rozsah 133.000 €, tzn. obžalovaný spáchal trestný čin
v rozsahu zjavne prevyšujúcom uvedenú spodnú hranicu.

Ak obhajoba namieta neprípustnosť argumentácie súdu prvého stupňa v tom, že pokiaľ obhajoba
nenavrhne iný spôsob určenia ceny, bude sa vychádzať z ceny, ktorú určí policajný orgán, bez ohľadu
na absenciu objektivity, jasnej metodiky zisťovania ceny, schopnosti zodpovedať otázky a vysvetliť

nezrovnalosti v cenách a podobne, odvolací súd uvádza, že iste nie je prípustné, aby bola cena určované
neobjektívne a chaoticky, avšak zároveň konštatuje, že k ničomu takému v prejednávanej veci nedošlo.
Svedkovia z Národnej protidrogovej jednotky jasne a presvedčivo opísali mechanizmus zberu údajov,
ich zdroje a spôsob určovania výstupných hodnôt. Hoci z ich výpovedí vyplýva, že existujú regionálne
rozdiely v cenách drog, zároveň uviedli, že na nelegálnom trhu, rovnako ako na legálnom, platia
predovšetkým kritériá ponuky a dopytu. Pre prijatie skutkových a právnych záverov v prejednávanej veci
nie je podstatné, prečo existujú regionálne rozdiely v cenách drog, hoci logika veci hovorí, že jednou
z príčin rozdielov v cenách je aj rozdielna kúpyschopnosť obyvateľstva v jednotlivých krajoch, ktorá
je notoricky známa. Je irelevantné, že príslušníci Národnej protidrogovej jednotky bližšie nevysvetlili
príčiny regionálnych rozdielov, keďže zodpovedanie tejto otázky patrí skôr do odboru sociológie alebo
ekonómie, a jej nezodpovedanie v prejednávanej veci nemá vplyv na presvedčivosť údajov poskytnutých
Národnou protidrogovou jednotkou.

Odvolací súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že na hlavnom pojednávaní bolo
nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť preukázané, že obžalovaný naplnil trestný čin v kvalifikovanej
skutkovej podstate podľa § 172 ods. 1 písm. d), ods. 4 písm. c) Trestného zákona, a preto v bode 1)
uznal obžalovaného vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods.
1 písm. d), ods. 4 písm. c) Trestného zákona.

K výroku súdu prvého stupňa o vine obžalovaného v bode 2) obhajoba ohľadom skutkových zistení,
zákonnosti dôkazov ani právnej kvalifikácie neprodukovala žiadne konkrétne odvolacie námietky, preto
odvolací súd preskúmal tento výrok len do takej miery, či nedošlo v tomto výroku či v konaní tomuto
výroku predchádzajúcom k takým chybám, ktoré by zakladali dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
Trestného poriadku, a žiadne takéto chyby nezistil.

Súd prvého stupňa k bodu 2) vykonal dokazovanie prečítaním znaleckého posudku Kriminalistického
a expertízneho ústavu PZ z odvetví kriminalistická balistika, daktyloskopia, kriminalistická biológia a
genetická analýza, z ktorých v spojení so zápisnicou o vykonaní domovej prehliadky a so zápisnicou
o prehliadke iného priestoru (nie z príkazov, ako nesprávne uvádza súd prvého stupňa) vyplynulo, že
pri domovej prehliadke v byte obžalovaného bola zaistená opakovacia brokovnica značky U., model
88, kalibru 12/70-76, a pri prehliadke garáže 50 ks nábojov kalibru 12/40, zn. Sellier & Bellot vhodných
na streľbu z brokovnice. Zaistená zbraň aj strelivo sú streľbyschopné. Na pažbe zbrane a nabíjacom
mechanizme sa nachádzala DNA obžalovaného.

Zaistená zbraň je v zmysle § 5 ods. 1 písm. e) zákona č. 190/2003 Z.z. o strelných zbraniach a
strelive zbraňou kategórie „B“, ktorej držanie a nosenie podlieha povoľovaciemu konaniu a evidenčnej
povinnosti. Strelivo môže v zmysle § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 190/2003 Z.z. nadobúdať a držať
výlučne držiteľ zbrojného preukazu skupiny A a B, pričom sa musí jednať len strelivo do zbrane, na ktorú
má vydaný preukaz zbrane.

Obžalovaný nie je nositeľom zbrojného preukazu, a preto nebol oprávnený držať zbraň ani strelivo. Tým,
že brokovnicu a náboje mal v nelegálnej držbe, naplnil znaky skutkovej podstaty zločinu nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami § 294 ods. 2 Trestného zákona v súbehu s prečinom
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Trestného zákona.
Skutkové podstaty trestného činu podľa § 294 ods. 1 Trestného zák ona a trestného činu podľa § 294 ods. 2 Trestného zák ona sú samostatné základné skutkové podstaty, a preto tu
nejde o jeden trestný čin, ale o trestné činy dva, ktoré boli spáchané v jednočinnom súbehu. Obžalovaný
totiž jedným protiprávnym konaním - ilegálnou držbou - zasiahol do jedného zákonom chráneného
záujmu. Obdobný právny záver nepriamo vyplýva napr. z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn.
2Tdo/53/2011.

Obhajobe treba preto prisvedčiť, že súd prvého stupňa pochybil, keď v právnej kvalifikácii skutku v bode
2) konštatoval viacčinný súbeh trestných činov podľa § 294 ods. 1 a § 294 ods. 2 Trestného zákona,
avšak vzhľadom na to, že toto pochybenie sa reálne nepremietlo do výroku o treste, keďže sa okrem
týchto trestných činov obžalovaný dopustil aj obzvlášť závažného zločinu v takej trestnej sadzbe, pri
ktorej ďalšie zvyšovanie z dôvodu súbehu zločinu a prečinu neprichádzalo do úvahy.

Na podklade uvedených skutočností odvolací súd nezistil dôvody pre zrušenie výroku o vine v bode 2)
napadnutého rozsudku.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Odvolací súd ukladal obžalovanému úhrnný trest jednak za uvedený obzvlášť závažný zločin, a tiež za
zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona
v súbehu s prečinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1
Trestného zákona, pre ktorý bol obžalovaný uznaný vinným v bode 2) napadnutého rozsudku. Vo
výroku o treste pritom uviedol ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona (asperačnú zásadu), pretože
obžalovaný spáchal viacerými skutkami viac úmyselných trestných činov, z ktorých je minimálne jeden
zločinom, avšak na podklade § 46 Trestného zákona, podľa ktorého trest odňatia slobody možno uložiť
ako trest na určitú dobu, najviac na dvadsaťpäť rokov alebo ako trest odňatia slobody na doživotie, sa
reálne asperačná zásada neuplatnila. Odvolací súd teda ukladal trest v sadzbe 20 až 25 rokov.

Odvolací súd podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona zisťoval počet a povahu poľahčujúcich a priťažujúcich
okolností, pričom žiadne takéto okolnosti nezistil. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa priznal
obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, hoci na to neboli splnené
podmienky, pretože obžalovaný sa do rozporu so zákonom dostal už 22 krát, keď sa dopustil priestupkov
v cestnej premávke. Poľahčujúcu okolnosť vedenia riadneho života možno obžalovanému priznať len
vtedy, ak sa do spáchania prejednávanej trestnej činnosti nikdy vážnym spôsobom neprevinil proti
právnym a morálnym normám. Početnosť priestupkov spáchaným obžalovaným, aj keď ide „len“ o
priestupky v cestnej premávke, vylučuje záver o vedení riadneho života. Odvolací súd však nemohol
toto pochybenie súdu prvého stupňa korigovať, pretože mu to neumožňuje zákonná zásada zákazu
reformationis in peius (zmeny k horšiemu) v prípade, ak bolo podané odvolanie len v prospech
obžalovaného (§ 322 ods. 3 Trestného poriadku). Z tohto dôvodu prevzal do svojho výroku o treste
aj uvedenú poľahčujúcu okolnosť. Súd prvého stupňa postupoval nesprávne aj v tej časti, keď
obžalovanému pričítal priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona spočívajúcu v tom,
že spáchal viac trestných činov. V zmysle ustálenej súdnej praxe (stanovisko Najvyššieho súdu SR č.
1 publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 1/2011) spáchanie viacerých
trestných činov sa v súlade so zásadou ne bis in idem (nie dvakrát za to isté) vyjadrenou v § 38 ods.
1 Trestného zákona nepoužije ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, ak by
išlo zároveň o okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, pričom môže ísť aj o okolnosť
podľa ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2 Trestného zákona). Túto priťažujúcu
okolnosť odvolací súd obžalovanému nepričítal.

Pri úvahách o výmere trestu odvolací súd bral zreteľ na to, že závažnosť žalovaného obzvlášť závažného
zločinu je vyjadrená pomerne prísnou spodnou hranicou trestnej sadzby, čo odráža hodnoty spoločnosti,
ktorá považuje drogovú trestnú činnosť, vrátane distribúcie tvrdých drog za vysoko nebezpečnú a
nemorálnu. Distribúcia drog konzumentom predstavuje spoločensky vysoko nežiaducu činnosť so
zreteľom na jej nepriaznivý dosah na zdravie, rodinné a sociálne vzťahy konzumentov drog a ich okolia.
Hoci obžalovanému nebola kladená za vinu konkrétna distribúcia drog, ale len ich prechovávanie,
množstvo kokaínu, ktoré mal obžalovaný v nelegálnej držbe, vylučuje iný záver než ten, že droga
bola určená na distribúciu. Netreba pripomínať, že fyzické i spoločenské následky užívania drog sú
všeobecne známe ako mimoriadne negatívne. Vzhľadom na veľmi prísnu trestnosť obzvlášť závažného
zločinu obžalovaného odvolací súd nepovažoval ostatné zbiehajúce sa trestné činy v porovnaní s
obzvlášť závažným zločinom za natoľko významné, aby ich bolo treba osobitne premietnuť do výmery
trestu, keďže sa trest ukladal v sadzbe 20 - 25 rokov.

Odvolací súd nezistil také okolnosti prípadu či pomery obžalovaného, ktoré by neumožňovali uloženie
trestu na spodnej hranici trestnej sadzby. Pri uvedenom závere odvolací súd bral do úvahy možnosti
nápravy obžalovaného, ktoré vyvodil jednak z toho, že obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný, a
tiež zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, vypracovaného U.. W. U.,
ktorá nezistila u obžalovaného poruchu osobnosti ani žiadne psychopatologické procesy. Za týchto
okolností odvolací súd dospel k záveru, že účel trestu deklarovaný v § 34 ods. 1 Trestného zákona možno
dosiahnuť uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 20 rokov. Takto vymeraný trest
zodpovedá požiadavkám generálnej prevencie, ochrannej funkcie trestu vo vzťahu k ostatným členom
spoločnosti, možnostiam nápravy obžalovaného, a vyjadruje tiež morálne odsúdenie páchateľa.

Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa obžalovaného podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného
zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, keďže ho odsúdil za obzvlášť
závažný zločin. V prípade odsúdenia pre trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 3 alebo 4 Trestného
zákona zákon bez potreby splnenia ďalších podmienok určuje povinnosť súdu uložiť páchateľovi aj trest
prepadnutia majetku. Podľa § 59 ods. 2 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutého majetku stáva
štát.

Obžalovanému bolo tiež ex lege uložené ochranné opatrenie, a to ochranný dohľad podľa § 76 ods.
1, § 78 ods. 1 Trestného zákona. Vychádzajúc z účelu ochranného dohľadu, ktorým je vytvorenie
podmienok na zabránenie v ďalšom páchaní trestnej činnosti po výkone trestu, odvolací súd nariadil
ochranný dohľad v trvaní 2 roky, berúc zreteľ na osobnostnú výbavu obžalovaného a jeho priaznivé
možnosti nápravy.

K zvyšným odvolacím námietkam, ktoré neboli pokryté vyššie rozvedenými úvahami, odvolací súd
uvádza nasledovné:

Nie je sporným, že v čase oboznamovania s výsledkami vyšetrovania podľa § 208 ods. 1 Trestného
poriadku vyšetrovací spis neobsahoval znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ
z odvetvia kriminalistická biológia a genetická analýza, ale len uznesenie o pribratí ústavu obsahujúce
položené otázky. Tento bol prokurátorom predložený až po podaní obžaloby, keďže nebol ústavom včas
vyhotovený. Znalecký posudok je v zmysle už spomenutých úvah o dôkazoch a dôkazných prostriedkoch
dôkazom, ktorý v čase preštudovania vyšetrovacieho spisu ešte neexistoval, nebol teda súčasťou
vyšetrovacieho spisu, a preto v čase oboznamovania sa s výsledkami vyšetrovania ani nemohol byť
obžalovanému (obhajcovi) predložený. Je vecou dozorujúceho prokurátora prijať rozhodnutie, o aké
dôkazy oprie obžalobu tak, aby uniesol dôkazné bremeno, pričom po podaní obžaloby má v súlade s §
2 ods. 14 Trestného poriadku rovnako ako obžalovaný právo navrhovať a predkladať dôkazy v podstate
až do momentu vyhlásenia dokazovania za skončené. Súd prvého stupňa po preskúmaní obžaloby
podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku nezistil dôvody pre odmietnutie obžaloby podľa § 244 ods. 1
písm. h) Trestného poriadku, ktoré sú vymedzené najmä porušením práva obhajoby. Odvolací súd v
zhode so súdom prvého stupňa nepovažoval nemožnosť obžalovaného namietať dôkaz, ktorý v čase
preštudovania vyšetrovacieho spisu po skončení vyšetrovania neexistoval, za porušenie jeho práva
na obhajobu, pričom záver súdu prvého stupňa prezentovaný nariadením hlavného pojednávania, že
obžaloba poskytuje dostatočný podklad pre postavenie obžalovaného pred súd, bol správny. Znalecký
posudok z odvetvia biológia a genetická analýza nebol nosným dôkazom proti obžalovanému, pretože
totožné závery vyplynuli aj zo znaleckého posudku z odvetvia daktyloskopia a z videozáznamu, ktoré
v čase úkonu podľa § 208 Trestného poriadku boli súčasťou vyšetrovacieho spisu a usvedčovali
obžalovaného.

Napokon k námietke obhajoby, že obžalovanému a obhajcovi nebol predložený vyšetrovací spis vrátane
kompletnej utajovanej prílohy, ktorá mala podľa obhajcu obsahovať príkaz sudcu na odpočúvanie
a záznam telekomunikačnej prevádzky č.p. OSBA V-V-55-l/2017-2Ntt/13/17, odvolací súd uvádza,
že nie je pravdou, že pri v poradí druhom oboznamovaní sa obhajcu s utajovanou prílohou, ku
ktorému došlo dňa 04.10.2018, utajovaná príloha obsahovala oba príkazy (t.j. príkaz na vyhotovenie
videozáznamu a príkaz na odpočúvanie) tak, ako to v rozpore so skutočnosťou tvrdí obhajca. Príkaz
na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky č.p. OSBA V-V-55-l/2017-2Ntt/13/17 nikdy
nebol súčasťou utajovanej prílohy č.p. OSBA V-V-22/2018 - 7T/22/2018, ktorú obhajca dňa 04.10.2018
študoval (č.l. 438), a ktorá obsahovala výlučne písomnosti v prípravnom konaní vedenom pod č.p.

OSBAV-53-1/2017 - 2Ntt/11/2017. Tieto písomnosti sa týkali len obrazovo - zvukového záznamu
a nemali nič spoločné s odpočúvaním a záznamom telekomunikačnej prevádzky. Iba písomnosti
súvisiace s obrazovo - zvukovým záznamom boli súčasťou vyšetrovacieho a neskôr súdneho spisu.
Záznamy o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke boli zákonným spôsobom zničené, pretože s
vecou nesúviseli, o čom svedčí úradný záznam vo vyšetrovacom spise. V zmysle § 35 ods. 2 zákona
č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností by sa obvinený a obhajca mohli oboznámiť s
utajovanou skutočnosťou len za predpokladu, že by boli účastníkmi konania v danej utajovanej veci.
Uvedené získané zvukové záznamy však s vecou, v ktorej bol obžalovaný stíhaný, nesúviseli, a preto
je aj z tohto dôvodu vylúčené, aby bolo súdom umožnené obhajcovi sa s utajovanou skutočnosťou
oboznámiť. S uvedeným korešponduje aj úradný záznam vyhotovený bezpečnostným pracoviskom
okresného súdu, ktorý zodpovedá povinnostiam pôvodcu utajovanej skutočnosti určených vyhláškou č.
453/2007 Z.z. o administratívnej bezpečnosti.

Pokiaľ ide o absenciu získaných záznamov telekomunikačnej prevádzky, tieto, ako je uvedené v
predošlom odseku, nesúviseli s prejednávanou vecou, a preto bolo povinnosťou orgánu činného v
trestnom konaní nariadiť ich zničenie podľa § 115 ods. 8 Trestného poriadku.

Odvolací súd uzatvára, že nosné odvolacie námietky z rozobratých dôvodov vyhodnotil ako
neopodstatnené, a na podklade vyššie uvedených skutočností rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.