Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, May 15, 2017

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 42Csp/99/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116224012
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kráľová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2017:5116224012.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Žiline v konaní pred sudkyňou Mgr. Evou Kráľovou v právnej veci žalobkyne: P.

Š., Q..XX.XX.XXXX, W. U. N. XXXX, XXX XX T. N., právne zastúpená JUDr. Vladimírom Sidorom,
advokátom so sídlom Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, proti žalovanému: R. A., Y..N..K.., Y. Y. J. Q.
XX, XXX XX U., Z.: XX XXX XXX, právne zastúpený De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22,
811 04 Bratislava, IČO: 36 868 949, o zaplatenie 1.203,97 EUR s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 839,11 EUR z a s t a v u j e.

Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.

Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobným návrhom zo dňa 20.09.2016 doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 23.09.2016 sa
žalobkyňa domáhala vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by žalovanému bola uložená povinnosť
zaplatiť jej sumu 1.203,97 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.203,97
EUR od 15.08.2016 do zaplatenia a nahradiť jej trovy konania. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným
uzatvorila dňa 21.03.2012 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej jej bol
poskytnutý žalovaným úver v sume 1.400,-EUR, pri výške úrokovej sadzby 23,57 % ročne, oznámenej

výške RPMN 70,38 %, ktorý sa zaviazala splácať v týždenných splátkach, pri počte týždenných
splátok 60, výške týždennej splátky 31,39 EUR (prvých 59 splátok) a poslednej 30,96 EUR a celkovej
čiastke splatnej dlžníkom v sume 1.882,97 EUR. Žalobkyňa poukázala, že predmetná zmluva je
spotrebiteľská, ktorá nie je v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a so zákonom č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“), pretože neobsahuje povinné
náležitosti podľa citovaného zákona a obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore

s právnymi predpismi. Poukázala na neprimeranú výšku úrokovej sadzby, ktorá nezodpovedá výške
priemernej úrokovej miery z úverov v peňažných ústavoch v čase uzavretia predmetnej zmluvy, s
odkazom na internetovú stránku NBS, priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby pre podobné typy
úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci marec 2012 bola vo výške 11,76 %.
Dohodnutá ročná úroková sadzba úveru 23,57 % predstavuje viac ako dvojnásobok tejto priemernej
hodnoty v bankách, čo je v neprospech žalobkyne. Táto je pre rozpor s dobrými mravmi absolútne
neplatným právnym úkonom, v zmysle tejto námietky poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. XM O.

X/XXXX zo dňa 31.07.2009. Ďalej dôvodila, že takto dohodnutú úrokovú sadzbu je potrebné vnímať
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, o neplatné zmluvné dojednanie, treba naň prihliadať ako by
vôbec nebolo obsahom zmluvy, preto zmluva neobsahuje určenie výšky úrokovej sadzby ako povinnú
náležitosť spotrebiteľského úveru v zmysle citovaného zákona. S poukazom na § 9 ods. 2 a § 11ods. 1 ZoSÚ, je potrebné tento úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. V tejto súvislosti
poukázala aj na nedostatok povinnej náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona
o spotrebiteľských úveroch, t. j. neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov. Predmetná zmluva

neobsahuje aj ďalšie náležitosti týkajúce sa nesplácania spotrebiteľského úveru - splatenie úveru pred
lehotou splatnosti, spôsob zániku záväzku, práva na odstúpenie od zmluvy, adresu veriteľa, na ktorej
môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť a mnohé ďalšie, ktoré sú uvedené na druhej
strane zmluvy až za podpisom žalobkyne, keď ďalšia námietka smerovala k spôsobu oboznámenia
spotrebiteľa s týmito podmienkami. Obsiahnutie náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch je

tak len iluzórne a zavádzajúce, nakoľko pre priemerného spotrebiteľa je takto vyhotovená spotrebiteľská
zmluva neprehľadná a zmätočná. S podporou uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2011 sp.
zn. XCdo/XXX/XXXX a v ňom vysloveného názoru, že ak nie sú obchodné podmienky podpísané oboma
zmluvnými stranami, ak im zákon povinne ukladá písomnú formu, sú pre absenciu tejto predpísanej
formy neplatné. Spolu s úverovou zmluvou bola uzatvorená dňa 21.03.2012 aj zmluva o zabezpečení
splátok úveru ako zmluva závislá na zmluve o úvere, ktorá je v absolútnom rozpore s dobrými mravmi

v rozpore so ZoSÚ a Občianskym zákonníkom. Na tomto zmluvnom základe žalovaný poskytoval
službu - prevzatie peňažnej sumy na úhradu splátok úveru, za ktoré poskytnutie si inkasoval odplatu
vo výške 721,- EUR v týždenných splátkach po 12,01 EUR, ktorá pri poskytnutom úvere predstavovala
navýšenie tohto úveru o 38 %, ako aj nákladov spotrebiteľa. Výška odplaty nie je žiadnym spôsobom
odôvodnená, nie je uvedený odkaz na žiadny sadzobník poplatkov alebo rozpis jednotlivých poplatkov

za poskytnutú službu. Samotná zmluva o zabezpečovaní splátok úveru má povahu formuláru, je do
nej vpísaná celková odmena za službu a číslo zmluvy, na základe ktorej bol poskytnutý úver. V tejto
súvislosti žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.01.2016 sp. zn. XXCo/
XXX/XXXX. Žalobkyňa ako spotrebiteľ tak platila za službu, ktorá v skutočnosti neslúžila jej záujmom,
išlo o spôsob obchádzania zákona a úmyselné získavanie vyššieho plnenia od dlžníka. Preto zmluva o

zabezpečení splátok úveru predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a je neplatná. Žalobkyňa pred
podaním žaloby upozornila žalovaného na nedostatky a zrejmé rozpory zmluvy so zákonom, výzvou
zo dňa 09.08.2016, odpoveď žalovaného zo dňa 15.08.2016 obsahuje negatívny postoj k doriešeniu
danej veci. Vychádzajúc z predpokladu, že úver je bezúročný a bez poplatkov, mala žalobkyňa povinnosť
splatiť úver len do výšky skutočnej istiny v sume 1.400,-EUR, žalobkyňa vyplatila celú výšku úveru

zo zmluvy 1.882,97 EUR, ako aj odmenu zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru v sume 721,- EUR.
Teda celkovo zaplatila žalovanému sumu 2.603,97 EUR, teda o 1.203,97 EUR viac ako si požičala,
čo predstavuje 86 % navýšenie istiny úveru. Vyčíslený preplatok tak zakladá bezdôvodné obohatenie
žalovaného na úkor žalobkyne s odvolaním sa na ustanovenie § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Žalobkyňa súčasne požaduje aj zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo žalovanej sumy

od 15.08.2016, kedy žalovaný vyhotovil odpoveď na predsporovú výzvu (keď najneskôr v tento deň
už žalovaný vedel o bezdôvodnom obohatení a mal možnosť ho zaplatiť na účet žalobkyne až do
zaplatenia). Na preukázanie tvrdených skutočností žalobkyňa označila a súdu predložila Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, Zmluvu o zabezpečení splátok úveru, Predsporovú výzvu spolu
s odpoveďou žalovaného.

2. V písomnom podaní zo dňa 02.12.2016, doručenom súdu dňa 08.12.2016 žalovaný navrhol žalobu
zamietnuť. Žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že žalobkyňa ku dňu podania vyjadrenia splatila
z dlžnej sumy zo Zmluvy o úvere a zo Zmluvy o doplnkovej službe (z ktorej mala postupne žalovanému
vrátiťsumu721,-EUR)sumuvcelkovejvýške1.764,86EUR,uvedenébolospôsobenétým,žežalobkyni

bola poskytnutá zľava za predčasné splatenie úveru v sume 845,69 EUR. Z uvedeného vyplýva, že
žalobkyňa splatila len 364,86 EUR nad rámec istiny a nie 1.203,97 EUR ako si uplatnila v žalobe.
Odmietol akékoľvek nároky uplatnené žalobkyňou v predmetnej žalobe, vzniesol námietku premlčania
voči nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého vydania sa domáha žalobkyňa zo zmlúv,
ktoré mali byť uzavreté dňa 21.03.2012, pričom posledná splátka bola splatená 02.05.2012, t. j. pred

viac ako 4 rokmi a k podaniu žaloby došlo až 23.09.2016. K jednotlivým námietkam týkajúcich sa
nedostatkov zmluvy sa vyjadril žalovaný nasledovne: Priemer úrokových sadzieb zverejňovaný na
webovom sídle Národnej banky Slovenska sa netýka obdobných prípadov ako je prípad žalobkyne, ale
týka sa všetkých spotrebiteľských úverov bez výnimky, právna úprava presne stanovuje parametre v
ustanovení § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Porovnanie úrokových sadzieb je urobené bez toho,

aby bol rozlišovaný spôsob kvantifikácie úroku pri jednotlivých úrokových sadzbách, čo je pre zákazníka
zásadná skutočnosť, ktorá určuje, koľko reálne spotrebiteľ za úver zaplatí. Absolútne rozhodujúci rozdiel
je v tom, že žalovaný má nastavený týždenný interval splátok, čo spôsobuje rýchlejšie klesanie výšky
istiny a tým aj výšky úroku, pričom pri štatistike NBS dochádza len k jednej splátke na konci roka.Pre porovnanie, že banky poskytujú úvery aj za vyššie úrokové sadzby (napr. Poštová banka, a.s., za
32,50 % ročne prípadne OTB banka, a.s., za 27,50 % ročne) poskytol o tom dôkaz o ich výške ku dňu
uzavretia predmetnej zmluvy a poznamenal, že súdna prax považuje úroky vo výške 25 % ročne za

primerané s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo/XX/XXXX strana 6 a na
rozsudok NS SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX publikovaný v časopise zo súdnej praxe č. XX/XXXX, v ktorom
vyjadrení je, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom treba považovať úkon, ktorý je všeobecne
neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných
vzťahov medzi ľuďmi. Ak sa v spoločnosti bežne akceptuje, že komerčné banky, ako aj súdna prax

uznáva úrokovú sadzbu 25 % ročne, či dokonca vyššiu, nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi úroková
sadzba 23,57 % ročne pri dobe splatnosti 60 týždňov. Žalovaný nerozumie námietke žalobkyne o
nedostatku povinnej zmluvnej náležitosti podľa §-u 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch,
keďže zmluva o úvere jednoznačne obsahuje všetky tieto náležitosti, počet splátok je vyjadrený 60-timi
týždennými splátkami, vo výške týždennej splátky 31,39 EUR, s výnimkou poslednej týždennej splátky,
ktorá je 30,96 EUR splatnosť prvej splátky nastáva v 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy o úvere

a splatnosť každej ďalšej splátky nastane v 7. kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky,
pričom konečným dňom splatnosti celkovej dlžnej sumy je deň splatnosti poslednej splátky, ktorým je 7.
deň 60 týždňa po uzavretí zmluvy o úvere. Pri výške dohodnutého úveru je vyjadrená výška úrokovej
sadzby 23,57 % ročne, ako aj finančnou kvantifikáciou, ktorá predstavuje 201,57 EUR a výška jediného
poplatku, t. j. administratívneho poplatku je 281,40 EUR a tak celková dlžná suma, ktorú má žalobkyňa

na základe zmluvy o úvere žalovanému vrátiť, je tvorená súčtom úveru a celkových nákladov v sume
1.882,97 EUR. Rozpis splátky na úrok, istinu a ostatné prípadné náklady sa poskytuje iba v prípadoch
definovaných v § 9 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j., ak sa zmluvné strany dohodnú na
amortizácií istiny, pričom platí, že zákazník má právo požiadať o vydanie amortizačnej tabuľky, ktorá
uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky, s

uvedením amortizácie, istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru
a prípadne i dodatočné náklady. Nie je však povinnosťou veriteľa uvádzať tieto údaje v zmluve o úvere
vždy, ale výlučne vtedy, ak sa dohodol so zákazníkom, čo tento prípad nebol. Podľa názoru žalovaného
je absolútne dostatočné, ak zmluva o úvere obsahuje vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a zároveň určuje
počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.09.2012 sp. zn. XXCo/XXX/XXXX a poukázal na rozpor s európskou
právnou úpravou, pretože Smernice Európskeho parlamentu a Rady XXXX/XX/ES z 23. apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady XX/XXX/EHS (ďalej len „Smernica“)
zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy,
od ktorej sa nemožno odchýliť, odkázal aj na výklad k smernici z hľadiska súladu s vnútroštátnou

právnou úpravou, ktoré bolo prezentované v konaní pred súdnym dvorom vedenom pod sp. zn. O.-
XX/XX vec F. O. Y., G..Y.., R. X. U.. Je teda zrejmé, že žalovaný učinil zadosť zneniu článku 10 ods.
2 Smernice, keď jasne v zmluve o úvere uviedol, aká je výška, počet a frekvencia splátok, ktoré má
spotrebiteľ zaplatiť a aká je doba trvania úveru, čo plne zodpovedá požiadavke smernice a tak splnil
zákonnú náležitosť §-u 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. K zmluvným podmienkam

uviedol, že všetky zákonné náležitosti zmluvy o úvere sa nachádzajú len v jednom dokumente na
jednej listine formátu A4, ktorú mala žalobkyňa od počiatku k dispozícií, a preto jej súčasné „náreky“, o
tom, že v čase uzavretia zmluvy nevedela, nemohla, nepoznala, sú skutkovo aj právne neudržateľné.
Žalovaný od počiatku svojej podnikateľskej činnosti vytvára jasné a prehľadné zmluvy, keď na jednej
listine formátu A4 uvádza všetky zákonné náležitosti s prehľadným a zrozumiteľným členením, pričom

každý zákazník, aj ten menej obozretný si takto spracovaný zmluvný formulár dokáže ľahko a rýchlo
prečítať. Približne v 3 prvej strany zmluvy o úvere a na jej pravej strane, a to hneď nad podpisom
zákazníka uvádza, že pokračovanie textu tejto zmluvy je na strane č. 2, teda ak žalobca tvrdí, že
nevedel o tom, že čo je na druhej strane, tak z toho vyplýva, že si neprečítal ani prvú stranu zmluvy,
a teda by mal namietať absenciu všetkých zákonných náležitostí. V tejto súvislosti dal do pozornosti

zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. práva patria len bdelým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú
o ochranu a výkon svojich práv. Ďalej poukázal na zásadu favor contractus, ktorú žalobkyňa úplne
opomína, keď chce zneplatňovať zmluvu o úvere z dôvodu, že nemá také grafické spracovanie ako
by si to dnes žalobkyňa predstavovala. V súkromnoprávnych vzťahoch je neakceptovateľné zastávať
postoj zneplatňovania zmlúv. Ani zvýšená ochrana spotrebiteľa, ktorú žalovaný akceptuje, nemá slúžiť

na zbavovanie spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za jeho prejavy vôle, či vystavenie existencie
zmluvného vzťahu ako dvojstranného právneho úkonu výhradne na svojvôli spotrebiteľa, pretože tým
sa pôvodná nerovnováha nevyrovnáva, ale vytvára sa nové opačné nerovnovážne postavenie, čo je
opačný extrém, ktorému je treba tiež zabrániť, a nie ho podporovať a vytvárať. K zmluve o zabezpečenísplátok úveru - na jej základe spláca zákazník splátky úveru v mieste svojho trvalého bydliska alebo na
inom mieste, ktoré mu vyhovuje, táto zmluva obsahuje presné ustanovenia o predmete plnenia článok
I bod 1.1., a jeho cene článok I bod 1.2, obe sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Doplnkové

služby, a to nielen v rámci spotrebiteľských úverov sú na trhu úplne bežné, dokonca s nimi priamo
počíta aj právna úprava napr. § 2 písm. g) ZoSÚ, v danom prípade ide o nadštandardnú službu a
spoplatnenú. Vzhľadom na prekvapujúce námietky žalobkyne, žalovanému nie je zrejmé, prečo by
takúto doplnkovú službu v slobodnom trhovom prostredí nemohol poskytovať, pričom uvedené platí
o to viac, že o takúto službu mali zákazníci žalovaného záujem a riadne ju využívali. Je prirodzené,

že v trhovom prostredí tovary a služby niečo stoja, a preto ich nemožno poskytovať „zadarmo“, preto
námietkyžalobkynevočizmluveozabezpečenísplátokúverupovažujezanesprávneaneopodstatnené.
S poskytovaním tejto služby sú spojené značné náklady pre poskytovateľa, t. j. žalovaného (úhrada
ľudí, vecných výdavkov, poplatkov, bánk atď.). Na podporu svojich tvrdení uviedol, že Národná banka
Slovenska vydala žalovanému ako prvému subjektu na slovenskom trhu dňa 28.08.2015 povolenie na
poskytovanie spotrebiteľských úverov, a to na základe mimoriadne dôkladného rozboru zmlúv, ako aj

všetkých procesov žalovaného pri poskytovaní spotrebiteľských úverov, čo by nebolo možné, ak by jeho
adhézne zmluvy neobsahovali zákonné náležitosti, či akokoľvek inak odporovali zákonu. Žalovaný nikdy
neprijal od nijakého svojho zákazníka žiadne plnenie, ktoré by nezodpovedalo ich vzájomnej písomnej
dohode, a teda relevantnému právnemu titulu, čím je vylúčené, že by sa žalovaný mohol bezdôvodne
obohatiť.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 11.01.2017, doručenom súdu dňa 13.01.2017 s poukazom na
vyjadrenie žalovaného zo dňa 02.12.2016 zobrala žalobný návrh v časti o zaplatenie sumy 839,11 EUR
späť a žiadala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej sumu vo výške 364,86 EUR spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5% ročne zo umy 364,86 EUR od 15.08.2016 do zaplatenia a nahradiť jej trovy

konania. Vo svojom vyjadrení ďalej uviedla, že žalovaný sa odvoláva na premlčanie uplatneného nároku
žalobkyne z dôvodu, že od ukončenia zmluvného vzťahu uplynulo už viac ako štyri roky. Poukázala
na ust. § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Občiansky zákonník teda upravuje dve lehoty - subjektívnu (2 ročnú) a
objektívnu (3 ročnú, resp. 10 ročnú v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia). Začiatok plynutia
objektívnej premlčacej lehoty je nesporný. Objektívna premlčacia doba je však v zmysle právnej úpravy
rozdelená na trojročnú lehotu a desaťročnú lehotu, ktorá sa uplatní v prípade úmyselne získaného

bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie získané žalovaným je úmyselným, a teda sa v
tomto prípade uplatní desaťročná objektívna premlčacia doba. Aj keď Občiansky zákonník neupravuje
úmysel, je na mieste v tomto prípade použiť analogicky (analogia iuris) výklad podľa právneho predpisu,
ktorý úmysel upravuje, a teda Trestný zákon (rovnakým smerom sa uberá rozhodovacia prax súdov
v obdobných veciach a podľa vyjadrenia žalovaného je aj on rovnakého názoru). V zmysle ust. §

15 zákona Trestného zákona čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel spôsobom uvedeným v
zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom (priamy úmysel); čin je spáchaný úmyselne
aj vtedy, ak páchateľ vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre
prípad, že ich spôsobí bol s tým uzrozumený (nepriamy úmysel). V zmysle konštantnej judikatúry súdov
Slovenskej republiky je pritom ustálené, že pri preukazovaní úmyslu sa použijú nasledovné pravidlá:

„Úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch
prípadoch psychickým stavom (podobne ako napr. dobrá viera). To znamená, že samy o sebe nemôžu
byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta,
prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok,
teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť.“ (Najvyšší súd

Slovenskej republiky, č.k. X O. XXX/XXXX). Vzhľadom na to, že úmysel, ako psychický stav žalovaného,
nie je možné preukázať, a v zmysle právnej úpravy a judikatúry ani nie je potrebné preukázať (keďže
postačujúcim je preukázanie skutkových okolností, ktoré takému úmyslu nasvedčujú), týkajú sa nižšie
uvedené dôvody najmä takýchto okolností. V tomto prípade je na strane bezdôvodne obohateného
subjektu právnická osoba, ktorá ako taká nemá a nemôže mať úmysel, ako psychický stav. Z tohto

dôvodu je možné posúdenie úmyslu odvodiť od okolností týkajúcich sa osôb, ktoré konajú v mene
právnickej osoby. Za týmto účelom ako výkladové pravidlo slúži najmä zákon č. 91/2016 Z. z. o
trestnej zodpovednosti právnických osôb, ktorý takúto situáciu výslovne rieši. „Trestná zodpovednosť
právnickej osoby sa v zmysle zákona vyvodzuje na základe tzv. identifikačnej teórie. Táto teória jezaložená na predstave personifikácie právnickej osoby. Z dôvodu, že právnická osoba nemá prirodzenú
vnútornú schopnosť konať, konajú za ňu priamo alebo nepriamo určité fyzické osoby. Právnická osoba
sa stotožňuje s konaním a myslením týchto osôb, ktoré sa nazývajú orgány právnickej osoby. Tieto

orgány konajú vo sfére ich pôsobnosti a právomoci a toto konanie sa prejavuje ako konanie právnickej
osoby. V trestnoprávnom kontexte personifikácia právnickej osoby naznačuje, že v čase úmyslu páchať
trestný čin a v čase jeho spáchania je orgán právnickej osoby súčasne aj právnickou osobou. Podľa
tejto teórie môže byť právnická osoba zodpovedná za konanie svojich orgánov alebo zástupcov. V
zmysle ust. § 4 ods. 2 a 3 zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb je dokonca výslovne

riešená aj povinnosť právnických osôb zabezpečiť všetko potrebné k tomu, aby osoby konajúce v
jej mene nemohli páchať činnosť v rozpore s právnou úpravou. Ak toto dodržané nebolo, právnická
osoba nie je zodpovedá za protiprávne konanie len vtedy, ak vzhľadom na predmet činnosti, spôsob
spáchania činu, okolnosti, je nesplnenie povinnosti v rámci dohľadu a kontroly nepatrné. V tejto súvislosti
poukázala na komentár k odseku 2, podľa ktorého odsek 2 napĺňa medzinárodný záväzok prijať
potrebné opatrenia na ustanovenie zodpovednosti právnickej osoby v prípade, keď nedostatočný dohľad

alebo kontrola zo strany fyzickej osoby, vykonávajúcej riadiacu, kontrolnú, resp. rozhodovaciu činnosť,
umožnili spáchanie trestného činu v prospech tejto právnickej osoby fyzickou osobou, ktorá koná v
rámci poverenia tejto právnickej osoby. Ide o rozšírenie pričítateľnosti činu právnickej osobe uvedenej
v odseku 1 komentovaného ustanovenia. Zákon (síce nepriamo) kladie na právnickú osobu určité
nároky, aby vypracovávala preventívne programy, školila zamestnancov, vykonávala dôsledne kontrolu,

posilnila kontrolné mechanizmy a nastavila parametre vedúce k zamedzeniu alebo odvráteniu následkov
trestného činu. Dôležité je, aby nešlo nielen o deklaratórne, resp. formálne kroky, ale reálne vykonávanie
načrtnutých opatrení. Právnická osoba musí byť zároveň schopná preukázať, že činnosť vykonávala
s „due diligence“ (obvyklá opatrnosť a starostlivosť v obchodnom styku). V tomto význame by sa
„vykonávanie nedostatočného dohľadu“ malo považovať za nesplnenie povinnosti na prijatie vhodných a

primeraných opatrení na zabránenie tomu, aby zástupca právnickej osoby alebo zamestnanec spáchali
trestný čin v mene právnickej osoby. Takéto vhodné a primerané opatrenia by mohli byť determinované
rôznymi faktormi, ako je druh činnosti, ktorú právnická osoba vykonáva, jej veľkosť, vnútorné normy
upravujúce jej činnosť, resp. zavedené osvedčené obchodné postupy. Žalovaný ako podnikateľský
subjekt koná na vlastnú zodpovednosť a jeho orgány sú povinné konať s odbornou starostlivosťou,

najmä sú povinné si zaobstarať všetky dostupné informácie potrebné pre rozhodovanie a vykonávanie
konkrétnych právnych úkonov. Žalovaný je pritom subjekt, ktorý poskytuje úvery v rámci predmetu svojej
činnosti už 15 rokov a je tiež subjektom v prospech ktorého bola vydaná licencia NBS. Je jednoznačne
možné predpokladať (a je to zrejmé aj z toho, že v prospech žalovaného je činných viacero právnych
zástupcov), že žalovaný má dostatočný personálny aparát na to, aby tento bol schopný absolútne bez

problémov posúdiť právnu úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch (t.j. jednu právnu normu, resp.
jedno ustanovenie zákona, ktoré obsahuje podstatné náležitosti úverovej zmluvy) a pripraviť zmluvu
tak, aby tieto náležitosti zákona spĺňala - samozrejme za predpokladu, že by na takejto správnosti
mal žalovaný záujem (čo jednoznačne nemal a nemá). Napokon je v tomto prípade jednoznačne
použiteľná tiež zásada „neznalosť zákona neospravedlňuje“, ktorú súdy Slovenskej republiky vykladajú

v rámci spotrebiteľských vzťahov tak, že sa vo vzťahu k dodávateľovi (veriteľovi) vyžaduje v najvyššej
možnej miere; „tiež rešpektovanie tohto princípu (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských
právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej
možnej miere“ (Najvyšší súd Slovenskej republiky, č.k. X J. O. X/XXXX). S poukazom na skutočnosť, že
žalovaný ako podnikateľský subjekt pôsobiaci výlučne v oblasti poskytovania pôžičiek prostredníctvom

svojich zamestnancov pripravoval jednotlivé úverové zmluvy (tieto boli následne používané len ako
formulárové zmluvy vo všetkých prípadoch) je zrejmé (a to aj zo samotného textu zmlúv), že študoval
dotknutú právnu úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch - teda je naplnená jedna zo zložiek úmyslu
spočívajúca vo vedomosti žalovaného o rozhodujúcich skutočnostiach (t.j. o tom, aké náležitosti by mala
mať zmluva v zmysle zákona a o tom, že zmluva takéto náležitosti reálne nemala). Ak by štatutárny

zástupca žalovaného tvrdil, že právnu úpravu nepoznal a aj napriek tomu poskytoval úvery fyzickým
osobám, potom možno hovoriť o tom, že štatutárny orgán nepostupoval s odbornou starostlivosťou a
zodpovedá za škodu, ktorá tým vznikla tretím osobám. Z uvedeného možno celkom logicky odvodiť to,
že vzhľadom na vedomosť žalovaného o právnej úprave, musela byť prejavená zároveň jeho vôľa k
tomu, aby sa ustanovenia úverových zmlúv od takto striktne upravenej zákonnej úpravy odchýlili a aby

následne bolo prijímané plnenie od osôb aj napriek tomu, že takéto plnenie je plnením bez právneho
dôvodu - t.j. bola naplnená tiež zložka vôľová. Žalobkyňa ďalej uviedla, že skutkové okolnosti tejto veci
nasvedčujú tomu, že išlo o priamy úmysel žalovaného, pričom minimálne nepriamy úmysel žalovaného
možno považovať za jednoznačný. Nepriamy úmysel znamená, že žalovaný vedel, že svojím konanímmôže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad, že ich spôsobí bol s tým uzrozumený.
Teda v prípade nepriameho úmyslu je postačujúca vedomostná zložka žalovaného (teda znalosť právnej
úpravy zo strany žalovaného, vedomosť žalovaného o tom, že žalobca plní na jeho účet sumu úrokov a

poplatkov)auzrozumeniežalovanéhostým,ženedostatkyúverovejzmluvymôžuspôsobiťbezúročnosť
a bez poplatkovosť úveru a teda prijímanie bezdôvodného obohatenia. Vedomosť žalovaného o právnej
úprave a jej podmienkach je v tomto prípade nespochybniteľnou (žalovaný by v opačnom prípade
nebol schopný vôbec vytvoriť úverovú zmluvu), rovnako ako je nespochybniteľnou vedomosť o tom,
že žalobkyňa plnila na jeho účet finančné prostriedky vo výške istiny, úrokov a poplatkov (v opačnom

prípade by žalovaný vyzýval obratom žalobkyňu na uhradenie dlžnej časti sumy, ako je jeho bežnou
praxou). Otázku uzrozumiteľnosti žalovaného s následkami jeho konania (vyhotovenie zmluvy v rozpore
s právnou úpravou v neprospech spotrebiteľa a následne prijatie finančného plnenia od spotrebiteľa) je
následne potrebné posudzovať s prihliadnutím ku všetkým ostatným skutočnostiam uvádzaným v tomto
vyjadrení (existencia desiatok rozhodnutí súdov o tom, že žalovaný prijíma bezdôvodné obohatenie
a toto je povinný jednotlivým osobám vydať, opakované uzatváranie úverových zmlúv v rozpore s

podmienkami zákona o spotrebiteľských úveroch, atď.). Bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného
spočíva v tom, že prijíma od svojich klientov finančné plnenie v súvislosti s úverovými zmluvami,
ktoré sú buď od počiatku neplatné (v takom prípade je bezdôvodným obohatením celé prijaté plnenie)
alebo sa v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch považujú za bezúročné a bez poplatkov (v
takom prípade je bezdôvodným obohatením plnenie spočívajúce v úrokoch a poplatkoch zaplatených

dlžníkom). Uvedená konštrukcia bezdôvodného obohatenia je celkom jednoduchá a výslovne vyplýva
priamo z právnych predpisov (občiansky zákonník v prípade absolútnej neplatnosti zmluvy a povinnosti
vydať si navzájom poskytnuté plnenie a/alebo zákon o spotrebiteľských úveroch v prípade výslovného
konštatovania o bezúročnosti a bez poplatkovosti úverov). Ak by chcel teda žalovaný tvrdiť, že pri
prijímaní bezdôvodného obohatenia nešlo o úmyselné konanie (resp. že chýba vedomostná alebo

vôľová zložka), že nepoznal a nepozná právnu úpravu (občiansky zákonník / zákon o spotrebiteľských
úveroch), a to aj napriek tomu, že žalovaným používané zmluvy sú právne šikovne koncipované v
prospech žalovaného (veriteľa) a v neprospech klienta (dlžníka), je takéto tvrdenie neakceptovateľné
a právne neudržateľné. Úmysel žalovaného (t.j. vedomostnú zložku a vôľovú zložku) je tiež možné
dôvodiť z tej skutočnosti, že žalovaný opakovane uzatvára počas niekoľkých rokov so svojimi klientmi

zmluvy, ktoré sú v priamom a výslovnom rozpore s právnou úpravou. Právna úprava o spotrebiteľských
úveroch a o ochrane spotrebiteľa je pritom pomerne jednoduchou úpravou a je koncentrovaná v zásade
do dvoch právnych predpisov. Žalovaný, ako nebanková spoločnosť poskytujúca úvery, v rámci svojej
činnosti pracuje v podstate priamo len s touto úpravou a teda je isté, že o nedostatkoch v rámci svojej
zmluvnej úpravy vie (je s nimi uzrozumený) a že tieto nedostatky využíva vo svoj prospech - za účelom

bezdôvodného obohatenia sa na úkor svojich klientov. Prvok opakovania takéhoto konania zo strany
žalovaného zdôrazňuje fakt, že žalovaný o tejto skutočnosti vedel a vykonával ju vedome. Rovnako
tento fakt zdôrazňuje skutočnosť, že žalovaný aj v súčasnosti v takomto konaní pokračuje a prijíma od
svojich klientov na základe úverových zmlúv plnenie, ktoré je bezdôvodným obohatením. Argumenty
žalovaného o tom, že pri (opakovanom) porušovaní zákona v rámci úverových zmlúv v žiadnom

prípade nemôže ísť o úmysel, nemôžu obstáť tiež ak zohľadníme to, že úverové zmluvy sú rozporné
so zákonom vždy v častiach, ktoré spotrebiteľom (klientom) podstatne zhoršujú postavenie alebo ich
lákajú uzatvoriť zmluvu s inými podmienkami, ako skutočne zo zmluvy vyplývajú. Takýmito časťami
sú najmä - nesprávne uvádzaná výška RPMN, neprimeraná výška úrokov, uzatváranie zmlúv alebo
nútenie služieb spotrebiteľom o ktoré v skutočnosti nemá záujem a nie sú mu na prospech, neuvedenie

adresy pre doručovanie reklamácií, neuvádzanie rozdelenia splátok na istinu, úrok a poplatky a ďalšie.
Vo všetkých uvedených prípadoch bolo opakovane (v rámci desiatok súdnych rozhodnutí) judikované,
že tieto praktiky žalovaného sú v rozpore s právnou úpravou a úvery vyplývajúce z takýchto zmlúv sú
bezúročné a bez poplatkov. Aj napriek tomu žalovaný opakovane takéto zmluvy uzatvára s porušením
rovnakých zákonných ustanovení a opakovane prijíma plnenie na základe takýchto zmlúv od svojich

klientov. Žalovaný dokonca vedome a vôľovo reaguje na vydávanie súdnych rozhodnutí tak, že z času
na čas mení druh poskytovaných služieb - resp. lepšie povedané mení označenie poskytovaných
služieb a snaží sa tak vyhnúť dôsledkom vydaných súdnych rozhodnutí. Ako príklad môžeme uviesť
zmluvu o zabezpečení splátok úveru o ktorej opakovane súdy judikovali, že obsahuje neprimerané
zmluvné podmienky a je neplatná (žalovaný na základe tejto zmluvy prijíma v každom jednotlivom

prípade od každého dlžníka niekoľko desiatok percent zo schválenej sumy úveru, ako odplatu za
vymyslené a nereálne služby). Po niekoľkých desiatkach vydaných súdnych rozhodnutí (niekoľkých
rokoch) sa žalovaný rozhodol vyhnúť dôsledkom vydaných súdnych rozhodnutí tak, že začal s klientmi
uzatvárať “inú“ zmluvu označenú ako „zmluvu o poskytnutí služby komfort“ (namiesto pôvodnej „zmluvyo zabezpečení splátok úveru“). Aj v súvislosti s touto zmluvou žalovaný požaduje zaplatiť od klientov
sumu vo výške desiatok percent poskytovaného úveru (teda stovky eur) a rovnako aj v tomto prípade
poskytované služby neslúžia záujmom spotrebiteľa, ale výlučne záujmom žalovaného ako veriteľa

(klienti si v rámci tejto služby zaplatia stovky eur výlučne za nasledovné: zaslanie informácie klientovi
o tom, že mu bol poskytnutý úver, preberanie finančného plnenia od dlžníka zo strany veriteľa,
informovanie dlžníka o prijatí splátky úveru). Aj o tejto zmluve súdy opakovane konštatovali, že ide
o neprijateľné podmienky, no žalovaný samozrejme aj naďalej zmluvu so svojimi klientmi uzatváral
a prijímal (vymáha) plnenie na jej základe. Žalovaného úmysel je celkom jednoznačne viditeľný aj

pri posúdení množstva rozhodnutí súdov Slovenskej republiky a kontrolných orgánov, ktoré v rámci
desiatok prípadov (pričom ide vždy o takmer identické porušenia, rovnako ako v tomto prípade) a aj
napriek uvedenému žalovaný aj naďalej uzatvára takéto úverové zmluvy (v priamom rozpore s právnou
úpravou a rozhodnutiami súdov a iných orgánov verejnej správy) a prijíma na základe takýchto zmlúv
od tisícok svojich klientov finančné prostriedky, ktoré sú bezdôvodným obohatením. Teda aj z tohto
konania žalovaného je opätovne jednoznačne preukázaná tak vedomostná zložka (žalovanému boli

doručovanésúdnerozhodnutia,žalovanýsaprotinimčastokrátbránilpodanímopravnýchprostriedkov),
ako aj vôľová zložka (žalovaný vedel o tom, že porušuje právnu úpravu a aj napriek tomu pokračoval
v nezákonnom konaní, uzatváral s klientmi úverové zmluvy v rozpore s právnou úpravou a prijímal od
klientov bezdôvodného obohatenie na základe úverov, ktoré sa považujú za neplatné alebo bezúročné
a bez poplatkov). Pre účely úplnosti tejto argumentácie uviedla rozhodnutia súdov, v rámci ktorých

napríklad prvostupňové súdy rozhodli o tom, že zmluva o zabezpečení splátok úveru je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou: napr. rozhodnutie Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. XC/XXX/XXXX,
rozhodnutie Okresného súdu Prešov, sp.zn. XXC/XX/XXXX, rozhodnutie Okresného súdu Košice,
sp. zn. XXC/XX/XXXX, rozhodnutie Okresného súdu Prešov, sp. zn. XC/XX/XXXX. Uvedené súdne
konania síce boli zastavené na základe späť vzatia žalôb, avšak žalobkyňa chcela na základe priebehu

týchto konaní poukázať na úmyselné, vedomé a sofistikované konanie žalovaného, ktorý po vydaní
rozsudku prvostupňového súdu podal opravný prostriedok, navrhol protistrane výhodnú dohodu s cieľom
docieliť späťvzatie žaloby, na základe čoho potom nie sú žiadne účinné rozhodnutia súdu v neprospech
žalovaného. Takto potom argumentuje v iných konaniach, že jeho zmluvy sú nespochybniteľné a v
súlade so zákonom. Takéto konanie žalovaného popisuje aj napriek potvrdeniu uznesenia súdu prvého

stupňa o zastavení konania vo svojom rozhodnutí Krajský súd Prešov sp.zn. XXCo/XX/XXXX. Avšak to,
že uvedené zmluvy o zabezpečení splátok úveru sú označované ako neprijateľná zmluvná podmienka
v spotrebiteľských zmluvách a žalovaný má o tom vedomosť svedčia aj právoplatné rozhodnutia
slovenských súdov, ako napr. rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 29.01.2016 sp. zn. XXCo/XXX/
XXXX, ako aj rozhodnutia iných slovenských súdov v obdobných veciach - rozsudok Krajského súdu v

Banskej Bystrici zo dňa 24.02.2016 sp. zn. XXCo/XX/XXXX, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo
dňa 21.11.2012, sp. zn. XXCo/XXX/XXXX, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 09.08.2011 sp. zn. XX
O., rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 28.09.2016 sp. zn. XXCo/XX/XXXX. Súdy teda
opakovane na základe svojich rozhodnutí uzavreli, že zmluvy ako zmluva o zabezpečení splátok úveru
obsahujúneprijateľnézmluvnépodmienky,noajnapriektomužalovanýtakútozmluvuajnaďalejvedome

a úmyselne s klientmi podpisoval a prijímal od nich na základe takejto zmluvy plnenie. Toto konanie
žalovanéhopritomniejeojedineléažalovanýtaktopostupujevstovkách,resp.tisícochďalšíchprípadov.
Ako príklad toho ako žalovaný “neúmyselne“ postupuje pri získavaní bezdôvodného obohatenia od
klientov žalobkyňa poukázala napríklad na ďalšie zmluvy uzatvorené medzi žalobkyňou a žalovaným: -
Zmluvauzatvorenádňa20.08.2010obsahujúcazmluvuozabezpečenísplátokúveru,poplatokuhradený

žalobcom vo výške 206,- EUR - Zmluva uzatvorená dňa 23.05.2011 obsahujúca zmluvu o zabezpečení
splátok úveru, poplatok uhradený žalobcom vo výške 206,- EUR; - Zmluva uzatvorená dňa 17.01.2015
obsahujúca zmluvu o poskytnutí služby Komfort, poplatok uhradený žalobcom vo výške 515,- EUR.
Uvedené zmluvy boli uzatvorené medzi žalobkyňou a žalovaným potom, ako boli vydané vyššie citované
prvostupňové rozhodnutia o tom, že uvedená zmluvná podmienka a postup žalovaného je nezákonný

a považuje sa za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalovanému boli tieto rozhodnutia zo strany súdov
vždy doručené. Konaním (dohodou s protistranou) žalovaného boli potom tieto konania v odvolacom
konaní zastavené. V zmysle ust. § 4 ods. 10 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa „Ak
predávajúci porušuje povinnosť uloženú súdom alebo osobitným predpisom zdržať sa používania
neprijateľnej zmluvnej podmienky, považuje sa také konanie za osobitne závažné porušenie povinnosti

predávajúceho.“. Z uvedeného je teda opäť celkom jednoznačné, že žalovaný vedel o tom, že porušuje
právnu úpravu, o tom, že dôsledkom takéhoto porušenia je prijímanie bezdôvodného obohatenia od
jeho klientov a takúto činnosť vedome a s vôľou vykonával počas ďalších niekoľkých rokov aj naďalej.
Poukázalatiežnazlomyseľnosťpostupužalovanéhoarozporsdobrýmimravmispočívajúcevtom,žesožalobkyňouúmyselneuzatváralzmluvypostupnekaždýchniekoľkomesiacovaposkytovalvždyakoúver
len nižšie sumy, zároveň vždy na poskytnutie úveru naviazal odplatu zo zmluvy o zabezpečení splátok
úveru a administratívny poplatok, ktoré tvoria v každom jednom prípade niekoľko desiatok percent z

celkovej sumy úveru (vo väčšine prípadov viac ako 50 %). Žalovaný aj ku dnešnému dňu stále prijíma od
svojich klientov finančné prostriedky, ktoré sú plnením v priamom rozpore s právnou úpravou a zároveň
je o takomto rozpore s právnou úpravou žalovaný (ako strana stoviek súdnych sporov) opakovane
informovaný prostredníctvom právoplatných súdnych rozhodnutí. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení ďalej
uviedla, že žalovaný uzatvára s klientmi spotrebiteľské úverové zmluvy na základe vzorového znenia,

ktoré predtým vypracoval (na základe a s prihliadnutím k zneniu zákona o spotrebiteľských úveroch,
na ktorý sa v zmluve aj odvoláva); vzorové spotrebiteľské zmluvy nezodpovedajú hneď od začiatku
zákonným náležitostiam, napriek tomu, že právna úprava je pomerne jednoznačná a existujú početné
rozhodnutia súdov Slovenskej republiky; zmluvné podmienky obsiahnuté v úverových zmluvách sú
v rozpore so zákonom vždy v neprospech spotrebiteľa a tak, aby na ich základe žalovaný získal
viac finančných prostriedkov (neprimerane vysoké úroky, vyberanie poplatkov za služby, ktoré reálne

neslúžia záujmom spotrebiteľa, neprimerane vysoké pokuty, atď.); aj napriek tomu väčšina dlžníkov
spláca na účet žalovaného celú dohodnutú sumu - istinu, úrok, poplatky a prípadne aj pokuty; súdy
v rôznych prípadoch a opakovane konštatujú, že zmluvné podmienky úverovej zmluvy používanej
žalovaným sú v rozpore s právnou úpravou a dlžníci nie sú povinní plniť na účet veriteľa nič okrem
istiny (súdy konštatujú, že úvery sa považujú za bezúročné a bez poplatkov); žalovaný je priamo

sporovou stranou mnohých takýchto súdnych konaní a sú mu opakovane doručované právoplatné
rozhodnutia s konštatovaním bezúročnosti a bez poplatkovosti jeho úverov; žalovaný aj naďalej (po
právoplatnosti rozsudkov) uzatvára s klientmi zmluvy s rovnakým porušením povinností zákona o
spotrebiteľských úveroch; žalovaný prijíma od svojich klientov finančné plnenie zo zmlúv s rovnakým
porušením povinností zákona o spotrebiteľských úveroch, ako už bolo judikované súdmi Slovenskej

republiky (pričom tieto rozhodnutia žalovaný preberal a teda mal o nich vedomosť) a žalovaný pripravuje
prostredníctvom početných a v mnohých prípadoch uznávaných advokátskych kancelárií pestré právne
zdôvodnenia toho, prečo nemohol úmyselne prijímať bezdôvodné obohatenie, keďže o ničom takom
nemal ani len vedomosť a už vôbec nie vôľu tak konať - v rámci týchto vyjadrení sa poukazuje na
judikatúru súdov a teda opätovne je zrejmé, že žalovaný má o takomto porušovaní predpisov vedomosť;

žalovanýajnaďalej(povynesenírozsudkovsúdov,poprípravepočetnejargumentácieatedadôkladnom
štúdiu rozhodnutí súdov a právnej úpravy) uzatvára s klientmi zmluvy a prijíma od klientov finančné
plnenie zo zmlúv v rozpore s právnou úpravou; žalovaný upravuje názvy služieb poskytovaných klientom
v rozpore s právnou úpravou, aby sa aspoň naoko vyhol dôsledkom vydaných súdnych rozhodnutí
a mohol aj naďalej od klientov prijímať plnenie v rozpore s právnou úpravou. Uvedeným postupom

skutkových okolností žalobkyňa chcela poukázať na priamo až absurdnosť tvrdenia o tom, že žalovaný
bezdôvodné obohatenie neprijímal úmyselne. Toto tvrdenie prakticky nie je možné založiť na akejkoľvek
skutkovej okolnosti, keďže z celého priebehu konania žalovaného absolútne zreteľne a bez pochybností
vyplýva, že je konaním vedomím, úmyselným, zameraným na získavanie neoprávnených prostriedkov
od klientov za každú cenu a v priamom rozpore s právnou úpravou a rozhodnutiami súdov Slovenskej

republiky.

9. Z vykonaného dokazovania vo veci, zo vzájomných vyjadrení strán sporu a z listín predložených
stranami sporu súd zistil, že uplatnený nárok titulom bezdôvodného obohatenia má základ v zmluve o
úvere spĺňajúcej všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a preto je potrebné na túto zmluvu, ako aj

zmluvu od nej závislú aplikovať predovšetkým ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „ZoSÚ“), všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách § 52 a nasl. OZ, ako i právne predpisy
na ochranu spotrebiteľa, čo nebolo v danom prípade sporné.

10. Na základe vyjadrenia žalovaného zo dňa 02.12.2016, doručeného súdu dňa 08.12.2016 žalobkyňa
zobrala žalobu v časti o zaplatenie sumy 839,11 EUR späť a v tejto časti žiadala konanie zastaviť. Na
základe dispozitívneho prejavu vôľu žalobkyne, súd konanie v navrhovanej časti zastavil.

11. Predmetom sporu zostal zvyšok uplatneného nároku vo výške 364,86 EUR spolu s úrokom z

omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 364,86 EUR od 15.08.2016 do zaplatenia titulom bezdôvodného
obohatenia ako plnenia získaného bez právneho dôvodu pre uplatnenie sankcie za nedodržanie
povinnýchzmluvnýchnáležitostízmluvyospotrebiteľskomúverevpodobeúverubezúrokovapoplatkov,
neprimeraných zmluvných podmienok a zmluvných dojednaní v rozpore s dobrými mravmi.12. Spor medzi stranami bol ohľadom včasnosti uplatnenej pohľadávky, t.j. pri uplatnenej hmotnoprávnej
námietke žalovaným - premlčania uplatneného nároku. Žalobkyňa svoj nárok uplatnila titulom

bezdôvodného obohatenia. Námietku premlčania uplatneného nároku tak súd posudzoval podľa § 100,
§101 v spojení s § 107 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „OZ“).

13. Podľa § 107 ods. 1, 2 OZ - právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov, odo dňa, keď k nemu došlo.

14. Z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov vo vzťahu k plynutiu premlčania podľa vyššie citovaného
zákonného ustanovenia vyplýva, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia má osobitne
ustanovenú kombinovanú premlčaciu dobu, a to subjektívnu v trvaní dva roky a objektívnu v trvaní tri

roky (resp. desať rokov). Začiatok plynutia premlčacích dôb je upravený odlišne, začínajú sa, plynú a
končia sa nezávisle od seba. Vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je taký, že
ak sa skončí trvanie jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí uplynutím tej premlčacej doby, ktorá začne plynúť skôr.
Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy k získaniu bezdôvodného

obohatenia skutočne došlo. Ak sa plnenie bez právneho dôvodu poskytuje postupne po častiach, začína
objektívna premlčacia doba plynúť pri každej časti osobitne v okamihu, keď k plneniu konkrétnej časti
došlo. Každá z platieb splnených bez právneho dôvodu sa premlčuje samostatne.

15. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným, sa súd zaoberal jej dôvodnosťou a dospel

k záveru, že je dôvodná. Žalobkyňa zaplatila poslednú splátku úveru dňa 02.05.2012. Premlčacia doba
vo vzťahu k poslednej zaplatenej splátke úveru začala plynúť nasledujúcim dňom po jej zaplatení t.j.
03.05.2012 a uplynula 03.05.2015. Žaloba bola podaná dňa 23.09.2016, z čoho vyplýva, že žalobkyňa
si uplatnila svoj nárok po uplynutí objektívnej 3-ročnej premlčacej doby, pričom vo vzťahu k skorším
splátkam úveru nastalo premlčanie ešte skôr, teda súd konštatuje premlčanie uplatneného nároku ako

celku.

16. Žalobkyňa argumentovala desaťročnou premlčacou lehotou. Súd námietku nepovažuje za
prijateľnú. Pri úmyselnej forme bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje, aby úmysel obohatiť sa
na úkor jedného bol daný v čase obohatenia, teda už v čase podpísania zmluvy, keďže táto

obsahovala také podmienky, ktoré zabezpečovali žalovanému plnenie vo väčšom rozsahu, ako je
prípustné. V desaťročnej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď
bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel (či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať
k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia.
Nestačilo by teda, keby povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne

ponechal. Podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu nie sú splnené a platí trojročná objektívna
premlčacia doba aj v prípade, keď žalovaný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil.
Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Žalobkyňa však žiadnym
spôsobom nepreukázala, že by žalovaný mal úmysel k bezdôvodnému obohacovaniu sa vo vzťahu
k plneniu vyplývajúcemu zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania, a že by tento existoval už v

čase získania bezdôvodného obohatenia. V čase uzavretia zmluvy žalovaný mal v predmete podnikania
uzatváranie zmlúv, ktorými poskytoval finančné prostriedky za účelom zisku. Štát žalovanému dovolil
tútoformupodnikania,pretožalovanýmoholočakávaťurčitýzisk.Ažnáslednevývojomspotrebiteľského
práva pod vplyvom Európskej únie a únijného práva dochádza ku kontrole spotrebiteľských vzťahov
a uzatvorených zmlúv. Očakávanie zisku z dovoleného podnikania nemožno podradiť pod úmysel

žalovaného bezdôvodne sa obohatiť. Následne vyvodený záver o neprimeranom zisku oprávnenej
osoby poskytovať úvery nemožno vykladať spätne ku času uzatvorenia zmluvy.

17. Tvrdenie žalobkyne, že uplatnila svoj nárok z bezdôvodného obohatenia včas - v rámci plynutia
desať ročnej premlčacej doby ju súčasne zaťažuje bremenom dôkazu, že žalovaný konal pri poskytovaní

spotrebiteľského úveru v úmysle na úkor žalobkyne získať bezdôvodné obohatenie. Teda v čase
uzavretia tejto zmluvy sa chcel obohatiť a vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie, resp.
konal s vedomím sa obohatiť a pre prípad, že sa tak stane bol s tým uzrozumený. Podľa názoru súdu,
žalobkyňa na preukázanie svojho tvrdenia, že žalovaný sa úmyselne obohatil na jej úkor, nepredložilažiaden relevantný dôkaz, a teda nepreukázala priamy, ani nepriamy úmysel žalovaného získať pri
poskytovaní predmetného úveru v rámci jeho podnikateľskej činnosti obohatenie na úkor žalobkyne.

18. K preukázaniu úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť nepostačuje tvrdenie len, že žalovaný
vzhľadom na predmet svojej činnosti a dĺžku podnikania mal povinnosť postupovať s odbornou
starostlivosťou pri dodržiavaní všeobecne záväzných právnych predpisov a ich znalosťou, priame
a vedomé porušovanie ustanovení právnej úpravy, odchýlenie sa od zákonných ustanovení vždy
v neprospech klienta a prispôsobovanie zmluvných podmienok súdnym rozhodnutiam, existencie

množstva súdnych rozhodnutí a rozhodnutí kontrolných orgánov o porušení právnej úpravy zákona o
spotrebiteľských úveroch - žalovanému boli doručované súdne rozhodnutia, vedel o tom, že porušuje
právnu úpravu, a napriek tomu pokračoval v nezákonnom konaní, uzatváral s klientmi úverové zmluvy
v rozpore s právnou úpravou a prijímal od klientov bezdôvodné obohatenie na základe úverov,
ktoré sa považujú za neplatné alebo bezúročné a bez poplatkov, pokračujúce konanie, na základe
ktorého úmyselne získava bezdôvodné obohatenie od tisícok svojich klientov. Týmto tvrdeniam

nekorešpondoval, taký dôkaz, ktorý by preukazoval, že v čase podpísania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, v ktorej má základ uplatnená pohľadávka alebo v čase získania bezdôvodného obohatenia, by
tieto tvrdenia žalobcu podporovali. Napr., že žalovaný už v tom čase bol rozhodnutiami súdov alebo
iných orgánov upozorňovaný na nie ojedinelé porušovanie svojich zákonných povinností vzťahujúcich
sa na jeho predmet činnosti alebo hrubých porušení povinnosti. Aj rozhodnutia súdov, ktoré predložil

v súvislosti so zmluvou o zabezpečení splátok úveru a jej určení za neprijateľnú zmluvnú podmienku
v rozhodnutiach prvostupňových súdov - rozsudok OS Vranov nad Topľou, č.k. XC/XXX/XXXX
zo dňa 19.8.2013, rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. XXC/XX/XXXX zo dňa 22.10.2014,
rozsudok Okresného súdu Košice XXC/XX/XXXX, rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. XC/
XX/XXXX, boli zrušené uzneseniami príslušných odvolacích súdov, ktoré žalovaný súdu poskytol. O

zrušení predkladaných rozhodnutí mal vedomosť aj zástupca žalobkyne. Argumentoval však účelovým
správaním žalovaného aj v týchto prípadoch, ktoré tvrdenie súdu nepreukázal. Súd tak uzatvára,
že okrem všeobecných tvrdení žalobkyne na správanie žalovaného pri poskytovaní spotrebiteľských
úverov v rámci svojej podnikateľskej činnosti nedisponoval dôkazmi, ktoré preukazovali úmysel získať
bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne alebo zámer za týmto účelom podnikať.

19. Súd dodáva, že žalobkyňa nemôže úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie odôvodniť
rozhodnutiami súdov v iných veciach, v ktorých súdy neposudzovali právny vzťah účastníkov konania,
pokiaľ tieto rozhodnutia nie sú pre účastníkov konania záväzné, ale naopak, nasvedčujú tomu, že
žalobkyňa mala a mohla požiadať o pomoc advokáta resp. súdnu ochranu už skôr.

20. Pretože v tomto smere žalobkyňa neuniesla bremeno dôkazu, nesie aj procesnú zodpovednosť v
podobe nepriaznivého rozhodnutia. Za daného stavu nebolo možné aplikovať desať ročnú premlčaciu
dobu, resp. predĺžiť trojročnú objektívnu premlčaciu dobu na desať rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému
obohateniu došlo a súd uzatvára, že obrana žalovaného bola účinná.

21. Z dôvodu premlčania celého nároku sa súd nezaoberal meritom veci, ďalšie námietky týkajúce
sa neprijateľných zmluvných podmienok, rozporu zmluvných ustanovení s dobrými mravmi a ďalšími
uplatnenými majúce preukázať dôvodnosť uplatneného nároku, sa stali bezpredmetnými, preto sa súd
nimi nezaoberal.

22. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

23. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

24. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol na základe ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a §
256 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko

tento bol v konaní plne úspešný, a to aj vo vzťahu k zastavenej časti konania, pri ktorej súd skonštatoval
procesné zavinenie žalobkyne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 1 CSP odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez
autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej

podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na
podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 3 CSP odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom
počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a

aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov
a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľa ustanovenia § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu
je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým,
že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré

neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.