Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 26, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/111/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118261380
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:6118261380.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v spore žalobcu:
SetCar sk, a.s., so sídlom Ulica priemyselná 10, Sučany, IČO: 50 387 189, právne zastúpený JUDr.
Tomášom Zbojom, advokátom, so sídlom V. X, . XXX XX Y., proti žalovanému: KOOPERATIVA
poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585
441, právne zastúpený JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, IČO: 37 928 422, so sídlom Dvořákovo
nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, v konaní o zaplatenie 440,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 14C/47/2018-109 zo dňa 5. februára 2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva vočižalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie v predmetnom konaní rozhodol
nasledovne:

I.Žalovanýjepovinnýzaplatiťžalobcovi440,-eurspolus5%ročnýmúrokomzomeškaniaod06.01.2017
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu.
V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na ustanovenie § 4, § 11, § 15 zákona č. 381/2001 Z. z.
o povinnom zmluvnom poistení, zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
§ 442 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vykonané dokazovanie, konštatoval nasledovné
skutkové a právne závery:

Na základe takto vzniknutého vecného bremena má žalovaná právo pozemky nachádzajúce sa pod
areálom hokejového ihriska držať a užívať, a to až do vykonania pozemkových úprav prebiehajúcich
vo vzťahu k týmto pozemkom (č.l. 35 spisu), ktoré doposiaľ ukončené neboli (v konaní nesporná
skutočnosť).
Vzhľadom na uvedené jej nemožno ukladať povinnosť, aby z pozemkov žalobcov odstránila jej patriace
veci, ktoré slúžia účelu, na základe ktorého ich obec nadobudla od štátu (neusporiadaný športový areál).
Pokiaľ žalobcovia poukazovali na to, že v zozname k protokolu o prechode vlastníctva z ONV na obec

I. T. nie je pri hokejovom ihrisku uvedené katastrálne územie a výmera, ale len parcelné číslo, tak súd
sa s týmto názorom nestotožňuje. V zozname sú uvedené dve katastrálne územia. Pri prvom- k.ú. A.
je uvedený neusporiadaný nehnuteľný majetok „futbalové ihrisko, cintorín a miestne komunikácie- cesty
(vždy s konkrétnymi číslami parciel)“ a pri druhom k.ú. Or. T. - J. je uvedený tento majetok „miestnekomunikácie cesty, materská škola, materská škola stará, kultúrny dom, zvonica, cintorín, obecný úrad
a hokejové ihrisko (vždy s konkrétnymi číslami parciel a budov)“. Potom možno uzavrieť, že daný
neusporiadanýnehnuteľnýmajetok-hokejovéihriskojevzoznamevymedzenédostatočneurčito:nielen

číslom pozemku, na ktorom sa nachádzalo, ale aj katastrálnym územím. Nemožno tiež nechať po mimo
skutočnosť, že v danej obci bolo len jedno hokejové ihrisko na parcele 392.
Taktiež pokiaľ žalobcovi poukazovali na to, že nejde o stavbu povolenú a skolaudovanú, súd opätovne
zdôrazňuje, že pre vznik zákonného vecného bremena zákon č. 66/2009 nevyžadoval a nevyžaduje, aby
išlo o stavbu povolenú a skolaudovanú podľa stavebných predpisov. Zmyslom uvedeného zákona totiž

bolo usporiadať vlastnícke vzťahy práve ku stavbám a iným objektom, ktoré povolené a skolaudované
neboli, pretože boli postavené na cudzích pozemkoch (nepatriacich obci, či vyššiemu územnému celku).
Napokon pokiaľ žalobcovia tvrdili, že žalovaná nesplnila svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 14 ods. 3
zákona č. 138/1991 Zb. podať (ohľadne prevzatého majetku) do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona
návrh na zápis do evidencie nehnuteľností, tak ani nesplnenie tejto povinnosti nemohlo mať za následok
to, že by k vzniku zákonného vecného bremena účinnosťou daných ustanovení zákona č. 66/2009 Z.

z. nedošlo.
Napokon treba zdôrazniť, že argumentácia žalobcov ohľadne toho, či budova šatní existovala od roku
1974-75, či bola povolená a skolaudovaná, či bola predmetom prechodu z vlastníctva štátu na žalovanú
atď., bola bezpredmetná.
Zákon č. 66/2009 totiž zakotvuje vznik vecného bremena k pozemku zo zákona nielen k stavbám, ale

aj k tzv. športovému areálu, a to bez ohľadu na to, či tento zahŕňa aj nejakú budovu alebo nie (§ 1 ods.
2 zákona č. 66/2009).
Vzhľadom na úplné zamietnutie žaloby, právo na náhradu trov konania vzniklo žalovanej voči žalobcom
1/ a 2/, a to v plnom rozsahu, keď súd aplikoval § 255 ods. 1 CSP. Súd ich preto zaviazal, aby žalovanej
nahradili trovy konania v rozsahu 100 %, a to spoločne a nerozdielne. O výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Vo vzťahu k námietke miestnej nepríslušnosti súdu žalovaného súd túto nepovažoval za dôvodnú,
nakoľko v danom prípade bola daná osobitná miestna príslušnosť tunajšieho súdu podľa § 19 písm.
b) CSP nakoľko popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého

obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. V tomto konaní je uplatnený nárok
na náhradu škodu avšak nie priamo voči osobe zodpovednej za škodu ale podľa § 15 ods. 1 zák. č.
381/2001 Z.z. voči poisťovni, u ktorej je poistená osoba zodpovedná za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. Tým bola aj založená pasívna legitimácia žalovaného.
Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu súd má za to, že táto je daná. Tvrdenia žalovaného o cesii

dlhu považoval súd za účelové a obštrukčné. V danom prípade bolo nesporné, že žalobca prenajal
poškodenému p. Z. vozidlo počas trvania opravy vozidla poškodeného poistencom žalovaného. Na
základe zmluvy o nájme č. 501 zo dňa 24.10.2016 (Škoda Superb RZ7T6 9615 na dobu od 24.10.2016
do opravy vozidla za cenu 55,- eur/deň) poškodený užíval vozidlo v rozsahu 12 dní nájmu, t.j. od
24.10.2016 do 04.11.2016 na základe čoho vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie nájomného. Tento

nárok bol aj vyúčtovaný faktúru č. 160100101 zo dňa 04.11.2016, s dátumom splatnosti 18.11.2016
na sumu 660,- eur za nájom vozidla od 24.10.2016 do 04.11.2016, t.j. 12 dní nájmu. Záväzok
nájomcu vznikol užívaním vozidla, nie vyúčtovaním a je úplne nezávislý od vôle škodcu či poisťovne,
ktorá likviduje po škodcu poistnú udalosť. Následne dňa 04.11.2016 poškodený zmluvou o postúpení
pohľadávky postúpil pohľadávku voči žalovanému ako poisťovni titulom náhrady škody poškodením

vozidla, ktorá mu vznikla tým, že počas nemožnosti užívania poškodeného vozidla si musel zapožičať
náhradné vozidlo za odplatu 660,- eur. Tým, že žalobca nadobudol pohľadávku, musel zaplatiť
dohodnutú odplatu. Tým, že si strany započítali vzájomné pohľadávky, stretli sa pohľadávka žalobcu
za nájomné (voči poškodenému ako nájomcovi) a pohľadávka poškodeného - nájomcu na odplatu za
postúpenú pohľadávku a vzájomne zanikli. Nezanikla tým však postúpená pohľadávka a započítanie

bolo voči nej, ako nároku voči poisťovni irelevantné. V žiadnom prípade súd nezistil, že by žalobca
vykonal akýkoľvek úkon pristúpenia k dlhu poškodeného, ktorý mal poškodený voči nemu. Takéto
konanie by bolo iracionálne, nakoľko ak by chcel žalobca prebrať dlž nájomcu voči nemu samému,
vykonal by odpustenie dlhu. Veriteľ nemôže prebrať dlh (príp. pristúpiť k dlhu) dlžníka voči veriteľovi
samému, nakoľko to vylučuje výklad ust. § 531 Obč. zákonníka. Teda súd mal v konaní preukázanú

aktívnu legitimáciu žalobcu.
Vo vzťahu k uplatnenému nároku súd nezistil neprimeranosť odplaty za nájom vozidla a ani takáto
skutočnosť nebola namietaná. Úprava nájmu bola dohodnutá ako odplata za deň nájmu vozidla. Súd
súhlasí preto s názorom žalobcu, že je irelevantný jazdný výkon počas doby nájmu (počet prejdenýchkm), nanajvýš môže deklarovať len využívanie vozidla počas nájmu (ak by nebol žiadny, nebol by nájom
účelný, resp. nevyhnutný). Spornou nebola ani skutočnosť, že poškodený užíval vozidlo po dobu 12 dní.
Žalovaný urobil spornou len skutočnosť účelnosti celkovej doby nájmu - užívania vozidla, nakoľko priznal

nárok v rozsahu 4 dní (do 27.10.2016), čo odôvodnil dobou, kedy rozhodol o neúčelnosti opravy (totálnej
škode). Súd však nezistil, že by žalovaný dňa 27.10.2016 oznámil poškodenému, že nie je rentabilná
oprava vozidla, t.j. posúdenie škody ako totálnej škody a najmä, že by v tento deň aj bola pripísaná na
účet poškodeného suma vo výške náhrady škody na vozidle.
Súd osobitne upozorňuje na skutočnosť, že nárok na náhradu škody nie je obmedzený šetrením

poisťovne a ukončením šetrenia (§ 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka), pretože nie je vylúčené,
že škoda pretrváva aj naďalej ako iný následok škody spôsobenej poškodením vozidla, resp. je jej
následkom, ako napr. náklady na odhlásenie vozidla z evidencie, poplatok za likvidáciu vozidla, náklady
na obstaranie nového vozidla, jeho registráciu a pod.. S opravou či poškodením vozidla priamo súvisí
aj užívanie náhradného vozidla, nakoľko bez poškodenia motorového vozidla by toto bolo funkčné
a nevznikol by dôvod používať náhradné vozidlo. Práve poškodenie vozidla a nemožnosť užívania

vozidla, či už počas opravy alebo následkom, takého poškodenia, ktoré znemožňuje jeho používania
na prevádzku na komunikáciách, vyvoláva potrebu obstarania náhradného vozidla. V danom smere
súd poukazuje aj na skutočnosť, že ak poškodený mal v držbe poškodené vozidlo a toto používal,
z uvedeného je potrebné prezumovať aj to, že vozidlo potreboval pre uspokojovanie svojich potrieb
(mimo výstavných exponátov). Aj samotné obstaranie náhradného vozidla totiž vyjadruje potrebu vozidla

pre uspokojovanie potrieb poškodeného a je pritom irelevantné, či sa jedná o používanie na výkon
povolania, podnikania, dopravu rodinných príslušníkov či prepravu za účelom realizácie vlastných záľub.
Poškodený má právo užívať vozidlo zodpovedajúce poškodenému vozidlo tak, ako by užíval vlastné
(poškodené) vozidlo.
Nakoľko v konaní nebolo sporné poškodenie vozidla Volkswagen Passat, ev. č. ZA 389 FT patriace Y. Z.

prevádzkou motorového vozidla Volkswagen Touran, ev. č. CA 838 BJ patriaceho S. U., ktorý mal vozidlo
poistené zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla Volkswagen Touran,
ev. č. CA 838 BJ u žalovaného na základe poistky č. 6589982939, ani to, že škodu zavinil prevádzkou
vozidla Volkswagen Touran, ev. č. CA 838 BJ S. U., (čo súd mal preukázané aj záznamom o dopravnej
nehode), súd ustálil, že poškodený má nárok na náhradu škody z poistnej udalosti č. 9525467704.

Okrem priamej náhrady škody vo výške hodnoty vozidla súd ustálil, že mu náleží aj náhrada škody
vzniknutá tým, že musel vynaložiť prostriedky na obstaranie náhradného vozidla od času vzniku škody
po jej skutočnú náhradu, teda pripísanie náhrady škody na účet.
V tejto súvislosti súd poukazuje aj na ust. § 4 ods. 2 písm. b) zák. č. 381/2001 Z. z. podľa ktorého,
poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené

preukázané nároky na náhradu škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou
veci. Uvedené ustanovenie je potrebné vykladať v súvislosti s ust. § 420 ods. 1 a § 427 Občianskeho
zákonníka, teda škodu za ktorú zodpovedá poistený podľa uvedených ustanovení. Podľa názoru súdu
niejedôvodnareštriktívnyvýkladust.§4ods.2písm.b)zák.č.381/2001Z.z.vtakomznení,žepoistený
má právo pri poškodení veci len na náhradu výslovne poškodenej veci a nie napr. aj veci poškodené

pri škodovej udalosti, ktoré mal poškodený pri sebe, ktoré stratil možnosť opatrovať a obdobne aj na
náhradu škody, ktorá mu vznikla tým, že si musel po dobu opravy či do doby náhrady škody zapožičať
náhradné motorové vozidlo. Uvedený názor nakoniec v konaní ani nebol sporný, pretože časť škody -
vynaložením prostriedkov na zabezpečenie náhradného motorového vozidla, v rozsahu 4 dní žalovaný
žalobcovi uhradil. Sporný bol len nárok v rozsahu zvyšných 8 dní.

Súd preto vo vzťahu k poškodeniu vozidla a nevyhnutnej dobe užívania náhradného vozidla pri vzniku
totálnej škody je názoru, že poškodený má právo vozidlo užívať nie len do času, kedy mu poisťovňa
oznámila, že oprava je nerentabilná a vyplatí mu plnenie z tzv. totálnej škody, ale minimálne do času,
kedy mu je vyplatená náhrada za vozidlo. Dokonca nie je vylúčené, aby náhradné vozidlo účelne užíval
až do času, kým si nezabezpečí iné vozidlo. Súd limitovanie používania náhradného vozidla v rozsahu

4 dní považoval za neodôvodnené. Tak ako súd uviedol, žalobca nepreukázal, že by náhrada za škodu
- peňažné plnenie, bolo zaplatené poškodenému pred 4.11.2016. Súd vzhľadom na skutkové tvrdenia
strán mal za preukázané, že poškodený používal motorové vozidlo do času, kedy mu bola vyplatená
náhrada, resp. nie dlhšie a preto považoval dobu užívania vozidla od 24.10.2016 do 4.11.2016, t.j. 12
dní nájmu za primeranú. Nakoľko žalovaný z tejto škody plnil v rozsahu 220,- eur, teda za 4 dni, súd

priznal žalobcovi žalobou uplatnený nárok v rozsahu zostatku užívania, teda za zostávajúcich 8 dní po
55,- eur, čo predstavuje sumu 440,- eur.
Vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania súd rozhodol podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 nar.
vl. č. 87/1995 Z. z. s tým, že omeškanie stanovil v zmysle ust. § 11 ods. 8 a § 11 ods. 6 písm. a)zák. č. 381/2001 Z. z. dňom nasledujúcim po oznámení o poistnom plnení (22.12.2016), nakoľko došlo
k nedôvodnému kráteniu poistného plnenia. Nakoľko je však súd viazaný žalobou, úrok z omeškania
priznal až od uplatneného nároku, tj. od 06.01.2017 vo výške 5 % ročne zo sumy 440,- eur do zaplatenia.

Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Žalobca v danej veci mal plný úspech, preto má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý
úspech nemal. Preto súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov

konania v celom rozsahu.
O samotnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP, o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný

prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok
okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní poukazoval
na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
(§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

Ďalej uviedol, že považuje rozsudok prvoinštančného súdu za nesprávny, nezákonný, a navyše aj
arbitrárnyapodľajehonázorujevýsledkomzjavnejsvojvôlesúduprvejinštancieatrpívosvojejpodstate
aj nepreskúmateľnosťou. Má za to, že prvoinštančný súd vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal
sa so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na
základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú nedostatočne odôvodnil. V tejto súvislosti poukázal na

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutie Ústavného súdu SR.
V prvom rade má za to, že súd prvej inštancie sa žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal
s namietanou aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu v spore, pričom on má za to, že žalobca
nebol vo vedenom súdnom konaní aktívne vecne legitimovaný. Zo súdom uvádzaného zisteného
skutkového stavu vyplýva, že poškodený mal voči žalobcovi záväzok, ktorý spočíval v neuhradenej

faktúre. Z uvedeného vyplýva, že poškodený predstavoval subjekt, ktorý bol dlžníkom žalobcu.
Uvedené preukazuje faktúra, v zmysle ktorej subjektom zaviazaným na plnenie bol práve poškodený
a nie žalovaný. S poukazom na uvedené skutočnosti, ako aj na znenie ustanovenia § 524 OZ,
vyplýva, že nakoľko poškodený predstavoval dlžníka žalobcu, nemohol so žalobcom platne uzatvoriť
zmluvu o postúpení pohľadávky. Uzatvorením predmetnej zmluvy o postúpení nemohlo dôjsť k

postúpeniu pohľadávky poškodeného na žalobcu, ale v uvedenom prípade došlo k postúpeniu záväzku
poškodeného, ktorý v zmysle vystavenej faktúry vystavuje práve pohľadávku žalobcu. Uvedené je v
rozpore so zákonným ustanovením § 524 OZ. K úhrade faktúry v uvedených súvislostiach logicky
nemohlo dôjsť ani na základe vzájomného zápočtu realizovaného v predloženej zmluve o postúpení. Zo
zmluvy o postúpení jednoznačne vyplýva, že prejav vôle jej účastníkov najskôr smeroval k sledovaniu

pohľadávky a až následne k započítaniu údajne vzájomných pohľadávok poškodeného a žalobcu.
Ak teda poškodený nebol majiteľom pohľadávky voči žalobcovi pred jej postúpením, nemohol túto
pohľadávku postúpiť na žalobcu a kauzálne žalobcovi následne nemohla vzniknúť pohľadávka voči
poškodenému na zaplatenie odplaty za postúpenie, následne žalobca mienil použiť na započítanie.
Uvedený právny úkon preto považuje v zmysle ustanovenia § 39 OZ za zjavne absolútne neplatný.

3. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok
okresného súdu postupom podľa § 387 CSP potvrdiť ako vecne správny. Zároveň žiadal priznať
žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Vo svojom odvolaní poukazoval na to,

že považuje všetky námietky žalovaného uvedené v odvolaní za neopodstatnené. Rozsudok súdu prvej
inštancie považuje za vecne správny, zákonný a dostatočne odôvodnený.
Tvrdenia žalovaného, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné
pre právne posúdenie veci, ako aj tvrdenia o nedostatočnosti odôvodnenia právnych záverov
prvoinštančného súdu, považuje za neopodstatnené. Súd vzhľadom na skutkové okolnosti a vykonané

dokazovanie mal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu za preukázanú z predloženej zmluvy o postúpení
pohľadávky, na základe ktorej došlo k postúpenie predmetnej pohľadávky z poškodeného na žalobcu.
Poukázal na skutočnosť, že postupovaný bol nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla, ktorý má poškodený voči žalovanému ako poisťovni škodcu. Právne posúdenie aodôvodnenie rozsudku okresného súdu v otázke namietanej aktívnej legitimácie žalobcu tak považuje
za riadne odôvodnené, zrozumiteľné a správne.
To, že žalovaný akceptoval postúpenie pohľadávky, je zrejmé aj z toho, že čiastočné poistné plnenie

poukázalnaúčetžalobcuakopostupníka.Oznámenieopoistnomplnení,zktoréhonepochybnevyplýva,
že žalovaný svojím konaním sám potvrdil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu už v rámci likvidácie poistnej
udalosti. Keďže zo strany žalovaného bolo poskytnuté čiastočné poistné plnenie, nemôže byť sporné ani
to, že poškodenému vznikol nárok na preplatenie účelne vynaložených nákladov na nájom náhradného
vozidla. Prenájom náhradného vozidla je súčasnou judikatúrou považovaný za skutočnú škodu, teda za

majetkovú hodnotu, ktorú bolo potrebné vynaložiť k uvedeniu veci do predošlého stavu.
K namietanej arbitrárnosti a svojvôli súdu prvej inštancie poukázal na základné princípy CSP.
Pokiaľ ide o namietanú absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, skutočnosť, že
došlo k prevodu práva medzi žalobcom a žalovaným a súčasne k úhrade predmetnej faktúry,
nespôsobuje rozpor s ustanovením § 524 OZ či neexistenciu nároku na náhradu škody spôsobenej
prevádzkoumotorovéhovozidla.Zákonnýnároknanáhradunákladovúčelnevynaloženýchzaprenájom

náhradného vozidla voči žalovanému tak zostáva zachovaný, zmenila sa len osoba oprávnená domáhať
sa uspokojenia predmetnej pohľadávky. Akékoľvek tvrdenie žalovaného o neexistencii predmetnej
pohľadávky, neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a rozpore s ustanovením § 524 OZ, sú
neopodstatnené. Poškodený má v zmysle zákona o PZP nárok na náhradu škody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla od žalovaného a nie od žalobcu (prenajímateľa vozidla). Dlžníkom tak v

tomto prípade je práve žalovaný a nie poškodený. Tvrdenie žalovaného ohľadne postúpenia pohľadávky
má za nesprávne a zavádzajúce, nakoľko ide o odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho došlo
k vzájomnému zápočtu práve nároku na úhradu fakturovaného nájomného s nárokom na zaplatenie
odplaty za postúpenie a nie so samotným nárokom na náhradu škody, ktorý bol v zmysle zmluvy
postúpený. Tvrdenie, že prejav vôle účastníkov smeroval najprv k cedovaniu pohľadávky, až následne k

započítaniu vzájomných pohľadávok žalobcu a poškodeného, považuje za ničím nepodložené a zjavne
účelové. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov.

4. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1

CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s

podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,

ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.9. S rozhodnutím okresného súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací
súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej

neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé
inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal
so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalovaný aj
v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

10. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd uvádza nasledovné:

11. Z odvolania žalobcu vyplýva, že namieta odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), f),
h) CSP.

12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistení skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil
iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne
ho interpretoval na daný prípad.

13. Ďalší uplatnený odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní
skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo
podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t.j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec
posúdilpoprávnejstránkeaktoréjenesprávnevtomzmysle,ženemáoporuvovykonanomdokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,

keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočným) skutkových zistení môže byť chybný právny
názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný
právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide
o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

eventuálne vierohodnosti.

14. Uplatnený odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP sa týka nedostatku riadneho
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

15. Odvolací súd dospel k záveru, že všetky uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej
inštancie vykonal vo veci náležité dokazovanie a z neho získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných
kritérií v zmysle ust. § 191 ods. 1 CSP a na základe toho ustálil správny skutkový stav, z ktorého pri
rozhodovaní vychádzal a ktorý aj správne právne posúdil.

16. Odvolací súd tak, ako aj súd prvej inštancie, vyhodnotil predmetnú pohľadávku ako pohľadávku
spôsobilú na postúpenie a zmluvu o postúpení pohľadávky hodnotí ako platný právny úkon spĺňajúci
všetky kritériá platnosti právneho úkonu zmluvy o postúpení pohľadávky stanovené hmotnoprávnou
úpravou. Na základe doposiaľ predložených listinných dôkazov konštatuje, že v predmetnom konaní bol
preukázaný vznik škody, ktorá spočívala v nákladoch na zapožičanie náhradného vozidla. Žalovaný vo

svojich vyjadreniach nespochybnil, že náklady na požičanie náhradného vozidla predstavujú náklady
vzniknuté v príčinnej súvislosti so vznikom poistnej udalosti. Postupcovi ako poškodenému z dopravnej
nehody vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi vyfakturovanú sumu spočívajúcu v nájomnom za prenájom
motorového vozidla. To, že uvedený záväzok postupca priamo nesplnil, ale vo vzťahu k tomuto záväzku
uplatnil započítanie, ktoré predstavuje tiež jeden zo spôsobom zániku dlhu, nemôže mať vplyv na vznik

pohľadávky z titulu náhrady škody. Žalobca na základe zmluvy o postúpení pohľadávky nadobudol
existujúcu žalovanú pohľadávku, ktorá zakladá jeho aktívnu vecnú legitimáciu v prejednávanom spore.

17. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácií
odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto rozsudok okresného súdu potvrdil ako

vecne správny.

18. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ustanovenie §
396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd priznal strane náhradutrov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech
strana žalobcu, a preto odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalovanému v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa ustanovenia § 262 ods. 2

CSP súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.

19. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)