Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 30, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/32/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7716207763
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7716207763.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu

JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: MADJAN, s.r.o. Robotnícka
5, Bratislava, IČO : 44 777 361, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Juraj Juríček, s.r.o.,
Robotnícka 5, Bratislava, proti žalovanému: Z.O.A. s.r.o., Jovsa 288, IČO: 36 213 292, zastúpenému
JUDr.JozefChuda,advokát,CyrilaaMetoda3,Michalovce,ozaplatenie6.699,02eursprísl.,oodvolaní
žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 22Cb/61/2016-211 z 15.11.2018
takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jrozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti.

II. Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie istiny 1.742,55 eur zastavil
(výrok I.); žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 3.119,09 eur s 5% úrokom z omeškania
ročne zo sumy 438,99 eur od 1.5.2016 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo
sumy 4.422,65 eur od 31.5.2016 do 20.4.2017 a zo sumy 2.680,10 eur od 21.4.2017 do zaplatenia, do
3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.); v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.) a zároveň
vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania (výrok IV.).

2. Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia
6.699,02 eur s príslušenstvom, titulom neuhradenia časti zálohových platieb a nedoplatkov z riadneho
resp. opravného ročného vyúčtovania za plnenia spojené s užívaním nebytových priestorov vo
vlastníctve žalovaného, poskytované žalobcom. Žalobca uviedol, že ako správcovská spoločnosť v
zmysle § 8b ods. 1 a 2 písm.e/ zák.č. 1872/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov ako aj v
zmyslezmluvyovýkonesprávyvykonávasprávupolyfunkčnéhoobjektunauliciDunajská15,Bratislava.
Túto činnosť vykonáva od 30.6.2015 na základe zmluvy o výkone správy č. DUN15/AA44-G7/2005 zo

dňa 1.6.2005 s pôvodnou správcovskou spoločnosťou a od 1.1.2016 na základe zmluvy o výkone správy
č. 201601 z 30.12.2015 uzavretou medzi ním a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v polyfunkčnom
objekte na ulici U. M.. Žalovaný je podielovým spoluvlastníkom nebytového priestoru č. 2 G1 na 2p. o
veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/43 a výlučným vlastníkom nebytového priestoru č. X - S na Xp. V
priebehu roka 2012 žalovaný neuhradil zálohové platby podľa zálohových predpisov v celej výške, ale
len čiastočne, pričom dlh žalovaného k 31.12.2012 predstavoval sumu 4.194,07 eur. Žalovaný hradil
zálohové platby len čiastočne aj v období od januára do septembra 2013 a až od mesiaca október 2013

začal platiť zálohové platby riadne, čím mu celkovo k 31.12.2013 vznikol dlh vo výške 7.073,32 eur. Ku
koncu roka 2014 predstavoval dlh žalovaného na úhradách sumu 6.678,88 eur. Na schôdzi vlastníkov
bytov a nebytových priestorov dňa 18.8.2015 bol schválený návrh, že sa nebudú vymáhať staršie dlhy
ako tie od 1.1.2012 a rovnako bola schválená oprava ročných vyúčtovaní za roky 2012, 2013 a 2014z dôvodu nesprávneho vyúčtovania nákladov na recepciu. Preto sa v priebehu roku 2015 vyhotovili
opravné ročné vyúčtovania za roky 2012, 2013 a 2014. V roku 2015 žalovaný plnil zálohy riadne a na
základe opravného ročného vyúčtovania za rok 2014, vypracovaného žalobcom, nedoplatok za tento

rok predstavuje sumu 1.659,20 eur a celkovo k 31.12.2015 dlh žalovaného predstavoval sumu 6.103,31
eur. Na základe riadneho ročného vyúčtovania za rok 2015 bol žalovanému vyčíslený nedoplatok 595,71
eur. Žalobca sa pokúsil o mimosúdne urovnanie sporu, avšak bezúspešne.

3. Žalovaný uviedol, že uplatnený nárok žalobcu v celom rozsahu neuznáva. Totiž zo žiadnej časti žaloby

nie je možné dospieť ku skutočnosti, akým výpočtom a postupom dospel žalobca k žalovanej sume.
PoukázalnarozhodnutieOkresnéhosúduBratislava4sp.zn.24C/322/2011z28.5.2014,ktorývosvojom
odôvodnení odkazuje na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 22Cdo/2038/2008 z 26.1.2009, podľa ktorého je
vylúčené sa domáhať zaplatenia záloh ak už bola stanovená konkrétna výška úplaty. Teda v danom
prípade sa žalobca nemôže domáhať zaplatenia časti zálohových platieb za roky 2012 a 2013, keď už
boli vyhotovené ročné vyúčtovania nákladov za tieto roky a naviac za tieto roky vznikli žalovanému na

základeopravnýchročnýchvyúčtovanínákladovpreplatky.Pretožalovanývzniesolnámietkupremlčania
zálohových platieb za roky 2012 a 2013. Čo sa týka opravného ročného vyúčtovania za rok 2014, k tomu
žalovaný uviedol, že vychádza z nesprávneho údaju osobomesiacov (132) počas celého roku 2014, čo
aj reklamoval u žalobcu. Čo sa týka riadneho ročného vyúčtovania za rok 2015, tu žalovaný namietal,
že žalobca v rozpore so zmluvou o výkone správy, doúčtoval nové položky a tým nesprávne vyúčtoval

náklady spojené s užívaním nebytového priestoru, čo rovnako žalovaný reklamoval. Žalovaný ďalej
namietal aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu pričom poukázal na Zmluvu o výkone správy č. DUN15/
AA44-G7/2005 z 1.6.2005 v zmysle ktorej správca F., spol. s r.o., nie je oprávnený podávať žaloby, ale
len podľa čl. IV. bod 4.7 (Práva a povinnosti správcu) evidovať a pripravovať podklady k vymáhaniu
pohľadávok voči vlastníkom bytov a nebytových priestorov z titulu mesačných preddavkov na plnenia

poskytované k bývaniu a užívaniu priestorov a pohľadávok z vyúčtovania týchto preddavkov. Vzhľadom
na uvedené nemohli vlastníci bytového domu na schôdzi 18.8.2015 rozhodnúť a splnomocniť správcu
na vymáhanie pohľadávok a on splnomocniť advokátsku kanceláriu na svoje zastupovanie. Žalovaný
ďalej uplatnil kompenzačnú námietku proti žalobcovi a to preplatok z opravného ročného vyúčtovania
vypracovanéhožalobcomzarok2012vovýške789,61eurapreplatokzopravnéhoročnéhovyúčtovania

vypracovaného žalobcom za rok 2013 vo výške 291,27 eur, pokiaľ existuje pohľadávka žalobcu. Preto
žalovanýnavrhol,abysúdžalobuzamietolvcelomrozsahuakonedôvodnúaúčelovúazároveňzaviazal
žalobcu na náhradu trov konania.

4. Dňa 21.9.2016 súd prvej inštancie vydal platobný rozkaz, ktorý sa nepodarilo žalovanému doručiť do

vlastných rúk, a preto v súlade s ust. § 266 ods. 3 CSP platobný rozkaz zrušil.

5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovania (výsluchom strán sporu, listinnými dôkazmi - Zmluvou o
výkone správy č. DUN15/AA44-G7/2005 z 1.6.2005, čiastočným výpisom z listu vlastníctva č. XXXX,
Zmluvou o výkone správy č. XXXXXX z 30.12.2017, sumárnou analýzou platieb za obdobie od 1.1.2011

do 31.12.2014, sumárnou analýzou platieb za obdobie od 1.1.2015 do 30.4.2016, predpismi mesačnej
zálohovej úhrady za užívanie NP platnými od 1.3.2013, 1.4.2013, 1.5.2014 a 1.10.2015, vyúčtovaním
nákladov spojených s užívaním nebytového priestoru za obdobie 1.1.2015 - 31.12.2015, zápisnicou zo
schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov z 20.3.2013 a z 18.8.2015, predžalobnou výzvou,
písomným vyjadrením žalovaného k predžalobnej výzve, odpoveďou žalobcu na písomnú reklamáciu

zo 14.10.2015, reklamáciou opravných vyúčtovaní, uplatnením námietky premlčania žalovaného zo
16.3.2016 a z 21.4.2016, reklamáciou vyjadrenia správcu, reklamáciou vyúčtovania nákladov spojených
s užívaním nebytového priestoru a žiadosťou o vrátenie preplatku žalovaným z 22.4.2016, zápisnicou
č. 01/2015 zo stretnutia vlastníkov bytov a nebytových priestorov z 18.8.2015, opravným vyúčtovaním
nákladov spojených s užívaním nebytového priestoru za obdobie 1.1.2011 do 31.12.2011, sumárnou

analýzou platieb za obdobie od 1.1.2015, vyúčtovaním nákladov spojených s užívaním nebytového
priestoru za obdobie 1.1.2012 do 31.12.2012, opravným vyúčtovaním nákladov spojených s užívaním
nebytového priestoru za obdobie 1.1.2012 do 31.12.2012, vyúčtovaním nákladov spojených s užívaním
nebytového priestoru za obdobie 1.1.2013 do 31.12.2013, opravným vyúčtovaním nákladov spojených
s užívaním nebytového priestoru za obdobie 1.1.2013 do 31.12.2013, vyúčtovaním nákladov spojených

s užívaním nebytového priestoru za obdobie 1.1.2014 do 31.12.2014, opravným vyúčtovaním nákladov
spojených s užívaním nebytového priestoru za obdobie 1.1.2014 do 31.12.2014, vyúčtovaním nákladov
spojených s užívaním nebytového priestoru za obdobie 1.1.2015 do 31.12.2015, vyjadrením spoločnosti
N. M. a.s., odpoveďou na písomnú reklamáciu, zmluvou o predaji časti podniku, podaním žalobcu z20.9.2017, vyjadrením spoločnosti N. a.s., ako aj výpoveďami svedkov - F. (konateľka žalobcu), E.
(konateľ žalovaného)) a citujúc ust. § 8a ods. 1, 2, 3, § 8b ods. 1, 2 písm.e/, § 10 ods. 1, 6, § 14
ods. 3 zák.č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov účinného do 30.6.2016, § 100

ods. 1, § 101, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 150 ods. 2 a § 151 ods. 1 CSP, § 261 ods.
1, 2 Obchodného zákonníka a poukazujúc na bod 4.2. písm.d), bod 5.9, bod 5.12, bod 8.1, bod 9.4
zmluvy o výkone správy č. DUN15/AA44-G7/2005 z 1.6.2005 a bodu 4.6. a bodu 4.7. zmluvy o výkone
správy č. 201601 z 30.12.2015 dospel súd k záveru, že aj napriek tomu, že v predmetnom spore sú obe
strany podnikateľmi, posúdil súd vzťah medzi nimi ako občianskoprávny, pretože ide o spor o úhradu

zálohových platieb resp. nedoplatkov za nebytový priestor vo vlastníctve žalovaného a teda uplatnený
nárok súvisí s vlastníckym právom žalovaného a nie s jeho podnikateľskou činnosťou.

6. K námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd uviedol, že žalobca Zmluvou o predaji
časti podniku z 30.6.2015 uzavretou so spoločnosťou H. s.r.o. (pôvodným správcom bytového domu
na ul. U. 15, M.) nadobudol ku dňu platnosti a účinnosti tejto zmluvy práva zo všetkých zmlúv o

výkone správy bytového a nebytového fondu uzavretých predávajúcim (H. s.r.o.) a teda sa týmto stal
správcom bytového domu na ul. U. XX, M.. Na schôdzi vlastníkov bytov, nebytových priestorov a garáži
na uvedenej adrese dňa 18.8.2015, vlastníci schválil postup na vymáhanie nedoplatkov za užívanie
bytov a nebytových priestorov. Žalobca odo dňa platnosti a účinnosti zmluvy o predaji časti podniku
vykonáva správu bytového domu v zmysle pôvodnej zmluvy o výkone správy uzavretej vlastníkmi bytov

a nebytových priestorov s pôvodným správcom a od 1.1.2016 na základe zmluvy o výkone správy, ktorú
uzavrel s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov predmetného bytového domu žalobca. Na základe
tejto skutočnosti v spojení so znením § 8b ods. 1, 2 písm.e) zák.č. 183/1992 Z.z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov v znení účinnom v čase podania žaloby, mal súd za preukázané, že žalobca je
aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní.

7. Námietku premlčania zálohových platieb za rok 2012 vznesenú žalovaným považoval súd prvej
inštancie za nedôvodnú, keďže mal z predloženého opravného ročného vyúčtovania nákladov, a zo
sumárnej analýzy platieb za obdobie od 1.1.2012 do 31.12.2012 jednoznačne za preukázané, že za
toto obdobie žalobcom požadovaná suma 3.404,46 eur predstavuje rozdiel medzi skutočnými nákladmi

správcu a žalovaným zaplatenými zálohovými platbami, teda ide o nedoplatok vyplývajúci z opravného
ročného vyúčtovania nákladov a nie o zálohové platby resp. ich časť. Čo sa týka preplatku 789,61 eur,
ktorý vyplýva z opravného ročného vyúčtovania za rok 2012, súd prvej inštancie mal za preukázané
z predložených dokladov, že ide o fiktívny, neexistujúci preplatok, ktorý by existoval vtedy, ak by
žalovaný riadne plnil zálohové platby. Žalovaný nenamietal premlčanie žalobcom uplatneného nároku

z titulu nedoplatku vyplývajúceho z opravného ročného vyúčtovania nákladov za rok 2012, preto sa
premlčaním tohto nároku súd nezaoberal. V tejto súvislosti poukázal súd na skutočnosť, že riadne ročné
vyúčtovanienákladovzarok2012boložalovanémudoručovanék31.5.2013avzmyslezmluvyovýkone
správy splatnosť nastáva 15 dní po doručení vlastníkovi a teda žaloba bola podaná včas. Navyše ani
žalovaný v priebehu celého konania nerozporoval tvrdenie žalobcu ohľadne doručenia riadneho ročného

vyúčtovania nákladov za rok 2012, preto ho súd považoval na nesporné podľa § 151 ods. 1 CSP.

8. Aj čo sa týka námietky žalovaného ohľadne premlčania zálohových platieb za rok 2013, dospel súd
prvej inštancie k záveru, že je nedôvodná resp. bezpredmetná. Totiž vychádzajúc z predloženého
ročného vyúčtovania nákladov, zo sumárnej analýzy platieb za obdobie od 1.1.2013 do 31.12.2013 mal

jednoznačne za preukázané, že za toto obdobie žalobcom požadovaná suma 1.018,19 eur predstavuje
rozdiel medzi skutočnými nákladmi správcu a žalovaným zaplatenými zálohovými platbami, teda ide o
nedoplatok vyplývajúci z opraveného ročného vyúčtovania nákladov a nie o zálohové platby resp. ich
časť. Čo sa týka preplatku 291,27 eur, ktorý vyplýva z opravného ročného vyúčtovania, k tomu súd
uviedol, že taktiež ide o fiktívny, neexistujúci preplatok, ktorý by existoval vtedy ak by žalovaný riadne

plnil zálohové platby. Žalovaný nenamietol premlčanie žalobcom uplatneného nároku z titulu nedoplatku
z opravného ročného vyúčtovania nákladov za rok 2013, preto sa premlčaním tohto nároku súd prvej
inštancie nezaoberal.

9. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa vyjadrenia žalobcu za roky 2012 a 2013 sa

opravovalo riadne ročné vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním bytov a nebytových priestorov,
kde sa opravovali skutočné náklady na recepciu. Oprava nákladov na recepciu sa realizovala na
základe rozhodnutia vlastníkov na schôdzi vlastníkov z 18.8.2015, kde vlastníci súhlasili, aby spôsob
rozúčtovania recepcie odsúhlasený na schôdzi vlastníkov v roku 2014 sa použil aj na predchádzajúceroky.Tedažalovanýakovlastníknebytovéhopriestoruvbytovomdomenaul.U.XX,M.bolprehlasovaný
ostatnými vlastníkmi na schôdzi vlastníkov, ktorá bola uznášaniaschopná, čo žalovaný v konaní ani
nerozporoval. Žalobca na tejto schôdzi vykonával ako správca, správu predmetného bytového domu,

na základe zmluvy o predaji časti podniku s predchádzajúcim správcom v súlade s pôvodnou zmluvou
o výkone správy. Ak s takýmto postupom rozúčtovania nákladov na recepciu žalovaný nesúhlasil, mal
sa obrátiť na súd v lehote do 30 kalendárnych dní od oznámenia o výsledku hlasovania resp. do troch
mesiacov od hlasovania v prípade, ak sa o výsledku hlasovania nemohol dozvedieť. Keďže žalovaný
toto právo nevyužil, súd mal za to, že rozúčtovanie nákladov spojených s užívaním bytu za roky 2012

a 2013 nemá nedostatky.

10. V súvislosti s námietkou žalovaného ohľadne nesprávnosti vyúčtovania nákladov spojených s
užívaním jeho nebytového priestoru, z dôvodu chybného údaju ohľadne osobomesiacov počas celého
roku 2014, súd prvej inštancie uviedol, že aj napriek tomu, že si vlastníci bytov a nebytových priestorov
schválili postup pre zisťovanie resp. oznámenie osobomesiacov a žalovaný túto informáciu žalobcovi

neposkytol, znenie zmluvy o výkone správy neoprávňovalo žalobcu žiadať túto informáciu od nájomníka
žalovaného, tobôž, keď takýto postup nebol schválený ani rozhodnutím vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v bytovom dome na schôdzi vlastníkov. V tejto súvislosti súd poukázal na tvrdenie žalobcu, že
čo sa týka vyúčtovania za rok 2014 tak riadne vyúčtovanie a opravné vyúčtovanie pôvodného správcu a
opravné vyúčtovanie žalobcu sa líšia preto, lebo vychádzali z iného počtu osobomesiacov u žalovaného

a to tak, že pôvodný správca účtoval najprv 5 potom 8 osôb, avšak následne sa v roku 2015 zistilo,
že počet osôb bol vyšší, a to 11. Z uvedeného mal súd za preukázané, že od počtu osobomesiacov
zásadne závisí správne rozúčtovanie nákladov spojených s užívaním nebytového priestoru a počet
osobomesiacov bol u žalovaného za rok 2014 zistený v rozpore so zmluvou resp. spôsobom, ktorý
nebol odsúhlasený vlastníkmi bytov a nebytových priestorov a keďže tým bola zásadne spochybnená

správnosť výpočtu nedoplatku žalovaného na nákladoch za obdobie roku 2014 vyplývajúce z opravného
ročného vyúčtovania, súd prijal záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne správnosti výšky
nedoplatku žalovaného za rok 2014 a preto nezaviazal žalovaného na zaplatenie tejto sumy.

11. Žalobca si za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015 uplatnil nárok na zaplatenie sumy 595,71 eur. Súd

prvej inštancie vychádzal z uvedenej sumy aj napriek tomu, že z podania, ktorým žalobca špecifikoval
svoj uplatnený nárok vyplýva, že nedoplatok za rok 2015 je 601,21 eur. K námietke žalovaného, že si
žalobcavovyúčtovanídoúčtovalnovépoložkyvrozporesozmluvouovýkonesprávy,súdprvejinštancie
uviedol, žalobcom uvedené položky sú obsiahnuté v zmluve o výkone správy č. 201601 z 30.12.2015,
kde je v bode 3.17 uvedený spôsob rozúčtovania nákladov za poskytnuté plnenia medzi jednotlivých

vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Navyše sám žalobca uviedol, že si nové položky uplatňuje
na základe tohto bodu zmluvy o výkone správy, kde táto zmluva je platná a účinná 1.1.2016. Teda
táto zmluva oprávňuje žalobcu rozúčtovať náklady na uvedené položky len od 1.1.2016 do budúcna.
Keďžesprávcavovyúčtovanízarok2015rozúčtovávanákladyvynaloženévroku2015,pričompôvodná
zmluva o výkone správy takéto položky neobsahuje a žalobca súdu v priebehu konania nepredložil

doklad o tom, že by bol vlastníkmi bytov a nebytových priestorov poverený vyúčtovať náklady aj na tieto
nové položky aj za rok 2015, súd dospel k záveru, že tieto položky boli rozúčtované neoprávnene, a preto
nepriznal žalobcovi za rok 2015 náklady vyplývajúce z riadneho vyúčtovania nákladov, a to konkrétne
za bankové poplatky 1,75 eur, poštovné 3,43 eur, letná údržba 18,71 eur a výťahový servis 127,33
eur. Súd nepriznal žalobcovi ani poplatok za upomienku 5,50 eur, pretože zo žiadneho ustanovenia

pôvodnej zmluvy o výkone správy nevyplýva oprávnenie žalobcu zaslať upomienku resp. aj keď na
schôdzi vlastníkov bytov bol schválený spôsob vymáhania pohľadávok s tým, že dlžníkom budú zaslané
- 1. upomienka, 2. Upomienka a následne pokus o zmier, tak vôbec z uznesenia, ktorým bol tento postup
schválený, nevyplýva nárok žalobcu na sumu 5,50 eur za zaslanie upomienky. Vzhľadom na uvedené,
mal súd za preukázané, že žalovanému na základe ročného vyúčtovania nákladov za obdobie 1.1.2015

do 31.12.2015 vznikol voči žalobcovi nedoplatok vo výške 438,99 eur.

12. K žalovaným uplatnenej kompenzačnej námietky v celkovej výške 1.080,88 eur (titulom preplatku
z opravného ročného vyúčtovania za rok 2012 vo výške 789,61 eur a 291,27 eur za rok 2013) súd
prvej inštancie uviedol, že ide o fiktívne, neexistujúce preplatky, ktoré by boli reálnymi len ak by

žalovaný platil zálohové platby v daných rokoch v predpísanej výške. V konaní bolo jednoznačne
preukázané, že v uvedených rokoch žalovaný zálohové platby v predpísanej výške neplatil, vznikol mu
na základe opravných ročných vyúčtovaní reálne nedoplatok a teda jeho pohľadávka voči žalobcovi
titulom preplatkov neexistuje a nemôže byť predmetom kompenzačnej námietky.13. Ďalej súd prvej inštancie citujúc ust. § 144, § 145 ods. 1, 2 a § 146 ods. 1 CSP konštatoval, že
podaním doručeným súdu 29.5.2018 žalobca zobral návrh na začatie konania v časti 1.742,55 eur späť

s tým, že uvedená suma predstavuje preplatok vyplývajúci z riadneho ročného vyúčtovania nákladov
spojených s užívaním nebytového priestoru žalovaného za rok 2016, a preto súd konanie v tejto časti
zastavil. Aj keď následne právny zástupca žalobcu na pojednávanie dňa 15.3.2018 požiadal, aby
súd na podané čiastočné späťvzatie neprihliadal, súd prvej inštancie uviedol, že z podania právneho
zástupcu žalobcu jednoznačne vyplýva, že berie žalobu v časti istiny 1.742,55 eur späť a v tejto časti

žiada konanie zastaviť. Teda vyhlásenie o späťvzatí žaloby bolo urobené určite, zrozumiteľne a teda
spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti. A keďže účinky späťvzatia žaloby nastávajú momentom, keď
sa dostane do dispozície súdu, a pokiaľ strana sporu vzala procesný úkon späť tam, kde zákon takéto
späťvzatie pripúšťa, nemožno toto späťvzatie ďalším úkonom vziať späť, ani ak sa zmenili dôvody,
pre ktoré uvedený úkon strana sporu vykonala a navrátiť tak konanie do pôvodného stavu, pretože
verejnoprávna povaha procesných vzťahov vyžaduje podstatne vyššiu mieru právnej istoty účastníkov

i tretích osôb, pričom právna istota by bola oslabená možnosťou dodatočne spochybňovať už urobené
procesné úkony. Žalobca o sumu, ktorú zobral svojim podaním späť, ponížil svoj najstarší splatný,
žalobou uplatnený nárok voči žalovanému, vyplývajúci z opravného ročného vyúčtovania nákladov za
rok 2012 (t.j. 3.404,46 - 1.742,55 = 1.661,91 eur). Po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobca požadoval,
aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť istinu vo výške 4.956,47 eur, s 5,05% úrokom z omeškania ročne

zo sumy 1.659,20 eur od 21.10.2015 do zaplatenia, s 5,00% úrokom z omeškania ročne zo sumy 595,71
eur od 1.5.2016 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 4.444,11 eur od
31.5.2016 do 20.4.2017 a zo sumy 2.701,56 eur od 21.4.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Vzhľadom na vykonané dokazovania súd prvej inštancie rozhodol tak ako je uvedené vo
výroku napadnutého rozsudku.

14. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP a keďže
žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 47% a žalovaný v rozsahu 53%, teda žalovaný bol úspešnejší
o 6%, čo predstavuje minimálny rozdiel, rozhodol súd prvej inštancie, že žiadna zo strán sporu nemá
na náhradu trov konania právo.

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žalovaný.

16. Žalobca podal odvolanie proti výroku III. a IV. t.j. výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a výroku o trovách konania. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie

tak, že:
I. Konanie v časti o zaplatenie istiny 1.742,55 eur zastavuje.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 4.956,47 eur s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy
595,71 eur od 1.5.2016 do zaplatenia, s 5,05% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.659,20 eur
od 21.10.2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4.444,11 eur od

31.5.2016 do 20.4.2017 a zo sumy 2.701,56 eur od 21.4.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.
III. Žalobca má právo na náhradu trov konania vo výške 48%.
Zároveň žiadal priznať právo na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.

17. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam; že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

18. Citujúc odsek 43. odôvodnenia napadnutého rozsudku, § 8b ods. 1, 2 zák.č. 182/1993 Z.z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov účinného do 31.10.2018 a bodu 3.12, 3.13 a 3.17 písm.b/ až
e/ Zmluvy o výkone správy uviedol, že správca domu za účelom splnenia si svojich zákonných ako
aj zmluvných povinností a z dôvodu omeškania žalovaného s oznámením počtu osôb užívajúcich jeho
nebytové priestory bol nútený požiadať nájomníka nebytových priestorov žalovaného, a to spoločnosť

N. a.s., aby mu oznámila počet osôb, ktoré v roku 2014 užívali tieto nebytové priestory za účelom
vypracovania opravného ročného vyúčtovania nákladov za toto obdobie. Spoločnosť N. M. a.s. na
základe tejto žiadosti vydala žalobcovi vyhlásenie, v ktorom uviedla, že uvedený počet osôb bol 11.
Žalobca teda nemal dôvod pochybovať o správnosti a úplnosti vyhlásenia spoločnosti N. M. a.s. nakoľkotáto ako nájomca s určitosťou disponovala uvedenou informáciou a z toho dôvodu vypracoval opravné
ročné vyúčtovanie za rok 2014 tiež na základe informácií uvedených touto spoločnosťou. Zákon o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ani Zmluva o výkone správy neurčovala, resp. nezakazovala

postup, ktorý zvoli žalobca, avšak za účelom plnení ďalších zmluvných a zákonných povinností bolo zo
strany žalobcu potrebné urobiť všetky úkony, za účelom zistenia všetkých potrebných informácií.

19. Na základe výzvy súdu však spoločnosť N. M. a.s. oznámila podaním z 27.3.2018, že v priebehu roka
2014 užívalo nebytové priestory žalovaného 5 osôb. Spoločnosť N. M. a.s. tak z neznámeho dôvodu

urobila aj napriek jej predošlému vyhláseniu, ktorým žalobcovi uviedla, že nebytové priestory žalovaného
užíva 11 osôb. Súd zamietol žalobu v časti istiny predstavujúcej nedoplatok žalovaného za rok 2014 z
dôvodu neunesenia dôkazného bremena, preto žalobca po oboznámení sa s odôvodnením súdu ako aj
v nadväznosti na vyššie uvedené oznámenie spoločnosti N. M. a.s. vykonal opravu opravného ročného
vyúčtovania za rok 2014 tak, že toto vypracoval v súlade s údajmi, ktoré mu neskôr po vypracovaní
pôvodného opravného ročného vyúčtovania za rok 2014 poskytol sám žalovaný, a teda o ktorých možno

konštatovať, že ich žalobca získal v súlade so Zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,
Zmluvou o výkone správy, ako aj v súlade s rozhodnutím vlastníkov bytov a nebytových priestorov v
dome, ktorého správu vykonáva. Z opravy opravného ročného vyúčtovania za rok 2014 vyplýva, že
dlh žalovaného predstavuje namiesto pôvodne uvedenej sumy vo výške 1.659,20 eur sumu vo výške
634,68 eur.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca poznamenal, že v priebehu konania nemal
dôvod pochybovať o správnosti informácii poskytnutých vo vyhlásení spoločnosti N. M. a.s. o užívaní
nebytových priestorov žalovaného 11-timi osobami, ktoré si z dôvodu omeškania žalovaného bol za
účelom splnenia si svojich zákonných ako aj zmluvných povinností nútený sám zaobstarať zvoleným,

nie zakázaným spôsobom a z uvedeného dôvodu nemal dôvod sa domnievať, že výsledky opravného
ročného vyúčtovania za rok 2014 nie sú správne. Teda ku dňu vydania rozhodnutia nemohol žalobca bez
svojej viny navrhnúť dôkaz preukazujúci oprávnenosť žalovanej sumy za rok 2014 v čo i len čiastočnej
výške, nakoľko o tomto dôkaze nemal v rozhodnom čase vedomosť a ani ním nedisponoval.

21. Ďalej žalobca v odvolaní citoval odsek 44. odôvodnenia rozsudku a s poukazom na ust. § 10 ods.
3 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov uviedol, že je pravdou, že položky - bankové
poplatky, poštovné, letná údržba, výťahový servis neboli uvedené v zmluve o výkone správy účinnej pred
1.1.2016, avšak znášanie týchto nákladov predpokladá samotný Zákon o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov,keďžeuvedenépoložkypriamosúvisiasnákladminaprevádzku,údržbuaopravyspoločných

častí domu, spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov, príslušenstva a priľahlého
pozemku domu. Z uvedeného dôvodu má za to, že súd nie len v tejto časti nemal zamietnuť žalobu.

22. V závere odvolania žalobca citoval odsek 62. a 63. odôvodnenia napadnutého rozsudku a má za to,
že v odvolaní preukázal oprávnenosť nároku žalobcu aj v časti, ktorú súd svojim rozhodnutím zamietol,

a preto je potrebné rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania. Uviedol, že žiada, aby súd zaviazal
žalovaného na úhradu sumy 4.956,47 eur, čo predstavuje 74% z pôvodne žalovanej sumy, ktorej výška
bola 6.699,02 eur, a teda predpokladaný úspech žalobcu je v rozsahu 74% a úspech žalovaného v
konaní je v rozsahu 26%. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca je v konaní úspešnejší a rozdiel medzi
úspechom žalobcu a úspechom žalovaného je 48%, čo predstavuje výrazný rozdiel. Preto žiada priznať

právo na náhradu trov konania vo výške 48%.

23. Žalovaný podal odvolanie proti výroku II. t.j. výroku ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi istinu vo
výške 3.119,09 eur s prísl., t.j. v časti, v ktorej súd vyhovel žalobnému návrhu. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok v napadnutej časti zmenil a žalobný návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol. Zároveň

žiadal priznať náhradu trov konania. Odvolací dôvod založil na ust. § 365 ods. 1 písm.a/, b/, d/, f/ a h/
CSP. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne
posúdil.

24. Totiž, žalobca sa žalobným návrhom z 30.5.2016 domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy

6.699,02 eur s prísl. titulom neuhradenej časti zálohových platieb za rok 2012 a 2013 ako aj nedoplatku z
opravného ročného vyúčtovania za rok 2014 a nedoplatku z riadneho ročného vyúčtovania za rok 2015.
Ročné vyúčtovanie za roky 2012 a 2013 neboli zo strany žalobcu predložené spolu so žalobou. Žalobca
svoje nároky odôvodňoval zo sumárnej analýzy platieb. Zo žalobného návrhu a žalobcom predloženýchdôkazov k žalobe je nepochybné, že žalobca si žalobou uplatnil proti žalovanému nároky na zaplatenie
zálohových platieb za roky 2012 a 2013 a nedoplatky z ročných vyúčtovaní za roky 2014 a 2015.
Žalovaný opätovne poukázal, že podľa súdnej praxe je nevyhnutné rozlišovať nárok na platenie záloh

od nároku na úhradu skutočne vynaložených nákladov vyplývajúcich z ročného vyúčtovania. Oba tieto
nároky nemôžu obstáť vedľa seba. Domáhať sa platenia záloh je vylúčené, ak bola stanovená konkrétna
výška dlhu. Žalobca v priebehu celého súdneho sporu nedokázal jasne a zrozumiteľne špecifikovať a
právne odôvodniť svoje nároky, ktoré si uplatňuje proti žalovanému. Ročné vyúčtovania žalobcu a to či
už riadne alebo opravné, sú nejasné a nezrozumiteľné. Podľa žalobcu výška nedoplatku alebo preplatku

uvedená v týchto vyúčtovaniach nie je skutočnou výškou dlhu, ale len fiktívnou. Z toho je teda zrejmé,
že žalobca vôbec nerozlišuje nároky na platenie zálohových platieb od nárokov na úhradu skutočného
dlhu podľa ročného vyúčtovania.

25. Poukazujúc na podanie žalobcu z 25.1.2017 žalovaný ďalej uviedol, že ak teda žalobca tvrdí, že
suma uvedeného preplatku alebo nedoplatku na ročnom vyúčtovaní je len fiktívna a nezohľadňuje

platenie alebo neplatenie zálohových platieb, potom je nepochybné, že žalobca nesprávne určuje výšku
skutočného dlhu v ročných vyúčtovaniach. Takto vyhotovené ročné vyúčtovania svedčia o tom, že
žalobca nerozlišuje zálohové platby a skutočnú výšku dlhu. Z ročných vyúčtovaní žalobcu skutočná
výška dlhu nevyplýva. Z tak nejasných, nezrozumiteľných a nesprávnych ročných vyúčtovaní žalobcu
nemožno podľa žalovaného vyvodzovať a zakladať povinnosti voči žalovanému.

26. Nesprávny je na základe uvedeného potom aj právny záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobcom
požadovaná suma predstavuje nedoplatok vyplývajúci z opravného vyúčtovania nákladov (odsek 40.,
41. odôvodnenia rozsudku). Žalobcom špecifikované nedoplatky podľa jeho neskoršieho podania z
20.9.2017 z ročných vyúčtovaní za roky 2012 a 2013 vôbec nevyplývajú.

27. Súd prvej inštancie sa stotožnil so špecifikáciou pohľadávky žalobcu za roky 2012 a 2013 v zmysle
jeho písomného podania z 20.9.2017. Avšak podľa žalovaného žalobca v predchádzajúcich podaniach
a ani v žalobe takýmto spôsobom svoju pohľadávku nešpecifikoval a právne neodôvodňoval. Až na
základe tohto podania žalobca špecifikoval skutočné a nie fiktívne ročné nedoplatky (za roky 2012 a

2013), s ktorými sa súd prvej inštancie v zmysle odôvodnenia napadnutého rozsudku v plnej miere
stotožnil.

28. Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe
(§ 140 ods. 2 CSP), čo znamená, že nedochádza k zmene žalobného petitu, ale žalobca opiera svoj

nárok o nové skutočnosti. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s ust. § 143
CSP, keď podanie žalobcu z 20.9.2017 neposúdil ako zmenu žaloby. Týmto podaním žalobca podstatne
zmenil a doplnil rozhodujúce skutočnosti tvrdené v žalobe. Správnym procesným postupom mal súd
prvej inštancie nepripustiť zmenu žaloby.

29. S ohľadom na žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie mesačných zálohových platieb za roky 2012
a 2013, žalovaný vzniesol námietku premlčania zálohových platieb za roky 2012 a 2013.

30. Na základe uvedených skutočností a pri zohľadnení čiastočného späťvzatia žaloby sú uplatnené
nároky žalobcu v tomto spore proti žalovanému nedôvodné. Totiž žalobca sa podanou žalobou

nedomáhal nárokov na zaplatenie dlhu z ročných vyúčtovaní za obdobie rokov 2012 a 2013, ale domáhal
sa nárokov na zaplatenie mesačných zálohových platieb za toto obdobie. K žalobe ani nepredložil ročné
vyúčtovanie k tomuto obdobiu, predložil len sumárnu analýzu platieb. Výška nedoplatkov tak ako ju uznal
aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku za roky 2012 a 2013 bola žalobcom určená až v súdnom
spore, v podaní žalobcu z 20.9.2017. Nikdy predtým žalobca takéto vyúčtovanie neurobil. Z ročných

vyúčtovaní musí byť bez akýchkoľvek nejasností a pochybností zrejmá výška ročného nedoplatku alebo
preplatku. V danom prípade to takto nie je. Z tak nezrozumiteľných vyúčtovaní nemožno zakladať
povinnosti v neprospech žalovaného. Žalobca si ako správca nesplnil svoju povinnosť na vykonanie
ročného vyúčtovania použitia fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrad za plnenia rozúčtované na
jednotlivé byty a nebytové priestory v dome. Aj z týchto dôvodov nemožno považovať právny názor súdu

prvej inštancie, ktorým uznal nároky žalobcu za správny.

31. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného tvrdí, že podanou žalobou požadoval, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť istinu vo výške 6.699,02 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročnezo sumy 1.658,20 eur od 21.10.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne
zo sumy 595,71 eur od 1.5.2016 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo
sumy 4.444,11 eur od 31.5.2016 do zaplatenia. Zo žaloby, žalobcom navrhovaného petitu, predložených

dôkazov ako aj neskorších vyjadrení a podaní vrátane výsluchu žalobcu vyplýva, že uplatňovaný nárok
je dlh žalovaného plynúci z opravných ročných vyúčtovaní týkajúcich sa roku 2012, 2013, 2014 a 2015.
Uvedené tvrdenie podporuje aj fakt, že žalobca požaduje od žalovaného zaplatiť úroky z omeškania
od prvého dňa omeškania, ktorý určil v súlade s dátumom splatnosti jednotlivých opravných ročných
vyúčtovaní. Z podanej žaloby ako aj z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný sa dostal do

omeškania v rokoch 2015 a 2016 a nie v roku 2012, 2013 a podobne, čo by žalobca musel uviesť aj v
samotnom petite, ak by požadoval zaplatenie neuhradených zálohových platieb, čo však nepožadoval.
Pretotvrdeniažalovaného,žepredloženédôkazy,atedariadneajopravnéročnévyúčtovaniasúnejasné
a nezrozumiteľné považuje žalobca za nedôvodné a účelové. Z predložených listinných dôkazov je
zrejmý právny dôvod vzniku pohľadávky, a teda žalovaného nároku a súčasne aj jeho výška. Žalobca na
podporu svojich tvrdení súdu predložil nie len ročné vyúčtovanie, ale aj napr. analýzy platieb žalovaného,

z ktorých vyplýva, že žalovaný si skutočne neplnil svoje povinnosti a neuhrádzal mesačné zálohové
platby a ani dlh plynúci z ročných vyúčtovaní. V tejto súvislosti žalobca poukázal na výsluch žalobcu na
pojednávaní konanom 15.3.2018, v ktorom opätovne vysvetlil všetky súvislosti a obsah predložených
listín.

32. Taktiež má žalobca za to, že podanie z 20.9.2017 nemožno považovať za zmenu žaloby, nakoľko
neboli splnené požiadavky podľa § 140 CSP, aby toto podanie mohlo byť vnímané ako zmena žaloby.
Uvedeným podaním žalobca nemenil žalobu, ale iba interpretoval svoje myšlienky a skutočnosti
obsiahnuté už v samotnej žalobe.

33. Preto žalobca považuje odvolanie žalovaného za nedôvodné a účelové a navrhol, aby súd rozsudok
v napadnutej časti, v ktorej bolo žalobnému návrhu vyhovené (výrok II.) potvrdil.

34. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu uviedol, že z napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie, z jeho odôvodnenia vyplýva, že súd mal za preukázané, že od počtu osobomesiacov

zásadne závisí správne rozúčtovanie nákladov spojených s užívaním nebytového priestoru a počet
osobomesiacov bol u žalovaného za rok 2014 zistený v rozpore so zmluvou, resp. spôsobom, ktorý
nebol odsúhlasený vlastníkmi bytov a nebytových priestorov a keďže tým bola zásadne spochybnená
správnosť výpočtu nedoplatku žalovaného na nákladoch za obdobie roku 2014 súd musel prijať záver,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne správnosti výšky nedoplatku žalovaného za rok 2014,

a preto v tejto časti žalobu zamietol.

35. Podľa žalovaného správne tiež súd poukázal na to, že žalobca v konaní uviedol, že vychádzal z
informácie, ktorú mu poskytla spoločnosť N. M. a.s., keďže túto informáciu mu neposkytol žalovaný.

36. S uvedenými závermi súdu prvej inštancie sa žalovaný v celom rozsahu stotožňuje a poukázal na to,
že žalobca v doterajšom konaní tvrdil, že informáciu od žalovaného nemal, no napriek tomu po vyhlásení
rozsudkupristúpilkspracovaniunovéhoopravnéhoročnéhovyúčtovaniazarok2014,vktoromopätovne
nesprávne určil počet osobomesiacov.

37. Taktiež podľa žalovaného neobstojí odvolací dôvod, na ktorý poukázal žalobca t.j. § 365 ods. 1
písm.g/ CSP, keďže v danom prípade žalobca pri vypracovaní nového opravného ročného vyúčtovania
za rok 2014 po vyhlásení rozsudku nevychádzal zo žiadnej novej skutočnosti, ktorá by vyšla najavo až
po vyhlásení rozsudku. Pre správne vykonanie opravy opravného ročného vyúčtovania za rok 2014 mal
žalobca k dispozícií všetky podklady a informácie už pred vyhlásením napadnutého rozsudku. Napriek

tomu je žalovaný i naďalej toho názoru, že žalobca opätovne nesprávne vykonal opravu opravného
ročného vyúčtovania za rok 2014 po vyhlásení rozsudku. Ak žalobca vo svojom odvolaní poukazuje
na novú skutočnosť, nový dôkazný prostriedok mal by zároveň preukázať, že tento dôkaz nemohol
v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Podľa žalovaného však žalobcovi boli všetky
informácie a skutočnosti pre správne vykonanie opravy opravného ročného vyúčtovania za rok 2014

známe pred vyhlásením rozsudku. Navyše žalobca uviedol, že opravu opravného ročného vyúčtovania
za rok 2014 vykonal podľa údajov, ktoré mu neskôr poskytol sám žalovaný, čiže aj z toho vyplýva, že
žalobca nesplnil zákonnú podmienku uvedeného odvolacieho dôvodu. Žalovaný zdôraznil, že aj napriek
vykonaniu opravy opravného ročného vyúčtovania za rok 2014 z pôvodnej sumy 1.659,20 eur na sumu634,68 eur žalobca žiadnym spôsobom túto skutočnosť nezohľadňuje vo svojom záverečnom návrhu v
zmysle písomného odvolania, keď od žalovaného požaduje sumu 4.956,47 eur. Tak ako doposiaľ všetky
ročné vyúčtovania, opravné ročné vyúčtovania, opravy opravných ročných vyúčtovaní je aj odvolanie

žalobcu nezrozumiteľné a nejasné.

38. Vo vzťahu k ročnému vyúčtovaniu nákladov za obdobie roka 2015 sa žalovaný v celom rozsahu
stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, ktoré sú podrobne uvedené v odôvodnení napadnutého
rozsudku.

39. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd žalobu zamietol a
žalovanému priznal náhradu trov konania.

40. Podaním zo dňa 4.3.2019 žalovaný zaujal stanovisko k vyjadreniu žalobcu z 5.2.2019 a tvrdí, že
zo žaloby, žalobcom navrhovaného petitu, predložených dôkazov k žalobe nevyplýva, že uplatňovaný

nárok žalobcu je dlhom žalovaného vyplývajúcim z opravných ročných vyúčtovaní týkajúcich sa rokov
2012 a 2013. Z podanej žaloby vyplýva, že žalobca požaduje od žalovaného úroky z omeškania podľa
splatnosti opravných ročných vyúčtovaní len za roky 2014 a 2015, vo zvyšku dlžnej sumy sám žalobca
v žalobe uvádza, že si uplatňuje právo na zákonný úrok z omeškania od podania tohto návrhu. Navyše
žalobca v žalobe nepredložil ani opravné ročné vyúčtovanie za roky 2012 a 2013. Na pojednávaní pred

súdom prvej inštancie 29.5.2017 bol žalobca zo strany súdu oboznámený s tým, že súdu nie je zrejmé
z čoho pozostáva žalovaná suma vo výške 4.444,11 eur, ktorú uplatnil žalobca proti žalovanému, kde
sa mal žalovaný dostať do omeškania ohľadom tejto sumy od 31.5.2016. V žalobnom návrhu žalobca
uviedol, že si uplatňuje právo na zaplatenie dlžnej sumy titulom neuhradenia časti zálohových platieb za
roky 2012 a 2013. Špecifikácia dlhu žalovaného, ktorý by mal byť dlhom z opravných ročných vyúčtovaní

zaroky2012a2013bolažalobcomprvýkráttaktošpecifikovanáažvpodaníz20.9.2017,pričomžalobca
nikdy predtým svoje nároky takýmto spôsobom nešpecifikoval a právne neodôvodňoval. Preto žalovaný
nemôže súhlasiť s názorom žalobcu, ktorý uvádza, že svojim podaním z 20.9.2017 nemenil žalobu, ale
ibainterpretovalsvojemyšlienkyaskutočnostiobsiahnutéužvsamotnejžalobe.Vostatnomsažalovaný
pridržiava svojho odvolania a žiadal rozhodnúť tak, ako je v ňom uvedené.

41. Žalobca sa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v celom rozsahu pridržiava svojho
odvolania, svojich skorších podaní a vyjadrení a s tvrdením žalovaného nesúhlasí. Má za to, že súd prvej
inštancie by mal za účelom spravodlivého rozhodnutia vo veci prihliadnuť na všetky dôkazy, ktoré boli

doposiaľ predložené. Uviedol, že nemal v priebehu konania dôvod pochybovať o správnosti informácii
poskytnutých vo vyhlásení spoločnosti N. M. a.s. o užívaní nebytových priestorov žalovaného 11-timi
osobami, ktoré si z dôvodu omeškania žalovaného bol za účelom splnenia si svojich zákonných ako
aj zmluvných povinností nútený sám zaobstarať zvoleným, nie zakázaným spôsobom a z uvedeného
dôvodu nemal dôvod sa domnievať, že výsledky opravného ročného vyúčtovania za rok 2014 nie sú

správne. Žalobca si splnil svoje zákonné povinnosti keď v priebehu dokazovania súdu predložil dôkazy
ako napr. podanie žalovaného zo 16.3.2016, sumárnu analýzu platieb za obdobie od 1.1.2014 do
31.12.2014, zápisnicu zo schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestor zo dňa 20.3.2013 spolu s
variantami rozpočítania nákladov na recepciu ako aj opravné ročné vyúčtovanie za rok 2014. Vzhľadom
na rozsah informácii obsiahnutých vo vyššie uvedených dôkazoch má za to, že na k odvolaniu žalobcu

predložené opravné ročné vyúčtovanie za rok 2014 možno hľadieť tiež nie ako na dôkaz nový ale iba
ako na interpretáciu, resp. zhrnutie informácii obsiahnutých v už skoršie súdu predložených dôkazoch.
Informácie uvádzané k odvolaniu žalobcu v predloženom opravnom ročnom vyúčtovaní za rok 2014
totiž neuvádzajú nové skutočnosti, ktoré by vyplývali už zo skôr predložených dôkazov. Žalobca pri
vypracovaní tohto vyúčtovania iba zhodnotil súdu predložené dôkazy ako celok, a teda ich aplikoval vo

vzájomnej súvislosti, z čoho dospel k záveru, že pokiaľ by malo byť ročné vyúčtovanie vykonané v súlade
s tvrdením súdu, výška dlhu žalovaného by v súvislosti s nákladmi v roku 2014 bola predstavovala sumu
634,68 eur. Z uvedeného dôvodu je žalobca presvedčený, že pokiaľ by súd v súlade s § 191 ods. 1
CSP zhodnotil všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti dospel by k rovnakému zisteniu. V súvislosti s
odvolacím návrhom žalobcu dal do pozornosti ust. § 381 CSP, podľa ktorého odvolací súd nie je viazaný

odvolacím návrhom. Odvolací súd je podľa CSP viazaný iba odvolacími dôvodmi, nie je preto relevantné,
čo žalobca navrhuje ale to, aké pochybenia v rozsahu odvolacích dôvodov súd zistí.42. Podaním zo dňa 15.3.2019 žalobca zaujal stanovisko k vyjadreniu žalovaného zo dňa 4.3.2019.

43. Výrok rozsudku, ktorým súd konanie v časti o zaplatenie istiny 1.742,55 eur zastavil (výrok I.)
nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť, a preto nebol odvolacím súdom preskúmavaný.
Predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 15.11.2018, ktorým
súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 3.119,09 eur s 5% úrokom z
omeškania ročne zo sumy 438,99 eur od 1.5.2016 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške

5% ročne zo sumy 4.422,65 eur od 31.5.2016 do 20.4.2017 a zo sumy 2.680,10 eur od 21.4.2017 do
zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrok ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
a výrok o trovách konania ako výrok súvisiaci.

44. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného, ktoré boli

podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné,
bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolania
strán nie sú dôvodné.

45. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu vrátane preskúmania napadnutého rozsudku dospel k
záveru, že žalobcom a žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie
vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy

vyhodnotil v súlade s ust. § 191 CSP, na základe týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia
správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

46. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387
ods. 2 CSP), na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalobcu a
žalovaného odvolací súd uvádza:

47. Strany v odvolaniach iba opakujú svoje tvrdenia, ktoré boli uvedené pred súdom prvej inštancie.

48. Súd prvej inštancie sa s ich námietkami dôsledne vyporiadal a jeho odôvodnenie je plne v súlade

so zákonom.

49. Nie je tu preto daný žiaden dôvod pre iné posúdenie a teda ani pre zmenu napadnutého rozhodnutia
a opakovanie správnych dôvodov, preto nie je potrebné.

50. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti
t.j. okrem výroku I., ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP).

51. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP a stranám nepriznal náhradu trov, pretože ani jedna zo strán nebola svojimi odvolaniami
úspešná.

52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).