Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. september 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/42/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717207162
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5717207162.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana

Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobkyne C. U.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E., P. XXXX/X, zastúpenej: Občianske združenie OPOS, so sídlom
Trenčianska Teplá, A. Hlinku 1084/24A, IČO: 51 147 688, proti žalovanému Všeobecná úverová banka,
a. s., so sídlom v Bratislave - Ružinov, Mlynské Nivy 1, IČO: 31 320 155, právne zastúpenému: Beňo
& partners, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01, Poprad,
IČO: 44 250 029, v konaní o určenie, že úver poskytnutý žalobkyni žalovaným je bezúročný a bez
poplatkov, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia z úverovej zmluvy č. 4560500354, uzavretej

medzižalobkyňouažalovanýmvsume272,50euraourčenie,žeúverovázmluvač.4560500354zodňa
04.06.2013, uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným, je neplatná, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Martin č. k. 7Csp/82/2017-177 zo dňa 11.07.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým vo zvyšku uplatneného nároku žalobu žalobcu
zamietol a vo výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie zostáva n e d o t k n u t ý .

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin konanie o nároku žalobkyne na určenie neplatnosti
zmluvy o úvere č. 4560500354 zo dňa 04.06.2013 medzi žalobkyňou a obchodnou spoločnosťou
Consumer Finance Holding a. s., so sídlom v Kežmarku, Hlavné námestie 12, IČO: 35 923 130, zastavil.
Vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že
žalovaný má proti žalobkyni právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o ustanovenia § 53c Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1,
2, § 9 ods. 2 písm. k), § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
ku dňu 04.06.2013.

3. Podľa súdu prvej inštancie možno súhlasiť so žalovaným, že ako nebankový subjekt nemal možnosť
využívať databázu bánk Slovenskej republiky o neplatičoch, resp. o dlžníkoch bánk. Súčasne však súd
prvej inštancie poukázal na ust. § 11 ods. 2 vtedy platného zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch, z ktorého vyplýva, že ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie
je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Ďalej dôvodil,
že v prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje najmä posudzovanie schopnostisplácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov
o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať
úver, ako tomu v skutočnosti je. Je zrejmé z citácie druhej vety odseku 2, § 11, že v čase uzavretia

úverovejzmluvybolotzv.hrubéporušeniepovinnostipodľa§7ods.1Zákonaospotrebiteľskýchúveroch
definované inak, než je definované v súčasnosti. Je však zrejmé, že žalovaný ako veriteľ schopnosť
splácať úver u žalobkyne posudzoval, ak si vyžiadal dva výpisy z jej účtu, potvrdenie o výške starobného
dôchodku, zisťoval počet jej vyživovacích povinností a aj výšku pravidelných splátok, ktoré zo svojho
príjmu má. Preto súd prvej inštancie nesúhlasil so žalobkyňou, že by mal byť úver bezúročný a bez

poplatkov pre porušenie povinností v ust. § 7 ods. 1 v zmysle ust. § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských
úveroch v stave účinnom ku dňu 04.06.2013.
Súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ ide o samotnú napadnutú zmluvu, niektoré tvrdenia žalobkyne
sa prejavili ako úplne scestné, najmä pokiaľ žalobkyňa uvádzala, že zmluva odkazuje na všeobecné
obchodné podmienky veriteľa. Poukázal na to, že napadnutá zmluva má 12 základných článkov
delených na odseky, pričom z úvodnej časti je evidentné postavenie veriteľa, údaje o ňom a aj údaje

o poskytovanom type úveru, teda o úvere, ktorý bol nazývaný „Najľahšia pôžička“. Článok I. poskytuje
údaje o žalobkyni, článok II. poskytuje údaje o zamestnaní a finančnej situácii žalobkyne a článok III.
uvádza doklady, ktoré boli doložené žalobkyňou v zmluve, článok IV. upravuje tzv. prihlášku k poisteniu
schopnosti splácať splátky pôžičky, čo žalobkyňa nevyužila a článok V. obsahuje už konkrétne údaje
o pôžičke. Z nich vyplýva, že žalobkyňa dostala pôžičku typu Najľahšia pôžička vo výške 4.000,- eur

pri splátke vo výške 124,75 eur, RPMN 32 % ročne pri celkových nákladoch spotrebiteľa 3.485,- eur,
fixnej ročnej úrokovej sadzbe 32 % ročne, termíne konečnej splatnosti v júni 2018, celkovej čiastke
k zaplateniu 7.485,- eur a pri počte splátok 60. Tento článok uvádza aj priemernú hodnotu RPMN
20,44 % ročne. Pokiaľ žalobkyňa vytýkala, že zmluva nemá uvedený termín konečnej splatnosti, súd
prvej inštancie súhlasil s tým, že v čl. V. je uvedený len mesiac a rok, jún 2018, avšak táto zročnosť

nepochybne vyplýva z čl. IX., ktorý obsahuje zmluvné podmienky. V odseku 6 sú upravené podmienky
splácania a z nich vyplýva, že pokiaľ v splátkovom kalendári, alebo v zmluve nie je stanovené inak,
splátky sú splatné do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci. Prvá splátka je splatná nasledujúci
mesiac po uzatvorení zmluvy, pokiaľ nie je dohodnuté inak. Z tohto ustanovenia v kontexte s údajom
o termíne konečnej splatnosti v článku V. zmluvy potom nepochybne vyplýva, že posledná splátka je

zročná k 20.06.2018, pretože strany sa nedohodli inak. Podľa presvedčenia súdu prvej inštancie aj
napriek zmluvnému formuláru veriteľ, čiže žalovaný, resp. jeho predchodca, dostatočne zrozumiteľným
spôsobom pre bežného spotrebiteľa vyjadril deň, mesiac a rok konečnej splatnosti úveru a tým aj dobu
trvania zmluvy.
Ako súd prvej inštancie už konštatoval, zmluva nemá prílohu vo forme všeobecných obchodných

podmienok veriteľa. Celý jej text je uvádzaný v čl. I. až XII. V článku IX. odsek 16 v záverečných
ustanoveniach je uvedený aj orgán dohľadu nad poskytovaním služieb a ochranou spotrebiteľa, teda
Slovenská obchodná inšpekcia spolu s adresou a v odseku 16.7 je uvedený aj orgán, spoločnosť,
voči ktorej môže klient, čiže žalobkyňa, uplatniť reklamácie - týmto subjektom je pôvodný veriteľ, teda
obchodná spoločnosť Consumer Finance Holding s uvedením jej sídla. Preto ani túto argumentáciu

žalobkyne súd prvej inštancie nepovažoval za pravdivú, nakoľko nezodpovedala zneniu zmluvy.
Pokiaľžalobkyňanamietalaskutočnosť,žesplátkyúveruvcelkovejvýške124,75eurniesúrozpísanéna
istinu, poplatky a úroky, súd prvej inštancie konštatoval, že jedinou odplatou za poskytnutie finančných
prostriedkov zo strany predchodcu žalovaného žalobkyni ako spotrebiteľke boli úroky vo výške 32 %
ročne a z toho vychádzajúca RPMN úveru 32 % ročne. Z článku IX. zmluvné podmienky, odsek 4

všeobecné ustanovenia a definície vyplýva, že splátka znamená peňažnú čiastku dohodnutú medzi
klientom a spoločnosťou v zmluve za obdobie jedného mesiaca, ktorou klient spláca celkovú čiastku
skladajúcu sa z dohodnutého zmluvného úroku príslušnej časti istiny a poistenia v prípade, že klient
požiada o poistenie schopnosti splácať pôžičky. Z toho je zrejmé, že úroky, ako aj istina boli splácané v
rámci jednej dohodnutej splátky k 20. dňu príslušného kalendárneho mesiaca. Tým bolo urobené podľa

presvedčenia súdu prvej inštancie zadosť ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských
úveroch. Pokiaľ žalobkyňa odkazovala na skutočnosť, že splátka mala byť rozpísaná, súd prvej inštancie
argumentoval tým, že sa stotožňuje s právnou argumentáciou žalovaného, najmä pokiaľ ide o výklad
Smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľských úveroch, a pokiaľ ide o dopad rozsudku Súdneho
dvora Európskej únie C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíroová.

Na dané rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie reagoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo
svojom uznesení zo dňa 22.02.2018, sp. zn. 3Cdo/146/2017, v uznesení sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa
23.04.2018, v uznesení sp. zn. 7Cdo/187/2017 zo dňa 23.04.2018 a v uznesení sp. zn. 3Cdo/56/2018zo dňa 17.04.2018. Súd prvej inštancie preto argumentáciu žalovanej strany spočívajúcu v nerozpísaní
splátok nepovažoval za dôvodnú.
Súd prvej inštancie, vychádzajúc z účelu smernice, právnych záverov vyjadrených v rozsudku C-42/15

Súdneho dvora Európskej únie a s poukazom na vyššie uvedené uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky konštatoval, že predmetné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z. z. účinné v čase uzavretia zmluvy je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej
anuitnej splátky a je potrebné eurokomformne ho vykladať tak, že sa ním ukladá len povinnosť uviesť

ich v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky, prípadne aj ďalšie poplatky.
Žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie nepreukázala ani to, že by RPMN úveru nebola správne
vypočítaná, žalovaná strana, naopak, predložila výpočet RPMN pre tento typ úveru a súd prvej inštancie
sa s týmto výpočtom stotožnil. Ďalej dôvodil, že žalovaná neprodukovala dôkaz, v čom výpočet urobený
žalovanou stranou nie je správny. Pokiaľ ide o výšku odplaty, kde žalobkyňa konštatovala, že zo
strany žalovaného sa jedná o úžeru, súd prvej inštancie sa s tvrdením žalobkyne nestotožňuje. Je

skutočne pravdou, že v čase uzavretia úverovej zmluvy platilo vyššie žalovaným citované ust. § 53 ods.
6 Občianskeho zákonníka pre výšku odplaty pri poskytovaní peňažných prostriedkov spotrebiteľom.
Nebolo ešte novelizované Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. o dnešné znenie §
1 až § 1a, ktoré pojednávajú o výške odplaty, ktorú možno od spotrebiteľa požadovať pri poskytnutí
peňažných prostriedkov. V súčasnosti ale vyplýva z ust. § 1 ods. 1 citovaného Nariadenia vlády,

že odplatu pri poskytovaní peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek
iné odplatné plnenia, alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a
ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov, alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných
prostriedkov. Pri výpočte odplaty sa vychádza z predpokladu, že spotrebiteľská zmluva zostane platná
dohodnutý čas a že dodávateľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách

dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve.
Súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle § 1 ods. 2 odplata podľa odseku 1 sa vyjadruje v percentách
zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov za rok a vypočíta sa ako súčet plnení podľa
odseku 3 za rok. Ak žalobkyňa tvrdila, že odplata vo výše celkových nákladov spotrebiteľa 3.485,- eur
pre žalovaného predstavuje až 87,125 % požičanej sumy, toto tvrdenie je síce pravdivé, ale zodpovedá

celkovej odplate získanej za 5 rokov trvania úverovej zmluvy a splácania úveru. V rozpočítaní na rok to
potom predstavuje 17,425 % ročne a ročné náklady na požičané prostriedky potom predstavujú 697,-
eur ročne. Odplata žalovaného je tvorená len úrokmi vo výške 32 % ročne a táto sadzba zodpovedá aj
sadzbe RPMN úveru. Podľa súdu prvej inštancie je skutočne pravdou, že priemerná hodnota RPMN v
tom období bola 20,44 % a ak odplata veriteľa bola tvorená úrokmi vo výške 32 % ročne, tak

je možné súhlasiť so žalovaným, že táto sadzba odplaty nedosahuje dvojnásobok priemernej hodnoty
RPMN v čase poskytnutia úveru, teda nedosahuje limit, ktorý dnes vyplýva z ust. § 1a ods. 1 vyššie
citovaného Nariadenia vlády Slovenskej republiky, podľa ktorého odplata pri poskytnutí peňažných
prostriedkovspotrebiteľovinesmieprevýšiťdvojnásobokpriemernejročnejpercentuálnejmierynákladov
podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere, alebo pôžičke, ročne. Na účely tohto nariadenia sa obdobným

úverom, alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety. Ak dnes zákonodarca považuje
za najvyššiu prípustnú výšku odplaty odplatu neprevyšujúcu dvojnásobok priemernej hodnoty RPMN,
tak v roku 2013 začiatkom júna, keď bola uzavretá sporná zmluva, RPMN úveru, ale výška odplaty
veriteľa nedosahovala tento najvyššie prípustný limit, a preto ju súd prvej inštancie za neprípustnú, resp.

úžernícku, nepovažoval.
Podľa presvedčenia súdu napadnutá úverová zmluva bola zmluvou korektnou, mala všetky náležitosti
vyžadované vtedy platným ust. § 9 Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010, žalovaný
pri jej uzatváraní postupoval spôsobom, ktorý vyžadovalo ust. § 7 ods. 1 v spojení s ust. § 11 ods. 2
citovaného zákona a jediným nekorektným konaním v tomto zmluvnom vzťahu bolo konanie žalobkyne,

ktorá úmyselne a zámerne neposkytla údaje o dvoch úveroch, ktoré získala len niekoľko dní pred
podpisom spornej úverovej zmluvy.
Súd preto žalobu považoval za nedôvodnú. Nezistil totiž, že by úver bol bezúročný a bez poplatkov
pre porušenie niektorej povinnosti uvedenej v Zákone o spotrebiteľských úveroch, a preto v tejto časti
žalobu zamietol, rovnako, ako ju zamietol v časti, kde žalobkyňa žiadala vydať bezdôvodné obohatenie,

ktoré malo spočívať v jej plnení nad rámec istiny vo výške 4.000,- eur, čiže v plnení vo výške 272,50
eur. Žalovaný bol v konaní plne úspešný, a preto má proti žalobkyni právo na náhradu trov konania v
plnom rozsahu v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP.4. V zákonnej lehote žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku v časti, v ktorej okresný súd vo
zvyšku žalobu zamietol a domáhala sa, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie
súdu prvého stupňa. Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa poukázala na to, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Uviedla, že konanie malo niekoľko pojednávaní. Na jednom z nich právny zástupca

žalovaného uviedol, že má k dispozícii žiadosť a všetky potrebné doklady k posúdeniu bonity žalobkyne,
ale s ďalšími pojednávaniami a inými právnymi zástupcami, ktorých sa vystriedalo niekoľko, nebolo
preukázané žalovaným okrem vyplnenej žiadosti nič iné. Má za to, že neuniesli bremeno dokazovania
skúmania bonity klienta. Namietala tiež, že zmluva neobsahuje náležitosti uvedené v ust. § 9 ods. 2
písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch, a to výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných
poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom

s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Teda s rozčlenením
jednotlivých čiastok nestačí uviesť len celkovú výšku splátok. Okrem toho zmluva neobsahovala názov
a adresu príslušného orgánu dohľadu a ani termín konečnej splatnosti úveru.

5.Kpodanémuodvolaniusavyjadrilžalovanýtak,žežalovanýsisplnilpovinnostidanémupodľa§7ods.

1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko žalovaný pred samotným uzatvorením zmluvy posúdil s
odbornou starostlivosťou schopnosť žalobkyne splácať spotrebiteľský úver, pričom posudzoval všetky
zákonomvyžadovanéčinitele.Knámietketýkajúcejsaneuvedeniavýšky,počtuatermínovsplátokistiny,
úrokov a iných poplatkov uviedol, že v zmysle rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,

aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Navrhol rozsudok potvrdiť.

6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ustanovením § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým vo zvyšku uplatneného

nároku žalobu žalobcu zamietol a vo výroku III. o trovách konania podľa ustanovenia § 387 ods.
1, 2 CSP potvrdil. Výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým konanie o nároku žalobkyne na
určenie neplatnosti zmluvy o úvere č. 4560500354 zo dňa 04.06.2013 medzi žalobkyňou a obchodnou
spoločnosťou Consumer Finance Holding a. s., so sídlom v Kežmarku, Hlavné námestie 12, IČO: 35
923 130 zastavil, sa odvolací súd nedotkol, keďže tento výrok nebol napadnutý odvolacími námietkami.

7. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP Odôvodnenie rozhodnutia

súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z
uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

8. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje

sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

9. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že žalovaný ako veriteľ pri posúdení
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver konal s odbornou starostlivosťou, keďže posudzoval
všetky zákonom vyžadované činitele, a to dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku

spotrebiteľského úveru a v neposlednom rade príjem spotrebiteľa. Rovnako sa odvolací súd stotožnil
so záverom okresného súdu, ktorý konštatoval, že žalovaný sa nedopustil ani hrubého porušenia
povinnosti podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
od 01.01.2017, podľa ktorého sa za hrubé porušenie povinností podľa § 7 ods. 1 citovaného zákonapovažuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej
situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie
zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je. Aj podľa odvolacieho

súdu žalovaný primerane posúdil schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, keď vychádzal
z objektívnych parametrov, ktoré vstupujú do všetkých kalkulácií aplikovaných žalovaným tak, že
po odpočítaní nevyhnutných nákladov ostane klientovi disponibilná časť príjmu na úhradu životných
nákladov. Z uvedených dôvodov vyhodnotil odvolací súd námietku žalobkyne čo do nedostatočného
skúmania bonity žalovaným ako nedôvodnú.

10. Neobstojí námietka odvolateľky týkajúca sa neobsahovania názvu adresy príslušného orgánu
dohľadu, keďže súd prvej inštancie v bode 23. rozsudku zreteľne konštatuje, že je v čl. IX. ods.
16 v záverečných ustanoveniach uvedený aj orgán dohľadu nad poskytovaním služieb a ochranou
spotrebiteľa, teda Slovenská obchodná inšpekcia spolu s adresou.

11. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku o údajnej nepreskúmateľnosti napadnutého
rozsudku a porušení práva na spravodlivý súdny proces. Okresný súd, ako bolo konštatované vyššie,
svoje úvahy a z nich vyplývajúce závery riadne zdôvodnil. Nie je porušením ústavného práva na
súdnu a inú právnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu (v tomto prípade
predstáv žalobkyne). Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie základných práv dosahuje len také

odôvodnenie, ktoré neobsahuje žiadnu argumentáciu, prípadne také odôvodnenie, ktoré je zjavne
protirečivé alebo popierajúce pravidlá formálnej a právnej logiky alebo ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (porovnaj napr. I. ÚS 344/10).

12. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto

rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody
odvolateľky boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.

13. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý vykazuje vecnú
správnosť a nebol ani napadnutý odvolacími námietkami.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania
má žalovaný v plnom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní proti žalobkyni úspešný.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)