Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/193/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217219825
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1217219825.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr.
Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: M. Ž., F.. XX.XX.XXXX, Q.
T. U. XX/XX, T., zast. JUDr. Soňou Tóthovou, advokátkou, so sídlom Šafárikovo námestie 2, Bratislava,
proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava,
zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, o vylúčenie veci z
exekúcie, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15. mája 2018
č.k. 9C 84/2017-59, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti o trovách konania z r u š u j e a
vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie a žiadnej zo sporových strán nepriznal
nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému
vylúčenia nehnuteľnosti špecifikovaných v žalobe z exekúcie vedenej pod sp. zn. 39Er 3076/2015.
Následne podaním doručeným na súd dňa 11.04.2018 vzal svoju žalobu v celom rozsahu späť z
dôvodu, že po podaní žaloby na súd došlo k výmazu exekučného záložného práva súdneho exekútora
zriadeného k sporným nehnuteľnostiam. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania poukázal na
dôvody hodné osobitného zreteľa.

3. Vychádzajúc z dispozitívneho úkonu žalobcu, ktorým vzal žalobu v celom rozsahu späť, posúdil súd
prvej inštancie vec právne podľa ust. § 144, § 145 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 C.s.p. Keďže súhlas
žalovaného so späťvzatím žaloby nebol potrebný, konanie zastavil. O trovách konania rozhodol podľa
ust. § 257 v spojení s § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žiadnej sporovej strane nepriznal
nárok na náhradu trov konania. Konštatoval, že žalobca vzal žalobu späť v celom rozsahu z dôvodu, že
exekučné záložné právo zriadené súdnym exekútorom D.. S. P., H.. na nehnuteľnosti špecifikované v
žalobe v rámci exekúcie vedenej pod sp. zn. 39Er 3076/2015, č. EX 32357/2015 bolo z listov vlastníctva
vymazané, teda z dôvodu, že odpadol predmet sporu. Keďže predmet konania odpadol bez pričinenia
strán sporu, túto skutočnosť vyhodnotil ako dôvod hodný osobitého zreteľa, pre ktorý nárok na náhradu
trov konania nepriznal ani jednej zo strán sporu. Na záver uviedol, že ak by v danom prípade o nároku
na náhradu trov konania rozhodol v zmysle ust. § 256 ods. 1 C.s.p., rozhodujúcou skutočnosťou by bolo,
či žalovaný splnil, čo od neho v konaní požadoval žalobca, bez ohľadu na to, či požiadavka žalobcu bola
celkom oprávnená, pretože pri rozhodovaní o trovách konania súd zásadne nie je oprávnený posudzovať
hmotnoprávnu stránku veci.

4. Proti tomuto uzneseniu v časti, ktorou súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania, podal
žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie a žiadal, aby odvolací

súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil tak, že mu prizná nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu, prípadne ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie v
tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa neho
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznil, že k výmazu exekučného záložného
práva na spornú nehnuteľnosť došlo na základe vymoženia pohľadávky voči povinnej W. Ž.. Keďže
výmaz exekučného záložného práva sa neuskutočnil na základe toho, že by súhlasil s právnym názorom
žalobcu a z toho dôvodu splnil jeho žalobnú požiadavku, vyslovil názor, že v danom prípade zavinil
zastavenie konania žalobca, preto mu voči nemu prináleží nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. Poukázal tiež na to, že zo znenia zákonného ust. § 257 C.s.p. vyplýva, že ide o výnimočné
ustanovenie, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k
zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov, a ktoré má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.
Úvaha súdu o tom, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí
preto vychádzať z posúdenia všetkých okolnosti konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 C.s.p. podľa jeho
názoru nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o
náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane sporu, pretože aplikácia tohto ustanovenia
musí byť celkom výnimočná a v rozhodnutí aj náležite odôvodnená. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry
súdov uviedol, že pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa musí súd prihliadať
v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery strán sporu, okolnosti, ktoré viedli k
uplatneniu nároku na súde, a na postoj strán v priebehu konania. V danom prípade však podľa jeho
názoru súd prvej inštancie neskúmal ani jednu z týchto okolností a aplikáciu tohto ustanovenia odôvodnil
len skutočnosťou, ktorá s uplatneným nárokom nesúvisela. Uviedol, že v dôsledku konania žalobcu a
podania nedôvodnej žaloby bol nútený splnomocniť na svoje zastupovanie v spore zástupcu, v dôsledku
čoho mu vznikli trovy konania, ktoré bol povinný znášať. Navyše zdôraznil, že nevyvolal žiadne okolnosti,
ktoré by viedli žalobcu k podaniu žaloby. Vyslovil názor, že v danej veci neexistujú dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie nároku na náhradu trov konania vzniknutých v
súvislosti s úspešným bránením práv na súde jeho osobe ako úspešnej sporovej strane. Aplikáciu ust.
§ 257 C.s.p. v danom prípade považoval za neprimerane tvrdú voči strane sporu, ktorá úspešne bránila
svoje práva. Napadnutým rozhodnutím boli tak podľa jeho názoru narušené základné princípy riadneho
a spravodlivého procesu podľa čl. 46 a násl. Ústavy SR, čím došlo k narušeniu jeho práva na súdnu
ochranu, majetok a právnu pomoc. Na základe týchto skutočností nesúhlasil s nepriznaním nároku na
náhradu trov konania, ktoré predstavujú výdavky vzniknuté v dôsledku podania nedôvodnej žaloby zo
strany žalobcu, ktoré musel vynaložiť, aby účinne bránil svoje práva, ktoré boli podaním žaloby ohrozené.
Poznamenal, že tieto výdavky by mu neboli vznikli, ak by žalobca nepodal na súd nedôvodnú žalobu.
Súd prvej inštancie mu mal priznať v zmysle ust. § 251 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu, pretože mal v konaní plný úspech.

5. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného podanom prostredníctvom právneho zástupcu
konštatoval, že súd prvej inštancie postupoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne a v súlade
so zákonom, pričom prihliadol aj na všetky okolnosti, ktoré mali vplyv na rozhodnutie o náhrade trov
konania, tieto správne vyhodnotil a aj správne posúdil. Námietky žalovaného považoval za účelové a
irelevantné a navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne
správne potvrdil. Predmetné konanie označil za konanie vyvolané exekúciou, ktorá bola po podaní
žaloby o vylúčenie veci z exekúcie ukončená. Zdôraznil, že exekúciu č. EX 32357/2015 vedenú na
majetok tretej osoby (jeho bývalej manželky) nezavinil. Keďže nemal iné právne možnosti na ochranu
svojho vlastníckeho práva pred touto exekúciou, podal na súd žalobu o vylúčenie veci z exekúcie.
Uviedol, že ukončením tejto exekúcie a výmazom exekučného záložného práva zriadeného exekútorom
k jeho nehnuteľnosti, už nemal právo ani povinnosť trvať na predmetnej žalobe, pretože odpadol dôvod
na ďalšie konanie, čo podľa jeho názoru súd prvej inštancie aj správne ustálil. Aby za daných okolností
predišiel zbytočnému sporu a zbytočným prieťahom v konaní, bol presvedčený, že je jeho povinnosťou
zobrať žalobu späť. Ak by ju aj nezobral späť, bol by tu dôvod na zastavenie konania. Poznamenal, že
ďalšie trvanie sporu by viedlo iba k formálnemu rozhodnutiu, nakoľko v čase vyhlásenia rozsudku by už
nebol daný dôvod ani základ žaloby. Za významné nepovažoval to, že k zastaveniu konania došlo bez
toho, že by žalovaný splnil jeho nárok, resp. že by súhlasil s jeho právnym názorom, ale to, že žalovaný
bol ako oprávnený v exekúcii uspokojený, a že exekúcia bola ukončená v dôsledku toho, že došlo k
vymoženiu pohľadávky oprávneného (žalovaného). Zdôraznil, že k zastaveniu konania došlo v dôsledku
späťvzatia žaloby uskutočneného z dôvodu, že exekúcia, na základe ktorej bolo vyvolané predmetné
konanie sp. zn. 9C 84/2017, bola právoplatne ukončená. Poukázal na to, že žalovaný okrem námietky o
neexistencii jeho výlučného vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti a námietky o neexistencii dôvodu

vylúčenia tejto nehnuteľnosti z exekúcie neuviedol žiadne okolnosti, ktoré by priamo vyvracali jeho nárok
na vylúčenie veci z exekúcie, aj keď by boli predloženými listami vlastníctva preukazujúcimi jeho výlučné
vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti priamo vyvrátené. Za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa ust.
§ 257 C.s.p. považoval teda skutočnosť, že k výmazu exekučného záložného práva viaznuceho na
jeho nehnuteľnosti pod Z 2572/2016 a k zastaveniu exekúcie č. EX 32357/2015 došlo až po podaní
žaloby o vylúčenie veci z exekúcie, ako aj to, že túto skutočnosť nemohla ovplyvniť žiadna zo strán
sporu. Nesúhlasil tiež s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie neskúmal okolností, ktoré ho viedli k
uplatneniu nároku na súde, a že uplatnenie ust. § 257 C.s.p. odôvodnil skutočnosťou, ktorá so žalovaným
nárokom nesúvisela. Na rozdiel od žalovaného mal za to, že súd prvej inštancie skúmal okolnosti, ktoré
ho viedli k späťvzatiu žaloby riadne. Ďalej uviedol, že posudzovanie procesného zavinenia zastavenia
konania bez prihliadnutia na exekučné konanie č. EX 32357/2015 by bolo pre neho neprimerane prísne
a súčasne striktne formalistické. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že si z dôvodu podania žaloby musel
najať právneho zástupcu na zastupovanie v tomto konaní, toto podľa jeho názoru neobstojí, pretože
žalovaný tým, že je právnickou osobou, ktorá má v predmete podnikania činností ekonomického a
právneho zamerania, a vo svojom personálnom portfóliu osobou s právnickým vzdelaním, nebol nútený
dať sa zastúpiť v predmetnom konaní na ochranu práv a svojich záujmov advokátskou kanceláriou. Na
záver vo vzťahu k rozhodovaniu o nároku na náhradu trov konania poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 7MCdo 4/2010, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že o náhrade
trov konania pri späťvzatí žaloby (v sporovom konaní) za súčasného splnenia predpokladov na aplikáciu
ust. § 150 O.s.p. súd vždy rozhoduje podľa ust. § 146 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 150 O.s.p..

6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.) preskúmal
uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti o trovách konania, prejednal odvolanie bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, keď uznesenie súdu
prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti o trovách konania zrušiť a vec mu v tomto rozsahu vrátiť
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Podľa ust. § 256 ods. 1 C.s.p., ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane.

8. Podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

9. Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

10. Podľa ust. § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

11. Odňatím možnosti konať pred súdom a porušením práva na spravodlivý súdny proces je taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia jej procesných práv,
ktoré jej zákon (pôvodne Občiansky súdny poriadok a v súčasnosti Civilný sporový poriadok) priznáva za
účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo strany sporu, ako aj iného zainteresovaného subjektu na
rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou
toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (I. ÚS 117/07). Porušením práva na spravodlivý súdny
proces je tiež vydanie arbitrárneho rozhodnutia bez relevantného odôvodnenia. Odvolací súd konštatuje,
že uznesenie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti postihnuté práve touto vadou.

12. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa podanou žalobou, doručenou súdu prvej
inštancie dňa 11.12.2017, domáhal voči žalovanému vylúčenia nehnuteľnosti, a to: nebytového priestoru
č. XXX na X. H. bytového domu na ulici F.U. R. H., vo vchode č. XX, v stavbe - samostatne stojacej
viacpodlažnej garáži so súpisným číslom XXXX, postavenej na pozemkoch registra „C“ parc. č. XXXX/
X - zastavené plochy a nádvoria o výmere 1789 m2, parc. č. XXXX/XX - zastavené plochy a nádvoria o
výmere 156 m2, parc. č. XXXX/XX - zastavené plochy a nádvoria o výmere 157 m2, spoluvlastníckeho
podielu prislúchajúceho k tomuto nebytovému priestoru vo veľkosti 1568/330543 na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach stavby garáže, nachádzajúcich sa v katastrálnom území H., obec H., okres

H., zapísaných na Okresným úradom Pezinok, katastrálny odbor na LV č. XXXX, a tiež spoluvlastníckeho
podielu prislúchajúceho k nebytovému priestoru vo veľkosti 1568/330543 na pozemkoch, na ktorých je
postavená stavba garáže, pozemky reg. „C“ parc. č. XXXX/X - zastavené plochy a nádvoria o výmere
1789 m2, parc. č. XXXX/XX - zastavené plochy a nádvoria o výmere 156 m2, parc. č. XXXX/XX -
zastavené plochy a nádvoria o výmere 157 m2, nachádzajúcich sa v katastrálnom území H., obec
H., okres H., zapísaných na Okresným úradom Pezinok, katastrálny odbor na LV č. XXXX (ďalej len
„sporné nehnuteľnosti“) z exekúcie vedenej na súde prvej inštancie pod sp. zn. 39Er 3076/2015 a u
povereného súdneho exekútora pod č. EX 32357/2015, a náhrady trov konania. Podaním doručeným
súdu prvej inštancie dňa 11.04.2018 vzal svoju žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu, že po podaní
žaloby na súd došlo k výmazu exekučného záložného práva zriadeného k sporným nehnuteľnostiam a
k zastaveniu exekúcie č. EX 32357/2015. Nakoľko tým odpadol predmet sporu, konanie žiadal zastaviť.
Poukázal na to, že začatie ani skončenie exekúcie č. EX 32357/2015, ktorá mala zásadný význam pre
daný spor o vylúčenie veci z exekúcie, nezavinil. Argumentoval, že pokiaľ by nedošlo k exekúcii č. EX
32357/2015, ktorú zavinila jeho bývalá manželka, prípadne ak by došlo k jej zastaveniu (vyplateniu
vymáhanej pohľadávky) skôr než by súdny exekútor zriadil k sporným nehnuteľnostiam exekučné
záložné právo, nedošlo by k podaniu žaloby o vylúčenie veci z exekúcie, a teda ani k procesnému
zavineniu zastavenia predmetného konania jeho osobou. O nároku na náhradu trov konania žiadal preto
s poukazom na ust. § 257 C.s.p. rozhodnúť tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov
konania z dôvodu hodného osobitného zreteľa, za ktorý považoval skutočnosť, že k výmazu exekučného
záložného práva viaznuceho na sporných nehnuteľnostiach a k zániku exekúcie č. EX 32357/2015 došlo
až po podaní jeho žaloby (o vylúčenie týchto nehnuteľností z exekúcie č. EX 32357/2015) na súd, čo
nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť (č.l. 55 až 57 súdneho spisu). Súd prvej inštancie vychádzajúc z
tohto dispozitívneho procesného úkonu žalobcu konanie zastavil a súčasne podľa ust. § 257 v spojení
s § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov
konania, pričom za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval skutočnosť, že predmet konania odpadol
bez pričinenia strán sporu. Svoje rozhodnutie o trovách konania podrobnejšie neodôvodnil.

13. Vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania v prípade zastavenia konania považuje odvolací súd
za potrebné uviesť, že náhradu trov konania ovláda v takomto prípade zásada procesnej zodpovednosti
za zavinenie zastavenia konania vyjadrená v ust. § 256 ods. 1 C.s.p., čo znamená, že trovy je povinná
nahradiť tá strana sporu, ktorá procesne zavinila zastavenie konania. Pri zastavení konania (ku ktorému
môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov, napríklad pre späťvzatie žaloby, pre nezaplatenie súdneho
poplatku, pre nedostatok podmienok konania a pod.) je pre vyriešenie otázky náhrady trov konania
rozhodujúce zistenie, ktorá zo strán procesne zavinila zastavenie konania. Pojem „procesné zavinenie“
použitý v ust. § 256 ods. 1 C.s.p. sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska, pričom procesné
zavinenie môže existovať na strane žalobcu aj na strane žalovaného. Pokiaľ teda jedna procesná
strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom vo veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a
tým zistené, či bola žaloba podaná (z hmotnoprávneho hľadiska) dôvodne, vzniká zásadne povinnosť
uhradiť trovy konania druhej procesnej strane. V prípade zastavenia konania v dôsledku späťvzatia
žaloby žalobcom je potrebné kritérium procesného zavinenia posudzovať z objektívneho hľadiska vo
vzťahu medzi tým, čo žalobca v konaní proti žalovanému požadoval resp. akého výsledku sa domáhal,
a skutočnosťou, pre ktorú neskôr vzal žalobu späť s tým, aby bolo konanie zastavené. Zavinenie na
strane žalovaného možno konštatovať vtedy, ak sa v dôsledku jeho správania vzala späť žaloba, ktorá
bola podaná dôvodne. V takomto prípade sa však dôvodnosť žaloby posudzuje len z procesnoprávneho
(a nie z hmotnoprávneho) hľadiska, t.j. z hľadiska vzťahu výsledku správania sa žalovaného k žalobou
uplatnenému nároku žalobcu, a bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby
nedošlo. Ide najmä o prípady, keď žalovaný po podaní žaloby konal v zmysle žalobnej požiadavky,
v dôsledku čoho žalobca vzal žalobu späť. V takomto prípade je teda rozhodujúcou skutočnosť, že
žalovaný konal v zmysle žalobnej požiadavky.

14. Pokiaľ ide o aplikáciu ust. § 257 C.s.p. odvolací súd uvádza, že účelom tohto ustanovenia je umožniť
súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania využitím moderačného
absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko
kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach
ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť
rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad
náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného
práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Predmetné

procesné ustanovenie preto predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zo zásady
zodpovednosti za zavinenie. Aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania
prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov
konania podľa § 255 a násl. C.s.p., súd však dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí
byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci,
ako aj v okolnostiach u strán sporu. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie tohto osobitného kritéria
na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, malo by sa vykladať prísne
reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 C.s.p. sa nesmie javiť ako
neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.

15. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto
podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú
voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010, či sp. zn. 3MCdo 46/2012) nemožno ust. § 257 považovať
za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez
zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech,
nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru
hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov (viď nález Ústavného súdu SR zo dňa
10.10.2018, sp. zn. I. ÚS 168/2018). Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia
prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy,
keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo
ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti (napr.
na okolnosti, ktoré viedli žalujúcu stranu k podaniu žaloby na súd). Pokiaľ ide o postoj strán v konaní, tu
prihliada najmä na to, ako si strany plnili svoje procesné povinnosti; súd by mal napr. prihliadať na to, či
strana uviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý jej patril, s výnimkou tých, ktoré uplatniť
nemohla. Súd môže potom dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o
nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného
zreteľa (viď uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 08.12.2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14).

16. Vychádzajúc z napadnutej časti uznesenia súdu prvej inštancie odvolací súd v prvom rade
konštatuje, že formulácia výroku o trovách konania v znení „Žiadna zo sporových strán nemá právo
na náhradu trov konania.“, je nesprávna, pretože nemá oporu v príslušných ustanoveniach C.s.p..
V tejto súvislosti poznamenáva, že pokiaľ v danom prípade došlo k zastaveniu konania z dôvodu
späťvzatia žaloby žalobcom a súd prvej inštancie dospel súčasne k záveru, že v predmetnej veci sú
dané dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce výnimočné nepriznanie náhrady trov konania,
súd prvej inštancie mal najskôr v zmysle zásady zavinenia zastavenia konania vyplývajúcej z ust. § 256
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. jednoznačne určiť, ktorej sporovej strane vznikol nárok na náhradu trov
konania (či žalobcovi alebo žalovanému), a na základe zistenia existencie dôvodov hodných osobitného
zreteľa podľa ust. § 257 C.s.p. mal tejto konkrétnej sporovej strane (žalobcovi alebo žalovanému) nárok
na náhradu trov konania nepriznať.

17. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení napadnutej časti uznesenia poukazuje správne na ust.
§ 256 ods. 1 C.s.p. cit.: „Ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.“, podľa ktorého sa rozhoduje o trovách konania v prípade zastavenia konania, z jeho
odôvodnenia však nie je vôbec zrejmé, ako posúdil procesné zavinenie zastavenia konania, t.j. ktorej
zo strán sporu toto procesné zavinenie pripísal, a naopak, ktorú sporovú stranu považoval za tú, ktorej
vznikol nárok na náhradu trov konania, keď vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu
trov konania. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade došlo k zastaveniu konania v dôsledku
späťvzatia žaloby žalobcom, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie mal kritérium procesného
zavinenia, ako je už vyššie v bode 10 odôvodnenia tohto rozhodnutia vysvetlené, posudzovať z
objektívneho hľadiska vo vzťahu medzi tým, čo žalobca v konaní proti žalovanému požadoval resp.
akého výsledku sa domáhal, a skutočnosťou, pre ktorú neskôr zobral žalobu späť s tým, aby bolo konanie
zastavené. V odôvodnení svojho rozhodnutia mal potom vzhľadom na žalobcom uvedené dôvody

späťvzatia žaloby a predložené listinné dôkazy (výpisy z príslušných listov vlastníctva preukazujúce
zriadenie a výmaz exekučného záložného práva k sporným nehnuteľnostiam) jednoznačne uviesť, ako
posúdil procesné zavinenie na zastavení konania z hľadiska vzťahu medzi tým, čo žalobca v konaní
proti žalovanému požadoval a skutočnosťou, pre ktorú neskôr zobral žalobu v celom rozsahu späť s
tým, aby bolo konanie zastavené. Súd prvej inštancie však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
svoj právny záver o procesnom zavinení zastavenia konania vôbec neuviedol. Neuviedol ani to, či
žalobu žalobcu považoval z procesnoprávneho hľadiska za dôvodnú alebo nedôvodnú (neposudzoval
dôvodnosť žaloby z procesnoprávneho hľadiska). Pokiaľ ide o posudzovanie existencie dôvodov
hodných osobitného zreteľa podľa ust. § 257 C.s.p. odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
sa mal zaoberať touto otázkou komplexne, čo znamená, že pri skúmaní existencie týchto dôvodov
mal zohľadniť nie len dôvod späťvzatia žaloby žalobcom (skutočnosť, že po podaní žaloby odpadol
predmet konania), ale tiež osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch sporových strán, postoj
strán v konaní, prípadne iné okolnosti (napr. okolnosti, ktoré viedli žalujúcu stranu k podaniu žaloby
na súd). Pokiaľ ide o postoj strán v konaní, mal prihliadať najmä na to, ako si strany plnili svoje
procesné povinnosti; či strana uviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý jej patril, s
výnimkou tých, ktoré uplatniť nemohla. Až po posúdení všetkých týchto okolností mohol dospieť s
ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa k záveru o úplnom alebo
čiastočnom nepriznaní trov konania tej strane sporu, ktorá procesne nezavinila zastavenie konania
(bližšie viď bod 12 odôvodnenia tohto uznesenia). Keďže v odôvodnení napadnutej časti uznesenia
súdu prvej inštancie úplne absentuje posúdenie procesného zavinenia zastavenia konania a určenie
sporovej strany, ktorá procesne nezavinila zastavenie konania a ktorej v dôsledku toho vznikol nárok
na náhradu trov konania, tiež absentuje komplexné posúdenie existencie dôvodov hodných osobitného
zreteľa, uznesenie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti pre nedostatočné odôvodnenie arbitrárne
a odvolacím súdom nepreskúmateľné. Vzhľadom na nesprávnu formuláciu výroku o nároku na náhradu
trov konania, zahrňujúcu obe sporové strany, je tiež zmätočné.

18. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia odníma strane sporu možnosť vnímať
rozhodnutie ako logicky pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,
jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorej závery si osvojil
aj Najvyšší súd SR (v uznesení sp. zn. 5Cdo 106/2010 zo dňa 15.07.2010), a podľa ktorej sa síce
nevyžaduje, aby bola v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každý argument strany, ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument. Odvolací súd dospel preto k záveru, že súd prvej inštancie zasiahol arbitrárnosťou
a nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia do práva žalovaného na spravodlivý súdny
proces. Tento nedostatok nie je možné v odvolacom konaní odstrániť, pretože absentujúce odôvodnenie
nie je možné preskúmať.

19. Keďže súd prvej inštancie vyššie uvedeným postupom znemožnil žalovanému uskutočňovať jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces,
pričom tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní, odvolací súd uznesenie súdu prvej
inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. v spojení s §
391 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
v ktorom opätovne v súlade s odvolacím súdom v bode 10 až 12 odôvodnenia tohto rozhodnutia
vysloveným právnym názorom vyhodnotí, ktorá zo strán sporu procesne zavinila zastavenie konania,
pričom bude prihliadať aj na predložené listinné dôkazy, komplexne posúdi existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Na tomto základe potom opätovne rozhodne o priznaní alebo nepriznaní nároku
na náhradu trov prvoinštančného konania tej sporovej strane, ktorá procesne nezavinila zastavenie
konania, svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby boli jeho skutkové a právne závery zrozumiteľné,
presvedčivé a dostatočne odôvodnené, aby na ne strany mohli v prípadnom odvolaní reagovať. Súd
prvej inštancie je právnym názorom odvolacieho súdu, vysloveným v tomto rozhodnutí, viazaný (§ 391
ods. 2 C.s.p.).

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o
veci (§ 262 ods. 1 a § 396 ods. 3 C.s.p.).

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 21. 6. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.