Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/8/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718202312
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8718202312.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Moniky Juskovej, v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému U. H., nar. X.X.XXXX, bytom A. XXXX/XX, F., o
zaplatenie 8.279,39 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 12Csp
50/2018-66 zo dňa 22.10.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje zamietavý výrok prvoinštančného rozsudku čo do nároku na úroky po zosplatnení a výrok
o trovách konania.

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.572 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z istiny 8.279,39 eur od 4.4.2018 do zaplatenia, všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Súd rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že
o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.

2. Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného
zaplatiť mu istinu 8.279,39 eur, úrok 289,62 eur, úroky z omeškania vo výške 3,81 eur, úrok vo výške
9,9 % ročne z nezaplatenej istiny 8.279,39 eur od 4.4.2018 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške
5 % ročne z nezaplatenej istiny 8.279,39 eur od 4.4.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 %
ročne z neuhradených úrokov 289,62 eur od 4.4.2018 do zaplatenia. Uplatnil si náhradu trov konania.
Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že strany sporu uzavreli zmluvu o úvere dňa 14.12.2015 pod číslom

XXXX XXXX XXXX XXXX, na základe ktorej žalovanému boli poskytnuté peňažné prostriedky vo výške
9.800 eur. Žalovaný sa zaviazal splácať úver a úroky v pravidelných mesačných splátkach a celý úver
splatiť do 27.11.2024. Žalovaný po vyčerpaní poskytnutého úveru porušil zmluvné podmienky, preto bola
žalovanému zaslaná výzva na predčasné splatenie úveru a následne sa banka rozhodla úver predčasne
zosplatniť dňa 3.4.2018. K tomuto momentu pohľadávka predstavovala 8.640,60 eur, a to nesplatenú
istinu poskytnutého úveru 8.279,39 eur, dohodnuté úroky do dňa predčasného zosplatnenia 289,62 eur,
úroky z omeškania 3,81 eur, poplatky vo výške 67,78 eur. Do zosplatnenia žalovaný poukázal žalobcovi

1.520,61 eur, po zosplatnení už žiadnu čiastku. Žalovaný v žalobe poukázal vo vzťahu k poplatkom
na existujúcu rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov a vo vzťahu k zmluvným úrokom a úrokom z
omeškania poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 212/2014.Prvoinštančný súd vec posúdil jednak podľa § 52 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa § 53 ods. 1
a 5 Občianskeho zákonníka. Vychádzal z ust. § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. a § 11 tohto zákona.
Prvoinštančný súd mal preukázané, že žaloba je z podstatnej časti dôvodná. Vychádzajúc z ustálenej

súdnejpraxezmluvnývzťahstránjepotrebnéposúdiťakozmluvuspotrebiteľskú,ajkeďvzťahzúverovej
zmluvy je definovaný ako absolútny obchod. Žalobca preukázal, že žalovanému za dohodnutých
podmienok poskytol finančné prostriedky ako spotrebiteľský úver vo výške 9.800 eur. Žalovaný
neuhrádzaním splátok porušil podmienky splácania úveru, preto žalobca vyhlásil jeho mimoriadnu
splatnosť. Žalobcovi vznikol nárok na úhradu nezaplatenej istiny 8.279,39 eur, úrokov vo výške 289,62

eur a úrokov z omeškania vo výške 3,81 eur, ktoré boli vyčíslené ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru.
Prvoinštančný súd priznal žalobcovi aj úroky z omeškania podľa § 517 OZ a § 3 Nariadenia vlády č.
87/95 Z.z. odo dňa nasledujúceho po zosplatnení pohľadávky.

Prvoinštančný súd vo vzťahu k úrokom uviedol, že je nepochybné, že okrem istiny má veriteľ právo

od dlžníka požadovať aj dohodnuté úroky z úveru. Je však potrebné v tejto súvislosti prihliadať na
moment, do ktorého je možné úroky priznať. Ak dôjde zo strany veriteľa k jednorazovému zosplatneniu
celého úveru, od tohto momentu má nárok popri istine len na úroky z omeškania. Dohodnuté úroky
z poskytnutých prostriedkov patria veriteľovi len do splatnosti dlhu, resp. jeho splátok. Od momentu
splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Cieľom dohodnutých úrokov z

poskytnutých prostriedkov je kompenzovanie obmedzenia veriteľa disponovať so svojimi financiami.
Úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu
úveru k dispozícii, nemôže s ňou nakladať a produkovať zisk. V prípade splácania úveru v splátkach
veriteľ nemá nárok a dlžník - spotrebiteľ nemal povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. V tom tkvie
rozdiel medzi stavom výhody splátok a stavom jednorazového zosplatnenia úveru, kedy veriteľovi vzniká

nárok na jednorazové vrátenie istiny úveru, vrátane kapitalizovaných úrokov ku dňu zosplatnenia úveru.
Spotrebiteľ už nemá právny titul mať u seba peňažné prostriedky a užívať ich, preto veriteľ nemôže
inkasovať úroky, ktoré by mu patrili výhradne za trvania oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom.
V takom prípade ide o zmenu pôvodného záväzku a priznaním dohodnutých úrokov pokiaľ sa dlžník
dostane do omeškania, nastáva protiprávny stav, v ktorom patria zmluvným stranám iba sankcie podľa

§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Neexistuje žiadne kogentné ustanovenie, ktoré by ukladalo
povinnosť dlžníkovi platiť popri úrokoch z omeškania. Požadovanie akýchkoľvek ďalších plnení nad
rámec uvedeného ustanovenia by znamenalo odklon od dispozitívnej normy zákona v neprospech
spotrebiteľa, čo je v rozpore s § 52 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka.
Zmluvné dojednanie, ktoré obsahuje povinnosť dlžníka platiť aj po splatnosti úveru dohodnuté úroky

z poskytnutia úveru popri úrokoch z omeškania je dojednaním spôsobujúcim značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech slabšej zmluvnej strany, čo odporuje ust. § 39
Občianskeho zákonníka. Prvoinštančný súd v tomto smere poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v
Prešov sp. zn. 6Co 190/2014 zo dňa 30.6.2015. Preto súd považoval žalobu za nedôvodnú vo vzťahu
k uplatneným úrokom. Priznal žalobcovi len nárok na úroky z omeškania.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 a § 262 CSP. Zistil, že žalobca mal úspech v pohľadávke
v rozsahu 100 % čo do uplatnenej istiny, preto mu súd priznal náhradu trov v uvedenej výške s tým, že
o vyčíslení trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.

3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Žalobkyňa v
odvolaní namietala zamietavý výrok prvoinštančného rozsudku v časti zamietnutia zmluvných úrokov
9,9 % ročne z 8.279,39 eur od 4.4.2018 do zaplatenia.
Žalobkyňa má za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich
vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázala na ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka,

ďalej na ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ust. § 497 a § 499 Obchodného zákonníka. V tejto
súvislosti poukázala aj na existujúcu rozhodovaciu prax odvolacieho Krajského súdu v Žiline pod sp.
zn. 11Co 12/2017-90 zo dňa 31.1.2017 a na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43Co
23/2017-92, 43Co 28/2017-94, 43Co 7/2018, 43Co 29/2018 a 43Co 21/2018. Dlžník je povinný zaplatiť
žalobcovi úroky za dobu od poskytnutia až do vrátenia peňažných prostriedkov, na takúto povinnosť sa

veriteľovi zmluvne zaviazal. Úrok z úveru je v podstate cena za používanie poskytnutých peňažných
prostriedkov, preto má dlžník zásadne povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania, teda
za dobu skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pokiaľ si strany nedohodli niečo iné. Obdobný názor majú
aj iné odvolacie súdy, napríklad Krajský súd v Bratislave vo veci 8Co 138/2017-83, ale aj Krajský súdv Košiciach, Krajský súd v Nitre, ale aj Krajský súd v Prešove (č.k. 11Co 36/2018-115). Preto žalobca
žiadal, aby súd priznal žalovanému zmluvný úrok vo výške 9,9 % ročne z 8.279,39 eur od 4.4.2018 do
zaplatenia. Uplatnil si trovy konania.

4. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.

5. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý výrok rozsudku
prvoinštančného súdu len čo do časti rozhodnutia o úroku z istiny 8.279,39 eur od 4.4.2018 vo výške

9,9 % ročne (v ostatnej zamietavej časti je výrok právoplatný čo do úroku z omeškania 5 % ročne z
nezaplatených úrokov 289,62 eur od 4.4.2018 do zaplatenia), podľa zásad uvedených v ust. § 379 a
nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vecne správne.

6. Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že predmetom konania je spotrebiteľský úver,

ktorý žalovaný riadne a včas nesplácal. V dôsledku toho prvoinštančný súd rozhodol, že nezaplatenú
zosplatnenú istinu vo výške 8.279,39 eur, úrok ku dňu zosplatnenia vo výške 289,62 eur a úrok z
omeškania vo výške 3,81 eur ku dňu zosplatnenia je žalovaný povinný zaplatiť s 5 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 8.279,39 eur od 4.4.2018 do zaplatenia. Predmetom odvolacieho konania ostal
zamietavý výrok, a to len v časti úroku vo výške 9,9 % ročne z 8.279,39 eur od 4.4.2018 do zaplatenia.

Prvoinštančný súd žalobcovi tento nárok nepriznal s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Prešove
6Co 190/2014 zo dňa 30.6.2015, kde bol vyslovený právny názor, podľa ktorého úroky dohodnuté v
spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu nie je možné dodávateľovi priznať po zosplatnení celého úveru. Tieto
úroky je možné priznať len do zosplatnenia úveru s tým, že po zosplatnení úveru má veriteľ nárok na
úroky z omeškania. Žalobca však namietal tento právny názor prvoinštančného súdu poukazujúc na iné

rozhodnutia odvolacích súdov, kde bolo rozhodnuté, že veriteľovi patrí nárok na úroky z úveru až do
úplného vyrovnania dlhu spotrebiteľom.
Na túto námietku odvolací súd udáva, že splácanie úveru v splátkach vyvoláva na strane veriteľa,
teda žalobcu, stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa postupne v splátkach vracia. Za tento stav
nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej

príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá k dispozícii istinu (ktorú požičal) nemôže s touto nakladať a
produkovať zisk. Chýbajúci zisk pokrýva veriteľovi úrok splácaný spolu pri splátkach pôžičky v režime
dojednaného záväzku z úverovej zmluvy.
Pri mimoriadnom zosplatnení dlhu, kedy vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu
požičaného úveru navýšenú o úroky ku dňu zosplatnenia. Veriteľ navodzuje stav jednostranným

úkonom,vktoromúkonedosahujeprávonazískanieokamžitéhovráteniacelejsumypožičanýchpeňazí,
v dôsledku čoho na strane veriteľa odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou (počas
dohodnutej lehoty na úhradu splátok) a tým zaniká aj obmedzenie veriteľa obchodovať s peniazmi. K
predčasnému zosplatneniu záväzku dochádza konaním veriteľa, kedy veriteľ zmenil obsah dojednaného
záväzku a určil iný režim úhrady požičanej sumy a úrokov. Dlžníkovi odpadá výhoda splátok uhradiť

požičané peniaze v pravidelných mesačných splátkach, ale nastupuje mu povinnosť okamžite zaplatiť
celý dlh naraz. Pokiaľ dlžník okamžite nezaplatí celý dlh naraz, s týmto protiprávnym stavom, ktorý nie
je v súlade s právnymi úkonmi zmluvných strán, vzniká na strane dlžníka omeškanie s vrátením celej
zosplatnenej sumy. Ak zo zmluvy vzniká povinnosť plniť úroky aj po zosplatnení úveru, takáto zmluvná
podmienka podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka je

absolútne neplatná. Zmluvná podmienka sa netýka ceny ako takej, ale upravuje dĺžku trvania nároku na
odplatu za úver, a preto táto podmienka podlieha prieskumu.
Po zosplatnení úveru nastáva stav, v ktorom by mal veriteľ vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov. Spotrebiteľ nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a
tieto užívať, veriteľovi úroky z takéhoto užívania už neplynú, pretože úroky plynuli výhradne do doby

oprávneného užívania finančných prostriedkov žalovaným ako spotrebiteľom. V opačnom prípade, ak
by súd pripustil priznanie úrokov aj po zosplatnení úveru, došlo by k popretiu účinkov zmeny záväzku
vyvolaných jednostranným zosplatnením úveru veriteľom. V takom prípade by došlo k hrubej nadvláde
dodávateľa voči spotrebiteľovi, naviac, keď dodávateľ ako veriteľ si môže nárokovať jednorazového
vrátenia finančných prostriedkov a nemusí trpieť žiadne iné obmedzenia užívania svojho majetku podľa

uzatvorenej zmluvy.
Zožiadnehoustanoveniavšeobecnéhozáväznéhoprávnehopredpisunevyplývapravidlo,podľaktorého
má dlžník v spotrebiteľskom vzťahu povinnosť platiť cenu služby v podobe úrokov aj za obdobie po
splatnosti pohľadávky. Preto sa odvolací súd stotožňuje s prvoinštančným súdom v názore, že žalobcovinepatrí nárok na dohodnutý úrok zo zmluvy po zosplatnení úveru. Ak žalovaný ako spotrebiteľ neuhradí
zosplatnenú sumu úveru a kapitalizované úroky k momentu zosplatnenia, na strane spotrebiteľa nastáva
protiprávny stav, kde zmluvným stranám patria nároky z porušenia práva, teda vyplývajúce z ust. 517

OZ, t.j. úroky z omeškania.
Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní poukázal na právne predpisy upravujúce nárok na úroky po
zosplatnení z Obchodného zákonníka, platí, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy medzi
stranami sporu je potrebné poskytnúť spotrebiteľovi náležitú súdnu ochranu v zmysle cieľa naplniť
smernicu o nekalých zmluvných podmienkach a vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka (§

52 OZ) prednostne. Odvolací súd považuje uplatnený nárok na úroky z úveru po zosplatnení za
neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 3 v spojení s ods. 5 Občianskeho zákonníka za
neplatnú, čo nakoniec vyslovil aj prvoinštančný súd a s ktorým názorom sa odvolací súd stotožňuje.
Existuje primeraný sankčný mechanizmus aj v neprospech spotrebiteľa, ktorý nastupuje v prípade, ak
spotrebiteľ jednorazovo v zosplatnenej lehote nevráti veriteľovi poskytnuté peniaze s úrokom.
Pokiaľ žalobca poukázal vo svojom odvolaní na existujúcu súdnu prax iných súdov, kde úroky z úveru sú

priznávané veriteľovi aj po zosplatnení až do úplného vyrovnania dlhu, je potrebné uviesť, že uvedené
názory podľa čl. 2 ods. 2 Základných zásad CSP nie sú ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších
súdnych autorít, preto takéto závery všeobecných súdov rovnakej inštancie, ako je odvolací Krajský
súd v Prešove obsiahnuté v odvolaní, nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov zaväzoval rozhodovať identicky. Je však tiež pravdou, že

protichodné právne závery v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu
právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie.
Odvolací súd udáva, že aktuálne v rozhodovacej praxi všeobecných súdov existujú dva smery, v ktorých
odvolacie súdy v jednom prípade priznávajú úroky po zosplatnení úveru až do úplného vyrovnania dlhu
a druhá názorová skupina je skupina, kde sa priznávajú úroky len do zosplatnenia úveru. Následne po

zosplatnení úveru nastupuje sankčný charakter úrokov z omeškania. Pre odvolací súd v danom prípade
nie sú stanovené žiadne zákonné kritériá a pravidlá, ku ktorému z rozdielnych názorových smerov sa
má prikloniť.
Všetky rozhodnutia, či jednej alebo druhej názorovej línie, sú riadne odôvodnené.
V takom prípade odvolací súd dospel k záveru, že pri rozhodovaní o predmete sporu v prejednávanej

veci je potrebné vychádzať z existujúcej súdnej praxe v senáte, v ktorom sa o uplatnenom nároku
žalobcu rozhoduje. Odvolací súd aj v iných veciach (napríklad 17Co 110/2018) sa stotožnil s názorovým
prúdom, v ktorom konštatoval neprípustnosť dohodnutých úrokov po zosplatnení úveru. Poukazuje aj
na existujúcu súdnu prax a rozhodnutia iného senátu odvolacieho súdu, napríklad senát 24Co vo veci
24Co 99/2017 a ďalšie.

7. Preto odvolací súd napadnutú časť zamietavého výroku prvoinštančného súdu podľa § 387 ods. 1, 2
CSP ako správny potvrdil, vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania.

8. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP, v spojení s ust. § 255 ods.

1 CSP a čl. 17 Základných princípov CSP. Žalovaný bol úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní,
patrí mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni. Keďže žalovanému v odvolacom
konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd mu tento nárok nepriznal.

9. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.