Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. november 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13CoE/19/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8811203622
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8811203622.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu
JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v exekučnej veci oprávneného A. X.., so sídlom J.
XX/A, XXX XX J., W.: XX XXX XXX, proti povinnému I. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, Z. XX
C.., o udelenie poverenia - zastavenie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Vranov nad Topľou, č.k. 11Er/627/2011-18 zo dňa 19. apríla2018, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku I..

II. Povinnému a súdnemu exekútorovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol
tak, že:

„I. Exekúciu zastavuje.

II. Oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 59,63 eur do 3 dní odo
dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 243h ods. 1, § 196, § 200 ods. 1, 2, § 203 ods. 2 zákona č. č.

233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov, § 57 ods. 1 písm. h) 1 zákona č. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného do 31.03.2017, § 30
vyhlášky č. 68/2017 Z. z. ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, § 14 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1

vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov, § 19, § 85j zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty.

3. Vychádzal zo zistenia, že na základe návrhu oprávneného a poverenia súdu prvej inštancie začal
súdny exekútor exekúciu o vymoženie 337,64 Eur s prísl. proti povinnému. Dňa 12.02.2018 bol súdu
doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie, ktorý odôvodnil tým, že na základe

vykonaných úkonov za účelom zistenia skutočnosti rozhodujúcich pre úspešný výkon exekučného
konania, ktorými vykonal zisťovanie majetkových pomerov povinného a z obsahu materiálu vyplýva
nevymožiteľnosť pohľadávky z dôvodu neexistencie postihnuteľného majetku povinného a zároveň je
zrejmé, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, a preto nie je možné aplikovať ani
jeden zo spôsobov vykonávania exekúcie, a to pre nemajetnosť povinného.4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe zisťovaní súdneho exekútora a pripojeného
exekučného spisu mal súd za preukázané, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,
a preto podnet súdneho exekútora exekúciu zastavil.

5. Vo vzťahu k trovám exekúcie uviedol, že súdny exekútor si vo svojom návrhu zo dňa 12.02.2018
žiadal priznať odmenu vo výške 33,19 Eur, ako aj hotové výdavky vo výške 16,50 Eur. Hotové výdavky
predstavujú poštové poplatky a ide o výdavky, ktoré sú riadne zdokladované v spise. Na základe
vyúčtovania exekučných trov a v zmysle citovaných ustanovení je tak oprávnený povinný uhradiť trovy

exekúcie vo výške 59,63 Eur. Vzhľadom na uvedené a v zmysle citovaných ustanovení súd rozhodol
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.

6. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, a to proti výroku o zastavení
exekúcie. Mal za to, že z tvrdenej nemajetnosti je treba vychádzať z charakteru nemajetnosti ako stavu
prechodného. Zastavenie exekúcie pre nemajetnosť v tomto štádiu konania považoval za predčasné.

Uviedol, že je toho názoru, že pravdepodobne ani súdny exekútor a ani súd nezistili majetkové pomery
povinného dôkladne. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že povinný môže vlastniť hnuteľné veci,
ktorýchspeňaženímbymohliprísťkuspokojeniupohľadávkyoprávneného,pričomtútoskutočnosťnieje
možné zistiť vykonaním lustrácií. Ďalej poukázal aj na tú skutočnosť, že povinný je stále v produktívnom
veku, teda je u neho reálny predpoklad, že sa môže zamestnať, podnikať, resp. môže začať poberať

dôchodokabudemožnéunehovykonaťexekúciu.Zároveňpodotkol,ževprípade,akbybolapredmetná
exekúcia zastavená, tak hrozí, že jeho právo na zaplatenie pohľadávky v exekučnom konaní bude
premlčané, čím sa zmarí vymáhateľnosť pohľadávky. Uviedol, že pohľadávka predstavuje neuhradené
poistné. Na základe uvedeného žiadal uznesenie súdu zmeniť tak, že návrh súdneho exekútora na
zastavenie exekúcie sa zamieta alebo napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Súdny exekútor sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že sa nestotožňuje s právnou argumentáciou
oprávneného, najmä však s odopretím práva na súdnu ochranu. Uviedol, že v predmetnej veci bola
vylustrovaná majetková podstata, ktorá je okrem iného podoprená aj výpisom z Centrálneho registra

exekúcií. Z vykonanej lustrácie majetkovej podstaty povinného je možné konštatovať jeho nemajetnosť,
pričom ďalšie vedenie exekučného konania by bolo zbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti.
Poukázal na to, že pre rozhodovanie súdu o zastavení exekučného konania pre nedostatok majetku
povinného nie je rozhodujúca skutočnosť, že povinný môže v budúcnosti nadobudnúť majetok
podliehajúci exekúcii, lebo pre rozhodovanie súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Uviedol,

že právne relevantnou skutočnosťou je okrem uvedeného aj to, že rozhodnutie súdu o zastavení konania
pre nemajetnosť nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

8. Oprávnený sa k vyjadreniu súdneho exekútora vyjadril tak, že hoci Exekučný poriadok výslovne

neupravuje situácie, keď v súčasnosti povinný síce nemá žiaden majetok, ale v budúcnosti by nejaký
mohol získať, tak takéto situácie rieši judikatúra v tom zmysle, že pre zastavenie exekúcie je potrebné
nielen preukázanie aktuálneho nedostatku majetku, ale aj zistenie, že ide o dlhodobý, prípadne trvalý
stav a nie je predpoklad pre nadobudnutie majetku v budúcnosti. V danom prípade je povinný osoba
v produktívnom veku (52 rokov), čo svedčí v prospech argumentu a reálneho predpokladu, že povinný

v budúcnosti nadobudne majetok, či už prostredníctvom výkonu zamestnania, podnikateľskej činnosti
alebo na základe inej právnej skutočnosti. V súvislosti s vykonanou lustráciou v registri CRE považuje
za nevyhnutné podotknúť, že počet exekučných konaní evidovaných v CRE nemá žiadnu vypovedaciu
hodnotu vo vzťahu k skutočnosti, akým majetkom povinný disponuje a teda, či povinný je alebo nie
je nemajetný. V tejto súvislosti dal do pozornosti aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo

98/2009. Na základe uvedeného zotrval na svojom stanovisku, t.j. nesúhlasí so zastavením exekúcie
a žiada, aby súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora na zastavenie exekúcie posúdil ako
nedôvodnú.

9. Súdny exekútor sa k podanému vyjadreniu oprávneného vyjadril tak, že opätovne zaslal súdu prvej

inštancie svoje vyjadrenie k odvolaniu.

10. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok („ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnuté
rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a

nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením a nesprávnym skutkovým zistením, teda, či súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

13. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

14. Nemajetnosť povinného reálne znemožňuje uspokojenie pohľadávky oprávneného, resp. napriek

vymoženiu istiny znemožňuje vymoženie trov exekúcie. Ďalším pokračovaním v exekúcii by dochádzalo
k neúčelnému navyšovaniu trov exekúcie, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti a účelnosti vedenia
exekučnéhokonania.Pozistenejnemajetnostipovinného,vprípade,keďvymáhanieistinyodpovinného
bolo úspešné či neúspešné a aj vymáhanie trov exekúcie bolo bezvýsledné, a z ničoho nevyplýva
reálny predpoklad vymožiteľnosti pohľadávky v budúcnosti, potom by pokračovanie v exekúcii bolo len

zvyšovaním trov, ktoré v prípade nemajetnosti povinného hradí oprávnený.

15. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje tiež na skutočnosť,
podľa ktorej pre je rozhodovanie o zastavení konania pre nemajetnosť rozhodujúci stav v čase
vyhlásenia rozhodnutia. V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané splnenie predpokladov pre

zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku účinnom do 31.03.2017, teda
splnenie predpokladov bolo preukázané tak v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ako aj v čase
rozhodovania odvolacieho súdu. Z obsahu spisu má odvolací súd za to, že zo strany súdneho exekútora
došlo k dôkladnému prešetreniu majetkových pomerov povinného zo strany súdneho exekútora, a preto
je potrebné konštatovať, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. V tejto situácii

by vykonávanie ďalších úkonov bolo nehospodárne a neúčelné, pretože ich realizácia by viedla len k
zvyšovaniu nákladov exekúcie, ktoré by neboli z výťažku exekúcie kryté.

16. Vzhľadom na to, že povinný nedisponuje žiadnym majetkom, z ktorého by bolo možné uspokojiť
zostávajúcu časť vymáhaného nároku, je zrejmé, že nie je možné aplikovať ani jeden zo spôsobov

vykonania exekúcie, a to pre nemajetnosť povinného. Je povinnosťou súdu, v prípade nemajetnosti
povinného, exekúciu zastaviť, pretože sa stalo nemožným, aby súd v exekúcii pokračoval. Vzhľadom
na to, že exekučné konanie nemožno prerušiť a povinný je dlhodobo nemajetný, nie je dôvodné, aj
vzhľadom na hospodárnosť a účelnosť konania, toto exekučné konanie ďalej viesť. Súd vzhľadom na
ust. § 57 ods.1 písm. h) Exekučného poriadku nemá inú možnosť, iba exekúciu zastaviť.

17. Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného týkajúcej sa možných budúcich príjmov povinného
ako dôvodu na pokračovanie v exekúcii je potrebné poukázať na to, že podľa názoru odvolacieho súdu
by takýto postup v predmetnom prípade bol za hranicou hospodárnosti vedenia exekúcie, navyše už
aj vzhľadom na moment začatia exekučného konania v máji 2011 by bolo mimo rozumného rámca

požadovať pokračovanie v exekúcii formou očakávania zmeny stavu na strane povinného.

18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto
napadnuté uznesenie ako správne potvrdil v súlade s ustanovením § 387 odsek 1 a 2 C.s.p..

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.
tak, že v odvolacom konaní bol síce úspešný povinný, avšak povinnému a ani súdnemu exekútorovi
v odvolacom konaní úspešnému povinnému a súdnemu exekútorovi žiadne preukázateľné trovy
odvolacieho konania nevznikli, preto nepriznal ich náhradu ani povinnému a ani súdnemu exekútorovi.20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).