Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. január 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/156/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112211772
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2112211772.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: C. D., narodený
XX.X.XXXX, bytom L. G. XXXX/X, F., zastúpený splnomocnencom: AGM partners s. r. o., so sídlom
Hlavné námestie 3, Bratislava - Staré Mesto, proti žalovanému: C. H., narodený X.X.XXXX, bytom L.
XXXX/X, F., zastúpený advokátkou: JUDr. Darina Kurňavová, so sídlom Kapitulská 5, Trnava, o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava
č. k. 16C/69/2012-426 zo dňa 12.6.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom označeným v záhlaví výrokom I. zrušil podielové spoluvlastníctvo
žalobcu a žalovaného k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území F., obec F., okres
Trnava, zapísaným na Liste vlastníctva č. XX vedeným Okresným úradom Trnava, katastrálny odbor,
a to: - rodinný dom, súpisné číslo XXXX, nachádzajúci sa na parcele č. 1761/1 registra „C", - parcela
registra „C" č. 1761/1, zastavaná plocha a nádvoria vo výmere 331 m2, - parcela registra „C" č. 1761/2,
zastavaná plocha a nádvoria vo výmere 23 m2, - parcela registra „C" č. 1761/3, zastavaná plocha a

nádvoriavovýmere22m2,-parcelaregistra„C"č.1762,záhradavovýmere380m2,výrokomII.prikázal
dovýlučnéhovlastníctvažalobcunehnuteľnostinachádzajúcesavkatastrálnomúzemíF., obecF.,okres
Trnava, zapísané na Liste vlastníctva č. XX vedeným Okresným úradom Trnava, katastrálny odbor, a to:
- parcela registra „C" č. 1761/2, zastavaná plocha a nádvoria vo výmere 23 m2, - parcela registra „C" č.
1761/3, zastavaná plocha a nádvoria vo výmere 22 m2, - novovytvorená parcela registra „C" č. 1761/4,
zastavaná plocha a nádvoria vo výmere 125 m2, - novovytvorená parcela registra „C" č. 1762/2, záhrady
vovýmere359m2adovýlučnéhovlastníctvažalovanéhonehnuteľnostinachádzajúcesavkatastrálnom

území F., obec F., okres Trnava, zapísané na Liste vlastníctva č. XX vedeným Okresným úradom Trnava,
katastrálny odbor, a to: - rodinný dom, súpisné číslo XXXX, nachádzajúci sa na parcele registra „C" č.
1761/1, - novovytvorená parcela registra „C" č. 1761/1, zastavaná plocha a nádvoria vo výmere 206
m2, - novovytvorená parcela registra „C" č. 1762/1, záhrady vo výmere 21 m2 s tým, že neoddeliteľnou
súčasťou rozsudku je geometrický plán č. 174/2013 vyhotovený dňa 20.12.2013 Ing. G. G., úradne
overený Okresným úradom Trnava dňa 02.01.2014 pod č. 1483/2013, výrokom IV. uložil žalovanému
povinnosťzaplatiťžalobcovináhraduzavyporiadaniepodielovéhospoluvlastníctvavovýške20.026,68,-

Eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom V. nepriznal stranám sporu náhradu trov konania a
výrokom VI. priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 50 % a voči žalovanému
vo výške 50 %.2. Rozsudok označený v záhlaví súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 142 ods. 1
Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že predmetom vyporiadania sa stali pozemky -
parcely registra „C" nachádzajúce sa v katastrálnom území F., obec F., zapísané na LV č. XX, parc. č.
1761/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere 331 m2, parc. č. 1761/2, zastavané plochy a nádvoria o
výmere 23 m2, parc. č. 1761/3, zastavané plochy a nádvoria o výmere 22 m2, parc. č. 1762, záhrada
vo výmere 380 m2 a stavba - rodinný dom súp. č. XXXX, postavená na parc. č. 1761/1, registra „C".

Podielové spoluvlastníctvo k predmetnému domu súp. č. XXXX postavenému na parc. č. 1761/1 nie je
možné zrušiť a vyporiadať reálnym rozdelením nehnuteľnosti vzhľadom na skutočnosť, že ide o dom s
jednou samostatnou bytovou jednotkou, pričom reálne rozdelenie neprichádza do úvahy. Naproti tomu
reálne rozdelenie pri pozemkoch je možné, a to tak, ako to vyplýva zo samotného geometrického plánu
č. 174/2013 predloženého žalobcom.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že rozhodol o prikázaní domu do vlastníctva žalovaného,
keď prvoradým hľadiskom bola tá skutočnosť, že v predmetnej nehnuteľnosti žalovaný doposiaľ býva,
pričom žiadnu inú nehnuteľnosť nevlastní a teda na uvedenú nehnuteľnosť je z hľadiska uspokojovania
bytovej potreby odkázaný. Domnienky žalobcu o tom, že žalovaný v predmetnej nehnuteľnosti reálne
nebýva a využíva ju len sporadicky, neboli v konaní preukázané. Zo strany žalobcu nebolo preukázané,

že žalovaný uvedenú nehnuteľnosť mieni v prípade prikázania do jeho vlastníctva následne predať,
z čestného vyhlásenia p. G. U. je zrejmé, že v roku 2016 bol tento oslovený p. H. ohľadne predaja
domu, avšak vzhľadom na odstup času takmer 3 rokov z uvedeného nevyplýva, že uvedený zámer má
žalovaný aj v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné
a hospodárne predvolávať ako svedka p. H. navrhnutú žalobcom, tento dôkaz nepripustil, nakoľko ho

nepovažoval za účelný, vzhľadom na už predložené čestné prehlásenie. V konaní nebolo preukázané
ani násilné správanie žalovaného voči žalobcovi, skutočnosť tvrdená žalobcom, že žalovaný bránil
vstupu do domu prostredníctvom auta odparkovaného pred domom žalovaný odôvodňoval tým, že nič
nebránilo žalobcovi, aby ho o preparkovanie auta požiadal, pričom žalovaný by tak učinil. Rovnako
argumentáciu žalobcu ohľadne stavu nehnuteľnosti, jeho zanedbania a nedostatočnej údržby pre

rozhodnutie o prisúdení domu nepovažoval súd prvej inštancie za relevantnú, nakoľko žalovaný do
nehnuteľnosti neinvestoval práve z dôvodu neusporiadaných vzťahov a nemožnosti sa dohodnúť, resp.
investoval, iba do najnutnejších úprav a opráv. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie nepovažoval
za potrebné vykonanie obhliadky nehnuteľnosti a tento dôkaz nepripustil. Napriek skutočnosti, že
podiel žalobcu (42/60) na dome, pri ktorom reálne rozdelenie neprichádza do úvahy, je väčší ako

podiel žalovaného (9/30), za rozhodujúce kritérium pri spôsobe vyporiadania domu považoval súd
prvej inštancie účelné využitie nehnuteľností, teda tú skutočnosť, ktorá zo strán sporu nehnuteľnosť
nevyhnutne potrebuje a zároveň aktuálne užíva na vyriešenie svojej bytovej potreby. Súd prvej inštancie
mal za to, že u žalobcu absentuje primárna potreba riešenia bytovej otázky, nakoľko tento býva aj
so svojou rodinou v 3-izbovom byte v F., pričom zároveň je vlastníkom ďalších nehnuteľností, a to

rodinného domu s dvojgarážou zapísaného na LV č. XXXX, k. ú. F. (ide o majetok v BSM), ako aj
bytu č. X zapísaného na LV č. XXXX, k. ú. F. (v spoluvlastníckom podiele 1/6). Súd prvej inštancie
rozhodol o vyporiadaní predmetného domu so súp. č. XXXX jeho prisúdením do výlučného vlastníctva
žalovanému s povinnosťou vyplatenia druhého spoluvlastníka. Ohľadne vyporiadania spoluvlastníctva
k pozemkom súd prvej inštancie rozhodol o reálnom rozdelení uvedených pozemkov ako prvej formy

zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva v zmysle zákona, nakoľko v prípade vyporiadania
spoluvlastníctva k predmetným pozemkom tento spôsob je možný. Na základe uvedeného potom
súd prvej inštancie o reálnom rozdelení pozemkov rozhodol tak, že prihliadal na vlastníctvo stavieb
stojacich na predmetných parcelách (vo výlučnom vlastníctve žalobcu) a podľa uvedeného parcely
so stavbami vo výlučnom vlastníctve žalobcu tak pridelil žalobcovi, a to parc. č. 1761/2, zastavané

plochy a nádvoria o výmere 23 m2, parc. č. 1761/3, zastavané plochy a nádvoria o výmere 22 m2,
na ktorých oboch parceliach stoja garáže vo výlučnom vlastníctve žalobcu a tiež novovytvorenú parc.
č. 1761/4, zastavané plochy a nádvoria o výmere 125 m2, novovytvorenú parc. č. 1762/2, záhrady o
výmere 359 m2, ktoré parcely vznikli na základe nového geometrického plánu. Žalovanému súd prvej
inštancie prisúdil novovytvorenú parc. č. 1761/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere 206 m2, a

to z dôvodu, že na uvedenom pozemku stojí rodinný dom súp. č. XXXX, ktorý bol rovnako prisúdený
žalovanému do výlučného vlastníctva a novovytvorenú parc. č. 1762/1, záhrady o výmere 21 m2.
Súd prvej inštancie nepovažoval za relevantné námietky žalobcu o tom, že parcely majúce pripadnúť
žalobcovi nie sú stavebnými pozemkami, resp. neprichádza pri nich k možnosti účelného využitiavzhľadom na ich šírku cca 9-11 metrov, pričom uvedenú argumentáciu považoval za účelovú, keď
žalobca (ešte v postavení žalobcu 1.) takéto rozdelenie pozemkov geometrickým plánom sám navrhol,
pričom súd zrušuje spoluvlastníctvo k existujúcim nehnuteľnostiam v režime takom, ako existujú v čase

jeho rozhodnutia a je irelevantné, či z uvedených pozemkov možno ich prekvalifikovaním dosiahnuť
stavebné pozemky. Pri vyčíslení vyporiadavacieho podielu súd prvej inštancie vychádzal zo znaleckého
posudku Ing. Gombára č. 168/2015 zo dňa 02.09.2015 a v konečnom dôsledku suma 20.026,68 eur tak
predstavuje sumu, ktorú je povinný vyplatiť žalovaný žalobcovi ako jeho podiel na zrušení a vyporiadaní
predmetných nehnuteľností.

5. Súd prvej inštancie žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže nároku žalobcu
na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vyhovel, v uvedenej časti tak žalobca bol
úspešný, avšak nevyhovel jeho spôsobu navrhovaného vyporiadania, pričom z uvedeného potom ustálil
pomer úspechu a neúspechu strán na 50:50, na základe čoho náhradu trov konania nepriznal žiadnej
zo strán sporu. Pri rozhodovaní o trovách štátu súd prvej inštancie aplikoval rovnaké východiská ako pri

rozhodovaní o náhrade trov konania strán sporu.

6. Proti výrokom I. až V. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. e), f) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že žalobca už
počas konania v rámci svojich prednesov, vyjadrení a návrhov na vykonanie dokazovania opakovane

uvádzal, že ako majoritný vlastník požaduje celú nehnuteľnosť prikázať do svojho výlučného vlastníctva
s povinnosťou vyplatenia žalovaného a napriek tomu súd prvej inštancie rozhodol o prikázaní
rodinného domu do vlastníctva žalovaného, kde žalobcovi prikázal do vlastníctva novovytvorené
parcely. Požiadavka žalobcu na prikázanie nehnuteľností do jeho výlučného vlastníctva za primeranú
náhradu voči žalovanému bola a je oprávnená, pričom predstavuje najoptimálnejší spôsob vyporiadania

ich podielového spoluvlastníctva, žalobca sumou potrebnou na vyrovnanie spoluvlastníckeho podielu
žalovaného stále disponuje a je pripravený ju žalovanému uhradiť. Žalovaný je v prvom rade podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľnosti, kde mu z toho titulu plynú voči ostatným vlastníkom určité práva a
povinnosti plynúce z vlastníctva spoločnej veci. Žalobca ako majoritný vlastník je oprávnený prehlasovať
žalovaného a rozhodnúť o väčších opravách domu. Nestaraním sa o nehnuteľnosť žalovaný poškodzuje

majetkové práva žalobcu ako druhého vlastníka a znehodnocuje jeho majetok. Súd prvej inštancie sa
vedome odmietal zaoberať stavom a užívaním nehnuteľnosti s odkazom na schválenie protiprávnosti
konania žalovaného. Spôsob, akým sa žalovaný správa k nehnuteľnosti, tak jasne svedčí o tom, že má
v úmysle túto nehnuteľnosť predať. Žalobca už počas konania poukázal na to, že žalobcu opakovane
oslovujú osoby zastupujúceho žalovaného vo veci predaja nehnuteľnosti. Za účelom preukázania

uvedeného navrhol žalobca v konaní vypočuť ako svedka p. H.. Súd prvej inštancie tento dôkaz
žalobcu nepripustil, čím znemožnil žalobcovi preukázať rozhodnú skutočnosť o úmysle žalovaného ďalej
naložiť s nehnuteľnosťou. Žalobca v konaní nepreukázal, že žalovaný mieni nehnuteľnosť predať iba
z dôvodu, že mu súd prvej inštancie tento dôkaz s odkazom na to, že to nepovažuje za potrebné
a hospodárne, nepripustil. Ohľadne prikázania domu do vlastníctva žalovaného, súd prvej inštancie

rozhodol v rozpore so zákonnými kritériami. O účelnom využití veci nie je možné hovoriť vzhľadom na
zámer žalovaného dom predať, teda prvé kritérium žalobca nepovažuje za splnené. Zároveň pokiaľ
ide o veľkosť podielov, nehnuteľnosť je v podiele žalobcu vo veľkosti 42/60 z celku nehnuteľnosti a v
podiele žalovaného vo veľkosti podielu 9/30 z celku nehnuteľnosti. Majoritným vlastníkom je žalobca,
vzhľadom k čomu nepovažuje žalobca ani druhé kritérium za splnené. Žalobcovi súd prvej inštancie

prikázal novovytvorené pozemky. Potom, čo sa žalobca stal vlastníkom nehnuteľnosti už len spoločne
so žalovaným, ako spôsob vyporiadania požadoval a trval len na prikázaní nehnuteľnosti do jeho
výlučného vlastníctva a akákoľvek odlišná argumentácia súdu prvej inštancie nie je pravdivá, pričom z
pohľadu žalobcu ju súd prvej inštancie uviedol účelovo len preto to, aby o ňu oprel svoje rozhodnutie,
ktoré aj z tohto pohľadu nevychádza zo zisteného skutkového stavu veci. V tejto súvislosti žalobca

požadoval, aby súd prvej inštancie vykonal obhliadku vo veci samej, kde by zistil, že sa jedná o úzky
pozemok, resp. pozemok priľahlý k stavbe. Tieto novovytvorené pozemky majú šírku cca 9 metrov,
jedná sa teda o pozemky, ktoré sú úzke a následne pokračujú dozadu, pričom takýto pozemok je
z pohľadu možnosti jeho stavebného využitia absolútne nepoužiteľným. Súd prvej inštancie odmietol
vykonať dôkaz obhliadkou veci samej. Nevykonaním aj tohto navrhnutého dôkazu súd prvej inštancie

opäť procesne pochybil, keď nezistil všetky skutočnosti, ktoré sú rozhodné pre vydanie rozhodnutia
o prikázanie domu do vlastníctva žalovaného. S odkazom na vyššie uvedené žalobca navrhuje, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a rozhodnutie.7. Žalovaný odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodal.

8. K odvolaniu žalobcu proti výrokom I. až V. rozsudku súdu prvej inštancie sa vyjadril žalovaný. Vo
vyjadrení uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny a je toho názoru, že nie
je daný žiaden z odvolacích dôvodov. Súd prvej inštancie správne posúdil zistený skutkový a právny
stav v konaní, keď vyporiadanie rozdelením zdôvodnil tým, že za rozhodujúce kritérium pri spôsobe
vyporiadania rodinného domu považoval účelné využitie nehnuteľností, teda tú skutočnosť, ktorá zo

strán sporu nevyhnutne potrebuje a zároveň aktuálne užíva rodinný dom na vyriešenie svojej bytovej
potreby,keďvkonaníbolopreukázané,žeužalobcuabsentujeprimárnapotrebariešeniabytovejotázky.
Súd prvej inštancie sa ohľadne vyporiadania pozemkov dostatočne vysporiadal s rozhodujúcim kritériom
pretentospôsobvyporiadania,ideologickérozdelenienehnuteľností.Neobstojínámietkažalobcu,žeby
súd nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobcami, jednoznačne žalobca a právny zástupca sa vyjadrili,
že na navrhnutom dokazovaní netrvajú. Žalovaný popiera, že by kohokoľvek oslovoval s úmyslom

následného predaja rodinného domu, keď práve tento sa jednoznačne vždy vyjadroval, že má v úmysle
v rodinnom dome bývať. Práve opačne, žalovaný disponoval inzerátom, a to na predaj stavebného
pozemku cez realitnú kanceláriu REMAX, ktorú inzerciu objednal práve žalobca. Žalovaný navrhuje, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

9. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu proti výrokom I. až V. rozsudku súdu prvej inštancie
sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že žalovaný v podanom vyjadrení bez bližšej argumentácie v
zásade iba uviedol, že spochybňuje a popiera tvrdenia žalobcu uvádzané v podanom odvolaní, pričom
považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne a právne správne. Žalovaný vo svojom vyjadrení v
podstate iba poukazuje na tú skutočnosť, že v konaní bolo preukázané, že u žalobcu absentuje primárna

potreba riešenia bytovej otázky. Uvedené žalobca nepopiera, avšak túto skutočnosť nepovažuje pre
rozhodnutie sporu za kľúčovú. Ako už žalobca uviedol v podanom odvolaní, bytová potreba nie je
jediným kritériom, ani jedinou zákonnou podmienkou, na ktorú musí súd pri vyporiadaní spoluvlastníctva
prihliadať.Pokiaľchcežalovanývkonanípoukazovaťnato,žezahlavnékritériumjepotrebnépovažovať
účelné využitie veci, jeho konanie a starostlivosť o nehnuteľnosť by mali zodpovedať a odzrkadľovať

toto tvrdenie. Zároveň podľa vyjadrenia žalovaného, žalovaný nemá žiadnu hotovosť ani stabilný príjem,
teda nie je predpoklad, že by nehnuteľnosť zrekonštruoval a uviedol do bývania schopného stavu. Pod
účelným využitím teda nie je možné rozumieť iba to, kto v nehnuteľnosti aktuálne býva a bývať aj ďalej
potrebuje, ale aj to, kto sa o nehnuteľnosť bude ďalej starať a bude schopný ju riadne obhospodarovať.
Súd prvej inštancie žalovaného bezdôvodne chráni s odvolaním sa iba na jeho bytovú potrebu. Pokiaľ

teda chcel súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí zohľadniť účelné využitie veci, bolo jeho povinnosť
prihliadaťnielennato,ktovnehnuteľnostibýva,aleajnato,ktojereálneschopnýsaotútonehnuteľnosť
starať spôsobom, aby ju mohol účelné využiť, pričom na strane žalovaného tento predpoklad objektívne
splnený nie je. Čo sa týka žalovaným predloženého potvrdenia o inzercii predaja pozemku žalobcom,
žalobca pre ozrejmenie, ktoré opomenul žalovaný uviesť, uvádza, že táto inzercia je stará 5 rokov. Od

toho času sa podstatne zmenili vlastnícke vzťahy, keďže žalobca postupne odkúpil podiely ostatných
spoluvlastníkov a stal sa majoritným vlastníkom nehnuteľnosti. Žalobca zotrval na návrhu, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a rozhodnutie.

10. K vyjadreniu žalobcu k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu proti výrokom I. až V. rozsudku
súdu prvej inštancie sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení uviedol, že žalobca spochybňuje zákonnú
podmienku, na ktorú súd musí pri vyporiadaní spoluvlastníctva prihliadať, a to na bytovú potrebu, ktorá
podľa jeho názoru je prioritným kritériom pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie okrem tohto kritéria
správne vyhodnotil aj ďalšiu zákonnú podmienku, a to účel využitia veci, ako aj výšku podielov. V danom

prípade žalovaný popiera, že by sa o nehnuteľnosť nestaral a nijak do nej neinvestoval. Skutočnosť, že
žalovaný býva v nehnuteľnosti dlhodobo sám a za výlučné užívanie nič nehradí, je v tomto konaní právne
irelevantné a takáto obrana žalobcu je zavádzajúca. Žalovaný popiera, že by poškodzoval akékoľvek
majetkové práva spoluvlastníkov. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie rozhodoval komplexne na
podkladesúhrnuvšetkýchskutočností,ktorésúvdanejvecivýznamné,t.j.bytovápotreba,akoajúčelné

využitie nehnuteľností, ktoré boli oddelené žalobcami predloženým geometrickým plánom. Žalovaný
popiera, že by dal súhlas ostatným ďalším spoluvlastníkom na inzerciu, pretože nemá zabezpečené iné
bývanie a rodinný dom využíva len pre uspokojenie svojej bytovej potreby. Žalovaný považuje rozsudok
súdu prvej inštancie za dostatočne odôvodnený, a to na podklade dostatočne zisteného skutkovéhostavu vrátane dostatočného dokazovania. Žalovaný zotrval na návrhu, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom

prípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.e),f)Civilnéhosporovéhoporiadku),preskúmalrozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch i v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania štátu
v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke
odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku)
a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného
sporového poriadku).

12. Podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

13. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia

súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce
doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore
so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu
iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v

odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné
považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy,
že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

14. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva

k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území F., zapísaným v Liste vlastníctva č. XX
ako rodinný dom súpisné číslo XXXX na parcele registra „C" č. 1761/1, parcela registra „C" č. 1761/1-
zastavaná plochy a nádvoria, vo výmere 331 m2, parcela registra „C" č. 1761/2-zastavané plochy a
nádvoria, vo výmere 23 m2, parcela registra „C" č. 1761/3-zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 22
m2, parcela registra „C" č. 1762-záhrady, vo výmere 380 m2. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania

žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a či na základe vykonaných dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam.

15. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdených nárokov, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového

poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:16. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e), f) Civilného sporového
poriadku.

17. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať
odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad

opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre
dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,
zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah

súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť
preskúmateľné.

18. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalobcom v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí
súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne.

Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodol o zrušení a
vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam práve spôsobom zvoleným
preskúmavaným rozsudkom.

19. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bolo, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v dôsledku čoho súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým záverom.

20. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní neuviedol
žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej

inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového
poriadku. Ak aj žalobca (mimo iného) v odvolaní poukazuje na nesprávne skutkové zistenia, je potrebné
uviesť, že odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto
prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté

stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní
vychádzal.

21. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného
dokazovania, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nevykonal navrhnuté

dôkazy výsluchom p. H. a obhliadkou predmetných nehnuteľností.

22. Podľa § 191 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlopočas konania najavo (ods. 1). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak
zákon neustanovuje inak (ods. 2).

23. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca
úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto

skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

24. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo
uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia

dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo,
aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého má súd uviesť,
čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku

použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a
výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu

potrebnomprerozhodnutiedokazovanímriadnezistilskutkovýstavveci,aplikovalnaňsprávnypredpisa
svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

25. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu, v ktorej namietal okolnosť, že súd prvej inštancie
nevykonal ním navrhnuté dôkazy výsluchom p. H. a obhliadkou na mieste samom za účelom
preukázania ním tvrdených skutočností, je treba ako prvoradé uviesť, že dokazovanie je možno
vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom
súdneho konania. V tomto smere odvolací súd poukazuje, že dokazovanie v civilnom sporovom konaní

prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné
vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len
súdrozhodne,ktorýzoznačených(navrhnutých)dôkazovvykoná.Uvedenépredstavujeprejavzákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania, sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu

dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstatyprejednávanejveciniejerelevantný.Vprípade,žesúdodmietnevykonať,resp.nevykonáurčitý
stranou sporu navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Záver o nevykonaní
stranou sporu navrhovaného dôkazu však musí byť odôvodnený racionálnou úvahou konajúceho súdu

vychádzajúcou z priebehu konania a stavu dokazovania.

26. Ako vyplýva z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, súd prvej inštancie nepripustil žalobcom
navrhovaný dôkaz, a to výsluch p. H. z dôvodu, že ho považoval za neúčelný vzhľadom na predložené
čestné prehlásenie p. G. z U. z roku 2016, keď vzhľadom na odstup času troch rokov z uvedeného

nevyplýva, že zámer predať dom má žalovaný aj v čase rozhodovania súdu prvej inštancie a súd
prvej inštancie nepripustil žalobcom navrhovaný dôkaz, a to vykonanie obhliadky na mieste samom
z dôvodu, že ho nepovažoval za potrebný, nakoľko žalovaný do nehnuteľností neinvestoval práve z
dôvodu neusporiadaných vzťahov a nemožnosti dohodnúť sa.

27. Ako už bolo konštatované vyššie, o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje
vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo na vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Súd
prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne zhodnotil, že vykonanie dôkazu výsluchom
svedkyne p. H. by bolo nehospodárne, keďže čestné prehlásenie G. U. sa týka udalostí z roku 2016,je teda neaktuálne (s odstupom troch rokov) vo vzťahu k zisťovaniu vtedajšieho žalobcom tvrdeného
úmyslu žalovaného nehnuteľnosti predať, a to zvlášť za situácie, že žalovaný sa jasne a zreteľne v
konaní pred súdom prvej inštancie vyjadril, že v súčasnosti nezamýšľa predmetné nehnuteľnosti predať.

Rovnako sa odvolací súd plne zhoduje so záverom súdu prvej inštancie, že ani vykonanie dôkazu
obhliadkou na mieste samom nebolo potrebné, keď odvolací súd k tomu dopĺňa, že medzi stranami ani
nebolo sporné, že žalovaný žiadne zásadné investície do predmetných nehnuteľností neuskutočňoval
a stav predmetných nehnuteľností bol i opísaný v znaleckom posudku vyhotovenom v konaní pred
súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dostatočné dokazovanie a zamietnutie

návrhov žalobcu na vykonanie týchto dôkazov nemalo za následok odopretie jeho práva na spravodlivé
súdne konanie. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že na základe dôkazov,
ktoré boli v rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie vykonané, bol dostatočne zistený skutkový
stav veci a bolo možné posúdiť opodstatnenosť uplatnených nárokov. Súd prvej inštancie sa riadne
zaoberal každým návrhom na vykonanie dokazovania a v napadnutom rozhodnutí uviedol dôvody, pre
ktoré žalobcom navrhnuté dôkazy nevykonal. Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvej

inštancie, že vykonanie žalobcom navrhnutých dôkazov by bolo nadbytočné a neúčelné. Súd prvej
inštancie preto svojim postupom žalobcu nevylúčil z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy,
ktoré mu procesný predpis priznáva a správne jeho návrhy na doplnenie dokazovania ako nadbytočné
nepripustil. Odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal všetky navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, je tak neopodstatnená.

28. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 Civilného
sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane

toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie
v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich

závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov
odporuje horeuvedenémuzákonnémuustanoveniu.Akniejemožnésúduvtomtosmerevytknúťžiadne
pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. Odvolacia námietka žalobcu o
neúplnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie je tak nenáležitá.

29. V prejednávanej veci bola spornou a odvolaním žalobcu opäť nastolená otázka, komu prikázať
predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva, keď žalobca mal a má záujem nadobudnúť predmetné
nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva, pričom argumentoval tým, že je majoritný vlastník, že žalovaný
býva v nehnuteľnosti sám, o nehnuteľnosť sa nestará a žalobcu odmieta do nej vpustiť a novovytvorené
pozemky sú z hľadiska stavebného využitia absolútne nepoužiteľné. Uvedená spornosť sa týka

skutkových okolností, na ktoré má súd brať zreteľ pri druhom spôsobe autoritatívneho vyporiadania
podielového spoluvlastníctva.

30. Zmyslom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva je nové konštituovanie hmotno-
právnychvzťahovodvíjajúcichsaodspoločnejveciavyporiadaniedoterajšíchvzťahovknej.Predmetom

vyporiadania preto môže byť len celá vec a nielen jej spoluvlastnícky podiel, aj keď len on môže
byť v konkrétnom prípade vyporiadaním dotknutý. Takýto záver vyplýva z konštantnej judikatúry súdu
v rozhodovaní v týchto veciach. Spoluvlastníci sa môžu dohodnúť o zrušení spoluvlastníctva a o
vzájomnom vyporiadaní, ak je predmetom spoluvlastníctva nehnuteľnosť, dohoda musí byť písomná
(§ 141 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná

vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na
účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu
jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť
a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny
zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov (§ 142 ods. 1

Občianskeho zákonníka). Občiansky zákonník vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže byť nútený,
aby zotrvával v spoluvlastníctve, dáva v citovaných ustanoveniach prednosť dohode spoluvlastníkov,
v ktorej dojednajú niektorý zo spôsobov vyporiadania uvedených v ustanovení § 142 Občianskeho
zákonníka. Zvolený spôsob vyporiadania nemá spočívať len v poskytnutí náhrady za spoluvlastníckypodiel, ale má viesť k vyriešeniu všetkých vzťahov, ktoré sa vytvorili medzi podielovými spoluvlastníkmi v
súvislosti s existenciou spoluvlastníctva. Zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený, aby zotrval
v podielovom spoluvlastníctve, vyplýva aj právo každého spoluvlastníka podať návrh na súd na zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka
vzťahujúce sa na tento prípad, neustanovuje iba výpočet spôsobov zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva, ale zároveň aj záväzné poradie, v ktorom treba skúmať možnosť jednotlivých spôsobov
vyporiadania. Reálne rozdelenie podľa podielov (prvý spôsob) prichádza do úvahy v prípade faktickej
a funkčnej deliteľnosti predmetu spoluvlastníctva. Rozdelením nemusia vzniknúť rovnako hodnotné

samostatné podiely predtým spoločnej nehnuteľnosti (pozemky nemusia mať rovnakú výmeru, rovnakú
kultúru, bonitu, stavby nemusia mať rovnaký vek a stavebné charakteristiky a podobne). Na tieto
okolnosti sa v praxi súdov pri vyporiadaní prihliada tým, že sa vyjadrí primeraná peňažná náhrada,
ktorá sa priznáva príslušnému spoluvlastníkovi. Prikázanie veci za primeranú náhradu jednému alebo
viacerým spoluvlastníkom (druhý spôsob), ktorí o to žiadajú, prichádza do úvahy vtedy, keď reálne
rozdelenie spoločnej veci nie je možné. Predaj a rozdelenie výťažku podľa podielov (tretí spôsob)

prichádza do úvahy v prípade, ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, a preto ju pri vyporiadaní
nemožno prikázať do vlastníctva jednému z nich za náhradu.

31. Žalobca v odvolaní namietal, že jeho požiadavka na prikázanie predmetných nehnuteľností do
jeho výlučného vlastníctva za primeranú náhradu voči žalovanému bola a je opodstatnená, nakoľko

on je majoritný vlastník a má primárny záujem o tento spôsob vyporiadania. V súvislosti s touto
odvolacou námietkou žalobcu odvolací súd zdôrazňuje, že poradím jednotlivých spôsobov vyporiadania
podielového spoluvlastníctva upravených Občianskym zákonníkom je súd viazaný. Prvým spôsobom
vyporiadania podielového spoluvlastníctva je reálne rozdelenie veci medzi spoluvlastníkov podľa výšky
ich podielov a jedná sa o najprirodzenejší spôsob likvidácie spoluvlastníckych vzťahov. Predpokladom

použitia tohto spôsobu zrušenia spoluvlastníctva však je, že ide o deliteľnú vec (z technického hľadiska)
a že jej rozdelenie je aj funkčne opodstatnené, t. j. vtedy, keď rozdelením veci vzniknú samostatné veci,
ktoré ich vlastníkom môžu aj naďalej slúžiť spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe a spoločenskému
poslaniu (záujmu). Pri reálnom rozdelení nehnuteľnosti súd musí dbať na to, aby rozdelením vznikli
samostatné veci v právnom zmysle a aby rozdelenie bolo možné zapísať vkladom práva do katastra

nehnuteľností (§ 34 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z.). Ak je predmetom reálneho rozdelenia pozemok,
pričom dochádza k vytvoreniu nových parciel a tým aj k zmene hraníc pôvodnej nehnuteľnosti, treba
vyhotoviť geometrický plán, ktorý je podkladom na zmenu týkajúcu sa pozemkových nehnuteľností a
ktorý sa stáva súčasťou rozsudku.

32. V danom prípade bolo preukázané, že reálna deľba pozemkov je možná, ako to vyplynulo z
geometrického plánu predloženého pôvodnými žalobcami, a preto požiadavka žalobcu na vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva prikázaním pozemkov do jeho výlučného vlastníctva nie je opodstatnená.
Z celkovej výmery vyporiadavaných pozemkov parcela registra „C" č. 1761/1, parcela registra „C" č.
1761/2, parcela registra „C" č. 1761/3, parcela registra „C" č. 1762 spolu 756 m2, na spoluvlastnícky

podiel žalobcu vo veľkosti 42/60-ín vzhľadom k celku pripadá výmera 529,20 m2 a na spoluvlastnícky
podiel žalovaného vo veľkosti 18/60-ín vzhľadom k celku pripadá výmera 226,80 m2, pričom pri spôsobe
reálneho rozdelenia pozemkov zvoleného súdom prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku boli do
výlučného vlastníctva žalobcu prikázané pozemky parcela registra „C" č. 1761/2, parcela registra „C"
č. 1761/3, novovytvorená parcela registra „C" č. 1761/4 a novovytvorená parcela registra „C" č. 1762/2

spolu vo výmere 529 m2 a do výlučného vlastníctva žalovaného prikázané pozemky novovytvorená
parcela registra „C" č. 1761/1, novovytvorená parcela registra „C" č. 1762/1 spolu vo výmere 227 m2. Z
uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie správne zvolil najoptimálnejší spôsob reálneho rozdelenia
pozemkov, kedy boli do vlastníctva žalobcu a žalovaného prikázané pozemky v takmer rovnakej výmere
(s minimálnym rozdielom 0,20 m2) ako bola výmera pozemkov pripadajúca na ich spoluvlastnícky

podiel na pozemkoch pred zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva. Tiež argumentácia
žalobcu, že rozdelením pozemkov spôsobom zvoleným súdom prvej inštancie získa pozemky v šírke
cca 9 metrov bez možnosti stavebného využitia, nie je opodstatnená. Žalobca totiž opomína jeden
dôležitý fakt, že na pozemkoch prikázaných do jeho výlučného vlastníctva, a to na parcelách registra
„C" č. 1761/2, č. 1761/3 stoja garáže v jeho vlastníctve, pričom súdom prvej inštancie zvolený spôsob

reálneho rozdelenia pozemkov zabezpečuje jeho prístup k týmto garážam postavených na parcelách
registra „C" č. 1761/2, č. 1761/3. Napokon vo vzťahu k argumentom žalobcu o nemožnosti stavebného
využitia ním nadobudnutých pozemkov sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že
je potrebné vychádzať zo stavu ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom ich ocenenie bolovykonané s prihliadnutím na aktuálny charakter pozemkov. Odvolací súd nemá k záverom súdu prvej
inštancieohľadnevyporiadaniapozemkovčododať,plnesasnimistotožňujeaodkazujenapresvedčivé
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku (odsek 32. rozsudku súdu prvej inštancie). Námietky žalobcu

uvedené v odvolaní v tomto smere potom odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.

33. Žalobca tiež nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o prikázaní rodinného domu do
výlučného vlastníctva žalovaného poukazujúc na to, že on je majoritným vlastníkom vyporiadavaných
nehnuteľností, žalovaný sa odmieta finančne podieľať na opravách rodinného domu a má úmysel

nehnuteľnosti predať. V súdenom spore nebolo medzi stranami sporné, že rodinný dom nie je
možné reálne rozdeliť. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, súd použije ďalší spôsob zrušenia
a vyporiadania spoluvlastníctva, ktorým je prikázanie veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom
za primeranú náhradu. Pre rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súdom,
a to nielen rozdelením veci, ale aj prikázaním doterajšej spoločnej veci niektorému (niektorým) zo
zostávajúcich podielových spoluvlastníkov za primeranú náhradu, zákon stanovuje tri kritériá, a to

veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci a prípadné násilné správanie podielového
spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Možno však prihliadať aj na iné skutočnosti, než sú
uvedené v zákone (napr. na to, kto a akou mierou sa pričinil o nadobudnutie spoločnej veci, kto ju
zveľaďoval, a pod.). Tento spôsob vyporiadania prichádza do úvahy len vtedy, keď aspoň jeden zo
spoluvlastníkov prejavuje o celú vec záujem. Zároveň je vždy potrebné skúmať schopnosť vyplatenia

finančnej náhrady za spoluvlastnícky podiel.

34. V prejednávanej veci žalobca i žalovaný prejavili záujem nadobudnúť rodinný dom (i vrátane
pozemkov) do výlučného vlastníctva. Kým kritérium veľkosti spoluvlastníckeho podielu svedčilo v
prospech žalobcu (veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobcu bola 42/60-ín a veľkosť spoluvlastníckeho

podielu žalovaného bola 18/60-ín), tak kritérium účelného využitia rodinného domu s priľahlou záhradou
svedčilo v prospech žalovaného, ktorý žalovaný v rodinnom dome dlhodobo žije a nevlastní inú
nehnuteľnosť, kým žalobca má zabezpečené bývanie s rodinou v trojizbovom byte v F. a zároveň
je vlastníkom rodinného domu s dvojgarážou v F. a spoluvlastníkom bytu v F.. Obe strany sporu
preukázali schopnosť zaplatiť primeranú náhradu. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie

je taktiež toho názoru, že v súdenom spore bolo správnym predovšetkým prihliadnuť na kritérium
účelného využitia veci, keďže prikázaním rodinného domu do výlučného vlastníctva žalovaného bude
uspokojená jeho bytová potreba, ktorá je nepochybne primárna, pričom kritérium výšky podielov nie
je absolútne. Násilné správanie žalovaného a úmysel žalovaného predmetné nehnuteľnosti predať
nebol v konaní preukázaný. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že hľadisko účelného využitia

rodinného domu favorizuje žalovaného, bol jeho záver primeraný skutkovým zisteniam vo veci. Súd
prvej inštancie presvedčivým spôsobom v preskúmavaného rozsudku (odsek 30. rozsudku súdu prvej
inštancie) vysvetlil svoje dôvody pre prikázanie rodinného domu do výlučného vlastníctva žalovaného, s
ktorými dôvodmi sa súd prvej inštancie stotožňuje a odkazuje na ne. I táto odvolacia námietka žalobcu
je rovnako neopodstatnená.

35.Nazákladevšetkýchvyššieuvedenýchskutočnostídospelodvolacísúdkjednoznačnémuzáveru,že
najrozumnejšiemu a najspravodlivejšiemu spôsobu usporiadania vzťahov medzi žalobcom a žalovaným
ako podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností zodpovedá riešenie, ku ktorému dospel aj
súd prvej inštancie.

36. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku je
pochybenie súdu, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné
skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné.

37. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku totiž
možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné
usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere
vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

38. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, z týchto dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver.39. V súvislosti so žalobcovým prejavom nespokojnosti s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd
poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr.
II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie
je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,
aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie

bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III.
ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalobca v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd
prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné závery týkajúce sa ním navrhnutého spôsobu
vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Odvolacie námietky žalobcu ohľadne
nevykonania ním navrhnutých dôkazov a nesprávnych skutkových záverov konštatovaných súdom prvej
inštancie, vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.

40. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom nie
sú naplnené.

41. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za

nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo

reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS
251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

42. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného
sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (vrátane rovnako
správnych výrokov o nároku na náhradu trov konania strán i štátu vychádzajúcich z tzv. zásady úspechu,
v prípade ktorých ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody ich nesprávnosti).

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní
úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením
po právoplatnom skončení veci.

44. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).