Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/179/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313200253
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:2313200253.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne MUDr. Z. E., trvale bytom v H. zastúpenej JUDr.
Jánom Polákom, advokátom so sídlom v Bratislave, Miletičova 64, proti žalovanému C. S., trvale bytom
v E., zastúpenému JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátom so sídlom v Šali, Jarmočná 2264/3, o
58. 000 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 5C/71/2013, o dovolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 25. októbra 2017 sp.zn. 24Co/241/2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 25. októbra 2017 sp.zn. 24 Co/241/2016
z r u š u j ea vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozsudkom (v poradí druhým) z 25. apríla
2016 č.k. 5C 71/2013-245 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 58. 000 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo

sumy 58. 000 € od 27. novembra 2011 do zaplatenia z dôvodu, že so žalovaným ústne uzatvorila zmluvy
o pôžičke vo výške 58. 000 € a následne na číslo účtu, ktoré uviedol žalovaný po častiach zaslala
sumu 58. 000 € s tým, že pôžička bude jednorázovo splatená v lehote jedného mesiaca od poslednej
platby, t.j. do 26. novembra 2011, avšak žalovaný pôžičku nevrátil a dňa 27. novembra 2011 sa dostal
do omeškania so zaplatením pôžičky. Súd prvej inštancie rozsudkom zamietol žalobu z dôvodu, že
žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď súdu nepreukázala pasívnu legitimáciu žalovaného, t.j. že

medzi ňou a žalovaným ako fyzickou osobou došlo k uzavretiu zmlúv o pôžičke, na základe ktorých
mala žalovanému poskytnúť sumu v celkovej výške 58. 000 €, keď žalovaný tvrdil, že nevystupoval ako
fyzická osoba, ale ako manažér zastupoval Občianske združenie Volley team Unicef. O trovách konania
rozhodol tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 6. 960 € a
na účet právneho zástupcu žalovaného náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 5. 550 €, do troch
dní od právoplatnosti rozhodnutia.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej tiež len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 25.
októbra 2017 sp.zn. 24Co/241/2016 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti
o zaplatenie sumy 58. 000 € zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 58. 000 €
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a v zamietajúcej časti uplatneného príslušenstva a v
závislom výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie v zrušenom rozsahu na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 388, § 389 ods. 1 písm. b/ a § 391 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z. v znení zákona č. 87/2017 Z.z. a dnes už i zákona č. 350/2018
Z.z., ďalej tiež len „C.s.p.“). Žalobkyňa v zmysle ustanovení § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej „O.s.p.“), videla nesprávnosť v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Z vykonaného dokazovania mal odvolací súd za to, že žalobkyňa svoj

nárok odôvodnila dohodnutými zmluvami o pôžičkách medzi ňou a žalovaným na základe telefonických
dohovorov vzhľadom na ich dobré vzťahy, pričom pôžičku poskytla žalovanému ako fyzickej osobepráve preto, že mu dôverovala a verila, že ju vráti. Dodal, že zo skutočnosti, že vypožičané sumy
mali byť použité pre činnosť a prevádzku občianskeho združenia, nemožno dôvodiť vôľu žalovaného
uzavrieť zmluvy ako osoba konajúca za občianske združenie, ide iba o motív konania žalovaného. Podľa

odvolacieho súdu, o tom, že žalovaný konal ako fyzická osoba, podporne svedčí aj skutočnosť, že
požiadal žalobkyňu, aby peniaze poslala na účet patriaci žalovanému ako fyzickej osoby a v jednom
prípade na účet tretej osoby, avšak ani v jednom prípade peniaze neboli poukázané občianskemu
združeniu. Bez potreby zopakovania dokazovania odvolací súd skonštatoval, že vyhodnotenie dôkazov
prvoinštančným súdom je po právnej stránke nesprávne, preto rozhodnutie o uplatnenej istine zmenil.

Vzhľadom na rozpor tvrdení a skutočnosť, že súd prvej inštancie sa splatnosťou pôžičiek v napadnutom
rozhodnutí nezaoberal, odvolací súd zrušil v časti uplatneného príslušenstva a vec vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

3. Proti takémuto rozsudku, a to v celom rozsahu, podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie,
prípustnosť ktorého vyvodzoval z toho, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby

uskutočňoval jeho patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
súdny proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.). Tento dovolací dôvod vymedzil tak, že vada nesprávneho
procesného postupu v rozsudku odvolacieho súdu spočíva v tom, že odvolací súd dospel k iným
skutkovým zisteniam, konkrétne - komu bola poskytnutá pôžička žalobkyňou, t.j. kto bol pasívne
legitimovaný v predmetnom konaní, bez toho, aby zopakoval dokazovanie, čím bolo porušené právo

dovolateľa na účasť na pojednávaní a právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, čím došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Nesprávnosť procesného postupu teda podľa dovolateľa spočíva v tom,
že o odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania vo väzbe na uvedený odlišný skutkový záver
oproti skutkovému zisteniu súdu prvej inštancie v rozhodujúcej a spornej otázke pasívne legitimovaného
subjektu. Uviedol rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn,. 5 Cdo/131/2009 v ktorom

dovolací súd zdôrazňuje, že je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam,
vedúcim k záveru o zmene rozsudku súdu prvej inštancie, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov
vykonaných súdom prvej inštancie. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
II. ÚS 387/2010 a tiež na právnu teóriu podľa ktorej odvolací súd musí zopakovať dôkazy vykonané
súdom prvej inštancie, ak by vykonané dôkazy mali byť podľa názoru odvolacieho súdu hodnotené

odlišne, ako sa stalo v konaní pred súdom prvej inštancie. Ďalej uvádzal, že boli porušené a absolútne
ignorované práva žalovaného ako strany vyjadriť sa na pojednávaní na odvolacom súde k odvolaniu
protistrany, k vykonaným dôkazom, k právnej stránke veci a predniesť svoj návrh (vrátane záverečnej
reči). Poukázal tiež na to, že v rozsudku odvolacieho súdu absentuje riadne odôvodnenie, označil
ho za prekvapivé a protirečivé s absenciou logickej nadväznosti. Na základe uvedeného žiadal, aby

dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta a žalobkyňa je povinná nahradiť trovy
konania a trovy právneho zastúpenia, alternatívne, aby dovolací súd odvolací rozsudok zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhuje odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu.

4. Žalobkyňa sa k podanému dovolaniu vyjadrila tak, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za
vecne správne, zákonné a spravodlivé a dovolanie žalovaného navrhuje odmietnuť.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti C.s.p. v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana, v ktorej neprospech boli vydané napádané rozhodnutia

oboch nižších súdov, a to za podmienky jej zastúpenia i spísania dovolania na to určenou osobou(§ 429
ods. 1 C.s.p.) skúmal predovšetkým bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou
C.s.p.), či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel
k záveru, že dovolanie žalovaného je prípustné a tiež dôvodné.

6. Aj za účinnosti C.s.p. treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v
systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa
novejprávnejúpravynieje„ďalšímodvolaním“adovolacísúdnesmiebyťvnímaný(procesnýmistranami
ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (v tejto súv. por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.

zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012
a 7 Cdo 92/2012).7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 C.s.p.

8. Podľa § 420 písm. f/ C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) O.s.p. treba rozumieť taký vadný
postup súdu, ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, vymykajúcich
sa nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie

ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Pri posudzovaní

znemožnenia uskutočňovať strane jej patriace procesné práva, je nevyhnutné skúmať intenzitu zásahu
do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť
v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti
strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu.

10. Dovolateľ odôvodnil porušenie práva na spravodlivý proces okrem iného tým, že rozhodnutie
odvolacieho súdu možno považovať aj za nečakané, prekvapivé, nepredvídateľné a nebolo riadne
odôvodnené.

11. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so
všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné.“ (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa

musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne
závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho
rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl.
6ods.1dohovoru.“(I.ÚS243/07).Súdbymalbyťpretovosvojejargumentáciiobsiahnutejvodôvodnení
koherentný,t.j.jehorozhodnutiemusíbyťkonzistentnéajehoargumentymusiapodporiťpríslušnýzáver.

Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.“ (I.
ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

12. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach práve pod
vplyvomjudikatúryEurópskehosúdupreľudsképrávaajudikatúryÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
zaujal stanovisko, že medzi práva civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto
práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného
práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia
práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom ) odníma možnosť náležite

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov. Aj nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je
porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420
písm. f) C.s.p.13. Požiadavka úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia je na odvolacom súde
nutná, obzvlášť vtedy, ak odvolací súd zmeňuje rozsudok súdu prvej inštancie. V takomto prípade

odvolací súd musí podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku
rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielenpoukazomnavšetkyskutočnostizistenévykonanýmdokazovaním,aletiežspoukazomnaprávne
závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak

odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých
ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto
ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.

14. V prejednávanej veci odvolací súd uviedol, že „z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zmluvami
o pôžičkách prenechala žalobkyňa ako veriteľ žalovanému ako dlžníkovi sumu 58. 000 € a žalovaný

sa zaviazal poskytnutú sumu vrátiť“ a zmenu rozsudku odôvodnil tým, že „o tom, že žalovaný konal
ako fyzická osoba, podporne svedčí aj skutočnosť, že požiadal žalobkyňu, aby peniaze poslala na účet
patriaci žalovanému ako fyzickej osobe a v jednom prípade na účet tretej osoby, avšak ani v jednom
prípade peniaze neboli poukázané občianskemu združeniu. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázaním aj
na SMS komunikáciu medzi stranami vyvodil záver, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný, a to preto,

že sa používa množné číslo, teda pôžičku má vrátiť občianske združenie, je potrebné na druhej strane
poukázaťajnatakúkomunikáciu,vktorejžalovanýuvádza,žesi„budemusieťzobraťúveravyriešiťto“a
pokiaľ používal žalovaný množné číslo smerujúce k osobám dlžníkov z pôžičiek, tak potom, ak požičané
sumy následne poskytol občianskemu združeniu a očakával ich vrátenie od občianskeho združenia, je
logické aj používanie množného čísla pokiaľ ide o osobu dlžníka.“ Pritom záver súdu prvej inštancie bol:

„na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno,
keď súdu nepreukázala, že medzi ňou a žalovaným ako fyzickou osobou došlo k uzavretiu zmlúv o
pôžičke, na základe ktorých mu mala poskytnúť sumu v celkovej výške 58. 000 €.“

15. Odvolací súd v rozsudku neozrejmil svoje skutkové a právne závery takým spôsobom, aby strana

sporu nemusela hľadať odpoveď na pre vec rozhodujúce skutočnosti v rovine dohadov, aby sa s prijatými
závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale
aj skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú. Preto dovolací súd konštatuje, že pre nedostatok
dôvodov je odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nepresvedčivé a nepreskúmateľné.

16. Odvolací súd zároveň pochybil, keď bez toho, aby dokazovanie zopakoval, dospel k odlišnému
skutkovému záveru, než súd prvej inštancie. Odvolací súd, pokiaľ sa chcel od súdom prvej inštancie
prijatého skutkového záveru o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou (spornej otázke pasívne
legitimovaného subjektu) odchýliť, mal opätovne vykonať dokazovanie. Ak tak odvolací súd neurobil
a vyvodil odlišný skutkový záver bez toho, aby dokazovanie v potrebnom rozsahu sám zopakoval,

porušil ustanovenie § 384 ods. 1 C.s.p. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým
zisteniam, vedúcim k vyhoveniu žaloby (ktorá bola predtým zamietnutá), dospel iba na základe
prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie.

17.Akjedovolaniedôvodné,dovolacísúdnapadnutérozhodnutiezruší(§449ods.1C.s.p.).Akdovolací

súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí
(§ 450 C.s.p.). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami preto zrušil len rozsudok odvolacieho súdu
a vec vrátil na ďalšie konanie jemu, majúc za to, že náprava zrušením len rozhodnutia odvolacieho súdu
je v tomto prípade možná i postačujúca (§ 449 ods. 2 C.s.p.).

18. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 C.s.p.).
19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.