Uznesenie – Rozvod ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoP/53/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817211738
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3817211738.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., vo veci rozvodu manželstva navrhovateľky
(manželky) C., a manžela U. a úpravy práv a povinností k synovi (v čase začatia konania maloletému)
R., do plnoletosti zastúpenému Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny P., do plnoletosti R. za účasti
jeho starých rodičov - C. a L., obaja bytom Y., na odvolanie manžela proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza č. k. 5P/38/2017-672 zo dňa, 26. júna 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolanie manžela vo veci samej (výroky I., II.) o d m i e t a .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o trovách štátu a o trovách účastníkov konania (výroky III.,
IV., V.) p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozviedol manželstvo U. P. a C.. R. P., rodenej M.,
uzavreté dňa XX.XX.XXXX v Y. O. X., zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu Y., vo zväzku
III, ročník XXXX, na strane XX, pod poradovým číslom XX (výrok I.), práva a povinnosti k R. P., nar.
XX.XX.XXXX, na čas po rozvode neupravil (výrok II.), navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť na účet
súdu náhradu trov konania štátu v sume 149,45 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok
III.), manželovi navrhovateľky uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu náhradu trov konania štátu v sume
149,44 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.) a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok
na náhradu trov konania (výrok V.).

1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že navrhovateľka sa podaným návrhom
domáhala rozvodu manželstva z dôvodu, že ich vzájomné vzťahy s manželom sú vážne a trvalo
rozvrátené a manželstvo nemôže plniť svoj účel. Manžel navrhovateľky uviedol, že s návrhom súhlasí.
Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a zistil, že z manželstva účastníkov pochádzajú dve deti
- plnoletý E. P., nar. XX.XX.XXXX a v čase začatia konania maloletý R. P., nar. XX.XX.XXXX. V
čase rozhodovania súdu už obe deti účastníkov boli plnoleté. V dôsledku narušených vzťahov medzi
účastníkmi navrhovateľka v lete 2017 odišla zo spoločnej domácnosti k svojim rodičom. V byte, ktorý
je vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky, zostal bývať jej manžel a v tom čase maloletý R., ktorý
bol následne uznesením Okresného súdu Prievidza č. k. 6P/19/2018-17 zo dňa 26.04.2018 dočasne
zverený do náhradnej osobnej starostlivosti starých rodičov - C. P. a L. P..

1.3 Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzťahy
v manželstve účastníkov sú vážne a trvalo rozvrátené, účastníci nežijú v spoločnej domácnosti a
ich manželstvo si neplní ani jednu zo svojich funkcií. Za hlavnú príčinu rozvratu vo vzťahoch medzi
účastníkmi súd považoval to, že navrhovateľka počas trvania manželstva nadviazala známosť s iným

mužom. I keď v konaní navrhovateľka uvádzala, že ich vzťahy s manželom boli už skôr narušené a
došlo medzi nimi k odcudzeniu, bolo preukázané, že manželstvo účastníkov bolo pomerne usporiadané
a funkčné až do doby zistenia, že navrhovateľka má známosť. Je možné, že navrhovateľka vnímala
problémy vo vzťahu s manželom a necítila sa šťastná, avšak zásadný zvrat v manželstve účastníkov
nastal až po zistení, že navrhovateľka má známosť s iným mužom. Navrhovateľka napriek tomu, že
prisľúbila známosť ukončiť, to nedokázala a táto skutočnosť spôsobila trvalý, hlboký a nezvratný rozvrat
vo vzťahu účastníkov. V dôsledku toho (i keď do určitej miery zrejme aj pod vplyvom postoja manžela
navrhovateľky) sa úplne rozvrátili aj vzťahy navrhovateľky s deťmi, ktoré napriek jej záujmu odmietajú
akýkoľvek kontakt s ňou.

1.4 V čase začatia konania bol syn účastníkov R. P. maloletý, preto súd konal aj o úprave práv a
povinností rodičov voči tomuto dieťaťu na čas po rozvode. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie
však už R. dovŕšil plnoletosť, v dôsledku čoho súd o úprave práv a povinností rodičov voči tomuto
dieťaťu nerozhodoval, keďže dôvod konania plnoletosťou dieťaťa zanikol. Súd preto vyslovil, že práva
a povinnosti k R. P., na čas po rozvode neupravuje.

1.5 V čase maloletosti R. P. súd prvej inštancie nariadil znalecké dokazovanie v súvislosti s konaním o
právach a povinnostiach rodičov k nemu. Ustanovenej znalkyni súd za vykonané úkony priznal odmenu
vo výške 298,89 eur a táto suma bola znalkyni vyplatená z rozpočtových prostriedkov súdu. Civilný
mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) ani Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) neupravujú
náhradu trov konania štátu. Súd preto postupoval podľa čl. 4 základných princípov CSP, podľa ktorého ak
sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec
sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu
najbližšiu posudzovanej právnej veci. Na základe toho súd prvej inštancie považoval za spravodlivé
usporiadanie otázky náhrady trov konania štátu tak, aby sa obaja rodičia podieľali na vzniknutých
trovách štátu rovnakou mierou, keďže znalecké dokazovanie bolo nariadené v záujme ich (v tom čase
maloletého) dieťaťa. O trovách účastníkov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že účastníkom
náhradu trov konania nepriznal, pretože podľa § 52 CMP účastníci v tomto konaní nemajú na náhradu
trov konania nárok.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie manžel navrhovateľky. Uviedol, že s rozvodom súhlasí,
ale nesúhlasí s odôvodnením súdu prvej inštancie, najmä s klamstvami navrhovateľky o tom, že ich
spolužitie nebolo harmonické, manžel sa uzavrel sám do seba, netrávili spoločne chvíle, a stále sa hádali.
Žiadal doplniť odôvodnenie v tom zmysle, že za zásadný zvrat v manželstve považuje trestné oznámenie
na jeho osobu podané manželkou, kvôli čomu sa mu zhoršil zdravotný stav, pričom vyšetrovaním bolo
preukázané, že o žiadne týranie nešlo a bol zbavený obvinenia v plnom rozsahu. Podľa odvolateľa súd
prvej inštancie zatajil v odôvodnení skutočnosť, že za rozpad manželstva nesie vinu navrhovateľka.
Nesúhlasil ani s uložením povinnosti platiť trovy štátu a žiadal, aby súd určil výživné pre syna R. s tým,
že matka by mala platiť výživné v sume 500 eur mesačne, nakoľko ani po opakovaných výzvach súdu
nepredložila svoje príjmy, a on (otec) by platil výživné vo výške 200 eur mesačne, a to od podania návrhu
na rozvod. Ďalej žiadal, aby súd uložil povinnosť navrhovateľke uhradiť plnú sumu trov konania 298,90
eur, nakoľko navrhovateľka (matka) navrhla sedenie R. u psychologičky, a on (otec) s tým od začiatku
nesúhlasil. Pod hrozbou pokuty od súdu sa sedenie uskutočnilo, ale v tom čase maloletý R. na ňom
povedal len to, že všetko už povedal na súde. Otec v odvolaní uviedol, že nie je možné, aby musel
preplatiť náklady za činnosť, s ktorou nesúhlasil a ako sa neskôr ukázalo bola úplne zbytočná.

3. Navrhovateľka sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací skôr, ako mohol pristúpiť k preskúmaniu správnosti
napadnutého rozhodnutia v dôsledku podaného odvolania, zisťoval, či odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote, či bolo podané subjektom oprávneným na podanie takéhoto opravného prostriedku
a či odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa. Z obsahu odvolania
manžela navrhovateľky vyplýva, že podaným odvolaním napadol vo veci samej len dôvody rozsudku
súdu prvej inštancie, pričom sám uviedol, že s rozvodom súhlasí.

5. Podľa § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

6. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

7. Podľa § 358 CSP odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

8. Z obsahu odvolania manžela navrhovateľky vyplýva, že napadol len dôvody rozhodnutia súdu prvej
inštancie, na základe ktorých súd prvej inštancie rozhodol výrokom I. tak, že manželstvo rozviedol.
Ani v prípade vyhovenia odvolaniu v tejto časti by sa teda výrok napadnutého rozsudku nezmenil.
Odvolanie ako opravný prostriedok je zásadne prípustné len proti výroku rozhodnutia. Proti odôvodneniu
rozhodnutia odvolanie prípustné nie je z dôvodu, že záväzné účinky má len výrok súdneho rozhodnutia,
nie jeho odôvodnenie.

9. Vzhľadom na neprípustnosť odvolania len proti dôvodom súdneho rozhodnutia (§ 358 CSP) odvolací
súd odvolanie manžela navrhovateľky v tejto časti odmietol podľa § 386 písm. c) CSP. Odvolací súd k
tomu len na okraj dodáva, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že -
aj keď súd citoval vyjadrenia oboch účastníkov konania, pričom s vyjadrením navrhovateľky (manželky)
prirodzene nemusel manžel súhlasiť - po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd za hlavnú príčinu
rozvratu vo vzťahoch medzi účastníkmi súd považoval to, že navrhovateľka počas trvania manželstva
nadviazala známosť s iným mužom. Aj z tohto dôvodu sa návrh manžela na doplnenie resp. opravu
odôvodnenia nejaví ako dôvodný.

10. K návrhu otca (manžela navrhovateľky), aby odvolací súd určil výživné pre R. P. od podania návrhu
na rozvod odvolací súd uvádza, že z takto formulovaného návrhu (obsiahnutého v odvolaní) nie je
zrejmé, či otec žiada o výživné na syna R. len za obdobie, keď bol syn v jeho osobnej starostlivosti (teda
do vykonania neodkladného opatrenia č. k. 6P/19/2018-17 zo dňa 26.04.2018), alebo do dosiahnutia
plnoletosti syna R., prípadne aj do budúcnosti (t. j. aj na čas po rozvode). Pokiaľ ide o výživné na syna R.
na čas po rozvode (ale aj na obdobie od dosiahnutia plnoletosti R. do rozvodu), otec nie je oprávnenou
osobou na podanie takéhoto návrhu, a teda ani na podanie odvolania, preto sa odmietnutie odvolania
(s odkazom na § 386 písm. b/ CSP) vzťahuje aj na odvolanie otca v časti, ktorou súd prvej inštancie
neurčil výživné pre R. P. počnúc dňom jeho plnoletosti. Za toto obdobie je jedinou oprávnenou osobou
na podanie návrhu na určenie výživného (a tým aj na podanie odvolania) samotný R. P.. Podľa § 100
CMP je totitž s konaním o rozvod zo zákona spojené len konanie o úpravu pomerov manželov k ich
maloletým deťom na čas po rozvode. Teda priamo v konaní o rozvod súd rozhoduje o výživnom len
vtedy, ak ide o výživné pre maloleté deti a len na čas po rozvode. Preto súd prvej inštancie správne v
tomto konaní (o rozvod manželstva) nerozhodoval o výživnom pre R. P. na čas po rozvode, keďže tento
bol už v čase rozhodovania súdu prvej inštancie plnoletý. Podľa § 65 ods. 3 zákona o rodine výživné
plnoletých detí upraví súd len na návrh, pričom tento návrh môže podať len samotné plnoleté dieťa.

11. Pokiaľ ide o obdobie, počas ktorého bol (v tom čase ešte maloletý) R. P. v osobnej starostlivosti
starých rodičov na základe neodkladného opatrenia č. k. 6P/19/2018-17 zo dňa 26.04.2018 (do jeho
plnoletosti), aj tu platí, že výživné za maloletého za toto obdobie nemôže žiadať otec, ale mohli by oň
žiadať len starí rodičia, ktorí vykonávali osobnú starostlivosť o maloletého R.. Aj vo vzťahu k tomuto
obdobiu je teda otec neoprávnenou osobou na podanie odvolania.
12. Napokon pokiaľ ide o obdobie, keď bol (v tom čase maloletý) R. v starostlivosti otca (t. j. od
odchodu matky zo spoločnej domácnosti do vykonania neodkladného opatrenia č. k. 6P/19/2018-17
zo dňa 26.04.2018), v tejto časti je otec oprávnený požadovať od matky výživné na maloleté dieťa, o
ktoré sa skutočne stará. Tu však odvolací súd uvádza, že návrh na určenie výživného otec v konaní
pred súdom prvej inštancie nepodal, celé konanie pred súdom prvej inštancie sa viedlo len o návrhu
manželky na rozvod manželstva a na úpravu práv a povinností k maloletému R. na čas po rozvode, nie
na čas do rozvodu.

13. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie manžela U. P. vo veci samej odmietol ako
podané neoprávnenou osobou (pokiaľ ide o výživné na čas od plnoletosti R. P.) resp. ako neprípustné,
smerujúce len proti odôvodneniu rozsudku, pričom v časti týkajúcej sa výživného za obdobie do
plnoletosti R. P., resp. do jeho zverenia starým rodičom odvolací súd považoval podanie odvolateľa za
samostatný návrh, o ktorom môže (po prípadnom upresnení, čo navrhovateľ presne žiada) rozhodnúť
len súd prvej inštancie v samostatnom konaní.

14. Pokiaľ ide o trovy účastníkov konania a trovy štátu, odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej
inštancie za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15. Podľa § 49 ods. 1 CMP účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu a jeho zástupcovi, ak nejde
o trovy konania, ktoré platí štát.

16. Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

17. Podľa § 53 CMP v konaní vo veciach určenia rodičovstva a v konaniach vo veciach notárskych
úschov môže súd priznať náhradu trov konania účastníkom, ktorí mali vo veci úspech, proti účastníkom,
ktorí úspech nemali, ak to možno spravodlivo požadovať.

18. Podľa § 54 CMP ak účastník, jeho zástupca alebo ten, kto mal v konaní nejakú povinnosť, zavinil
trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, je povinný ich nahradiť.

19. Podľa § 55 CMP súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

20. V mimosporových konaniach platí zásada, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania, ktoré si v konaní platil (§ 52, § 49 CSP). Každý z účastníkov teda sám znáša svoje trovy konania.
Zákon však pripúšťa výnimky, a to v § 53 až 55 CMP. V prejednávanej veci nejde o určenie rodičovstva
ani o notársku úschovu, teda aplikácia § 53 CMP je vylúčená.

21. Podľa názoru odvolacieho súdu v konaní nebolo preukázané splnenie predpokladov odôvodňujúcich
uloženie povinnosti náhrady trov konania navrhovateľke v prospech manžela navrhovateľky podľa § 54 a
§ 55 CMP. Manžel navrhovateľky poukázal v odvolaní iba na skutočnosť, že navrhovateľka podala návrh
na rozvod. Žiaden iný dôvod na priznanie trov konania v jeho prospech neuviedol. Samotné podanie
návrhu na rozvod v žiadnom prípade nemožno považovať za zavinenie trov konania, ktoré by inak neboli
vznikli (k trovám štátu sa odvolací súd vyjadrí nižšie), ani za okolnosť, pre ktorú by nepriznanie náhrady
trov konania bolo nespravodlivé. Podľa názoru odvolacieho súdu teda neboli splnené podmienky pre
priznanie náhrady trov konania manželovi navrhovateľky.

22. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie aj pokiaľ ide o uloženie povinnosti
obom rodičom R. nahradiť trovy konania štátu, keď tieto považoval za spravodlivé rozdeliť tak, aby
sa obaja rodičia podieľali na vzniknutých trovách rovnakou mierou. Odvolací súd k tomu dodáva
nasledovné:

23. Vychádzajúc z koncepcie Civilného mimosporového poriadku je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu
bolo v mimosporových konaniach upraviť tie inštitúty, ktoré vykazujú určité odlišnosti v porovnaní
so sporovým konaním. Takouto odchýlkou od všeobecnej právnej úpravy CSP je aj osobitná úprava
náhrady trov v CMP. V mimosporových konaniach platí vyšetrovacia zásada vyplývajúca z § 35 a § 36
CMP (povinnosť súdu zistiť skutočný stav veci a vykonať aj iné dôkazy ako navrhli účastníci, ak je to
potrebné na zistenie skutočného stavu veci), preto CMP v § 49 ods. 1 a v § 57 počíta s možnosťou vzniku
trov konania štátu, ktoré vzniknú najmä v súvislosti s dokazovaním, o ktorých náhrade rozhoduje súd z
úradnej povinnosti (aj bez návrhu). Nakoľko CMP neobsahuje žiadne ďalšie ustanovenia o rozhodovaní
súdu o náhrade trov konania štátu, je potrebné v súlade s článkom 3 ods. 1 Základných princípov CMP
aj na náhradu trov štátu aplikovať ustanovenia CMP upravujúce trovy účastníkov konania, ktoré sú
čo do obsahu a účelu najbližšie posudzovanej právnej veci. Štát nemá právo na náhradu trov, ktoré
platil, len v prípade, ak zákon výslovne ustanovuje, že trovy dôkazov platí štát (napr. § 251 ods. 1
CMP) alebo tak rozhodne súd na základe zistenia, že účastník alebo účastníci spĺňajú podmienky na
oslobodenie od súdnych poplatkov (primerane § 49 ods. 2 CMP) a nie je spravodlivé od nich požadovať
náhradu trov konania štátu (primerane § 55 CMP). Vzhľadom na charakter mimosporových konaní, kde
nie je možné hovoriť o úspechu alebo neúspechu niektorého z účastníkov konania, je potrebné trovy
dokazovania, ktoré platil štát, považovať za spoločné trovy účastníkov konania, ktoré majú platiť podľa
pomeru účastníctva na veci a na konaní (§ 49 ods. 3 CMP). Vo veciach starostlivosti súdu o maloleté

dieťa je tento pomer medzi rodičmi v zásade rovnaký, teda jedna polovica na každého z rodičov. Aj
v prípade náhrady trov štátu môže súd aplikovať ustanovenia § 54 a § 55 ako výnimky z uvedeného
všeobecného pravidla.

24. V prejednávanom prípade odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne rozhodol
o priznaní náhrady trov konania štátu za znalecké dokazovanie, pričom túto povinnosť tiež správne
pomerne rozdelil medzi oboch rodičov, keďže znalecké dokazovanie bolo vykonané v záujme oboch
rodičov.

25. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami manžela navrhovateľky posudzoval, či s ohľadom
na okolnosti prípadu je spravodlivé zaviazať na náhradu trov konania štátu, ktoré vznikli v súvislosti
so znaleckým dokazovaním, oboch rodičov v rovnakom pomere alebo len jedného z nich (tak ako to
navrhoval manžel navrhovateľky v odvolaní). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že posudzovanie
citových väzieb medzi (v tom čase) maloletým dieťaťom a jeho rodičmi, posudzovanie vhodnosti určitého
spôsobu úpravy pomerov rozvedených rodičov k ich maloletým deťom z hľadiska psychologického
nariadeným znaleckým dokazovaním, je v každom prípade v záujme všetkých účastníkov konania a
riadneho zistenia skutočného stavu veci. Skutočnosť, že znalecké dokazovanie bolo podľa manžela
navrhovateľky zbytočné, nemožno považovať za dôvod, pre ktorý by len navrhovateľka mala nahradiť
trovy konania, ktoré štátu platila, keďže jej návrh zjavne nebol bezdôvodný ani šikanózny.

26. Napokon, aj keď v mimosporovom konaní v zásade nemožno hovoriť o úspechu alebo neúspechu
niektorého z účastníkov konania, pri posudzovaní otázky spravodlivosti znášania náhrady trov konania
štátu (§ 55 CMP) nemožno prehliadnuť, že tak ako navrhovateľka (manželka) žiadala o zverenie (v
tom čase) maloletého R. do svojej osobnej starostlivosti a následne tento návrh vzala späť (uviedla, že
už netrvá na tom, aby jej bol R. zverený), takisto aj manžel navrhovateľky pôvodne žiadal o zverenie
syna do jeho osobnej starostlivosti a následne svoj návrh zmenil tak, že žiada, aby bol jeho syn R.
zverený staršiemu bratovi E., pričom v konečnom dôsledku ani návrhu manželky ani návrhu manžela na
zverenie syna R. nebolo vyhovené, teda pri oboch manželoch možno v istom zmysle hovoriť o zavinení
znaleckého dokazovania, je teda spravodlivé, aby obaja spoločne (§ 49 ods. 3 CMP) znášali trovy
znaleckého dokazovania prostredníctvom náhrady trov konania štátu.

27. Odvolací súd záverom dodáva, že podľa konštantnej judikatúry súd nemusí v odôvodnení
rozhodnutia dať odpovede na úplne všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku účastníka
konania, ktorú nastolil, je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04
, III. ÚS 209/04 , II. ÚS 200/09 a podobne).

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže nezistil žiadne okolnosti stanovené v § 54 a
§ 55 CMP, pre ktoré by mal o trovách odvolacieho konania rozhodnúť iným spôsobom (vyššie uvedené
dôvody potvrdenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady trov konania žiadnemu z
účastníkov sa vzťahujú aj na trovy odvolacieho konania).

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 6. 2. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.