Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, March 27, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/111/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113215948
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7113215948.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.
Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobkyne: U.. W. M., O.. X. X. XXXX, V. X.
M., U. X, zastúpenej JUDr. Milanom Szőllőssym, advokátom, so sídlom v Košiciach, Mlynská 28,
proti žalovanému: OM SERVIS s.r.o., so sídlom v Košiciach, Hroncova 3, IČO: 36 187 691, za účasti
intervenienta na strane žalovaného Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Štúrova 7, Košice, o náhradu

škody na zdraví, o odvolaní žalovaného proti rozsudlku č.k. 15C/180/2013-182 z 21.11.2016 Okresného
súdu Košice I

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výrokoch o náhrade trov konania a trov
štátu a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 15C/180/2013-182 z 21.11.2016

rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 2 161,50 Eur s 8,75 % ročným úrokom z
omeškania od 28. 2. 2013 do zaplatenia a sumu 5,64 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.).
Konanie o zaplatenie sumy 196,50 € zastavil (výrok II.). Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % (III.). Žalovaný je povinný nahradiť trovy štátu vo výške 190,86 € na účet Okresného
súdu Košice I do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (IV).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 2.358 € s
príslušenstvom, náhrady škody na veciach vo výške 5,64 € a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnila
tým, že dňa 2.1.2012 pri vychádzaní z budovy na Hroncovej ul. 3 v Košiciach, ktorej prevádzkovateľom
je žalovaný, utrpela vážne ublíženie na zdraví v dôsledku nepripevnenia protišmykových rohoží na
schodoch - došľapom na ich voľnú časť presahujúcu cez schody. Žalobkyňa sa pošmykla a utrpela
pomliaždenie pravého ramenného kĺbu, podvrtnutie ľavého kolena, natrhnutie vnútorného postranného

väzu ľavého kolena, pomliaždeniny a odreniny oboch rúk a pravého kolena. Zodpovednosť žalovaného
ako prevádzkovateľa budovy vyplýva z § 420a OZ a § 415 v spojení s § 420 OZ. V zmysle lekárskeho
posudku o bolestnom bolestné predstavuje 150 bodov, čo v peňažnom vyjadrení predstavuje sumu
2.358 €. Pripojila doklad z čistiarne zo dňa 7. 1. 2012 osvedčujúci úhradu za čistenie šatstva vo
výške 5,64 €. Prostredníctvom právneho zástupcu si uplatnila u žalovaného náhradu škody listom zo
dňa 27.11.2012, na čo žalovaný oznámil, že uplatnený nárok postúpil spoločnosti Allianz - Slovenská

poisťovňa, a.s., kde má uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu. Uplatnený nárok na náhradu
škody nebol v zákonnej 3-mesačnej lehote uspokojený.
Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaného, ktorý žiadal žalobu zamietnuť dôvodiac, že
žalobkyňa nepreukázala, či sa úraz stal na schodoch patriacich žalovanému. Allianz - Slovenská
poisťovňa, a.s. po účinnosti Civilného sporového poriadku v postavení intervenienta namietala okrem
iného, že žalobkyňa po páde nikoho neupovedomila, nároky si uplatnila až s odstupom času,

nepredložila žiadne dôkazy o tom, že k úrazu došlo na predmetných schodoch. Zároveň poukázala na to,že žalovaný vykonáva pravidelnú údržbu schodov, v čase úrazu nebol sneh . Žalobkyňa nepreukázala,
aby žalovaný zodpovedal za škodu, ktorá jej vznikla.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 415, § 420a ods. 1,2,3, § 127, § 441, § 442 ods. 1,2,

§ 443 Obč. zák., spolu s § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z. o odškodňovaní za bolesti a sťaženie
spoločenského uplatnenia a v odôvodnení konštatoval, že v predmetnej veci došlo dňa 2. 1. 2012
v čase o 8,15 hod. k poškodeniu zdravia žalobkyne. Žalobkyňa bola na ošetrení u zubnej lekárky
U.. F. O. B. H. Č.. X X. M.. Žalovaný vykonával v tomto objekte prevádzkovateľskú činnosť, teda
obchodnú a podnikateľskú činnosť a zároveň bol vlastníkom budovy. Súd mal za to, že žalovaný

zodpovedá za škodu podľa § 420a Občianskeho zákonníka, ktorá je založená na princípe objektívnej
zodpovednosti, bez ohľadu na zavinenie škodcu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa pri
vychádzaní z budovy prechádzala po schodoch, pošmykla sa a spadla. Utrpela poškodenie zdravia,
lebo spadla došľapom na voľnú časť presahujúcu schody. Protišmykové rohože na schodoch neboli
pevne pripevnené, boli len položené, čo potvrdil žalovaný v liste adresovanom Allianz - Slovenská
poisťovňa, a.s. zo dňa 13. 12. 2012 a fotodokumentácia. Žalobkyňa v poobedňajších hodinách po úraze

upovedomila o udalosti službukonajúceho vrátnika, ktorý jej oznámil adresu štatutárneho zástupcu
žalovaného a bezodkladne ho informovala o úraze. Vrátnik bol povinný o úraze informovať žalovaného
ako svojho zamestnávateľa a vyhotoviť o ozname žalobkyne o úraze písomný záznam, čo neurobil. F. V.,
vrátnik, ktorý je starobným dôchodcom, pre dlhý časový odstup od úrazu, si vo svojej svedeckej výpovedi
nevedel spomenúť, či ho žalobkyňa informovala o úraze a prečo záznam nevyhotovil. Žalobkyňa

upovedomila o úraze ošetrujúcu zubnú lekárku U.. F., ktorá sama nahlásila udalosť vrátnikovi. Ani toto
oznámenie U.. F. o úraze nebolo písomne zaznamenané v dokumentácii žalovaného. O mieste vzniku
úrazu vyhotovila žalobkyňa v poobedňajších hodinách v deň úrazu fotodokumentáciu, ktorá je súčasťou
žalobného návrhu. Madlá na schodisku, ktoré mali slúžiť na zvýšenie bezpečnosti chôdze po schodoch,
neboli v čase úrazu namontované, čím bola žalovaným porušená preventívna povinnosť podľa § 415

Občianskeho zákonníka a boli namontované žalovaným po úraze, čo síce môže zabrániť škode, ale v
budúcnosti. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný nesplnil prevenčnú povinnosť zabrániť škode podľa §
415 Občianskeho zákonníka, lebo ani neevidoval ohlásenie škody U.. F. ani žalobkyňou. Žalovaný ako
subjekt zodpovedný za škodu podľa § 420a Občianskeho zákonníka bol povinný pripevniť protišmykové
rohože pevne, aby nedošlo k úrazu a v zimnom období zabezpečiť údržbu schodov, aby nedošlo k

vážnemu ohrozeniu zdravia iných osôb. Prvoinštančný súd ďalej dôvodil, že žalovaný nepreukázal, aby
škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke podľa § 420a ods. 3
Občianskeho zákonníka, i keď v tomto smere dôkazné bremeno zaťažovalo jeho.
Žalobkyňa v dôsledku úrazu utrpela poškodenie zdravia, ktoré ohodnotil v posudku o bolestnom
ošetrujúci lekár žalobkyne U.. U. na 150 bodov. Základom pre stanovenie výšky škody bolestného bol

znalecký posudok č. 8/2016 vypracovaný súdny znalcom U.. P. G., ktorý ohodnotil bolestné žalobkyne na
137,50 bodov ( z ktorého súd vychádzal). Ďalej súd vychádzal z úvahy, že rozhodným obdobím určenia
hodnoty bodu pre stanovenie výšky náhrady za bolesť bol rok 2010, v ktorom hodnota bodu je 15,72 €.
Výška bolestného potom predstavuje 2 161,50 Eur (137,50 bodov x 15,72 Eur za bod).V prevyšujúcej
časti o zaplatenie sumy 196,50 Eur súd konanie zastavil podľa § 144 ods. 2 CSP pre späťvzatie žaloby.

Predmetom žaloby bola aj náhrada vecnej škody vo výške 5,64 Eur, ktorá spočíva v úhrade za vyčistenie
šatstva v čistiarni, ktoré bolo znečistené následkom pádu žalobkyne, ktorá bola priznaná podľa § 442
Občianskeho zákonníka a § 443 Občianskeho zákonníka.
Aplikujúc § 563 a s poukazom na to, že právo na náhradu škody bolo uplatnené žalobkyňou listom zo
dňa 26. 11. 2012 sud uzavrel, že uplatnený nárok nebol v zákonnej trojmesačnej lehote upokojený podľa

§ 6 ods. 3 zákona č. 437/2004 Z.z., žalovaný sa dostal do omeškania od 28. 2. 2013 do zaplatenia vo
výške 8,75 % zo sumy 2 161,50 Eur (0,75 % základná úroková sadzba ECB + 8) podľa § 517 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z..
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a o trovách štátu podľa čl. 4 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP. Trovy štátu tvorí odmena vyplatená súdnemu znalcovi U.. G. vo výške 190,86 €,

z finančných prostriedkov štátu.

3. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP , pretože súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vchádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

pričom vychádzajúc z obsahu odvolania. Odvolaním napadol prvý výrok rozsudku, ktorým súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.161,50 € s príslušenstvom a sumu 5,65 €, ako aj
súvisiace výroky o náhrade trov konania a náhrade trov štátu. (nenapadol druhý výrok rozsudku,
ktorým súd konanie o zaplatenie sumy 196,50 € zastavil). Žalovaný nerozporoval skutočnosť, žeje podnikajúcou právnickou osobou, ktorá je vlastníkom objektu nachádzajúceho sa v Košiciach na
Hroncovej ul., avšak má za to, že na základe vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a dôkaznej núdzi žalobkyne poskytol ochranu vo forme rozhodnutia v jej prospech. Žalovaný

zdôraznil, že sama žalobkyňa uviedla, že po údajnom páde sa zdvihla a odišla preč, pričom pri
predmetnom páde nebol nikto prítomný . O svojom páde nikoho neinformovala, a to aj napriek tomu,
že v objekte bola zabezpečená stála služba na vrátnici, okolo ktorej pri východe z objektu prechádzala
(čo žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnila). Žalovaný upriamil pozornosť na obsah
výpovede svedka M. V., ktorý mal v tom čase službu, ktorý si nespomenul, že by sa niekto sťažoval

na rohože (že nie sú pripevnené), ani že by niekto oznamoval úraz alebo škodu, teda nepotvrdil
údaje tvrdené žalobkyňou, že mala v poobedňajších hodinách dňa, kedy došlo k úrazu sa dostaviť do
objektu žalovaného a nahlásiť svoj pád svedkovi V.. Pre úplnosť žalovaný zdôraznil, že tento svedok
nebol zamestnaný u žalovaného u tretieho subjektu. Ďalej žalovaný zdôraznil, že ani svedkyňa U..
F. nevidela, že by žalobkyňa spadla na schodoch, rovnako ani nikto z jej pacientov alebo kolegov
a že vedela uviesť ani kedy jej mala žalobkyňa telefonicky oznámiť, že pri odchode spadla. Táto

svedkyňa taktiež neuviedla konkrétne komu a presne kedy mala oznámiť, že došlo k pádu. Za týchto
okolností preto podľa žalovaného nie je možné prisvedčiť súdu, pokiaľ žalovanému vytýkal neevidovanie
oznámenia účinného po uplynutí doby piatich dní od domnelého úrazu a navyše vykonaného osobou
priamo nedotknutou, bez akéhokoľvek pomeru k veci a už vôbec to nie je možné považovať za
nesplnenie prevenčnej povinnosti žalovaného. Ďalej žalovaný zdôraznil, že ani ďalšia svedkyňa L. X.

nebola prítomná priamo pri udalosti, teda pád nevidela. Bola o ňom informovaná iba sprostredkovane
od žalobkyne. Teda dokazovanie bolo vykonané iba výsluchom svedkov, ktorí ani neboli priamo pri
predmetnejudalostiavypovedalilenotýchskutočnostiach,ktoréimmalauviesťsamažalobkyňa,pričom
tieto sa nemuseli zhodovať so skutočnosťou a takéto výpovede preto nie sú relevantným dôkazom
pre preukázanie toho, že skutočne došlo ku pádu žalobkyne v objekte žalovaného a nie na inom

mieste mimo objektu žalovaného. Za relevantný dôkaz podľa žalovaného nie je možné považovať ani
fotodokumentáciu, ktorá mala byť vykonaná v popoludňajších hodinách, z ktorej nie je zrejmé, kedy
bola naozaj vyhotovená, avšak je jednoznačné, že nedokumentuje dopoludňajší reálny stav. Napokon
žalovaný zdôraznil, že schody objektu boli zabezpečené samoťažnými, protišmykovými rohožami, ktoré
sa neskrutkujú ani inak neupínajú a už len ich samotný rozmer a hrúbka vylučuje ich samovoľný pohyb.

Z vykonaného dokazovania je preto podľa žalovaného zrejmé, že žalobkyňa žiadnym relevantným
dôkazom nepreukázala, že skutočne došlo k úrazu na ňou popisovanom mieste v danom čase a s
ňou uvádzaných dôvodov. Preto nie je možné vyvodiť záver o tom, že žalovaný zodpovedá na princípe
objektívnej zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420a Obč. zák.. S poukazom na uvedené teda žalovaný
rozporuje nárok žalobkyne čo do základu .

Zároveň namietal aj výšku uplatneného nároku a priznaného súdom. Pokiaľ súd prvej inštancie pri
rozhodovaní o výške nároku titulom náhrady za bolesť, túto stanovil v zmysle zákona č. 437/2004 Z.z.
tak, že za rozhodnú považoval hodnotu bodu v roku 2010 , tak súdom priznaná náhrada nie je správna,
nakoľko v danom roku bola hodnota bodu vo výške 14,89 € a nie vo výške 15,72 €.
Zároveň o príslušenstve úroku z omeškania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na to, že nebol

nárok uspokojený v zákonnej trojmesačnej lehote, preto sa žalovaný dostal do omeškania od 28.2.2013,
avšak takéto rozhodnutie čo do stanovenia doby omeškania je v rozpore s platnou právnou úpravou. Vo
vzťahu k uvedenému žalovaný zdôraznil, že ust. § 6 ods. 3, na ktoré súd prvej inštancie poukazoval,
sa vzťahuje na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, nie na náhradu za bolestné, preto súd
aplikoval a rozhodoval o príslušenstve pohľadávky titulom bolestného podľa nesprávneho právneho

predpisu. Rovnako konajúci súd pochybil aj pri rozhodovaní o výške príslušenstva, ktorá bola priznaná
vo výške 8,75%, aj keď v zmysle ust. § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z., platného a účinného od 1.2.2013, je
výška úrokov z omeškania o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba CEB, platnej
k prvému dňu omeškania, preto ku dňu 28.2.2013 bola zákonná výška úrokov z omeškania 5,75%.
Napokon žalovaný rozporoval aj priznanie čiastky 5,64 € titulom vyčistenia šatstva, nakoľko nie je

zrejmé, z čoho súd vyvodil dôvodnosť tohto nároku, t.j. že za daného skutkového stavu a za daných
poveternostných podmienok mohlo dôjsť k takému znečisteniu ošatenia, ktoré si vyžiadalo náklady
čistenia. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej
inštancie a žalobu v celom rozsahu (nad rámec časti, v ktorej bolo konanie zastavené) zamietol a priznal
žalovanému náhradu trov konania.

4. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu vyjadrila písomne, pričom poukázala na skutočnosti uvádzané
v konaní pred súdom prvej inštancie a majúc za to, že vznik škody, rozsah, miesto vzniku škody
relevantným spôsobom preukázala. Citovala ustanovenia § 420a a § 415 OZ, keď zároveň zdôraznilaobjektívny charakter zodpovednosti v zmysle § 420a, ako aj charakter generálnej prevencie ust. § 415.
Zdôraznila, že protišmykové gumové rohože na schodoch neboli upevnené, čo potvrdil aj žalovaný a
rovnako, že madlá na schodisku boli namontované až po predmetnom úraze. Zároveň zdôraznila, že bez

súčinnostivrátnikabynepoznalaadresuprevádzkovateľabudovyzčohovyplýva,žesoslužbukonajúcim
vrátnikom komunikovala. Uviedla, že na pojednávaniach rovnakých spôsobom presne opísala miesto
vzniku úrazu, príčinu vzniku úrazu tak, ako ho uviedla aj žalovanému v písomnom oznámení zo dňa
10.1.2012. V tejto súvislosti upriamila pozornosť na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 3 Co
42/2012 z ktorého vyplýva, že opakované tvrdenie žalobcu je nespochybniteľným dôkazom, hoci pri

nehode neboli iní svedkovia. K uplatnenému príslušenstvu uviedla, že hoci v zmysle ust. § 563 OZ
jej vzniklo právo na úrok z omeškania od 27.11.2012, požaduje úrok z omeškania od 28.2.2013 do
zaplatenia. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu
potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania.

5. Intervenient Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. v písomnom podaní oznámila, že sa v celom rozsahu

stotožňuje s odvolaním žalovaného z dôvodu, že na základe vykonaného dokazovania žalobkyňa
nepreukázala, že skutočne došlo k úrazu na ňou popisovanom mieste, v danom čase a s ňou
uvádzaných dôvodov, a preto ani konajúci súd nemohol z vykonaného dokazovania vyvodiť záver o tom,
že žalovaný zodpovedá za jej zranenie na princípe objektívnej zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420a
OZ.Zároveňpoukázalnasvojeústneprednesyapísomnéstanoviská,ktorésúobsahomsúdnehospisu.

6. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a
námietkami uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k

záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné , preto rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie,
nakoľko neboli splnené podmienky ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozhodnutia.

7. Žalovaný odvolaním napadol rozsudok v I., III. a IV. výroku, t.j. II. výrok , ktorým bolo konanie o
zaplatenie sumy 196,50 Eur zastavené nebol predmetom odvolacieho prieskumu. Odvolanie podal

žalobca z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP, pretože súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí

ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP ( do 30.6.2016
s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z
prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP ( do 30.6.2016 z ust. § 133 až 135
O.s.p.).

9. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.

vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

10. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., pretože
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva(konkrétne právo účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

11.To,žeprávonariadneodôvodneniesúdnehorozhodnutiapatrímedzizákladnézásadyspravodlivého
súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Rovnako Ústavný súd SR už
opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z
rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktómosť konania a
odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým,
že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú

tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia
súdnehorozhodnutiamusívyplývaťvzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
argumentáciiobsiahnutejvodôvodnenísvojhorozhodnutiadbaťtiežnajehocelkovúpresvedčivosť,teda
inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto

premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom
radeajspravodlivéapresvedčivé.Všeobecnýsúdpritommusísúčasnevychádzaťzmateriálnejochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov
(vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07).

12. Podľa § 220 ods. 2 CSP účinného od 1.7.2016 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti
(skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným

spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie
veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení)
musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad

musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiach(skutkovýchzisteniach)neboliprenezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je
potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne

vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci
po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zákona alebo iného právneho predpisu
vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho súd vyložil, ako aj výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto

rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých
sa, to ktoré skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné
predovšetkýmvprípade,žezjehoodôvodnenianevyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery
v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii

odôvodnenia nevyplývajú.

14. K neprávnym procesným postupom možno zaradiť aj taký procesný postup alebo aj rozhodnutie
súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP.Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup alebo aj rozhodnutie súdu, v dôsledku
ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP (napr. právo zúčastniť
sa konania vo veci, byť vypočutý ako účastník konania, robiť prednesy, navrhovať vykonanie dôkazov

a pod.) ale aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu)
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru (napr. III. ÚS209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS260/06,
III. ÚS153/07).

15. Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo neobsahuje žiadne dôvody alebo obsahuje iba
nedostatočné dôvody ,resp. ak je odôvodnenie zmätočné podľa ustálenej súdnej praxe došlo k odňatiu
možnosti konať pred súdom čím je naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.b/ O.s.p.
účinného do 30.6.2016 a podľa § 365 ods.1 písm b/ CSP.

16. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania ktoré mu predchádzalo odvolací súd dospel
k záveru, že došlo jednak k nesprávnemu postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov
vykonaného dokazovania, teda súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli ani nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Zároveň súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo
vyšli počas konania najavo inak. Taktiež skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania súd

vyhodnotil tak, že to vyvoláva logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom,
pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej
stránke.
Zároveň aj keď súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne
hmotnoprávne predpisy ( mimo rozhodnutia o príslušenstve), nevyvodil z nich správne právne závery

o právach a povinnostiach strán sporu. Pri rozhodovaní o príslušenstve úroku z omeškania rozhodol
súd prvej inštancie súd aplikoval nesprávne ustanovenie právneho predpisu. V dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia súd prvej inštancie nevykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a
neprihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, čím boli naplnené uplatnené odvolacie
dôvody. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je zároveň nepreskúmateľné, pretože nie sú vysvetlené

rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých súd, to ktoré skutkové zistenie urobil a z
odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej.

17. Z obsahu spisu žiadnym spôsobom nevyplýva na základe akých úvah dospel súd prvej inštancie

k záveru, že žalobkyňa sa pošmykla a spadla práve pri vychádzaní z budovy, ktorá je vo vlastníctve
žalovaného, ani na základe čoho dospel k záveru o spôsobe, ktorým došlo k poškodeniu zdravia. V
odôvodnení sa nachádza iba konštatovanie, že žalobkyňa pri vychádzaní z budovy prechádzala po
schodoch, pošmykla sa a spadla v dôsledku došľapu na voľnú časť presahujúcu schody, nie je však
vôbec ozrejmené akým spôsobom súd dospel k takémuto záveru o mieste úrazu, ani ako sa súd prvej

inštancie vysporiadal s námietkami žalovaného a intervenienta (vznášanými v konaní od jeho počiatku) o
tom,žežalovanážiadnymspôsobomneosvedčila,žekúrazudošloprávenadanommieste,vdanýčasa
ňou tvrdeným spôsobom. Nie je zrejmé z akých vykonaných dôkazov súd prvej inštancie vychádzal, ako
ich vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Rovnako rozporuplné sa javí aj konštatovanie
súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa bola v poobedňajších hodinách po úraze upovedomiť o udalosti

službukonajúceho vrátnika, ktorý jej mal oznámiť adresu štatutárneho zástupcu žalovaného. Odvolací
súd upriamuje pozornosť na to, že bezprostredne za týmto konštatovaním sa nachádza údaj o tom,
že vrátnik si vo svojej svedeckej výpovedi nevedel spomenúť, či ho žalobkyňa informovala o úraze.
Súd prvej inštancie opäť žiadnym spôsobom nevysvetlil úvahy na základe ktorých dospel k záveru, že
žalobkyňa takýmto spôsobom vrátnika (následne aj žalovaného) informovala. Z odôvodnenia nevyplýva

prečo súd uveril tvrdeniu žalobkyne napriek tomu, že svedok jej tvrdenie nepotvrdil (nie je zrejmé akým
spôsobom súd vyhodnotil obsah výpovede svedka Bachratého) a súd neuviedol z akých dôkazov a
na základe akých úvah dospel k takémuto záveru (z akého iného dôkazu to vyplynulo).Obdobne aj
tvrdenie o tom, že zubná lekárka MUDr. Stašová nahlásila udalosť vrátnikovi, nie je žiadnym spôsobom
vysvetlené, napriek tomu, že svedkyňa si tiež presne nepamätala jednotlivé udalosti (nevedela uviesť

ani kedy jej mala žalobkyňa telefonicky oznámiť, že pri odchode spadla, ani to konkrétne komu a presne
kedy mala oznámiť, že došlo k pádu).18. Vzhľadom na uvedené sa potom javí ako žiadnym spôsobom nevysvetlený, a teda nepreskúmateľný
záver súdu prvej inštancie o tom, že došlo k úrazu na žalobkyňou popisovanom mieste, v danom čase
a z ňou uvádzaných dôvodov, ani záver o tom, že žalovaný zodpovedá za jej zranenie na princípe

objektívnej zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420a OZ.

19. Žalovaný rozporoval aj priznanie čiastky 5,64 € titulom vyčistenia šatstva, nakoľko nie je zrejmé,
z čoho súd vyvodil dôvodnosť tohto nároku, keďže za daného skutkového stavu a za daných
poveternostných podmienok nie je zrejmé ako mohlo dôjsť k takému znečisteniu ošatenia, ktoré si

vyžiadalo náklady čistenia. Aj odvolací súd má za to, že vo vzťahu k tomuto nároku absentuje dostatočné
odôvodnenie, t.j. ako súd dospel k záveru o dôvodnosti tohto nároku.

20. Ako dôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj ďalšiu odvolaciu námietku žalovaného, vzťahujúce sa na
hodnotu bodu, z ktorej súd prvej inštancie vychádzal.

21. Podľa § 5 ods. 1, 2 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia
ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 7 a § 8).
Výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2%

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky, zistenej štatistickým
úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu
podľa odseku 1 za 1 bod a výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor.

22. Podľa opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR z 20.5.2010 č. 13134/2010-OL (21/2010) o

ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia za rok
2010, výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2010 za
1 bod je 14,89 €.
Podľa opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR č. S4820-OL-2011 z 18.5.2011 (19/2011) o ustanovení
výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia za rok 2011 výška

náhrady za bolesť za výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2011 za 1 bod je
15,38 €.
Podľa opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR č. 3266-OL-2012 zo 14.5.2012 (20/2012) o ustanovení
výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia za rok 2012, výška
náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2012 za 1 bod je

15,72 €.

23. Žalovaný teda správne poukázal na to, že hodnota bodu za rok 2010 bola vo výške 14.89 € a nie
vo výške 15,72 €, ako to uviedol súd prvej inštancie. Odvolací súd zároveň uvádza, že ani vo vzťahu
k tejto časti súd prvej inštancie nevysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých dospel k svojim záverom

o potrebe aplikácie výšky hodnoty bodu. Nie je preto možné ustáliť, či úmyslom súdu bolo aplikovať
hodnotu bodu za rok 2010 (v jej správnej výške 14,89 €) alebo úmyslom súdu prvej inštancie bolo použiť
hodnotu bodu 15,72 € (ktorá správne prináležala za rok 2012). Odvolací súd opakovane zdôrazňuje,
že je potrebné jednoznačne vysvetliť úvahy, ktorými sa súd riadil a na základe ktorých dospel k potrebe
uplatnenia náhrady za bolesť za ten-ktorý rok vychádzajúc z ust. § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004.

24. Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia, poskytovateľ náhrady a poškodený môžu uzatvoriť dohodu o náhrade za sťaženie
spoločenského uplatnenia, a to aj nad výšku náhrady ustanovenú týmto zákonom, najviac však do výšky
náhrady ustanovenej v § 5 ods. 5; ak ide o náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia z povinného

zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, dohodu s
poškodeným môže uzatvoriť poisťovateľ alebo Slovenská kancelária poisťovateľov.
Dohoda o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia musí mať písomnú formu.

25. V zmysle citovaného ustanovenia za dôvodnú odvolací súd považoval aj námietku žalovaného

vzťahujúcu sa na priznané príslušenstvo, t.j. určenie, kedy sa žalovaný mal dostať do omeškania (v
prípade, ak by závery súdu o zodpovednosti žalovaného boli správne), kde sa odvolací súd stotožňuje s
tvrdením žalovaného, že nie je možné vychádzať z ust. § 6 zákona č. 437/2004 Z.z., ktorý sa vzťahujeiba na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, oproti čomu nárok uplatnený v tomto konaní je
nárokom vyplývajúcim z titulu bolestného.

26.Podľaust.§3ods.1nar.vl.č.87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

27. Podľa § 3 ods. 1 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.2.2013 výška úrokov z omeškania je
o 5 % bodov vyššie ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1.dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

28. Vychádzajúc z citovaného znenia ustanovenia upravujúceho výšku úroku z omeškania odvolací súd
mázato,že žalovaný správnepoukázalnatúskutočnosť,žesúčinnosťouod1.2.2013bolavýškaúroku

z omeškania v zmysle § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. stanovená odlišne oproti predchádzajúcemu
obdobiu (o 5 % bodov vyššie ako základná úroková sadzba CEB), pričom súd prvej inštancie neozrejmil
z akého dôvodu vychádzal zo znenia ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. účinného do 31.1.2013
(v zmysle ktorého výška úrokov z omeškania je o 8 % bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB),
preto nie je možné posúdiť ani správnosť takéhoto postupu. Vychádzajúc z konštatovania súdu prvej

inštancie, že žalovaný sa mal dostať do omeškania 28.2.2013 javí sa aplikácia tohto ustanovenia v znení
účinnom do 31.1.2013 ako nesprávna.

29. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacich výrokoch o trovách konania a trovách štátu a v

rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí bude úlohou
súdu prvej inštancie opakovane rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť tak, aby spĺňalo všetky náležitosti
vyžadované procesným predpisom, pričom sa vysporiada so všetkými námietkami sporových strán
vznesenými v konaní (vrátane námietok obsiahnutých v odvolaní žalovaného), vysvetlí všetky svoje
úvahy, vyhodnotí dôkazy jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach a svoje závery vysvetlí tak, aby

nevzbudzovali pochybnosti. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne opakovane o trovách
konania vrátane trov tohto odvolacieho konania, aj o trovách štátu (§ 396 ods. 3 CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).