Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2012

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/327/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2308215041
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2308215041.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: B. T., nar. XX. C. XXXX, bytom H. - H., U. XXXX/XX,
zast. advokátom: Mgr. Robert Čibrik, Šaľa, Hlavná 14, proti odporcovi: D. D., nar. XX. U. XXXX, bytom
ako navrhovateľka, zast. advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, Šaľa, Jarmočná 2264/3, o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva, o odvolaniach oboch účastníkov proti rozsudku Okresného súdu
Galanta zo 14. júla 2010 č. k. 5C/203/2008 - 124 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. ustálil, že do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov
(ďalej tiež „BSM“) patrí 5 hnuteľných vecí (kuchynská linka, sedacia súprava, automatická práčka,
obývacia stena a chladnička) a nehnuteľnosť predstavovaná bytom v H. bližšie taktiež označeným vo
výroku (ďalej tiež len „byt“) - inak hnuteľné veci v celkovej hodnote 1.991,64 eur a nehnuteľnosť v

hodnote 36.644,32 eur, II. BSM (s inak nadbytočným uvedením aj vo výroku, kedy a na základe akého
rozsudku toto zaniklo) vyporiadal prikázaním navrhovateľke dvoch hnuteľných vecí (obývacej steny
a chladničky) a odporcovi ostatných hnuteľných vecí aj nehnuteľnosti, III. odporcovi uložil povinnosť
zaplatiť navrhovateľke na vyrovnanie sumu 14.488,13 eur v splátkach po 500 eur mesačne splatných
vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku pod hrozbou
straty výhody splátok, IV. obom účastníkom uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť súdu

súdny poplatok 1.159 eur do 3 dní, V. odporcovi vrátil zálohu (správne „preddavok“) na znalecké
dokazovanie vo výške 144,01 eur s príkazom učtárni súdu, aby po právoplatnosti rozsudku zloženú
zálohu (identifikovanú účtovnými údajmi súdu) odporcovi vrátila na adresu jeho trvalého bydliska a VI.
odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy (správne „náhradu trov“) konania v sume 72 eur,
taktiež do 3 dní.

Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 143, § 149 ods. 1 a 3 a § 150 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) i s odkazom na § 143a rovnakého
zákona, vecne potom prakticky odvolaním sa na dohodu účastníkov v časti hnuteľných vecí (čo do
ich počtu, hodnoty ku dňu vyporiadania aj spôsobu vyporiadania) a pretrvaním sporu len o tom, či do
masy BSM patrí aj byt, z akej jeho hodnoty vychádzať pri vyporiadaní a napokon i o tom, či predmetom
masy má byť tiež pasívum v hodnote 829,85 eur (suma predstavovaná pôžičkou brata odporcu). V

prípade otázok viažúcich sa k bytu mal (súd prvého stupňa) za to, že čestné prehlásenie navrhovateľky
o súhlase s odkúpením bytu do osobného vlastníctva odporcu nebolo platným úkonom zužujúcim masu
BSM (rozumej vyraďujúcim z tejto byt), nakoľko takáto dohoda zo zákona vyžaduje formu notárskej
zápisnice a preto byt napriek formálnemu zápisu v katastri len za vlastníctvo odporcu bol súčasťou
BSM (a teda i predmetom jeho vyporiadania). Pri vyporiadaní potom bolo potrebné (i s poukazom
na použiteľnú judikatúru Najvyššieho súdu ČR - Rč 1/2001, 22Cdo 1821/2004) vychádzať jednak z

ceny v čase vyporiadania (nie z nadobúdacej ceny navrhovanej odporcom), ako aj z hľadiska rovnosti
podielov účastníkov - kde podľa súdu prvého stupňa odporcom uvádzané skutočnosti vrátane opusteniaspoločnej domácnosti účastníkov navrhovateľkou s konštatovaním (v tzv. rozvodovom konaní) žiarlivosti
odporcu a z toho plynúceho prirodzeného nepodieľania sa touto (navrhovateľkou) na úhrade nákladov
spojených s bytom nezakladali dôvod pre odchýlku od zákonom ustanoveného pravidla. Pokiaľ šlo o

pôžičku, táto síce mala byť podľa jej poskytovateľa (brata odporcu vypočutého ako svedka) poskytnutá
len odporcovi a výlučne podľa odporcu použitá na kúpu bytu, nesporne však s výnimkou sumy 2.000
niekdajších Sk došlo k splateniu (takže do masy BSM patrila len do rozvodu nesplatená časť uhradená
neskôr odporcom, ktorá po rozdelení bola zohľadnená v rámci finančného vyrovnania). Výška sumy
výplaty navrhovateľky odporcom (nadobúdajúcim takto do vlastníctva veci s vyššou hodnotou) bola

odôvodnená matematickým prepočtom v odôvodnení, povolenie splátok však odôvodnené nebolo.
Napokon rozhodnutie o poplatkovej povinnosti bolo odôvodnené právne ust. § 7 ods. 8 zákona SNR č.
71/1992Zb.vzneníneskoršíchzmienadoplneníapoložkouč.6písm.b/(sadzobníkatvoriacehoprílohu
takého zákona - pozn. odvolacieho súdu), všeobecnou hodnotou (masy) 38.635 eur a trojpercentnou
sadzbou poplatku; rozhodnutie o vrátení preddavku odporcovi len vecne zložením oboma účastníkmi
preddavkov (po 200 eur) a spotrebovaním z toho odporcovho len 55,99 eur a rozhodnutie o trovách

konania právne ust. § 142 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení) a vecne len pomerným úspechom účastníkov s nemožnosťou usúdenia
na prevažný úspech u žiadneho z nich, kde však bolo namieste pristúpiť k vyrovnaniu práve súm
spotrebovaných na znalecké dokazovanie (pričom suma 72, resp. 72,01 eur má predstavovať rozdiel v
celostispotrebovanéhopreddavkunavrhovateľkyapolovicesumytrovznaleckéhoposudkupripadajúcej

na túto účastníčku).

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolania obaja účastníci.

Navrhovateľkarozsudoknapadlalenvčastifinančnéhovyrovnania,konkrétnenamietajúcvočipovoleniu

odporcovi splátok. Okresným súdom prisúdenú sumu navrhla uložiť zaplatiť odporcovi v zákonnej lehote
3 dní, keď okrem nedostatku odôvodnenia rozsudku v takejto časti odporca poskytnutie príslušnej
výhody ani nežiadal, zaplatenie ním príslušnej sumy či už v hotovosti alebo z úveru pre neho nemôže
predstavovať problém a ona sama má tiež záujem na vyriešení svojej bytovej situácie (v byte ostal bývať
odporca), čo ale pri zachovaní stavu predpokladaného napadnutým rozsudkom nie je možné.

Odporca naopak napadol rozsudok v časti výšky finančného vyrovnania, vytýkajúc súdu prvého stupňa
tiež nezaradenie do pasív BSM a tiež do výroku rozsudku (?) celej pôžičky (priblíženej vyššie) a
navrhujúc z tohto dôvodu, ako i pre zotrvanie na svojej argumentácii vlastným rozhodujúcim pričinením
sa o byt (či presnejšie nepričinením sa oň navrhovateľkou vôbec) zmenu rozsudku tak, aby jeho podiel

na majetku v BSM bol určený za vyšší než navrhovateľkin (výšku ponechal na úvahu odvolacieho súdu)
a pre toto a i zohľadnenie pôžičky, aby jeho výplatová povinnosť bola určená nižšou (rovnako presne
nedefinovanou) sumou.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. celú vec, pretože rozsah prieskumu

podľa odvolacieho návrhu odporcu i s prihliadnutím k relevantným ustáleným záverom rozhodovacej
praxe súdov (judikatúry) vo veciach vyporiadania BSM bol spôsobilý zvrátiť celý výsledok konania
na súde prvého stupňa (majúceho byť skončeného napadnutým rozsudkom) a na rozhodnutí vo veci
samej boli závislými všetky ostatné čiastkové výroky rozsudku (v tejto konkrétnej veci dokonca i tie o
vrátení „zálohy“ odporcovi a o príkaze učtárni súdu prvého stupňa na realizáciu príslušného vrátenia,

keďže i druhé z takých rozhodnutí súd prvého stupňa podmienil právoplatnosťou rozsudku a tá tu v
dôsledku odvolaní oboch účastníkov vo veci nastať nemohla) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez
pojednávania, keď na jednej strane síce šlo o vec samu, na strane druhej však zároveň o neexistenciu
žiadnehozozákonompredpokladanýchdôvodovprejednávaniatakejtovecinapojednávaníodvolacieho
súdu, pretože navzdory možnosti akceptovania nanajvýš odvolacej argumentácie navrhovateľky pre

čiastočne nesprávne (neúplné) posúdenie veci súdom prvého stupňa po právnej stránke nebol zistený
celkom dostatočne skutkový stav (i v smere neodstránenia pochybností o použiteľnosti - rozumej bez
ďalšieho, takpovediac kľúčového dôkazu znaleckým posudkom) a súdu prvého stupňa nešlo nevytknúť
tiež medzery pri odôvodňovaní (napadnutým rozsudkom) hneď dvoch záverov, ktoré pre rozhodnutie
spochybňované oboma odvolaniami v ich súhrne boli rozhodujúcimi.

Podľa § 143 O. z. (v tomto prípade inak ustanovenia citovaného už súdom prvého stupňa) v
bezpodielovomspoluvlastníctvemanželovjevšetko,čomôžebyťpredmetomvlastníctvaačonadobudol
niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako ajvecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov,
a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec
vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi

pôvodného vlastníka.

Podľa § 118 ods. 1 O. z. potom predmetom občianskoprávnych vzťahov (čiže tiež predmetom
vlastníckeho práva a i jednej z jeho foriem v podobe práva bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
resp. už len bývalého takéhoto práva majúceho sa po jeho zániku vyporiadať - pozn. odvolacieho súdu)

sú veci, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty.

Takouto úpravou sa súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní neriadil celkom dôsledne. Ak by
platil opak, dosť ťažko by mu mohlo uniknúť jednak to, že odporca zmluvou uzavretou ešte za
trvania manželstva s navrhovateľkou nenadobudol (formálne do výlučného vlastníctva, právne však z
dôvodov podaných odôvodnením napadnutého rozsudku objektívne presvedčivo do BSM) len byt, ale i

spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v rozsahu 6137/442312
(tu por. i čl. IV zmluvy Stavebného bytového družstva v Šali a odporcu z 15. júla 2005 č. 323012044 na
č. l. 32 spisu), ale tiež to, že manželstvo účastníkov trvalo od roku 1989 do roku 2005 a nadobudnutie
za takúto dobu (viac než 16 rokov) len piatich hnuteľných vecí (či pre bližšie neobjasnenie pojmu
sedacia súprava môžbyť i súboru vecí) majúcich existovať k času právoplatnosti rozsudku o rozvode

manželstva a označených i výrokom rozsudku (a pred ním už návrhom na začatie konania) sa nejaví
príliš pravdepodobným.

Pri nedostatku viazanosti súdu v konaní o vyporiadanie BSM návrhom (nielen čo do návrhu na spôsob
vyporiadania, ale i čo do prvotného vymedzenia súboru vecí a ďalších hodnôt majetkovej povahy

majúcich tvoriť predmet vyporiadania) tak napadnutým rozsudkom zjavne nebolo rozhodnuté o celej
veci (ak nie o inom, tak o spoluvlastníckom podiele zhora prislúchajúcom k bytu), pričom rozsah takého
nevyporiadania odvolací súd nemohol určiť pre nevykonanie už súdom prvého stupňa dostatočne
sústredeného dokazovania najmä výsluchmi oboch účastníkov (na to, čo všetko v skutočnosti počas
trvania ich manželstva bolo nadobudnuté ktorýmkoľvek z nich - s výnimkami podľa § 143 O. z.,

aký bol osud takých vecí a či ku dňu zániku BSM naozaj existovali len veci pojaté neskôr aj do
výroku napadnutého rozsudku). V tejto súvislosti sa nedá nepoukázať na to, že hoci z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je zrejmé, že pri ustálení a aj vyporiadaní časti masy BSM reprezentovanej
hnuteľnými vecami došlo k praktickému prevzatiu (za skutkové zistenia súdu) zhodných tvrdení
účastníkov a toto apriori odmietnuť nemožno (§ 120 ods. 3 O. s. p.), takýto postup musí mať oporu v

dokazovaní, ktoré nevzbudzuje o súlade takto si osvojených tvrdení s realitou pochybnosti (pričom práve
snaha presvedčiť o „prežití“ do zániku manželstva len 5 vecí majúcich predstavovať bytové zariadenie
sa z uvedeného uhla pohľadu javí prinajmenšom problematická). Obrazným rubom mince je tu však i
nevyhnutnosť jednoznačného vyjadrenia sa k problému, či takto dôjde k vyporiadaniu celej masy BSM,
nakoľko toto je pri vyporiadavaní BSM rozhodnutím súdu stále uzákoneným pravidlom (§ 149 ods. 3 a

4 O. z.) a záujem v tomto smere prikloniť sa naopak k časti záverov z nie až tak dávnej rozhodovacej
praxe najmä českých súdov (tu rozumej k názoru, že rozhodnutím súdu možno vyporiadať BSM aj len
čiastočne - s ponechaním nesporných otázok na dohodu, v uvedenej súv. por. i uznesenie Krajského
súdu v Trnave z 31. júla 2008 vo veci jeho sp. zn. 10Co/72/2008 - inak vec súdu prvého stupňa sp. zn.
7C/3/2000) treba aj náležite vysvetliť a argumentačne podporiť.

Spôsob vyporiadania BSM predpokladaný napadnutým rozsudkom potom nerešpektoval ani tú zásadu
rozhodovania v takýchto konaniach, ktorou je to, že primárne sa majú medzi bývalých spoluvlastníkov
rozdeliť nimi nadobudnuté veci - tak, aby povinnosť na finančné vyrovnanie tu nemusela byť podľa
možnosti vôbec alebo táto bola čo najnižšia. Z rozhodnutia napadnutým rozsudkom navyše nemožno

vyvodiť, žeby tu akákoľvek pozornosť bola venovaná otázke solventnosti oboch účastníkov, hoci táto
môže mať i so zreteľom k potrebe čo najskoršieho uzavretia aj po majetkovej stránke pre oboch bývalých
manželov už osobne uzavretej kapitoly rovnako nespochybniteľný význam (o. i. pre dôvodnosť tej
úvahy z odvolania navrhovateľky, podľa ktorej odporca ako bezpodielový spoluvlastník uspokojujúci
svoju bytovú potrebu práve bytom patriacim v skoršom čase do BSM a podľa rozsudku o vyporiadaní

majúcim byť nadobudnutým týmto účastníkom do výlučného vlastníctva nemôže, pokiaľ to nemožno od
ustupujúceho bezpodielového spoluvlastníka spravodlivo žiadať, z vyporiadania profitovať ešte i tým,
že mu povinnosť na výplatu ustupujúceho spoluvlastníka bude rozložená na dlhšie obdobie). Záujem
na korektnom načrtnutí kontúr toho, kedy by od ustupujúceho spoluvlastníka rozloženie výplatovejpovinnosti na splátky nemalo byť poskytovaním neprimeranej výhody druhej strane vzťahu, pritom
rozhodne velí byť opatrnejším, čo podľa názoru tunajšieho súdu môže znamenať len to, že poskytnutie
výhody splátok na zaplatenie finančného vyrovnania z vyporiadania BSM slúžiaceho ako náhrada za

vzdanie sa bytu či domu v minulosti uspokojujúceho bytovú potrebu oboch manželov zásadne prichádza
do úvahy len vtedy, ak ustupujúci bezpodielový spoluvlastník má bytovú potrebu vyriešenú inak a to za
podmienky istej trvalosti, resp. garantovanosti takéhoto riešenia.

Práve nevenovanie žiadnej pozornosti takejto otázke (v odôvodnení napadnutého rozsudku) zapríčinilo,

ženebol(atoabsolútneničím)podloženýtenzozáverovsúduprvéhostupňa,ktorýodvolanímnamietala
navrhovateľka (povolenie odporcovi splátok).

Naopak nedostatok dôvodov schopných presvedčiť o správnosti určenia ceny bytu (rozumej veci s
kruciálnym, čiže rozhodujúcim významom pre vyporiadanie) práve sumou uvádzanou vo výroku i
odôvodnení napadnutého rozsudku bol vadou na ujmu práva oboch účastníkov konania v tejto veci

na spravodlivé súdne konanie (vychádzajúc v tomto z relevantných záverov tuzemskej i európskej
judikatúry, podľa ktorých aj nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia zakladá porušenie
práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 a nasl. Ústavy
Slovenskej republiky - tu okrem príslušných častí oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č.
209/1992Zb.aústavnéhozákonaSNRč.460/1992Zb.vzneníneskoršíchústavnýchzákonovpor.napr.

stanovisko Komisie vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993 - sťažnosť č. 18390/91, nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03 či rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005).

Nebolo to tak pritom preto, žeby sa súd prvého stupňa opomenul vyporiadať s námietkami odporcu

- týkajúcimi sa údajnej potreby ustanovenia nerovnosti podielov účastníkov na vyporiadaní, ako i
zohľadnenia celej pôžičky poskytnutej bratom odporcu a dokonca tiež uvedenia takéhoto pasíva
do výroku rozsudku. Tu totiž žiaden z názorov podsúvaných odvolaním odporcu podľa odvolacieho
súdu nemožno prijať a prisvedčiť treba i spôsobu, akým sa s nimi vyporiadal okresný súd (vyjmúc
z toho námietku neuvedením pôžičky do výroku rozsudku, ktorú však bolo nutné odmietnuť pre

právnu bezvýznamnosť deklarácie, ktorej sa takto odporca domáhal - keďže do výroku rozsudku o
vyporiadaní BSM patrí len uvedenie existujúcich vecí a rovnako existujúcich majetkových práv, ich
rozdelenie a súvisiace uloženie prípadnej povinností na výplatu vyrovnania niektorému účastníkovi
konania, nie však aj prípadné konštatovanie existencie v čase rozhodovania už zaniknutých pohľadávok
tretích osôb). V čom však súd prvého stupňa pochybil, bolo neodstránenie evidentných pochybností o

správnosti znaleckého posudku Ing. Františka Orsága č. 5/2010 (slúžiaceho tu za podklad rozhodovania
napadnutým rozsudkom), ale tiež uspokojenie sa (pri rozhodovaní) s takýmto posudkom, i keď pravidlom
vrámcidokazovaniatýmtospôsobomjevýsluchznalcaauspokojeniesaspísomnýmposudkomnaopak
len výnimkou z pravidla prichádzajúcou do úvahy iba v odôvodnených prípadoch (tu por. i § 127 ods. 1 O.
s. p.), hoci v prejednávanej veci práve o prípad možnosti uspokojenia sa s písomným posudkom nešlo.

Znalecký posudok totiž obsahoval určenie všeobecnej hodnoty bytu k dátumu právoplatnosti tzv.
rozvodového rozsudku (k 27. októbru 2005), v tomto prípade však sumou 35.225,88 eur (oproti tej
nachádzajúcej sa vo výroku i odôvodnení rozsudku o 1.418,44 eur nižšou, tu por. list č. 7 posudku na č.
l. 81 spisu), následne však i výpočet technickej hodnoty k dátumu miestneho šetrenia 21. januára 2010,

v tomto prípade sumou 36.902,64 eur (list č. 10 posudku na č. l. 84 spisu), napokon však i stanovenie
všeobecnej hodnoty bytu k takémuto (ostatnému zmienenému) dátumu práve sumou považovanou
súdom prvého stupňa za tzv. bernú mincu, čiže sumou 36.644,32 eur (list č. 11 posudku na č. l. 85 spisu)
- to všetko i pri pominutí zjavne nesprávneho dátumu 27. októbra 2010 v závere posudku (ktorý k času
rozhodovania napadnutým rozsudkom ešte ani nenastal, tu napokon por. i č. l. 86 a 123 - 123 p. v. spisu).

Automatické vyjdenie za takejto situácie zo sumy 36.644,32 eur (ako ceny bytu) tak ale bolo praktickým
popretím tých záverov ustálenej rozhodovacej praxe súdov v príslušnej oblasti, na ktoré sa súd prvého
stupňa pri svojom rozhodovaní odvolával. I keď totiž nie je dôvod spochybňovať to, že pri určovaní
ceny nehnuteľností sa má vychádzať z tzv. všeobecnej (rozumej trhovej) ceny (teda nielen skoršej ceny

určenej na základe príslušnej oceňovacej vyhlášky), v prípade oceňovania pre účely vyporiadania BSM
je rozhodujúcou vždy cena k času zániku BSM (kde oproti skoršej praxi z minulosti vychádzajúcej z
oceňovania podľa oceňovacieho predpisu platného v čase rozhodovania o vyporiadaní, avšak zároveň
zo stavu k času zániku BSM došlo len k nahradeniu jedného spôsobu určenia ceny iným, nie všakaj k posunu tzv. právne významného dňa - pretože tým musí vždy ostať deň zániku spoluvlastníctva
majúceho sa neskôr vyporiadať, ktorý sa na rozdiel od vyporiadavania spoluvlastníctva podielového
zásadne kryje s dátumom právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, pokiaľ pravda k zániku BSM

nedošlo iným zákonom predpokladaným spôsobom).

Tým sa však súd prvého stupňa neriadil, keď naopak napadnutý rozsudok založil na cene k právne
celkom bezvýznamnému dňu, ktorý na jednej strane predchádzal rozhodnutiu vo veci o cca pol roka
a na strane druhej nasledoval zánik BSM s časovým odstupom viac než 4 a štvrť roka a ktorý tak i z

pohľadu rešpektovania zákonného pravidla o významnosti stavu v čase rozhodovania súdu (§ 154 ods.
1 O. s. p.) z podstaty správnosť rozhodnutia vylučoval.

Táto i ďalšie vyššie spomenuté vady potom bránili tomu, aby sa napadnutý rozsudok mohol stať
predmetom rozhodovania o ňom odvolacím súdom s konečnou platnosťou a odvolaciemu súdu preto
neostávalo iné, než o odvolaniach rozhodnúť (podľa § 221 ods. 1 písm. f/aj h/ O. s. p. i odseku 2 takého

istého ustanovenia) spôsobom podávajúcim sa z výroku tohto jeho uznesenia (kde napokon potreba
vyhovenia tomu odvolaciemu návrhu, ktorý odporca uplatnil len alternatívne, znemožňovala, aby mohlo
byť čo i len čiastočne vyhovené odvolaciemu návrhu navrhovateľky, ale tiež to, aby pred následkom v
podobe zrušenia mohla byť uchránená akákoľvek časť tentoraz napadnutého rozsudku).

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, bez ďalšieho meškania doplniť v naznačenom smere dokazovanie,
podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až potom opätovne rozhodnúť o
veci, o trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania. Ak vec
dospeje do takéhoto štádia, potrebné je mať samozrejme na zreteli i čo najpresnejšiu a najstručnejšiu

formuláciu výroku rozsudku (kam na jednej strane nepatria údaje o spôsobe zániku BSM a oproti tomu
tampatríidentifikáciavšetkýchvecíspôsobomvylučujúcimichzámenusinýmivecami),to,ževsúvislosti
s rozhodovaním vo veci sa ukladá povinnosť na zaplatenie náhrady trov konania (trovy si platí účastník
sám alebo ich platí štát najmä podľa §§ 140 a 141 O. s. p.) a napokon i to, že tentoraz napadnutý (týmto
uznesením zrušený) rozsudok neobsahoval (okrem už zmieňovaných pasáží týkajúcich sa veci samej)

riadne odôvodnenie ani v tej časti, ktorej cieľom bolo presvedčiť o potrebe uloženia tzv. náhradovej
povinnosti odporcovi sumou 72 eur (pretože sa tam nevedno prečo ocitol údaj o sume o jeden eurocent
vyššej a tiež rozpor tvrdenia o priznaní takejto nepatrne vyššej náhrady s výrokom rozsudku).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.