Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/223/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718202958
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5718202958.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov

senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobcu: Z. I., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX P. XX, zastúpeného JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom so sídlom Kuzmányho 4, 036
01 Martin, IČO: 42 072 905, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúcej prostredníctvom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, IČO: 00 166 481, v konaní
o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 10C/46/2018-134
zo dňa 24. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči
žalovanej zaplatenia sumy 16.199,53 eur s príslušenstvom ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej
v peniazoch podľa § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. (v časti 15.000,- eur) a nárok na náhradu
škody z titulu úhrady trov obhajoby v trestnom konaní (1.199,53 eur). Svoje rozhodnutie odôvodnil
ustanovením § 3 ods. 1 písm. a), ustanovením § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene niektorých zákonov v spojení s ustanovením § 441

Občianskeho zákonníka, keď konštatoval, že žalobca výlučne vlastným konaním zavinil škodu, a to tým,
že sa ku spáchaniu skutku v čase, keď bol vypočúvaný ako svedok, priznal. Takto si počínal vo veku 19
rokov, kedy mal plnú spôsobilosť k právnym úkonom. Právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje
občanovi bez obmedzenia nadobúdať majetok, disponovať s ním, uzatvárať manželstvo a podobne,
teda sa uňho predpokladá úplná rozumová vyspelosť, a preto bol súd prvej inštancie toho názoru, že
žalobca má aj orgánmi činnými v trestnom konaní niesť plnú zodpovednosť za svoje konanie a ak skutok
nespáchal, tak ho mal razantne poprieť. Napriek tomu dvakrát pred vyšetrovateľom v procesnej pozícii

svedka a po štandardnom zákonnom poučení, s ktorým sa oboznámil, sa ku skutku priznal.

2. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd vychádzal z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a
nepriznal žalovanej ako úspešnej účastníčke náhradu trov, lebo táto si trovy neuplatňovala.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho
právneho zástupcu žalobca. Žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie. Poukazoval na tendenčnosť až arbitrárnosť súdneho rozhodnutia, keď vôbec
neprihliadol na to, že proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ktoré vychádzalo z priznania žalobcu,
bol podaný riadny opravný prostriedok - sťažnosť, ktorú aj napriek protichodným tvrdeniam okresná
prokuratúra vyhodnotila ako nedôvodnú a vznesené obvinenie nezrušila. Súd prvej inštancie považovalza dôveryhodnú výpoveď žalobcu, ktorú vykonal vo veku blízkemu mladistvému, naopak skutočnosť,
že v podanej sťažnosti svoje tvrdenia poprel, vyhodnotil ako nedôveryhodné. V ďalšom poukazoval
na judikatúru súdov v súvislosti so zastavením trestného stíhania s tým, že v tomto smere nie je

rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich
podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu
spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin
nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.

4. Žalovaná vo svojom vyjadrení žiadala napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdiť, pričom sa v celom rozsahu stotožnila s dôvodmi napadnutého rozhodnutia.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 379, § 380
CSP a bez nariadenia pojednávania rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v
tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v
takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie

v dôvodoch svojho rozhodnutia.

7. V bodoch 41 - 45 dôvodov prvoinštančný súd podrobne zdôvodnil, z ktorých konkrétnych skutočností
vychádzal, akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil, s ktorými dôvodmi sa v celom rozsahu stotožnil tak,
ako je už vyššie uvedené, i odvolací súd.

8. Pokiaľ i prokurátor nevyhovel sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia, táto skutočnosť
nemení nič na tom, že žalobca svojím konaním (priznaním sa ku skutku) ovplyvnil priebeh celého
prípravného konania, lebo je len logické, že vzhľadom na rozpory vo výpovediach prokurátor nevyhovel
jeho sťažnosti proti vzneseniu obvinenia a trval na prešetrení, respektíve doplnení dokazovania.

9. Ak žalobca vo svojom odvolaní ďalej poukazoval na judikatúru v súvislosti s posúdením otázky
zastavenia konania vo vzťahu k náhrade škody, na tieto námietky odvolací súd nemohol prihliadnuť,
lebo ani súd prvej inštancie zamietnutie návrhu nedôvodil neexistenciou nezákonného rozhodnutia, ale
vychádzal výlučne z ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka.

10. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP s použitím
ustanovenia § 396 ods. 1 CSP a nepriznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania, aj keď
mala v odvolacom konaní úspech, lebo jej žiadne trovy nevznikli.

11. Toto rozhodnutie Krajského súdu v Žiline bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2

mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).