Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. december 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8S/5/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200032
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7019200032.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa
a členov senátu JUDr. Dany Bystrianskej a JUDr. Mareka Kotoru v právnej veci žalobcu: R. I. PAUŠ
- súkromná firma, U. XXX/X, X., práv. zast.: JUDr. Marián Páll, advokát, Bauerova 14, Košice, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o
preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102132270/2018 zo dňa 26.10.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 14.01.2019, doručenou Krajského súdu v Košiciach 18.01.2019 sa žalobca
prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania rozhodnutia
žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102132270/2018 zo dňa 26.10.2018,
ktorým žalovaný ako správny orgán druhého stupňa podľa zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej
správy v oblastí daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z. z. v
znení neskorších predpisov a konajúc podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“)
rozhodol podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu
Daňového úradu Košice č. 101244218/2018 zo dňa 28.06.2018, ktorým správca dane podľa § 68
ods. 5,6 Daňového poriadku určil rozdiel dane v sume 87.829,56 eur na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie september 2013 tak, že rozhodnutie Daňového úradu Košice potvrdil.

2. Žalovaný a Daňový úrad Košice ako správne orgány v oblasti daní vychádzali vo svojich rozhodnutiach
z obsahu a záverov vyplývajúcich z daňovej kontroly vykonanej u žalobcu na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie január - november 2013, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 100518882/2018
zo dňa 08.03.2018. Protokol spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č.
100518903/2018 bol doručený daňovému subjektu dňa 08.03.2018.

3. Daňový úrad Košice v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia z 28.06.2018 uviedol nasledovné
dôkazné zistenia a z nich vyplývajúce právne názory:

„Daňový subjekt R. I. do Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9801403/5/4884543/2014 uviedol, že
v roku 2013 sa prevažne zaoberal predajom hutného materiálu a kovového odpadu. Zamestnanci
správcu dane požiadali p. I. o predloženie účtovných a daňových dokladov za zdaňovacie obdobia
január až december 2013. R.. I. uviedol, že všetky doklady za uvedené zdaňovacie obdobia mu
boli zhabané a sú na PPZ v Bratislave. Sú tam doklady jeho, aj tie ktoré mala ekonómka, za roky

2011, 2012 a 2013. K dispozícii nemá žiadne doklady. Zamestnanci správcu dane sa dňa 8. a 9.
9.2015 dostavili do PPZ, národná kriminálna agentúra, expozitúra Bratislava, kde im boli poskytnuté
účtovné a daňové doklady daňového subjektu R. I., za zdaňovacie obdobia január až december 2013.
Zamestnanci správcu dane si vyhotovili fotokópie dostupných dokladov. Zo získaných účtovných a
daňových dokladov zamestnanci správcu dane zistili, že kontrolovaný daňový subjekt v kontrolovaných
zdaňovacích obdobiach deklaroval trojstranný obchod podľa § 45 zákona o DPH v riadkoch 35,
36 DP. Správca dane vykonal vo veci trojstranných obchodov tieto šetrenia: Nadobudnutie tovaru
prvým odberateľom podľa § 45 ods. 2 bolo deklarované od spoločnosti: VIMEX SPÓLKA AKCYJNA,
PULAWSKA 45B Ml 5, 05-500 PIASECZNO, Poľsko, (predtým 26-600 RADOM ul. Warszawska 20),
IČ DPH: PL9482195856. Dodanie tovaru prvým odberateľom pri trojstrannom obchode podľa § 45
bolo deklarované spoločnostiam: MAX Business s.r.o., Holečkova 789/49, Praha, Česko, IČ DPH:
CZ01438743 2. VIMEX SPÓLKA AKCYJNA, PULAWSKA 45B M15, 05-500 PIASECZNO, Poľsko
(predtým 26-600 RADOM ul. Warszawska 20), IČ DPH: PL9482195856. Správca dane doklady získané
k výkonu daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobia skúmal nie len z formálnej ale aj vecnej
stránky. Konal v súlade s ustanovením zákona č. 76/2007 Z. z. o medzinárodnej spolupráci pri správe
daní v znení neskorších predpisov za účelom získania informácií a požiadal o medzinárodnú výmenu
informácií Poľsku daňovú správu, pričom predmetom preverovania bol deklarovaný trojstranný obchod
u prvého dodávateľa VIMEX SPÓLKA AKCYJNA. V odpovedi na žiadosť o medzinárodnú výmenu
informácií Poľska daňová správa uviedla že suma uvedená v B12 (dodanie tovaru) sa týka priamych
dodávok v sume 8.586 755 00 PLN a trojstranných dodávok v sume 204.314,00 PLN. Dňa 28.06.2017
Okresný súd vyhlásil likvidáciu (bankrot) spoločnosti VIMEX SA K dnešnému dňu bolo predstavenstvo
zbavené práva konať a zastupovať spoločnosť VIMEX S.A. Daňový subjekt ukončil obchodnú činnosť
v máji 2017, prepustením väčšiny zamestnancov. Od vyhlásenia bankrotu spoločnosť VIMEX S.A.,
nemá oddelenie nákupu a predaja a likvidátor vymenovaný súdom nemá možnosť poskytnúť detaily
transakcie so slovenským daňovým subjektom. Predtým, ako spoločnosť VIMEX S.A. vyhlásila bankrot
sa zlikvidovali: skladová hala, skladovacie priestory a zariadenie na nakladanie tovaru Likvidátor
spoločnosti VIMEX S.A. vymenovaný súdom nemá možnosť, v dôsledku obmedzených finančných a
osobných zdrojov, pripraviť kópie dokladov, týkajúcich sa transakcie s daňovým subjektom Pavol Ušiak
v roku 2013. MAX Business s.r.o., Holečkova 789/49, Praha, Česko, IČ DPH: CZ01438743 Správca
dane ďalej požiadal o medzinárodnú výmenu informácií Českú daňovú správu pričom predmetom
preverovania bol deklarovaný trojstranný obchod u druhého odberateľa MAX Business s.r.o., Holečkova
789/49, Praha, Česko, IČ DPH: CZ01438743: Z odpovede na medzinárodnú žiadosť o informácie
vyplynulo, že daňový' subjekt MAX Business s.r.o. so správcom dane dlhodobo nespolupracuje. Daňový
subjekt je pre správcu dane nekontaktný. Správca dane má podozrenie o zapojení daňového subjektu
do reťazca obchodu s betonárskou oceľou. Spoločnosť MAX Business s.r.o. podala za zdaňovacie
obdobia 4-6/2013 nulové daňové priznania k DPH, za obdobia 7-8/2013 podala daňové priznania k DPH,
kde neuviedla žiadne obstaranie tovaru z iných členských štátov, ani formou trojstranného obchodu.
Za tieto obdobia boli zahájené postupy k odstráneniu pochybností kedy daňový subjekt so správcom
dane nespolupracoval a nepredložil žiadne daňové doklady. Od 09/2013 daňový subjekt nepodáva
žiadne daňové priznania k DPH, ku dňu 19 05 2015 mu bola z úradnej moci zrušená registrácia
DPH. Vzhľadom k nekontaktnosti daňového subjektu česká daňová správa nevedela odpovedať na
otázky uvedené v žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Obstaranie tovaru nebolo potvrdené.
V súvislosti s prebiehajúcou daňovou kontrolou na DPH za zdaňovacie obdobie 9/2013 u českého
daňového subjektu BE Group s.r.o., DIČ:CZ26916347 bolo zistené, že jedným z možných dodávateľom
(i vzhľadom k údajom z VIES) betonárskej ocele na území Českej republiky v uvedenom zdaňovacím
období bol daňový subjekt R. I., IC DPH-SK1020629247. Schéma obchodného reťazca: ? -> R. I. -»
MAX Business s.r.o. BONUS WORLD s.r.o. - BE Group s.r.o. - IBOOL Sp. z.o.o. ďalší poľský platitelia
Pre úplnosť uviedli poľských platiteľov, ktorým bol tovar následne predaný subjektom IBOOL Sp. z.o.o.
- W. X. Spólka z.o.o., VAT ID: PL8351347348 - M. M. M., VAT ID: PL8730222740 - Top Trade R. U.,
VAT ID: PL6492136049 - Presso Trans Spólka z 0.0., VAT ID: PL6793083081 Daňový subjekt MAX
Business s.r.o. zaujíma v obchodnom reťazci pozíciu "stratený obchodník". V rámci českého šetrenia sa
tak nepodarilo získať žiadne doklady k nákupu betonárskej ocele. Podľa údajov z VIES daňový subjekt
R. I. uskutočnil v mesiaci september 2013 dodavky tovaru v prospech subjektu MAX Business s.r.o.
vo výške 466 909,- EUR. Tieto dodávky boli deklarované ako trojstranný obchod. Následne však došlo
ku zmene obratu v plnej výške - 466 909,- EUR. Správca dane má podozrenie, že obchodovaný tovar
- betonárska oceľ bol zasiahnutý podvodom na DPH neprebiehajúcim izolovane iba na území Českej
republiky, ale s presahom do zahraničia. Ďalej existuje podozrenie, že obchodovaný tovar bol účastníkmi
obchodného reťazca odoberaný hlavne od sesterskej obchodnej korporácie BE Group Slovakia, s.r.o.,

DIČ DPH: SK2022031781. A ďalej, že obchodovaný tovar nebol odoslaný na územie Českej republiky a
predmetný tovar bol určený pre iného príjemcu v inej členskej krajine. V záujme objektívneho hodnotenia
dôkazov správca dane bral do úvahy všetky dôkazy a zistenia, ktoré mal k dispozícii, pritom dodržiaval
ustanovenie §3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a hodnotil dôkazy podľa
svojej úvahy, a to každý dokaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal
na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zároveň dodržiaval ustanovenie §3 ods. 1 zákona č.
563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a v daňovom konaní postupoval v súlade so všeobecne
záväznými pravidlami, chránil záujmy štátu a dbal pri tom na zachovanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov."

4. V rozhodnutí Daňového úradu Košice z dňa 28.06.2018 sa ďalej uvádza ako reakcia na vyjadrenie
daňového subjektu nasledovné:

„Zamestnanci správcu dane si preštudovali doklady predložené daňovým subjektom vo vyrubovacom
konaní. Jedná sa o faktúry a k nim prislúchajúce objednávky, vytlačené z PC bez pečiatok a podpisov,
prípadne sa na nich nachádza pečiatka R. I. a podpis. Konkrétne boli predložené k spoločnosti MAX
BUSINESS s.r.o. faktúry od dodávateľa R. I., Potvrdenia o prijatí tovaru, kde odberateľ je uvedený
spoločnosť MAX BUSINESS s.r.o., ktoré sú opatrené pečiatkou R. I.Š. a podpisom. Tieto potvrdenia
nijakým spôsobom nepreukazujú, že tovar bol prevzatý českým odberateľom. Odberateľovi MIRO
TRADE s.r.o. boli predložené faktúry od dodávateľa R. I. vytlačené z PC + e-mail od X..X.@vimex.com.pl
v poľštine. Predložené faktúry a e-mailová komunikácia medzi R. I. a pravdepodobne spoločnosťou
VIMEX a.s. nie sú dôkazom toho, že tovar bol prepravený a prevzatý spoločnosťou MIRO TRADE
s.r.o. K odberateľovi Level 1 GROUP s.r.o. boli predložené faktúry od dodávateľa R. I. s pečiatkou
R. I. a podpisom, Výpis z PC - ČSOB InternetBanking 24 Evidencia DPH za máj 2013, Contract of
sale - zmluvy o predaji v anglickom jazyku' objednávka, výpis z BU vedeného v ČSOB, a.s., doklad v
poľštine - elektronická váha. K spoločnosti PZM "VIMEX" S.A. boli predložené faktúry F-ra Proforma od
predajcu PZM "VIMEX" S.A., bez akejkoľvek pečiatky, či podpisu v poľštine, e- mailova komunikácia
od X..X.@vimex.com.pl. K spoločnosti PATRÓN GROUP SE boli predložené objednávky, faktúry +
MR doklady, e-mailova komunikácia, kniha pohľadávok R. I. od 11.12.2013 do 20.02.2014. Ďalej boli
predložené výpisy z ČSOB InternetBanking 24 a objednávky - odberateľ R. I., opatrené pečiatkou R.
I.Z. a podpisom. Väčšina predložených dokladov je vytlačených z PC, nie sú opatrené pečiatkami ani
podpismi, na niektorých sa nachádza pečiatka R. I. a podpis. Potvrdenia o prijatí tovaru, bez akejkoľvek
pečiatky odberateľa nijakým spôsobom nepreukazujú, že tovar bol prevzatý českým odberateľom.
Samotné faktúry bez ďalšieho nie sú dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne tovar nakúpil, prípadne
predal.
K predloženým dokladom správca dane uvádza, že s daňovým subjektom R. I. bola spísaná Zápisnica o
ústnom pojednávaní č. 9801403/5/4884543//2014 zo dňa 05.11.2014. kontrolovaný daňový subjekt do
zápisnice uviedol, že nevie predložiť účtovné a daňové doklady za január až december 2013, pretože
asi od apríla roku 2014 sú na PPZ v Bratislave. Sú tam doklady daňového subjektu aj tie, ktoré mala
ekonómka a tiež doklady za roky 2011, 2012 a 2013. Zamestnanci správcu dane sa dňa 8. a 9. 9.2015
dostavili do PPZ, národná kriminálna agentúra, expozitúra Bratislava, kde im boli poskytnuté účtovné a
daňové doklady daňového subjektu R. I., za zdaňovacie obdobia január až december 2013. Zamestnanci
správcu dane si vyhotovili fotokópie dostupných dokladov. Dňa 13.04.2018 daňový subjekt do Zápisnice
o ústnom pojednávaní uviedol, že počítač mu polícia vrátila, nespomínal si kedy. V zmysle § 45 ods.
2 písm. d/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti: predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá
osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme
požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov,
ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia.
V zmysle uvedeného daňový subjekt mal predložené doklady predložiť ešte počas výkonu daňovej
kontroly. Na základe dokladov získaných správcom dane boli zaslané žiadosti o medzinárodnú výmenu
informácií, pričom odpovede na tieto žiadosti sú podrobne rozpísané v protokole z daňovej kontroly.
Daňový subjekt vo svojom vyjadrení namieta, že zo žiadnej z týchto odpovedí jednoznačne nevyplýva, že
tovar nebol predmetom dane v IČS. Z odpovedí jednoznačne vyplýva, že preverované daňové subjekty
so správcom dane nekomunikujú už od roku 2013, sú nekontaktné, sídlia na virtuálnych adresách,
nepodávajú daňové priznania, sú šetrené políciou a pod. Napr. v odpovedi ohľadom spoločnosti MIRO
TRADE s.r.o. sa okrem iného uvádza, že spoločnosť je šetrená Políciou českej republiky, Útvarom

odhaľovania korupcie a finančnej kriminality. Vykonávala fiktívne obchody s hutným materiálom, jednalo
sa o zapojenie v reťazci firiem, a to aj z iných členských štátov. Do tohto fiktívneho obchodu boli zapojení
aj prepravcovia. Jedná sa najmä o dopravnú spoločnosť PECHAR TRANS s.r.o. Konateľka daňového
subjektu MIRO TRADE s.r.o. p. U. bola len nastrčenou osobou. Ohľadom spoločnosti TRANS-FER
Sp. Z o.o. bolo okrem iného zistené že spoločnosť je nekontaktná. Na uvedenej adrese spoločnosť
nevykonáva obchodnú činnosť. Od 2013 spoločnosť nepredložila žiadne súhrnné výkazy. Z odpovede
českej daňovej správy ohľadom DS MAX Business s.r.o. bolo o. i. zistené, že správca dane má
podozrenie, že obchodovaný tovar - betonárska oceľ bol zasiahnutý podvodom na DPH neprebiehajúcim
izolovane iba na území Českej republiky, ale s presahom do zahraničia Ohľadom spoločnosti LEVEL
1 group s.r.o. česká daňová správa uviedla, že skutočnosť, že tak odberatelia, ako aj dodávatelia
daňového subjektu sú buď nekontaktní, alebo sú stredobodom záujmu policajných a finančných orgánov,
nasvedčuje účelovej realizácii transakcií, ktoré mali zastrieť skutočný záujem zúčastnených, a to
neodvedenia dane a čerpanie nároku na odpočet v inom členskom štáte. Z uvedeného vyplýva, že sa
nejedná o jedného strateného dodávateľa, ale každý z dodávateľov kontrolovaného daňového subjektu
je buď zmiznutý, alebo šetrený políciou v súvislosti s podvodom na DPH. Na základe uvedených
skutočností sa nemožno tváriť, že správca dane je v dôkaznej núdzi, alebo že k dodaniu tovaru reálne
došlo, keď ani v jednom z preverovaných prípadov to nebolo potvrdené, naopak dodanie tovaru česká
daňová správa vyvrátila.
Daňový subjekt uvádza, že ako prvý odberateľ pri trojstrannom obchode vznik a existenciu predmetu
dane preukázal účtovnými dokladmi o objednaní tovaru a skončení prepravy v IČŠ a o jeho prevzatí
nadobúdateľom. Daňový subjekt predložil účtovné a daňové doklady až vo vyrubovacom konaní, napriek
tomu, že v zmysle § 45 ods. 2 písm. d/ zákona č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), tieto doklady
mal predložiť v priebehu daňovej kontroly. Správca dane preštudoval predložené účtovné a daňové
doklady predložené vo vyrubovacom konaní. Jedná sa o faktúry a objednávky a potvrdenia, ktoré buď
nie sú opatrené pečiatkami a podpísané, alebo sú na nich pečiatky R. I. a podpis. Takéto doklady
nie sú potvrdením existencie tovaru, prepravy, či dodania tovaru. Faktúra ako daňový doklad sama o
sebe nie je takým dôkazom, že určité plnenie bolo uskutočnené, ale je len tvrdením o takejto udalosti.
Ani skutočnosť, že určitý doklad má všetky náležitosti faktúry a je riadne zaúčtovaný a zaevidovaný v
evidencii DPH, nie je dôkazom o tom, že k obchodom skutočne došlo. Takýmto dokladom je len vtedy, ak
bol vystavený na základe skutočného reálneho plnenia, čo v rámci daňovej kontroly nebolo preukázané.
Daňová subjekt ďalej namieta, že správca dane preverovaním v IČŠ v rámci MVI požadoval informácie,
nielen či bol tovar predmetom dane v IČŠ, ale aj to, či nadobúdatelia v IČŠ splnili svoje daňové povinnosti.
Správca dane vo všetkých žiadostiach o MVI popísal rozsah vykonávanej daňovej kontroly a žiadal o
preverenie obchodov medzi našim daňovým subjektom R. I. a preverovaným daňovým subjektom v roku
2013 a zaslanie všetkých dostupných dokladov. Máme za to, že v žiadostiach o MVI správca dane žiadal
informácie potrebné k výkonu daňovej kontroly a informácie rozhodujúce pre správne určenie dane. Vo
svojom vyjadrení daňový subjekt opakovane namieta že na základe odpovedí na MVI o nekontaktnosti,
nepodávaní daňových priznaní atď., nemôžeme konštatovať, že k nadobudnutiu tovaru nedošlo ....
Tak ako bolo podrobne rozpísané v predošlom odseku nejedná sa o jedného strateného dodávateľa,
ale každý z dodávateľov kontrolovaného daňového subjektu je buď zmiznutý, alebo šetrený políciou v
súvislosti s podvodom na DPH. Na základe uvedených skutočností sa nemožno tváriť, že správca dane
je v dôkaznej núdzi, alebo že k dodaniu tovaru reálne došlo, keď ani v jednom z preverovaných prípadov
to nebolo potvrdené, naopak dodanie tovaru česká daňová správa vyvrátila. K namietaniu správca dane
uvádza, že súpis kontrolovaných dokladov ku kontrole je uvedený v protokole z daňovej kontroly. Avšak
samotná existencia dokladov nedeklaruje, že k plneniu došlo. Keďže ide o limotnoprávne podmienky,
k takémuto záveru nestačí len existencia faktúry a iných dokladov, hoci by tieto obsahovali všetky
formálno-právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nich uvedené v ich vzájomných súvislostiach
naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. Ako dôkaz možno použiť v zmysle § 24 zákona č. 563/2009
Z. z. v znení neskorších predpisov všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. Správca dane v tejto súvislosti použil odpovede
na MVI. Ďalej daňový subjekt uvádza, že SD ani nevyzval DS, aby preukázal predmet dane ... Správca
dane v prvej zápisnici, počas výkonu daňovej kontroly, požiadal daňový subjekt o predloženie účtovných
a daňových dokladov, na čo daňový subjekt uviedol, že žiadne doklady nemá k dispozícii ani on, ani
jeho účtovníčka. Správca dane nevyzval daňový subjekt na predloženie ďalších dokladov, nakoľko mal
vedomosť o tom, že daňový subjekt nemá k dispozícii žiadne doklady a daňový subjekt zase oboznámil
správcu dane so skutočnosťou že KR PZ mu vrátilo časť prípadne všetky doklady.

Zamestnanci správcu dane majú za to, že v záujme objektívneho hodnotenia dôkazov správca dane
bral do úvahy všetky dôkazy a zistenia, ktoré mal k dispozícii, pritom dodržiaval ustanovenie § 3 ods. 3
zákona č. 563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a hodnotil dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom
prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zároveň dodržiaval ustanovenie § 3 ods. 1
zákona č. 563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a v daňovom konaní postupoval v súlade so
všeobecne záväznými pravidlami, chránil záujmy štátu a dbal
pri tom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.
V tomto bode daňový subjekt opakovane poukazuje na odpovede na MVI a na účtovnú dokumentáciu. K
tomuto sa správca dane vyjadril už v dvoch predošlých bodoch. Pri výkone daňovej kontroly u daňového
subjektu R. I. za kontrolované zdaňovacie obdobia január 2013 až november 2013 správca dane
postupoval v zmysle ustanovení § 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok), ktoré
ukladá správcovi dane povinnosť postupovať pri správe daní v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, chrániť záujmy štátu a obcí a dbať pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní.
Kontrolou bolo zistené, že v prípade v daňovom priznaní deklarovaných trojstranných obchodov neboli
naplnené podmienky trojstranného obchodu ani v jednom prípade, z ktorého
dôvodu došlo správcom dane k ich preklasifikovaniu, a to:
- v prípade dodávok do CZ bolo preukázané, že kontrolovaný DS nadobudol tovar v CZ pričom uviedol
IČ DPH pridelené v SR, a teda v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 zákona o DPH ak nadobúdateľ tovaru
objedná tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský štát iný, ako je členský štát,
v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského
štátu sa považuje členský štát, ktorý
nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie
bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Odsek
1 týmto nie je dotknutý. Ako vyplýva zo zistení uvedených v bode 1.3. protokolu a tiež z dôvodu, že
platiteľ nepreukázal, že toto nadobudnutie pri dodávkach tovaru z Poľskej republiky bolo predmetom
dane v Českej republike, miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je tuzemsko. V prípade
uvedených dodávok nevzniká právo na odpočítanie dane (viď napr. rozsudok ESD v spojených veciach
C 536/08 a C 539/08 (zdaniteľná osoba, ktorá sa nachádza v situácii opísanej v prvom pod odseku
posledného uvedeného ustanovenia, nemá právo na okamžitý odpočet DPH, ktorou bolo na vstupe
zaťažené nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva), a preto uvedené preklasifikovanie dodávok
deklarovaných ako trojstranný obchod nemá vplyv na odpočítanie dane v tuzemsku a na príslušné riadky
daňového priznania.
Daňový subjekt u ktorého sa vykonáva daňová kontrola má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane
práva uvedené v § 45 ods. 1 písm. c), f). Je na daňovom subjekte, či svoje práva využije. Zamestnanci
správcu dane daňovému subjektu nijakým spôsobom nebránili, aby počas daňovej kontroly svoje práva
využil. Dňa 06.03.2018 pri ústnom pojednávaní, o ktorom bola spísaná Zápisnica č. 100492810/2018
správca dane oboznámil daňový subjekt s priebehom a výsledkom daňovej kontroly vykonávanej na
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až november 2013. Po oboznámení s priebehom
a výsledkom daňovej kontroly správca dane položil daňovému subjektu otázku, či sa chce k uvedenému
vyjadriť. R.. I. odpovedal: „Nie, vyjadrím sa k protokolu." Na základe uvedeného nebol dôvod, nevydať
následne po oboznámení protokol, keď kontrolovaný daňový subjekt neprejavil záujem sa k výsledku
daňovej kontroly vyjadriť.
V tomto bode správca dane poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na neuplatňovanie precedenčného
práva v Slovenskej republike, postup v zmysle Rozsudkov súdneho dvora EÚ je záväzný pre správcu
dane vo veci, v ktorej sa pojednávalo. Zamestnanci správcu dane majú za to, že v záujme objektívneho
hodnotenia dôkazov správca dane bral do úvahy všetky dôkazy a zistenia, ktoré mal k dispozícii, pritom
dodržiaval ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a hodnotil
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zároveň dodržiaval ustanovenie §3 ods.
1 zákona č. 563/2009 Zb. v znení neskorších predpisov a v daňovom konaní postupoval v súlade so
všeobecne záväznými pravidlami, chránil záujmy štátu a dbal pri tom na zachovanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov. A z tohto dôvodu už nie je potrebné dopĺňať žiadne dôkazy,
prípadne prehodnotiť získané dôkazy. Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane dospel
k názoru, že s vyjadreniami kontrolovaného daňového subjektu sa v rámci vyrubovacieho konania
vysporiadal, nie je potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie a daňový subjekt už nepredložil žiadne nové
dôkazy, preto sa táto zápisnica v zmysle § 68 ods. 3 zákona 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový

poriadok) považovala za poslednú zápisnicu. Na otázku správcu dane daňovému subjektu, či sa chce
k uvedenému vyjadriť, p. I. odpovedal, že nie."

5. Žalobca vo včas podanom odvolaní zo dňa 30.07.2018 proti prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa
28.06.2018 uviedol nasledovné odvolacie námietky:

„SD použil ako dôvody na „preklasifikovanie " kontrolovaného daňového subjektu (ďalej len „DS") z
prvého odberateľa na nadobúdateľa v zmysle § 17 ods. 2 ZDPH, odpovede na žiadosti o medzinárodnú
výmenu informácií (ďalej len „MVI"). V týchto odpovediach sa k činnosti druhých odberateľov uvádza:
MIRO TRADE s.r.o. - so správcom dane nekomunikuje..., na výzvy nereaguje..., je šetrená políciou...,
podľa predbežnej odpovede polície vykonávala fiktívne obchody, konateľka bola nastrčenou osobou,
polícia nedisponuje účtovnými dokladmi
TRANS-FER Sp Zo. o. - nekontaktnosť... MAX Business s.r.o. - nekontaktnosť, nespolupráca so
zahraničným správcom dane (ďalej len „ZSD"), podozrenie o zapojení do reťazca...nespolupracoval
so ZSD, nepredložil daňové doklady... neuviedol žiadne obstaranie tovaru z IČŠ...nepodáva daňové
priznania...daňová sprava nevedela odpovedať na otázky uvedené v žiadosti o MVI...stratený
obchodník... ZSD má podozrenie, že tovar bol zasiahnutý podvodom, že tovar nebol odoslaný na územie
ČR.. SD v Protokole k tomu skonštatoval, že „ obstaranie tovaru nebol potvrdené "
LEVEL 1 group s.r.o. - dôkazné prostriedky svedčia o realizácii plnenia...avšak ZSD posúdil jednanie
LEVEL 1 group s.r.o. ako zneužitie práva a v období máj 2013 vylúčil prijaté aj uskutočnené plnenia...
PATRÓN GROUP SE - bolo zistené, že s DS bolo obchodované len v zdaňovacom období december
2013...faktúra za prepravu však predložená nebola... údajne DS tretej osobe povedal, že má problémy
s políciou... SD v Protokole k tomu skonštatoval, že:
Trojstranný obchod nie je potvrdený, tovar bol nakúpený z SK a dodaný opäť do SK. Odpovede
na MVI týkajúce sa preverovania druhých odberateľov teda obsahovali : nekontaktnosť druhého
odberateľa, nespolupráca so ZSD, nepriznanie dane druhým odberateľom, nedostupnosť účtovnej
dokumentácie, nevedomosť o tom, kde tovar skončil, prívlastky „predbežné odpovede“, „údajne
povedal“ atď. Konštatujeme: Výsledkom týchto odpovedí je nemožnosť získať relevantné informácie
k preukázaniu alebo nepreukázaniu vzniku predmetu dane v IČŠ. SD svojou „preklasifikáciou " z
uvedených dôvodov preniesol daňové povinnosti na DS. Namietame nezákonnosť týchto dôvodov. Zo
žiadnej z týchto odpovedí jednoznačne nevyplýva, že tovar nebol predmetom dane v IČŠ. Nemožnosť
získania informácií o daňových povinnostiach druhých odberateľov neznamená, že tovar v IČŠ druhí
odberatelia nenadobudli, ale je stavom dôkaznej núdze na strane správcu dane, a nie dôkazom
samotným, ani dôvodom na tuzemské zdanenie prvého odberateľa. Nezákonnosť v tomto bode
namietame v dvoch rovinách, a to: Prvou rovinou nezákonnosti je nesprávna právna kvalifikácia osoby
DS ako nadobúdateľa. Na to, aby SD „neklasifikoval" DS na nadobúdateľa v zmysle § 11 ods. 1 a
aby použil právnu domnienku miesta nadobudnutia v zmysle§ 17 ods. 2 ZDPH, neuviedol SD žiadne
dôkazy. Takýmito dôkazmi by mohli byť napr. objednávky DS a doklady o prevzatí tovaru DS s miestom
nadobudnutia buď v SR alebo v IČŠ, ale bez následného predaja druhému odberateľovi. Jednalo by sa
výlučne o dvojstranný obchod. Žiadne takéto dôkazy SD neuviedol. Naopak, z účtovnej dokumentácie
DS vyplýva, že všetky preverované obchody boli trojstrannými obchodmi a DS podmienky uvedené v 45
ods. 1 ZDPH splnil. Ak SD z vyššie uvedených dôvodov preklasifikoval a označil DS ako nadobúdateľa
v pravom slova zmysle teda ako nadobúdateľa vlastníckeho práva k tovaru, konal bezdôvodne,
protiprávne, špekulatívne a v rozpore s námietkami uvedenými v bodoch 2., 3. tohto vyjadrenia, pretože
DS ako prvý odberateľ nadobúdateľom nikdy nemohol byť. SD pristúpil k „preklasifikácii" trojstranného
obchodu na dvojstranný podľa § 17 ods. 2 ZDPH, pretože DS nepreukázal vznik a existenciu predmetu
dane v štáte skončenia prepravy a SD to nepotvrdili ani odpovede na MVI. Predmet dane je definovaný
v § 2 ods. 1 písm. ZDPH ako nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského
štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát"). Toto ustanovenie platí rovnako v legislatíve všetkých ČŠ.
Podstatnými náležitosťami vzniku a existencie predmetu dane je určenie miesta, teda ČŠ nadobudnutia
a určenie, identifikácia nadobúdateľa. Po vzniku a existencii predmetu dane následne vzniká daňová
povinnosť (§ 20 ZDPH), t.j. zákonná povinnosť nadobúdateľa, aby splnil svoje daňové povinnosti, teda
podať príslušné výkazy a daňové priznania a povinnosť platenia dane v ČŠ nadobudnutia. Predmet dane
a daňová povinnosť sú dve rozdielne, i keď úzko súvisiace právne skutočnosti. DS ako prvý odberateľ
pri trojstrannom obchode vznik a existenciu predmetu dane preukazuje účtovnými dokladmi o objednaní
tovaru a skončení prepravy v IČŠ a o jeho prevzatí nadobúdateľom. Teda DS povinnosť preukázania
predmetu dane v IČŠ, ako z predložených dôkazov vyplýva, splnil. DS iné možnosti na preukázanie
nemá. SD má povinnosť postupovať rozhodovať v zmysle zásady zákonnosti zakotvenej v § 3 ods. 1

zákona č. 563/2009 Z.z. (ďalej len „DP") a povinnosti môže ukladať iba na základe zákona a v súlade so
zákonom. Podľa § 24 ods. 1 DP „Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane... " Ust. § 17 ods. 2 ukladá daňovému subjektu povinnosť preukázať vznik a existenciu
predmetu dane v IČŠ. Podľa § 44 ods. 1 DP „Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
1) Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. "
Ak SD „preklasifikoval" DS na nadobúdateľa, tak v prípade aplikácie § 17 ods. 2 ZDPH, skutočnosťou
rozhodujúcou pre správne určenie dane, ktorú mal správca dane oprávnenie a povinnosť preverovať bolo
to, či bol tovar predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru.
Druhá rovina nezákonnosti spočíva v nasledovnom: Namietame: SD preverovaním v IČŠ v rámci MVI
požadoval informácie, nielen či bol tovar predmetom dane v IČŠ, ale aj to, či nadobúdatelia v IČŠ splnili
svoje daňové povinnosti. Teda preveroval aj existenciu skutočností, ktoré neboli rozhodujúce pre správne
určenie dane skutočnosti, ktorých preukazovanie § 17 ods. 2 ZDPH nevyžaduje. Toto preverovanie
prinieslo informácie, že druhí odberatelia boli nekontaktní, nepodávali daňové priznania, atď, teda
neplnili svoje daňové povinnosti a že sú problémy s platením a vymáhaním dane v IČŠ. Z odpovedí
nevyplynulo jednoznačné zistenie, že k nadobudnutiu tovaru v týchto IČŠ nedošlo. Preverovanie teda
neprinieslo žiadne odpovede na to, či tovar bol, alebo nebol v IČŠ predmetom dane. Namietame: Na
základe odpovedí na MVI o nekontaktnosti, nepodávaní daňových priznaní, atď. SD získal informácie
o neplnení daňových povinností druhých odberateľov, nie neexistencii predmetu dane v IČŠ. SD na
základe takýchto odpovedí nemôže konštatovať, že k nadobudnutiu tovaru nedošlo a že predmet dane
v IČŠ nevznikol, resp. že nebol preukázaný. Aj keď u SD pretrvávajú pochybnosti o vzniku a existencii
predmetu dane v IČŠ, samotné pochybnosti nie sú dôkazom v daňovom konaní. Na strane SD nastal stav
dôkaznej núdze, ktorý mu nedáva oprávnenie na konštatovanie, že „obstaranie tovaru nebolo potvrdené
" alebo že Trojstranný obchod nie je potvrdený, tovar bol nakúpený z SK a dodaný opäť do SK. V
dôsledku tohto stavu dôkaznej núdze, nie relevantných dôkazov, vyvodil SD záver, že DS predmet dane
v IČŠ nepreukázal a zdanil ho ako nadobúdateľa na území SR. Namietame: SD sa nezaoberal, resp.
neuviedol, čo zistil z účtovných dokladov DS na polícii, neuviedol, či sa tam nachádzali, či nenachádzali
doklady o nadobudnutí druhými odberateľmi v trojstrannom obchode, ale jednoznačne skonštatoval,
že druhí odberatelia tovar nenadobudli a označil DS za nadobúdateľa vo všetkých prípadoch. SD
ani nevyzval DS, aby preukázal predmet dane, vôbec sa nezaoberal otázkou, kde a u koho skončilo
obrovské množstvo tovaru deklarovaného DS. Odpovede na MVI mu vôbec mu nedávajú oprávnenie
na konštatovanie, že „obstaranie tovaru nebolo potvrdené " a že „tovar bol dodaný opäť do SK", lebo
odpovede toto neobsahovali, ani žiadne takéto zistenia k dispozícii nemá, ani ich v Protokole neuviedol.
DS ako prvý odberateľ pri trojstrannom obchode vznik a existenciu predmetu dane preukazuje účtovnými
dokladmi o objednaní tovaru a skončení prepravy v IČŠ a o jeho prevzatí nadobúdateľom. Teda DS
povinnosť preukázania predmetu dane v IČŠ, ako z predložených dôkazov vyplýva, splnil.
SD iba na základe odpovedí na MVI, z dôvodov nemožnosti získať informácie o nadobudnutí rozhodol,
že na DS aplikuje §17 ods. 2 ZDPH. Namietame: Ak zahraničný SD v IČŠ uviedol v odpovediach
nekontaktnosť druhého odberateľa, nemožnosť získať a podať informácie, nedostupnosť účtovnej
dokumentácie, predbežnú odpoveď polície, nepriznanie dane druhým odberateľom, nevedomosť o tom,
kde tovar skončil, atď, neznamená to, že nadobudnutie nemalo byť predmetom dane v tomto IČŠ.
Práve, že z účtovnej dokumentácie DS vyplýva, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v IČS,
a nie na území SR. DS iné dôkazy, ako vlastnú účtovnú dokumentáciu k dispozícii nemá. SD mal
povinnosť v rámci dokazovania tieto dôkazy zhodnotiť a ak nemal „protidôkazy“, iba pochybnosti, mal
povinnosť uviesť relevantné dôvody, prečo tieto dôkazy neprijíma. Namietame: Iba pochybnosti SD bez
relevantných dôkazov nie sú dôvodom na to, aby „preklasifikoval" trojstranný obchod na dvojstranný,
označil prvého odberateľa za nadobúdateľa a určil mu daňovú povinnosť na území SR. Takýto záver je
neodôvodnený, protiprávny, pretože nadobudnutie nemohlo byť, ani nebolo predmetom dane na území
SR, ako to „preklasifikoval" SD, daňová povinnosť na území SR nevznikla a daň nepatrí rozpočtu SR.
Postup SD je nezákonný a je zneužitím právomoci.
Závery správcu dane uvedené v Protokole sú nezákonné aj. z ďalších dôvodov, a to neuznaním práva
na odpočítanie dane. Ak SD „preklasifikoval" a označil DS za nadobúdateľa, tak sa jednoznačne mohlo
jednať iba o dvojstranný obchod, intrakomunitárne
dodanie a nadobudnutie. Poukazujeme na znenie zákona: § 49 ZDPH „ Odpočítanie dane platiteľom
" ustanovuje: Ods. 1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri
tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. ods. 2 posledná veta. Platiteľ môže odpočítať
daň, ak je daň ods. 2 písm. c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského
štátu podľa § 11 a § 11a. Tu je zakotvený princíp tzv. samozdanenia. Okamihom vzniku daňovej

povinnosti pri nadobudnutí tovaru z IČŠ, vzniká právo na odpočítanie dane. Matematickým výsledkom
zo samozdanenia je nula, pretože podkladom výpočtu daňovej povinnosti aj práva na odpočítanie dane
sú faktúry od dodávateľa tovaru z IČS. Namietame: Nezákonnosť spočíva v tom, že správca dane
nepriznal DS právo na odpočítanie dane v zmysle uvedených ustanovení ZDPH. Princíp DPH spočíva
vždy a zásadne na práve odpočítania dane v okamihu vzniku daňovej povinnosti. SD nezákonnou
preklasifikáciou DS na nadobúdateľa určil daňovú povinnosť z nadobudnutia, avšak bez priznania práva
ma odpočítanie dane. Ak SD určil daňovú povinnosť z nadobudnutia v tuzemsku, mal povinnosť aplikovať
cit. ust. § 49 ods. 1, 2 písm. c) ZDPH, čím by sa výsledky kontroly absolútne zmenili. Ak tak neučinil,
postupoval a určil daň nezákonne. Dôvody neuznania práva na odpočítanie dane, ktoré SD uvádza
citáciou rozsudku ESD (C-356/08 a C-359/08), citujeme z Rozhodnutia, že ,, zdaniteľná osoba, ktorá
sa nachádza v situácii opísanej v prvom pododseku uvedeného ustanovenia, nemá právo na okamžitý
odpočet DPH, ktorou bolo na vstupe zaťažené nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva,, sú vytrhnuté
z kontextu, a tým nezrozumiteľné. Žiaden rozsudok v právnom poriadku SR nie je prameňom práva,
nie je zákonom. Môže byť iba podkladom pre výklad konkrétnych ustanovení zákonov. Je neprípustný
postup SD, keď ako dôvody svojich záverov a rozhodnutí o určení dane použil citáciu z rozsudku
bez toho, aby uviedol, ktorého konkrétneho ustanovenia zákona sa rozsudok týka. Teda, na základe
ktorého konkrétneho ust. zákona SD postupoval a rozhodoval, ak právo na odpočítanie dane nepriznal.
Iba konkrétne ustanovenia zákona môžu byť dôvodom na neuznanie práva na odpočítania dane.
Žiadne takéto ustanovenie SD v Protokole neuviedol. Výsledky kontroly sú z tohto dôvodu nezákonné
a Rozhodnutie nepreskúmateľné.
Namietame porušenie práv DS uvedených § 45 ods. 1 písm. c), f) DP, citujeme: „predkladať v priebehu
daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane,
ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia a vyjadrovať sa v priebehu daňovej
kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené
jeho vyjadrenia k nim." SD dňa 6.3.2018 oboznámil DS zápisnicou č. 100492810/2018 so zistenými
skutočnosťami. Z tejto zápisnice vyplynuli pre DS možné mimoriadne závažné dôsledky, pretože zo
záverov SD vyplynula dorubená daň je vo výške 422.241,02 EUR. Dňa 8.3.2018 bol spracovaný a
odoslaný Protokol so zisteniami. Namietame porušenie uvedených ustanovení zákona, pretože pri
tak závažnom a vysokom do rube na DPH, SD neposkytol DS dostatočne a primerane dlhú lehotu
na vyjadrenie, a o 2 dni po tomto oboznámení spracoval a odoslal poštou Protokol. Uvedený čas 2
dni považujeme za absolútne nedostatočný a neprimeraný na vyjadrenie k tak závažným zisteniam.
SD postupoval nezákonne a rovnako porušil zásadu proporcionality konania, pretože sám mal na
spracovanie zistení a vyčíslenie výsledkov kontroly lehotu 1 roka (prerušovanie od r. 2014) a pritom
poskytol DS lehotu na uplatnenie jeho práv iba 2 dni. Takýto postup SD považujeme za porušenie
uvedenej zásady proporcionality a zásady zákonnosti v zmysle ust. § 3 ods 1 DP.
Na podporu dôvodov našich námietok k otázke dokazovania, dôkazného bremena a dôkaznej núdze,
vyberáme z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. 7S/151/2014 z 29.11.2017: „Z
judikatúry Najvyššieho súdu i z aplikovateľných rozhodnutí Súdneho dvora EU vyplýva, že na daňový
subjekt nemôže byť prenášaná zodpovednosť za preukazovanie skutočností v dodávateľskom reťazci,
ktorého sa stal súčasťou, ibaže by vedel alebo mohol vedieť, že obchod je poznačený podvodom
(rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 6Sžf/10/2012). I z rozsudkov Najvyššieho súdu, na
ktoré poukázal žalobca (sp. zn. 3Sžf/1/2011, 3Sžf/94/2013, 3Sžf/1/2010), okrem iného vyplýva, že
„ak daňový subjekt disponujú exexistenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným
položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal
vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a
jeho, subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzi i správca dane."
Z uvedených dôvodov navrhujeme odvolaciemu orgánu, aby rozhodnutie Daňového úradu Košice č.
101244218/2018 zrušil a z dôvodov jeho nezákonnosti a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie
konanie."

6. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia zo dňa 26.10.2018 po zhrnutí výsledkov
a záverov vyplývajúcich z úkonov vykonaných Daňovým úradom Košice u žalobcu, reagujúc na jeho
námietky uvedené v riadnom opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu, dospel k záveru,
že prvostupňový orgán rozhodol vo veci správne a zákonným spôsobom a preto jeho rozhodnutie
potvrdil.

7. Žalovaný správny orgán v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia zo dňa 26.10.2018 uviedol:

„Finančné riaditeľstvo SR k námietke nezákonného konania správcu dane a porušenia zásady
proporcionality konania spočívajúcej vtom, že správca dane neposkytol daňovému subjektu dostatočne
a primerane dlhú lehotu na vyjadrenie sa ku skutočnostiam s ktorými bol daňový subjekt oboznámený
dňa 06.03.2018, uvádza, že v danom prípade uskutočnil správca dane s daňovým subjektom ústne
pojednávanie, počas ktorého ho oboznámil so zisteniami z daňovej kontroly, čim si správca dane
splnil zákonom stanovenú povinnosť. O priebehu ústneho pojednávania bola spísaná Zápisnica o
ústnom pojednávaní č. 100492810/2018 zo dňa 06.03.2018 v zmysle § 19 Daňového poriadku. Z
predmetnej zápisnice, z prijatých opatrení a záverov, je zrejmé, že daňový subjekt neprejavil záujem
vyjadriť sa k obsahu zápisnice, preto nebol dôvod v rámci tohto pojednávania poskytnúť daňovému
subjektu lehotu na vyjadrenie ku skutočnostiam uvedeným v zápisnici, a to aj vzhľadom na to, že o
poskytnutie lehoty na vyjadrenie daňový subjekt na ústnom pojednávaní nepožiadal a na otázku správcu
dane, či sa chce vyjadriť k zisteniam uviedol: „nie, vyjadrím sa k protokolu". Správca dane následne
dňa 08.03.2018 vyhotovil protokol z daňovej kontroly, ktorý bol dňa 12.03.2018 doručený daňovému
subjektu. Z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane poskytol daňovému
subjektu zákonnú lehotu, ktorá sa vzťahuje k doručenému protokolu - na podanie vyjadrenia v zmysle
§ 46 ods. 8 Daňového poriadku. Z uvedeného dôvodu považuje Finančné riaditeľstvo SR táto námietku
odvolávajúceho sa za neopodstatnenú.
K námietkam týkajúcich sa dokladov (zabavenie účtovných dokladov políciou, uskutočnenie
trojstranných obchodov vedel daňový subjekt preukázať iba kópiami dokladov z počítača, pri prezerám
dokladov na polícii nemusel správca dane vidieť všetky relevantné doklady, správca dane neuviedol
ktoré doklady si zaobstaral, nemožnosť daňového subjektu vyjadriť sa k dokladom) Finančné riaditeľstvo
SR. uvádza, že daňová kontrola na DPH za zdaňovacie obdobia roka 2013 začala u daňového subjektu
dňa 31.10.2014. Daňový subjekt sa dňa 05.11.2014 dostavil k správcovi dane a k požiadavke správcu
dane, aby predložil všetky účtovné a daňové doklady uviedol, že ani on, ani ekonómka nemajú žiadne
účtovné a daňové doklady za obdobie január až december 2013 k dispozícii, pretože asi od apríla
roku 2014 sú na PPZ v Bratislave. Z uvedeného dôvodu správca dane obstaral účtovné a daňové
doklady daňového subjektu od PPZ v Bratislave a pravdivosť údajov uvedených v daňovom priznaní k
DPH za zdaňovacie obdobie september 2013 preveroval aj prostredníctvom inštitútu medzinárodného
dožiadania - žiadostí o MVI. V žiadosti o MVI týkajúcej sa preverenia prvého dodávateľa - poľskej
spoločnosti VIMEX S A. žiadal aj o zaslanie všetkých dostupných dokladov deklarujúcich obchody
medzi touto spoločnosťou a daňovým subjektom. Poľská finančná správa vo svojej odpovedi nezasklia
správcovi dane žiadne účtovné a daňové doklady spoločnosti VIMEX S.A. z dôvodu že likvidátor
tejto spoločnosti má obmedzené finančné a osobné zdroje na prípravu kópií dokladov. Likvidátor
poľskej spoločnosti poskytol zoznam faktúr a výpis zúčtovacieho účtu z účtovného systému spoločnosti
VIMEX S.A. Správca dane požiadal aj českú finančnú správu o zaslanie všetkých dostupných dokladov
deklarujúcich obchody medzi daňovým subjektom a druhým odberateľom - českou spoločnosťou MAX
Business s.r.o. Česká finančná správa taktiež nezasklia žiadne doklady spoločnosti MAX Business
s.r.o. z dôvodu že táto spoločnosť je nekontaktná. Z dôvodu, že daňový subjekt sa na začiatku výkonu
daňovej kontroly vyjadril, že nedisponuje žiadnymi dokladmi, správca dane ho nevyzýval na preukázanie
predmetu dane. Daňový subjekt uvádza, že nie je zrejmé, aké doklady daňového subjektu si vlastne
správca dane zaobstaral. Finančné riaditeľstvo SR nesúhlasí s týmto tvrdením odvolávajúceho sa a
uvádza, že správca dane v Protokole z daňovej kontroly v časti 1.2 uviedol súpis kontrolovaných
dokladov a iných písomností, z ktorých vyplýva, že správca dane si k daňovej kontrole, okrem daňového
priznania k DPH za zdaňovacie obdobie september 2013 podaného a vyplneného daňovým subjektom,
obstaral súhrnný výkaz za september 2013 a všetky dostupné doklady daňového subjektu - faktúry a
dodacie listy od poľskej spoločnosti VIMEX A.S. a faktúry s prílohami vystavené pre Českú spoločnosť
MAX Business s.r.o. Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že súčasťou predloženého administratívneho
spisu bolí objednávky daňového subjektu pre poľského dodávateľa VIMEX S.A. získané správcom dane
na PPZ v Bratislave. K námietkam týkajúcich sa dokladov, ktoré daňový subjekt predložil dodatočne
vo vyrubovacom konaní, Finančné riaditeľstvo SR uvádza," že je otázne, z akého dôvodu daňový
subjekt, na ktorom je vo veci preukázania splnenia podmienok pre oslobodenie od dane pri trojstranných
obchodoch dôkazné bremeno, nepredložil tieto doklady vytlačené z počítača už počas výkonu daňovej
kontroly, ktorá začala dňa 31.10.2014, kedyže ako sám uvádza v odvolaní, počítač a USB kľúč mu boli
PPZ v Bratislave vrátené dňa 15.07.2014. Daňový subjekt takýmto postupom porušil povinnosť, ktorá mu
vyplýva z ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku, podľa ktorého má kontrolovaný daňový
subjekt vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly
záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie
a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie,

vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne
alebo písomné vysvetlenia.... K námietkam týkajúcich sa dôkazného bremena (námietka prenesenia
daňových povinností na daňový subjekt, do dôkaznej núdze sa dostal správca dane, pochybnosti
správcu dane nie je dôvodom na určenie daňovej povinností daňovému subjektu, poukázanie na
rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. 7S/151/2014 z 29.11.2017) Finančné riaditeľstvo SR uvádza,
že správca dane neprenášal daňové povinnosti na daňový subjekt, ale od daňového subjektu požadoval
splnenie jeho dôkaznej povinnosti. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR 5. III.ÚS 401/09-17 zo dňa
16.12.2009 daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinností; povinnosť tvrdiť a povinnosť
svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinností realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne
vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné
doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o
účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto
si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však
správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly,
preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým
subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť, a v takom
prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti
spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Aj z ustálenej judikatúry NS SR (napríklad č.
2SŽF/2S/2010 zo dňa 18.05.2011) ako aj z judikatúry Nejvyššího správního soudu (napr. rozsudok č.
9Afs/60/2012-44) vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti,
ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Keďže daňový subjekt podaným daňovým priznaním k
DPH deklaroval uskutočnenie trojstranných obchodov s oslobodením od dane (na riadkoch 35 a 36),
bolo jeho povinnosťou preukázať pri deklarovaných obchodoch boli splnené všetky podmienky uvedené
v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z., pretože, ako to vyplýva z vyššie uvedeného procesná
povinnosť preukázať uplatnené nároky je na strane daňového subjektu, ktorý si túto povinnosť nemôže
vysvetľovať ako svoje právo požadovať od správcu dane, aby prevzal aktívnu úlohu pri preukazovaní
daňovým subjektom tvrdených skutočností. Z predloženého administratívneho spisu a z dokazovania,
ktoré vo vecí vykonal správca dane je zrejmé, že správcovi dane vznikli opodstatnené pochybnosti o tom,
či deklarovaný druhý odberateľ tovaru - České nekontaktná spoločnosť MAX Business s.r.o. objednala
u daňového subjektu R. I. tovar - betonársku oceľ pod svojím IČ DPH, či jej bol tovar z Poľska do Českej
republiky prepravený, či tento tovar táto spoločnosť prevzala a či je osobou povinnou platiť daň z týchto
deklarovaných trojstranných, obchodov s betonárskou oceľou. Daňový subjekt tieto pochybnosti správcu
dane žiadnym spôsobom neodstránil, teda vo teda vo veci preukázania pravdivosti údajov uvedených
v ním podanom daňovom priznaní k DPH neuniesol dôkazné bremeno.....Na základe takto zistených
skutočností Finančné riaditeľstvo SR rozhodlo tak ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.“

II.
Správna žaloba a vyjadrenie žalovaného

8. V správnej žalobe zo dňa 14.01.2019 žalobca obsahovo zhodne s dôvodmi uvedenými v riadnom
opravnom prostriedku zopakoval svoje žalobné námietky:
„K námietke odvolania žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu, bod 4, vo veci nezákonného postupu
SD a porušenia zásady proporcionality konania, spočívajúcej v tom, že SD neposkytol daňovému
subjektu dostatočne a primerane dlhú lehotu na vyjadrenie sa k zisteným skutočnostiam, s ktorými
bol daňový subjekt oboznámený dňa 06.03.2018, žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že túto
námietku považuje za neopodstatnenú. Zdôvodnil to tým, že „je zrejmé, že daňový subjekt neprejavil
záujem vyjadriť sa k obsahu zápisnice č. 100492810/2018 o oboznámení so zistenými skutočnosťami,
preto nebol dôvod v rámci tohto pojednávania poskytnúť daňovému subjektu lehotu na vyjadrenie ku
skutočnostiam uvedeným v zápisnici, a to aj vzhľadom na to, že o poskytnutie lehoty na vyjadrenie
daňový subjekt na ústnom pojednávaní nepožiadal.“
Námietka žaloby: Žalovaný sa zjavne vyhol podstate námietky o porušení zásady proporcionality
konania, ako to bolo uvedené v bode 4. odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu. Jej podstata je v
tom, že SD dňa 6.3.2018 oboznámil žalobcu zápisnicou č. 100492810/2018 so zistenými skutočnosťami.
Z tejto zápisnice vyplynuli pre žalobcu možné mimoriadne závažné dôsledky, pretože zo záverov SD
vyplynula dorubená daň za všetky kontrolované obdobia roka 2013 vo výške 422.241,02 EUR. Už
o dva dni na to - dňa 8.3.2018 bol spracovaný a odoslaný Protokol so zisteniami z kontroly. Svojim
oboznámením a vyčíslením výsledkov kontroly doslova šokoval osobu žalobcu, ktorá v danom okamihu
nevedela primerane reagovať.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c), f) DP, má dňový subjekt právo: „predkladať v priebehu daňovej kontroly
dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže
predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia a vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným
skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k
nim.“
Podľa § 46 ods. 5 DP: „Ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov
predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi
správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril,
najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov
riadne preukázal.“
SD ani raz v priebehu daňovej kontroly nijakým spôsobom neoznámil žalobcovi, aké zistenia už
k dispozícii má, že tieto zistenia vyvolávajú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladov...nevyzval ho, aby sa k nim vyjadril, vysvetlil, doplnil, atď. Preto aj v tejto žalobe namietame
porušenie uvedených ustanovení zákona, porušenie práv žalobcu podľa § 45 ods. 1 písm. f) DP -
vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam...
Navyše, pri tak závažnom a vysokom rozdiele dane vyčíslenom v Protokole, SD neposkytol žalobcovi
dostatočne primeranú lehotu na vyjadrenie, a už o 2 dni po zápisnici o oboznámení spracoval a odoslal
poštou Protokol. Uvedený čas 2 dní považujeme za absolútne nedostatočný a neprimeraný na vyjadrenie
k tak závažným zisteniam. SD postupoval nezákonne, porušil práva žalobcu vyjadrovať sa v priebehu
daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam... a rovnako porušil zásadu proporcionality konania, pretože
sám mal na spracovanie zistení a vyčíslenie výsledkov kontroly lehotu 1 roka (prerušovanie od r. 2014) a
pritom poskytol žalobcovi lehotu na uplatnenie jeho práv iba 2 dni. Keďže i žalovaný tento postup uznal za
správny, považujeme prvostupňové i napadnuté rozhodnutie z uvedených dôvodov za nezákonné a za
flagrantné porušenie zásady zákonnosti v zmysle ust. § 3 ods. 1 DP. V napadnutom rozhodnutí žalovaný
uvádza: „Finančné riaditeľstvo SR nesúhlasí a tvrdením odvolávajúceho sa, že účelom nasledujúceho
vyrubovacieho konania je ďalšie dokazovanie a predkladanie dôkazov a uvádza, že daňový subjekt
je vo vyrubovacom konaní oprávnený vyjadriť' sa v lehote určenej správcom dane k zisteniam správcu
dane uvedeným v protokole z daňovej kontroly a predkladať, resp. označiť dôkazy preukazujúce jeho
tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly.“
Námietka žaloby: Žalovaný týmto nesúhlasom popiera samotný účel vyrubovacieho konania, pretože §
68 ods. tretia veta DP ustanovuje: „Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu
a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie.“
V súlade s týmto ustanovením žalobca na základe výzvy na vyjadrenie k Protokolu navrhol v závere
svojho písomného vyjadrenia k Protokolu, citujeme: „Navrhujeme, aby SD dôkladne preskúmal nami
predložené dôkazy - účtovnú dokumentáciu z obnovených dát v počítači, ktorú sme v priebehu kontroly
nemohli predložiť, aby zhodnotil obsah našich námietok a aby svoje zistenia prehodnotil a zrušil výsledky
kontroly uvedené v Protokole.“
Na základe týchto právnych skutočností mal SD povinnosť zaoberať sa dôkazmi, ktoré žalobca v
rámci vyrubovacieho konania navrhol a predložil, pričom sa týmito dôkazmi nezaoberal. Pochybnosť
žalovaného v napadnutom rozhodnutí. že „je otázne, z akého dôvodu daňový subjekt, na ktorom je vo
veci preukázania splnenia podmienok pre oslobodenie od dane pri trojstranných obchodoch dôkazné
bremeno, nepredložil tieto doklady vytlačené z počítača už počas výkonu daňovej kontroly, keďže ako
sám uvádza v odvolaní, počítač a USB kľúč mu boli vrátené dňa 15.07.2014, nemôže viesť žalovaného k
nečinnosti a ignorovaniu týchto dôkazov predložených vo vyrubovacom konaní v súlade s § 68 ods. 3 DP.
Poukazujeme pritom na skutočnosť, že SD vedel, že doklady žalobcu sú na polícii, pričom po celý
čas výkonu kontroly nežiadal od žalobcu žiadne dôkazy, žalobca ani nemohol tušiť, že by mal nejaké
dôkazy predkladať, pretože o žiadnych zisteniach ho SD priebežne neoboznamoval. Správca dane
nepostupoval v súlade s ustanovením § 46 ods. 5 DP, neoznámil žalobcovi žiadne pochybnosti, preto
žalobca nemal dôvod žiadne doklady, či dôkazy predkladať. Skutočnosť, že účtovné doklady boli políciou
zabavené, nemôže byť žalobcovi na škodu, lebo nemal možnosť účinne sa brániť. Za dôležitú skutočnosť
považujeme i to, že od 12.3.2014, do dnešného dňa polícia nezačala vo veci trestné stíhanie, ani
proti osobe žalobcu nevzniesla žiadne obvinenie. Ako z prvostupňového i z napadnutého rozhodnutia
vyplýva, SD ani žalovaný nevzali do úvahy žalobcom predložené doklady, pretože ich vyhodnotili tak,
že, citujeme z napadnutého rozhodnutia: „skutočnosť, že získané a daňovým subjektom dodatočne
predložené faktúry obsahovali slovnú informáciu o trojstrannom obchode, a že deklarované zdaniteľné
obchody uviedol daňový subjekt do súhrnného výkazu nie sú dôkazom o tom, že boli splnené podmienky
uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. ...Takéto doklady nie sú potvrdením o tom, že
boli splnené všetky podmienky uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. pre uplatnenie

oslobodenia od dane pri deklarovaných trojstranných obchodoch a Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že
tieto doklady nemajú schopnosť, vzhľadom na ostatné zistenia, zvrátiť závery správcu dane“.
Za týchto okolností, keď žalobcovi boli doklady políciou zhabané, žalobca vykonal všetky možné
opatrenia, aby trojstranné obchody preukázal. Preto predložil vo vyrubovacom konaní správcovi dane
doklady, ktoré bol schopný z počítača obnoviť a predložiť. Tvrdíme, že doklady, ktoré si SD zaobstaral od
polície a ako sú uvedené v súpise kontrolovaných dokladov v Protokole, i žalobcom predložené doklady,
preukazujú splnenie podmienok pre trojstranné obchody. Ani SD, ani žalovaný ich formálny obsah
nepoprel, pretože v napadnutom rozhodnutí sa uvádza, že „správca dane si k daňovej kontrole, okrem
daňového priznania k DPH za predmetné zdaňovacie obdobie podaného a vyplneného daňovým
subjektom, obstaral evidenciu DPH ..., súhrnné výkazy, faktúry a dodacie listy od poľskej spoločnosti... a
faktúry s prílohami vystavené pre českú spoločnosť... Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že sa správcovi
dane podarilo získať aj CMR doklady deklarujúce prepravu tovaru z Poľska do Českej republiky,
ktoré sú súčasťou predloženého administratívneho spisu.“
Poukazujeme na to, že, uvedené doklady sú presne tými dokladmi, ktoré vyžaduje § 45 ZDPH na
splnenie podmienok pre trojstranný obchod a oslobodenie od dane.
Žalovaný v Rozhodnutí uviedol: „Nadobúdateľom tovaru v členskom štáte skončenia prepravy alebo
odoslania tovaru, ktorý nadobudol tovar za účelom jeho dodania v tomto členskom štáte, môže byť len
prvý odberateľ.“
Námietka žaloby: Považujeme tento výklad za zmätočný, pretože nadobúdateľom tovaru pri
trojstrannom obchode v štáte skončenia prepravy alebo odoslania tovaru nikdy nemôže byť prvý
odberateľ. Ten sa pri trojstrannom obchode stáva „papierovým“ nadobúdateľom výlučne v štáte, ktorý mu
pridelil identifikačné číslo pre daň, (t.j. SR), pod ktorým tovar objednal a tento štát je iný, ako je členský
štát, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, t.j. ČR. Toto vyplýva z ust. § 45 ods. 1 ZDPH.
Prvého odberateľa vylučuje z pozície nadobúdateľa v štáte skončenia prepravy a odoslania aj ust. § 17
ods. 4 písm. c) ZDPH.
Totiž, § 17 ods. 2 ZDPH priznáva nadobúdateľovi alternatívnu možnosť byť osobou identifikovanou pre
daň v dvoch ČŠ, a to ako v štáte skončenia prepravy, tak aj v štáte „materskom“. Je to v súlade s pozíciou
nadobúdateľa pri dvojstrannom obchode, keď tento má právo určiť v objednávke miesto skončenia
prepravy a nadobudnutia aj v inom, ako „materskom“ ČŠ za predpokladu, že aj tam má tiež pridelené
identifikačné číslo pre daň. Ak by svoje daňové povinnosti z nadobudnutia v tomto IČŠ nesplnil, tak
nastupuje právna domnienka miesta nadobudnutia a vzniku daňových povinností v štáte „materskom“.
Avšak pri trojstrannom obchode, ako to vyplýva z ust. § 17 ods. 4 písm. c) a ust. 45 ods. 1 písm. c)
ZDPH, je možnosť prvého odberateľa byť osobou identifikovanou pre daň v dvoch ČŠ vylúčená, pretože
prvý odberateľ nesmie byť osobou identifikovanou pre daň v ČŠ skončenia prepravy. Vždy musí byť
osobou identifikovanou pre daň iba v jednom štáte („materskom“), pričom preprava tovaru končí zásadne
v inom ČŠ, kde je osobou identifikovanou pre daň druhý odberateľ. Iba za splnenia tejto podmienky (ako
aj ďalších, uvedených v § 45 ZDPH), je prvý odberateľ zbavený v tuzemsku daňových povinností vo
vzťahu k DPH.
V danom prípade bol prvým odberateľom a nadobúdateľom žalobca, a to na území SR. Aby boli splnené
podmienky pre trojstranný obchod, a došlo tak k oslobodeniu prvého odberateľa od dane, musel tento
preukázať, že splnil podmienky podľa § 45 ods. 1 ZDPH. Tie žalobca splnil. Nič iné preukazovať mu
zákon neukladá. Rozhodne mu toto ustanovenie, ani žiadne iné, neukladá povinnosť preukazovať
plnenie daňových povinností iných subjektov na území iných členských štátov, v danom prípade ČR.
Správca dane však napriek tomu preveroval, či tovar bol predmetom plnenia daňových povinností v
inom členskom štáte. Jeho zistenia o nekontaktnosti, nemožnosti preveriť daňové povinnosti druhých
odberateľov, atď. ho priviedli k záveru, že v prvostupňovom rozhodnutí „preklasifikoval“ trojstranný
obchod na dvojstranný, použil § 17 ods. 2 ZDPH tak, že, ak nadobúdateľ (žalobca) nepreukáže, že toto
nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava
tovaru, tak za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý
nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň a nezákonne naň preniesol daňové povinnosti, ktoré
mali znášať subjekty v ČR!
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že „boli rozhodujúce zistenia, že nebol preukázaný príjem
tovaru prepraveného z Poľska do Českej republiky druhým odberateľom.“ Ďalej uviedol, že „Vzhľadom
na skutočnosť, že všetky zákonom stanovené podmienky trojstranného obchodu neboli splnené,
zjednodušený postup pri trojstrannom obchode nie je možné použiť a námietky odvolávajúceho sa sú
z uvedeného dôvodu neopodstatnené.“
Námietka žaloby: SD postupoval a nezákonne, keď vyžadoval pri trojstrannom obchode preukazovanie
povinností, ktoré zákon žalobcovi neukladá, daňové povinnosti žalobcovi určil mimo rámec zákonov SR,

pretože predmet dane a daňové povinnosti vznikli na území ČR, nie SR. SD i žalovaný, ktorý tento postup
potvrdil, rozhodovali mimo rámca legislatívy SR. Ust. § 17 ods. 2 ZDPH, ktorým svoje rozhodnutie o
preklasifikácii odôvodnili, je hmotnoprávnym ustanovením, ktoré rieši alternatívne miesto nadobudnutia
tovaru pri dvojstranných obchodoch. Takéto obchody žalobca v danom prípade nerealizoval. Vyplýva
to aj z konštatovania žalovaného o kontrolovaných dokladoch, ktoré si SD zaobstaral, a ktoré svedčili
o trojstranných obchodoch.
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza: „Keďže daňový subjekt podaným daňovým priznaním k DPH
deklaroval uskutočnenie trojstranných obchodov s oslobodením od dane (na riadkoch 35 a 36), bolo
jeho povinnosťou preukázať, že pri deklarovaných obchodoch boli splnené všetky podmienky uvedené
v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z.“
Námietka žaloby: Sám žalovaný poukazom na ust. § 45 ZDPH dáva do pozornosti, v čom spočívala
preukazovacia povinnosť žalobcu. Ak čítame bod po bode celé ust. § 45 ZDPH, nikde sa tam
nenachádza povinnosť preukazovať vznik alebo plnenie daňových povinností druhých odberateľov na
území iného členského štátu. Z toho vyplýva, že naše námietky vo veci nezákonného preverovania
týchto skutočností správcom dane a rozhodovania na základe, že sa tieto skutočnosti nepodarilo zistiť,
sú namieste.
V napadnutom rozhodnutí sa uvádza: „Finančné riaditeľstvo SR poukazuje na 2. bod cit. článku
šiestej smernice Rady, podľa ktorého bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 1, za miesto
nadobudnutia vnútri Spoločenstva podľa článku 28a ods. 1 písm. a) sa bude považovať miesto na
území členského štátu, ktorý vydá identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty, pod ktorým osoba
nadobúdajúca tovar uskutočnila toto nadobudnutie, s výnimkou prípadu, ak osoba, získavajúca tovar
nepreukáže, že nadobudnutie bolo predmetom dane podľa ods. 1. Z uvedenej formulácie je zrejmé, že
nadobúdateľ je tou osobou, ktorá musí preukázať miesto nadobudnutia tovaru. Ak teda nadobúdateľ
tovaru nepreukáže, že nadobudnutie tovaru bolo predmetom dane v mieste, kde sa preprava tovaru
skončila, miestom nadobudnutia tovaru je miesto na území členského štátu, ktorý vydal identifikačné
číslo pre DPH, pod ktorým nadobúdateľ tovar objednal.“
Námietka žaloby: Žalovaný neustále poukazuje na povinnosť žalobcu preukazovať predmet dane. Pod
predmetom dane rozumie plnenie si daňových povinností druhých odberateľov v ČR. Tu je nutné
zdôrazniť, že takéto chápanie predmetu dane žalovaným je nesprávne a scestné.
Už v odvolaní sme uviedli a trváme na tom, že:
V Rozsudku Súdneho dvora, na ktorý poukazuje SD (C-356/08 a C-359/08), sa k ustanoveniu článku
28b A ods. 2 šiestej smernice uvádza, citujeme:
„Na účely použitia prvého pododseku sa nadobudnutie tovaru vnútri spoločenstva považuje za predmet
dane podľa odseku 1, keď boli splnené nasledujúce podmienky:
- nadobúdateľ preukáže, že toto nadobudnutie vnútri spoločenstva uskutočnil pre potreby následnej
dodávky uskutočnenej v členskom štáte uvedenom v odseku 1, pre ktorú príjemca tovaru bol označený
ako platca [platiteľ - neoficiálny preklad] dane v súlade s článkom 28c časťou E ods. 3,
- nadobúdateľ splnil povinnosť podať deklaráciu stanovenú [vyhlásenie stanovené - neoficiálny
preklad] v poslednom pododseku článku 22 ods. 6 písm. b).“, to znamená, súhrnný výkaz.“
Z toho jasne vyplýva, že predmetom dane je nadobudnutie tovaru, nie plnenie daňových povinností
druhých odberateľov, ako to podsúva žalovaný. Žalobca, ako prvý odberateľ a nadobúdateľ na území
SR, pre potreby preukázania trojstranného obchodu musel disponovať faktúrami, že nadobudnutý tovar
z Poľska následne dodal platiteľovi do iného ČŠ, v danom prípade ČR a splniť povinnosť podať súhrnný
výkaz.
Z týchto právnych noriem vyplýva, že žalobca mal zákonnú povinnosť preukázať trojstranné obchody
predovšetkým faktúrami za dodanie tovaru od dodávateľov, faktúrami na ten istý tovar pre odberateľov,
dokladmi o preprave tovaru do miesta skončenia odoslania alebo prepravy a podať súhrnné
výkazy. Žalobca všetky tieto podmienky splnil, pretože toto všetko SD k dispozícii mal. Druhými
odberateľmi podľa odberateľských faktúr boli platitelia dane z Českej republiky, kde sa preprava
skončila. Tým žalobca svoju povinnosť preukazovania trojstranného obchodu splnil. Z celého Protokolu,
prvostupňového rozhodnutia i z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný nedbal na tieto
podstatné povinnosti preukazovania trojstranných obchodov, ale bezdôvodne a nezákonne trval na
preukázaní splnenia daňových povinností druhých odberateľov. Iba a výlučne na základe toho, že
plnenie ich daňových povinností nevedel overiť, vykonal absurdné rozhodnutie a preniesol nezákonne
daňovú povinnosť na žalobcu.
V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný obhajuje postup SD, jeho medzinárodné preverovania. SD
iba na základe odpovedí na tieto preverovania, z dôvodov nemožnosti získať informácie o nadobudnutí
a plnení daňových povinností druhých odberateľov v ČR rozhodol, že na žalobcu aplikoval § 17 ods.

2 ZDPH. Námietka žaloby: Ak zahraničný SD v IČŠ uviedol v odpovediach nekontaktnosť druhého
odberateľa, nemožnosť získať a podať informácie, nedostupnosť účtovnej dokumentácie, predbežnú
odpoveď polície, nepriznanie dane druhým odberateľom, nevedomosť o tom, kde tovar skončil, atď.,
neznamená to, že k nadobudnutiu v tomto IČŠ nedošlo. Práve, že z účtovnej dokumentácie žalobcu
vyplýva, že nadobudnutie spojené s daňovými povinnosťami sa uskutočnilo v IČŠ, a nie na území SR.
Žalobca iné dôkazy, ako vlastnú účtovnú dokumentáciu k dispozícii nemá, ani nepotrebuje mať. SD mal
povinnosť v rámci dokazovania tieto dôkazy zhodnotiť a ak nemal „protidôkazy“, iba pochybnosti, mal
povinnosť uviesť relevantné dôvody, prečo tieto dôkazy neprijíma. Iba samotné pochybnosti SD bez
relevantných dôkazov nie sú dôvodom na to, aby „preklasifikoval“ trojstranný obchod na dvojstranný,
označil prvého odberateľa za nadobúdateľa na území SR a určil mu daňovú povinnosť na území SR.
Takýto záver je neodôvodnený, nezákonný, pretože k nadobudnutiu tovaru na území SR došlo tak,
že bolo súčasťou trojstranného obchodu, konečným nadobúdateľom tovaru bol vždy druhý odberateľ
na území ČR. Daňová povinnosť na území SR nevznikla a daň nepatrí rozpočtu SR. Postup SD je
nezákonný a je zneužitím právomoci. Za zmienku stojí aj poukázanie na nedôslednosť SD v hodnotení
dôkazov v preverovaných obchodoch vo všetkých vzájomných súvislostiach. V odvolaní sme namietali,
že SD vôbec sa nezaoberal otázkou, kde a u koho skončilo obrovské množstvo tovaru deklarovaného
žalobcom (ak tvrdí, že tovar nebol prijatý druhými odberateľmi v ČR), za čo prijal žalobca na účet od
českých odberateľov v roku 2013 sumu rádovo 2,5 mil. EUR? Toto sú podľa nášho názoru natoľko
závažné skutočnosti, že sa nimi SD i žalovaný mal zaoberať a vysporiadať.“

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 17.04.2019 reagujúc na hore uvedené žalobné námietky
argumentoval nasledovne:

„K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný a správca dane neodôvodnene nevzali do úvahy a spochybnili dôkazy,
ktoré žalobca predložil ku kontrole, žalovaný uvádza, že žalobca k daňovej kontrole nepredložil žiadne
doklady.
K žalobným dôvodom uvedeným v časti 2.1 podanej žaloby žalovaný uvádza, že správca dane u žalobcu
ako daňového subjektu vykonal daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia január 2013 až november 2013
(pozn. súdu; žalobca nesprávne vo svojom vyjadrení uviedol január 2013 až december 2013), ktorou
preveroval pravdivosť údajov uvádzaných žalobcom v daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty
(ďalej len „daň“ alebo „DPH“).
Žalobca podaným daňovým priznaním k DPH za zdaňovacie obdobie september 2013 deklaroval, že
ako prvý odberateľ uskutočnil trojstranné obchody podľa § 45 zákona č. 222/2004 Z. z., čo uviedol aj
v riadkoch 35 a 36 podaného daňového priznania k DPH. K uvedenému však počas daňovej kontroly
nepredložil žiadne účtovné a daňové doklady s odôvodnením, že tieto mu boli zhabané. Správca dane z
dokladov, ktoré sa mu podarilo získať od Prezídia Policajného zboru SR, Národná kriminálna agentúra,
expozitúra Bratislava, zistil, že žalobca mal v zdaňovacom období september 2013 nadobudnúť tovar
- betonársku oceľ v celkovej sume 439 147,79 eura od poľskej spoločnosti VIMEX S.A. Dodanie
tovaru žalobcovi poľskou daňovou správou nebolo potvrdené, pretože poľská spoločnosť ukončila
obchodnú činnosť v máji 2017, likvidátor vymenovaný súdom nemohol poskytnúť detaily transakcie
v dôsledku obmedzených finančných a osobných zdrojov. Tovar mal daňový subjekt podľa dokladov
získaných správcom dane následne dodať pri trojstrannom obchode českej odberateľskej spoločnosti
MAX Business s.r.o. v celkovej sume 466 908,92 eura. Ani nadobudnutie tovaru českou spoločnosťou
nebolo potvrdené, keďže český správca dane uviedol, že táto česká spoločnosť so správcom dane
dlhodobo nespolupracuje, je nekontaktná, český správca dane uviedol, že má podozrenie o jej zapojení
do reťazca obchodu s betonárskou oceľou. Za zdaňovacie obdobia apríl - jún 2013 podala spoločnosť
MAX Business s.r.o. nulové daňové priznania k DPH, za obdobia júl -august 2013 podala daňové
priznania k DPH, v ktorých neuviedla žiadne obstaranie tovaru z iných členských štátov, od septembra
2013 nepodáva žiadne daňové priznania k DPH a k 19.05.2015 jej bola z úradnej moci zrušená
registrácia k DPH.
Deklarované trojstranné obchody medzi spoločnosťami VIMEX S.A. - žalobca R. I. - MAX Business
s.r.o. nemožno na základe uvedeného považovať za trojstranné obchody, pretože neboli splnené
podmienky trojstranného obchodu podľa § 45 ods. 1 platného zákona č. 222/2004 Z. z. V danom
prípade nebolo jednoznačne preukázané, že tovar bol odoslaný alebo prepravený priamo k druhému
odberateľovi z jedného členského štátu do iného členského štátu, nebolo preukázané, kde skutočne
preprava tovaru skončila a nebol preukázaný príjem tovaru, ktorý mal byť prepravený z PL do CZ, druhým
odberateľom. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaný postup správcu dane, ktorý posúdil tieto obchody
ako nadobudnutie tovaru slovenským platiteľom dane aj napriek tomu, že tovar nebol prepravený do

tuzemska a aplikáciu ustanovenia § 17 ods. 2 na takto zistený skutkový stav za správny a námietky
žalobcu za neopodstatnené.
K žalobnému dôvodu žalobcu, že sa nikdy nestal vlastníkom tovaru v plnom slova zmysle (podľa § 123
Občianskeho zákonníka) a že takýmto vlastníkom sa pri trojstrannom obchode stáva druhý odberateľ,
žalovaný uvádza, že žalobca síce uvedené namieta, avšak počas daňovej kontroly, následného
vyrubovacieho konania a ani v odvolacom konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že sa takýmto
vlastníkom stala česká odberateľská spoločnosť MAX Business s.r.o. a že jej vznikla daňová povinnosť.
K žalobnému dôvodu žalobcu týkajúceho sa porušení zásady proporcionality konania žalovaný uvádza,
že daňová kontrola u žalobcu začala dňa 31.10.2014. Dňa 05.11.2014 sa k správcovi dane dostavil
žalobca a oznámil mu, že nevie predložiť žiadne účtovné a daňové doklady. Z uvedeného dôvodu
správca dane za účelom získania dokladov žalobcu opakovane kontaktoval Prezídium Policajného
zboru SR, Národná kriminálna agentúra, expozitúra Bratislava. Daňový poriadok v ustanovení § 61
ods. 1 písm. b) umožňuje správcovi dane daňovú kontrolu prerušiť, ak je potrebné získať informácie
spôsobom podľa osobitného predpisu. Správca dane v zmysle tohto ustanovenia Daňového poriadku,
na základe informácií poskytnutých Prezídiom Policajného zboru SR, daňovú kontrolu prerušil z dôvodu
potreby preveriť deklarované zdaniteľné obchody formou medzinárodného dožiadania, a to v období
od 29.05.2015 do 10.04.2017 (Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 20286552/2015 zo dňa
27.05.2015, Oznámenie č. 100681472/2017 z 24.04.2017) a v období od 20.07.2017 do 09.02.2018
(Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 101590182/2017 zo dňa 18.07.2017, Oznámenie č.
100345944/2018 zo dňa 12.02.2018). Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa ustanovenia §
61 ods. 5 Daňového poriadku neplynú, pričom správca dane až do ukončenia prerušenia nesmie robiť
priamo výkon daňovej kontroly, nesmie preverovať skutočnosti, ktoré vedú k správnemu určeniu dane
(napr. nesmie požadovať od daňového subjektu predložiť doklady, dôkazy alebo vysvetlenia). Správca
dane však môže napr. umožniť daňovému subjektu nazrieť do spisu, pretože sa nejedná o preverovanie
skutočností zamestnancami správcu dane. Žalobcovi nič nebránilo, aby sa kedykoľvek v priebehu
výkonu daňovej kontroly dostavil k správcovi dane a informoval sa o priebežných zisteniach. Správca
dane v súlade s ustanovením § 61 ods. 4 Daňového poriadku po doručení odpovede na žiadosť o
medzinárodnú výmenu informácií pokračoval v daňovom konaní a túto skutočnosť písomne oznámil
daňovému subjektu. Z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane po prerušení daňovej kontroly,
pokračoval v jej výkone a dňa 22.02.2018 sa telefonicky spojil so žalobcom, aby s ním dohodol termín
ústneho pojednávania za účelom jeho oboznámenia so zisteniami, ktoré vyplynuli z medzinárodného
dožiadania a z analýzy získaných dokladov (Úradný záznam č. 100432105/2018 zo dňa 22.02.2018).
Dňa 06.03.2018 sa žalobca dostavil k správcovi dane, o priebehu ústneho pojednávania bola spísaná
Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100492810/2018 zo dňa 06.03.2018, ktorú žalobca podpísal a voči
jej obsahu nemal žiadne výhrady. Z opatrení a záverov predmetnej zápisnice je zrejmé, že žalobca sa
na ústnom pojednávaní k obsahu zápisnice nevyjadril a nepožiadal správcu dane o poskytnutie lehoty
na vyjadrenie sa k zisteniam. Práve naopak, na otázku správcu dane, či sa chce vyjadriť k zisteniam
uviedol: „nie, vyjadrím sa k protokolu“. Právo žalobcu vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k
zisteným skutočnostiam teda nebolo porušené správcom dane, ako to namieta žalobca, ale z vyššie
uvedeného vyjadrenia je zrejmé, že toto svoje právo sa rozhodol nevyužiť žalobca. Správca dane
následne dňa 08.03.2018 vyhotovil protokol z daňovej kontroly, ktorý bol dňa 12.03.2018 doručený
žalobcovi. Z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane počas daňovej kontroly
v záujme úplného a presného zistenia skutkového stavu aktívne vyhľadával doklady žalobcu, na
základe čiastkových informácií poskytnutých Prezídiom Policajného zboru SR preveroval uskutočnenie
deklarovaných trojstranných obchodov aj u správcov dane dodávateľa a druhého odberateľa z iných
členských štátov a po obdŕžaní informácií informoval žalobcu o svojich zisteniach. Žalobca, na ktorom
bolo v danej veci dôkazné bremeno, neprejavil záujem vyjadriť sa k zisteniam správcu dane počas
daňovej kontroly a z uvedeného dôvodu považuje žalovaný aj tento žalobný dôvod za nedôvodný.
K žalobným dôvodom uvedeným v časti 2.2 podanej žaloby (žalovaný poprel účel vyrubovacieho
konania, správca dane mal povinnosť zaoberať sa dôkazmi vo vyrubovacom konaní, správca dane
a žalovaný ignorovali doklady predložené žalobcom vo vyrubovacom konaní, žalobca nemohol tušiť
o tom, že by mal predkladať dôkazy, keďže správca dane ho o zisteniach priebežne neinformoval,
predložené doklady preukazujú splnenie podmienok pre trojstranný obchod a oslobodenie od dane),
žalovaný uvádza, že daňová kontrola je zákonom upravená tak, že v priebehu daňovej kontroly sa
má čo najúplnejšie vykonať zisťovanie a preverovanie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie
dane. Daňový subjekt počas daňovej kontroly, na rozdiel od vyrubovacieho konania, disponuje pomerne
rozsiahlymi právami a zároveň má povinnosti vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane. Predkladanie
dôkazov je upravené ako právo a zároveň povinnosť daňového subjektu v daňovej kontrole. Toto právo je

po skončení daňovej kontroly už obmedzené, keďže daňový subjekt po doručení protokolu môže označiť
dôkazy alebo predložiť listinné dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu
daňovej kontroly. Žalovaný sa nestotožňuje ani s tvrdením žalobcu, že správne orgány ignorovali dôkazy
predložené žalobcom. Z rozhodnutia správcu dane, ako aj zo žalobou napadnutého rozhodnutia vyplýva,
že správca dane a žalovaný sa dôkazmi predloženými až vo vyrubovacom konaní zaoberali, vyhodnotili
ich a uviedli, z akého dôvodu ich nemožno považovať za hodnoverné a nespochybniteľné dôkazy o
tom, že sa deklarované trojstranné obchody uskutočnili tak, ako to tvrdí žalobca. Žalobcom dodatočne
predložené doklady- faktúry, resp. pro-forma faktúry, objednávky, e-mailová komunikácia v poľskom
jazyku a potvrdenia, ktoré buď nie sú opatrené pečiatkami a podpísané, alebo sú na nich pečiatky
R. I. a podpis, nie sú potvrdením o tom, že boli splnené všetky podmienky uvedené v ustanovení §
45 zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj podmienky pre uplatnenie oslobodenia od dane. Tieto dodatočne
predložené doklady nemali, vzhľadom na ostatné zistenia správcu dane (napr., že žiadna z dožiadaných
finančných správ nepotvrdila uskutočnenie deklarovaných obchodov, všetky spoločnosti, s ktorými
žalobca obchodoval boli nekontaktné, nepredložili doklady), takú vypovedaciu schopnosť, aby vedeli
zvrátiť závery správcu dane. K tvrdeniu, že žalobca netušil, že by mal predkladať dôkazy, pretože ho
správca dane priebežne o zisteniach neinformoval žalovaný uvádza, že dňa 05.11.2014 sa žalobca
na ústnom pojednávaní vyjadril, že nevie predložiť žiadne doklady, pretože mu ich zhabala polícia. Z
uvedeného dôvodu správca dane nevyzýval žalobcu počas daňovej kontroly na predkladanie dôkazov.
Žalovaný uvádza, že ak žalobca, na ktorom bolo v danej veci dôkazné bremeno, disponoval počas
daňovej kontroly dôkazmi preukazujúcimi pravdivosť údajov uvádzaných v daňových priznaniach k DPH,
nič mu nebránilo, aby správcovi dane tieto dôkazy kedykoľvek počas daňovej kontroly predložil. Z
administratívneho spisu je zrejmé, že žalobcovi boli počítač a USB kľúč vrátené už dňa 15.07.2014, teda
ešte pred začatím daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobia roka 2013, napriek tomu žalobca
dňa 05.11.2014 tvrdil, že k daňovej kontrole nevie doložiť žiadne doklady.
Žalobca v podanej žalobe deklaruje svoj nesúhlas s tvrdením žalovaného, že „je otázne, z akého dôvodu
daňový subjekt, na ktorom je vo veci preukázania splnenia podmienok pre oslobodenie od dane pri
trojstranných obchodoch dôkazné bremeno, nepredložil tieto doklady vytlačené z počítača už počas
výkonu daňovej kontroly, ktorá začala dňa 31.10.2014, keďže ako sám uvádza v odvolaní, počítač a
USB kľúč mu boli PPZ v Bratislave vrátené dňa 15.07.2014“, avšak ani v podanej žalobe neuviedol,
z akého dôvodu dodatočne predložené doklady nepredložil už k daňovej kontrole. K tvrdeniu, že
doklady, ktoré si správca dane zaobstaral od polície i žalobcom predložené doklady preukazujú splnenie
podmienok pre trojstranné obchody, žalovaný uvádza, že skutočnosť, že správca dane si zabezpečil
faktúry a že žalobca dodatočne predložil niektoré neúplné faktúry a objednávky neznamená, že došlo k
preukázaniu splnenia zákonných podmienok pre klasifikáciu deklarovaných obchodov ako trojstranných
a k preukázaniu oslobodenia dodávok tovaru od dane. Faktúra ako daňový doklad sama o sebe nie je
takým dôkazom, že určité plnenie bolo uskutočnené, ale je len tvrdením o takejto udalosti. Nestačí byť
len držiteľom takýchto listinných dokladov a tieto predložiť správcovi dane, ale je potrebné preukázať
obsah skutočností uvedených v týchto listinách, pričom správca dane je oprávnený a zároveň povinný
vierohodnosť a pravdivosť údajov uvedených v týchto dokladoch preverovať. Zákon č. 222/2004 Z. z.
vyžaduje na uznanie oslobodenia od dane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky,
teda žalobca musí preukázať, že doklady, ktorými preukazuje opodstatnenosť oslobodenia dodávok
tovaru od dane, sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami.
Žalobca v bode 2.3 podanej žaloby uvádza svoje úvahy týkajúce sa trojstranného obchodu, ustanovenia
§ 17 ods. 2 a 4 zákona č. 222/2004 Z. z. a namieta zmätočný výklad žalovaného. Žalovaný uvádza, že
trojstranný obchod znamená, že na ten istý tovar sa vzťahujú dve „dodania tovaru“, pričom jedna z týchto
dodávok je tzv. pohyblivá dodávka, t. j dodávka od prvého dodávateľa k prvému odberateľovi a druhá z
týchto dodávok je tzv. nepohyblivá dodávka (len faktúra), t. j. dodávka od prvého odberateľa k druhému
odberateľovi. Keby neexistovala úprava trojstranného obchodu, teda ak by neexistoval zjednodušený
postup pri trojstrannom obchode, prvý odberateľ, teda žalobca by sa musel registrovať v členskom
štáte, v ktorom skončí odoslanie alebo preprava tovaru, pretože v tomto členskom štáte má zdaniteľný
obchod, t. j. nadobudnutie tovaru z iného členského štátu (získa právo disponovať s tovarom ako vlastník
v členskom štáte, kde sa preprava tovaru skončila, čiže tam, kde je tovar odovzdaný). Okrem toho
prvý odberateľ uskutočňuje následné dodanie tovaru druhému odberateľovi v členskom štáte druhého
odberateľa, čo znamená, že ak by neplatil zjednodušený postup pri trojstrannom obchode, prvý odberateľ
v členskom štáte druhého odberateľa vykonáva činnosť, ktorá je predmetom dane v tomto štáte a
aj z tohto dôvodu by mu vznikla registračná povinnosť. Aby sa prvý odberateľ nemusel registrovať v
členskom štáte, v ktorom skončí odoslanie alebo preprava tovaru, daňová povinnosť prechádza na
kupujúceho (druhého odberateľa) v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru.

Prvý odberateľ musí do súhrnného výkazu uviesť dodanie tovaru do iného členského štátu (v súhrnnom
výkaze označí tento zdaniteľný obchod pod osobitným symbolom trojstranného obchodu - kód 1).
Prvému odberateľovi nevznikne povinnosť zaplatiť daň z nadobudnutia tovaru v členskom štáte, kde
sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru a rovnako ani povinnosť zaplatiť daň z následného dodania
tovaru druhému odberateľovi, avšak len za podmienky, že sú splnené všetky podmienky trojstranného
obchodu. K poukázaniu žalobcu na ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. žalovaný uvádza,
že toto ustanovenie upravuje osobitné určenie miesta nadobudnutia tovaru a možno ho použiť, len ak
sú splnené všetky podmienky trojstranného obchodu uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004
Z. z. V preverovanom prípade nebolo preukázané splnenie podmienok na oslobodenie od dane pri
trojstrannom obchode uvedené v ustanovení § 45 ods. 1 písm. e) a f) zákona č. 222/2004 Z. z., pretože
v prípade deklarovaných trojstranných obchodov medzi spoločnosťami VIMEX S.A. (PL) - daňový
subjekt R. I. (SR) - MAX Business s.r.o. (CZ) nebolo preukázané, že spoločnosť MAX Business s.r.o.
ako druhý odberateľ použila identifikačné číslo pre daň pridelené Českou republikou ako členským
štátom, v ktorom sa preprava tovaru skončila. Taktiež nebolo preukázané, že spoločnosť MAX Business
s.r.o. je osobou povinnou platiť daň, teda nebol preukázaný príjem tovaru prepraveného z Poľska do
Českej republiky druhým odberateľom. Z uvedeného dôvodu deklarované zdaniteľné obchody nie sú
trojstrannými obchodmi a nie je možné na ne aplikovať ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z.
K žalobnému dôvodu, že správca dane postupoval nezákonne, keď od žalobcu vyžadoval preukazovanie
daňových povinností iných subjektov, žalovaný uvádza, že to bol práve žalobca, ktorý podaným daňovým
priznaním k DPH deklaroval uskutočnenie trojstranných obchodov s oslobodením od dane (na riadkoch
35 a 36), a teda bolo jeho povinnosťou preukázať, že pri deklarovaných obchodoch boli splnené všetky
podmienky uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. Z predloženého administratívneho spisu
a z dokazovania, ktoré vo veci vykonal správca dane je zrejmé, že správcovi dane vznikli opodstatnené
pochybnosti o tom, či deklarovaný druhý odberateľ tovaru - česká nekontaktná spoločnosť MAX Business
s.r.o. objednala u žalobcu tovar - betonársku oceľ pod svojím IČ DPH, či jej bol tovar z Poľska do Českej
republiky prepravený, či tento tovar česká spoločnosť prevzala a či je osobou povinnou platiť daň z týchto
deklarovaných trojstranných obchodov s betonárskou oceľou. Žalobca tieto pochybnosti správcu dane
žiadnym spôsobom neodstránil, teda vo veci preukázania pravdivosti údajov uvedených v ním podanom
daňovom priznaní k DPH neuniesol dôkazné bremeno.
Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že „podsúva“, že predmetom dane je plnenie daňových
povinností druhých odberateľov a nie nadobudnutie tovaru. Žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí
poukázal na skutočnosť, že vo veci preukázania splnenia podmienok pre oslobodenie od dane pri
trojstrannom obchode je dôkazné bremeno na žalobcovi. Žalobca v podanom odvolaní, ale aj v podanej
žalobe poukázal na 1. bod článku 28b A šiestej smernice Rady 77/388/EHS Rady zo 17.05.1977, ktorý sa
zaoberá otázkou miesta nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva. 1. bod článku 28b A šiestej smernice
Rady (čl. 40 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006) upravuje všeobecné pravidlo, podľa
ktorého sa za miesto nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva považuje miesto, kde sa tovar nachádza
v okamihu ukončenia prepravy nadobúdateľovi. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na 2. bod cit. článku
šiestej smernice Rady (čl. 41 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006), podľa ktorého sa
za miesto nadobudnutia vnútri Spoločenstva podľa článku 28a ods. 1 písm. a) bude považovať miesto
na území členského štátu, ktorý vydá identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým osoba nadobúdajúca
tovar uskutočnila toto nadobudnutie, ak osoba získavajúca tovar nepreukáže, že nadobudnutie bolo
predmetom dane podľa ods. 1. Keďže žalobca ako nadobúdateľ tovaru uvedené nepreukázal, neuniesol
tak v danej veci dôkazné bremeno.
Žalobca v podanej žalobe deklaruje svoj nesúhlas so závermi správcu dane a žalovaného, avšak nijakým
konkrétnym spôsobom nepreukazuje žiadne skutočnosti a nepredkladá dôkazy, ktoré by mali viesť k
tomu, že závery, ku ktorým dospel správca dane a žalovaný, nie sú správne.
Vzhľadom na uvedené žalovaný zastáva názor, že všetky žalobné dôvody žalobcu nepreukazujú
nezákonnosť postupu správcu dane a žalovaného, žalobca nebol ukrátený na svojich právach a právom
chránených záujmoch. Z obsahu rozhodnutí jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane, ako aj
žalovaný, vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Postup správcu dane, ako aj
žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi. Správca dane pri vyrubení rozdielu dane
za preverované zdaňovacie obdobie postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi.“

10. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného na základe výzvy správneho súdu zo 06.05.2019 už nevyjadril.

III.

Dôvody rozhodnutia správneho súdu

11. Súd v konaní podľa ust. § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. o Správnom súdnom poriadku
(ďalej len „SSP“) preskúmal žalobou žalobcu napadnuté rozhodnutie žalovaného a po oboznámení
sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, v právnych
medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP), bez nariadenia pojednávania za splnenia
podmienok uvedených v ust. § 107 ods. 2 a § 105 ods. 2 písm. a) a c) SSP) dospel k záveru, že žalobe
žalobcu nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov.

12. Podľa ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej
súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a
povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá
je predmetom správy dane, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie
prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

13. Podľa ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri
správe daní vyšlo najavo.

14. Podľa ust. § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní daňových predpisov pri správe daní
sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie
alebo vybratie dane.

15. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov
b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bo vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania
c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

16. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby
skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené o najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba
návrhmi daňových subjektov.

17. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

18. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a ohliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k ním.

19. Podľa § 24 ods. 5 Daňového poriadku na doklad znejúci na existujúcu osobu v čase vydania
dokladu sa daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada.

20. Podľa § 17 ods. 1 zákona o DPH, miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je miesto,
kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi.

21. Podľa § 17 ods. 2 zákona o DPH ak nadobúdateľ tovar objedná, tovar pod identifikačným číslom
pre daň, ktoré mu pridelil členský štát iný ako je členský štát, v ktorom sa končí odoslanie alebo
preprava tovaru, za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý
nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie
bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Jednak
týmto nie je dotknutý.

22. Podľa § 17 ods. 3 zákona o DPH ak nadobúdateľ podľa ods. 2 preukáže, že nadobudnutie tovaru
z iného členského štátu bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo
preprava tovaru, opraví základ dane, pričom na opravu základu dane sa primerane vzťahuje § 25.

23. Podľa § 17 ods. 4 zákona o DPH miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu pri
trojstrannom obchode podľa § 45 je miesto podľa ods. 1 ak
a/ prvý odberateľ preukáže, že tovar nadobudol na účely následného dodania tovaru v členskom štáte,
v ktorom a skončí odoslanie alebo preprava tovaru a druhý odberateľ je osobou identifikovanou pre daň
v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru a je osobou povinnou platiť daň
b/ prvý odberateľ splní povinnosť uviesť následné dodanie tovaru v súhrnom výkaze podľa § 80
c/ prvý odberateľ nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, bydlisko alebo sa obvykle nezdržiava v
členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru a
d/ odoslanie alebo preprava tovaru sa uskutoční podľa § 45 ods. 1 písm. a/.

24. Podľa § 45 ods. 1 zákona o DPH trojstranným obchodom sa rozumie, ak
a/ sa na obchode zúčastňujú tri osoby a predmetom obchodu je dodanie toho istého tovaru, ktorý je
odoslaný alebo prepravný priamo od I. dodávateľa k II. odberateľovi z jedného členského štátu do iného
členského štátu
b/ osoby zúčastnené na obchode sú identifikované pre daň troch rôznych členských štátov
c/ prvý odberateľ nemá v členskom štáte druhého odberateľa sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň,
bydlisko alebo sa obvykle v členskom štáte II. odberateľa nezdržiava a voči prvému dodávateľovi a II.
odberateľovi použije rovnaké identifikačné číslo pre daň
d/ tovar odoslal alebo prepravil prvý dodávateľ alebo prvý odberateľ, alebo iná osoba na ich účet z
členského štátu iného ako je členský štát identifikácie prvého odberateľa členského štátu druhého
odberateľa
e/ druhý odberateľ použije identifikačné číslo pre daň pridelené členským štátom, v ktorom sa odoslanie
alebo preprava tovaru skončí a
f/ druhý odberateľ je osobou povinnou platiť daň.

25. Podľa § 45 ods. 2 zákona o DPH ak sú splnené podmienky pre trojstranný obchod podľa ods. 1,
prvý odberateľ nie je povinný platiť daň pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu a nadobudnutie
tovaru u tejto osoby sa považuje za zdanené.

26. Správny súd k obsahu žalobných námietok v prvom rade považuje za potrebné, potvrdzujúc
právnu argumentáciu žalovaného správneho orgánu, poukázať na právne podmienky oslobodenia od
dane pri trojstrannom obchode podľa § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Trojstranný obchod predpokladá, že ten istý tovar je súčasne predmetom dvoch dodaní, pričom iba jedna
z týchto dodávok je tzv. pohyblivá dodávka (preprava tovaru a faktúra) a druhá z týchto dodávok je tzv.
nepohyblivá dodávka (len faktúra). V ustanovení § 17 ods. 4 zákona o DPH je právne definované miesto
nadobudnutia tovaru z iného členského štátu pri trojstrannom obchode. Podľa § 17 ods. 1 zákona o
DPH miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je miesto, kde sa tovar nachádza v čase
skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi. V súlade s ustanoveniami § 17 ods. 4 písm.
a) až d) zákona o DPH je povinnosťou prvého odberateľa preukázať, že tovar nadobudol na účely
následného dodania tovaru v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru a
druhý odberateľ je osobou identifikovanou pre daň v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie
alebo preprava tovaru, a je osobou povinnou platiť daň. Zároveň je povinnosťou prvého odberateľa
splniť povinnosť uviesť následné dodanie tovaru v súhrnom výkaze podľa § 80 zákona o DPH. Ďalšími
podmienkami pre naplnenie danej právnej procedúry pri trojstranných obchodoch je právna požiadavka
na prvého odberateľa nemať sídlo, miesto podnikania, bydlisko alebo sa obvykle nezdržiavať v členskom
štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru a zároveň odoslanie alebo preprava tovaru sa
uskutoční podľa § 45 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Prvému odberateľovi (v danej právnej veci žalobcovi)
nevznikne povinnosť zaplatiť daň z nadobudnutia tovaru iba za podmienky, že sú splnené všetky
skutkové a právne podmienky trojstranného obchodu. Dôkazná povinnosť na preukázanie skutočností
rozhodujúcich pre oslobodenie od dane pri trojstrannom obchode je na daňových subjektoch.

27. Správny súd po oboznámení sa s obsahom preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, rozhodnutia
správcu dane, ako aj pripojených administratívnych spisov správnych orgánov zistil, že v kontrolovaných
zdaňovacích obdobiach január 2013 až november 2013 sa žalobca zaoberal prevažne predajom

hutného materiálu a kovového odpadu. Žalobca k výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne účtovné
a daňové doklady za zdaňovacie uvedené obdobia, čo odôvodnil tým, že mu boli zhabané a tak
prvostupňový správny orgán sa dostavil na Prezídium Policajného zboru SR, Národná kriminálna
agentúra, expozitúra Bratislava a v dňoch 08.09.2015 a 09.09.2015 a vyhotovil si fotokópie dostupných
dokladov žalobcu. Z predmetných dokladov zistil, že žalobca v zdaňovacom období september 2013
deklaroval, že ako prvý odberateľ uskutočnil trojstranné obchody podľa § 45 zákona č. 222/2004 Z.
z., čo uviedol v riadkoch 35 a 36 podaného daňového priznania. V tomto období - september 2013
deklaroval nadobudnutie tovaru vo výške 439 147,79 eur ako prvý odberateľ podľa § 45 ods. 2 zákona
č. 222/2004 Z. z. od poľskej dodávateľskej spoločnosti VIMEX SPÓLKA AKCYJNA. Z odpovedí poľskej
finančnej správy na žiadosť o MVI nakoniec vyplynulo, že suma uvedená v položke - dodania tovaru
sa týka priamych dodávok v sume 8.586.755,- PLN a trojstranných dodávok v sume 204.314,- PLN.
Vzhľadom k tomu, že dňa 28.06.2017 vyhlásil likvidáciu spoločnosti VIMEX S.A. poľský likvidátor tvrdil,
že nemal možnosť poskytnúť detaily transakcie so slovenským daňovým subjektom a v dôsledku
obmedzených finančných a osobných zdrojov nemá možnosť pripraviť kópie dokladov, týkajúcich sa
transakcie s daňovým subjektom - žalobcom v roku 2013. Správca dane ďalej požiadal českú finančnú
správu o preverenie deklarovaných trojstranných obchodov u druhého odberateľa MAX Business s.r.o.
a o zaslanie všetkých dostupných dokladov, ktorá odpovedala, že táto česká spoločnosť so správcom
dane dlhodobo nespolupracuje a je nekontaktná. Na základe vlastných zistení dospel správca dane k
záveru, že v prípade dodania tovaru pre českú spoločnosť MAX Business s.r.o. v rámci deklarovaných
trojstranných obchodov VIMEX S.A. sa nejedná o trojstranné obchody podľa § 45 ods. 1 zákona č.
222/2004 Z. z., keďže neboli splnené všetky podmienky pre takýto obchod. Správca dane o takto zistenej
veci vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 100518882/2018 zo dňa 08.03.2018. Až vo vyrubovacom
konaní mu doručil žalobca prvotné doklady - faktúry a k nim prislúchajúce objednávky (vytlačené z
počítača, bez pečiatok a podpisov). K týmto dokladom sa žalobca vyjadril na ústnom pojednávaní dňa
13.04.2018, kde uviedol, že „mu polícia vrátila počítač, ale nespomína si kedy.“

28. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného ďalej vyplýva, že daňová kontrola u žalobcu
začala na základe žiadosti Prezídia Policajného zboru SR, odboru boja proti podvodom. Súčasťou
administratívneho spisu je aj korešpondencia správcu dane s Ministerstvom vnútra SR, Prezídiom
Policajného zboru, Národnou kriminálnou agentúrou, z obsahu ktorej vyplýva, že účtovné doklady k
výkonu daňovej kontroly si správca dane musel zabezpečovať prostredníctvom uvedeného orgánu
(žiadosť správcu dane o súčinnosť z 23.04.2015, odpoveď MV SR, Prezídia Policajného zboru z
08.06.2015). Súčasťou účtovnej dokumentácie predloženej správcovi dane policajnými orgánmi, sú aj
objednávky na dodávku rebrovanej betonárskej ocele, vystavené žalobcom dodávateľovi PZM VIMEX
SA, Poľsko, ktorý následnú realizáciu žalobca deklaroval pred správcom dane, a to s uplatnením si
nároku na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty. V súvislosti s hodnotením dôkazného stavu veci
správcom dane, ktoré je podľa zistení správneho súdu opierajúcich sa o obsah administratívneho spisu
daňových orgánov oboch stupňov v súlade so zadováženými listinnými dôkazmi, správca dane už v
zápisnici o ústnom pojednávaní zo 06.03.2018 (č.l.24 administratívneho spisu) jasne formuloval svoje
závery k žalobcom deklarovaným trojstranným obchodom, s ktorými sa správny súd plne stotožňuje.
Ide totiž o právnu argumentáciu správcu dane plne súladnú so znením ustanovení § 17 a § 45 zákona
o DPH, keď prvostupňový správny orgán po náležitom vyhodnotení dôkazov zabezpečených v rámci
medzinárodnej výmeny informácií z Poľska a Českej republiky formuloval nasledovné právne závery:
„Keďže neboli vo vyššie uvedenom prípade splnené podmienky trojstranného obchodu v zmysle § 45
platného zákona o DPH, nemôže sa uplatniť osobitný režim pre tento druh obchodu. Ide o nadobudnutie
tovaru slovenským platiteľom dane aj napriek tomu, že tento tovar nebol prepravený do tuzemska,
pretože miestom nadobudnutia tovaru je v zmysle § 17 ods. 2 ten členský štát, ktorý pridelil odberateľovi
identifikačné číslo, to znamená tuzemsko.

Podľa § 17 ods. 1 zákona o DPH je miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu miesto, kde
sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi. V zmysle § 17
ods. 2 zákona o DPH ak nadobúdateľ tovaru objedná tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré
mu pridelil členský štát iný, ako členský štát, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, za
miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi
pridelil identifikačné číslo pre daň, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom
dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru.

Z dôvodu, že osoba registrovaná pre DPH R. I. - objednala tovar pod identifikačným číslom pre
daň prideleným v tuzemsku a nešlo o trojstranný obchod, za miesto nadobudnutia tovaru z iného
členského štátu sa podľa § 17 ods. 2 zákona o DPH považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi pridelil
identifikačné číslo pre daň, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v
členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru.

Daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v zmysle § 20 citovaného zákona vzniká:
a) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo
nadobudnutie tovaru, alebo
b) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom podľa
písm. a) zákona o DPH.

Daňová povinnosť vznikla daňovému subjektu R. I. dňom vyhotovenia faktúr, t.j. podľa jednotlivých faktúr
v kontrolovaných obdobiach január až december 2013 (viď vyššie uvedení odberatelia).

Spôsob vysporiadania sa správcu dane s obsahom vyjadrenia žalobcu k Protokolu z daňovej kontroly č.
100518882/2018 z 08.03.2018 je obsahom ďalšej zápisnice o ústnom pojednávaní z 25.06.2018 (č.l.31),
voči obsahu ktorej žalobca nevzniesol žiadne námietky.

29. Správny súd k žalobným dôvodom uvedeným v správnej žalobe, ktoré sú obsahovo zhodné s
námietkami uplatnenými v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane (rozšírené len o citácie z odvolania
a zo žalovaného rozhodnutia), uvádza, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie na zistenie,
či žalobcom predložené objednávky adresované žalobcovi spoločnosti VIMEX S.A. na objednanie
tovaru - betonárskej ocele v mesiaci september 2013 preukazujú skutočnosť nákupu a následného
predaja betonárskej ocele, kedy tento tovar bol nakupovaný z iného členského štátu, deklarovaný ako
nadobudnutie tovaru prvým odberateľom podľa § 45 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty a následne bol predaný ako dodanie tovaru prvým odberateľom pri trojstrannom obchode podľa
§ 45/riadok 36 daňového priznania/.

30. Správny súd má za to, že správca dane pri vykonanom dokazovaní a hodnotení zisteného
skutkového stavu vychádzal zo zásad daňového konania uvedených v ust. § 3 Daňového poriadku,
vykonal rozsiahle dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či fakturovaný tovar bol
prijatý od spoločnosti uvedenej na dokladoch a či údaje uvedené na faktúrach sú v súlade so zistenými
skutočnosťami. Vykonané dôkazy hodnotil podľa správnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Správca dane hodnotil dôkazy, ktoré si zaobstaral objektívne, a v rámci svojej dôkaznej povinnosti
spochybnil preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok pre prijatie tovaru a jeho následného
dodania. Daňový úrad ako správca dane zasielal žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií z dôvodu
preverenia dodania tovaru a zistil, že sa v predmetnom prípade nejedná o trojstranný obchod, nakoľko
neboli splnené podmienky trojstranného obchodu podľa § 45 ods. 1 zákona o DPH. V predmetnom
prípade totiž nebolo jednoznačne preukázané, že tovar bol odoslaný alebo prepravovaný priamo k
druhému odberateľovi z jedného členského štátu do iného členského štátu. Z odpovedí na medzinárodnú
žiadosť vyplýva, že daňový subjekt MAX Business s.r.o. so správcom dlhodobo nespolupracuje a je
nekontaktný.

31. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej
republiky, na ktorú poukázal aj žalovaný, vyplýva, že účelom daňového konania je zistenie, či si
daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu
rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a
preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo
vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

32. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.
Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa
poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť
skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,

že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie
doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov.

33. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej
pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Aplikácia zásady
voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so
zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom
stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto
vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej
aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie
nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb
nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných
a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná.

34. Zvýraznenie dôkazného bremena prvého odberateľa pre posúdenie oprávnenosti uplatnenia
odpočítania dane pri takto deklarovanom trojstrannom obchode vyplýva okrem hore uvedenej
argumentácie aj z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžf/1/2016 z 24.05.2017, vydaného
v obsahovo podobnej právnej veci. Najvyšší súd SR potvrdzujúc správnosť záverov krajského súdu,
podľa ktorých okrem inej argumentácie: „z ustanovenia § 17 ods. 2 zákona o DPH vyplýva, že (žalobca)
bol povinný zdaniť tovar v Slovenskej republike, lebo žalobca si objednal tovar pod slovenským
identifikačným číslom pre DPH a nepreukázal, že k zdaneniu nadobudnutého tovaru došlo v Českej
republike.“ Navyše NS SR v uvedenom rozsudku konštatoval, že „v danom prípade bolo miestom
nadobudnutia tovaru územie Českej republiky, kde pri nadobudnutí tovaru vznikla daňová povinnosť.
Okrem toho je však potrebné vychádzať aj zo zásady, že zdanenie nadobudnutia tovaru bude v
tuzemsku, pretože objednávateľ si objednal tovar pod identifikačným číslom DPH, ktoré mu bolo
pridelené v tuzemsku, a to z dôvodu, že objednávateľ nepreukázal, že k zdaneniu nadobudnutia tovaru
došlo v členskom štáte, kde sa skončila preprava tovaru.“

35. V súvislosti s dôkaznými postupmi a závermi v preskúmavanej právnej veci správny súd poukazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s
rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia
ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č.
511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť
dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za
zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom
odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo
strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Podľa rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 401/2009-17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry
(napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000 sp.zn. 4Sž/136/1999)
vyplýva záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady
vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní z uplatňovaním
zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení.
Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne
vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné
doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o
účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto
si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však
správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly,
preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým
subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 29 ods. 2
zákona o správe daní a poplatkov), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením,
alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného
bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej
kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.

36. K obsahu ďalšej žalobnej námietky týkajúcej sa právnej kvality odôvodnenia preskúmavaného
rozhodnutia žalovaného, správny súd poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že žalovaný správny
orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom
rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú najmä princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok
46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd),
ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti
žalobcu, že v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa
21. 01. 2009 vo veci veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 19. 04. 1994 vo veci Van de
Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn.
III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, zn. III. ÚS 260/06) nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na
každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia
na zásadnú a relevantnú námietku. Žalovaný pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia takto postupoval
a jeho žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok tohto
rozhodnutia zakladá, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
námietkami žalobcu a nemožno hovoriť o jeho svojvôli pri rozhodovaní.

37. Správny súd ďalej k obsahu žaloby poznamenáva, že žalovaný správny orgán správne odôvodnil aj
námietku konštatujúcu nezákonnosť konania a porušenie princípu proporcionality konania, spočívajúcu
najmä v tom, že daňový úrad neposkytol žalobcovi primerane dlhú lehotu na vyjadrenie sa ku všetkým
skutočnostiam. Danú námietku považuje správny súd za neopodstatnenú, keďže žalobca bol dňa
06.03.2018 oboznámený so všetkými skutočnosťami vyplývajúcimi z obsahu a priebehu daňovej
kontroly a k zisteniam uviedol: ,,nie, vyjadrím sa k protokolu. “ Následne daňový úrad dňa 08.03.2018
vyhotovil protokol z daňovej kontroly, ktorý bol žalobcovi dňa 12.03.2018 doručený. Z predloženého
spisu vyplýva, že daňový úrad poskytol žalobcovi zákonnú lehotu na podanie vyjadrenia v zmysle § 46
ods. 8 Daňového poriadku.

38. K námietke žalobcu o nezákonnosti rozhodnutia z dôvodu neuznania práva na odpočítanie dane
správny súd uvádza, že okamihom vzniku daňovej povinnosti pri nadobudnutí tovaru z iného členského
štátu nevzniká toto právo ex lege, ale je povinnosťou platiteľa dane preukázať že k nemu došlo. Súdny
dvor vo svojom rozhodnutí C-536/08 a C-539/08 zo dňa 22.04.2010 v článku 17 ods. 2 a 3 dospel k
záveru že zdaniteľná osoba, nemá právo na okamžitý odpočet DPH, ktorou bolo na vstupe zaťažené
nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva.

39. Súd v tejto súvislosti reagujúc na žalobné námietky ohľadne aplikácie rozsudku Súdneho dvora,
ktorý žalobca uvádza v správnej žalobe dáva do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 18/2018-18 zo dňa 23. januára 2018, podľa ktorého: ,, netreba opomínať, že Súdny dvor
vo svojich rozhodnutiach opakovane judikuje, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným
zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112/ES, preto sa osoby podliehajúce súdnej
právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie; prináleží
teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na
objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom.
V tejto súvislosti Súdny dvor napr. v rozsudku z 13. februára 2014 vo veci C-18/13 (Maks Pen EOOD
proti Direktor na Direkcija „Obžalvane i danăčno-osiguritelna praktika“ Sofija) vyslovil: „1. Smernica
Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má
vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby si zdaniteľná osoba odpočítala daň z pridanej hodnoty,
ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie
uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, najmä
vzhľadom na skutočnosť, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami
a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť
osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, pod dvojitou

podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na
objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že
uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou tohto podvodu, pričom prislúcha
vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť. 2. V prípade, ak vnútroštátne súdy majú povinnosť alebo
možnosť ex offo vzniesť právne dôvody založené na záväznom pravidle vnútroštátneho práva, musia to
robiť vo vzťahu k záväznému pravidlu práva Únie, akým je aj pravidlo, ktoré požaduje, aby vnútroštátne
orgány a vnútroštátne súdy zamietli právo na odpočet dane z pridanej hodnoty, ak sa vzhľadom na
objektívne skutočnosti preukáže, že sa toto právo nárokuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom.
Týmto vnútroštátnym súdom prináleží pri posúdení podvodného alebo zneužívajúceho charakteru tohto
nároku na odpočet dane vykladať vnútroštátne právo s čo najväčším ohľadom na znenie a účel smernice
2006/112 s cieľom dosiahnuť ňou sledovaný výsledok, čo vyžaduje, aby urobili všetko, čo je v ich
právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním uznané. 3.
Smernica 2006/112, ktorá podľa svojho článku 242 požaduje najmä, aby každá zdaniteľná osoba viedla
na účely uplatnenia dane z pridanej hodnoty a jej kontroly daňovým úradom dostatočne podrobné
účtovníctvo, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby dotknutý členský štát požadoval v
medziach ustanovení článku 273 tej istej smernice od všetkých zdaniteľných osôb, aby v tejto súvislosti
dodržiavali všetky vnútroštátne právne normy v oblasti účtovníctva, ktoré sú v súlade s medzinárodnými
účtovnými štandardmi, pod podmienkou, že opatrenia prijaté v tomto zmysle nejdú nad rámec toho, čo
je potrebné na dosiahnutie cieľov spočívajúcich v zabezpečení riadneho výberu dane a predchádzaniu
podvodom.“

40. Žalobná námietka týkajúca sa nepredloženia podkladov správcovi dane je podľa súdu
taktiež neopodstatnená, keďže daňový subjekt - žalobca má povinnosť riadne viesť svoju evidenciu,
uskutočňovať svoju činnosť a preverovať svojich obchodných partnerov aby mohol v ktoromkoľvek štádiu
predložiť tieto doklady správcovi v daňovom konaní. Tieto závery sú zhrnuté aj v judikatúre Najvyššieho
súdu SR (napr. rozsudok 3Sžf/81/2013).

41. Na záver sa správny súd zaoberal námietkou týkajúcou sa preverovania prostredníctvom
medzinárodného dožiadania a to konkrétne skutočnosti, či bol tovar predmetom dane v inom členskom
štáte, pretože daňový subjekt - žalobca správcovi dane žiadne takéto doklady nepredložil a tak správca
dane nemal na základe čoho posúdiť, či v danom prípade išlo o trojstranné obchody tak, ako to
uvádzal, no relevantným spôsobom nepreukázal žalobca ako daňový subjekt. Zo získaných účtovných
a daňových dokladov zamestnanci správcu dane zistili, že žalobca v kontrolovaných zdaňovacích
obdobiach deklaroval trojstranný obchod podľa § 45 zákona o DPH a preto správca dane - Daňový
úrad Košice vykonal šetrenia vzťahujúce sa na nadobudnutie tovaru prvým odberateľom podľa §
45 ods. 2 od spoločnosti VIMEX SPÓLKA AKCYJNA, PULAWSKA 45B Ml 5, 05-500 PIASECZNO,
Poľsko, a následne dodanie prvým odberateľom žalobcom pri trojstrannom obchode podľa § 45 bolo
deklarované žalobcom voči spoločnostiam: MAX Business s.r.o., Holečkova 789/49, Praha, Česko, IČ
DPH: CZ01438743. Český správca dane ale v odpovedi uviedol, že v danom prípade má podozrenie o
zapojení spoločnosti do reťazca s betonárskou oceľou. Česká finančná správa v odpovedi nepotvrdila,
že spoločnosť MAX Business s.r.o. je osobou povinnou platiť daň a či použila identifikačné číslo pre
daň pridelené českou republikou. Na základe týchto skutočností aj správny súd konštatoval dôvodnosť
pochybností správcu dane a žalovaného o reálnosti dodávania tovaru spôsobom, ako to uvádza žalobca.

42. K ostatným procesným námietkam žalobcu okrem už vyššie uvedeného súd uvádza, že žalovaný
sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom a v súlade s ust. § 63 ods. 5
Daňového poriadku vysporiadal s námietkami žalobcu, ktoré boli aj obsahom odvolania žalobcu. Z
obsahu rozhodnutí správcu dane a žalovaného jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane, ako
aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Posúdenie skutkového
stavu veci a prijaté závery žalovaným a správcom dane sú vecne správne a v súlade s vyššie
citovanými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj Daňového poriadku. Preto súd uzatvára, že
postup správcu dane, ako aj žalovaného nebol v rozpore s citovanými právnymi predpismi, a preto ani
subjektívne práva žalobcu nemohli byť porušené.

43. Správny súd záverom k veci uvádza, že zneužiteľnosť a zneužívanie systému dane z pridanej
hodnoty odôvodňuje zvýšenie požiadaviek nielen na prácu daňových orgánov, ale aj na daňové
subjekty uplatňujúce si daňové nároky v súvislosti s ich povinnosťou preukazovať existenciu nároku
nielen v rovine existencie okolností umožňujúcich záver o tom, že sa deklarované obchody mohli
deklarovaným spôsobom uskutočniť, ale že sa bez pochybností deklarovaným spôsobom aj uskutočnili.
V danom prípade pritom dôvodné pochybnosti daňových orgánov majú zásadný právny význam
z hľadiska posudzovania reálnosti plnenia žalobcom deklarovaných dodávok. Vyplývajú z okolnosti
konštatovaných daňovými orgánmi týkajúcich sa dodávateľskej a odberateľskej spoločnosti, ako
žalobcom deklarovaného druhého odberateľa, či už ich nespolupráce s daňovými orgánmi, resp.
nekontaktnosti neumožňujúcej potvrdenie žalobcom deklarovaných obchodov.

44. Vychádzajúc z hore uvedeného skutkového a právneho stavu veci správny súd žalobu zamietol
procesným postupom podľa § 190 SSP.

45. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi, ktorý
v konaní nebol úspešný a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania.

46. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho
doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ
poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 18. 7. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.